ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— v ktorej sa čitateľ zoznámi so zástancom „ľudskosti“

Bolo to v predvečer chladného februárového dňa. V meste P., ktoré leží v americkom štáte Kentucky, sedeli v útulnom salóne dvaja páni pri fľaši vína. Sluhov v izbe nebolo; páni, uvelebení blízko seba, rozprávali sa zrejme o čomsi veľmi dôležitom.

Aby sme boli struční, hovorili sme o dvoch „pánoch“. Ale jednému z nich, keď sa naňho človek bližšie podíval, toto pomenovanie nijako nepristalo. Bol to pomenší zavalitý chlap so surovým, drsným výrazom v obličaji. Pri rozhovore sa tváril naduto ako človek, ktorý silou mocou chce vyzerať niečím viac, než je. Oblečený bol nevkusne. Mal na sebe pestrofarebnú vestu, okolo hrdla modrú šatku so žltými bodkami a krikľavú kravatu. Ale toto všetko sa zhodovalo s jeho celkovým výzorom. Drsné, veľké ruky mal vyzdobené prsteňmi. Na ťažkej zlatej retiazke od hodiniek bola navešaná hromada všelijakých pestrých príveskov. V zápale rozhovoru stále sa s nimi pohrával a vystavoval ich na obdiv. Hovoril nevyberanou a gramaticky nesprávnou rečou a každú chvíľu miešal do nej neokrôchané výrazy, ktorým sa tu musíme vyhnúť, čo ako by sme chceli byť presní v našom opise.

Jeho spoločník, pán Shelby, vyzeral ozaj ako pán. Zariadenie salónu svedčilo o zámožnosti a blahobyte. Ako sme už povedali, obaja boli zahrúžení do vážneho rozhovoru.

— Nuž takto by som ja vybavil celú vec, — vravel pán Shelby.

— Na takýto obchod nepristanem, rozhodne nie, pán Shelby, — povedal hosť. Pritom zdvihol kalíšok a díval sa cezeň oproti svetlu.

— Ale, Haley, musíte si uvedomiť, že Tom nie je obyčajný černoch. Za tie peniaze sa ozaj oplatí kúpiť ho. Je spoľahlivý, čestný a usilovný. Moju farmu spravuje tak, že všetko ide ako po šnúrke.

— Čestný, ale tak po negersky, čo? — povedal Haley, nalievajúc si pohárik.

— Nie! Tom je naozaj spoľahlivý, rozumný a pobožný chlapík. Pred štyrmi rokmi prijal kresťanstvo a od tých čias mohol som mu zveriť peniaze, domácnosť, kone — no, všetko. Posielam ho na obchôdzky po kraji. Vždy sa osvedčil ako verný a poriadny človek.

— Niektorí ľudia neveria, že by negri mohli byť pobožní, — poznamenal Haley, nedbalo mávnuc rukou. — No ja tomu verím. V poslednom transporte, ktorý som odvážal do Orleansu, mal som znamenitého černocha. Keď sa modlil, všetci pri ňom mali dojem, že sú v kostole. Bol taký poddajný, tichý až radosť. Veď som na ňom aj dobre zarobil. Kúpil som ho od človeka, ktorý bol práve v núdzi a mal som z toho obchodu šesťsto dolárov čistého zisku. Veru tak! Pobožnosť, ak je pravá, veľmi zvyšuje cenu negra, len čo je pravda.

— Ubezpečujem vás, že Tomova pobožnosť je naozaj pravá, bez pretvárky, — odpovedal pán Shelby. — Len uvážte! Minulú jeseň som ho poslal samého do Cincinnati, aby mi vybavil istú vec. Mal mi doniesť nazad päťsto dolárov. „Tom,“ vravím mu, „dôverujem ti, lebo si kresťan. Viem, že by si svojho pána neoklamal.“ A Tom sa aj vrátil, ako som predpokladal. Akísi loptoši ho vraj prehovárali: „Vidíš, teraz by si mohol ujsť do Kanady.“^[1] „Môj pán mi dôveruje, nemôžem,“ odpovedal im. Len neskoršie som sa o tom dozvedel. Musím povedať, že sa Toma nevzdávam s ľahkým srdcom. Myslím, že by vám mohol stačiť na vyrovnanie celého môjho dlhu. Keby ste mali svedomie, Haley, pristali by ste na to!

