ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Antika)

Pri dvoch veciach býva mi ľúto, že nejdú so mnou duchovne všetci moji čestní slovenskí bratia: pri čítaní Homera v origináli a pri pohľade na antické skulptúry. Od oboch rovno sladne v ústach, šíri sa duša a vynáša do efiru čistého duchovného pôžitku.

Keď chceme sa svobodiť z dusného, neprirodzeného života špekulácie, musíme do gréckej antiky, kde býva svoboda a prirodzenosť, duchovná jasnota a veselosť. To je večná škola človečenstva, večná mladosť.

Len musíme ísť rad za radom: dobre si pozreť diela archaistickej doby, prejsť k Phidiasovi a ku skulptúram Partenona, najvyššej výšave gréckeho umenia, potom prebŕsť čez zjemnenú äru Skopasa a Praxitela, končiť Lysippom a hellenistickou plastikou, s ktorou umiera grécka skulptúra a prichodí rímsky epigonizmus, pravda, tiež vlastne grécky. Veľký, dlhý život, od polovice 7. stoletia pred Kristom až po 2. stoletie po Kristu — skoro tisíc liet.

I Grék prejímal, nevyskočila mu plastika z hlavy rovno na kamenné nohy. Mohylná štatua mládenca z Tenei u Korinta (nachádza sa v Glyptotéke v Mníchove) je ešte ägyptská na prvý pohľad: všetko na nej je symmetrické, ruky visia mŕtvo nadol, nohy sú akoby prikuté k zemi — ale už architektonika postavy túži po živom, energickom, prse sú oddelené od mäkkých slabín, vidno už i shyby a svaly. A toto je ohromný skok od ägyptskej sfingy. Ale už tiež archaistické tympanon na chráme bohyne Aphasä na Ägine (v Mníchove, Thorwaldsenom složené) otvára nám výhľad do umeleckého, vzrastajúceho sveta. Archaistické umenie vystupuje na výšku pri vozotajovi (Delfi) a pre nás prístupnej soche Umierajúca Amazona vo viedeňskom Umelecko-historickom muzeume (sála XI., číslo 82). Je to kopia originálu z roku 470 — 460. Umierajúca je Pentesileia, kráľovna Amazoniek; Achillom smrteľne ranená, klesá a mrie. Archaizmus je ešte tuhý v záhyboch šiat.

Kvet archaizmu, svobodiaci sa od äginského podania, máme v skulptúrach, ktoré niekdy okrašľovaly chrám Zeusa v Olympii. Dve ostrešia (tympanon): hotovenie sa k dostihom Oinomaosa a Pelopsa (východné) a boj medzi Grékmi (Lapitmi) a Kentaurami (západné ostrešie [Giebel]). Novota je tu v pohyboch, v duchu, v šatách.

A už sa blížime k apogei gréckej skulptúry, nad ktorú už nemožno sa vyšvihnúť ani gréckemu geniu: Phidias a Partenon. Phidiasove veľké diela: Zeus a Aténe zahynuly. Boly z drahej látky, zo zlata, slonovej kosti, drahokamov. Sú zmenšené kopie, ale málo hodnoverné. No i ony sú tieňom niečoho kolossálne veľkého a krásneho. V Národnom muzeume v Aténach je kopia „Varvakion“ menovaná. Na pravej ruke Aténe nesie Nike, ľavou sa opiera o štít, z ktorého lezie zmija s otvorenou hubou. Na hlave má šišak, na šišaku tri ozdoby: na prostriedku sfingu, na pravo i ľavo okrýdlené, galoppujúce kone; nad figúrami ohromné perá z koňských chvostov.

Perikles, ako symbol veľko-hellenskej politiky, postavil v Aténach Partenon, chrám, venovaný Aténe. Bolo to okolo roku 450, keď ho staväl architekt Iktinos. Čudné je to so slávou: kto podpálil chrám Diany v Efezu, vie každý žiak, ba ešte i, prepytujem, žurnalista. I táto figúra našej civilizácie vie, že Herostrates. Má to v lexikonku. Potrebuje to, nedouk, k fráze. Ale kto postavil Partenon, málokto vie.

Po klassickej dobe Partenon slúžilo ako chrám pravoslávny, potom katolícky a konečne ako mošea. A bolo by metamorfózami pretrvalo až dodnes, keby ho veneciánska bomba nebola na dvoje pretrhla roku 1687. Doraboval ho lord Elgin, Angličan, v 18. storočí. Temer všetky skulptúry odvliekol do Londýna. No ešte ako ruina, ako kostra Partenon je hlavnou okrasou Atén a Akropole, a zrabované kusy možno videť v Londýne, v British-muzeume.

Skulptúry sú dielom Phidiasa a jeho žiakov. Trojaké sú tam skulptúry: Nad architrávom (epistylion) dorický fríz (zoforos) pozostáva z triglyfov a metop. V metopách sú haut-reliefy — to je prvý rad partenonských skulptúr. Na oboch užších frontoch chrámu dvíhajú sa ostrešia (Giebel), trojhranné pole, ako u našich oravských drevených domov, po grécky aetos; vnútorná trojhranná plocha volá sa tympanon. V tomto tympanone sú haut-reliefy, cele vypuklé, celé figúry, ktorým tympanon slúži len ako úzadie. Toto je druhý rad partenonských skulptúr. Konečne nad cellou (vnútorný korpus chrámu) paralelne s vonkajším frízom (zoforos) beží jonický cellový fríz s plochými reliefmi — toto je tretí rad partenonských skulptúr.

V metopách sú boje gigantov, Kentaurov a Amazoniek. Na východnom ostreší (Giebel) je narodenie Atény, ako vyletela obrnená z hlavy Zeusa v prítomnosti nesmrteľných bohov, čudujúcich sa. V západnom ostreší (tympanone) je boj Atény s Poseidonom o attickú zem. Aténe víťazí. Na jonickom fríze nad cellou je znázornená processia Aténčanov, každé štyri roky konaná na Akropolis, nesúca Aténe vlnený peplos (vrchná šata) v žertvu.

V týchto skulptúrach zobrazuje sa veličie gréckeho umenia. Príroda plodí len individua. Každý lipový lístok je individuum. Umelec namaľuje lístok, ktorý má všetky charakteristiky tisícich lístkov, tisícich individuí; jeho lístok je ideálom, a nie realistickým odpleskom. V individuume sú odbočky od pravidelnej línie, náš duch podá formu v jej čistote. Umenie môže podať formu individuuma, alebo tak, ako žije v našom duchu, očistenú, ako rezultát tisícich pozorovaní. Grécke umenie drží sa tohoto posledného, túži za pravdou rodzaju, za typickým. Apogeu typického dosiahlo umenie v reliefoch Partenona. Umelec ide v tvorení za šľapajou prírody. Ale pokým príroda podáva myšlienku roztrasenú v tisícich individuach, z ktorých ani jedno nie je pravé, umelec podáva myšlienku v jej čistote a celistvosti. Dokonalá ideálnosť nazerania vznáša sa až k božskosti. Preto zavolal sochár v našich časoch: „Figúry Partenona sú ako by na prírodu modellované, ale nemal som šťastia videť takej prírody!“ Skulptúry Partenona sú velikým, večitým, neodraziteľným protestom proti tupému, surovému „realizmu“ našich dní. No veď už hynie! Čo neprešlo čez medium duše, môže byť fotografickým odpleskom, ale nikdy nie umeleckým dielom. Blvoni a kretini chytajú sa „realizmu“, lebo sú impotentní a ničomu nerozumejú, niet v nich ani ducha, ani materiálu tvorivého.

Prichodí ära Skopasa a Praxitelesa, ktorá síce nie je ešte klesaním, ale nad Partenon sa nevyšvihla. Virtuozita slávi triumf. Oltár v Pergamon (Berlín) je potencovanie pohybu, náruživosti, tvorivej sily a geniálnosti. V napnutí prevyšuje ho gruppa Laokoona (Rím), dielo posledného stoletia pred Kristom. Ta padá i belvederský Apollo, medicijská Afrodita, Niobe, Sofokles, Diskobal. O oltári Pergamona písal Turgenev:

„Prušiaci zaopatrili si za nejakých 135.000 mariek celý div sveta: preniesli do Berlína oltár z Pergama, vlastne jeho reliefy. Ony boly na frontone ohromného oltára Zeusa a Pallas Atény. Pravda, všetko bolo rozbité: 9000 kusov. Na dvoch koráboch ich previezli do Triestu, potom železnicou. Teraz sú poukladané v niekoľkých sálach muzea. Na šťastie, hlavné gruppy možno bolo složiť. Haut-reliefy zobrazujú bitku bohov s gigantmi, synmi Gäy-Zeme. Víťazstvo je bezsporné na strane bohov, t. j. na strane svetla, krásoty a rozumu, no temné sily sa ešte protivia, boj nie je dokončený. Na prostriedku celého frontona Zeus poráža hromonosnou zbraou giganta, ktorý padá strmhlav, chrbtom k divákom, do priepasti; s druhej strany vzdýma sa ešte gigant, iste vodca, proti bohovi. Nad Zeusom nesie sa bohyňa víťazstva, rozširujúc orlie krýdla. Apollo, v dlhom, ľahkom chitone, letí na svojom voze, pred ním Eos.“ (Nasleduje opis reliefov.) Potom Turgenev hovorí: „Všetky tieto, raz lučezarné, raz hrozné, živé, mŕtve, triumfujúce i hynúce figúry, tie kolá zvitých hadích tiel, všetky rozšírené krýdla, orli, kone, zbrane, štíty, letiace šaty, palmy a najkrajšie ľudské telá vo všetkých polohách, smelých do neuverenia, strojných do muziky, všetky rozmanité výrazy tvárí, pohyby údov, triumf zloby, veselosť božská i božská tvrdosť, všetko toto nebo a celá táto zem je celým svetom, pred odkrytím ktorého schváti ťa nevoľný chlad oduševnenia a náruživé blahohovenie prebieha žilami. Odchodiac, pomyslel som si, aký som šťastlivý, že som neumrel a dožil sa chvíle videť všetko toto! A tak si pomyslí každý, kto sa podíva na ,Bitku bohov s gigantmi‘.“

