Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Katarína Tínesová, Jana Jamrišková, Darina Kotlárová, Viera Marková. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 18 | čitateľov |
„Ako fantastická báseň,“ píše Herman Grimm, „prichádza nám povesť o osudoch Venecie v historii človečenstva. Všade, kde utvorily sa veľkolepé pomery, vidíme národ, otčinu, politické vyvinovanie štátnej formy v rozmanitých prechodoch. Toto mesto nezaložil národ, ale posbieraní ľudia bez určitého pôvodu; niet otčiny, lebo na bahnatom, uprostred mora ležiacom území stavajú mesto bez múrov, a územie, ktoré ztadiaľto vydobyjú, pozostáva z častíc, ďaleko rozptýlených: kus Lombardie, pár pobrežných miest italských, grécke ostrovy, grécke zeme. Všade len hniezda ku skalám prilepené. Veneciánom bolo otčinou more a paluby ich lodí. A konečne, nijaký vývin; lebo čím boli Veneciáni ako štát, tým boli od prvopočiatku: železnými klamrami a reťazmi obopätá aristokracia, ktorá sa vždy užšie sťahovala a zostávala panujúcim elementom. Tu nikdy nebolo panstva stránok, nikdy politického ľudového života, nikdy nevystupovali mužovia, massami vynesení, ktorí by sa boli postavili na čelo; a keď po jednom tisícročí zjaví sa záhuba — všetko láme sa a mizne. Ani len znaku starej slávy. Dnes niet človeka, v ktorého povedomí žila by idea starého blesku veneciánskeho štátu. Lebo dnešní Veneciáni nemajú ničoho spoločného s duchom famílií, ktorých mená boly zaznačené v ,Zlatej knihe‘. Len mesto zostalo, jeho paláce sú prázdne, ako vyfúknuté, blýskavé vajcia, z ktorých už nedajú sa vysedeť kuriatka. Venecia stojí tu ako divadlo, do ktorého kulíss svieti jarné slnko — ale herosi a herci, čo v ňom hrali, ztratili sa na večné veky. Kde sú časy, keď uprostred mora, na lagúnach, v hrdých palácoch Markovho námestia sedela nesmrteľná korporácia, ako kŕdeľ orlov, za korisťou slieďacich? Peňazí bolo viac, než v celej Europe, o veľkých mužov nebolo nikdy biedy. Politiku vedú s fenomenálno-ostrým umom, nenáruživým rozmyslom. Osobnosť musí mlčať, keď ide o štát. Mohutnú dynastiu založiť nebolo možné.“
„Kto príde do Venecie,“ píše Pietro Aretino (* 1492, † 1557), „tomu všetky ostatné mestá prichádzajú ako chudobínce. ,My sme otrhaní žobráci,‘ zavolal istý Florentínec, keď raz videl bohato ozdobenú gondolu so svadobníkmi, jagajúcimi sa v hodvábe, brilliantoch a zlate. ,Veď tu ženy ševcov a pekárov krajšie sa nosia, než inde dcéry zemänov a barónov.‘“
— syn Jozefa Miloslava Hurbana, autor poézie a prózy, literárny kritik, publicista, ideológ a politik, výrazná postava slovenskej kultúry, národného a politického života druhej polovice 19. storočia, reprezentant nacionalistickej koncepcie slovenskej kultúry. Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam