ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

No ďalej už nedal sa môj milý, znamenitý kollega od „Galičanina“, Markov, udržať: jeho ťahalo mocne do kupeckých úzkych ulíc nakúpiť pre „svojich sedliakov“ drobné, lacné šperky, mušličky, veneciánske mosaiky. Odskočil som aspoň prebehnúť niektoré chrámy sám. Chrám San Zaccaria našiel som zamknutý; uličník za pätáčik vyhľadal a doviedol mi pána kostolníka, ktorý ochotne otvoril. Stavisko miešané: gotika i renaissanca. Za una lira videl som tam Giovanna Belliniho Madonnu na tróne medzi sv. Katarínou a sv. Petrom, Luciou a Hieronymom. Bellini (* 1428, † 1515) má zvláštny význam: bol prvý medzi staršími veneciánskymi maliarmi, a keď mal už 79 rokov, stal sa iniciátorom a pohlavárom mladšej veneciánskej školy, a táto Madonna v Zaccaria inaugurovala najvyšší stupeň umenia veneciánskeho. Netrhal minulosť, ale pokračoval a ďalej staväl, vyššie vznášal sa na pleciach a ramenách predchodcov. Odporné, smiešne a hlúpe je, keď sa niekto veličí „pokrokárom“, „stranou pokroku“. Či niekto „pokročil“, súdiť budú iní ľudia a iné časy. To je tak, ako by niekto alebo nejaká mladá frakcia dala si meno „múdrych“, „geniálnych“! Synáčkovia, vy pod menom pokrokárov a múdrych môžete tápať v tme a nízkej podlosti, mizerného úpadku, ako to vidíme i premilených „pokrokárov“, „modernistov“, „realistov“ atď.

Madonna na tróne je v najkrajšom smysle obraz náladový; nie ostré línie oddeľujú postavy, ale farby, vlievajúce sa jedna do druhej; hlboké sú tiene, slncovo-jasné sú časti osvetlené, „hlboký cit a mravná krása veje z obrazu, ktorý zahrieva a teší“ (Janitschek).

Len zvonku pozeral som na chrám Santa Maria dei Miracoli, bol zavretý a líry míňaly sa na nesčíselné vstupné. Ale i to bolo hodno: je to naozaj „malý drahokam medzi veneciánskymi chrámami“, vystavený Pietrom Lombardom roku 1480. Prekrásna ornamentika façady, delikátny systém pilastrov núti zabúdať na malý a chudobný architektonický obsah; tiež len zvonku videl som chrámy: „Madonna dell’ Orto“ (gotická façada), „Gesuiti“ (barokk), „Maria Zobenigo“ (façada barokk), „Moisé“ (barokk), a mal som toho na dnes dosť a dosť. Mali sme v programme navštíviť večer niektoré divadlo, ale nedávali v ten deň nič zvláštneho, a za divadlom sa netrhám. Milšie mi bolo sadnúť pod Leopardiho standartový kandeláber na námestí sv. Marka a ešte dôkladne pozerať na chrám, aby som silne vtlačil do pamäti jeho čudné formy a fantastické línie. Keď sa stmilo, keď zajagaly elektrické svetlá na širokom námestí, zahučala zase vojenská hudba na prostriedku námestia a otvorilo sa živé, pohnuté, veliké korso.

Nikde necítiš takú silnú samotu, ako medzi tisícami úplne cudzích, ďalekých ľudí. Až ti je úzko. Bože môj, veď medzi mnou a týmito ľuďmi, hoci ich stretám, doháňam, predbieham, hoci jeden-druhý do teba buchne s „pardonom“, klenie sa priepasť oddeľujúca, rozčleňujúca. Robinson nebol osamelejší na ostrove. Teba nik nevidí, ty nevidíš nikoho, t. j. nevstupuješ s nikým v nejaký pomer. Teba je nič do nich, ich nie je nič do teba. Vidiac tisíce obličajov, prestávaš rozoznávať ich tvary, ich fyzionomie. Smesica postáv, oblekov, šum rozmanitých, nesrozumiteľných hlasov, harmonický hluk spiežových trúb — všetko ako by ani neplatilo tebe, tvojim smyslom, tvojmu pôžitku. Dvaja známi ľudia boli by ti viac, než všetky tieto tisíce. Keby si oslovil niekoho — čo by ti prospelo: studené by boly i tvoje slová, i studené odpovede. Samota v množstve je len za krátky čas príjemná, cítiš sa svobodným, nemusíš mať ohľadov, nenúti ťa nik byť zdvorilým, výrečným. No skoro príde depressia, do srdca vtiahne akýsi smútok. Človek je spoločenský tvor. Ako tak premýšľam o samote uprostred davu, začujem: „Vajanský! Vajanský!“ Až ma trhlo, uznám, príjemne. Pocit tiesniacej samoty razom uletel. Volal to Ostaszewski-Barański, náš ľvovský kollega, ktorý nebol s ostatnými Poliakmi, ale sám prišiel do Venecie. Podali sme si ruky, ale skoro rozdelily nás rôzne cesty. Delia nás v živote, náhľadoch, politike, kultúrno-historickom ponímaní slavianskej otázky, a rozdelily nás i vo Venecii.