ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Šiesty kongress slovanských novinárov Austrie svolaný bol do Voloska, ležiaceho tesno na brehu Adriatiky, na dni 14., 15. a 16. mája. Že som sa mal staviť v Novom Meste nad Váhom u zaťa dr. Markoviča a dcéry Viery a ta doprevadiť ženu, vybral som sa už 11. mája na poludnie. Bol krásny májový deň.

V Žiline vstúpilo do vlaku mnoho Trenčanov a Trenčaniek; tiahli na roboty, tuším okopávať cukrovú repu. Ledva sa vlak pohol, už zahučal ich vagón krásnym, harmonickým spevom — rovno: vagón premenil sa na pohyblivý organ, letiaci dolu rozzeleneným Považím. K šumu rodného Váhu znel rodný spev, zádumčivý, silný, farbistý, ako oná kvetná lúka pod nevysokým briežkom. Nádhera horno-trenčianskeho spevu veľmi kontrastuje s chudobou kraja, s nedbalým krojom ženských. Ľud, čo má takú nevyčerpateľnú pokladňu spevu, melodií i textov, halí sa, idúc do sveta, do surového šatstva, nevkusného. Ľud, ktorý má inde rozmanité, krásne kroje, pôvodné, nešablonovité, ktorý vyšíva, tká, klepluje s nevyrovnaným vkusom a báječnou zručnosťou, ukazuje sa svetu vo veľmi nevýhodnom zjave. Či nepriťahuje si tým isté neoprávnené odstrkovanie a nevľúdne zachádzanie nevzdelaných chachárov? Ľúto prichodí človeku, že vtipný, krásny, utešene zrastlý ľud nepomýšľa na túto zovnútornú, ale predsa dôležitú stránku svojho života. Nie je pravda, že by tu bola krajná chudoba príčinou. Je to akýsi zdedený defekt, akási bezcitnosť a nevšímanie si zovnútorného sveta, ktorý je pre ľud cudzotou, ľahostajnou a nezaujímavou. On si ide vyrobiť niekoľko zlatých, ale ináč nestará sa o to, čo o ňom myslia a ako naň hľadia.

Z Nového Mesta, potešiac sa s rodinou (medzi inými so štyrmi vnučkami), o polnoci pohol som sa na Hlohovec do Pešti. Z krátkeho, nepokojného sna zobudilo ma ranné, tuhé slnko, vznášajúce sa na čistom lazúrnom nebi. Ono metalo ohnivé lúče na impozantnú kupolu ostrihomskej baziliky (toto je všeobecne užívaný výraz, ačkoľvek Rudnayho naddunajský velechrám nie je „bazilika“), svietilo na širokú, hybnú plochu Dunaja, lislo sa na Hrone, obloženom nesčíselnými plťami. Do vagóna počaly vliezať maďarské trhové baby s veľkými nošami a celými metlami orgovánu. Mlely neustále, ako veterné mlyny pri dobrom, stálom severáku. O mužoch svojich hovorili per „uram“ (môj pán), ale nie veľmi útlo a lichotive. Na stanici Göd vošly do vozňa dve trhovky s jasnou, peknou slovenčinou. Mňa to prekvapilo a dal som sa s nimi ihneď do reči. Boly z Čomádu, neďaleko Gödu, evanjeličky, Slovenky, ako sa smelo a svobodne označily. Majú i kňaza, kázaval im do nedávna každú nedeľu po slovensky, ale už teraz káže len každú tretiu nedeľu, hoci po dve nedele je kostol prázdny, lebo tamejší Maďari málo chodia do kostola. Vytískanie rodného jazyka cirkvou nie je im ľahostajné, ale ich mužovia nevedia sa sprotiviť vrchnostiam. Všade tá samá drsná, smutná melodia. Všade tá samá nesvedomitosť cirkevných úradov a servilnosť odrodeného kňažstva. Pastieri chabo opúšťajú stáda svoje, a stáda rozpásajú sa širinou po pastvách záhubných a nezdravých močarinách.