Dielo 6. História

^[398]

Ilustrovaná encyklopedie obecných vědomostí. Majitel, vydavateľ a nakladateľ J. Otto¹ v Praze. Sešit 460 — 470 Rakousko. Sešit za 72 hal.

O vzraste slovanského vedomia v českom národe za posledných tridsať rokov sotva by sa mohlo hovoriť, keby sa malo súdiť z porovnania starého Riegrovského Slovníka Naučného s novým, Ottovým. Rozumieme porovnanie v nich slovanských vecí a ducha, ukazujúceho sa pri opisovaní slovanských vecí v tom starom a v tomto novom Naučnom Slovníku českom.

Raz, možno, dôkladnejšie dokážeme toto tvrdenie; teraz dotkneme sa v novej encyklopédii len východnej politiky Rakúsko-Uhorska, spomínanej v článku Rakousko, začínajúcom sa v 466. zošite. Povolanie Austrie, vytisnutej z Nemecka, že je na východe. Už pri líčení dejov z prvej polovice XVIII. storočia (str. 141) s akýmsi poľutovaním hovorí sa, že tureckou vojnou 1736 — 1739 Rakúsko prišlo o všetky krajiny, ktoré boli sa mu dostali v požarevackom pokoji roku 1718 — totiž o značnú časť Srbska (s Belehradom), Bosny a Valachiu až po Olutu. Veru podivne hľadí na srbské záujmy, kto také poľutovanie môže po česky vysloviť. I priechod Suvorova² cez Alpy pripomenutý je tak, ani čo by z nemeckého bolo odpísané. Po roku 1849 „v zahraniční politice vláda (viedenská) ukázala starou neprozíravost. Nenahlédla, že postavení Rakouska je v Italii i v Nemecku neudržatelné, aby byla dovedla vzdáti se ho s nejmenšími možnými ztrátami a za úspěchy na místech jiných. Nevystihla, že těžiště rakouské zahraniční politiky se přesunulo na jihovýchod. A přece válečné nepokoje let 1853, 1854 přímo ukazovaly na Balkán. V červenci 1853 vypukla válka mezi Ruskem a Tureckem, do níž 28. břez. 1854 zasáhla i Francie a Anglie svým válečným zakročením proti Rusku. Úspěchy, kterých se v prvé době válečné domohlo Rusko proti Turecku, nemohly nechat Rakousko lhostejným. Když Rusové 23. břez. 1854 překročili Dunaj, Rakousko zvláštní notou požadovalo na carovi, aby vojsko ruské vyklidilo se z podunajských knížetství, a spolu soustředilo značnou moc vojenskou v Uhrách a v Sedmihradech. Rusko musilo se podvoliti, stáhlo svou brannou moc z podunajských knížetství, do nichž podle úmluvy s Tureckem ze dne 14. června 1854 vtáhlo vojsko rakouské. Tím Rakousko na dlohou dobu znepřátelilo si Rusko, které vidělo v zakročení rakouském nevděk za pomoc ruskou v r. 1849. Ovšem vděčnost nikdy v politice nerozhodovala. A byli-li vojenské operace z roku 1854 pochybeny, chyba byla v tom, že nedovedly říši Habsburské přinésti nižádného cennějšího zisku.“ (Str. 147.)

Roku 1875 vypuklo povstanie v Bosne a Hercegovine, nasledujúceho roku šli do vojny Srbsko a Čierna Hora. Tu od počiatku očakávala sa pomoc od Ruska. Ale nemá jasného poňatia o tom, ako povstala ruská vojna, kto napísal vetu: „Veřejné mínění v Rusku působilo na straně jedné a jistota, že nezakročení vydalo by všanc všechny sympatie, jimž Rusko na Balkáně sa těšilo, s druhé strany svým tlakem.“ (Str. 154.) „Dne 24. dub. 1877 počala se válka rusko-turecká, jež skončila se v lednu 1878 úplným vítězstvím ruských zbraní. Dne 3. břez. byly smluveny předběžné podmínky míru (mír Svatoštěpánský), s nímž však Rakousko nijak nemohlo býti spokojeno. O okupaci Bosny a Hercegoviny Rakouskem nebylo ani zmínky. Mimo to měl býti vytvořen velkobulharský stát, jehož hranice by byly sahaly až k Jaderskému a Egejskému moři.“ Vec prišla pred berlínsky kongres, hranice Bulharska vymerali sa užšie a Rakúsko bolo splnomocnené okupovať si Bosnu a Hercegovinu… „V zahraniční politice těší se Rakousko míru a pokojnému uplatňování svých sil.“ (Str. 155.)

Povolanie Taaffa³ roku 1879 a obrat vo vnútornej politike rakúskej Ottov Slovník Naučný považuje za prirodzený následok toho, že Bosna a Hercegovina dostali sa do rúk Rakúsko-Uhorska. „Zasažení do balkánských událostí a obsazení Bosny a Hercegoviny nezůstaly bez vlivu — a to značného — ani na vnitřně politické poměry Rakouska. Ba bosenská otázka způsobila docela zvrácení politiky mocenských poměrů mezi parlamentními stranami v naší říši. Stala se zevní i poslední pohnutkou k tomu, že rozhodujíci kruhy se odvrátili od německé strany ústavověrné a povolaly k vládě skupení stran slovanských a z Němců klerikály.“ (Str. 155.)

Takéto predstavovanie veci môže len pomýliť ľudí. Keď dostali Bosnu a Hercegovinu, rozhodujúce kruhy viedenské nemali ani v ume meniť systém vnútornej politiky. Vtedy, možná vec, boli by sa usilovali ešte väčšmi „tlačiť Slovanov k stene“, ale pomýlila sa akosi ústavoverná strana Nemcov, panovavšia v Rakúsku od roku 1867, a vohnala rozhodujúce kruhy do toho, že probovali zmenu. Keď východná politika už bola od cisára schválená a okupovaním Bosny už uskutočňovaná, ústavoverná strana (Herbst,⁴ Giskra⁵) ešte neprestávala brojiť proti nej hlavne preto, že okupácia stála 62 miliony. Tak urputne si viedla, že pri ministerstve, ktoré z nej pošlo, protivila sa odobreniu berlínskej zmluvy, nechcela odhlasovať branný návrh a rozpočet ani len dočasný, na jeden mesiac. Cisár bol prinútený teda opreť sa na iných činiteľov. Ale že to nebolo dobrovoľne, nevytekalo z rozmnoženia slovanského obyvateľstva okupovaním Bosny a Hercegoviny, vidieť z toho, že zahraničná politika i pri Taaffovi zostala taká, aká bola, išla ruka v ruke s politikou berlínskou, áno stala sa ešte protislovanskejšou, Rakúsko-Uhorsko vstúpilo do spolku s Nemeckom, potom i s Talianskom. A i vo vnútornej politike už roku 1897 chceli sa vrátiť k Nemcom, zachrániť im vládu.

Srbmi Bosny a Hercegoviny vôbec nemôže byť podopretý, rozmnožený slovanský element Rakúska, Cislajtánie. Veď okupované zeme ako by pripravovali pre Uhorsko, pre Maďarov. Od počiatku dôsledne dávajú ich spravovať Maďarom, v duchu Andrássyho politiky. K vôli tomu za spoločného finančného ministerstva teraz, po smrti Kállayovej,⁶ postavili opäť Maďara. I svoje fantázie o maďarskej imperii (Nagymagyarország), ktorá mala by sa rozprestierať až po Čierne more, Maďari zakladajú na Bosne a Hercegovine. Od takejto východnej politiky Rakúsko-Uhorska Česi pre seba čoho očakávajú?

Pravda, v novom Slovníku Naučnom rozumejú to akosi inak. V ňom (str. 135) na pr. dôležitosť Rakúska dokazujú i tým, že i Bismarck, najprv veľký nepriateľ Rakúska, pozdejšie pracoval na zachránení jeho celistvosti. (Rozumie sa, veľký Nemec tak dopomohol mu na berlínskom kongrese i k Bosne a Hercegovine.)

(1903)

Poznámky a komentáre

1. Jan Otto (1841 — 1916) — český nakladateľ, popredná osobnosť pražského kultúrneho a spoločenského života

2. Alexander Vasilievič Suvorov (1729 — 1800) — ruský generalissimus, najvýznamnejší vojvodca

3. Eduard Taaffe (1833 — 1895) — rakúsky štátnik, niekoľko ráz predseda vlády. Pokúšal sa o vyrovnanie medzi Čechmi a Nemcami.

4. Eduard Herbst (1820 — 1892) — rakúsky liberálny politik, minister rakúskej vlády. Bol odporcom jazykových ústupkov Čechom v Rakúskej monarchii.

5. Karl Giskra (1820 — 1879) — rakúsky politik. Ako minister vnútra v Auerspergovej rakúskej vláde pracoval na zničení českej politickej opozície.

6. Benjamín Kállay (1839 — 1903) — právnik, politik. Patril ku skupine, ktorá po rakúsko-uhorskom vyrovnaní formovala východnú politiku monarchie, radca pre otázky Macedónie, Bosny a Hercegoviny. R. 1881 minister financií. Politicky Bosnu podriadil Budapešti a v štátnej správe v Bosne pripustil tzv. vojensko-slovanský živel.