Dielo 6. História

Napsal dr. Zdeněk V. Tobolka.¹ V Praze. Nakladatelství F. Šimáčka. 1901^[1]

Vo februári roku 1848 Francia po tretí raz dala Európe popud k revolučným pohybom. Revolúcia tam vzniknuvšia stala sa signálom novej doby v strednej Európe. Starý vládny systém, neprajný ani slobode, ani národnosti, rúcal sa, národy vystupovali so svojimi programami. Po Francii zachvátené bolo revolučnými vlnami Nemecko: Stuttgart, Frankfurt n. M., Mníchov, Berlín, Hamburg, Bamberg, Tübingy, Lipsko, Mohuč a i. boli plné prejavov nového života. Neobmedzenej slobody tlače, slobody náboženstva, svedomia i učenia, porotných súdov, zodpovednosti ministrov a štátnych úradníkov, odstránenie všetkých privilégii a p., jedným slovom slobody a rovnosti dovolávala sa väčšina každého národa. Hnutie z Francie vyšlé zachvátilo i rakúske zeme; vlny všeeurópejského prúdu nezastavili sa u rakúskych hraníc, šírili sa ďalej a vyburcovali v Rakúsku i Slovanov. Rakúski Slovania v petíciách k panovníkovi formulovali svoje žiadosti, ktoré boli tie isté, čo žiadosti ostatných národov európejských. Ako ich susedia, i Slovania túžili po tom, aby im bola dana úplná sloboda a uvedená rovnosť.

Čechoslovania žiadali, aby bol utužený a poistený zväzok medzi zemami k Českej korune náležajúcimi, Čechami, Moravou a Sliezskom, „Illyri“ domáhali sa zjednotenia Dalmátskeho kráľovstva s Horvatsko-slavonským kráľovstvom a privtelenia vojenskej hranice, Poliaci v Berlíne chceli si vykonať povolenie k národnej reorganizácii Poznaňského veľkovojvodstva, Poliaci vo Ľvove postavili medzi svoje požiadavky, aby Haličské kráľovstvo bolo samostatné a cisár rakúsky aby sa volal poľským kráľom (s. 41).

Spisovateľ knihy, ktorej titul sme tu uviedli, takto vykladá počiatok národného pohybu 1848 u západných a južných Slovanov:

Slovenskím Národňím Novinám 3. apríla 1848 písalo sa z Viedne: „Teraz je tá Viedeň ozaj len centrálnym mestom — Slovanov! Okrem vyslanstva horvatského došlo sem predvčerom po druhý raz vyslanstvo české, a včera vyslanstvo poľské z Haliče… Včerajší večer bude pre Slovanov napospol pamätným — bola to národná slávnosť, akej sa Slovania azda od tisíc rokov nedožili. Večer o hod. 8. zišli sa všetci vyslanci, a okrem týchto druhí viedenskí Slovania do dvorany ku Šperlovi. Bolo nás tu do 2000, vo dvoch priestranných dvoranách plno, tak že sa človek ani hnúť nemohol. A v tomto zbore, kde sa človek akoby v dákom kostole duchom i citom slovanským prejatý cítil, ozvalo sa prvé slobodné slovo za Slovanstvo. Reči sa držali horvatsky, česky, slovensky, poľsky, srbsky a slovinsky.“ Ducha týchto dní možno poznať z vtedajších novín. „Sloboda bez národnosti je telo bez ducha!“ písali napr. viedenskí Österreichische Zeitung na počiatku apríla. „Rakúsky štát je zbor národov, akého na svete inde nevídať, a práve preto nebol nikdy v takom nebezpečenstve, ako teraz… So starou vládou padli spony, ktoré dosiaľ národy rakúske dovedna trímali. Čože sa teraz s ríšou bude diať? Či sa rozpadne? Čo za toľké storočia bolo stavano, či sa zvrtne za chvíľku? A keď sa rozpadne, aký bude osud jednotlivých krajín? Ako sa treba držať v obecnom tomto skutočnom hýbaní? Dajte sa odtrhnúť tomu, čo sa nedá vedno trímať. Pustite, čo nechce s nami byť z celého srdca a čo prirodzeným spôsobom k sebe náleží. Nech sa národnosti oddelia, nechajte ich ich vôli, lebo je vec nemožná udržať ich v doterajšom spojení. Nijaká moc vojenská toho neurobí, nijaká pokladnica krajinská nie je dostatočná zozbierať prostriedky k tomu. Preto však nemusí byť monarchii konec. Treba sa uzrozumieť s jednotlivými národmi takto: 1) Každý národ nech sa riadi sám, nech sa usporiada podľa svojich potrieb. 2) Každý nech prejme pomernú čiastku krajinského dlhu na seba. 3) Každý nech drží pomernú moc vojenskú pre potrebu obecnú. 4) Na dvor a centrálne úrady nech každá krajina platí niečo, podľa istého kľúča. Inakšie vec je nemožná udržať ani na okamženie spojenie rakúskych národov. Neústupnosť v tej veci bola by zradou. Krajiny rakúske nech sa spoja vo spolok štátny. Tento spolok záležal by zo štátov nemeckého, českého, poľského, talianskeho, maďarského a illýrskeho. Tento spolok nemal by nič spoločného ani podobného s doterajším nemeckým, ktorý je spolčenie rozličných vlád — národ je jeden; tu naopak… Ako sú teraz zeme takzvané nemecké čiastkou spolku nemeckého, tak by sa mohla — bez premeny panovníka — poľská zem pripojiť ku spolku štátnemu s druhými poľskými krajinami, talianska s druhými talianskymi, uhorská so Sedmohradskou, južní Slovania s tureckými Slovanmi, arcikniežatstvo rakúske, Tyrolsko atď. s nemeckým spolkom, Čechy, Morava, Sliezko s Lužicou atď.“

„Všechny petice Slovanů,“ píše dr. Tobolka, mlčely o vzájemnosti slovanské. V žádné z nich nemluvilo se o ,národu‘ slovanském, v žádné z nich neobjevila se přání, která by se vztahovala více nežli na jedinou větev slovanskou. Kollárova myšlenka jednoty Slovanstva na literární stránku omezená za absolutizmu hned na počátku politické svobody nevtělila se v program politický. Každá větev slovanská starala se v politickém ohledu jen o sebe… Nelze pochybovati, že by vývoj politický národů slovanských byl se nesl cestou slovanského partikularismu i dále, kdyby nebyl býval zastaven vzorem, postaveným v Německu. Jako Kollárova² literární vzájemnost slovanská podnět k svému vzrůstu našla v Německu, tak našla i podnět k svému vzrůstu v Německu myšlenka formulovati pro celé Slovanstvo program politický. První velký pokus r. 1848 utvořiti velké sjednocené Německo stal se otcem slovanskému sjezdu v Praze.“ (Str. 42, 43). Len treba dobre distinguovať. Ku krokom v zmysle vzájomnosti slovanskej dotial ani nebolo spôsobu. Ináče vzájomnosť javila sa už v tie dni na počiatku apríla vo Viedni. „Sjednotili a sbratali sme sa všetci — možno čítať ďalej v onom viedenskom dopise Štúrových Národních Novín o schôdzke u Šperla — otvorili sme si dôverne srdcia naše a mysle naše, a dali svätý sľub v najšľachetnejšom zápale bratskej vzájomnosti, bratskej pomoci. Jednota a sloboda boli naše heslá… Poliak, Horvat, Srb, Slovák, Čech, Slovenec boli všetci len jeden cit… všetci sme boli Slovania, synovia jednoho národa, majúci jedny spomienky na minulosť a jednu vieru a istotu našej budúcej jednoty.“ Veď vtedy vo Viedni bol už i Ľudovít Štúr,³ maďarskou strašnou netolerantnosťou už vypudený z Prešporka: a Slovanov so Štúrom nemožno si ani myslieť bez vzájomnosti. O dni 4. apríli písalo sa z Viedne v Slovenskích Národních Novinách: „Popoludní mal zasadnutie výbor, ktorý sa utvoril z najučenlivejších mužov zo strany horvátskej, českej a poľskej. Za zástupníka Slovákov bol vyvolený Ľ. Štúr. Rokovalo sa medzi iným o tom, akým spôsobom by sa medzi Slovanmi v mocnárstve Rakúskom spoločný zväzok upevniť a zadržať mohol, a hneď sa urobil aj prípis, ktorým sa Slovania v Krajnsku, Korutansku a Štýrsku tiež do tohoto zväzku povolávajú.“ Vzor v Nemecku bol iste dobrý; len netreba si predstavovať, že bez neho roku 1848 nebolo by prišlo k nijakému kroku v zmysle slovanskej vzájomnosti. Vplyvy síce bývajú, ony sú prirodzené, ale v takej duchovnej veci, ako je národné precitnutie, pripisovať všetko len vplyvom a vzorom je iste omyl. Niektorí bádatelia na počiatku minulého desaťletia (najmä M. Murko⁴ vo viedenskom zborníku „Jan Kollár“ a J. Jakubec⁵ v článkoch písaných a tlačených z príležitosti roku 1893 svätenej Kollárovej pamiatky) nemohli si predstaviť ani panslavizmus a Kollára bez Herdera⁶ a bez vzplanutia nemeckého národného ducha po vojnách Napoleonových. Murko napísal krikľavo nezmyselnú vetu, že „z Herderovy charakteristiky Slovanstva je zbásněná každá věta v Slávy Dceři;“^[2] vo svojej knihe (Deutsche Einflüsse auf die Aufänge der böhmischen Romantik,⁷ 1897) tento slavista nejde už tak ďaleko, Jakubec zas vo svojom rozbore Murkovej knihy^[3] i zo svojich dávnejších i z Murkových „nemeckých vplyvov“ vykladá už všeličo ako vývoj domáci, a profesor Jagič⁸ znamenite posvietil na vec fantastickým listom Dobrovského⁹ písaným ešte roku 1797.^[4]

Dr. Z. Tobolka ďalej hovorí, že frankfurtský parlament nebol jediným podnetom pre zvolanie slovanského zjazdu. „Roku 1848,“ vykladá ďalej, „pokúsili sa Nemci položiť základný kameň k budove, ktorú dostaviť podarilo sa Bismarckovi.¹¹ Revolučné hnutie vyvolalo v nemeckých krajinách myšlienku, literárne už spracovanú a všade prijatú, zjednotiť politicky nové Nemecko. Idea ríše stala sa v národe živou; 5. marca 1848 v Heidelbergu urobený bol počiatok k zvolaniu nemeckého parlamentu do Frankfurtu n/M a 31. marca zišli sa tam najvýznamnejší mužovia Nemecka vykonať prípravy k budúcemu ústavodarnému snemu. „Ein freies, einiges Vaterland!“¹² čítalo sa ako heslo vo všetkých letákoch z Frankfurtu pochádzajúcich a stávalo sa programom každého Nemca. Cieľ frankfurtského zhromaždenia vyslovil jeho predseda, keď povedal: „Deutschland will Eins sein, Ein Reich, regiert vom Willen Volkes unter Mitwirkung aller seiner Gliederungen.“¹³ Výkvet Nemecka zišiel sa vo Frankfurte rokovať o osudoch otčiny. Mužovia talentovaní, výmluvní, láskou k otčine preniknutí a charakterní radili sa o budove nového Nemecka. Medzi členmi parlamentu nájdeme znamenitých právnikov a historikov (Dahlmann¹⁴, Droysen¹⁵, Waitz¹⁶, Raumer¹⁷, Cervinus¹⁸, Döbllinger¹⁹, Albrecht²⁰, Beseler²¹, Simson²²), politických básnikov (Anastasius Grün²³, Uhland²⁴), slávneho mena germanistov (Jakub Grimm²⁵), estetikov (Vischer²⁶) atď., najlepších to mužov vtedajšieho Nemecka. Frankfurtský parlament si nepostavil za cieľ zjednotiť len obyvateľstvo nemeckej národnosti, chcel zriadiť ríšu, ktorá by obsahovala všetky krajiny nemeckého spolku, teda i krajiny, obývané od Nenemcov. Tak Slovanom prišlo postaviť sa proti frankfurtskej snahe. Prišlo im postaviť sa i proti Maďarom, ktorí, tiež zachvátení revolučným hnutím, dovolávali sa slobody, ale vo svojej strašnej netolerantnosti nechceli znať nič o rovnoprávnosti a hľadeli konfiškovať i slobodu len pre seba. Proti snahám maďarským stáli Slováci, Rumuni, Srbi a Horvati. Slováci nemohli očakávať, že by sa im od maďarskej vlády dostalo poistenia národného bytu,^[5] Rumuni márne volali, aby im s Maďarmi, Sikulmi a Sasmi v Sedmohradsku bolo poistené rovné právo, žiadosť Srbov v Srieme, v Báčke, v Banáte a v príslušnej Vojenskej hranici za obnovenie práv bola oslyšaná, a s Horvátmi, žiadajúcimi Horvatsko-slavonsko-dalmatské kráľovstvo spojiť s Vojenskou hranicou, tiež nepustili sa ani do reči. Počínanie Maďarov a jakékoľvek ich úspechy roku 1848 boli plné nebezpečenstva pre nemaďarské národnosti v Uhorsku, tieto všetky boli prinútené postaviť sa proti Maďarom a obzerať sa po spojencoch. Snahy Nemcov a Maďarov tak stali sa podnetom k slovanskému zjazdu; čo literatúra, najmä dielami Kollára²⁷ a Šafárika²⁸, pripravovala pred rokom 1848, to teraz súrne žiadal sám život.

„Ale kto prvý prišiel na myšlienku zvolať Slovanský zjazd,“ stavia Tobolka otázku.

Odpovedať na ňu by bolo bývalo ťažko už vtedy, keď v Prahe otváral sa zjazd. Palackému²⁹ z Viedne 6. mája písal Šafárik: „Kto jsou ti muži, jenž to vedou? Zdeť to již ve veřejných listech se roztahuje, ačkoli to ode mne nevyšlo, nýbrž, nemýlim-li se, odjinud, zdá se mi, od jižných Slovanů.“ Ivan Kukuljevič Sakcinski³⁰, keď sa vrátil z Viedne domov, 20. apríla uverejnil v Národných Novinách záhrebských návrh o zvolaní slovanského zjazdu. „Kto tiskem první učinil návrh svolati zjezd, víme,“ hovorí Tobolka, „v čí hlavě však prvně myšlénka ta vytryskla, nedovedeme zjistiti.“ (Str. 47.) Platon A. Kulakovskij³¹, spomenúc Kukuljevičov návrh v záhrebských novinách, v nóte dokladá: „Ako sa zdá, myšlienka o ustrojení slovanského zjazdu prináležala Ľudovítovi Štúrovi, ktorý išiel v apríli do Viedne a tu videl sa s Horvátmi, prišlými v deputácii. Štúr hovoril o takom zjazde s Kukuljevičom.“

Čím možno podoprieť Kulakovského mienku?

Štúr v druhej polovici marca už neobstál sa na sneme — taký bol v Prešporku terorizmus maďarský. Do Slovenskích Národňích Novín zato ešte napísal článok Nový vek, v ktorom vykladal: „Čo sa len v hodnej diaľke času čakalo, o čom sa myslelo, že príde len o 20, 30, 40 rokov, to je už tu, to prišlo ako cez noc — človek sotva uverí očiam svojim… Človek nestačí odrazu a na dúšok vyrátať všetko, aké sa to po svete zmeny stali, aké práva a nové slobody národy podostávali… Povyháňali národy starých dráčov a utlačiteľov… čo v mene národov lúpili a zdierali, pod zásterou ochrany slobody slobodu utláčali, povyháňali národy starých hrdúsnikov, čo v mene verejného poriadku sotva byľke hnúť sa dopustili, slobodu hovorenia, písania, tlačenia utlačili, žiadnych spoločností verejných, aby ľudia o sebe hovoriť nemohli a k sebe neprišli, netrpeli… Národy sa vyrovnali z ohľadu práva a slobody. ,Mne tak, ako tebe‘ je už heslo ľudí v západných krajinách európejských… I v našej vlasti stali sa nečakané prevraty. Keď nové poriadky vstúpia do života, sotva sa jedni druhých poznajú v tých nových poriadkoch, v tom novom svete. Urbárska ledajaká služobnosť, čo náš ľud horšie od zajatia egyptského, v ktorom Židia stonali, zožierala, tá je už preč! Nebudú sa viac hajná a kŕdle nevoľného nášho ľudu na panské roboty valievať a vyháňať, nebudú viac za chrbtom nevoľného biedneho ľudu hajdúsi a drábi s palicami stavať… Mne tak, ako tebe! Keby sme i z ohľadu národného to, čo nám je nevyhnutne potrebné, boli dostali, to by sme už mohli byť úplne slobodní a spokojní“… Ukazuje potom, čo treba robiť Slovákom, aby mohli vystúpiť so svojimi žiadosťami. Ale keď článok vyšiel v novinách, 31. marca, Štúr už nebol v Prešporku. V Liptove v stoličnom zhromaždení 28. marca prijaté boli žiadosti: aby v stolici po slovensky sa rokovalo i uzavieralo; aby súdy, prosby, úradné oznámenia v slovenskom jazyku sa vykonávali; aby v školách vyučovalo sa v materinskej reči. Predseda nového ministerstva peštianskeho, ktoré Viedeň v pohyboch marcových povolila preto, že nemohla stavať sa proti slobode národov, predseda tohoto ministerstva povedal o liptovskom tichom uzavretí, „že to panslavistický pohyb a či už vzbura“, naložiac najmenší podobný pohyb stíhať fiškálskou akciou a potlačiť. Už vtedy, v marci, Horvati tiež videli, čo im nastáva s Maďarmi; no oni mali možnosť brániť sa — nie tak, ako Slováci — preto mohli spokojnejšie očakávať udalosti. Slovanskými ideami tak preniknutých ľudí ako Ľudovít Štúr v tie časy len málo bolo; pritom bol neobyčajne agilný, zdielny, výmluvný, agitatívny, že z tejto stránky k Štúrovi možno primerať len moskovských slavianofilov, Chomiakova³² a Konstantína Aksakova³³ — tu nevyrovnal sa mu ani Kollár. Možno si predstaviť, čo Štúr robil vo Viedni, kde prvé dni apríla schádzali sa predstavitelia Slovanov, ako presvedčoval, ako hovoril o spoločných záujmoch, o potrebe spoločnej akcie. Domov, do Prešporka, už ani nevrátil sa, a po 20. apríli zjavil sa v Prahe. Vo vážnej chvíli a medzi vážnymi ľuďmi nič nevadilo, že od roku 1844 pre literárnu slovenčinu Štúr viedol s Čechmi potyčky. I mládež česká žiadala si ho do Prahy.^[6] „Hneď před velikonocemi (20. až 23. dubna r. 1848) — čítame v knihe dr. Tobolku — Slovák Ľudevít Štúr do Prahy zavítavší sešel se s některými repealisty^[7] a radil, aby se uspořádalo shromaždění všech Slovanů… (Str. 47.) Do Prešporka svojim novinám sám Štúr písal: „V Prahe k uvedeniu do života vzájomnosti slovanskej povstali dva spolky, jeden Slávia medzi mládežou na univerzite študujúcou, a druhý Lipa (Slovanská) medzi obecenstvom pražským napospol. Tento sa založil dňa 30. apríla.^[8] Mnohé stá boli pri zakladaní a bude údov na tisíce.“ Kukuljevičov návrh o slovanskom zjazde zo záhrebských Národních Novín Havlíčkove pražské Národní Noviny odtlačili 30. apríla. „Tištěný návrh Kukuljevičuv — vykladá Tobolka — v Praze byl přijat se sympatiemi… a den před tím ve večerní schuzce několika českých literátů uvažovalo o provedení vysloveného mínění. Mezi hosty přítomen byl nadšený a plamenný Ľudevít Štúr. Ten horel pro myšlénku Kukuljevičovu a proto staral se o první kroky k jejímu uskutečnění. Hned umlouval na druhý den o 10. hodině dop. schůzku do bytu J. E. Vocela v Krakovské ulici a přijal na sebe úkol již druhého dne přinésti do schůze koncept provolání, které by se vydalo k národům slovanským.“ (Str. 50.) Na poradu 30. apríla v byte Vocelovom³⁸ „Štúr dle slibu den před tím učiněného přinesl i návrh proklamace o sjezdu slovanském. (Str. 51.) Návrh Štúruv dal podnět k debatě, ale věcných oprav velkých asi neutrpěl. Jistě i po změnách některých zněl otevřeně ke všem Slovanum, tedy i nerakouskym, a nevyzníval rakousky a loyalně.“ (Str. 52.) V Havlíčkových Národních Novinách 2. mája vyšiel Štúrov článok „Pohled na hýbání západních a jižních Slovanu.“ (A v tomže čísle — iste nie bez pričinenia Štúrovho — radil i Kollár, aby Česi, Moravania, Slezania, Slováci a Lužičania organizovali sa v „slavočeský spolek“ alebo „jednotu“; Praha že má byť naším Frankfurtom.) Proklamácia o zjazde i jej preklady boli definitívne hotové večer 4. mája. „Text český a ilirský zhotovil Štúr,“ poznamenáva Tobolka, na základe zápisnice zo schôdzky 2. mája, zachovanej v archíve Českého musea, „německý a lužicko-srbský Jordan, polský Grzybowski.“

Tak všetko a vo všetkom Štúr. Dr. Tobolka hovorí o ňom, že horel za myšlienku Kukuljevičovu a preto staral sa o prvé kroky k jej uskutočneniu. Ale život obyčajne ukazuje, že i takí posvätenci, ako Štúr bol, tak zaujímavajú sa len za svoju myšlienku. Všetko, všetky faktá i okolnosti nasvedčujú Kulakovského mienke, že myšlienka slovanského zjazdu vyšla od Štúra. Ani pre Horvatov, ani pre nikoho zo Slovanov nebola vec už koncom marca a v prvej polovici apríla taká pálčivá, ako pre Slovákov; v apríli už sádzali do žalára každého, kto na zákonnej pôde opovážil sa poučovať slovenský ľud alebo predniesť nejakú jeho žiadosť (osud Janka Kráľa³⁹ a Rotaridesa⁴⁰ v Honte, Jaroslava Borika⁴¹ a Ľudovíta Šuleka⁴² v Nitre), v máji zas po slovenských krajoch už nariadili štatarium a stavali šibenice. Slová J. V. Friča,^[9] že Štúr v druhej polovici apríla v Prahe „hlavní podnět dal ke svolání sjezdu slovanského“, nemajú potvrdzujúcej sily preto, že vtedy, v druhej polovici apríla, Kukuljevič už bol vytlačil svoj návrh. Možno, ešte nájde sa nejaké písomné svedectvo, potvrdzujúce Kulakovského mienku, list niekoho zo Štúrových priateľov alebo i jeho samého. (Ačpráve na počiatku apríla 1848 vo Viedni, kde Štúr agitoval a odkiaľ Kukuljevič prišiel do Záhrebu s myšlienkou slovanského zjazdu, nepísali sa listy — tam bolo možno ústne, tvárou v tvár, živým slovom účinkovať na ľudí.)

Tu spomeniem ešte jeden moment. I nazvanie Slovanská Praha pochodí od Štúra. Prvý raz číta sa v proklamácii o slovanskom zjazde, no lepšie ho vštepil do pamäti svojím silným živým slovom, na Žofíne, na počiatku júna, pri vítaní nových hostí slovanských, prišlých na zjazd. „Priestranné dvorany žofínske — napísal J. M. Hurban⁴³ — nabité boli obecenstvom. Štúr hovoril o tom, či je Praha nemecká? „Táto Praha starých bohatierov bola, je a bude večne slovanskou!“ Reč prijatá bola s nesmiernym oduševnením a zápalom. Mládež zniesla na rukách rečníka a triumfálne nosila ho po dvoranách žofínskych. „Slovanská Praha! Slovanská Praha!“ volali zanietení poslucháči.^[10]

Proklamácia o zjazde, Štúrom štylizovaná, v pražských novinách vyšla 5. mája. (Slovenskje Národňje Novini mali ju v čísle od 12. mája.) Podpísaní boli na nej: gróf Jozef Matiaš Thun⁴⁴ ako predseda výboru, gróf Vojtech Deym, rytier Ján Neuberg⁴⁵, P. J. Šafárik, V. Malisz, Fr. Palacký, V. Hanka⁴⁶, Ľ. Štúr, J. P. Jordan⁴⁷ atď. Nerakúskym Slovanom v liste doloženo: „Nech Vás nemýli, že vyzvanie zneje len rakúskym Slovanom. V našich dosavádnych okolnostiach nemohli sme inak urobiť…“ Ďalšie potrebné ešte prípravy diali sa potom v Prahe bez Štúra. On odišiel na Slovensko, kde 10. mája malo byť národné zhromaždenie v Liptovskom sv. Mikuláši. Došiel šťastlive do Liptova — neočakávaný. I zhromaždenie bolo veľkolepé, vyslovené žiadosti uzavreto predostrieť stoličnej kongregácii, ministerstvu, palatínovi, snemu i kráľovi. Ale do Liptova bol poslaný z Pešti od ministerstva komisár lapať účastníkov zhromaždenia; štatarium v slovenských stoliciach bolo už prvej vyhlásené s tým odôvodnením, že „ukazujú sa i národné pohyby, povzbudené od kňažstva slovenskými príhlasmi“. Štúra, ktorý v konaní svojom nikdy ani o vlas neoddialil sa zo zákonnej pôdy a i z Liptova, s pokojným svedomím vybral sa do Prešporka k svojmu povolaniu, lapali i po Trenčianskej i v Modre u brata. (Hurban tiež nemohol sa už dostať domov.) Zachránil Štúra, možno povedať, len Ján Galbavý,⁴⁸ kat. farár v Jablonovom, ktorý ukrýval ho od 28. — 31. mája a potom opatrne previezol cez hranicu na Moravu. V Prahe, kde zjazd mal byť otvorený 31. mája, Štúr už bol oplakaný, keď tam „zjavila sa — ako Hurban vraví — jeho svižká, strunovitá postava“. Slovania, zo všetkých strán pochodivší do Prahy, hľadali tam Jána Kollára, plamenného hlásateľa slovanskej vzájomnosti. Ale — nebolo ho. Poslal len list, v ktorom písal, ako vyhrážali sa mu v Pešti, ak by šiel do Prahy.

Za slovanský zjazd, vedľa Štúra, mnoho urobil i Pavel J. Šafárik. „Šafárik svou osobou získal pro sjezd jistě nejvíce. Sotva že ve Vídni^[11] zvěděl o započatém kroku, zjednával ve schuzce Slovanu podpisy k proklamaci, a když došla ho provolání tištěná, přes všechnu zaneprázdněnost svou rozdával je, posílal s dopisy do slovanských zemí, prosil známé, aby noviny i neslovanské byly informovány o sjezdu správně, atd.“ (Tobolka, str. 57.) Do Prahy K. V. Zapovi,⁴⁹ tajomníkovi prípravného výboru, Šafárik písal: „Bojím se, že se vloudí lidé zlí a zrádní, jediné tím úmyslem aby všecko (lstivě a chytře) zkazili. Židé křestění i nekřestění ať naprosto nebudou připuštěni. Prosím, aby to od výboru výslovně do statutův bylo přijato. Nelze vysloviti, jak mnoho zlého ti lidé již natropili, i zde, zvláště proti nám podvodně a zrádně jednajíce. Nepravím to, že bych je chtěl utiskovati, ale oni národem v pravém smyslu slova nejsou (země nemají, rolníci a vojíni nejsou, což základ národu), a proto ať se do záležitostí mezinárodních nepletou.“ (S. 66.)

Otvorenie na 31. mája zvolaného zjazdu dialo sa až 2. júna. Otváral ho Palacký ako zvolený starosta; za ním vystupovali rečníci, vykladajúci idey, ktoré viedli k Slovanskému zjazdu. Menom Slovákov M. M. Hodža rozvinul svoj program pre Slovanov a ich pomeru k susedným národom. Svornosť a jednota mali Slovanom zaručiť silu, rovnosť nielen ľudí, ale i národov mala zrovnať celé človečenstvo. „Prijímajme — prizvukoval Hodža — „od iných národov všetko, čo pekného, čo je ľudského, bez všetkej závisti. Neštíťme sa ani vzdelanosti nemeckej, lebo je i naša. Veď sme i my pomáhali pracovať na tejto roli, a nikdy nedá sa tak odlúčiť, tak scela národ od národa odlúčiť, aby jeden na druhý nemal znamenitého vplyvu.“ Posledný hovoril Šafárik, a povedal svoju pamätnú reč, ktorá ešte vždy neprestáva zohrievať slovanské srdcia. (U nás bola vytlačená v 91. č. Národných Novín 1895, z príležitosti peštianskeho kongresu Slovákov, Srbov a Rumunov.) V Tobolkovej knihe je z nej len niekoľko viet. Na vážnosť doby z rečníkov zjazdu neukázal nikto tak prenikave a rázne, ako tichý, od politického vírenia uchýlený a v kabinete svojom pracovavší Šafárik. Pravda, na duši svojej nikto nemohol tak cítiť ťarchy zlých pomerov, ako on. Hovoril o susedoch Slovanoch, o Nemcoch, Maďaroch a Talianoch. „Ak my chceme sa ponemčiť, pomaďarčiť, potaliančiť, nadávajú nám do divochov, barbarov a otrokov. Ak chceme vzdelania, to jest úplne poslovančiť sa a byť Slovanmi, ako nám káže hlas svedomia… vtedy oni nazývajú nás zradcami otčiny a zločincami, nepriateľmi ich slobody. A tak rob a hovor čokoľvek, oni vždy trápia a mučia rozpálenými kliešťami nevinné naše svedomie, oni vždy biľagujú žeravým železom naše čisté čelo. Toto položenie vecí nesmie ďalej trvať. Kocka národov je hodená; nastal i pre nás rozhodný čas prvej, než sme očakávali. Nevinnosť pred svedomím a bohom nič neznamená pred súdom tohoto sveta, pred súdom národov. Alebo očistíme sa skutkom a dokážeme, že sme spôsobní k slobode, alebo pretvorme sa skoro v Nemcov, Maďarov a Talianov, aby sme ostatným národom neboli viac na ťarchu a protiveň, aby sme nemuseli preniesť našu hanbu a naše poníženie na svojich synov… Mravná smrť je najhoršia smrť, a mravný život je najvyšší život… Či chce a môže náš slovanský národ postaviť sa celou svojou silou za svoje práva, vydobyť si ich, na základe spravodlivosti k sebe i k iným národom — to je velikou, svätou úlohou našich porád! Z otroctva niet cesty k slobode bez borby: alebo víťazstvo a slobodná národnosť, alebo čestná smrť a po smrti sláva!“

Očitý svedok Josef Jireček⁵⁰ napísal: „Keď odzneli posledné slová Šafárikové, v zhromaždení vypukol nadšený jasot. Jedni sa objímali, ohniví Juhoslovania tasili meče, niektorým slzy vystúpili do očí.“

V druhý deň, 3. júna, jednotlivé zbory zasadli rokovať o programe, vypracovanom dočasným výborom. Tu prepúšťame slovo cele spisovateľovi našej knihy o zjazde. „První otázka jež byla ve všech sborech předmětem debaty, zněla: Zda jsou Slované pro uzavření slovanského spolku ke vzájemné ochraně uvnitř říše rakouské a jsou-li, v jakém způsobu se to státi má. Ve všech třech sborech stala se otázka příčinou nesrovnalostí. Ve sboru československém bylo jednání velice živé. V té sekcii byly vlastně dvě strany rozdílných zájmu: Slováci, kteří při všech debatách brali v úvahu předem vždy své postavení v Uhrách, Češi, kteří hleděli státi především proti Frankfurtu a kteří toužili po postavení svých zemí v mocnářství rakouském tak, jak si určili ve své první petici. Dr. Frič⁵¹ varoval před tím, aby se uzavíraly nejsmělejší věci, které nedají se provésti, ponevádž Slované nemají moci v rukou, a chtěl, aby se připravily jen návrhy některé, které by se předložily k přijetí sněmum… Štúr stál proti tomu názoru a tlačil na to, aby sjezd všechno hleděl sám uskutečniti. Že by se měl utvořiti spolek k vzájemné obraně, shodovali se řečníci všichni, ale jak by se to státi mělo, v tom se daleko rozcházeli… Všechny tyto názory však nebyly pro celé jednáni nijak směrodatnými a také průběh schůze kolem nich celkem se netočil. Oč šlo, bylo, je-li nutno akcentovati, tak zachování Rakouska, jak se zvláště od prozatimního výboru dálo.“

„Strana, v jejímž čele stál v sekci Štúr, bránila se tomu.“ Dľa zápisnice zachovanej v archíve Českého musea, Štúr, 3. júna hovoril:

„Cíl náš měl by býti zachovati říši rakouskou? Náš cíl jest zachovat nás. Nejdříve musíme sloužit sobě, pak jiným. Dosavád Rakousko stálo a my hnili. Co by nám řekl svět, kdybychom o nic více nestáli, než o zachování Rakouska? Pádem Rakouska nepadáme my. Jsou z toho ohledu veliké tězkosti, a rakouska vláda je doteď na půde německé a tudy německá; musíme ji přinutit, aby se přestěhovala na slovanskou zem. Jěště slovanské země nejsou spojené, ba ještě ani samostatné, aby něco uzavírat mohly. Jen Češi, Moravané a Poláci užívají nějaké samostatnosti, nikoli Slované uherští. My patříme k uherskému sněmu. Od koho co možná pro nás očekávati? Ani přistoupení Poláků není při této výnimce jisté. Nejdříve se musí zlomit uherské poměry, převaha maďarstva by se zničila, jest hlavní úkol náš. Maďaři chtí se stát všemožně centrální mocí rakouskou, proto zvou císaře, aby šel do Uher. Němci mají strach před Maďary, ten strach má také vláda, proto jim nic odepříti nemůže. Ale proto musíme my také energeticky vystoupiti. Chráňme se toho, by se vláda vrhla do náručí Maďarů. Jiná těžkost při zachování rakouské říše jest to, že Němci ve Frankfurtě chtějí mít Rakousy k sobě; budou tedy z jedné strany Maďari, z druhé Němci. Proti nám mají Němci starou antipatii a tudy jsou nakloněni se bratrovati s Maďary. Spojí-li se a zachovají-li převahu v Rakousku, co z nás bude? My nemáme posud samostatné slovanské obce v Rakousku. Vyslovme se, že chcem jako samostatné spojené slovanské obce stát pod rakouskou říši. Neříkejme, že chcem zachovat Rakousko, ani utvořit rakouskou slovanskou říši. Toť nás připraví o všecky sympatie evropejských národů; řekněme, že chceme jako samostatné slovanské obce štát pod vládou rakouskou; tím dáme akcent Slovanům. Pak s nimi muže vláda rakouská žít. Proto musíme sílu Maďarů stroskotat, dokud Maďaři jsou v převaze. Jsou-li Čechové paralysováni, darmo se budou pokoušet, aby rakousky kabinet k slovanské politice přivedli.“

Štúr s míněním svým nezůstal v sekci osamocen. Z české strany byl to hlavně K. Havlíček, který vyslovil se určitě pro návrhy Štúrovy, a to z toho důvodu, že zdály se mu býti tehdy nejreelnější: „Z řečí všech členu v sekci dalo se jasně vycítiti, že sjezd uznáva nutnost vystoupiti proti jednání Maďarů s národy slovanskými v Uhrách, ale ne z řečí všech jevila se stejná odpověď na otázku, má-li sjezd tolik síly, aby snahu svou mohl uskutečniti.“ Aby rokovanie nebolo bez výsledku, dr. Dvořáček⁵² žiadal, aby hneď vydalo sa vyzvanie zbierať dobrovoľnícke pluky a Horvatom i Srbom aby sa odkázalo, že keby k vojne prišlo, Slovania pôjdu im na pomoc. Návrh sa ľúbil; ale Hodža vyjadril pochybnosť, či pri takom kroku, mierenom proti Maďarom, Poliaci nepostavia sa proti väčšine sjazdu. „Konečně o celé věci nepřišlo ani k usnesení.“ Program vlastne nedopúšťal takého uzavretia. (S. 108 — 113.)

Keď konečne malo sa odpovedať na otázku: či zhromaždení sú za slovanský spolok vnútri Rakúska k vzájomnej obrane a jako ho uzavrieť? urobené boli dva návrhy, jeden od Hurbana, druhý od Šafárika. Hurban navrhoval: „Slovanský snem žiada v mene slovanských kmenov, v Rakúsku žijúcich, aby všetky slovanské kmeny všade a vo všetkých častiach Rakúska mali rovné práva reči a svojej národnosti, totiž aby všetci Slovania v svojej národnej reči boli spravovaní; a keďby Nemci, Taliani a Maďari tlačili naše bratské kmeny pre ich reč a národnosť, všetci Slovania sú povinní zaujať sa za nich. Pod národnosťou však chceme, aby sa rozumela taká sloboda, že by národ svoju reč mal nielen vo všetkých verejných záležitostiach, ale i aby jeho synovia v svojej vlasti boli povýšení na úrady a hodnosti a on neobmedzene vládol svojou majetnosťou.“ Šafárik takto formuloval svoju mienku: „Shromaždení vyslancovia slovanských obcí a národov rakúskych súštátov, zaujímajúc do toho i krajiny uhorskej koruny, vstupujú na základe konštitučných slobôd v jednotu k hájeniu svojej národnosti v úplnom slova zmysle tam, kde práva národnosti používajú, k vydobytiu si jej tam, kde toho práva posiaľ sú zbavení. K tomuto cieľu chcejú použiť všetkých prostriedkov, ktoré v spoločnosti právne zriadenej sú možné a platné k hájeniu prirodzených práv proti utiskovateľom.“ Hurban, keď počul Šafárikov návrh, odvolal svoj; ale väčšina nebola spokojná so Šafárikovým vyjadrením veci. Štúr bol proti jeho návrhu vôbec, poneváč videl v ňom len obvyklé plačlivé prosby a nijakých činov. Šafárik stál na svojom a dôvodil, že zjazd mohol by sa inak vysloviť len vtedy, keby mal po ruke brannú moc; návrh jeho konečne skoro jednohlasne bol sekciou prijatý.

V odpovediach na otázky programom postavené i juhoslovanská sekcia prijímala stanovisko českého austroslavizmu. Nie tak sekcia poľsko-ruská. „Poláci, mělo-li se jednati o jich politických záležitostech, musili rozšířiti program sjezdu na veškero Slovanstvo a nemohli jednati o zachování Rakouska, ku kterémužto programu většinou chovali se nejen chladně, nýbrž i nepřátelsky.“ Keď československá sekcia začala rokovať o druhej otázke: pod akými výmienkami utvoriť rakúsky spolkový štát, do miestnosti prišla deputácia Juhoslovanov a žiadala zrýchliť rokovanie. Na slovanskom juhu totiž udalosti už súrili. Na národnom zhromaždení v Karlovciach 13. mája Srbi žiadali spojenie zemí pod vojvodu srbského prináležavších a so žiadosťou touto vyslali k panovníkovi deputáciu. Juhoslovanská sekcia v Prahe chcela, aby srbskú deputáciu u panovníka podporovala i deputácia slovanského zjazdu a tam žiadala odobrenie nariadení bána Jelačica v Horvatsku a odvolanie všetkého, čoho vymôcť podarilo sa Maďarom proti bánovi. Ale Štúr bol tej mienky, aby sa deputácia slovanského zjazdu netýkala bánovho pomeru k vláde. Potvrdiť srbského vojvodu a patriarchu — hovoril Štúr — to vláda urobiť môže; ale potvrdiť bánovo konanie nemôže preto, že by robila sama proti sebe, hoc by s jeho konaním tajne i bola uzrozumená. Mohlo by sa tiež stať, že konaniu bánovmu nedostalo by sa od vlády potvrdenia, a vtedy činnosť bánova bola by obťažená. Štúrovu mienku prijali, na podporu srbskej deputácie uzavreto vyslať od zjazdu deputáciu, naložiť jej však, aby sa o bánových veciach ani nezmienila u panovníka. Konečne upustilo sa i od vyslania deputácie a zjazd rokoval o manifeste k národom europejským a petícii k panovníkovi.

V petícii tejto bolo treba osvedčiť sa o pomere k Maďarom. „Největší zájem na rozřešení poměru k Maďarům — vykládá dr. Tobolka — ze sekce českoslovanské přirozeně měli Slováci. Slováci nechtěli se na dobro odtrhnouti od Maďarů za doby, dokud proti Maďarům nenabyli bezpečnějšího postavení, a spokojeni byli s tím, aby ve sněmě měli s Maďary rovná práva. Jihoslované proti tomu byli ve schůzi pro úplné odtrhnutí od Maďarů a zjevné nepřátelství s nimi, a jako program pro rakouskou monarchii prohlašovali ústy J. Subbotiče⁵³ zásadu, aby se každý národ sám pro sebe organisoval pod rakouskou monarchií a v ní, aby se připojil k jiným příbuzným národům, jak by toho potřebu uznal. Národnosti, dle stanoviska Jihoslovanů, měly býti rozděleny, každá národnost měla míti svou vlastní správu a své vlastní území, a mezi sebou měli býti národnosti federovány. Jihoslované, když hájili tento názor, musili viděti v mínění Slováků nepřátelství k své slovanské národnosti, poněvadž nemohli si mysliti, že by Slováci s Maďary v jisté shodě žijíci, mohli přispěti jim ku pomoci proti Maďarům nebo aspoň Maďarům nepomáhati. Rozdíl mezi míněním Slováků a Jihoslovanů byl veliký. Nejednalo se jen o dobu, kdy Slováci mají se od Maďarů úplně odtrhnouti, nýbrž vlastně o to, možno-li očekávati od Maďarů něco dobrého pro nemaďarské obyvatelstvo v Uhrách nebo nikoliv. Slováci v té záležitosti kojili se pro budoucnost dobrými nadějemi, Jihoslované v Maďary neměli důvěry žádné. Navrhovali-li Jihoslované toužicí po každém znesnadnění situace pro Maďary se svého stanoviska odtrhnutí okamžite, stavěli se ze stanoviska Slováků Štúr a jeho přátelé proti požadavku Jihoslovanů a to proto, že za poměru existujících uznávali za potřebné „zůstati zatím na jakémsi legálním poli“. Slováci neměli národ tak ve zbrani připravený jako Hrvaté a Srbové, a nemohli proto brannou mocí hroziti… Doléhali-li Jihoslované přece na to, aby Slováci přijali jich stanovisko, nezbývalo Slovákům nežli se proti doléhání tomu ohraditi.“ „Každý národ,“ pravil za Slováky Hurban, „řídi se svými okolnostmi; proto přece chceme, aby Slované byli jedno v jedné velké říši. Vytýká se nám slabost, jako bychom nechtěli bojovati. Dají-li nám Maďaři, co slušno, nemožno nám je vykořeňovati, meč proti nim tasiti…“ (S. 137.) Poliaci nevideli v Maďaroch nepriateľov, preto tiež nechceli stavať sa proti nim. Keby bolo prišlo na hlasovanie, Juhoslovania v tejto otázke na slovanskom zjazde boli by ostali v menšine.

V ten istý deň, 7. júna, „ve sboru českoslovanském dvě stanoviska se potýkala: stanovisko české a stanovisko slovenské. Čechové chtěli, aby všichni národové byli samostatní; ale neklonili se všichni, ba ne aní většinou, k tomu mínění, že by se dle etnografických mezí měli utvořiti štáty. Přijetí názoru toho považovalo se s české strany za nebezpečné a to proto, že by Slovanům tím vznikly boje s Maďary, Turky a snad i s jinými národy. Češi jako požadavek svůj vztýčili spojení zemí koruny České, ale tím neřekli, jak soudí o postavení Slováků. Slováci ke koruně České nemohli se počítati a přece jen dobře se zase cítilo, že otázka slovenská jest příliš úzce spojená s otázkou českou… Ostatně Slováci od koruny Uherské ani se odtrhnouti naprosto nechtěli, nýbrž žádali jen, aby od Maďarů nebyli utiskováni a mohli s nimi společně jako stejně oprávněná národnost žíti… „Žádosti naše,“ pravil Slovák Hurban, „k slovanskému zjezdu jsou, aby dal, co může, sympatii i srdce, aby chránil, jakkoli může, národnost naši proti Maďarům, jinak nežádame nic více. Nežádame připojení ke koruně České…“ „Odtrhnouti se však z nynějších poměru,“ končil Hurban, „zrušiti tisícileté formy, třebas potlačujíci, není tak snadno. A konečně opětuji, ani Česká ani Uherská koruna nemá žádného významu bez nových myšlének.“ (S. 140.)

Išlo o to, aby zjazd mal nie len púhu mravnú váhu. Narádzalo sa zmluvou zabezpečiť národnosť Slovanov v Rakúsku; zmluvu zjazdom vypracovanú patričné snemy mali potvrdiť. Tak žiadal Šafárik, a hovoril: „My Slované jsme od dávna pokořeni v nejtěžším otroctví, až posud přelévají se Slované do jiných forem; a posud jsou naši hrdinové za Němce vydáváni, a vítězství slovanskou krví vydobytá přivlastňují si Němci, až posud jsou naše národy jenom k tomu vychovány, aby co vojáci pro slávu německou sloužily; nemáme úřadu, nemáme škol, nemáme soudu. Až posud musí v Maďarsku Slovák zakrývati svou národnost a buďto mlčet aneb za Maďara, i také někdy za Němce se vydávati. On nesmí mezi Maďary jako Slovan žíti. To vše přestati musí. Jméno naše jest tam posud zohaveno, jen klení nejhoršího druhu a lání jest na Slovana v Maďarsku slyšet. To vše musí se změniti, Slovan musí rovná práva míti, jako Němec i Maďar, ano Slované musí býti napřed, na první místo postaveni. Když 18 milionu Slovanu lopotí se i krev svou pro soustatí rakouske proléva, tu zajisté záslužno, aby byl nejdříve Slovan, pak Němec, Maďar, Valach jmenován, v tom pořádku musí se národové rakouští v budoucnosti uváděti. O to se ale nyní musíme zasaditi, aby se to stalo, toť jest úloha slovanského sjezdu. Nemůže-li to, tuť jest zajisté lepší, abychom se ihned rozešli. My nechceme sobě souverenitu osobiti, vyloučiti Maďary a Němce z našeho spolku, nýbrž chceme udržeti soustátí rakouské, vydobýti si stejná práva s Maďary a Němci.“ (S. 144.)

Haličskí Rusi pokonali sa s Poliakmi na základe rovnoprávnosti. Poliaci sliezski boli za odtrhnutie Sliezska od Českej koruny a za pripojenie tej časti rakúskeho Sliezska, kde sa hovorilo poľsky, k Haliči. Žiadali i pripojenie pruského Sliezska. Väčšina Poliakov chcela, aby sa rakúska monarchia nemohla udržať a, rozumie sa, boli za odtrhnutie Haliče od Rakúska.

Hotový manifest k európejským národom bol čítaný a prijatý 12. júna. Vypracovali ho členovia diplomatického odboru Zach,⁵⁴ Libelt,⁵⁵ Bakunin⁵⁶ a Palacký. „My Slované — hovorilo sa v manifeste — „zavrhujeme a v ošklivosti máme každé panství pouhé síly, stavicí se zákonům v bok; zavrhujeme všecka privilegia i nadpráví, jakož i všecky politické rozdíly stavův; žádáme bez výjimky rovnost před zákonem i stejnou míru práv a povinností pro každého; kdežkoli mezi miliony i jeden porobek se rodí, tamť ještě pravé slobody neznají.“

V petícii k panovníkovi mali sa predkladať žiadosti rakúskych slovanských národov. Tak menom Slovákov a uhorských Rusov malo sa žiadať, aby boli od Maďarov uznaní za národ a mali s Maďarmi na sneme rovné práva. Slováci i Rusi uhorskí chceli mať svoje národné kongresy so zvláštnym stálym slovenským a ruským výborom; výbory tieto mali by právo a povinnosti bdieť nad národnými právami Slovákov a Rusov a mali byť výkonnou mocou pre uzavretie národných kongresov. Pri slobode a rovnoprávnosti vyžadovalo sa, aby Slováci a Rusi uhorskí mohli si zriadiť školy „ako počiatočné, tak reálne, meštianske, ústavy diecezánske a ústavy pre vychovávanie učiteľov, ďalej ústavy literárne vyššie, ako gymnáziá, lycea, akadémie, ústav polytechnický a jednu univerzitu.“ Na všetkých týchto ústavoch vyučovacou rečou mala byť slovenčina, poťažne ruština. Prvým krokom s maďarskej strany, sľubujúcim, že Slovákom a Rusom v Uhorsku vyplnia sa žiadosti, malo byť vypustenie Slovákov, uväznených pre zastávanie národných práv.

Ale petícia k panovníkovi už nemohla byť úplne vypracovaná. A ešte menej času dostalo sa na vypracovanie tretieho aktu, totiž zmluvy medzi slovanskými vetvami v Rakúsku „k poisteniu si národnosti a národných práv tam, kde ich už požívajú, a k vydobytiu ich sebe tam, kde ich dosiaľ zbavení sú“. Bakunin a menom Poliakov Libelt podali návrhy zmluvy, zahrnujúci i Slovanov mimorakúskych; Zach vypracoval návrh federatívnej zmluvy všetkých rakúskych národov k novému zriadeniu rakúskej ríše. Ale sjazd vyhlásil sa pre oba návrhy za nekompetentný. Dňa 11. júna začali sa sväto-dušné sviatky, sjazd slovanský odpočinul si od prác; v Týnskom chráme slovanskú omšu slúžil Ginelevič, ľvovský kanonik ruský^[12]. Sjazd bolo treba dokončiť, lebo pre dozrievajúce udalosti najmä Juhoslovania nemohli zostať dlhšie v Prahe. Dňa 14. júna mala byť schôdzka, v ktorej chceli odobriť vykonané práce a uzavrieť zjazd formálne. Ale 12. júna zahrmeli v Prahe delá a pušky — pokojné rokovanie stalo sa nemožným. Bolo po slovanskom zjazde.

Prestali sme, že 12. júna, v svätodušné sviatky, v Prahe zahrmeli delá a ďalšie zasadania slovanského zjazdu boli nemožné.

Teraz urobíme odchylku. Odchýlime sa od dejov i od knihy dr. Z. Tobolku, s úžasom zastaviac sa pri tom, čo napísal o slovanskom zjazde vôbec a o pohyboch Čechov, Slovákov a iných rakúskouhorských Slovanov roku 1848 maďarský historik Michal Horváth⁵⁷ v svojom 3-zväzkovom diele „Magyarország függetlenségi harcának tőrténete 1848 és 1849-bén“. (Prvé vydanie v Ženeve 1865.) Historia tak vari ešte nikdy nebola písaná.

Citujeme z druhého vydania (v Pešti 1871) nasledovne:

„V pražských pohyboch, ktoré s viedenskými temer súčasne povstali, najmä keď česká strana uchvátila moc a k jej vykonávaniu pod predsedníctvom grófa Ľva Thuna utvorila národný výbor, panslavistický duch bol panujúcim.^[13] Tento výbor, pracujúc v panslavistickom duchu a chcejúc urobiť sa akoby stredišťom panslavizmu, zvolal na 31. mája všeobecný slovanský zjazd všetkých v monarchii bývajúcich Slovanov…^[14] Za hlavný cieľ týchto porád a vôbec všetkých svojich snáh český národný výbor postavil pretvorenie celej monarchie v slovanské, česko-ilýrske cisárstvo. Česká revolúcia totiž vytýčila na svoju zástavu za heslo nie slobodu, nie demokratickú rovnoprávnosť, nie hlavne ani ústavnosť, lež plemenný záujem, panovanie plemena, otvorene hlásajúc, že monarchia, v ktorej rozličné slovanské kmeny tvoria asi polovicu všetkého obyvateľstva, musí sa stať slovanskou. Podľa tejto hlavnej zásady všetku svoju snahu namerila k tomu, aby s jednej strany zamedzila vliatie sa Austrie do veľkej nemeckej ríše; z druhej strany maďarské plemä, ktoré, klinom vrazené medzi severných a južných Slovanov, prekážalo by ich zjednoteniu a podobne stálo by v ceste i utvoreniu slovanskej državy, — toto maďarské plemä aby vyničila alebo aspoň ujarmila.^[15] Čo urobil český národný výbor vo Frankfurte, aby zmaril veľkonemeckú jednotu, rozpovedať nie je našou úlohou. V uhorskom štáte predovšetkým vyslanými agentmi usiloval sa pobúriť proti Maďarom slovenské obyvateľstvo horných stolíc,^[16] potom i Srbov a Horvátov. O tom niet pochybnosti, že český výbor stál v tajnom spojení s ruskou propagandou; na mnohých miestach používal jej ľudí a prostriedkov, kam nemohol sa sám dostať, alebo kde vlastné jeho prostriedky boli nedostatočné.^[17] Najmä medzi Srbmi v Báčke a Srieme, v Srbsku a Bosne s agentmi ruskej propagandy spoločne pracujúc usiloval sa budiť idey slovanského zjednotenia a rozduchovať vzbury; lebo podľa plánu nová slovanská država mala objať i tieto dve zeme, postavené pod tureckou vládou.

„Ako za starodávna, za časov Svätopluka, osadenie maďarského ľudu na brehoch Dunaja a Tisy, zakladajúceho novú otčinu, zničilo tvorivšiu sa veľko-moravskú slovanskú državu: tak i teraz najmä maďarské plemä bolo povolané zmariť tieto smelé plány. Lebo viedenská vláda, následkom revolúcii, vypuknuvších v marci na všetkých stranách, stratila hlavu, zmocnila sa jej slabosť a nečinne hľadela na tieto české snahy; áno, náčelníci kabinetov, český Kolovrat,⁵⁹ po ňom s Rusmi sympatizujúci Fiquemont, zdali sa i podporovať tajne ich. Dvor, v nesnádzach svojich chytajúci sa každej slamky ako spasného povraza, s radosťou slúchal lichotivé, naoko lojálne osvedčenie Čechov, že oni nebudú trpieť vliatia ríše do veľkého Nemecka a za jej neodvislosť sú hotoví chytiť sa i zbrane. V svojej predpojatosti dvor dlho nevidel, alebo zdal sa ani nemysleť na to, že ľudu tomuto ani najmenej nejde o dobro dvora, ako to neprestajne hovoril, lež jedine o svoje plemenné záujmy a pod zámienkou udržania rakúskej monarchie že pracuje na utvorení slovanskej državy; vo Viedni podnecuje vzburu masy umele, hriešnym spôsobom, aby oslabil prítulnosť dynastie k nemeckému sídelnému mestu a naklonil dvor zanechať Viedeň a osadiť sa v Prahe, na starobylých Hradčanoch.“

„Táto slepota a či zúmyselná zhovievavosť smutné mala následky. V máji česká strana, hoc prepadnutím Kolovrata a Fiquemonta prišla na chvíľu do rozpakov, predsa vydobyla úplné víťazstvo v novších, ňou podporovaných vzburách, následkom ktorých ustanovením novšie vynúteného všeobecného hlasovacieho práva a odstránením z dvoch komôr záležajúcej ústrojnosti zrušila sa cisárom povolená ríšska ústava. Viedenská vzbura 15. mája nemôže byť považovaná za iné, ako za víťazstvo českých Slovanov nad rakúskymi Nemci. Rečenými dvoma inštitúciami, všeobecným hlasovacím právom a systémom jednej komory, Slovanstvo získalo si veľkú prevahu v zvolanom ríšskom sneme viedenskom. A vo veľkej časti tejto slovanskej prevahe treba pripísať, že zmarila sa krásna, veľavýznamná idea veľkonemeckej jednoty. Že české pohyby boli dobre vedené, to nemožno uprieť. Koľkokoľvek ráz či dynastia, keď pochopila na chvíľu svoje ozajstné záujmy, či viedenská verejná mienka obrátili svoju pozornosť k Prahe: tajné ruky hneď priviedli do pohybu viedenskú univerzitu, nádenníkov z Prátra a robotníctvo predmestí; ešte i meštianky stavali barikády. Revolucionárske účinkovanie obyčajne dotiaľ trvalo, kým vláda zase nestratila hlavu; noviny začali trúbiť o víťazstve, vo veľkom strachu a oduševnení opäť zabudlo sa na Prahu a jej dobre skrývané plány o slovanskej države.^[18]

Konečne dynastia začala vidieť cez tajné siete úkladov a odhodlala sa odísť z búrlivej Viedne; ale nie do Prahy, ako česká strana žiadala a dúfala, lež pod tyrolské hole, do Innsbrucku. Odchod cisárskej rodiny konečne otvoril oči i Viedenčanom; potom už chránili sa byť nástrojom pražským slovanským intrigám.

Zvesť o viedenských udalostiach 15. mája česká strana v Prahe prijala s radosťou, ktorú ledva bolo možno tajiť. Keď slyšali, že dvor zamýšľa odcestovať, nepochybovali ani na minútu, že pôjde do Prahy. Vplyvnejší členovia národného výboru v tajnosti už i uzavreli, že akonáhle cisár osadí sa na Hradčanoch, oni hneď odhodia masku a otvorene vystúpia s plánmi svojimi o slovanskej države. Ale akonáhle ukázalo sa, že cisár pôjde do Innsbrucku, i národný výbor videl svoje sklamanie, upustil od tohto svojho úmyslu a na čas ešte lepšie pritiahol si masku trochu podvihnutú: oproti cisárskemu dvoru ukazoval prekypujúcu lojalitu, Viedeň hanil, postupoval náruživými výbuchmi. Ale skoro presvedčil sa, že to všetko viac nemôže viesť k cieľu; na svojich plánoch o slovanskej države začal teda potom pracovať ešte s väčšou horlivosťou… Od Viedne úplne sa odlúčili, a 30. mája, v predvečer otvorenia národného zjazdu, utvorili 9-člennú dočasnú vládu^[19] a otvorene vstúpili na pole revolúcie.

