ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vo vďačnej rozpomienke na nášho veľkého Jána Kollára venoval som asi hodinu najväčšej sále: Sala dell Maggior Consiglio. Toto „consiglio“ (rada) bolo nominellným suverénom republiky a pozostávalo z nobili, ktorých mená boly zapísané v Zlatej knihe. Kandidát okrem noblessy a majetku musel mať najmenej 20 rokov. Voľba diala sa zlatými a striebornými guľkami, zlatých bola len piata časť. Dóža ťahal — najprv meno, potom guľku. Ak bola zlatá, bol kandidát ihneď zapísaný, ak bola strieborná, musel čakať na rok na deň sv. Barbory — v 25. roku bol prijatý bez žrebovania.

Kollár bežal rovno pred obraz Zuccara: pápež Alexander III. kladie v predsieni sv. Marka nohu na šiju nemeckému cisárovi Fridrichovi Barbarossovi — a to nie pre faktum, ktoré prísna historia tuším nepotvrdzuje, ale preto, že na obraze poznával Heinricha zo Starosídla, „slávo-srbského rytiera z Mišna“. Hľadel som tedy i ja s pietou na tento veľmi stredný obraz, ktorého historia umenia ani nepozná.

Milo mi bolo upierať oči ta, kde ľpely oduševnelé, horúce pohľady nášho miláčka a proroka. Kollár nespomína anekdotickej veci. Cisár Barbarossa mal pri tomto poníženom akte povedať: „Non tibi, sed Petro!“ (Nie tebe [sa korím], ale sv. Petrovi); na to hrdý pápež odvetil: „Et mihi, et Petro.“ (I mne, i Petrovi.)

Sála Consiglia preplnená je historickými tendencióznymi obrazmi rozmanitej ceny. Kollárovi srdce bôľom horelo, keď videl mladšieho Tintoretta (Dominika) obraz vydobytia: „slávo-dalmatského“ mesta Zadra. „Mlčte, signore!“ zavolal. „Tieto obrazy vám a tomuto miestu viacej k hanbe, než ku cti slúžia.“ Ale keď prišiel do sály dello Scrutinio, kde visí obraz, taktiež predstavujúci vydobytie toho samého Zadra (1346 Markom Giustinianim), pravda, od samého Jacoppa Tintoretta, píše: „Tento obraz je nepochybne najvýtečnejší nielen v celom paláci, ale medzi všetkými prácami Tintoretta. Podarilo sa spojiť silu Michelangela s ľúbeznou farbitosťou Tiziana. Dlho som váhal, či sa mám vlasteneckým, či ästetickým citom ponechať; predmet pôsobí bôľ a stud, ačkoľvek Zadarci zmužile sa bránia, ale krása obrazu kojí a smieruje čarodejnými vnadami oko tak, že povstáva bolestná krása a krásna bolesť v srdci Slaviana!“ Ako milo, umno a pravdivo!

Jacoppa Tintoretta „Paradiso“ (najväčšiu olejovú maľbu na svete: 22 metre dĺžka a 7 metrov výška!) Kollár prísne súdil: je tam veľká sila umenia a mohutná je to tvorba vôbec. Ale biedne stojí: rozpätý je teraz uprostred sály Consiglia na štafelaji. Možno videť čez plátno.

Oproti obrazu sú dvere na altánu paláca, vychodiacu na lagúnu a molo. Aké dobrodenie pre oči a tylo, ukonané hľadením a prevracaním hlavy, najmä pri obzeraní obrazov na plafone — a je ich hodne. V každej sále sú plafonové obrazy, a to nie z najhorších. Tak v sále štyroch dverí Tintorettove: Venecia prijíma od Zeusa panstvo nad oceánmi, Venecia trhá reťaze, Venecia prijíma od Junony dar: páva, od Minervy hromový blesk, v Consiglio: Venecia v oblakoch prijíma korunu od Mieru, okrúžená Abundaciou a Graciami atď. atď. Môže veru krk boleť. Ale tu s altány alebo balkona otvára sa ti pohodlne tiež obraz, ale živý, obraz krásy prírody, spojenej s krásou ľudského umenia, s výtvormi ľudskej sily, smelosti, bohatstva, munificencie — otvára sa dŕžava vody a vzduchu s vloženou do nej inkrustáciou kameňa, mramora, lodí, veží. Iba zeleň rastlinná chybí, a chybí náležite — niet jej. Altána vysutá je z kobercovej, mramorovej, maurickej steny, tvoriacej façadu od mola a lagún — v prostriedku medzi šestorkou gotických oblokov, tak že tvorí siedmy otvor. Na pravo vidno dva obelisky piačetty, za ňou počína sa Canale Grande, na ľavo tiahne sa za mostom Paglia Slavianske nábrežie, Kollárovi také milé. A pred tebou hladina lagúny, pretrhnutá ostrovom Giorgio Maggiore a ďalej na pravo ostrovom La Guidecca. To všetko vidno i s rivy, od mola, ale s tejto vysokej altány ukáže sa celé panoráma v báječnom lesku, v lahode a sile farieb, v neopísateľnom vlnení a trasení ľahunkého vzduchu. Lagúna leží ako zelenkasté sklo, s výšky nevidno pohybu ľahkých vlniek. Ale ticho je tam… ticho. Pre také javište málo hry, málo hercov, pre takú arénu málo života. Ako do podvodného dna kanála vhlobené stoja tam temné telesá troch vojenských kolossov-korábov, hrozia dlhými rúrami kanónov. Odvrátil som oči… s priveľkým trasením myslel som na Rožestvenského samožertvennú argonautiku. Každý deň vtedy očakávali sme zprávy.