Pochopiť antiku — musíš mnoho videť, a bez znalosti gréckej literatúry, historie a mytologie je to ťažko. No kto chce produkovať, kto chce byť učiteľom, básnikom, mysliteľom národa, toho povinnosťou je znať antiku, lebo ináče ostane ako korábna voda, na spodku, čo sa ako bude rozťahovať a paprčiť. Pravda, u nás už i robiť nemilujúci, bankrottovaní, zlí a nečestní kupeckí pomocníci kritizujú, vlastne špinia svojou hlúposťou diela ducha a fantázie.

V jedenástich sálach a izbách Dóžovho dvorca je umiestené „Archäologické muzeum“ s predmetmi staro-veneciánskymi, orientálnymi i antickými. Zaujímavá je tu karta celého vtedy známeho sveta od Fra Maura (1457 — 1459). Roku 1472 Veneciáni dali ju kopirovať a poslali kopiu princovi Heinrichovi portugalskému, druhú do Florencie. Ztadiaľ dostala sa kopia do Lissabona, do rúk Krištofa Kolumba. Karta ho oduševnila, vnukla mu tušenie o západnom kontinente a posmelila ho hľadať nové cesty a nové svety. Ako známo, objavenia Kolumbove boly príčinou zlomenia moci veneciánskej. Tak, hľa, veneciánska veda a zkúsenosť, kultúra a veneciánsky um stal sa zkazou velikej republiky na adriatických lagúnach; aspoň iste uskoril jej odkvitanie. Takto pomstila i Genua mnohé porážky, od Veneciánov utrpené. Kolumb bol Genuez.

Antiky Archäologického múzea dóžovského sú vzácne a pomerne hojné. Nie je ľahko preniknúť do tajností antickej skulptúry. Zákony a podmienky, ktorými antika rozviňuje hlavnú, ba jedinú úlohu umenia: krásu, sú často hlboko utajené, tak že len cvičené oko a veľká zkúsenosť je potrebná, aby sa laik vžil do nich. Potrebná je aká-taká znalosť historie antického umenia, jeho epôch, škôl, majstrov, ba jednotlivých typov, lebo v Grécku pre istú osobu, bohyňu, boha vytvoril sa istý typ, ktorý ho znázorňoval a od ktorého sa umelci neoddiaľovali, ale tie samé motívy varirovali. No toto muzeum má i také pozostatky antiky, ktoré i menej zkúseného plnia pocitom krásneho.

Väčšina antických skulptúr muzea nepochádza priamo z Grécka, aspoň nie z doby gréckeho najvyššieho klassicizmu, ale z Ríma, z posledných století republiky a prvých století cäzarizmu. Zato ony málo tratia na umeleckej cene, lebo sú to bez výnimky diela a tvorby Grékov, kopie originálov gréckych, zhotovené pre neobsiahly luxus rímskych chrámov, cirkov, triumfálnych brán, amfiteatrov, kúpeľov (thermae), konečne i palácov a víll, o ktorých umeleckom vyzdobení my ani pochopu mať nemôžeme. Hlavné je: vo všetkých, i mladších, neoriginálnych dielach žije božská iskra gréckeho genia.

V Corridojo stojí kapitolinská Venus Genitrix, veľmi dobrá kopia rímskej, kapitolinskej, dielo z čias kvetu gréckej skulptúry. Nahýba sa ku predku, zvlášte hlava vyšla iste zpod dláta velikého neznámeho sochára. Vôbec grécka antika, na nás prešlá, má suďbu, že od veleslávnych, známych umelcov, ktorých mená sú v pamäti každého vyššieho vzdelanca, nepozostalo skoro nijakých diel, a klassické diela, ktoré sa zachránily, pochádzajú temer všetko od neznámych mužov. Neďaleko od rozkošnej Venuše je prekrásna nahá bachantka s rúnom. Tam nachádza sa veľký, krásny kandelaber, dokázano antický, len v niektorých častiach reštaurovaný. Novšia je vrchná misa. Po bokoch hlavy Satyrov a preutešené guirlandy, do ktorých sa kryjú vtáčence. Tam tiež videl som dve karyatidy z divadla v Pole, rímske kopie gréckych originálov. Apollo, rímskej roboty.

