Dielo 6. História

^[406]

Narodený 14. júna 1798-ho roku v Hodslaviciach, v časti moravského Slovenska, zvanej Valašskom, Fraňo Palacký chodil do školy od jesene 1809-ho do júna 1812-ho v Trenčíne. Spomínavame, ako trápili u nás mládež latinčinou i v dedinských školách ešte v celej prvej polovici 19. storočia, a z Trenčína Palacký tiež zaznačil v svojom životopise^[407] „učení uherského způsobu, kdež mimo latinu na vše jiné zapomínáno“. Ale v dome trenčianskeho mešťana Bakoša oboznámil sa s českými knihami, v Bratislave zas, kde učil sa po Trenčíne, od jesene 1812-ho, spoločnosť peknoduchých mladých Slovákov nahradzovala mu nedostatky školské. S vďakou spomínal svoju známosť s Turčanom Jelšíkom, „jedním z nejznamenitějších prešpurských kandidátů“. Za šťastie svoje pokladal, že mohol žiť s Jánom Benediktim¹, kňazským synom novohradským. „Bližší známost osobní s duchaplným Janem Benediktim (Blahoslavem)… vydařila se ku prospěchu mému.“ (Str. 25.) „Tohoto léta (1816) nastala nová doba ve mládenectví mém. Počal sem zajisté svobodnějším duchem vzdělávati sebe prospjvav nemálo příkladem Blahoslavovým. U něho zjemněly citové moji, a duch můj lépe se naučil šetřiti čistého člověčenství jak v idei, tak i v dějinstvu.“

Benedikti listovne oboznámil Palackého i so Šafárikom, svojím priateľom z kežmarských škôl. Šafárik vtedy už bol na univerzite v Nemecku, v Jene; Palackému na povzbudenie napísal (1817-ho) list, v ktorom stálo: „Ještě není prohráno… A byť to… všecko jen sen, jen idea byla, což je o to? Zemřeme-li i my, jako otcové naši, ničeho nedovedše zemřeme pro idey, a člověk člověkem jest, že pro idey zemříti může… Než zbytečná jest bázeň naše: procitli národové Slovanů… S novým pokolením nová všudy vykvetá síla; vše, co mrtvo bylo, se hne. Dřímota prchla: život, život následovati musí…“ Také listy vedel písať len on, Šafárik, a Palacký i vyznal mu, že „oheň vlastenectví“ horí v ňom pričinením jeho, Šafárikovým. — Škola prešporská pri takých profesoroch, akých už v tie roky mala, čoho by bola mohla dať mládeži našej! Moravan Palacký zohrial i rozvil svojho ducha pri plamienkoch slovenských, kriesených v Prešporku mimo školy. Veď on bezmála prirástol k Slovákom a ku Slovensku,^[408] odišiel do Čiech až 1823-ho, už 25-ročný. Keď 1898-ho, ako veľkému Čechovi, „otcovi národa“, v Prahe slávnostne položili základ jeho pomníka, historik Jaroslav Goll³ odôvodneno napísal o Palackom: „Narozen na Moravě, chodil do škol na Slovensku, působil a pracoval v Čechách. Jsa rodem Moravan, byl národem Čech. Ale i Slovensko mělo podíl na něm. A snad nám Palackého dalo více Slovensko, než Morava.“^[409]

Takýto pomer Palackého ku Slovensku a Slovákom spomeniem ešte o niečo ďalej: tu nasleduje mi obrátiť sa k „Slovanským starožitnostiam“ nášho Šafárika.

Vyšli, ako vieme, roku 1837-ho. V nich o Čechoch hovorí v článku, nazvanom „O Slovanech českých“, o Veľkej Morave v článku, nazvanom „O Moravanech a Slovácích“; prvá časť tohto zas má nápis: „Přehled dějin Moravanův a Slovákův“. Výslovne a dôsledne hovorí o Slovákoch. I začína, že príbehy troch slovanských vetví, Moravanov v terajšej Morave, Slovákov v severo-západných Uhrách, „asi od řeky Torysy až pod Prešpurek a Vacov“, a Slovanov, bydlevších v 9. století za Dunajom od okľuky Dunaja pri Vyšehrade až za Blatno, je najprirodzenejšie zahrnúť v jeden celok. „Co do Slovákův v Uhřích — pokračuje — žeby země jejich v této době částkou byla veliké Moravy, o tom posavad mezi soudnými a nepředpojatými zpytatěli dějin žádné pochyby nebylo. Oddílní, s moravským velikoknížecím rodem pokrabní knížata měli své sídlo v Nitře, městě slovenském. Jméno, nářečí, telesná i mravní povaha uherských Slovákův, jmenovitě obyvatelů podkrají Vážskeho, od nepamětných časův nejoužeji je spojovala s bratry jejich Moravany, ktérýchžto jiho-východní polovice, od stoku Dyje s Moravou až k Valachům se táhnoucí, až dodnes jméno Slovákův sebe přikládá.“ Pritom Šafárik už upozorňoval, že za oných časov, pred politickým oddelením nitrianskeho, povážského, pohronského a ostatného Slovenska od Moravy, „rozhraní obou nářečí, českého i slovenského, bylo někde ve středu samé Moravy, nikoli v pohoří, dnešní Uhry od Moravy dělícím“.

Nadblatonských Slovanov (od okľuky pri Vyšehrade až za jazero Blatonské) tiež pripočituje k rodu Moravanov a Slovákov a dobre pripomína, že veď tam, za Dunajom, panoval najprv Pribina nitriansky, potom jeho syn Koceľ, a nie Korutanci, ani Chorvati. (Str. 794.) Na západnom pobreží jazera Blatna — dokladá ešte — bolo v 9. storočí rozhranie medzi nárečím chorvatsko-vindickým a moravsko-slovenským. (Str. 796.) Keď Karol Veľký zlomil moc Avarov a do spustlej zeme zadunajskej hrnuli sa Moravania a Slováci, zprvu sami Nemci ochotne otvárali im tam brány. (Str. 797.) Vykladajúc potom dielo apoštolov Cyrila a Metoda, tiež hovorí: „V Moravě a Slovácích toho času panovalo nářečí dnešnímu co do podstatných věcí veskrze podobné.“ (str. 822.)

V druhej časti článku „O Moravanech a Slovácích“ (Popis větví a sídel jejich), predstavujúc rozsiahlosť Veľkej Moravy za času Svätopluka, aby sa ľahšie orientoval, Šafárik hovorí o „uhorskom Slovanstve“ od vtoku Moravy až k rieke Toryse a na juhu až k Matre a Vacovu (str. 824); ale potom (str. 829) dokladá, že „v listině kr. Ludvíka I. 860 čte se jméno Slovenčina o krajišti moravském, z čehoz zavírati lze nynější Slováci již tehdáž kraj svůj tak jmenovali, jakož podnes, t. Slovenčina, slovenská země.“

O jedenásť rokov, 1848-ho, vyšiel I. diel Palackého Dějín národu českého^[410] a v nich na 49. stranách, vo dvoch odsekoch, sú opisované dejiny Veľkej Moravy. Medzi tým časom, od 1837-ho roku, slavistika oboznámila sa i so životopismi („Žitiami“) apoštolov Cyrila a Metoda, nesprávne zvanými Panónskymi legendami. Tým pribudlo svetla pre históriu Veľkej Moravy, a Šafárikove výklady o Slovákoch sa potvrdili. Jednako v celých dvoch odsekoch Palackého knihy, venovaných Veľkej Morave, niet ani len mena „Slovák“. Ani čo by bol chcel podvrátiť Šafárika, refutovať!

