ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Addio!)

Dvadsiateho mája okolo jedenástej večer zavieral som svoj kufrík v izbičke „Sandwirta“. Celý hotel bol na nohách, mnoho hostí poberalo sa železnicou i naším „Esperom“. Kufre kopily sa až nebezpečne na chodbe prvého poschodia, kam ich sluhovia snášali; ba či sa každý shliadne so svojím dobrom? Pred hostincom celý meeting nosičov, facchinov, chlapcov, trhali sa o nás, ako o svoju zákonnú korisť. A na mole! Páni gondolieri stentorskými hlasmi ponúkali svoje dobré služby. Netrpeliví Nemci odtískali ľudí. „Mein Koffer! Meine Schachtel!“ zúfale kričala frajla od braniborských pieskov. „Wo ist mein Mann?“ hlbokým altom nariekala tučná Židovka. Do tejto surmy znela zvučná taliančina, sluhovia podávali batožinu gondolierom. Markova s dcérou pratal som na gondolu. Dcéra skočila za mnou, ale Markov sa nám ztratil. Kde môj kufor? Boh zná! Feodora poznala svoj, bol na našej gondole. „Avanti!“ rieknem gondolierovi. „Hop!“ ešte jeden passažier… a ešte jeden, tiež bez kufrov. Markova zazreli sme na druhej gondole.

„Papaša zděs, budet i čemodan!“ Naša gondola vymotala sa z klbka prázdnych i plniacich sa gondol a vyšla na kanál, mattovým striebrom lisnúcim sa v mesačnom svetle a blesku pobrežných kandelábrov. Onedlho blížili sme sa k čiernemu ako žúžoľ telesu korába, ktorý spustil s paluby niekoľko strmých schodov, vlastne rebríkov až k vode. Ako sa len táto bujná, nepokojná, nervózna čeľaď dostane na palubu s nesčíselnými kuframi, škatuľami a kapsami? Ako polezú rozmanité, slabonervné dámy hore rebríkom, ako dostanú sa naň z pohyblivej gondoly?

Išlo všetko dobre. Ba myslím, že takéto embarkovanie musí byť dobrou liečbou na všelijaké skutočné i namyslené hysterie a nervózy. Slečna Feodora ich nemala, ako veverica vyletela na palubu. Tam som našiel svoj kufor. Sám neviem, ako ta prišiel. Našli sme sa i s Markovom. Radlinskovci (už len on so ženou, syn šiel ďalej do Itálie) vynorili sa onedlho zo všeobecného víru. Paluba ožila, ale len na chvíľu, pokiaľ sa všetko ako v site nesrovnalo, neumiestilo. Väčšina cestujúcich vyhľadávala svoje kajuty a chystala sa na nocľah. Že bolo už pol dvanástej, v jedálni nik nevečeral, iba víno pili poniektorí smädnejší. Živšie duše ponáhľaly sa na palubu, odobrať sa ešte raz od Venecie. A veru bolo času dosť k veľmi dlhému lúčeniu a miesto príhodné, s výšiny lode uprostred sväto-markovského kanála. Na železnici vieme presne hodinu a minútu odchodu vlaku, prichodíme v posledné minúty — sadneme a už jecháme. Nie tak na lodi! Čo i vie sa asi hodina odchodu, na loď sadá sa celými hodinami pred odplávaním. A čo týka sa stanoviska odobierky, nemožno si príhodnejšie vyvoliť. S vysokej paluby lodnej sústrednený výraz Venecie, jej centrum, jej krása, jej hrdosť — leží pred nami ako na dlani, a ešte k tomu všetko osvietené mesiačkom, ktorý nám po všetky štyri noci bol vernou lampadou a výborným čičeronom. S ľavej paluby vidíš celé Slavianske nábrežie, zakončené Dóžovým palácom, nad ním zlaté guľky: makovice Markovho chrámu, vidíš temné obelisky na piačette, roh Librerie. Idem ku kormidlu, rovno na mňa hľadí špica Dogany a v diaľke tratiaci sa Canal Grande s nesčíselnými svetlami a svetielkami a jarko osvetlenými kupolami chrámu Salute. S pravej paluby, ako veterný hrad, krútiaci sa na stračej nôžke, Giorgio Maggiore, za ním, už len hmlisto, ostrov Giudecca. A všetko je zaliate temperovaným, belaso-šedým mesačným svetlom, ako by priehľadným, jemným závojom.