— Svedomia mám práve toľko, koľko ho človek potrebuje do obchodu. Totiž iba trošku, len aby som mal na čo prisahať, — odpovedal žartovne otrokár. — A potom, som vždy ochotný poslúžiť priateľovi, ale tentoraz žiadate priveľa, naozaj priveľa. — Skrúšene si vzdychol a nalial si zase kalištek koňaku.

— Čo teda navrhujete, Haley? — spýtal sa pán Shelby po chvíľke trápneho ticha.

— Nemáte ešte nejakého chlapca alebo dievča, čo by ste dali k Tomovi na prídavok?

— Hm… nemám ich veru nazbyt. Aby som vám pravdu povedal, aj Toma predávam iba preto, že sa tomu nemôžem vyhnúť. Nerád predávam svojich černochov.

Vtom sa otvorili dvere a do izby vstúpil štyri až päťročný kvadrónsky^[2] chlapček. V jeho zjave bol akýsi nevšedný pôvab a príťažlivosť. Čierne, jemné vlásky ako z hodvábu, s lesklými kučerami, vlnili sa mu okolo okrúhleho obličaja. Na lícach mal dve chutné jamôčky. Veľké tmavé oči, bystré aj plaché, hľadeli zvedavo spod dlhých, hustých mihalníc, keď nakukol do izby. Pestré, pekne ušité šaty z červenožltej kockovanej látky mu veľmi pristali a dávali vhodne vyniknúť počernej, krásnej tváričke. Šibalský výraz sebaistoty, zmiešaný trochu s hanblivosťou, prezrádzal, že chlapček si zvykol na pozornosť i blahosklonnosť svojho pána.

— Hej, murínček! — zvolal pán Shelby hvizdnúc a chytiac strapec hrozna. — Na, lapni ho!

Dieťa sa šikovne vrhlo za darčekom, až sa jeho pán schuti zasmial.

— Poď sem, murínča! — zvolal potom. A keď dieťa podišlo k nemu, potľapkal ho po kučeravej hlave a uštipol ho na bradičke.

— Tak, a teraz ukáž tomuto pánovi, ako vieš tancovať a spievať.

Chlapec zanôtil zvučným hlasom jednu z tých zvláštnych rezkých černošských piesní a pri tom smiešne natriasal ručičkami, nôžkami a celým tielkom, v dokonalom rytme s nápevom.

— Bravó! — pochválil ho Haley a hodil mu štvrťku pomaranča.

— Teraz nám, murínča, ukáž, ako chodí strýčko Cudjoe, keď má záchvat reumy, — prikazoval mu pán Shelby.

Ohybné údy chlapčaťa sa naraz skrútili a pokrivili. Dieťa, opierajúc sa o palicu svojho pána, začalo zhrbené skackať po izbe. Tváričku malo skrivenú do bolestnej grimasy a pľuvalo na všetky strany, napodobňujúc starého človeka.

Obaja páni sa rozosmiali.

— Teraz nám ukáž, — vravel pán, — ako starý Elder Robbins predspevuje žalmy!

Chlapček úžasne pretiahol dlhú tváričku a začal s náramnou vážnosťou nosovým hlasom ťahať akýsi žalm.

— Výborne, bravó! To je figliar! — zvolal Haley. — Veruže sa mi páči! Počujte! — obrátil sa zrazu na pána Shelbyho a udrel ho po pleci, — pridajte mi toto chlapča a sme vyrovnaní. Bude to tak správne.

V tej chvíli sa dvere tíško otvorili a do izby vstúpila mladá, asi dvadsaťpäťročná kvadrónka. Už z pohľadu na ňu a na dieťa bolo zrejmé, že je to jeho matka. Mala také isté čierne oči s hustými dlhými mihalnicami a také isté kučery hodvábnych čiernych vlasov.

— No čo je, Eliza? — obrátil sa k nej pán Shelby, keď vstúpila do izby a nesmelo naňho pozerala.

— Prepáčte, pane, hľadala som Harryho. — Chlapec sa rozbehol k nej a ukazoval jej svoju korisť, ukrytú v záhybe šiat.

— Tu ho máš, vezmi si ho, — povedal jej pán Shelby. Žena rýchlo odišla, nesúc si dieťa v náručí.

— Do čerta! — uľavil si otrokár a obrátil sa s obdivom k Shelbymu.

— Toto je naozaj slušný tovar! Za takú ženu by ste v Orleanse hocikedy dostali celý majetok. Na vlastné oči som raz videl, že za menej peknú, ako je táto, vyplatili vyše tisíc dolárov.

— Nechcem za ňu nijaký majetok, — odpovedal Shelby sucho. Aby obrátil rozhovor iným smerom, odzátkoval ďalšiu fľašu, nalial z nej svojmu spoločníkovi a spýtal sa ho, čo o tom víne súdi.

— Výborné, prvotriedne! — povedal otrokár; potom sa znovu obrátil k Shelbymu, dôverne ho potľapkal po pleci a dodal: — No tak, koľko chcete za tú ženskú? Dohovoríme sa. Čo je vaša cena?

— Pán Haley, nepredám ju, — odpovedal Shelby. — Moja manželka by ju nedala, ani keby ste ju vyvážili zlatom.

— Ale, ale, ženy vždy vravia také veci, lebo nevedia rátať. Len im povedzte, koľko hodiniek, koľko pštrosích pier a čačiek možno kúpiť za toľko zlata, a hneď budú inakšie húsť, za to vám ručím.

— Počujte, Haley, o tom škoda reči! Povedal som nie a trvám na tom, — ohradzoval sa Shelby rozhodne.

— Tak teda mi necháte chlapca! — povedal otrokár. — Musíte uznať, že vám zaňho ponúkam veľa.

— A čo si s tým deckom počnete?

— Nuž, mám istého priateľa, ktorý sa zaujíma práve o takýto tovar. Kupuje pre trh pekných, malých chlapcov a potom ich predáva za čašníkov a na podobné služby bohatým ľuďom, ktorí majú dosť peňazí na takýto prepychový tovar. Vyzerá to veľmi pekne, keď taký milý chlapec vo vznešenom dome otvára dvere, obsluhuje pri stole, podáva nápoje. Nie div, že za takéhoto šuhajčeka možno dostať pekný peniaz. A tento váš čertík je taký zábavný, a ešte k tomu aký spevák! Slovom, dobrý tovar.

— Nerád by som ho predal, — povedal Shelby zamyslene. — Viete, ja som tiež človek a nerád by som chlapca odtrhol od jeho matky.

— Ach, či tak! Hm, to sa rozumie. Celkom vás chápem. So ženskými má človek neraz patáliu. Ja tiež neznesiem to ich vrieskanie a brekot. Je to nepríjemná vec. A pri takomto obchode obyčajne sa viem tomu vyhnúť. Povedzme, že by ste tú ženu poslali na pár dní niekde preč. Kým sa vráti, vec sa v tichosti vybaví! Vaša žena by jej potom mohla dať nejaké náušnice alebo novú košeľu či nejakú čačku a bolo by po paráde.

— Obávam sa, že by nebolo.

— Na moj hriešnu, bolo by. To sú vám nie takí ľudia ako belosi. Žiaľ ich raz-dva pominie. Len treba vedieť zaobchádzať s nimi. Vraví sa, — Haley mal na tvári nevinný a dôverčivý výraz, — že takéto obchodovanie s černochmi je ukrutné. Mne sa však takým nikdy nezdalo. Je pravda, že ja by som nebol schopný robiť také veci, akých sa dopúšťajú niektorí kolegovia. Neraz vytrhnú decko z náručia ženskej, ako som to často aj sám videl, a rovno ho aj pred ňou predávajú. Baba sa potom rozreve, akoby ju na nože brali. Je to veľmi nešikovné, poškodzuje to tovar a neraz ho aj úplne znehodnotí. Raz v Orleanse bol som svedkom, ako istú veľmi peknú černošku takýmto zaobchádzaním načisto zahubili. Chlapík, ktorý ju kupoval, nechcel ju vziať aj s deckom. A bola vám to naozaj prvotriedna sorta, krv samý oheň. Stískala si decko v náručí, skuvíňala a zúrila. Človeku pritom až krv stydla v žilách. A keď jej dieťa odniesli a ju kdesi zavreli, načisto vám zošalela a do týždňa zgegla. Čiže, tisíc dolárov bolo v ťahu, a to len preto, že nesprávne zaobchádzali s tovarom. Z vlastnej skúsenosti vám môžem povedať, že vždy sa lepšie vyplatí robiť také veci po ľudsky. — Pán Haley sa na stoličke pohodlne oprel, zložil si ruky na prsiach a tváril sa ako najhorlivejší ochranca všetkých otrokov na svete.

Táto otázka Haleyho navidomoči nesmierne zaujímala. Kým si pán Shelby, hlboko zamyslený, lúpal pomaranč, otrokár len tak mimochodom spustil znovu, akoby ho sila jeho presvedčenia nútila dodať ešte niekoľko slov.

— Nepatrí sa, aby človek vychvaľoval sám seba, ale čo je pravda, to je pravda. Ako obchodník s negrami mám tú najlepšiu povesť! Vravia, že privážam na trh vždy len tých najvyberanejších. Všetci sú v dobrom stave, svalnatí a silní. Aj úmrtnosť je u mňa menšia ako u druhých. A to všetko, pán môj, iba preto, že správne zaobchádzam s nimi. Ľudskosť, môžem povedať, je základným pilierom môjho obchodovania s negrami.

Pán Shelby nevedel, čo má na to povedať, preto riekol iba toľko:

— Naozaj?

— Vysmievali sa mi pre moje zásady a dohovárali mi. Viem, že sú neobvyklé a málo príťažlivé, ale ja sa ich pridŕžam. Vždy som sa ich pridŕžal a dobre sa mi to vyplatilo. Veru tak, aj z názorov môže mať človek zisk. — Otrokár sa rozchechtal nad vlastným dôvtipom.

Ani pán Shelby sa nemohol zdržať smiechu, keď počul takýto svojrázny a neobyčajný výklad o ľudskosti. To otrokára len posmelilo, aby vo svojej úvahe pokračoval.

— A predsa sa vám našli ľudia, ktorým som to nemohol nijako vtĺcť do hlavy. Napríklad, Tom Loker, môj bývalý spoločník dolu v Natcheze. Bol to inak šikovný obchodník, ale na negrov bol ako diabol. Ináč zlatý človek, dobrák, iba systém mal nesprávny. Neraz som mu vravel, reku, Tom, keď ti tvoje ženské rumádzgajú, čo máš z toho, že nad nimi práskaš bičom a šľaháš ich? Je to smiešne a nepomôže ti to. Čo ťa po tom, že grúlia — to je ich nátura, proti ktorej sa nič nedá robiť. A potom, veď ti to tie dievky iba znivočí — zblbnú ti od revania. Mal by si sa im radšej akosi líškať a slušne sa s nimi pozhovárať. Štipkou ľudskosti dosiahneš viac ako bičom a vypláca sa to, za to ti ručím. Ale Tom si nedal povedať a pokazil mi hromadu tovaru, takže som sa musel s ním rozísť, hoci inak bol dobráčisko a veľmi slušný spoločník.

— A myslíte si, že váš spôsob obchodovania je slušnejší ako Tomov? — spýtal sa pán Shelby.

— Áno, trúfam si to povedať. Ako som vám už spomenul, keď ide o nejaký nepríjemný obchod, ja si viem vždy poradiť. Napríklad to predávanie mláďat. Snažím sa najprv odstrániť matku kdesi preč. Veď viete — zíde z očí, zíde z mysle — a keď už je po všetkom a niet pomoci, ženská sa voľky-nevoľky upokojí. To veru nie je tak ako s bielymi, ktorí už vyrástli v presvedčení, že ich deti a žena budú stále s nimi. Negri, ak ich správne vychovávali, na nič takého nepočítajú — a preto to s nimi ide ľahšie.

— Bojím sa, že v tomto ohľade moji černosi nie sú správne vychovávaní, — poznamenal pán Shelby.

— To je možné. U vás, v Kentucky, negrov iba kazia. Vy to s nimi dobre myslíte, ale im to iba škodí. Treba uvážiť, že taký neger sa poneviera po svete, ide z ruky do ruky, predajú ho kadejakému Tomovi, Dickovi a ktovie komu, a tí veru s ním nebudú zaobchádzať v rukavičkách. Ak nebol vopred navyknutý na taký tvrdý život, bude s ním zle. Ba aj to vám môžem povedať, že na takých plantážach, kde si iní negri vyspevujú a výskajú, tí vaši sú ako podťatí. Ostatne, pán Shelby, každý sa domnieva, že jeho spôsoby sú správne. Ja si myslím, že zaobchádzam s negrami tak, ako si zaslúžia.

— To je veru na závidenie, taká spokojnosť so sebou, — povedal pán Shelby a pokrčil plecom so zrejme nepríjemným pocitom.

— No tak, — nadviazal Haley rozhovor po dlhej chvíli, za ktorej si lúskali oriešky, — čo poviete na môj návrh?

— Porozmýšľam o tom a porozprávam sa so svojou ženou, — odpovedal pán Shelby. — Avšak, Haley, ak chcete vec vybaviť pokojne, ako vravíte, radím vám, aby ste v okolí nikomu neprezradili nič o vašom obchodovaní. Moja čeliadka by sa to dozvedela a to vám vravím, že predaj ani jedného z mojich černochov by neprešiel hladko.

— To sa rozumie, budem čušať. Ale, hovorím vám, mám veľmi naponáhle a chcel by som čím najskôr vedieť, na čom som, — poznamenal Haley. Vstal a obliekol si kabát.

— Tak teda príďte dnes večer medzi šiestou a siedmou, dám vám odpoveď, — uistil ho Shelby.

Otrokár sa poklonil a odišiel.

„Najradšej by som toho bezočivého nafúkanca zhodil dole schodmi,“ povedal si v duchu pán Shelby, keď sa zatvorili za Haleym dvere. „Bohužiaľ, vie dobre, že ma drží v hrsti. Keby mi bol predtým niekto riekol, že predám Toma na Juh takému podliakovi, bol by som mu odpovedal: ,Čo myslíš, že považujem svojho sluhu za psa?‘ A teraz predsa ho predám. A k tomu ešte aj to Elizino dieťa! So ženou iste budem mať nepríjemnosti. Aj pre toho chlapčeka, aj pre Toma. Ale čo robiť, keď je človek po krky v dlhoch! Ten chlap vidí, že ma má v rukách a chce to využiť.“

V štáte Kentucky je otroctvo azda najmiernejšie. Človek, ktorý navštívi v tomto štáte niektoré farmy, spozoruje, že páni aj ich ženy na mnohých miestach sú k černochom láskaví a zhovievaví a otroci sú im preto oddaní a vďační. Taký človek by ľahko mohol uveriť aj bájke o „patriarchálnom spoločenstve“ na týchto miestach, a podobným rozprávkam. No nad týmto všetkým sa vznáša ťažká chmúra zákona. A zákon považuje všetky tieto ľudské bytosti s dušou a citmi iba za veci patriace istému pánovi. Nejaké dlhy, nešťastná náhoda, nerozvážnosť alebo smrť láskavého majiteľa môžu spôsobiť, že znesiteľný život černochov sa zmení zrazu v beznádejnú biedu a krutú porobu. Preto do tých čias, kým sa toto všetko nezruší, otroctvo ani v tej najmiernejšej forme nemôže byť pekné alebo žiadúce.

Pán Shelby bol v jadre človek dobrosrdečný, láskavý a zhovievavý k ľuďom okolo seba a jeho černosi sa nemohli žalovať na ťažký život. No pustil sa do rozsiahlych a nebezpečných špekulácií. Veľmi sa zadĺžil a jeho zmenky, podpísané na vysoké sumy, dostali sa do rúk Haleymu. Teraz už milý čitateľ môže oveľa ľahšie pochopiť celý predchádzajúci rozhovor.

Eliza, ktorá náhodou išla po dieťa do salónu, zachytila pri dverách z tohto rozhovoru niekoľko slov. Stihla vyrozumieť, že hosť je otrokár a chce od jej pána kohosi kúpiť.

Keď vyšla z izby, rada by bola ostala za dverami, aby mohla vypočuť, o kom to bola reč. Práve vtedy ju však zavolala pani, a tak musela hneď odísť.

Predsa však podľa všetkého tušila, že otrokár má záujem o jej chlapca. Či by sa azda mýlila? Srdce jej prudko búchalo. Pritisla chlapčeka tak silno k sebe, že na ňu pozrel celý začudovaný.

— Eliza, čo je to dnes s tebou? — pýtala sa pani, keď Eliza vyliala lavór vody, prevrhla košík na šitie a napokon akoby neprítomná duchom, podávala panej župan miesto hodvábnych šiat, ktoré mala doniesť zo skrine.

Eliza sa zachvela.

— Och, pani, moja drahá pani, — zavzdychala a v očiach, obrátených dohora, zaligotali sa jej slzy. Potom si sadla na stoličku a vypukla v plač.

— Ale, Eliza, čo ťa trápi? — pýtala sa pani.

— Och, pani, pani! Dolu v jedálni bol otrokár, rozprával sa s pánom! Počula som ich…

— No a čo je na tom, ty hlupáčik, že sa spolu rozprávali?

— Ach, pani… veríte, že by… že by pán mohol predať môjho Harryho? — Nešťastnica sa hodila na stoličku a kŕčovite plakala.

— Predať Harryho? To sú ale hlúposti! Veď dobre vieš, že tvoj pán sa nikdy nerozpráva s otrokármi z Juhu a nikdy nepredá ani jedného zo svojich sluhov, ak sa dobre správajú. Vidíš, aká si nerozumná! Ktože by si chcel kúpiť tvojho Harryho? Myslíš si, že každý ho tak ľúbi ako ty? Och, ty blázonko! Tak už prestaň plakať a zapni mi šaty. No tak, vidíš, a teraz mi vzadu zapleť vlasy do pekného uzla, ako si sa to nedávno naučila. A druhý raz nepočúvaj za dverami.

— Áno, pani… Ale vy nikdy nedáte dovolenie, aby… aby…

— Čo to táraš! Pravdaže nedám… Načo toľko hovoríš o tom? To by som sa tak cítila, akoby som predávala vlastné dieťa. Ale počuj, Eliza, mne sa zdá, že si až príliš namyslená na toho svojho chlapčeka. O každom človeku, čo k nám strčí nos, si myslíš, že ho ide kúpiť.

Eliza, uspokojená rozhodným tónom svojej panej, rezko a šikovne jej upravovala šaty a už aj sama sa usmievala nad svojimi obavami.

Pani Shelbyová bola rozumná a ušľachtilá žena. Ku vrodenej dobrosrdečnosti, ktorou sa ženy v Kentucky často vyznačujú, pridružoval sa i hlboký náboženský cit a mravné zásady, ktorých sa vždy rozhodne pridŕžala. Jej manžel bol nábožensky vlažný, ale vážil si jej dôslednosť a presvedčenie vo veciach viery a dal sa tým často aj sám ovplyvniť. Neprekážal jej v dobroprajnom úsilí zabezpečiť otrokom slušný život, výchovu a isté vzdelanie, hoci on sa na tom nezúčastňoval. Zrejme si myslel, že nábožnosť a šľachetnosť jeho manželky vystačí pre nich oboch.

Po rozhovore s otrokárom najviac ho sužovalo pomyslenie na to, ako oznámiť manželke výsledok svojho obchodného dojednania. Bol si istý, že narazí u nej na silné námietky a odpor.

Pani Shelbyová nevedela o ťažkostiach svojho manžela, poznala len jeho láskavú povahu a preto celkom pokojne a úprimne vyvracala Elizine obavy. Ba čo viac, ani nerozmýšľala o veci a v prípravách na návštevu, na ktorú sa toho večera hotovali, celkom na to zabudla.