V úvode upozorňuje na zemepisnú polohu Čiech. Sú ony, Čechy „již přírodou samou ohraničeny a věncem hor co hradbami přirozenými otočeny… Jižní pohoří, dělící Čechy od Moravy, Rakous a Bavor, činí spolu rozhraní vod europejských… Příroda sama, ukončivši a uspůsobivši Čechy co zvláštní celek, předustanovila tím hlavní ráz historie české.“ Za južným pohorím, tým rozhraním europejských vôd, „prostírá se opět krajina zvláštní, Morava, zvící asi co polovice Čech, se zvláštními pohořími a poříčími, také přírodou samou, avšak méně dokonale ohraničená. Na severu chrání ji naproti Slezsku Sudety, prodloužené to Krkonoše, na východu dlouhotáhlé Tatry stanoví její meze proti Uhersku“.^[411] A po takomto predstavení zemepisnej polohy nasleduje úsudok: „Spojení tedy Čech a Moravy v jeden celek, majíc ve přírodě samé podstatný svůj základ (Čechy sú obrátené k Severnému moru, Morava na juh, k Dunaju!!), nemůže považováno býti za pouhou náhodu.“ A skutočne, vraj, „Čechy i Morava, co národ i co stát, vždy za jedno byly“. V nóte dokladá, že od toho času, ako sa Slovania rozmohli v Čechách a v Morave, „Morava vůbec oučastná bývala všech osudův země České, s výnimkou krátkotrvalé někdy říše Svatoplukovy, kdežto Čechy samy Moravě podléhaly“. Nuž intencia spisovateľova je iste pekná: chce ukazovať jednotu národnú. Lenže či je radno robiť v histórii konfúziu i k vôli takému cieľu? História Moravy je známa od prvej tretiny 9. storočia, a celý ten čas, až do zaniknutia podľa nej nazvanej ríše Svätoplukovými synmi, na začiatku 10. storočia, stála oddeleno, nie v spojení s Čechmi. Nadvláda Svätoplukova nad Čechami je práve dôkazom (veci i bez toho jasnej), že do tých čias Čechy stáli osebe, ako Morava tiež osebe.

No nie pre toto chytil som sa pera; toto, v úvode Palackého obsažené, bolo by vedľajšie. Horšie je v „Dějinách“, v ich dvoch odsekoch o Veľkej Morave, že tam niet mena Slovák ani len na vysvetlenie, na objasnenie histórie.

V 7. století, za časů Avarov — vykladá tu Palacký — hranice moravské „byly na jihu již asi tytéž, jako podnes; na východ ale zdá se, že přes hořejší Pováží vztahovaly se až k Tatrám. Po pádu říše avarské rozkladali Moravané ve zpuštěných krajinách vždy dále a dále sídla svá; brzy osadili celé severní pobřeží Dunaje od hor Mannhardských až k ústí Hronu… (Str. 123, tretie vydanie, 1876.) Teda pod Tatrami a pri Hrone Moravania žili! Nie že by Morava, Veľká Morava, bola siahala až pod Tatry a ku Hronu, ale žil tam, podľa tohoto, národ moravský.

Semeno evanjelia „teprv za Mojmíra ujalo se mezi Moravany“. Ale veľké dielo, ktoré zatým nasledovalo, „podnes jěště nepřestává vydávati hojné a spasitelné ovoce milionům lidstva. Byloť to povolání obou (!!) filozofův^[412] Cyrila a Metodia do Moravy a jejich apoštolování mezi Slovany“. (Str. 133.) Aby nemusel povedať určitejšie, a nazvať Slovákov, Palacký nesprávne hovorí o apoštolovaní Cyrila a Metoda „mezi Slovany“. Nesprávne; lebo do 867-ho roku, kým nevybrali sa do Ríma, apoštolovia boli len u Rastislava (iste na Devíne). Na ceste do Ríma stavili sa za Dunajom, pri Blatne, u Koceľa, syna nitrianskeho, čiže slovenského Pribinu. Keď vyšiel I. diel Palackého Dějín, 1848-ho roku, „Žitia“ slovanských apoštolov už boli známe, a z nich, zo Žití (životopisov) týchto, jasne vychodilo, že Cyril a Metod boli len u Rastislava, na ceste do Ríma zadržal ich u seba Koceľ, v Ríme Cyril 869-ho umrel, a Metod po svojom návrate z Ríma účinkoval do svojej smrti (885) len u Svätopluka. Palacký pekne vyjadril sa, že „ke jménu Svatoplukovu a Metodiovu pojí se i nejvážnější děj staročeské historie, křest Bořivojův⁵ a Ludmilin“; ale i to krstenie stalo sa pri dvore Svätoplukovom.^[413] A veru „apoštolování mezi Slovany“ je nesprávne povedané. Cyril a Metod osobne boli zo Slovanov len u našich slovenských predkoch. Pravda, ako by Žitia apoštolov ešte ani neboli na svetlo vynesené, Palacký hovorí ešte i o Metodovi „maliarovi“.

A najväčšia chyba, áno už viac než chyba je u Palackého, že Rastislava nášho znamenitého píše Rostislavom. V mene Rastislav je tu dôležité svedectvo historické. V Žití Konstantína (prvá zo dvoch takzvaných Pannónskych legend), v Rímskej i Gréckej^[414] legende, v kronike Nestora⁶ a všetkých najstarších iných prameňoch je Rastislav. Len v Žití Metoda (kap. V, VIII) máme Rostislava — iste nie pôvodne, len vinou pozdejšieho prepisu.^[415] A, čo je najdôležitejšie, vo všetkých súčasných zápisoch, annáloch nemeckých (franských), zovú veľkomoravského panovníka Rasticom.^[416] To znamená, že nemeckí bojovníci, ktorí zpod Devína útekom a skrvavení odchodili, doma rozprávali o „Rasticovi“. Bezprostrední susedia Veľkej Moravy hovorili teda „Rastic“, a mních vo Fulde i v inom kláštore tak zapísal mena. (Rastic, skrátený tvar Rastislava, a bolo ho asi najčastejšie počuť.) Rasticom zovie ho i milý svedok, slovanský mních Chrabr,⁹ ktorý písal v tie časy, „keď ešte žili ľudia, videvší Cyrila a Metoda“.

*

V slovanskej histórii, hoci Šafárikovými Slovanskými starožitnosťami pribudlo jej hodne svetla a po nich onedlho otvorili sa jej i pramene veľmi vzácne („Žitia“ slovanských apoštolov), od polovice 19. storočia robila sa konfúzia. V slavistike totiž zamotala sa otázka o pôvode cirkevno-slovanského jazyka, a to hatilo potom dobre vidieť najmä i v histórii Slovákov. Šafárik už pred vydaním Starožitností jasne ukazoval, kde je domov cirkevno-slovanského jazyka, ale hlavatý Kopitar náružive začal hovoriť o panónskom pôsobení slovanských apoštolov i panónskom pôvode nimi uvedeného jazyka.^[417] Keď potom i Palacký, opatrený autoritou krajinského historiografa, v svojich Dějinách 1848-ho hodne neurčitostí predkladal a „Moravanov“ osádzal i pod Tatrami a pri Hrone, v Kopitarových stopách mladý Nemec E. Dümmler¹⁰ (1854) odvážil sa napísať, že Moravania Rastislavovej a Svätoplukovej krajiny boli takí Sloveni, ako Sloveni zadunajskí čiže panonskí, a terajší Slováci nemôžu byť pokladaní za nepomiešaných a nepremenených potomkov tých Slovenov z 9. stor.^[418] Najhoršie bolo, že k tejto nauke pripojil sa i Miklosich, po Šafárikovej smrti najvážnejší predstaviteľ slovanskej filológie. Učil v svojich dielach,^[419] že Sloveni, predkovia dnešných Slovincov, v 9. storočí žili nielen na pravej, ale i na ľavej strane Dunaja. (A keď zmätky takto robili sa vo vede, politika nezameškala využiť ich. Maďari, ktorým minulosť Slovákov zavadzala, začali hlásať, že Slováci v Uhorsku tvorili sa zo susedných národností len od 13., 14. a 15. storočia.^[420] To je, že maďarčiť takých, nemajúcej nijakej minulosti, oni môžu s plným právom.)

Roku 1848-ho, keď Palacký vydával I. diel svojich Dějin, Kopitarova nauka už mátala. Bol teda Palacký povinný vidieť, že ignorovaním Slovákov v dejoch Veľkej Moravy napomôže zmätok, začínajúci sa v slavistike.

Proti Miklosichovi dôkladne postavil sa až Jagič 1876-ho roku, hneď v prvom ročníku Archivu.^[421] Predkov dnešných Slovincov na ľavom brehu Dunaja neuznal, lebo vraj Slováci ešte i dnes na niektorých punktoch bývajú temer po samý Dunaj, máme v tom najväčšiu pravdepodobnosť toho, že oni pred maďarskou okupáciou, ktorou boli iste nahor, do hôr vytisnutí, „na celej línii rovno po Dunaj siahali“.

Zatým Jagič najdôkladnejšie rozobral vec v svojej rozprave „Entstehungsgeschichte der kirchenslavischen Sprache“.^[422] Tu, keď objasnil, ako pozval starostlivý Rastislav svojmu národu slovanských apoštolov Konštantína (Cyrila) a Metoda, Jagič hneď postavil sa vysvetliť etnografický stav starej Moravy. „Morava rečove — upozorňoval — ešte i dnes je len v svojej západnej polovici česká, ale jej východná polovica opiera sa na Slovákov, a títo Slováci bývajú ešte i dnes v severo-západnom Uhorsku“. Mysliac na Dümmlera, ktorý vyhlásil Slovákov za počeštených Slovincov, Jagič stavia otázku: „Odkiaľ títo Slováci prišli“ a odpovedá: „Pokladať ich za počeštených Slovenov filológovi ani na um nepríde… Čo by sa vec ako skrúcala, v starej Morave, ak jej hranice i po Dunaj siahali, v 9. storočí muselo sa hovoriť rečou, ktorá s dnešnou slovenčinou (na Morave a v Hornom Uhorsku) v podstate totožná bola. Táto slovenská reč mohla byť vtedy na Morave rozšírenejšia ako dnes, práve tak i v Uhorsku až k Dunaju…“ (1913. str. 16.) Medzi prvým a druhým vydaním tohto svojho diela, roku 1908-ho, v rozprave „Die slavischen Sprachen“^[423] toto ešte určitejšie povedal.^[424] A tak tam, kde Palacký neznal a nespomenul Slovákov ani po mene, v Rastislavovej a Svätoplukovej Veľkej Morave, za času slovanského apoštolovania sv. Cyrila a Metoda, Jagič, v prvej štvrtine 20. storočia najvážnejší predstaviteľ slovanskej filológie, hovorí o samých Slovákoch. Zatým, vysvetľujúc proti Kopitarovi a Miklosichovi, že jazykom cirkevno-slovanským je jazyk apoštolov Cyrila a Metoda, donesený národu Rastislavovmu z ich rodnej Macedónie, Jagič na viac miestach svojho veľkého diela spomína i slovacizmy cirkevno-slovanského jazyka, to je slová, zatrúsené do neho na území slovenského jazyka a najmä slovenskými učeníkmi a pomocníkmi svätých apoštolov.^[425]

*

O Šafárikovi povolaný svedok Konstantin Jireček, jeho vnuk (syn dcéry Boženy), napísal, že bol nadovšetko Slovákom.^[426] Potvrdzuje sa to veru listami jeho, písavanými z Nového Sadu (do r. 1833) Jánovi Kollárovi.^[427] Starosti o slovenské veci stále sprevádzali Šafárika, slovenský cit zohrieval mu dušu. V auguste 1822-ho písal Kollárovi, ako mu závidí, že v Pešti predsa môže „častěji i s vroucími přátelskými slovenskými dušemi obcovati“. Založili roku 1826-ho v Novom Sade Maticu Srbskú, prvú zo všetkých slovanských, a v júli 1827-ho Šafárik už písal čujnému priateľovi slovenskému: „Přemyšluji o Matici slovenské.“ O niečo skôr, v máji 1827-ho, vykladal mu medzi inými slovenskými vecmi, že „na tom slovu: slovensky, slovenské, Slovensko, na tom jediném slovu visí starožitnost našeho kmene…“ Môžeme si predstaviť, ako sa cítil takýto Slovák, keď roku 1848-ho vyšli Palackého Dějiny, a v ich dvoch odsekoch venovaných Veľkej Morave, slova „slovensky“, „slovenské“, „Slovensko“ vôbec ani nebolo. K tomu domyslíme si ešte ťažké okolnosti jeho života, najmä pomer k Palackému, a dojmy jeho ukážu sa nám ešte trpkejšími, trápnejšími… Roku 1861-ho umrel, a duchu jeho v tejto veci mohlo byť ľahšie až po prácach Jagičových. On sám už v Slovanských starožitnostiach bol povedal o užšej Morave, že „někdy, před politickým oddělením Uher od Moravy, rozhraní obou nářečí, českého i slovenského, bylo někde ve středu samé Moravy, nikoli v pohoří dnešní Uhry od Moravy dělícím.“ O Veľkej Morave zas Dobrovský 1825-ho v liste Bandtkemu, napísal: „… die heutige Slowakey in Oberungern ist das eigentliche Grosmähren“, ale kategorické toto osvedčenie nemohlo mať účinku, lebo s inými listy ostalo ležať dlhé časy. Proti Palackému výkladu ono, neznáme, nemohlo byť postavené.

O slovenskosti užšej Moravy potvrdiť Jagičove výklady ja upozorňujem ešte na samé meno: Rastislav. Ako zo slovanskej gramatiky vieme, sú dve grupy slov, ktoré Slováci majú s južnými Slovanmi, a nie s Čechmi a Poliakmi, k nimž, ako západným Slovanom, ináč rečove prináležia. K jednej z tých dvoch grúp (raz- česky roz-), rázga (č. rozhal), ražeň (č. rožen), rakyta (č. rokyta), ráštep, rasocha prislúcha i rásť (česky rosti) a slová z neho odvodené. (S Čechmi a Poliakmi i Rusi hovoria o.) Vo Veľkej Morave meno Rastislav má teda zvláštnu pečať slovenskú. Ako už rečeno, ono i v nemeckých zápisoch z 9. storočia, i u slovanského mnícha Chrabra je Rastic, to je skrátenina Rastislava, a v iných najstarších prameňoch tiež Rastislav; len Žitie Metoda — ako hovorím — má Rostislava. To je, v národe to meno vyslovovalo sa s a, Rastislav, a takto znejúce ono svedčí o tom, že alebo i na Morave, celej Morave, hovorilo sa jazykom, ktorého fonetika bola taká, ako fonetika jazyka pod Tatrami, čiže dnešnej strednej slovenčiny, alebo kniežacia rodina, ktorá vychovala Rastislava, bola slovenská, s tejto strany rieky Moravy. Lenže i takto, keby Rastislav bol rodák s tejto strany Moravy, na tamtej jej strane, západnej, jednako boli by ho zvali po svojom, Rostislav. A že nezvali ho tak, že i na západe Moravy ozývalo sa: Rastislav, o tom svedčí tvar Rastic, zachovaný vo všetkých súčasných zápisoch nemeckých (franských).^[428]

Jagič v knihe svojej o pôvode cirkevno-slovanského jazyka tiež má Rostislav, nie Rastislav; študujúc svoj predmet, zbierajúc si materiál, iste mával v rukách i Palackého Dějiny, a pravdepodobne z nich prilepilo sa mu meno v tomto znení. (Ako pred ním u Miklosicha, tak i u Jagiča v podrobnostiach často možno zistiť viac omylov, pošlých z toho, že so slovenčinou bol málo oboznámený.) Ináč z knihy jeho, tohto najväčšieho diela slovanskej filológie v prvej štvrti 20. storočia, jednako vychodí: Rastislav: Vôbec slavistika, čím rozvitejšia bude, postaví tým pevnejšie svedectvá o tom, že v 9. storočí medzi Tatrami a Dunajom predkovia dnešných Slovákov žili a konali. Dejepisec teda, ktorý deje Veľkej Moravy, deje Rastislava, Svätopluka a svetohistorické dielo slovanských svätých apoštolov, vykladal Slovákom na ujmu, spôsobil tým ujmu svojmu dielu.^[429]

(1926)

Poznámky a komentáre

1. Ján Blahoslav Benedikti (1796 — 1847) — pedagóg, zberateľ ľudovej slovesnosti

2. Josef Nejedlý (1737 — 1816) — titulárny biskup, náboženský spisovateľ

3. Jaroslav Goll (1846 — 1929) — český historik, profesor na pražskej univerzite. Venoval sa dejinám českej reformácie.

4. Josef Pekař (1870 — 1937) — český historik, profesor na pražskej univerzite. Odmietal Masarykovu filozofiu českých dejín.

5. Bořivoj I. (870 — 894) — české knieža, manžel sv. Ľudmily, pokrstený r. 873 Metodom

6. Nestor (druhá pol. 11. st. — zač. 12. st) — mních Pečerského kláštora v Kyjeve. Zozbieral, prepracoval a rozšíril zápisy mníchov. Podľa neho sa nazýva ruský letopis zo začiatku 12. storočia.

7. Kráľ Ľudovít sa vrátil bez víťazstva, keď neúspešne viedol svoje vojsko do kraja moravských Slovanov z boja proti kniežaťu Rasticovi, ktorý sa bránil proti nemu. Rastic, ktorého jeho vlastní nasledovali, lúpežne spustošil mnohé miesta za Dunajom.

8. Karol by bol prišiel do Rasticovho opevnenia, ktoré bolo všetkým starým nepodobné.

9. Chrabr — slovanský mních, obranca hlaholiky, zomrel okolo r. 910

10. Ernst Ludwig Dümmler (1830 — 1902) — nemecký historik, profesor na univerzite v Halle