S vodcami českého pohybu a s národným zjazdom,^[20] otvoreným 31. mája, v úzkom spojení stálo v horno-uhorských slovenských stoliciach niekoľko ev. farárov a profesorov, ktorí pod rúškou literárnych snáh, ako známo, od dávna pestovali panslavistické smery. Teraz, v nezriadenosti, nastalej uprostred politických premien krajinských, staršími literárnymi spojeniami veľmi obľahčili sa české agitácie v týchto slovenských stoliciach. Českí agenti, ktorí v Štúrovi, Hodžovi, Hurbanovi a iných ev. farároch a profesoroch v Uhorsku našli horlivých pomocníkov, zhusta chodili po slovenských krajoch stolíc Nitrianskej, Turčianskej, Trenčianskej, Oravskej, Liptovskej, Hontianskej a Gemerskej.^[21] Obce zaplavili vyzvaniami a prosbami slovanského smeru;^[22] pod červenobielymi zástavami zriaďovali slávnostné procesie, ľud mámili tu vo verejných, tu v tajných zhromaždeniach; hovorili o samostatnosti, plemennom panovaní, zriadení veľkej slovanskej državy, ku ktorej, vraj, všetci uhorskí Slovania s oduševnením sa pripojili. Článkami podobného obsahu mámil prostých obyvateľov nový panslávsky časopis ,Orol Tatránski‘ a Štúrove v Prešporku vydávané slovenské noviny, ktoré, aby v svojich čitateľoch proti maďarstvu, ako hlavnej prekážke svojich fantázií, vzbudili nenávisť, neprestávali ich mámiť tým, že Slovákov, ich jazyk a národnosť Maďari chcú do cela potlačiť, vyhubiť.“^[23]

Opisovať porady slovanského zjazdu, vraví Michal Horváth, nie je jeho úlohou; ale podáva „niekoľko punktov z programu ústredného výboru“. Takého výboru totiž na zjazde ani nebolo, a hneď prvé slová Horváthových „punktov“ o „novej monarchii, ktorá má byť založená“, sú krikľavá falzifikácia. „Z citovaného — hovorí potom — možno vidieť, že panovačná túžba slovanskej národnosti ťahá sa cez tento program, ako červená niť.^[24] Zdanlive hlása síce rovnosť, rovnoprávnosť osobitným národnostiam; ale država, ktorej trvanie závisí od spojenia slovanských kmeňov, dľa programu musí sa stať slovanskou državou, ktorej pri vláde môže byť len slovanská politika. — Z tohto zhromaždenia ešte spomenieme len to, že Hurban, farár slovenskej ev. cirkve z Uhorska, ktorý pre buričské nepokoje nedávno stratil úrad, podal návrh utvoriť a poslať proti Maďarom dobrovoľnícke čaty, odôvodňujúc ho: že kýmkoľvek Maďari nebudú vykorenení, stvoriť Slaviu niet nádeje. Väčšina prijala návrh s veľkou úľubou; zprvu len Poliaci zdráhali sa spojiť sa proti Maďarom; ale agitáciami poznaňského Poliaka Libelta napokon podarilo sa nakloniť i tých k prijatiu návrhu.^[25] Slovanský národný zjazd, ako je známo, skončil sa zjavnou vzburou, bombardovaním Prahy a zničením českých panslavistických fantázií.“ (I, str. 96 — 101.)

Strašná história! Čo Nemci hneď vtedy tendenčné navymýšľali proti slovanskému zjazdu, maďarský historik to všetko naivne, bez kritiky zopakoval i hodne pozdejšie, keď už mohol objektívne súdiť, ba ešte prifarbil v takom tendenčnom duchu, podľa maďarského vkusu, podokladal, poprekrúcal. V historickom diele také predstavenie slovanských pohybov z roku 1848 iste nabudilo mnoho zášti a urobilo protivy ešte väčšími. Pravdivý opis od tých 36. rokov (od vydania knihy roku 1865) bol by len vyrovnával, zbližoval.

V spise, ktorý vydal v roku 1849 pri svojom vstupovaní do ministerstva, Leo Thun vyznával o roku 1848: „Politika národnosti nemecké i maďarské hrozila roztrhnouti Rakousko na dvě polovice. V obojí byli také nepřátelé jejich… Rakousko by r. 1848 jistě alespoň na čas nějaký bylo přestalo, kdyby se Slované v Čechách, v Uhřích a v Chorvatsku v předešlých desítiletých byli podali zněmčení, zmaďaření, k čemuž tehda pudila vláda, ba kdyby se mu jen byli neopírali, nýbrž lhostejně se byli dívali tu na německé, tam na maďarské hnutí. Nedá se zapříti, že Slovanství r. 1848 zachovalo říši Rakouskou“…^[26] Thun vstupoval do ministerstva, vtedy už nebol taký priaznivý Slovanom, ako v svojich predošlých, nemeckých spisoch, k Štúrovi je až nespravodlivý pre jeho reč proti Rakúsku na slovanskom zjazde: ale neuznať Slovanom, že zachránili Rakúsko, Thun nemohol. Len maďarský historik videl v každom kroku Slovanov úklady proti Rakúsku a v ich sebaobrane zámery k ujarmeniu iných národov.

Strach pred Slovanstvom, ktorý robia si sami, Maďarom nedá jasne videť. Ten strach dával smer ich politike i roku 1848. Už vtedy, namátaní, vrhali sa do náručia Nemcom. Ako sme videli, Horváth so žiaľom hovoril, že roku 1848 zmarila sa „krásna, veľavýznamná idea“ veľko-nemeckej jednoty. Batthyániho maďarské ministerstvo v Nemecku pracovalo na tom, aby sa uskutočnilo spojenie Rakúska s Nemeckom. Bez toho spojenia — vykladá Horváth — nemecká jednota nebola možná, a v Uhorsku trvanie neodvislej vlády stalo sa pochybným. Nemci a Maďari mali vraj totožné záujmy ešte i v tom, že južní Slovania a „severná slovanská država“ boli pre nich jednakým prirodzeným nepriateľom. (Horváth, I, s. 104.) I do Frankfurtu Batthyániho⁶¹ ministerstvo poslalo svojich povereníkov, Dionýsa Pázmándyho⁶² a Ladislava Szalaya⁶³. Podľa prvého punktu inštrukcie, ktorú v Pešti dostali títo povereníci, mali vyjaviť sympatiu Uhorska k nemeckému elementu; podľa štvrtého punktu inštrukcie „Uhorsko by nemilo bolo dotknuté, keby rakúsko-uhorská monarchia mala byť tak pretvorená, že by jej provincie, prináležavšie dosiaľ k nemeckému spolku, stali sa slovanským štátom. Sympatiam rečených provincií také pretvorenie mohlo by naraziť cestu, nezrovnávajúcu sa s cestou nemeckého národa, áno tejto priamo protipostavenú, čím ešte vzrástla by prevaha už i teraz obrovskej državy, ktorej rastúci vplyv na štáty západnej Europy tak veľmi ohrožoval by jestvovanie Uhorska, že v tom páde, keby Nemecko, proti svojmu záujmu, dopustilo takéto pretvorenie rakúskej monarchie, Uhorsko bolo by prinútené hľadať si spojencov mimo nemeckého národa.“

Maďarský historik viac ráz opakuje, že Maďari a Nemci majú jednakých nepriateľov v Slovanoch. Keby povedal, že Slovania im zavádzajú, sú pre nich haťou, to by ešte bola reč. Ale prečo nepriatelia? Človeku tu prídu na um slová Chomiakova, že urazený môže odpustiť i často odpúšťa, ale ten, kto urazil, neodpustí nikdy.

Keby sa nemátali, v strachu nevymýšľali všeličo na Slovanov, nuž videli by jasnejšie. Hrozne boja sa Ruska, panslavizmu. A lepšie rozhľadení videli by, že v plánoch a náukách ozajstných panslavistov niet pre Maďarov ničoho nebezpečného. Tak V. I. Lamanskij⁶⁴, rozdeľujúc národy aziatsko-európejskej pevniny na tri budúce svety, 1/ romano-germánsky, 2/ vlastný aziatský a 3/ stredný, medzi tými dvoma v prostriedku sa rozprestierajúci, to jest grécko-slovanský, k tomuto pripočituje s Albánci a Rumunmi i Maďarov, a to nie aby utonuli v slovanskom mori, ale aby sa zachovali, rozvíjali a tomu strednému svetu národov dodávali farby, rozmanitosti.

*

Vrátime sa ku knižke Zd. Tobolku.

V Prahe 12. júna vypukol boj medzi národom a Windischgrätzovým vojskom, i trval potom niekoľko dní — v Prahe nebolo viac miesta pre porady slovanského zjazdu. V Palackého rodine zachovalo sa, že Šafárik, keď 12. júna videl, čo sa robí, že zjazd je zmarený — zaslzil. Svedectvo, že škoda bolo slovanského zjazdu. Šafárikovi ľúto bolo jeho zmarenia. I o Štúrovi zaznačil Hurban, že „skladal veliké nádeje na zhromaždenie toto“.^[27]

Ako sa to strhlo 12. júna v Prahe?

Nemci sponáhľali sa potvárať, podozrievať účastníkov slovanského zjazdu; roztrusovali nezmyselné chýry. Boli by radi kompromitovať Slovanov. Ešte o dva roky, keď v Sasku chyteného a odsúdeného Bakunina vydali Rakúsku, polícia rakúska usilovala sa vydrapiť niečo od neho o slovanských zámysloch“. Šafárik o mesiac po pražských nepokojoch písal Pogodinovi⁶⁵ do Moskvy: „Čo týka sa zdejších poľutovaniahodných udalostí od 12. do 17. júna, musím Vás vystríhať, aby ste nemeckým novinám vôbec nič neverili. Pohyb bol nie národný, lež čisto politickej povahy: bola to vzbura, v ktorej mali účasť Česi a Nemci. Slovanskému zjazdu, ako takému, nebolo nič do toho. Až po katastrofe bola všetka vina umele na Čechov uvalená. Čo nemecké noviny fabulovali a fabulujú, je nestydatá lož. Čas všetko objasní; časom výjde na javo i pravý stav veci pri pražských udalostiach“.

Šafárikova mienka iste bola verná. Možná vec, bol by mohol povedať i viac, ale Šafárik v politických veciach, pri svojej nezabezpečenosti a odvislosti v Prahe, býval veľmi zdržanlivý — najmä v korešpondencii svojej. Časom vyšlo toho málo na javo. O nepokojoch pražských 12. júna 1848 ani dnes nevieme viac, len asi toľko, koľko hneď vtedy sa vedelo. Tobolkova knižka tiež málo prispieva k objasneniu.

Aby v Prahe vypuklo čosi revolučného, k tomu nebolo treba Slovanov, zdržovavších sa tam z príčiny slovanského zjazdu. V Prahe, ako i Tobolka vykladá, bola taká istá revolučná nálada, ako v ostatnej strednej Európe. Šafárik 31. marca písal Pogodinovi, že nemôže začať svojich mimoriadnych prednášok na univerzite, lebo študenti sú v zbrani; a nasledujúceho dňa doložil v svojom liste: „Ano, máte pravdu — novus rerum nascitur ordo!…⁶⁶ Zem trasie sa od pohybu národov. Maďari, Haličania, Ilýri, Česi atď. obliehajú vládu petíciami. Pohnutie je také veľké, že mnohí ľudia tu v Prahe a vo Viedni stali sa pomätenými (i naši známi), len malý náraz — a súdny deň je tu. Dňa 20. mája veliteľom v Prahe stal sa spupný, nenávidený Windischgrätz, a náraz už nemohol vystať.^[28]. Boje na pražských uliciach povstali vinou vojenského veliteľstva. Tak súdili vše i naši slovenskí účastníci slovanského zjazdu. J. M. Hurban, o ktorom J. V. Frič zaznačil, že na barikádach bránil Vodičkovu ulicu proti vojsku,^[29] napísal, že boli to „bornirovanosťou soldatesky Windischgrätzovej vyvolané pouličné rvačky“; zovie to bojom proti fatamorgáne, „v ktorom poľakaní tí generáli a štátnici dali sa do služby dobrodruhov, v dobrom úmysle spasiť Austriu od domáceho slavizmu“.^[30]

S Pražskou búrkou 12. júna 1848 v súvise býva spomínané i meno Marcela Turánskeho. Palacký, na konci života, v Doslove k svojmu Radhostu, vyslovil sa, že nevie o inej udalosti za svojej pamäti, ktorá by bola mala osudnejšie a škodnejšie následky pre český národ, nežli tá búrka o svätodušných sviatkoch; český národ že už roku 1848 bol by sa stal účastným národných i občianskych práv, ktorých ešte vždy nadarmo sa domáha. Najväčšia škoda i prameň všetkého ďalšieho zlého záležala v zmarení českého snemu, ktorý na mesiac jún už bol zvolaný. „Kdyby sněm ten byl se sešel a spůsobem zákonným formuloval žádosti zemské, není pochyby, že by na nejvyšších místech potkal se byl jěšte s větší povolností, nežli sněm uherský.“ Ako zjavných predných činiteľov vzbury Palacký menuje z jednej strany c. k. vojsko, z druhej „pražských bucharonov tej doby“ a univerzitnú mládež. Windischgrätza samého vyhovára. Ale oficierov jeho že urážalo už každé zjavenie sa národa v zbrani (národná garda, Svornost atp.), zväčša nenávideli český ľud a boli nedočkaví potrestať ho za drzé vraj jeho vykračovanie si a všelijaké prechvaty. Z druhej strany pražské študentstvo závidelo študentstvu viedenskému slávu, ktorú toto vydobylo si v marcových dňoch, a horelo po príležitosti vyznamenať sa tiež v nejakom boji. „Kto, kde a kterým činem uvrhl do bohapusté hořaviny tehdejší zápalku první, já udati nemohu: ale přesvědčen jsem, že by počaté půtky brzy byly daly se ukojiti zase po domácku, kdyby neznámí agenti cizí byli netoliko štvaním, ale i podplacováním obecného lidu nerozněcovali boje napořád.“ O hlavných pôsobiteľoch v tajnom pozadí že ešte nedomýšľal sa nikto. A tu Palacký upozorňuje, že už v mesiaci máji uhorský ministerpredseda naliehal vo Viedni, aby slovanský zjazd nedostal rázu všeslovanského (panslavistického), ale obmedzený zostal na českých Slovanov. Potom že už pred svätodušnými sviatky, v prvé dni júna, rozprávalo sa vo Viedni o veľkom vzbúrení Prahy a bombardovaní mesta. Der Wunsch ist der Vater des Gedankens. Ako na hlavného vinníka svätodušnej búrky Palacký ukazuje na emisára peštianskeho ministerstva, i menuje ho: Marcela Turánskeho⁶⁹.

V knihe Tobolkovej, v poslednej časti, toto meno je tiež jedno z tých, ktoré tam najviac prichodia. Spomínaný je Marcel Turánsky v správach a spisoch o slovanskom zjazde najprv po dobrom. Spomínaný je ako člen zjazdu, ktorý pri otváraní, 2. júna, niesol zástavu. Tak to napísal o ňom s českými vecmi dobre oboznámený A. Springer v svojom diele „Geschichte Österreichs seit dem Wiener Frieden 1809 (Leipzig, 1865),“^[31] tak ešte i nedávno (1896, v Österr. Jahrbuch) J. A. Helfert na základe informácie od dr. L. Riegra⁷⁰ obdržanej. Potom, po 12. júni, Turánsky zjavil sa pred vojenským súdom pražským ako vyšetrovaný, ako udavač. Dľa nemeckého spisu, vydaného vo Viedni roku 1849,^[32] Turánsky hovoril pred vyšetrujúcou komisiou, že roku 1847 v Prešove obznámil sa s poľskými emigrantmi Julianom Wagnerom, Albertom Kaminskím a so Slovákom Jánom Franciscim, ktorý dopisoval si s Hurbanom, Štúrom a v Prahe s Palackým. Turánskeho zasvätili do všetkých svojich plánov. Išlo im o utvorenie veľkej slovanskej ríše z Horvatska, Slavonie, Srbska, Slovenska, Uhorska, Čiech, Moravy, Sliezska a rakúskeho Poľska. K uskutočneniu plánu malo sa prikročiť roku 1850, a síce povstaním na štyroch miestach, v Záhrebe, Prahe, Krakove a v okolí Prešporka.

Ako prišiel Turánsky do vyšetrovania? Tobolka to vysvetľuje takto: „Marcel Turánsky dle všeho byl poslán, aby překazení sjezdu, pokud ovšem je v moci jediného človeka, provedl. Maďaři dobře asi tušili, že reakce se blíží, a túto reakci, nemohli-li jí naprosto ujíti, chtěli aspoň na delší dobu oddáliti. Vypuknutí bouří v Praze a tím zaměstnání vlády věcmi českými byl k této politice velice slibný počátek. Zda nepřišel Marcel Turánsky, aby bouři v Praze provokoval? Soudili tak někteří současníci, ale teprve v době pozdější, kdy do veřejnosti přišly zvěsti o výpovědech Marcela Turánskeho. Před touto dobou nikdo vinu vzniku revoluce nesvaloval na Marcela Turánskeho. Prameny, jež jsou nám po ruce a jež informují bezprostředně po bouřích, nepřipadají ani na myšlénku, že by srážku byl vyvolal agent provokatér. A přece pochybovati o tom, že by Marcel Turánsky poslán do Prahy, aby sjezd překazil, jest věc velice těžká. Nemáme pramenů spolehlivých, jsme na půdě dohadů. Vyvolal bouři Marcel Turánsky? Dle všeho, co jsem uvedl, nemohu v něco podobného věřiti. Zdá se mi, že náhla srážka lidu s vojskem překvapila i jeho, jako překvapila v Praze všeobecně, ale Marcel Turánsky dovedl z překvapení se vyprostiti a cestou jinou působiti pro věci, pro něž byl do Čech poslán. Vláda vyslovila domnění, že bouře je známkou široko rozvětveného spiknutí. Marcel Turánsky v tomto domnění chtěl utvrditi vládu. Proto, když nastalo zatýkaní vinníků, dal se zatknouti, ačkoliv o jeho revolucionářskem působení za vzniku bouře nemáme nejmenších zpráv, a když zatčen byl, vypovídal tak, aby se zdálo, že osobnosti ze sjezdu slovanského velice význačné ve spiknutí mají účast.“ (Str. 191.)

Nikto z tých, ktorí písali o Turánskom, nepoznal ho ani pred rokom 1848, ani po tom — neznal ho vôbec. Táto okolnosť veľmi prispela k tomu, že v spisoch o slovanskom zjazde a pražskej búrke 12. júna dostala sa Marcelovi Turánskemu taká veľká rola. Mne je osoba jeho nie celkom neznáma, preto pokúsim sa na tomto základe posvietiť na vec.

Predovšetkým Marcel Turánsky sotva bol členom slovanského zjazdu. Slováci, zúčastnení na zjazde, boli by o tom zachovali nejakú pamiatku; nebol uvedený nikde medzi členy a nenachodí sa jeho meno — ako dr. Tobolka poznamenáva — ani na jednej z prezenčných listín zjazdových, zachovaných v archíve Českého muzea. Turánsky bol hodný muž, o ňom bolo by sa mohlo povedať „schmucker Slowake⁷²“; ale že by so zástavou slovanského zjazdu v rukách vedľa sňaho-bieleho obleku všeobecnú pozornosť bol budil svojou bujnou bradou („durch… üppigen Bart“), o tom možno len pochybovať. Lebo v júni 1848 mohol mať najviac 19 rokov. V Prešove — ako hovorí Ján Francisci, dosiaľ živý medzi nami — roku 1847 Turánsky bol physicusom, teda ešte len gymnazistom, najviac 18-ročným. (Tobolka odvoláva sa na Fričove „Paměti“, v ktorých stojí, že tým zástavníkom pri slovanskom zjazde bol Slovák Samo Beláni. Lenže tu opäť zavadzia tá brada. Pani Anna Hurbanová⁷³, vdova Jozefa Miloslava, ktorá bola vtedy v Prahe a živo rozpomína sa na Belániho, hovorí, že mal tvár „hladkú, ako panenka“.)

A tu povstáva otázka, či takému mladému, najviac 19-ročnému, ešte neskúsenému šuhajovi, ako bol roku 1848 Marcel Turánsky, mohla byť zverená dôležitá a ťažká úloha provokovať v Prahe vzburu a tak prekaziť slovanský zjazd? V takých veciach Kossuthovci boli veľmi čulí a agilní: ja verím, že oni mali na pamäti slovanský zjazd. Ale ak Marcel Turánsky prišiel do Prahy z ich poverenia, v ich službe, tak iste nebol tam sám, ale bol len pridelený niekomu staršiemu, skúsenejšiemu. Len ak by jeho známosti s Poliakmi boli peštianskí politikovia považovali za uspôsobilosť k takej misii. No mladého šuhaja i tak by boli pridelili niekomu staršiemu.

Pritom vedľa jeho mladého veku je ešte okolnosť, ktorú treba povážiť. Turánski sú liptovská rodina; hoc zo všetkých prednejších zemanov liptovských oni sú temer najmenej roztratení po Uhorsku, zostávajú doma, Marcel už ani nenarodil sa v Liptove. Za ženu má ruskú Poľku, ale, podľa všetkého, už i jeho matka bola Poľka. V Prešove roku 1847 nielen že obznámil sa s poľskými emigrantmi, ale bol im celý oddaný; chodil v konfederátke; nebola mu, živému šuhajovi, cele ľahostajná ani slovenská vec. Čo bolo s ním po roku 1848, nie mi je známo. Július Botto^[33]74 vraví, že pre účasť v pražských barikádových dňoch bol trestaný žalárom na Spielbergu; „vyslobodiac sa odtiaľ, vzal si za ženu bohatú poľskú dámu a zakúpil sa v Gemeri, v Levárte, kde venoval sa hospodárstvu“. Ja vídal som ho roku 1865 v Rimavskej Sobote, kam na krátky čas boli prešli bývať pre gymnázium, k vôli synovi. Pri vyslaneckých voľbách roku 1869 slovenská národná strana v kamenianskom okrese (kde roku 1865 mala svojho kandidáta, F. Malatinského)⁷⁵ veľmi sa zaujímala proti vládnemu Latinákovi za kandidáta krajnej ľavice, Ferdinanda Ragályiho. Turánsky, ktorého Levárt je v tom istom okrese, vystavoval sa proti Latinákovi nad všetkých; pamätám, hovorilo sa v deň voľby, že keby Turánsky včaššie bol mohol sa vrátiť z Poľskej, Latinák by nebol zvíťazil. Spomínam to len preto, že cesta Turánskeho ani tu nerozchádzala sa s cestou, ktorou išli Slováci. Tam, v Levárte, bol dobrým priateľom M. Bakulínimu, roku 1848 od Maďarov v Plešivci s Franciscim a Daxnerom na smrť odsúdenému Slovákovi; Botto na uvedenom mieste spomína, že i revúcke slovenské gymnázium proti nápadom gemerských pánov Turánsky všade otvorene bránil. Slovom, niet ničoho v jeho živote, čo by ukazovalo, že mohol byť v maďarskej službe.

Proti takémuto Marcelovi Turánskemu svedectvo takého hauptmanna-auditora mne je nedostatočné. V Zápiskách Jána Arnolda⁷⁶ — ako Tobolka ukazuje — možno čítať, že 25. júna medzi uväznenými v kláštore sv. Jiří v Prahe v siedmej cele bol „jeden mladý Maďar z Eperies, o kterém se nám pravilo, aby jsme si na něho dali pozor, že jest špicl“. Ak to i on bol Turánsky, v tom ešte niet svedectva proti nemu; vo väzení veľmi ľahko rodí sa podozrenie — o neznámych. Ja predstavujem vec si tak, že Marcela Turánskeho mohla priviesť do Prahy známosť s Poliakmi, zdržujúcimi sa tam z príležitosti slovanského kongresu. Ako živý, všetečný šuhaj veru neschoval sa v izbe, keď v pražských uliciach vojsko bilo sa s mešťanmi a so študentstvom. Chvatli ho. Ako cudzí mohol byť hodne podozrivý. No a pred vyšetrujúcou komisiou potom už potáral i také veci, ktoré vyzradiť ani najmenej nemal v úmysle, a tiež také, ktorým len vtedy, v úzkostiach, fantázia jeho dala podobu. Pri vyšetrovaní i skúsenejší mužovia, a i vtedy, keď nejde o hlavu, neraz pohovoria všeličo proti svojej vôli, proti svojmu presvedčeniu. V nádeji, že si pomôže, mohol povedať, že je členom slovanského zjazdu; a za taký výmysel mladého Turánskeho, povstalý v úzkostiach pred vyšetrovateľmi, považujem jeho udanie, že Ján Francisci roku 1847 v Prešove dopisoval si s Palackým. (Až úzkostlive opatrný Palacký nemohol si dopisovať s mladými ľuďmi o politických plánoch, Francisci zas nebol by sa chvastal listom, akého nemal, akého nebolo.) A čo týka sa toho akéhosi sprisahania prešovského, ktorého cieľom bolo stvoriť veľkú slovanskú ríšu, to pražský hauptmann-auditor⁷⁷ Ernst pustil do sveta velikú hlúposť. Poľská emigrácia nikdy nikde nepálila sa za veľkú slovanskú ríšu!! No a ak je pravda, že Turánsky pre Prahu bol na Spielbergu, tak by temer s určitosťou mohol povedať, že do Prahy prišiel nie v službe peštianskeho ministerstva. Viedeň že by bola dala svojim súdom ublížiť človeku maďarskej vlády, poslanému špehovať a kompromitovať Slovanov?! Vrana vrane oka nevykole. Pozdejšie, na pr. v apríli 1849 — nepoviem nič; ale v júni 1848 a pre slovanský zjazd alebo pražskú revolúciu agent Batthyániho ministerstva že bol by prišiel na Spielberg, to je nemožná vec.

Okolo roku 1875 Marcel Turánsky bol vo Veľkej Revúcej. Práve v ten deň prišlo ta nové číslo pražského „Světozoru“ a v ňom bola krátka zmienka o účasti Turánskeho a Bakunina pri pražskej búrke 12. júna 1848. Botto prečítal mu patričný odstavec zo „Světozoru“, Turánsky sa len usmial, ale hovoriť, čo ho Botto ako prosil, nechcel o tej veci. Maličkosť, ale zato tiež dosť charakteristická črta. Na dotaz v slovenskej spoločnosti sotva by sa bol usmial, keby na duši bol mal hriech proti Slovanom, keby v Prahe bol býval Kossuthovým emisárom. Rozprávať o tom, čo to vlastne bolo, na to mu i Botto i ostatní Revúčania boli predsa priďalekí.

Ostatne, Marcel Turánsky ešte žije. Býva tu, v Uhorsku, v Jágri. Ešte je možnosť, že od neho samého dozvieme sa niečo o pražských udalostiach.

V Prahe bol i Bakunin. Nie div, že tiež býva spomínaný ako vinník svätodušnej búrky. Bakunin bol revolucionár, pritom búriť proti Rakúsku bolo jeho špecializáciou; ešte roku 1861 napísal o sebe, že rozrušenie Rakúska bude jeho posledným slovom. Ale spomínajúci Bakunina, ako účastníka pražskej búrky, zabúdajú alebo nevedia, že on nebol len krajný socialista a revolucionár: škála najmä citov Bakuninových bola omnoho širšia než horlenie za púhu revolúciu, prevraty a rozrušenie. Nemec (August Röckel), ktorý žil s Bakuninom, napísal o ňom, že jemu všade bolo ľahko „die Jugend zu enthusiasmiren und selbst reifere Männer anzuziehen.“ Do Prahy Bakunin prišiel na slovanský zjazd, na ňom pravda zastupoval krajné idey; no v zhromaždení, kde predsedával diplomatický, až úzkostlive opatrný Palacký, v zhromaždení, ktorého dušou bol Šafárik, celý svoj ťažký život oddaný len vede a až bojazlive vyhýbajúci nebezpečnej politike, — či v takom zhromaždení bol by mohol mať miesta Bakunin, keby mu bolo išlo len o prevraty? Keď toľkých vážnych mužov videl tak z duše zaujímať sa za zdar slovanského zjazdu, Bakunin sotva by bol mohol nezmyselne vyvolávať vzburu v Prahe a zmariť zjazd. Bakunin bol takej širokej duše, že mučený v žalároch vyše desať rokov najprv v Sasku, potom v Rakúsku a doma v Rusku, ešte vedel sa zamilovať, on, demokratický revolucionár, v Sibíri do gubernátora Muravieva, teda predstaviteľa jeho skrušujúcej moci, a písaval dlhé nadšené listy o ňom i o mladom N. P. Ignatievovi⁷⁸, vracavšom sa vtedy s veľkým úspechom cez Sibír z diplomatickej misie z Číny. Ani niet nijakého svedectva o tom, že by Bakunin bol pracoval v Prahe na vypuknutí búrky. Pri svojom neodôvodnenom tvrdení A. Rezek^[34]79 spomína Poliakov, ktorí po svätodušných udalostiach šli z Prahy do Frankfurtu a tam vraj hovorili, že Bakunin udatne sa bil. Biť sa on iste bil, keď raz Windischgrätzovo vojsko chcelo mať bitku; ale že by bol búril, vyvolával v Prahe revolúciu, na to niet dôkazu. Biť bil sa na barikádach pražských i J. M. Hurban, ktorý bol nie oficierom artilerie ako Bakunin, ale farárom, duchovnou osobou, — bil sa za vzácny jemu dom dr. Jozefa Friča, ohrožovaný Windischgrätzovým vojskom.

„V té době — píše dr. Tobolka, neznajúci patričných osôb — kdy mezi radikály českými již bylo ustanoveno vybídnouti venkov o pomoc Praze, v té době přihlásili se pomáhati bouřícím ti členové sjezdu slovanského, jimž podporovati každou taktiku násilnou kázaly ich zásady. Dne 15. června roku 1848 přišli poprvé do Klementina M. Bakunin, M. Bloudek⁸⁰, F. Zach a L. Štúr, všichni členové sjezdu slovanského, aby mohli při obraně co chvíli očekávanému útoku pomáhati.“ (S. 186.) Dňa 15. júna. Vtedy zjazd slovanský už bol zmarený. Vtedy ktože by už nebol išiel pomáhať proti očakávanému novému útoku! Ale Tobolka nezná Ľudovíta Štúra, keď myslí, že jemu „zásady jeho kázali podporovať násilnú taktiku“. Nezná ho; to súdi len z radikalnejšej reči Štúrovej, ale odôvodnenej, spravodlivej a v svojej záverečnej vete obsahujúcej pre Čechov dosiaľ platnú pravdu, — z reči povedanej o Rakúsku v prvé dni slovanského zjazdu. Ak Šafárik zaslzil, že slovanský zjazd bol rozbitý, to zaiste hlboký žiaľ cítil a plakal, kde ho nikto nevidel, i Ľudovít Štúr. Ten iste bol by býval hotový dať za to krve svojho srdca, aby v Prahe zhromaždení Slovania mohli zavŕšiť svoje porady. Štúr — a ohroziť zjazd? Štúr nebol z tých, ktorým je každá násilná taktika dobrá. Štúr, Hurban a Hodža — všetci účastníci pražského zjazdu — viedli síce potom, na Slovensku povstanie, ale to bola už nevyhnutnosť. Pre Slovákov, prihlásivších sa k svojmu národu, peštianska vláda dala stavať šibenice; Slováci, rozutekaní, mohli sa vrátiť domov len so zbrojou v ruke. Pritom Štúrovci, ak nevystúpia zbranne, boli by museli prepadnúť pred súdom histórie, že keď slovenský ľud bol násilne braný do maďarských plukov bojovať proti slovanským záujmom, oni ani nepokúsili sa postaviť ho do zbrane na obranu slovenskej národnej veci.

Štúrov živel bol účinkoval na mládež. K tomu boli namerené všetky dary jeho ducha, v tom pozostávala úloha jeho života. Za pár rokov v Prešporku, len preto, že tam bolo niečo škôl, našiel sa materiál, on stvoril preporodenie slovenského národa. V Prahe, kde bolo toľko mládeže, pri univerzite a v tie neobyčajné dni, Štúra my nemôžeme si ani predstaviť bez potykov s tou rozochvenou mládežou. I on i Hurban 15. júna iste nie prvý raz boli v Klementine; no z ich potykov s ňou nenasleduje, že búril mládež a priskorili revolučný výbuch. V svojich rozpomienkach na Hurbana J. V. Frič i spomína, že „památna byla jeho řeč, kterou měl k nám (študentom) dne 9. června v Karolině, když jsme vysílali osudnou svou deputaci ke knížeti Windischgrätzovi, který se na nás strojil“.^[35] Štúr a Hurban boli rečníci, v také momenty rečníci sú v národe nebezpeční, a predsa neveríme, že by aj ich pričinením bol povstal naraz, potrebný dľa slov Šafárikových k roztrhnutiu vlasu, na ktorom visela búrka nad Prahou; taký bol smer ich ducha. Preto k objasneniu toho, čo dialo sa v Prahe, neprispieva ani poznámka A. Rezka o Hurbanovi. Zachovi a Štúrovi, ako ,věrných přáteloch‘ Bakuninových.“^[36] Bakunin mal dosť takých citov, ktoré nemohli ho nezjednocovať s Hurbanom, Štúrom alebo so Zachom, a — jako už rečeno — z Prahy pred 12. júnom ani niet dôkazu o jeho činnom revolucionárstve. Vôbec, nazdávam sa, v Tobolkovej knižke Bakunin je prijednostranne predstavený. A. Rezek, na ktorého článok z Časopisu Českého Historického najviac opiera sa Tobolka, pridŕžal sa mienky Dragomanova⁸¹ a neznal náčrtkov Hercenových, napísaných o Bakuninovi roku 1865. Toľko, ako Hercen, nikto nežil s Bakuninom, i peňazí cudzích Bakunin iste najviac strovil Hercenových — súdiť o ňom kto môže byť taký povolaný, ako Hercen? Pritom, čo je vážna okolnosť, roku 1865 Hercen už bol prešiel svoju ťažkú školu života, už bol z mnohých svojich záchvatov vytrezvený, od Bakunina zásadami teda omnoho oddialenejší.^[37]

Dňa 12. júna 1848 Šafárik zaslzil a Palacký ešte roku 1872 napísal, že za svojej pamäti nevie o inej udalosti, ktorá by bola mala osudnejšie a škodnejšie následky pre český národ. Šafárik dúfal, že potrvanie zjazdu, ktorý ešte len začínal sa, porady, osobné potyky a známosti toľkých predstaviteľov bratských plemien i v krajnom páde budú mať dobrý účinok na vývin slovanských vecí — toho mu bolo ľúto. Palacký primnoho očakával. Keby snem český, vtedy už zvolaný, v júni bol sa zišiel a formuloval žiadosti krajiny, niet pochyby, že by sa bol potkal ešte s väčšou povoľnosťou ako snem uhorský. Tak Palacký. Za ním iní šli ešte ďalej. Pôvodca roku 1896 vydanej knihy o Havlíčkovi^[38] nehistoricky, s akýmsi pôžitkom a s čudnou tendenciou tepe českých radikálov z roku 1848, pripisuje im búrku 12. júna („neplánovité vzbouření svatodušní“), ako ešte nikto iný, vraví o nich, že „nevědouce sloužili ku kompromitování slovanského zjezdu a české politiky vůbec, podávajíce nepřátelům našim výtečný materiál pro široko daleko rozvětvené spiknutí slovanské“. Aké to nauky! Ako by Slovania ešte vždy neboli mali času poznať svojich zlých nepriateľov. Keby slovanský zjazd bol pozostával zo samých Palackých a Šafárikov, so strany nemeckej a maďarskej naň bolo by sa jednako klebetilo, alebo tak ešte viacej, zlostnejšie. I materiálu pre „spiknutie slovanské“ nepotrebujú tí od Slovanov — opatria si ho oni sami podľa potreby; dotyčne Slovákov zbierali ho už na pr. roku 1843 v Prešporku (na lýceume, v škole!!). Keby Slovan pri svojich skutkoch národných mal sa obzerať, čo povedia nepriatelia, už by ho ani nebolo na svete. V kritických chvíľach Slovanovi treba robiť, čo mu káže dobrý cit, statočnosť. „Neplánovité vzbouření!“ Plánovité vzbúrenie je — na pr. v Uhorsku roku 1666 sprisahanie Vešlínovské, roku 1794 Martinovičovské — kde niekoľko osôb, dôverujúcich jedna druhej, spojí sa k násilnému prevedeniu istých zámerov svojich; ale v chvíľach rozochvenia celého národa, v chvíľach revolučných, v búrkach nevypočitateľných „plánovitě“ konajú len špekulanti, zbabelci a bojazlivci — statoční idú za svojím vnuknutím a citom, a výsledok býva u boha. Diplomati, tí, ktorí na pr. z Prahy chodili vyjednávať do Viedne a Insbrucku, nemali by úlohy, keby nebolo ľudí, robiacich pohyb v národe uprostred rozličných osobných nebezpečenství. Tak sa zdá, že v búrkach zväčša „radikáli“ pohnú napred vec národa — v tom zmysle radikáli, ako boli tí Masarykom tepaní a vysmievaní, že totiž vystavovali sa bez osobných ohľadov. V Čechách roku 1848 vystihnúť takú ich zásluhu ani nie je ťažko. Ukazovať ich chyby takým spôsobom, ako to robí pôvodca „Havlíčka“, znamená robiť konfúziu, pomáhať zastierať pravdu… Palacký, ako rečeno, v júni 1848 primnoho očakával. Viedeň, kým je neprinútená, nedáva.

Kniha o slovanskom zjazde v Prahe, ako je Tobolkova, mala byť napísaná aspoň pred dvadsiatimi rokmi. Potom už podnes boli by sme iste viac vedeli o tých udalostiach: pravdepodobne boli by sa ozvali niektorí zo živých účastníkov zjazdu, bolo by sa mohlo všeličo objasniť, vysvetliť, potvrdiť. Takto i dnes, po päťdesiatich a niekoľkých rokoch, primalý je materiál, ktorý máme o takom vážnom akte slovanského života.

Tretia hlava knihy, kde sa opisuje, čo robil slovanský zjazd, je akási nevypracovaná: nemá to priehľadnosti, spisovateľ o predmete svojom nepodáva obrazu. V I. hlave (Vývoj myšlénky slovanské ve věku novém), nakoľko ešte nevymanil sa zpod jej vplyvu veľmi vadí Tobolkovi — škola. Rozumiem školu, ktorej predstaviteľa prišlo mi dotknúť sa tu pre vysmievanie pražských radikálov z roku 1848. Ako prídu do takejto knižky dlhé citáty z Havlíčkovho článku, písaného roku 1846 v akomsi chorobnom záchvate, protivného zdravému citu slovanskému a vyvráteného už históriou? Rusové — píše bez potreby citu pán Tobolka — „chopili se idey Všeslovanstva jak říkame zuby nehty… a pevně jsou přesvědčeni, že jednou všechny slovanské země v moci své míti budou!! Těší se již, jaká jim porostou v Dalmatsku vína… Nemohu obšírně všechno vypisovati… dosvědčiti však mohu, že Rusové s ostatními Slovany nikoli bratrsky, nýbrž nepoctivě a soběcky smýšlejí“. Keby bol karhal Rusov pre ľahostajnosť v slovanských veciach. Ale pre hlad na slovanské zeme! To nemalo ani päty, ani hlavy. Sebeckosť im vykrikovať bola neslušná vec už pre samého Pogodina, bez ktorého zaujatosti v druhej polovici 30-tych rokov a v 40-tych Šafárik v Prahe by vyžil, bez ktorého pomoci (ním vykonanej ruskej pomoci) neboli by mohli vyjsť Slovanské Starožitnosti (a ani Havlíček nebol by sa dostal do Ruska). Havlíček svojím výrokom: s hrdostí národní řeknu: Já jsem Čech, ale nikdy Já jsem Slovan! „nestrhl za sebou větčiny, nesetkala se hned s přijetím, ba čekala ho od mnohých i nepřízeň, ale myšlenka jeho zaniknouti nemohla. Budoucnost zajistila jí reelnost… a když na počátku hnutí r. 1848 mělo se v praxi osvědčiti, čo hlásal dříve Kollár, skutky nedaly za pravdu idei Kollářově, nybrž byly uznáním názorům Havlíčkovým“. Preto hádam, že nemožná, nesplniteľná žiadosť Kollárova o štyroch hlavných jazykoch slovanských zostávala na papieri? Predsa v knižke samého dr. Tobolku spomína sa na pr. že prvú peňažitú pomoc na slovenské povstanie sľúbil v Prahe srbský senátor Arsenovič. Ako možno tak písať najmä po roku 1876, keď Kiriejev s toľkými Rusmi a inými Slovanmi umieral v Srbsku za slovanstvo, po roku 1877 — 8, keď ruskou úžasne ťažkou vojnou oslobodený bol z tureckého rabstva slovanský národ Bulharov! Sám Havlíček, ktorý roku 1846 zastrájal sa nikdy nepovedať: „Ja jsem Slovan!“ už roku 1848, keď začínalo byť zle, nazval svoju stranu „liberálnou národnou slovanskou“, a roku 1850, keď bolo ešte horšie, nazval i časopis svoj Slovanom. Nad takým výrokom zatvorila sa teda kniha. Taký výrok cituje sa najviac ak na dokázanie toho, aký bol vývin jeho pôvodcu. Takým výrokom nepotvrdí sa nijaký názor. Ináče v knižke je dosť miest, z ktorých možno povedať, že Tobolka vymaní sa zpod vplyvu školy, otravujúcej lásku k národu, Slovanstvu a k človeku vôbec.

Vykladajúc, že myšlienka panslavizmu vznikla u slabých vetví slovanských, o Kollárovi (str. 10) nie celkom správne vraví, že cítil ťarchu nemeckej národnosti. Kollár celý svoj život boril sa s Maďarmi. Ani zásluha Kollárova nie je v tom, že „všeslovanskou ideu uvedl v soustavu.“ Kollár vštepil ju ľuďom do duše svojím plamenným slovom! Čudná je veta: „Slováci báli se dokonce i připojení k Čechám a to proto, že neměli naděje, aby v Čechách požívali větších výhod v platech, veřejném mluvení a rokování nežli Češi“ (s. 141), a v českej učenej literatúre nemalo by sa písať „slováčtina.“ (s. 154.)

Kniha o slovanskom zjazde v Prahe roku 1848 bola dávno potrebná.

(1901)

Poznámky a komentáre

1. Zdenek Tobolka (1874 — 1951) — český historik, bibliograf, riaditeľ knižnice Národného zhromaždenia. Redigoval časopis České knihovnictví.

2. Ján Kollár (1793 — 1852) — básnik, hlásateľ slovanskej vzájomnosti, zberateľ slovenských ľudových piesní, autor diela O literárnej vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slávskými, 1836 v Hronke, nem. 1837.

3. Ľudovít Štúr (1815 — 1856) — ideológ a vodca slovenského národného hnutia, kodifikátor spisovnej slovenčiny, poslanec, autor historických, estetických diel, básnik, redaktor a publicista.

4. Matija Murko (1861 — 1952) — historik a folklorista, profesor juhoslovanských, jazykov a literatúr v Lipsku a na Karlovej univerzite v Prahe. Od r. 1932 predseda Slovanského ústavu v Prahe.

5. Jan Jakubec (1862 — 1936) — profesor dejín českej literatúry na Karlovej univerzite v Prahe.

6. Johann Gottfried Herder (1774 — 1803) — básnik, filozof. Zakladateľ filozofie dejín a filozofie kultúry. Vplýval najmä na Jána Kollára a tiež na štúrovcov.

7. Nemecké vplyvy na začiatky českého romantizmu.

8. Vatroslav Jagič (1838 — 1923) — chorvátsky jazykovedec a literárny historik, znalec slovanských jazykov. Vydal 37 ročníkov zborníka Archiv für slavische Philologie a riadil vydávanie petrohradskej Encyklopédie.

9. Josef Dobrovský (1753 — 1829) — zakladateľ moderného českého jazyka a českej slavistiky.

10. Keby sa Slovania zjednotili v jednom štáte, tak by sa to ľahšie mohlo udiať, chceme v tom prozreteľnosť v osude národov nechať. Snáď je to v ich pláne, aby sa národy od jednakých osudov po nekonečné odchýlky a poblúdenia zjednotili.

11. Otto von Bismarck (1815 — 1898) — nemecký štátnik. Dovŕšil zjednotenie Nemecka vytvorením nemeckého cisárstva.

12. Jedna slobodná, vlastná vlasť!

13. Nemecko chce byť jediné, jedna ríša ovládaná z vôle ľudu pod spolupôsobením všetkých svojich členov.

14. Friedrich Christoph Dahlmann (1785 — 1860) — nemecký historik a politik. Na frankfurtskom sneme bol za zjednotenie Nemecka pod vedením Pruska a s vylúčením Rakúska.

15. Johann Gustav Draysen (1808 — 1884) — nemecký historik, profesor histórie na univerzite v Jene a v Berlíne.

16. Georg Waitz (1813 — 1886) — nemecký historik. Vydavateľ historických prameňov Monumenta Germaniae historica. Je známy kritikou prameňov pre staršie dejiny Nemecka.

17. Friedrich von Raumer (1781 — 1873) — nemecký historik. Profesor dejín a štátovedy v Berlíne. Priekopník nemeckej buržoáznej historickej vedy.

18. Georg Gottfried Cervinus (1800 — 1871) — nemecký filozof, literárny historik. Autor dejín nemeckej literatúry, zaoberal sa i gréckou literatúrou a dielami Goetheho a Schillera.

19. Johann Joseph Ignác von Döblinger (1799 — 1890) — profesor cirkevných dejín a práva v Mníchove. Na frankfurtskom sneme presadzoval osamostatnenie kat. cirkvi. Jeho návrh bol prijatý do pruskej ústavy. Ostro vystupoval proti protestantom.

20. Eduard Wilhelm Albrecht (1800 — 1876) — profesor nemeckého práva v Karlovci a v Göttingene. R. 1848 spoločne s Dahlmannom vypracoval osnovu celonemeckej ústavy.

21. Wilhelm Hartwig Beseler (1806 — 1884) — nemecký politik. R. 1848 podpredseda frankfurtského snemu a predseda dočasnej nemeckej vlády.

22. Martin Eduart von Simson (1810 — 1899) — nemecký právnik a politik. Člen frankfurtského snemu, jeho tajomník, podpredseda a predseda, neskôr člen ríšskeho snemu.

23. Anastasius Grün, pôvodne Anton Auersperg (1806 — 1876) — r. 1848 za ľublanský kraj člen frankfurtského snemu. Staval sa proti národným snahám Slovincov.

24. Johann Ludwig Uhland (1787 — 1862) — nemecký právnik a básnik. Člen frankfurtského snemu.

25. Jakob Grimm (1786 — 1859) — zakladateľ nemeckej filológie.

26. Friedrich Vischer (1807 — 1887) — nemecký estét a literárny vedec. Pôsobil ako profesor v Tübingene a v Stuttgarte.

27. Ján Kollár (1793 — 1852) — básnik, historik, zberateľ ľudových piesní, ideológ slovanskej vzájomnosti.

28. Pavol Jozef Šafárik (1795 — 1861) — historik, etnograf, filológ, básnik, organizátor emancipačných snáh slovanských národov v Rakúskej monarchii.

29. František Palacký (1798 — 1876) — český historik, spisovateľ a politik. Vodca konzervatívnej strany. Venoval sa tiež básnictvu, kritike a estetike.

30. Ivan Kukuljevič-Sakcinski (1816 — 1889) — chorvátsky historik. Zakladateľ juhoslovanskej historickej a archeologickej spoločnosti.

31. Platon Andrejevič Kulakovskij (1848 — 1913) — najvýznamnejší ruský slavista. Okrem ruskej slavistiky sa zaoberal dejinami slovanských literatúr.

32. Alexej Stepanovič Chomiakov (1804 — 1860) — ruský spisovateľ, zástanca slavianofilských myšlienok.

33. Sergej Timofejevič Aksakov (1791 — 1859) — ruský spisovateľ. Jeho spisy mali vplyv aj na Ľ. Štúra.

34. Josef Václav Frič (1829 — 1891) — český politik a spisovateľ. R. 1848 organizoval so Štúrom revolučný pohyb na Slovensku.

35. Karel Havlíček Borovský (1821 — 1856) — český básnik, publicista a zakladateľ českého novinárstva.

36. Josef Alexander Helfert (1820 — 1910) — rakúsky politik a historik. Odporca centralizmu a dualizmu. Presadzoval federálne usporiadanie rakúskej monarchie.

37. Treba priamo priznať, že spoločnosť sa zhostila svojej úlohy vážne a rozvíjala činnosť, ktorá vykazovala práve tak veľkú silu ako rozhľad. Tak ako nemecko-česká spoločnosť, mala takisto aj slovanská Lipa svoje pobočky po celej krajine. Nejestvovalo žiadne väčšie mesto a málo malých miest v slovenskej časti Čiech, kde by sa takéto nenachádzali. Revolúcia a reakcia v neskorších rokoch 1848.

38. Jan Erazim Vocel (1803 — 1871) — český básnik, národný buditeľ, archeológ a kultúrny historik.

39. Janko Kráľ (1822 — 1876) — štúrovský básnik a revolucionár. Spoločne s Jánom Rotharidesom mali byť za vysvetľovanie zákonov o zrušení poddanstva v Šahách obesení. Vďaka zásahu bána Jelačića sa tak nestalo.

40. Ján Rotharides (1822 — 1900) — revolucionár, učiteľ, národný buditeľ, zberateľ ľudových piesní a povestí.

41. Daniel Jaroslav Bórik (1814 — 1899) — prvý tajomník SNR v rokoch 1848 — 49. Po revolúcii literárne činný, prispieval do Pešťbudínskych vedomostí, almanachu Hronka a časopisu Sokol. Člen výboru Matice slovenskej.

42. Ľudovít Šulek (1822 — 1849) — účastník národnorevolučného pohybu 1848. Prispieval do Slovenských národných novín a písal príležitostné básne.

43. Jozef Miloslav Hurban (1817 — 1888) — patril k vodcom slovenského národného hnutia, kodifikátorom slovenského spisovného jazyka, publicista. Neustále prenasledovaný uhorskými úradmi — pozri Slovenské pohľady, rok 1884.

44. Josef Matiáš Thun (1794 — 1868) — jazykovedec a historik českej literatúry. Bol proti zvolaniu frankfurtského snemu, zvolený za predsedu Slovanského zjazdu r. 1848, ale odstúpil pod zámienkou choroby. Vodca českej stavovskej opozície proti vláde.

45. Jan Neuberg (1813 — 1887) — vysoký štátny úradník, uvedomelý český vlastenec.

46. Václav Hanka (1791 — 1861) — český slavista a prvý múzejný knihovník.

47. Jan Peter Jordan (1818 — 1891) — lužickosrbský spisovateľ, národný buditeľ.

48. Ján Galbavý (1800 — 1884) — člen Tatrína a Matice slovenskej, prispieval do slovenských časopisov. Autor učebníc, z ktorých časť zostala v rukopise.

49. Karel Zap (1812 — 1871) — český historik, archeológ, vlastenec a hlásateľ slovanskej vzájomnosti medzi Čechmi, Poliakmi a Rusmi.

50. Josef Jireček (1825 — 1888) — český literárny historik. Zúčastnil sa revolučného diania v Prahe r. 1848 ako člen Slovanského zjazdu. Správu o Slovanskom zjazde publikoval v ČČM.

51. Josef Frič (1804 — 1876) — český právnik a politik. R. 1848 sa zúčastnil politického života. Bol zvolený do výboru na svätováclavskej schôdzi, zúčastnil sa na štylizácii a zaslaní petície do Viedne.

52. Jan Dvořáček (1808 — 1865) — český národovec, právnik, člen Slovanského zjazdu 1848 v Prahe a predseda českoslovanského zboru, poslanec českého snemu.

53. Jovan Subotič (1817 — 1886) — srbský spisovateľ, básnik a publicista. Písal hlavne historické dramatické diela v snahe vzbudiť v ľude sebavedomie.

54. František Zach (1807 — 1892) — český slavianofil, neskôr srbský generál. R. 1848 prítomný na Slovanskom zjazde v Prahe, r. 1849 bojoval na Slovensku proti Maďarom a potom odišiel do Srbska.

55. Karol Libelt (1807 — 1875) — poľský politik a filozof. R. 1846 člen ústrednej krakovskej vlády. R. 1848 zúčastnil sa Slovanského zjazdu v Prahe a bol zvolený za predsedu sliezsko-poľskej sekcie.

56. Michal Bakunin (1814 — 1876) — ruský revolucionár európskeho významu. R. 1848 sa zúčastnil Slovanského zjazdu v Prahe, bol zvolený za druhého tajomníka zjazdu. Manifest k európskym národom, ktorý napísal Palacký, vychádzal z podkladov Bakunina.

57. Mihály Horváth (1809 — 1878) — popredný maďarský historik — pozri Horváth Mihály, Nekrológ, Fővárosi Lapok, 1878, s. 191.

58. Rudolf Stadion (1808 — 1882) — rakúsky politický úradník. Od r. 1845 viedol správu Čiech a Moravy. R. 1848 bol bezbranný voči ľudovému hnutiu a obklopil sa poradným zborom českých politikov. V apríli ho vo funkcii vymenil L. Thun.

59. František Antonín Kolovrat (1778 — 1861) — predseda zemskej českej vlády, získal si zásluhy pri zriadení Národního musea a prebúdzaním národného povedomia. V r. 1848 vystúpil zo štátnej služby.

60. Alfréd Windischgrätz (1787 — 1862) — od r. 1840 menovaný za veliaceho generála v Čechách. R. 1848 vyprovokoval zrážku s Pražanmi, aby nemohol byť zvolaný český snem a prípadne podľa vzoru uhorského nebola vyhlásená konštitúcia pre českú korunu.

61. Kazimir Batthyáni (1807 — 1854) — počas maďarskej revolúcie 1848 člen liberálnej strany a od r. 1849 menovaný za ministra zahraničných vecí uhorskej vlády. Po potlačení revolúcie v Pešti odsúdený na smrť. Zomrel v emigrácii.

62. Dénes Pázmandy (1816 — 1856) — centristický orientovaný maďarský politik. R. 1848 bol vyslaný Batthyániho ministerstvom do Frankfurtu, kde v celonemeckom parlamente vysvetľoval a presadzoval záujmy uhorskej vlády.

63. László Szalay (1813 — 1864) — maďarský publicista a historik. R. 1848 bol vyslaný Batthyániho ministerstvom do Frankfurtu, kde v celonemeckom parlamente vysvetľoval a presadzoval spoločne s Dénesom Pázmandym záujmy uhorskej vlády.

64. Vladimír Ivanovič Lamanskij (1833 — 1914) — profesor slovanských jazykov na petrohradskej univerzite, literárny historik. Odmietavo sa staval voči emancipačným snahám západných Slovanov.

65. Michal Petrovič Pogodin (1800 — 1875) — ruský historik, archeológ a novinár. Slavianofil, zástanca emancipačných snáh západných Slovanov.

66. S novými vecami vzniká nový poriadok.

67. Karl Vogt (1817 — 1895) — nemecký prírodovedec, politik. R. 1848 rozvinul politickú činnosť, bol zvolený do frankfurtského snemu. Ako autor vedeckých diel bol obhajcom materializmu.

68. Alexander Ivanovič Hercen (1812 — 1870) — slávny ruský publicista. Zastával federatívne stanovisko Ruska k ostatným slovanským národom.

69. Marcel Turánsky — bližšie dáta nezistené. Údajne Kossuthov emisár na Slovanskom zjazde v Prahe. Toto tvrdenie doposiaľ nie je potvrdené, ani na základe historických dokumentov vyvrátené.

70. František Ladislav Rieger (1818 — 1903) — český národný, politický a osvetový pracovník. Politický vodca českého národa.

71. Pražské júnové udalosti vo veľkonočnom týždni roku 1848 po výsledkoch súdneho vyšetrovania.

72. Pekný Slovák.

73. Anna Jurkovičová-Hurbanová (1824 — 1905) — prvá slovenská divadelná ochotníčka. Manželka J. M. Hurbana.

74. Július Botto (1848 — 1929) — slovenský historik, advokát, správca revúckeho gymnázia.

75. Fridrich Malatínsky (1824 — 1899) — slovenský verejný pracovník, statkár.

76. Jan Arnold (1785 — 1872) — český kňaz, ľudomil. R. 1848 sa zúčastnil politického a spoločenského života. Za túto činnosť bol väznený rakúskymi úradmi.

77. Kapitán — vyšetrovateľ.

78. Nikolaj Pavlovič Ignatiev (1832 — 1906) — ruský štátnik a generál. Bol v styku so slovanskými dejateľmi, medzi inými s Palackým, Riegrom, Braunerom, Dobrianskym.

79. Antonín Rezek (1853 — 1909) — český historik a rakúsky minister.

80. Bedřich Bloudek (1815 — 1875) — Moravan, vojenský veliteľ slovenského dobrovoľníckeho zboru a člen SNR v rokoch 1848 — 1849.

81. Michal Dragomanov (1841 — 1897) — ukrajinský jazykovedec a literárny historik. Docent historicko-filologickej fakulty kyjevskej univerzity. Ako ukrajinský separatista r. 1876 vypovedaný z Ruska.

82. Alexander Ivanovič Hercen (1812 — 1870) — ruský spisovateľ a revolucionár. Cenné sú jeho dvojzväzkové pamäti, ktoré nie sú len prameňom dejín nihilizmu.

83. Ivan Sergejevič Turgenev (1818 — 1883) — veľký ruský spisovateľ, s orientáciou na západnú kultúru. Žil väčšinou mimo Ruska, najmä v Paríži.

84. Tomáš Garrigue Masaryk (1850 — 1937) — český filozof, sociológ, politik a štátnik. Prvý prezident buržoáznej Československej republiky.