Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Katarína Tínesová, Jana Jamrišková, Darina Kotlárová, Viera Marková. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 18 | čitateľov |
O 2. hodine popoludní dňa 13. mája sadli sme s riečskeho mola na parníček. Bola to ďaleko menšia časť kongressistov, väčšia išla po železnici, z Viedne južnou dráhou cez Hradec, Ľubľanu a poslednú stanicu Matulje-Opatija, kde boli slávnostne uvítaní obcou Volosko-Opatija a na fiakroch privezení na byty.
Prievoz z Rieky do Opatie trvá asi 3/4 hodiny. Ide sa blízko brehu — a vľavo strie sa pokojné more. Rieka mizne a pred nami skoro ukáže sa Opatia so svojím skvelým, v slnku jagajúcim sa nábrežím, niečo na pravo rovno z mora vyčnieva hradba domov, dom nad domom do veľkej výšky, to je Volosko, náš hostiteľ.
Villa Abbazia v Opatii (Pension Hausner) prijala troch do svojho pohostinského náručia: Holečka, Kuffnera a mňa. Dali nám krásne, svetlé izby. Villa stojí u mora, iba cesta ju delí od rozpukaných skál, morom večne omývaných. Na pravej strane súsedí s veľkým kúpeľným domom arcikniežaťa Ludvika Viktora. Neďaleko, nad samým morom počína sa veľký park s utešeným, palmami ohradeným, k moru svobodným „miestom fontány“. Nad fontánou belie sa mramorová skupina, okolo hriadky, kolá a hviezdy najrozmanitejších rastlín a kvetov — v najbujnejšom a najsviežejšom rozvitku. Veliké, čiastočne obrovské palmy boly v úplnom kvete. Sadli sme si na lavicu oproti fontáne. Slniečko pripekalo: to bolo jediný raz, čo sme na ceste pocítili jeho južnú vládu, ostatný čas bolo dosť chladno. Prešli sme pred veľkú kaviareň s parkom, ktorého búdky a kiosky stoja nad samým morom. Ticho tam bolo. Tu i tu prechádzali popri nás elegantní hostia, dámy v jarných úboroch, chlapčence s holými kolenami a ako bábiky vyobliekané dievčatká. Vzduch bol čistý, ako krystal; od mora povievala slaným aromatom nasýtená brísa.
Opatia pozostáva vlastne z jednej dlhočiznej ulice víll, hotelov a ústavov. Keď ideš, zanechajúc loď, molom malinkého prístavu, uzreš pred sebou park, na ľavo i pravo villy u víll a nad villami. Popri brehu, krútiac sa dľa toho, ako rozkazuje línia pobrežia, tiahne sa krásne vysypaný, od mora železným zábradlím opatrený chodník, promenáda, akých som málokedy videl. Na pravo tesno more s rozrytými skaliskami, u vody sčernelými, o ktoré, neumĺkajúc, šumí a pení sa vlna za vlnou, na ľavo húšť parku, skupiny paliem a letohrad u letohradu. A tak to ide 2 a 1/2 kilometra až po prístav Voloska, ktorý končí sa úzkym molom, vrývajúcim sa do mora. Tejto prechádzke od mola Opatie po molo Voloska máloktorá iná sa vyrovná. Nie tým, že vidíš ľahké, moderné paláce a paláciky víll, ale tým, čo dáva sama príroda. Ideš hladkým, bezpečným chodníkom, a na krok, za železným zábradlím, vidíš smes rozvŕtaných, rozpukaných skál, surové, tvrdé nábrežie. Naň valia sa so zlostným šumom vlny — na pravo strie sa modrá hladina Adrie, na ľavo belejú sa v diaľke domy Rieky. Pohorie v šedosti i zelenosti dvíha sa k nebu. Idúc pobrežným chodníkom, cítiš sa intímne blízko mora, ono ti je u nôh, často, keď príde silnejšia vlna, hodí na teba svoje strieborné šuminy. A vrie to pod tebou, ako v kotle, sypí, vzpína sa, šumí a hrá utešenú melodiu morskú.
Zastaneš si na konci vološčianskeho mola, a tu sa ti ukáže Volosko v celej svojej krásnej, temer bizzarnej sláve. Do tvrdého, vápenného brehu, na umele robených terrassách, dom nad domom, tak že kde sa strecha spodných domov končí, tam počínajú sa základy vyšších. Nad všetkým trôni malý kostolík s dvoma vežami a „Národný dom“ Voloska, jeden z najkrajších stavísk mesta. K nemu musíš sa od mola škriabať príkrymi schodmi medzi hromadnými domami. Tam ťa už vítajú široké, dlhé bielo-modro-červené zástavy, ktoré znamenajú, že si tu hosťom. Od Opatie ide k „Národnému domu“ taktiež krásna, prvotriedna hradská cesta. A tak tedy v tomto stavisku, vystavenom peknoduchým Voloskom, má zajtra zasedať šiesty kongress slovanských žurnalistov.
— syn Jozefa Miloslava Hurbana, autor poézie a prózy, literárny kritik, publicista, ideológ a politik, výrazná postava slovenskej kultúry, národného a politického života druhej polovice 19. storočia, reprezentant nacionalistickej koncepcie slovenskej kultúry. Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam