ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Aby človek v cudzích krajoch nevyhľadával svoje, na čo je doma navyknutý, ale prispôsobil sa k tamejšiemu životu, obyčaji, najmä čo sa týka jedenia a pitia. Zunujúc falošné viedenské šnicle, falošný britanský beefsteak, falošnú francúzsku omelettu, stredné plzeňské pivo zo židovského akciového pivovára, rozkázal som si v reštaurácii za „Sottoportico dell’ Arco celeste“ nefalošný obed cele taliansky. Bol znamenitý: ryby vo voňavom olivovom oleji, baranina delikátna, morský rak, veľký ako stredný krpec, a k tomu výborné čierne víno, lacné, keď povážime, že to bolo v prvotriednej reštaurácii, naplnenej boháčmi z celého dosiaľ známeho sveta.

Po obede zase sme sa rozpŕchli: Poliaci sa lúčili, mali ísť železnicou domov; bol medzi nimi sympatický Stasiak z Bochnie v Haliči, muž slavianskeho ducha a svobodnejších názorov na slavianske biedy i nádeje, než majú jeho zemkovia. Kollegu Markova i s dcérou sobral som na ďalšie výskumy, aby aspoň raz už boli so mnou pri „diele“ a nielen pri obedoch a večerách.

Najprv viedol som ich, blúdiac a vypytujúc sa na cestu, úzkymi ulicami, čez mnohé oblukové mosty ku chrámu Santa Maria Formosa. Ale nie pre architektúru — chrám je nezručnými reparatúrami pošpatený — „ein unglückliches Gebäude“, ako sa vyslovuje Burckhardt, ale pre oltárne hexaptychon, šesťdielne maliarske dielo slávneho Palma Vecchio; hlavnou jeho slávou je prostredný obraz: Svätá Barbora, mučenica.

Stojí tam „v opravdu centrálnej veneciánskej kráse“ (Burckhardt), celok maľovaný najvyššou silou a vedou farby a modellovania. Stojí tam viac s výrazom víťaziacej krásy, než víťaziaceho mučeníctva; rujná, krásna postava, zahalená purpurovou vlnistou šatou, je ideálom veneciánskej ženskej krásy; je to jedno z tých málo umeleckých výtvorov, o ktorých možno povedať, že sú dokonale krásné. Na prekrásnych vlasoch spočíva tŕňová koruna, ale taká strojná, že mení sa v diadém slávy; v pravej ruke, veľmi útlej, no ideálne lepotvarej, drží palmu, emblem mučeníctva, ktoré vzdor mukám a vraždeniu tela víťazí, triumfuje. Obraz tento je votum (obeť) veneciánskych delostrelcov, keď vydobyli Bresciu roku 1516; preto u nôh svätice vidno kanónovú rúru.

„Krásavica!“ vzdychla Feodora Osipovna, dlho hľadiac na hrdo-krásnu tvár Barbory. „Ale nenapomína modliť sa a kajať.“

Nuž to je pravda. Modlitba a pravdivé religiózne cítenie neveje z tohoto obraza čisto ženskej krásoty.

„Je to obraz, a nie ikona,“ poznamenal celkom správne Markov.

Keď som už raz dostal spoločníkov obzerať chrámy, nepustil som ich už, hoci kollega Osip radšej by bol prezeral a nakupoval všelijaké maličkosti „pre svojich sedliakov“. Voľky-nevoľky ťahal som otca i dcéru čez ulicu Calle lunga na malé námestie Campo Santi Giovanni e Paolo, na ktorom pred kostolom tohože mena stojí svetochýrna konná štatua Bartolomeja Colleoniho, udatného kondottiera Venecie, ktorý mnohými víťazstvami ozdobil historiu Venecie — ale len za peniaze. Keď mu Milanci alebo Pisanci dávali viac, šiel žoldák do ich služby proti Veneciánom a rozbíjal veneciánske lebky. Konečne usadil sa na lagúnach, poručil mestu veľkú summu dukátov s podmienkou, aby mu vystavilo pomník na Markovom námestí. Umrel roku 1483, pomník dostal, ale na skromnejšom mieste. Tak, hľa, možno si kúpiť i nesmrteľnosť. A ešte to šťastie: na pomníku pracovali takí giganti skulptúry, ako Verocchio a A. Leopardi! Ešte i vysoký piedstal je od Leopardiho. Je to jedna z najveľkolepejších konných štatuí celého sveta! Colleoni viac stojí v strmeňoch, než sedí v sedle, v takom silnom, junáckom pohybe, že sa bojíš, že popchne koňa a skočí s ním s piedstalu.

Chrám Santi Giovanni e Paolo je po Markovom chráme najväčšia svätyňa Venecie, bol katedrálnym chrámom republiky a je najväčšou hrobnicou veneciánskych dóžov a veľkých mužov. U dvier nás prichytil pán kostolník a viedol ku kasse — vstupné pre osobu: una lira. Nám to bolo dosť divné, že vyberajú vstupné do kostola, no vec sa vysvetlila. Chrám je v reparatúre, je odsvätený, a tak tedy na čas remontu nie chrám, ale iba muzeum, a za to plať, nešťastný pútniče, una lira!

Santi Giovanni e Paolo (1385) je gotická stavba, v rozmeroch ustupuje jedine sv. Markovi (94 metre dlhá, 40 široká). Chvália štíhlosť a ľahunké vystupovanie architektonických častí od spodku k značnej výšine. Celá severo-západná stena vchodu zaujatá je náhrobnými pomníkmi rodiny Mocenigo. Na pravo (keď vojdeš) nachádza sa pamätník dóžu Pietra Mocenigo († 1476) od Petra Lombardiho a synov jeho Antona a Tullia. Je to pamätník skorej renaissance, temer čisto hrdinský: samí junáci nesú rakev, v ktorej leží mŕtvy Mocenigo, v postranných nišiach stoja herosi, ešte i anjelici premenili sa na vojenské pážence, reliefy predstavujú víťazné trofeje a zobrazujú činy Heraklesa. Iba na samom vrchu vidíme niečo kresťanského: basrelief so ženami u hrobu Spasiteľa a nad tympanonom sochy Krista a dvoch anjelov. Neviem, či jestvuje mohutnejší náhrobník vnútri chrámu, okrem jeho súseda na ľavo (keď vojdeš), t. j. pamätník druhého dóžu Giovanna Moceniga († 1485), taktiež dielo synov Lombardiho a taktiež v štýle skorej renaissance. Allegorické sochy pamätníka upomínajú na antiku, basreliefy a ornamentika hlásia sa ku škole Leopardiho. Krásne pamätníky zaplňujú temer všetky bočné steny v pravej i ľavej bočnej lodi i loď krížnu. Náhrobníky: Girolamo Canal, dóžu Zeno, Bragadino (obranca Salamina, Turci ho roku 1571 za živa odrali, keď zaujali Famagostu na ostrove Cypru), Michiela, dóžu Bertuccio, Silv. Valiera, dóžu Mich. Morosini († 1382), dóžu Lionarda Loredana, dóžu Marka Cornaro († 1368), dóžu Dolfina, Veniera († 1400) atď. atď.

Dlhšie postáli sme v chóre pred náhrobným pamätníkom dóžu Andrea Vendramina († 1418), arcidielom Alessandra Leopardiho, najkrajším náhrobným dóžovským pomníkom, od najväčšieho veneciánskeho sochára. Potrebno je odtrhnúť sa od všetkých ostatných krás monumentálneho chrámu, od jeho gotických, geniálne maľovaných oblokov, od štíhlych, vo vysokom plafone tratiacich sa stĺpov, od všetkých sôch a obrazov, a stáť pred dielom Leopardiho, ako pred jediným predmetom pozornosti. Tak sme i my stáli a traja cudzinci, ľudia slavianski, ktorých duša inam túži, ktorých srdcia preplnené boly bôľom a strachom, upútaní sme boli víťazným géniom umelca, a pri pamätníku smrti a hynutia počali sme veriť na nepremožiteľnosť života, na víťazstvo ducha nad hmotou, na konečný triumf pravdy a čestnosti nad lžou a diabolskou intrigou. Tak veru, dnes len dve veci držia mysliacich a čestne cítiacich ľudí nad vodou, čili bahnom dnešného zúfalstva: viera a čisté umenie.

Pomník Vendramina predstavuje sarkofág, za ním kráčajú traja geniovia ctnosti s fakľami, v bočných nišiach stoja dve hrdinské postavy. Hore vidno reliefy, potom Sireny, držiace medaillon s malým Jezuliatkom, anjeli, pilastre, stĺpy. Pomník je harmonicky skomponovaný, každá časť vypracovaná až do úzkosti, všade stopy veľkého majstra, milota a láskavosť v tvárach anjelov. Netreba poznamenať, že je to všetko z najkrajšieho, najdrahšieho mramora.

Veliké umelecké poklady tohoto chrámu stály sa obeťou požiaru: jeho kaplna „del rosario“ (ružencová), votívne dielo na pamiatku veneciánskeho víťazstva u Lepanto, zhorela 16. augusta 1867 tak základne, že len niektoré zachránené reliéfy svedčia o bohatstve a kráse jej vnútornosti. Zhorel obraz Tiziana „San Pietro Martire“ a najkrajšie dielo anjelského Giovanna Belliniho: madonna s Kristom. V sakristii zazrel som túto madonnu o stenu opretú — iste kopiu, znamenitú, priamo okúzľujúcu. S kostolníkom som sa nevedel dohodnúť; on jednostajne tvrdil: „Originale Bellini, originale Bellini, Bellini!“ Ja zase v biede neznalosti jazyka kričím: „Incendio! Fuoco! Bellini in fuoco!“ Ale on nikam, sekal taliančinu ako sečku, a vyšlo: „Originale, originale!“

„Ostavte jego, čort s nim!“ zamrmlal Markov a slečna Feodora zasmiala sa hlasno.