Sedíme na palube po laviciach, opierame sa o zábradlie. Na palube je dosť šero. Osvetlenie jej ponechané je mesiacu. Len signálne lampy blinkocú na sťažňoch. Loď tuším nemá nikoho, iba nás cestovateľov. Mužstva loďného nevidno. Je ticho a dosť chladno, znesieš plaid alebo plášť. Paluba pustne. I naše dve dámy odobraly sa do kajút. Blíži sa jedna. I kanál zmŕtvel, nevidno barky, ani gondoly. S Torre d’ Orologio začuť mohutný hlas velikého zvona, to železný obor udrel doň svojím kladivom. Loď zaručí silným, prenikavým, dlhým rukotom. On letí lagúnami, bije do stien domov, odráža sa od façady chrámu Giorgio Maggiore. Tuším zjarabatil hladkú plochu lagúny drobnými vlnkami. Vyšiel som na nos lode, na samý koniec, držiac sa za povraz, pretiahnutý s končiara sťažňa, a obzrel ešte raz celú panorámu morského mesta, celú širinu lagúny. Blíži sa okamih, kde celá táto sláva zmizne s očú. Druhý signál, krátky, silný. Akýsi hrmot ozýva sa z útrob lodi. Potom všetko zatíchne. Na temnej palube niet živej duše, ja sám tu stojím. Eh, poď bližšie, pomyslím si, a prebehnem mostíkmi a palubou vedľa rozpálených stien kotliska až nad samé kormidlo. Tu som naozaj bližšie mesta, ztadiaľto pohodlne vidím ešte raz menistú, lisnúcu sa stenu Dóžovho paláca. Nad hlavou mi visí malá loďná vlajka, nepohnute, ako by bola z bľachu. Tretí signál, dlhý, zavýjajúci rukot, a pod nohami čosi ožíva. Nehybná plocha kanála dostáva život a pohyb — to okrútila sa prvý raz loďná krutka. Celé veľké teleso pohne sa ľahkým, akoby nervóznym strasením, pod kormidlom zašumí voda, šuminy iskria sa v svetle mesačnom, vlny veľkými kruhmi bežia od kormidla, potrasú obrazom mesiaca, zrkadleným vo vode, rozbijú na drobné, trasné kusy odzrkadlenú vo vode campanilu Giorgia.

A už cítiť i fyzicky, že sa loď hýbe. Najprv pomalinky, hladunko, potom zašumí krutka energicky, a „Espero“ plavno a vážne počne svoju púť. Ako „sen boha“ letí a mizne palác Dóžu, tratí sa Giudecca, mizne Dogana, spľasne kupola Salute. Ani si nestačil hodiť lúčiacim sa pohľadom na pravo i ľavo, keď už kynú ti na rozlúčku stromy „Giardini pubblico“, Punto della Motta. Na pravo sliepňajú drobné svetielka na Lide. S Bohom, Venezia la dominante! S Bohom, krásavica morom splodená, ako Afrodite! S Bohom, niekdy silnoduchá, ako Pallas Aténe, teraz ešte svieža nesmrteľnou krásou. A čo by i sprašťaly smrtným, pokonným durkotom milliony tvojich pilotov a tvoje na skalu stvrdnuté fundamenty rozsypaly by sa na drobný piesok — tvoj obraz bude žiť, pokiaľ Hospodin Boh náš staväjúci i rúcajúci dožičí človečenstvu dýchať balzamový vzduch na planéte našej.

Bolo pol druhej, keď za nami zhasly posledné svetlá a loď naša rezala voľné vlny svobodnej hladiny. Paluba pustá, tma, ostrá brísa viala od juho-východu. Mesiačik skryl sa za nehustý, ale predsa tieňaci oblak, more stemnelo, akoby zhustlo, iba strieborné šuminy, krutkou roztrepané, tiahly sa dvoma dlhými pruhmi za loďou. Okolo schodov, vedúcich do jedálne a ku spalniam, sú pohodlné diváne. Schodište chránené je od vetra skleným pavillonkom. Na jeden z divánov som sa roztiahol. Loď ľahko kolísala sa a časom zimnične striasala sa tuhou robotou parného stroja.