V nasledujúcej sále (Scarlatti) videl som reliefy, dokázano grécke: Attis a Cybela s krásnou slúžkou, námorská bitka z najkrajšej aténskej periody, relief s oltára s bachickými scénami, tri Hory so spojenými rukami tančia okolo hermy, práca originálna grécka. Veľmi ma zaujaly mnohé statuetty sbierky. Niektoré majú pečať gréckej originality, iné sú rímske kopie z gréckeho dláta: zaujímavé je, že sú to všetko reprodukcie slávnych, veľkých sôch. Ony zastupovaly v starých časoch naše dnešné meďorezy, oceľo- a drevorezy, naše fotografické reprodukcie. Bohatí ľudia chceli mať doma umelecké diela: originále veľkých sôch mohol mať štát, cäzar, alebo až veľký boháč, strední ľudia uspokojili sa so zmenšenými napodobeninami. Statuetty tieto nie sú také ulízané, vypolirované, ako dnešné alabastrové a mramorové kopie, ktoré predávajú sa v Itálii na každom rynku (Venuše, Amoretty), ale sú čím najvernejšie odblesky originálov, tak že sa stáva, že dľa najdenej kopie možno reštaurovať torso tiež náhodou najdeného originálu. Ej, takúto statuettu mať nad stolíkom! Ale to sú márne chúťky: jedna, jestli by i bola na predaj, predstavuje celý majetok. Rothschild že má malú sbierku. Jedna statuetta predstavuje Odyssea; vidno na ňom utrpenie, spojené s energiou a rozvitým umom.

„Traja Gallovia“ je perla antiky v Dóžovom paláci: dvaja mladí mužovia klesli pod ťarchou nápadu, ale sa ešte bránia, tretí, krásny ako Apollo, leží na zemi mŕtvy. Umierajúci, padajúci a mŕtvy Gall patril ku gruppe, ktorú Attalos (ten samý, ktorý vystavil i oltár v Pergamon, o ktorom je vyššie reč), kráľ Pergama, poslal do Atén na Akropolis ako votum (žertvu) po víťazstve nad Gallmi roku 239 pred Kristom. Prvý raz v žití videl som skutočný, opravdový grécky originál celej malej skupeniny. Harmonia údov, sila a krása mladých tiel, pohyb a tragika strašného a pritom krásneho hynutia.

A teraz k záhadnému Ganymedovi! Jupiter v postave orla unáša krásneho mladoňa do nebies. Úprimne poviem, mne sa to nekonečne ľúbilo, hoci sama idea má dózu nemilého, azda neoprávneného podezrenia. Ľúbila sa mi krása bielunkého tela, oheň v očiach dravca. Viem, že jedni považujú Ganymeda za dielo samého Phidiasa, iní, novší, za rímsku robotu strednej ruky. Ale ja som sa pred touto skulptúrou vymanil z pút auktorít a požíval som plným dúškom to, čo som videl a čomu som sám porozumel: prekrásna vec! To je môj dojem, a punktum. „Luk naťahujúci Eros“, taktiež grécka práca, pri ňom koža z ľva. Canova vraj veľmi chválieval Erosa pre dokonalosť prepracovania, ostré črty a milotu žartujúceho chlapčeka.

Zriedkavý umelecký pôžitok poskytuje fronton sarkofágu s reliefom: Diana vraždí deti Amphiona a Niobe — téma tisícerých umeleckých prác. Devätnásť figúr mramorových, 7 detí mužského, 7 ženského pohlavia. V kúte na pravo sama Niobe, ochraňujúca božsky krásnymi ramenami najmladšieho syna a najmladšiu dcéru. Na ľavo stojí otec Amphion so štítom na pravom ramene, ľavým drží mŕtveho synka. Dvaja mužovia vo frygickom kostýme opatrujú umierajúceho syna a umierajúcu dcéru. V prostriedku ťahá si Ismenus strelu z pŕs. Stará kojná stráži jedno dieťa. Diany a Apolla niet, len následky a hrúzu vidno, ktorú spôsobili svojimi strelami. Veľká tragika, veľká, horká krása, najkrajší, najzaujímavejší sarkofág Niobidov.

S Niobidami lúčil som sa s antikou Dóžovho paláca. Bysty cäsarov (Vitellius) som už neštudoval. Odchádzajúc, hodil som okom po obraze Carpaccia: lev sv. Marka škňurí sa tam, držiac v labe knihu. Za ním vidno na jednej strane veneciánske galéry, na druhej Dóžov palác a Campanilu. Pax tibi Marco evangelista meus! Vitaj, Sottoportico s „pilsen“!