Dielo 6. História

^[481]

Narodený v Skalici 11. decembra 1830, Fr. V. Sasinek už 50 rokov pracuje na poli slovenskej literatúry verne, príkladne. Pritom celým svojím životom zaslúžil si úctu našu. Sasinek je výtečným cirkevným rečníkom; keď vychádzali zväzky jeho homiletických prác, svojim ctiteľom a priateľom, spytujúcim sa, ako môže pri svojom inom zaujatí literárnom i tu toľko produkovať, Sasinek odpovedal: „Jestli kde, tak zvlášte v cirkevnom rečníctve niečo vedieť je darom božím… Nakoľko poznám seba, badal som za života svojho niektoré dobré hrivny ducha i tela, s ktorými som spoluúčinkovať sa snažil. Málo som dbal na telo a svet, viac na ducha a jeho vyvinutie i vzdelanie. V pokrmoch nebol som nikdy výberčivý a labužnícky, držiac sa rady sv. Augustína, že nežije človek aby jedol, ale je len, aby živý bol. Toho som sa držal už vtedy, keď som ani tej rady, ako od sv. Augustína pochádzajúcu, neznal. V chudobe som sa narodil, jej privykol tak, že ani v lepších okolnostiach od skromnosti som sa nevzdiaľoval. V rozkošiach svetských som si neobľuboval, a radšej som slúžil, nežli obsluhu prijímal. Čím menej telu som hovel, tým viac pracoval som duchom od maľučkosti. Po hodnostiach a odmene sveta som nebažil. Preto stalo sa mi rozkošou.“^[482]

Sasinek vraví, že v chudobe narodený, privykol jej tak, že ani v lepších okolnostiach neoddiaľoval sa od skromnosti; iní obyčajne hovorievajú, keď dostanú sa k lepšiemu postaveniu, že potrebujú si nahrádzať, čoho prvej nedostávalo sa im. Otec mu umrel, keď on bol ešte nemluvňaťom, a matka vydala sa po druhý raz za chudobného remeseľníka; aby rodičov menej obťažoval, keď v Skalici chodil do nižšieho gymnázia, nuž v prázdninách robieval alebo pri tesároch domy pokrývavších, alebo doma pri ševcovskom remesle svojho otčima. A potom i takým zostal v celom svojom živote. Zato, keď zbierali sa peniaze na kultúrne potreby slovenského národa, Sasinek býval medzi prvými, ktorí obetovali.

Na samom počiatku šesťdesiatych rokov v Uhorsku menili sa politické pomery. Slováci videli, že potrebujú noviny. Ale ako ich stvoriť, kde vziať kauciu z takej malej eklesie? Sasinek ako kapucín žil vtedy v Budíne. Tam mali vychodiť i slovenské noviny, tam radievali sa, ako ich stvoriť, Francisci, Gotčár,¹ Paulíny, Radlinský,² Palárik, Viktorín.³ Zachovalo sa u nás podanie, že v takej porade, keď prišla reč na kauciu novín, prítomný Sasinek vytiahol stovku, zašitú v rukáve svojho mníšského habitu, a položil ju na stôl, ako svoj príspevok. Príklad účinkoval, kaucia bola v krátkom čase zozbieraná. V životopise Sasinkovom, ktorý Fr. Richard Osvald⁴ podal v IV. diele Pokladu Kazateľského, zaznačený je tento moment nasledovne: V porade Gotčár hovoril, že ťažko bude zobrať kauciu, lebo slovenskí národovci majú síce dobrú vôľu, ale nemajú peňazí, a ukázal na Sasinka ako na príklad, potvrdzujúci jeho slová. Ale Sasinek odpovedal, že keby mal i žobrať, podpíše na kauciu novín 100 zlatých; i podpísal. Keď potom rozchodila sa porada, na ulici Viktorín objal Sasinka so slovami: „To bolo vaše zlaté slovo; bez neho nebola by sa pohla záležitosť kaucie napred.“

Z mladosti svojej Sasinek zaznačil i toto:

„Prvé slovenské čítanie moje bolo Wudce z Trnawy,⁵ potom Orol Tatranský a Nitra.“

Roku 1867 vyšla prvá knižka historických spisov Sasinkových: Dejiny drievnych národov na území terajšieho Uhorska. Vítal knihu chmurný, prísny, pre historické bádanie zvláštny zmysel majúci Jonáš Záborský. „Historia Uhorska — písal v Sokole (1867, str. 159) — tak je zprznená nepriaznivými Slovanom kronikármi a dejepiscami, a považovanie minulosti tak mocne pôsobí na prítomnosť, že Slováci súrnejšej práce literárnej nemajú, ako históriu uhorskú so stanoviska svojeho.“ Vítal pôvodcu dejín, ako muža k práci tej povolaného, vystrojeného i dômyslom i rozsahom načítanosťou, menovite v prameňoch; hovoril, že čítal jeho knihu s potešením. „Dejiny drievnych národov na území terajšieho Uhorska“ boli dovedené do roku 907; Záborský písal: „Nasleduje doba dvustoročná pre historika uhorského nado všetko trudná. Nedávajú tu svetla a istoty žiadne temer listiny. Máme robotu len s kusými, protirečivými správami letopisov a drzými výmyslami kronikárov a legendárov. Je to pole viac hádania, nežli vedenia. A práve preto čakáme dychtive na ďalšie pokračovanie započatého diela.“

Tejto dobe bola venovaná nielen nasledujúca knižka Sasinkova, lež značná časť jeho veľkej práce, konanej do dnešného dňa. Hovoríme, veľkej práce, a pri nej spisovateľovi išlo nadovšetko o jeho drahý slovenský národ. Rozptýlil on mnohý predsudok, zavrátil nie jednu zlú tendenciu a posvietil hodne do tmy tých storočí. Láska k Slovákom panovala nad ním tak, že i to, čo pochybil, má svoj prameň v tejto láske.

Upozorňujeme i na jeho Slovenský Letopis. Po rozpustení slovenskej Matice, na počiatku svojho vyhnanstva, Sasinek sám si ho založil, sám zaplňoval, i sám zaplatil. V šiestich ročníkoch Slovenského Letopisu mnoho vzácneho materiálu pre všeobecné dejiny Slovákov, pre dejiny slovenskej kultúry i literatúry.

Ozval sa Sasinek i v otázke všeslovanského jazyka. Dával Slovákom na výber z troch svetových literatúr: francúzskej, nemeckej a rusko-slovanskej. „Čo sa týče nás Slovákov, ktorí ani mravne ani hmotne nie sme v stave povýšiť sa nad domácu literatúru k stolcu svetovej a všetky vedy zastupujúcej literatúry, voliť si máme medzi francúzskou, nemeckou a rusko-slovanskou literatúrou. No ku ktorejže z týchto nakloniť sa máme? Každý zdravého a nepredpojatého rozumu Slovan vyznať musí, že rusko-slovanská literatúra je ona, v ktorej vzdelanosť slovanská svoj život najsť môže. O tomto len ten môže pochybovať, komu bohatosť literatúry ruskej je terra incognita, a len ten, ktorý príbuznosti mluvy ruskej s ostatnými slovanskými nárečiami nikdy si nepovšimnul… Povolanie slovenských vzdelancov teda je dvojaké: a) pestovať slovanskú literatúru pre domáce a krajinské potreby slovenského národa; b) obznámiť sa s jazykom ruským, aby prostriedkom tohoto i rozumeli sa so slovanskými vzdelanci i dobrodenia vyššej slovanskej svetovej a všetkým Slovanom spoločnej literatúry ruskej užívať a ich na vzdelanie slovenského národa upotrebiť mohli.“ (Sokol 1867, str. 311.)

Zabezpečené postavenie, ktoré mal ako profesor teológie v Banskej Bystrici, Sasinek opustil k vôli Matici Slovenskej, ku ktorej prešiel za tajomníka, na 600-zlatkový plat.^[483]

Po zahubení Matice najdlhšie žil v Prahe, ako duchovný v nemocnici milosrdných sestier. Boli by ho prijali do pražskej archidiecéze, bolo by sa mu položenie značne polepšilo, ale bol by musel vystúpiť z občianstva uhorského, a toho Sasinek nechcel urobiť preto, aby kosti svoje mohol zložiť do slovenskej zeme.

Fr. V. Sasinek prináleží k tým mužom v slovenskom národe, ktorým — ako to Kollár hovorí — „sluší česť i díka“.

(1902)

Poznámky a komentáre

1. Ján Gotčár (1823 — 1883) — banskobystrický opát a škôldozorca, patril medzi popredných publicistov v matičných rokoch

2. Andrej Radlinský (1817 — 1879) — redaktor, vydavateľ, publicista

3. Jozef Karol Viktorin (1822 — 1874) — literárny organizátor

4. František Richard Osvald (1845 — 1926) — redaktor, editor, publicista, kultúrny a osvetový pracovník

5. Wudce z Trnavy — dobový r. k. katechizmus

6. Wilhelm Wattenbach (1819 — 1897) — nemecký historik, zaoberal sa najmä nemeckými stredovekými dejinami

7. Karl Brugmann (1849 — 1919) — nemecký jazykovedec, profesor na univerzite v Lipsku