Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Katarína Tínesová, Jana Jamrišková, Darina Kotlárová, Viera Marková. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 18 | čitateľov |
Pod Leopardiho bronzovými kandelábrami na námestí sv. Marka zazrel som pani Radlinskú kŕmiť Markových holubov — zobkaly jej z ruky. Tam našiel som i Ignáca Radlinského, jeho syna Milana, Markova s dcérou Feodorou, Jonáša, Pytlíka a gruppu Poliakov s kongressu s dvoma dámami. Mali sme ushovorený spoločný obed v plzeňskej reštaurácii.
Námestie Marka, ktorým sme sa ubierali, bolo preplnené ľuďmi, v 80 % cudzincami a najmä mladými manželskými pármi, konajúcimi svoje nevyhnutné svadobné cesty. Je ich aspoň toľko, ako holubov sväto-markovských, a možno, i tak hrkútajú. Venecia, zdá sa, je eldorádom a centrálnym shromaždišťom novomanželov celej Europy a Ameriky. Poznať ich zďaleka; po 1. Sú zväčša mladí. 2. Nemajú pri sebe garde de dames, ani testiny, ani svokry. 3. Majú nové, novučičké topánky, vôbec na celom ich kostýme sedí pel novoty. 4. Pozerajú si viac do očú, než na všetky poklady umenia.
Vo velikej verande plzeňskej reštaurácie zaujali sme celý veľký stôl. Nad hlavami kvitly obrovské azaley, zasadené v kädiach, celé stromy, kvet hustý, vôňa tuhá. Vysoké palmy stoja uprostred verandy. Naše dve dámy stačily už nakúpiť všelijakých veneciánskych špecialít — bez toho neľzä!
Heslo bolo: pod večer na Lido — a dotiaľ mal každý svobodný čas. Ja som ho využil na prelet Canala Grande.
Prvý raz použil som malého parníčka, vaporetto. Za desať čentesimov prevezie ťa od piačetty až po železničnú stanicu — bude to vyše 4 kilometrov. Veľký kanál (Canalazzo zovie ho ľud), skrivený ako latinské veľké S — lenže naopak, delí mesto na dve rovné polovice.
Odraziac od brehu piačetty, na pravo ukázala sa hneď za Libreriou Zecca, stavisko Sansovina — a potom už i na pravo i na ľavo palác u paláca. Len prvotriednych má Venecia 150! Mne sa zdá, že sotva bude na celom šírom svete druhého priestranstva, na ktorom by veľkolepá príroda spojená bola s veľkolepou tvorbou ducha ľudského a ruky ľudskej v takej podivnej, hravej, farbistej a mnohoforemnej harmonii. Všetko sa to tam láme, pretŕha, lisne, temneje, spojuje, rozlišuje, prestiera a vyvyšuje, mení a trblieta.
Na ľavo trojuholník Dogany (Morské clo) reže sa ostrým uhlom do lagúny — skoro za Doganou klenie sa obrovská kupola chrámu Santa Maria della Salute, baroková stavba od Longhena, imponuje od vody dekoratívnosťou, ináč je tam pri veľkom bohatstve mnoho copfového hračkárstva. Hlavná kupola podopieraná je opravdu baroknými volutami, medzi ktorými je massa sôch. Neskoršie skočil som do chrámu: je jasný, veselý, priestranný. Na oltáre na pravo Tizianovo „Soslanie Ducha svätého“ žiari ohnivým koloritom, farba prechádza do farby bez javných kontúr.
Na pravo proti Salute je skupina palácov: Guistiniani, Hotel Britannia, palazzo Emo a palazzo Contarini. Posledný volá sa i domom Desdemony; je to gotická stavba zo 14. stoletia. Na ľavo palazzo Volkov, teraz Duse, a palazzo Dario, stavba skorej renaissance, mosaiková fabrika Venecia-Murano. Tam opleli ma o niekoľko lír za sklené pletky. S malým grošom tam ničoho nekúpiš. Prebehni rýchlo na pravo: tam v hrdej, nevystižnej kráse svieti palazzo Corner della Ca grande, veliké dielo Sansovina, ale už vo vysokej renaissanci. Do vody kanála vpúšťa palác svoju rustiku, obe vyššie poschodia majú obluky, prvé s jonickými, druhé s korintickými duplovanými polstĺpmi.
Ale tak ďalej radom nemožno — ako povedano, palác u paláca, každý iným štýlom, a keď i tým samým, každý je samostatný, má svoju fyzionomiu, je každý staväné individuum. Vyberiem si tedy len tie, ktoré som potom na druhý deň sám obzeral, húpajúc sa na gondole.
„Una ora, una lira,“ znel kontrakt medzi mnou a pánom gondolierom.
Opíšem ich v nasledujúcej kapitole. Teraz poďte len so mnou na vaporette. Parníček odrážal sa od brehu k brehu, pískal, kädil. Paláce len tak mihaly sa pred očami — oslepiteľné hľadisko. Ale parníčky špatia kanál. Tieto moderné mašiny akosi nejdú k stredovekému „temnému“ skvostu. A už tu pred nami smelý obluk mosta Rialta! Podivuhodná technika, jedným kamenným oblukom obopäť širinu kanála. Je celý z mramora, ale zvláštnej krásy na ňom niet. Zato je vždy plný ľudstva, behajúceho a kramárujúceho. Šum a krik ozýva sa s mosta i so schodov naň vedúcich. Za mostom zase paláce až po železničnú stanicu. Tam sme presadli na druhý parníček a plavili sa nazad na piačettu.
— syn Jozefa Miloslava Hurbana, autor poézie a prózy, literárny kritik, publicista, ideológ a politik, výrazná postava slovenskej kultúry, národného a politického života druhej polovice 19. storočia, reprezentant nacionalistickej koncepcie slovenskej kultúry. Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam