Dielo 6. História

^[214]

Jedna povera v histórii nám Slovákom nemôže byť ľahostajná. Palacký napísal: „Národu maďarského vpád a usazení se v Uhřích náleží mezi nejvážnější skutky veškerého dějinstva; i po celé veky neuvalila se pohroma osudnejší na svet slovanský. V 9. století Slované byli rozšířili sídla svá ode hranic holštýnských až ku Peloponnesu; i ačkoli za dávnou svou nevázaností delili se všelijak od sebe, však proto všude dokazovali se býti statnými, jemnými a příčinlivými. U prostřed rozsáhlého jejich pásma bylo Rastislavem¹ a Svatoplukem² počalo delati se jádro, jehožto zdárné rozklíčení slibovalo nekdy utešený kvet vzdelanosti křesťanské i národní pospolu: přízeň, které používati melo i od Říma i od Carhradu, ručila mu za prospech témeř nekonečný. K tomuto jádru byli by nekdy, za vnitrným i vnejším puzením, přilnuli pomalu všichni kmenové slovanští; od neho byli přijali s křesťanstvím, ne-li politické nové ústavy, alespoň osvetu novo-europejskou i národní, umy a průmysl, jednotu jazyka, písma i literatury; jakož na západu pode vlivem římským vyspela monarchie francká, podobne byla by na východu, ne bez působení ducha byzantského, vzrostla veliká říše slovanská, a východní Europa byla by od tisíci let nabyla vůbec jiné tvárnosti, nežli se stalo. Tím však, že Maďarové, vrazivše do samého srdce ústrojí vznikajícího, je zahladili, zničeny jsou všecky takovéto čáky navždy. Údové těla velikého, nebyvše ještě ani srostlí, rozpadli se již opet, ona hmota cizí vložila se násilím mezi ne; stoje o sobe sám, společného všem smeru neznaje, pečoval každý článek napotom zase jen sám o sebe, mařil síly své v malicherných půtkách se sousedy, aniž více kdy pevne státi mohl proti cizozemcům, spojeným ústředností mohutnou, jelikož na společném jejich prospešenství založenou. Toto Slovanův rozptýlení a rozdrobení, jejich dlouhé setrvávání v pohanství, a konečně i zvláštní poloha zemepisná, za kteroužto skrze mnohá století museli odrážeti nájezdy divokých hord asiatských od Europy, vykládají nám příčinu, proč nekteré jejich vetve, jako Bodrci, Veleti a Srbové polabští, vyhynuli pomalu docela, ostatní pak kmen, jakkoli jemný a čilý sám v sobe, předce za národy západními, vetšího klidu požívajícími, co do vzdelanosti a průmyslu o nejeden vek se opozdil.

Vnitrné síle a přirozené převaze ducha i života slovanského podlehli ode dvou tisíciletí nejmocnejší a nejdivočejší národové starosvetští: Scytové, Sarmati, Huni, Avaři, Bulhaři, Chazaři, Vařezi, Pečenezi, Tataři a jiných svetoborcův více, rozplynuli se tu co vítezi a páni, tam co porobenci, v živlu slovanském, a poslovanili se sami. Toto zžití tolikera jinorodých prvků nejen že nezmenilo původního rázu života i ducha slovanského, alebrž časem svým i zesílilo jej. Že pak Maďarové sami jediní nepotkali se s osudem všech techto předkův svých, alebž že uhájili národnosti své u prostřed Slovanstva, jest jiste skutek památný… I to také velice napomáhalo k zachování jejich, že byli poslední nájezdníci v Europě, kteřížto když vlnobití všeobecného stěhování již se bylo utišilo a národové všichni pokřesťaněním již byli své vlasti sobě osobili, teprv mezi ně se vetřevše, brzkým také ku křesťanstvu přilnutím vyzuli se včas a vhod ze vší další proti sousedům pohrůžky…

Po zahynutí Moravy a po obnovení německé síly a vlády skrze krále i císaře z domu saského, nemohly také Čechy, pokud o sobě úzce obmezeny zůstávaly, uhájiti nadlouho své samostatnosti: co bezprostřednému sousedů Němcův bylo jim aneb samým v sobě tak se vzmoci, že by síla jejich byla dostoupila rovné váhy se sílou německou, aneb nutno bylo podlehnouti této. Ono bylo by se jen tým podařilo, kdy by vévodové čeští byli uvedli všecky okolní kmeny slovanské pod žezlo své, a obnovili tudíž celý někdejší spůsob říše Moravské v Čechách. To však byla již věc tím nesnadnější, že od té doby všecky bezprostředné svazky s Římem a Carhradem, co zřídlami osvěty a křesťanství, jim skrze Maďary přetrženy jsou, oni tedy napotom, jako všickni polabští a pooderští Slované vůbec, samou potřebou náboženství vázání byli k Němcům jako jediným prostředníkům… Po vpádu maďarském byli Němci jediní zvěstovatelé a zástupci křesťanství u polabských Slovanův. Pohříchu však jim, při šíření křesťanství, vždy ještě více bylo činiti o šíření panství jejich; dary nebeské, které přinášeli, měli sloužiti spolu i lakomstvu jejich, apoštolování mělo jim ploditi daně a roboty. Je-li se čemu diviti, že Slované zpěčovali se proti darům takovým?… A zoufalý zápas, po celá století prodloužen i vždy obnovován jsa, mohl-li jináče ukončen býti, nežli úplnou zkázou a záhubou národův těchto?“ (Dějiny, I, 1, 1876, str. 223 n.)

Až mráz prebehne človeku po chrbte, keď z Palackého slov takto pochopí, že i zahynutie polabských Slovanov, z ktorých mohol byť veľký národ, je následok príchodu Maďarov na stredný Dunaj. Tým, že cudzí, pohanský element sa osadil na strednom Dunaji, Slovania na západe ostali odrezaní od Ríma i od Carihradu: prostredníkom kresťanstva pre nich boli už len Nemci. A polabskí Slovania od Nemcov nechceli ani kresťanstva: dali sa s nimi do borby a zahynuli.

Krásne komentoval Palackého výklad roku 1860 Alexander F. Hilferding,³ znamenitý člen horlivej vtedy slavianosfilskej školy ruskej. V 9. století „celé terajšie Uhorsko bolo v moci Slovanov. Bulharsko zaujímalo jeho juho-východ, Morava sever, a na juho-západe vzniklo osobitné slovanské kniežatstvo Blatonské. Roviny tieto takým činom stali sa stredišťom celého západného Slovanstva. Západná časť slovanského plemena, ktorá začínala sa už rozpadať na osobitné gruppy a snažiť sa utvoriť niekoľko osobitných národov a štátov, znovu zachvátená bola k spolčeniu a jednote. Na rovinách stredného Dunaja… mohol sa utvoriť spojovací punkt medzi severo-západnou gruppou Slovanov, zaujímavšou v ten čas všetko priestranstvo Laby do Visly i ďalej, do predielov Litvy, a medzi gruppou juho-západných Slovanov, ktorá opierala sa na Čierne a Adriatické more. V západnej polovici slovanského plemena, prestieravšej sa od Dánie do Grécka, mohlo sa rozvinúť to, čo sa rozvilo potom vo východnej polovici, na Rusi: jednota národná a pevná organizácia spoločenská i štátna.“

Všetko sa zmarilo akousi náhodou, tým totiž, že Maďari na svojom úteku pred Pečenegmi prišli na stredný Dunaj, tu sa osadili a roztrhli, rozdvojili tieto slovanské sídla na najdôležitejšom ich punkte. V svojich Slovanských starožitnostiach (1837) Šafárik⁴ vyjadril sa, že „brána Maďarom na zkazu Slovanstva raz otvorená, po roku 906 viac nebola zamknutá… Úder uhodil do srdca Slovanstva (Str. 806 a n.) Šafárikovu výpoveď odôvodnil Palacký,⁵ a Palackého výklad, že príchod Maďarov bol strašnou pohromou pre západné Slovanstvo, dôraznými slovmi potvrdil i Hilferding.

Vec bola jasná, Palackého mienka vôbec prijímala sa vo svete.

Ale zdvihol sa odpor. Vladimír I. Lamanskij,⁶ od Hilferdinga mladší člen toho istého znamenitého krúžku ruských slavianofilov, začal učiť, že Maďari sú Slovanom silnou ohradou proti Nemcom.

Po krokoch, urobených hlavne od Pogodina, osobné styky medzi Rusmi a Slovákmi začal na svojich štúdijných cestách I. I. Sreznievskij.⁷ V Prahe, nemajúcej ešte prostriedkov, bez Pogodinovej horlivej pomoci Šafárik by sotva bol mohol vydať Slovanské starožitnosti.^[215] Dojímavá scéna, ako sa veľký poet slovenský Ján Hollý⁸ roku 1842 zvítal na madunickej fare s Rusom Sreznievskym, bude historickou, a Lamanskij je znamenitým učeníkom Izmaila Sreznievskeho. Za učiteľom Sreznievskym i učeník Lamanskij cestoval po Slovensku, vyhľadával známejších národovcov slovenských; bol i na prvom zhromaždení Matice Slovenskej, dojmy svoje z Martina vynesené dlhé časy s oduševnením spomínal, Samo Chalupka,⁹ J. M. Hurban¹⁰ boli mu ideálom slovanských ľudí, pospolitého človeka slovenského až miloval; muž veľkého štýlu a širokého obzoru, učený profesor prenikavého umu a eruptívneho ducha, majúci i kúzlo osobnosti, na svojich cestách znamenite pomáhal utvrdzovať slovenských národovcov v slovanskom povedomí a zasial tu nejednu odobrujúcu myšlienku; značný bol vplyv jeho menovite na Slovákov, pracovavších na počiatku šesťdesiatych rokov z Budína, na Francisciho,¹¹ Paulinyho¹² (kruh Pešťbudínskych Vedomostí), hoci boli všetci od neho starší; s Andrejom Radlinským,¹³ rozumie sa, bolo mu nemožno nezblížiť sa; Palárik¹⁴ vtedy robil nešťastnú próbu svojho života („nová škola“, dôverovanie smeru Szentiványovci predstavovanému), ale to mu nevadilo osvežiť sa plodným obcovaním s Lamanským a Jozef Viktorin¹⁵ bol vždy Slovanom z najpevnejších. I rukopis Štúrovho¹⁶ traktátu „Slavjanstvo i mir buduščego“, rukopis nemecký, Lamanskij vynašiel, vzal s sebou do Ruska, obstaral jeho preklad, opatril ho úvodom i poznámkami a vydal v Moskve roku 1867.

No už tu, v poznámke k Štúrovmu textu urobenej, ukázali sa Lamanského maďarské sympatie. „Víťazstvo latinsko-nemeckého duchovenstva s Wichingom¹⁷ — napísal totiž — a vyhnanie učeníkov sv. Metoda z Moravy bolo pre ňu omnoho záhubnejšie od príchodu Maďarov, ktorí, keby sa bola zachránila slovanská cirkev, nevyhnutne boli by sa zliali so Slovanmi, tak ako Bulhari, v jeden národ. Ano, my myslíme…, že Maďari, rozumie sa, nepovedome, poslúžili Slovanstvu k prospechu tým, že zachránili uhorských Slovanov od nemeckého vplyvu. V tejto veci, ako i v iných, Maďari podobajú sa Turkom, ktorí svojím ťažkým jarmom zachránili Slovanov od ťažšieho rabstva románo-germánskému svetu.^[216] A o niečo pozdejšie, roku 1870, Vladimír Ivanovič napísal: „V stoletiach X — XI. deje sa uhniezdenie Uhrov čiže Maďarov na tissko-dunajskej rovine, a na rozvalinách Svätoplukovej Moravskej državy utvorenie Uhro-slovanskej državy Arpádovcov, ktorá, pravda, nadlho vbila inorodý klin do slovanského tela, ale zato utvorila silnú ohradu Slovanom proti Nemecku.“^[217]

Už i Hilferding^[218] vyzýval Maďarov, aby spojili svoje srdcia so Slovanmi, v slovanskom svete že jest dosť miesta i pre ich národ. Ešte prvej, 1858-ho roku, V. N. Jelagin¹⁸ v Ruskej Besede (I, kniha deviata) napísal dlhšiu rozpravu: „Miesto Maďarov medzi národmi Európy“; v nej Uhorsko, zásluhou maďarského národa, predstavuje sa ako ochrana slovanskej národnosti proti Nemcom. Vykladajúc notára Anonyma a Šimona z Kezu po svojom, proti svedectvám skoro tisícročnej histórie, Jelagin rozprával i o sympatiach medzi starými Maďarmi a Slovanmi. Výklady jeho, pravda, boli by sa zabudli.

Iné bolo, keď maďarskú ohradu proti Nemcom začal hlásať Lamanskij. Jelaginovmu článku bolo súdeno prísť do zapomenutia, keď sa raz potratia exempláre časopisu a či zborníka, v ktorom bol vytlačený; s Lamanským bolo iné. Vladimír Ivanovič už mal meno — hlas jeho najmä v slovanských otázkach ľudia si zapamätali; mal katedru, katedru histórie na petrohradskej univerzite, okolo katedry žiakov, dychtive poslúchajúcich jeho nauky, prednášané nielen s talentom, ale i s temperamentom, a s veľkou dôslednosťou, temer až s náruživosťou. Lamanskij utvoril si školu.

Roku 1881 už vyšla kniha Konštantína J. Grota¹⁹ „Moravija i Maďari“, ktorej i prvým i posledným akordom je učiteľova nauka o maďarskej ohrade na Dunaji. Vykladajúc deje Veľkej Moravy od polovice 9-ho do začiatku 10. stoletia, sympatický spisovateľ knihy i mimo Ruska hodne čítanej zostáva verným učeniu Lamanského a okrem toho i úvodné i záverečné slovo knihy venuje výlučne polemike s Palackým a obhajovaniu tézy, že Maďari zahatili postupovanie Nemcov dolu Dunajom. Od nás budiž však chvála Konštantínovi Grotovi, že v nasledujúcich svojich dielach už mračnejšie hľadí na maďarsko-slovanskú otázku, Maďarom vypočituje ich ťažké hriechy proti Slovanstvu a o „záhubných následkoch maďarského osídlenia na strednom Dunaji pre germánsky svet“ už značne menej hovorí. Vidno na ňom, že naslúchal skutočnosti, vnímavo prizeral sa udalostiam z tejto strany Karpat.

Zato Lamanskij ešte i roku 1893 v svojich Troch svetoch aziatsko-europejskej pevniny (Tri mira azijsko-evropejskoho materika), bodro opakuje: „Maďarská národnosť sama v sebe je originálna, obdarená, má pomerne už dosť bohatú históriu a literatúru: niet nijakej príčiny báť sa o jej budúcnosť. Niektorí slovanskí milovníci svojho národa, v minúty maďarskými šovinisti vzbudeného rozhorčenia a zúfania, hovorievali, pravda, že Maďari prvej alebo pozdejšie musia utonúť v slovanskom mori. Toto proroctvo je iste uskutočniteľné, ale len pri istej katastrofe, ktorú by si Maďari sami pritiahli. Ale taká udalosť je vôbec neželateľná, je celkom nie v záujme celého slovanského sveta. Pre budúcu jeho civilizáciu, jej plnosť, bohatosť a najdlhšiu budúcnosť sú želateľné štiavnatosť a rozmanitosť… Slovanstvo i samo delí sa na niekoľko rôznotvárností (raznovidnostej), ktorých zmiznutie je neželateľné; v našom svete majú svoje určité miesto, svoje povolanie i rôzne ešte iné plemená a národnosti, ako Gréci, Albánci, Rumuni, Maďari… ich zachránenie a rozvitie v ich vlastných hraniciach je tiežtak vec žiaducná, potrebná.“ (Str. 89.)

Lamanskij neprestal ľúbiť Slovákov. Ale zachovanie Slovákov pre Slovanstvo, to by bol len poriadok veci — čosi monotónneho; keď Maďari pripoja sa k slovanskému svetu (pravda, on si predstavuje, že sa pripoja silou udalostí prinútení), to dodá Slovanstvu farby, zaujímavosti. Taký originálny je Vladimír Ivanovič! Vlastne on tak ľúbi originalitu.

A nauka jeho, že Maďari zahatili postupovanie Nemcov dolu Dunajom, medzitým stala sa akousi poverou. Vážni historikovia ju prijímajú, ako by proti nej nebolo dôvodu.

Ľubor Niederle,²⁰ ktorý svojimi Slovanskými starožitnosťami vydobýja si všeobecného uznania, mienky v nich obsažené sa teda rozširujú, prijímajú ďalej, takto vraví: „Vpád maďarský nebyl zprvu tak zlou ranou pro vývoj Slovanstva. Ba on mu v jistém směru prospěl. Uhři totiž zjevně zadrželi germanisaci, která, kdyby jich nebylo, byla by asi postoupila daleko za Litavu aspoň k hranicím rumunským, k srbskému Dunaji a k Sávě. A germanisace tato, spojená s vyšší kulturou a podporovaná církví, byla by jistě otravněji a záhubněji působila nejen na Slovany ve vnitřních, dolních Uhrách, nýbrž i na Slovany u Karpat a na Balkáně. Měli bychom tu dnes — tak aspoň myslím — místo milionů Maďarů mnohem více Němců a poněmčených Slovanů. Měli bychom analogii ke germanisaci polanských Slovanů a kdož ví, stál-li by tu dnes i národ česko-slovenský v síle téměř 9 milionů! Maďaři zadrželi tento germanisační proces, dopřávajíce dlouho při své vlastní kulturní uzavřenosti Slovanům, aby zachovávali svou individualitu. V 19. století snaží se ovšem synové na rychlo a kulturními prostředky nahraditi to, co zameškali a nedovedli jejich nekulturní otcové. Teprve moderní „magyar állam eszme“ — maďarská státní idea — stala se pro uherské Slovany pohromou.^[219]

Zmysel: Maďari nás najprv zachránili od Nemcov, ale teraz si nás vezmú pre seba, pohltia nás oni!

Václav Novotný,²¹ pôvodca teraz vydaných Českých dějín, za svet nepovie nerozmysleného slova: na úsudkoch jeho veľmi poznať, že každá veta bola pred napísaním meraná, vážená. Novotného mrzí, že Maďari zostali stálymi nepriateľmi Slovanstva, ale hneď dokladá: „Jest ovšem těžko říci, jak by se byl vývoj ubíral dále. Snad není zcela nesprávny onen bystrý postřeh (rozumej Lamanského), že událost, která sama o sobě jistě nebyla štěstím pro Slovanstvo, nepřímo přece mu posloužila, postavivší v urputném a nepoddajném lidu maďarském pevnou hráz dalšímu příboji germanisace, jaké by měkké a poddajné plémě slovanské nebylo dovedlo utvořiti.“^[220]

II

Pokúsim sa povedať o veci svoju mienku.

Od konca 8. stoletia Nemci z terajšieho Bavorska začali sa tisnúť do dunajsko-alpských krajov a podrobovali si nehusté slovanské osady. Najmä za Karla Veľkého²² stali sa už veľkou mocou. Karol premohol Avarov,²³ vytisol ich za stredný Dunaj a za Tisu, v ich bývalých majetkoch na východ od Enže i v Pannonii mohli sa teda šíriť Nemci. Roku 800 Karol v Ríme bol korunovaný za cisára: tým Nemci celkom utvrdili sa v presvedčení, že rozširovaním kresťanstva majú právo šíriť i svoju politickú moc. Stali sa Slovanom dvojnásobne nedobrými, nebezpečnými susedmi.

Taký bol stav veci, keď v prvej tretine 9. stoletia medzi Dunajom a Karpatmi a na rieke Morave začal sa organizovať slovanský, vlastne slovenský štát, nazvaný Veľkou Moravou. Nemci vtedy už iste boli postúpili až do dnešných Dolných Rakús. Za Mojmíra, Rastislava a Svätopluka tu na východ sotva podali sa ďalej; ale mocný Svätopluk roku 894 umrel a pod nestvornými jeho synmi Morava oslabla. Lamanskij a jeho prívrženci teda súďa, že slabá Morava nebola by vládala protiviť sa Nemcom, tisnuvším sa dolu Dunajom: prišli Maďari a postavili sa haťou proti postupovaniu nemeckého sveta oni.

Mienka Lamanského a jeho prívržencov zakladá sa na predpokladaní, že by sa Nemci od počiatku 10. stoletia s istotou, nevyhnutne, akousi silou vecí boli hrnuli dolu Dunajom. A či je také predpokladanie pevný základ?

Nemci tiež neutekávali voslep do sveta zo svojich sídel — ani na východ. Väčšie ich sťahovanie v 12. a 13. století do Čiech, Poľska a Uhorska malo svoje príčiny: najmä elementárne nehody v patričných nemeckých zemiach. Len tak voslep sotva by sa boli valili po 9. století dolu Dunajom. Od dnešných Dolných Rakús a od Dunaja na polnoc Slováci museli už vtedy dosť husto bývať. (Zrednúť a ustúpiť sa viac do hôr potom veru mali kedy!) Keby od Dunaja k polnoci Slováci neboli pomerne husto bývali, neboli by mohli tvoriť jadro Svätoplukovej Moravy. S kýmže by bol Svätopluk bíjal Nemcov a rozširoval hranice svojej krajiny na juho-východe až do susedstva s Bulharmi, na západe, severe a severo-východe až k Sále, Odre a do Povislia a na juh cez Dunaj do Panónie? Pieseň slovenská, spievajúca o Svätoplukovej Nitre:

veru nepreháňa. Keď roku 884 Svätopluk bol vtrhol za Dunaj, na územie Arnulfovo,²⁴ fuldské letopisy zaznačili, že na jednom mieste videli ho prechádzať s vojskom celý deň, od rána do večera. Jadro takej krajiny — ako rečeno — nemohlo byť riedko obývané. Nemci teda, aspoň ľavým pobrežím Dunaja, sotva by sa boli veľmi hrnuli dolu hneď od začiatku 10. stoletia. Sídel svojich národ inštinktívne nerozťahuje do dĺžky.

Profesor Novotný hovorí o „urputnom a nepoddajnom ľude maďarskom“ — že ten postavil „pevnú hrádzu ďalšiemu príboju germanizácie, akej by mäkké a poddajné plemä slovanské nebolo mohlo utvoriť.“ Nuž áno, v ranom stredoveku zeme zaujímali sa nie vojnami, ale kolonizáciou. Karol Veľký mohol vojnou premôcť Avarov a premožených zahnať zpoza Dunaja až za Tisu. Avari boli vlastne ešte vždy kočovným národom, ktorý — ako o niečo pozdejšie i Maďari z Lebedie a Atelkuzu — utiekol odtiaľ, kde ho porazili. Proti Slovanom dedičia Karola Veľkého márne by boli chceli viesť také vojny. Slovania od 10. stoletia mohli byť už len porazení, stenčení v svojich sídlach, ale vyhnať ich z nich už nešlo. Už prvej, ešte na konci 8. stoletia, sám Karol viedol tvrdé vojny proti polabským Slovanom, no len ich strestal, pokoril, nie aby ich rozsypal po svete. Prepadnutí a premožení, okrem toho, čo im zobrali a zničili, vtedy najviac ak daň platiť boli prinútení. Zeme zaujímali sa len kolonizáciou. A tu Václav Novotný márne odvoláva sa na „urputný a nepoddajný ľud maďarský“. Ani nevieme, čím by boli Maďari dokázali v histórii také vlastnosti; a kolonizácia zastavuje sa nie päsťou, ale húževnatosťou a nepoddajnosťou v hospodárskej konkurencii. V tej veci už niet rozdielu — dnes, či pred tisíc rokmi. Nemci, keby už z tejto stránky boli vedeli výhodné okolnosti a z druhej strany keby boli pokladali za bezpečné odísť zo svojich sídel, iste boli by sa so svojimi osadami pomkýňali dolu Dunajom. „Urputnosť a nepoddajnosť maďarského ľudu,“ akú Novotný rozumie, sotva by im bola bývala na závade.

Postupovanie Nemcov dolu Dunajom Maďari raz boli haťou. Po svojom príchode, za tých asi 60 rokov v 10. století, kým zpoza Dunaja podnikali lúpežné vpády na juh do Itálie, na západ do Nemecka. Vtedy chodili o nich samé strašné chýry u susedov. Za Dunajom, kde boli sídla Maďarov, neopovážil sa ukázať ani kresťanský misionár; prestalo všetko cirkevné spojenie tých krajov s diecézami soľnohradskou, pasovskou, akvilejskou. Kade chodili, pustošili najmä chrámy a kláštory. V tie časy o Maďaroch nevedelo sa ani to či zostanú tu, pri strednom Dunaji, a či sa vráťa na východ. Ľudia ani neznali, kde ich hľadať; neraz bolo známo, či sú doma za Dunajom, a či sa so všetkým, čo majú, túlajú po svete.^[221] Maďarov 10-ho Julius Pauler²⁶ zovie miernym výrazom, ale vlastne „zbojníckou čatou“ (szegénylegény-had).^[222] Veríme, v tieto časy nemeckí kolonisti mali príčinu strániť sa krajov, v ktorých žili Maďari. Ale nejakých šesťdesiat rokov čo znamená v historickom dlhom procese!?

Keby boli chceli, keby ich nátisk nadol bol býval taký elementárny, Nemci veselo boli by sa mohli osádzať v Uhorsku už za sv. Štefana.²⁷ Mať Štefanova bola poľská kňažná, ale ženu mal už Nemku. Nakoľko len chceli, i prichodili sem Nemci na pravú stranu Dunaja. Štefan mal ich i okolo seba. Prichodili nielen znatní podujímaví jednotlivci, ale i roľníci, remeseľníci. Hostipes spomínajú sa v listinách zhusta; historik maďarský hovorí o Štefanovi, že jeho kancelár tak písal, ako by slúžil pri dvore nemeckého cisára^[223] — všetka terminológia v listinách bola, ani v nemeckých. Prvý kráľ po Štefanovi, Peter,²⁸ bol už Nemec. Že ho odohnali, bola len jeho — naňičhodnosť. Henricha III.,²⁹ keď odohnatého Petra doviedol naspäť, v Stolnom Belehrade pokorní Maďari prosili, aby ich prijal pod ochranu bavorského práva. Po službách božích vo sviatok sv. ducha roku 1045 v tom istom Stolnom Belehrade kráľ Peter chytil pozlátený oštep, emblém uhorského kráľovstva, a oddal ho Henrichovi III., na znak toho, že oddáva mu i Uhorsko, ako leno jeho pánovi. A keby Peter bol spôsobnejší, mohol urobiť Uhorsko hoci provinciou Nemecka.

Kto vyvrátil tieto pomery a zachránil tvorbu sv. Štefana? Jeho blízki príbuzní, u Slovanov, v Čechách, v Poľsku a Rusku vychovaní bratia Andrej a Bela.³⁰ I za ženu mal Andrej ruskú kňažnú Anastáziu Jaroslavovnu. Bela dcéru poľského Mečislava II.

Tak bolo i niečo pozdejšie. Za Šalamúna uhorský kráľovský dvor — hovorí Pauler — ochotne poslúchal, čo mu z Nemecka povedali: krajina bola by sa zase dostala asi ta, kde bola za Petra, keby Šalamúna nebola zlomila stránka, ktorú viedol v Poľsku narodený syn Belu I-ho, Ladislav³¹ (potom svätý).

A jako za sv. Štefana a až do 12. stoletia Maďari neboli na Dunaji haťou proti Nemcom, tak neboli ňou ani potom. Áno vo veľkých sporoch medzi Nemci a Slovanmi, v ktorých rozhodovali sa veci na dlhšiu dobu, Maďari od prvopočiatku stáli zakaždým na strane nemeckej. Už Arnulfovi predali sa za pomocníkov proti Morave. V 13. století Ladislav IV.³² so svojimi Kumánmi pomohol Rudolfovi Habsburgskému³³ zahubiť českého Priemysla Otakara II.,³⁴ ktorý bol začal spojovať slovanské zeme na západe na spôsob Svätopluka. Udalosť jedna z najväčších v protislovanskom zmysle by sa teda nebola stala bez Maďarov. Na konci 15. stoletia kráľ Matiaš³⁵ viedol daromné, nezmyselné vojny z Uhorska hore Dunajom (keď by bol mal hatiť postupovanie Turkov na dolnom Dunaji), a v rozhodnej chvíli bol spojencom Fridricha III., zase proti — Čechom. A Matiaš Korvín nebol ani Maďar. Ale tu už povetrie bolo také impregnované maďarským duchom, že Maďari v každom spore nemecko-slovanskom museli pomáhať Nemcom.

Za dvoch Jagelovcov Vladislava II.³⁶ a Ludvika II.,³⁷ z Uhorska nebolo akcie proti Nemcom. Od roku 1526, za Habsburgov, už iste nie. V bojoch, vedených proti nim, i pri tureckej pomoci i po vyhnaní Turkov, išlo najviac o záujmy stavovské: maďarskí a vôbec uhorskí oligarchovia chceli zachrániť alebo rozšíriť svoje stavovské práva.

Keby teda, čím, akými dejmi mohli byť Maďari haťou proti nátisku Nemcov dolu Dunajom? Azda od 18. stoletia, keď za Fridricha II.³⁸ zapísali sa do služby už Berlínu? Mikuláš Wesselényi³⁹, jeden z vodcov maďarského pohybu v druhej štvrti 19. stoletia roku 1842 písal horvatskému bánovi grófovi Hallerovi⁴⁰, že proti Slovanom v Uhorsku „je jediná zbraň, spolok Maďarov a Nemcov.“^[224] Roku 1848 od maďarského ministerstva ku frankfurtskému parlamentu poslaný Ladislav Szalay mal inštrukciu vyjaviť Nemcom sympatiu a usilovať sa presvedčiť ich, že v maďarskom národe oni (Nemci) najdú najlepšieho a nejbezpečnejšieho spojenca. Roku 1861 slovenskej deputácii pred krajinský snem s Memorandumom slovenského národa, ktoré bolo znakom prebúdzania sa uhorských Slovanov, v Pešti barón Jozef Eötvös⁴² úprimne povedal, že Maďari spoja sa s Nemci. Roku 1871 ministerstvu Hohenwarta⁴³, ktorého úlohou bolo spraviť vyrovnanie s Čechmi, podrazil nohy uhorský minister-predseda Andrássy⁴⁴. Ako v svojej knihe „O dzialaniach i dzielach Bismarcka“ bystrý Stanislav Kožmian⁴⁵ napísal, roku 1879, keď Bismarck vo Viedni uzavieral zmluvu Nemecka s Rakúsko-Uhorskom, „Maďari hrnuli sa k Bismarckovi, ako židia k rabínovi.“

História raz zistí opak Lamanského mienky. Zistí, že na stredný Dunaj Maďari doniesli ducha Nemcom prajného, protivného tomu, čo tu Slovania predstavovali. Vezmime 300 rokov, v priebehu ktorých Uhorsko bolo pod kráľmi z Arpádovského domu: z takej dlhej doby čože preukáže jeho história i len zďaleka podobnému tomu, čo zo strany Slovanov Rastislav, Svätopluk a Boleslav Chrabrý dokázali proti Nemoom? (Poľský Boleslav Chrabrý za 15 rokov sedem ráz mal vojnu s mocným cisárom Henrichom II.!)

Skutočnosť dosiaľ živá, viditeľná je, že za Dunajom, kde Maďari založili si sídla hneď po svojom príchode, Nemcov namnožilo sa hodne; rieka Litava netvorí národopisnej hranice, Nemci rozšírili sa poriadnym pásmom i na jej východnej strane, i dolu pozdĺž pravého brehu Dunaja. Naproti tomu v sídlach slovenských, na východ od rieky Moravy, ako nebolo Nemcov v čas príchodu Maďarov za Dunaj, tak niet ich ani dnes — okrem mesta Prešporka a jeho neširokého okolia.

Pravým brehom Dunaja Nemci prenikli do Panónie už v prvej polovici 9. stoletia; stopy zachovali sa i v miestnych menách. Keď prišli ta Maďari, riedke nemecké kolónie pred kočovným a lúpežným ľudom iste utiahli sa nazad, na západ. Keby Maďari v prvú dobu svojho prebývania za Dunajom od západu boli mali Nemcov za susedov, najstaršie nemecké elementy maďarského jazyka museli by pochodiť z bavorského nemeckého dialektu (kraje od Enže na východ v tie časy Bavorci kolonizovali); ale bavorsko-nemecké slová, zachované v maďarčine, majú na sebe slovanskú pečať.^[225] To jest dostali sa k Maďarom prostredníctvom Slovanov. To jest po svojom príchode za Dunaj Maďari v prvé časy tam nesusedili s Nemci; delili ich Slovania. Nemci Železnej a Šopronskej stolice zaujali svoje dnešné sídla už za panstva Maďarov.

Na ľavo od Dunaja, na území Slovákmi obývanom, niet stopy po Nemcoch ešte ani v prvej polovici 12. stoletia. Ani len v Prešporku, ako vidno z listiny kráľa Štefana III.⁴⁶ roku 1165 vydanej, ešte ani toho roku nebolo Nemcov. Potom, najmä v 13. století, králi z arpádovského domu poosádzali na slovenskom území množstvo Nemcov a obsypali ich privilégiami na ujmu slovenského obyvateľstva. Nemec Löher⁴⁷ v svojej známej knihe^[226] hovorí, že v Hornom Uhorsku už bolo ani v Sliezsku — Nemci tak pridlávili domorodé obyvateľstvo. Jednako ten stav sa neudržal, „mäkkí“ Slováci miesty už celkom strovili Nemcov svojho územia. Proti Štúrovi, spomínavšiemu, koľko Slovanov zahubili Huni, Avari, Chazari, Pečenegovia, Lamanskij upozorňuje: „Azda málo zahynulo Nemcov: Gotov, Vandalov, Herulov, Langobardov? Čo sa stalo s Frankmi v Gálii, s Normannmi v Sicílii?“ a s odvolaním sa na Ethnographiu Czoerniga⁴⁸, opisujúcu slovakizovanie Nemcov, dokladá: „Čo sa deje s Nemci, žijúcimi medzi Slovákmi, v Hornom Uhorsku?“ Fanatický maďaroman, zvolenský Bela Grünwald, divil sa v jednej svojej práci, kde sa podeli Nemci Zvolenskej stolice. Keď vypočítal mestá a dediny, niekdy nemecké, v 19. století zase slovenské, v podivení zvolal: „Zvláštny a nevysvetliteľný zjav je vtopení sa mnohopočetného nemeckého živlu do slovenského.“^[227] A tratia sa Nemci i na Spiši, kde takí povestní boli. Keby Slovákov neoslabovalo sťahovanie sa do Ameriky a veľká úmrtnosť detí — ako sami Nemci hovoria o nich — Spiš by už bol ešte slovenskejší.^[228] Etnograf uhorský zaznačil už na počiatku 19. stoletia, že nieto príkladu, že by sa slovenská dedina bola ponemčila.^[229] A pri tom Maďari nemali nijakej účasti; Slovákov oni nechránili. Na slovenskom území, medzi Karpatmi a Dunajom, okrem tekovsko-turčiansko-nitrianskej gruppy Nemci poslovenčili sa už v 17. a 18. století: medzi Maďarmi trvali ešte i v prvej polovici 19. stoletia. Ich inteligencia a meštianstvo poddali sa len za našej pamäti štátnej moci maďarskej; v mestách už ani niet Nemcov. Löher už roku 1874 zistil, že Nemec, ak nemá nemeckej školy, nevydrží a národne nezachráni sa. Slovák, ak hospodársky vytrvá i v pomeroch, v ktorých zahynie i pilný a príčinlivý Nemec, tak i bez školy slovenskej a v najťažšej borbe so štátnou mocou môže sa národne zachovať…

Komu sa len ľúbi, nechže skúma tisícročnú históriu Uhorska: či najde v nej, že Maďari boli haťou proti postupovaniu Nemcov dolu Dunajom? Kedy, čím oni mohli chrániť Slovanov medzi Karpatmi a Sávou?!

Oprávnenejšie by sa mohlo povedať, že Slovania chráňa Maďarov pred Nemci. Vo východných Alpách vo 8. století pridlávení od Nemcov, už v 16. a 17. století Slovania nabrali sily, a tým samým len prospeli Maďarom, vystaveným nemeckému tlaku v svojich zadunajských sídlach. Od konca 18. stoletia národná renesancia rakúskych Slovanov nemala tých priaznivých okolností ako maďarská, jej chod bol preto i povoľnejší. Jednako od Krajny, Korutánska, Štýrska hore Moravou a Čechami až po Lužice Slovania ako sa prebúdzali národne, tak zatláčali Nemcov a obľahčovali položenie Uhorska a menovite Maďarov. To je fakt, ktorý každému ukáže i mapa.

III

Ale dobre, povedzme, že, nebyť Maďarov, Slovania by boli prislabí zastaviť nemecký nápor: Nemci boli by zaujali stredný Dunaj.

Čo by z toho bolo nasledovalo?

Lamanskij a jeho prívrženci hovoria, že to postupovanie Nemcov dolu Dunajom vo veľkom bolo by sa dialo po oslabnutí Svätoplukovej Moravy, teda hneď na začiatku 10. stoletia. Dobre; ale Nemci už hodne prvej rozšírili sa i do východných Álp a pridlávili tam Slovanov; jednako, ako už rečeno, Slovania títo už v 16. a 17. století prejavili znak života a trvajú i dnes. Od Dunaja na juh, vo východných Alpách, kde boli podrobení Nemcom, i od Dunaja na polnoc, v Čechách a na Morave, kde, vystavení ich bezprostrednému tlaku, celé veky museli sa boriť s Nemci o svoj neodvislý život, Slovania trvajú i dnes a silnejší, zabezpečenejší, ako ich bratia na strednom Dunaji, kam — dľa Lamanského — Maďari nepustili Nemcov a tým zachránili Slovanov.

To jest Nemci ani vo východných Alpách, do ktorých rozširovali sa už od 8. stoletia a probovali rozprestrieť svoju moc až dolu údolím Drávy a Sávy, nevládali tak pridláviť Slovanov, že by to pre nich bolo mohlo byť smrteľné. Nevládali! Bolo tam Nemcov na to primálo. Sídel svojich národ inštinktívne nerozťahuje do dĺžky. Keď medzi časom veľmi podali sa na východ od Saly a Laby, Nemci prestali sa šíriť vo východných Alpách a v Podunají. V Uhorsku Nemci po ľavom brehu Dunaja ku Karpatom, počnúc od Prešporka, v banských mestách, potom na Spiši, ďalej na hornej Tise, až po Veľkú Baňu, odtiaľ dolu v Sedmohradsku s malými výnimkami sú všetko Sasi. Teda z nemeckých zemí Uhorsku najďalších, od Severného mora, dolného Rýna a dolnej Laby. Neprišli sem dolu Dunajom, nedovalili sa elementárnym tlakom tisnutí zo susedstva, z Ostmarky, Nemci bavorského dialektu, ale až s druhého kraja nemeckých sídel alebo sami poprichodili z rozličných príčin, alebo boli sem prilákaní, privedení. To nebol príboj!

Vo východných Alpách Slovania vyprosťujú sa z nemeckej poroby. A od horného Dunaja na polnoc, v Čechách, už v 19. století rozvil sa silný slovanský národ; nemecký tlak nevládal ho zahubiť. Za Čechmi dvíha sa i Morava. Žiaľ pozrieť na Slovanov len v Uhorsku, na strednom Dunaji, kde zachrániť Slovanstvo prišli Maďari.

Nevieme, čo by sa tu bez Maďarov bolo dialo, no nech by sa Nemcov koľkokoľvek bolo navalilo do krajov stredného Dunaja, za tisíc rokov, to je od 19. stoletia, Slovania i tu pravdepodobne boli by sa tak zobrali, ako sa zobrali nielen v Čechách a na Morave, ale i pod Alpami, od Celovca na východ. Že nie Nemci nahnali sa od posledných rokov 9. stoletia do Panonie, na dolný Váh, k Nitre, dolnému Hronu až za Vacov, ale osadili sa tu na úteku pred Pečenegmi Lamanskému takí sympatickí Maďari, z čoho vyšlo, že Slovania dnes, azda okrem Macedonie, v šírom svete tu majú najťažší život. V obvode Maďarmi opanovanom je i Horvatsko; a probujte sa zhovárať s najlepšími horvatskými ľuďmi, aké smutné reči počujete od nich!

*

Povedali sme, že čo by sa Nemci ako boli rozliali po rovinách stredného Dunaja, do 19. stoletia Slovania jednako boli by sa i tu zobrali. Boli by sa zobrali a odrodili. Hoci je tu dunajská dolina aká široká a hoci by sa v nej Nemcov koľko bolo neosádzalo, oni jednako boli by ostali klinom v území s oboch strán Slovanmi obydlenom. Do hôr, údoliami Váhu a Hrona, Nemci by sa sotva boli tisli hore, majúc dosť rovín: Slovákom by bolo bývalo či tak, či takto — pri Nemcoch, ako pri Maďaroch. Na strednom Dunaji Nemci by boli všelijako zostali len klinom, a osud národných klinov je vôbec nie ľahký. Pritom jednu veľmi vážnu okolnosť nechali Lamanskij a jeho ruskí i českí prívrženci nepováženou. Čím viac by sa bolo Nemcov neosádzalo na strednom Dunaji, tým viac by ich bolo odbudlo od horného Dunaja na sever, od Saly a Laby na západ. Germánsky svet v 10. století už bol veľký, mocný: ale zato šíriť sa naraz tu i tam, na strednom Dunaji i na východ od Saly a Laby, bolo ho vtedy ešte na dlhé časy primálo. Jestli sa voda z riečišťa vyleje na pravý breh, zostane zachránené územie na ľavom brehu rieky; ak mi vlk zožerie jalovicu, nezostane mu apetítu i na ovcu. Inak nemôže byť; to je zákon vo všetkom platný. Nech by sa len boli pomkli Nemci dolu Dunajom, či by Slovania na Morave, v Čechách, na juh od Saly a Laby neboli mali viac povetria, zeme i slobody? Zavretí Česi boli by sa mohli podať na juh, k Dunaju, a polabskí Slovania, možná, boli by sa zachránili; zvestovať Krista boli by chodili k nim iní, nie samí Nemci. Časom Slovania, od Laby v nepretržitom pásme rozvití až po Čierne more, pravdepodobne boli by nazpäť vytisli klin z územia stredného Dunaja.

Germánsky svet, veľká moc už v 9. století, bol by iste mohutnel i ďalej, hoci by sa ani nebol mohol rozprestrieť od Saly a Laby na východ, ale prečo by sa jeho vzrast bol musel diať na ujmu samého Slovanstva? Na konci 19. stoletia Nemecko v centre Europy stalo sa silou, ohrožujúcou už nielen kontinentálne državy, ale i Angliu. Že Slovanstvo v ňom má najhoršieho svojho nepriateľa, len slepý nevidí. A nebyť na strednom Dunaji po smrti Svätopluka pohromy Palackým spečatenej, kto vie, či by obnovenie a zjednotenie Nemecka bolo vyšlo kedy z Pruska? (Vznik i vzrast Pruska vôbec súvisí s udalosťami, zakladajúcimi sa na slovanskej pohrome z posledných rokov 9. stoletia.) Sympatia medzi Nemci a Maďarmi má hlboké korene. Tisícročnú históriu Maďarov môžeme začať rozoberať z hociktorej strany, vždycky prídeme k vývodu, že ich osud je slúžiť Nemectvu.

*

Ako sme videli, Maďari boli nemilí pre Západ, kým sa vlastne stále neosadili, nepokrstili, neorganizovali v štáte. Akúže silu predstavovali číselne, že by boli mohli byť priehradou na strednom Dunaji proti Nemcom? Dľa starých arabských spisovateľov Pauler^[230] vypočituje, že chlapov na koni, keď prišli, mohli mať do 20 tisíc, nasledovne, berúc na každého jazdca (konného chlapa) po päť osôb k nemu prináležajúcich, bolo ich vraj všetkých 100 tisíc. Ale fakt je, že k strednému Dunaju prišli na úteku pod Pečenegmi, a Fraňo Šalamon^49[231] hovorí, že so slovanskými ženami a matkami, cestou zobranými. Lebo kým bojaschopné mužstvo Maďarov bolo na druhej strane Dunaja bojovať proti Bulharom, kde jeho väčšina zahynula, v Atelkuze Pečenegovia napadli ich sídla a pobili, čo našli bezbranného — ženy, deti, starcov. V postavení, v akom Maďari boli po tejto svojej pohrome, nemôže sa počítať na jazdca po päť osôb k nemu prináležajúcich. Vámbéry hovorí, že Maďarov, vrazivších do Panonie, mohlo byť so všetkým najviac 30, alebo 40 tisíc.^[232] A len toľkí Maďari či mohli byť priehradou proti nemeckej moci? Oni vzrástli číselne, keď potom prichodili za nimi zlomky Pečenegov, Polovici, Kumáni, Tatári. Takým prílivom nových síl zachránili sa na strednom Dunaji i pred poslovančením. Od časov sv. Štefana priberali posily menovite i z Nemcov (hospites) a stali sa klinom, roztrhnuvším Slovanov tak, ako Palacký vykladá.

Keby Nemcom bolo prichodilo podávať sa dolu Dunajom, to zahatiť Maďari nemali moci. Iné bolo stať sa tým zlým klinom pre Slovanov. K tomu potrebovali len udržať sa tu. Na území dnešného Uhorska Slovania zredli, oslabli, keď na počiatku 7. stoletia od Tisy a z dnešného Sedmohradska ich hlavné sily prešli za dolný Dunaj, na Balkánsky polostrov. V Panónii, na pravej strane stredného Dunaja, po vyhnaní Avarov Slovania ešte nemali kedy rozmnožiť sa: Maďari prišli a osadili sa v takom čase, keď okolnosti pre nich boli veľmi priaznivé. (Práve vtedy, po smrti Svätopluka, Morava bola v kríze.) Keby víchor nebol ich dohnal, riedke slovanské osady i v Panónii, i medzi Dunajom a Tisou, i v Zátisí časom boli by sa mohli rozmnožiť i prílivom tak od polnoci, ako zpoza dolného Dunaja.

Maďari mocneli — vlastne čo by to ako paradoxne znelo — od 16. stoletia, pod habsburgským panstvom. Za tureckej doby v Uhorsku mali straty; zato pribudlo im sily v Sedmohradsku a na Tise, pod záštitou sedmohradských kniežat. Ale vlastne začali rásť v dunajsko-tisskom bassine od toho času, keď prostriedkami Habsburgov Turci z Uhorska boli vyhnaní. I hospodársky sila Uhorska ešte i v prvej tretine 18. stoletia bola v slovenských a nemeckých horných krajoch. I maďarizmus zdvihol hlavu až na samom konci 18. stoletia, po smrti Jozefa II.

Lamanského omyl vidíme z jedného slova jeho výroku. On hovorí, že Maďari, „pravda, nadlho vbili inorodý klin do slovanského tela, jednako utvorili Slovanom silnú priehradu proti Nemecku.“ Hoci je teda nadlho vbitý, ale klin maďarský má byť len dočasný. Tým zaznáva sa skutočnosť. Klin je už 1000-ročný, a na počiatku druhej tisícky mocnie, hrubne, rozrastá sa na ujmu — nepočítajúc Nemcov, odsúdených tu i tak na národné zahynutie — na ujmu hlavne Slovanov. Už sa počítajú Maďari na 10 miliónov, špekulujú, kedy ich bude 20 miliónov, a ruskí slavianofili učia, že to klin užitočný a len — dočasný. Horvati, ktorí vydržali pod nemeckým tlakom a dožili sa 19. stoletia, hynú od druhej jeho polovice (od 1868) pod Maďarmi, a Rusi hovoria: „Ničvó!“

Rusi dali sa pomýliť bojmi, ktoré Maďari od 17. stoletia viedli s Habsburgovcami. Ale či to boli boje proti Nemcom? Pritom na pr. Gabriel Bethlen,⁵¹ ktorý z odbojníkov maďarských (v okolnostiach veľmi priaznivých) najviac dokázal, keď sa zdal byť najnebezpečnejším pre Ferdinanda II., vtedy uchádzal sa o jeho dcéru, princeznú rakúskeho domu, a sľuboval postaviť sa proti Turkom, hoci ináče vyznával, že Sedmohradsko a maďarstvo nemôžu obstáť bez podpory Turkov. A to, čo sa dialo roku 1848 — 49 a imponovalo Rusom? Veď to bolo dielo Kossutha, slovenského renegáta. Oficieri i vojaci ruskí, keď roku 1849 vrátili sa domov z Uhorska, rozprávali samé milé veci o Maďaroch (Lamanskij tiež odvoláva sa na tieto svedectvá): ako sa bratali s Rusmi, akí hotoví boli korunu uhorskú dať zaťovi cára Mikuláša. No k takýmto opisom ruskej literatúry chybí niečo; chybí rozpovedať to, s kým sympatizovali Maďari v krymskej vojne, vypuknuvšej skoro po roku 1849. A vo vojne roku 1877 — 78 či neiluminovali po každej ruskej nehode? V Pešti s carihradskými softami robili poburujúce demonštrácie, v Sedmohradsku Gábor Ugron⁵² zbieral bandu, s ktorou mal vtrhnúť do Rumunska a ničiť železničné spojenie Rusov, bojujúcich za Dunajom. Fanatizmus protiruský tak vyblkoval, že od leta 1877-ho do konca vojny človeku inej krvi a inak zmýšľajúcemu ťažko bolo žiť v maďarskom meste. V novinách svojich a v spoločenskom živote ani Angličania, vtedy Beaconsfieldom⁵³ vedení a štvaní, neprejavovali toľko nepriateľstva proti Rusom, ako Maďari.

Pravda, v Rusku ani obrvou nepohli. Akoby nič. Ešte i roku 1893, teda po skúsenostiach rusko-tureckej vojny, Vladimír I. Lamanskij s uspokojením vykladal, ako pomáhala Maďarom ruská politika a ruská verejná mienka uzavrieť s Viedňou akt roku 1867. „Po tom — vypisujeme — ako sa zachovala Austria v krymskú vojnu, pomer k nej ruskej vlády, prirodzene, nemohol byť nepriateľský. Pri všetkej neutralite Ruska vo francúzsko-rakúskej a prusko-rakúskej vojne ruský štát zjavne, nie dvojzmyselne prial Francúzsku, Piemontu a Prusku a tým nemálo pomáhal poraziť Austriu pri Solferine, Sadovej a Karlovej Hradci. V tom čase značne oslobodené ruské časopisectvo, ktorého už začali si všímať i v cudzozemsku, po pokoji vo Villafrance uzavretom živo zúčastňovalo sa v borbe s Viedňou o autonomiu a historické právo. Naše časopisectvo nahlas a rozhodne vyjadrovalo vtedy svoje sympatie Maďarom a ich vodcom, Deákovi a Eőtvősovi. Také sympatizovanie Ruska s Uhorskom, sympatizovanie spoločnosti i vlády, nemálo vplývalo a robilo tlak na Viedeň. Viedeň napokon bola prinútená roku 1867 uzavrieť zmluvu s Uhorskom, prijať princíp dualizmu“…^[233]

V krymskej vojne (1854) vystúpenie Austrie proti Rusku bola veľká nevďačnosť i neorientovanosť, nevďačnosť do takého stupňa, že city ruského národa museli sa pobúriť. — Ale v politike city premáhajú sa chladnou rozvahou; uvažujú sa možné výsledky. Jestliby to malo slúžiť k prospechu druhému nepriateľovi, horšiemu neopláca, netresce sa ani najväčšia nevďačnosť. Viedenská diplomacia roku 1864 stratila hlavu v strachu pred výbojmi Ruska na východe, v strachu pred panslavizmom: no, a strachy tieto vo Viedni ktože budil, ktože ich našepkával ustavične najmä od roku 1790? Nikto v toľkej miere, ako Maďari a ich nástroje.

Maďari najmä od roku 1790 neprestávali vo Viedni budiť nedôveru oproti Srbom, Horvatom, Slovákom, Slovincom, Čechom; ukazovaním na príbuznosť medzi týmito slovanskými národmi a veľkým Ruskom až s diabolskou dôslednosťou spomínali „nebezpečenstvo i pre ríšu i pre rakúsku dynastiu.“^[234] Roku 1841 Fraňo Deák v liste Mikulášovi Wesselényimu vykladal, koľko je v Uhorsku Slovanov, koľko i Rumunov, s Ruskom nábožensky spojených, a robil vývod: „Tieto dáta už sami v sebe dosť hlasne volajú: čo môže raz byť skazou našej vlasti a rakúskej monarchie.“^[235] O dva roky z Deákovej reči, povedanej v zhromaždení Zalanskej stolice, prešlo do inštrukcie vyslancom danej, že v snemovnej adrese treba ukázať „nebezpečenstvo ilýrskych, vlastne panslavistických pohybov, treba v nej rozvinúť nebezpečenstvo slavizmu vôbec a dodať, že toto nebezpečenstvo práve tak hrozí panovníckemu domu, ako Uhorsku.“^[236] Lamanskij jednako spokojný rozpráva, s akou rozhodnosťou prejavovalo ruské časopisectvo svoje sympatie na počiatku 1860-tych rokov takému Deákovi, alebo barónovi Eötvösovi, ktorý Deákovmu podobného našepkávania síce sotva bol schopný, ale zato celý svoj život hlásal spolok Maďarov s Nemci. Akt roku 1867 uzavretý medzi Austriou a Maďarmi rakúski a najmä uhorskí Slovania považujú pre seba za velikú pohromu, a Lamanskij ešte i roku 1893 celkom spokojný rozpráva, ako pomáhala pri ňom Maďarom ruská politika i ruská verejná mienka. Hľadiac sa len odplatiť Austrii za veľkú nevďačnosť z krymskej vojny, ruská politika (Gorčakov!⁵⁶) v rokoch 1859 a 1866 nepobadala, že pomáha stvoriť Veľké Nemecko, s Pruskom na čele pre Slovanstvo vo svete najhoršiu moc. (Z Austrie svojím časom nemôže byť iné, ako federácia národov, vo väčšine slovanských, ktoré by si tým viac žiadali žiť s Ruskom v zhode, čím viac by sa rozvíjalo ich slovanské vedomie.)

Akoby na ospravedlnenie ruskej politiky, Lamanskij na uvedenom mieste dokladá: „Maďarom (totiž v 1860-tych rokoch) verila väčšina uhorských Slovanov, nemohli sme neveriť i my, Rusi.“ Však i to je len zdanlivá pravda. Väzeň (= uhorskí Slovania), ktorému do temnice vpustia svetla, ľahko sa pomýli: ale verejná mienka a najmä diplomacia slobodného ruského národa mala lepšie rozoznávať veci. Uhorskí Slovania verili Maďarom, povedzme 1860-ho a 1861. roku, keď však Gorčakov s neutrálnym Ruskom vo vojne 1866-ho pomáhal zlomiť Austriu a uskutočniť jej vyrovnanie roku 1867, ktorým uhorskí Slovania boli vydaní celkom do moci Maďarom, vtedy s Miletičom spolu všetci Slovania i Rumuni už dávno boli vytrezveli z onej svojej bludnej viery.

Lamanskij potom, hoci len mimochodom, poznamenáva: „Žiaľ, Maďari nesplnili tých nádejí: zákon o národnostiach ostal mŕtvou literou. Maďari neukázali potrebnej zdržanlivosti a opanovania samých seba, nedokázali dostatočného politického zmyslu… V Maďaroch nemálo dobrého a sympatického (!); my prví budeme ľutovať stratu uhorskej autonómie (Lamanskij totiž predvídal, že vo Viedni budú prinútení spraviť poriadok s Uhorskom), no iste my, Rusi, nemôžeme prisviedčať a radovať sa zamýšľanému maďarskými fanatikmi plnému pomaďarčeniu našich Rusov, ostatných slovanských bratov a našich spoluvercov Rumunov.“^[237] Hja, ale takto hovoriť už bolo pozde. Už bolo zakorenené učenie Lamanského, že Maďari, jemu ešte i v odsudzujúcom výroku sympatickí a majúci v sebe nemálo dobrého, sú ochranou Slovanstva proti Nemcom. Šírilo sa ako povera, a podliehali mu najmä slavianofili ruskí. Budiac sympatie k Maďarom, účinkovalo iste i v politike. Ako vieme i z pamätí baróna A Vrangela,^57[238] mladší ruskí diplomati, zapálení za slovanskú vec, vo veľkých udalostiach rokov 1877 — 78 v samej Viedni i na Balkánskom polostrove (Znamenitý Jonin⁵⁸ na Čiernej Hore) mali kríž s viedenským poslom E. V. Novikovom,⁵⁹ obdivovateľom Andrássyho. Ako to bolo možné u Novikova, slavianofila ešte z kruhu Kiriejevských, Aksakových? Neboli to tiež účinky Lamanského nauky?…

Maďari sympatickí a vzácni sú v kruhoch ruských, Lamanskému práve najbližších. Taký horlivý priateľ západných Slovanov, ako bol profesor Nil A. Popov,⁶⁰ v posledné roky svojho života až zanevrel na Slovanov uhorských. Grófa Eugena Zichyho,⁶¹ ktorý do Ruska viedol expedíciu hľadať stopy starých Maďarov, slavista A. Kočubinskij⁶² v Odese vítal tak, že ľuďom, pamätajúcich niečo, bolo to až komické. Slavista M. Petrovskij⁶³ v „Žurnale ministerstva narodnogo prosvieščenia“ zazlieval, že roku 1909 i po druhý raz vydali traktát Slováka Štúra: Slavianstvo i mir buduščago. V prácach A. L. Petrova⁶⁴ (Materiali dlja istorii Ugorskoj Rusi), ináče užitočných a vydávaných ruskou Akadémiou Naúk, možno dôsledne stopovať maďaromanstvo autora, a najnovšie A. M. Lukijanenko, v svojej študii o bratoch Zrinských a Fraňovi Frankopanovi^[239] má i terminológiu, ignorujúcu v Uhorsku Slovanov i Rumunov a uznávajúcu len Maďarov. (A. Lukijanenko, ani nebol žiakom Lamanského, ako Petrov, ale Florinského⁶⁵ u ktorého samého neukázali sa účinky Lamanského nauky.) Od Slavianského spolku petrohradského, práve keď ho spravujú slavisti, slovenské redakcie v Turčianskom Martine nedostanú ani knihy vydanej. (Na pr. T. D. Florinského Etnografičeskoj karty Zapadnogo Slavjanstva i Zapadnoj Rusi, 1911, s priloženým textom.) Komu sú Maďari sympatickí a vzácní, ten naproti nám prirodzene stáva sa ľahostajným.

No keď Lamanskij, hoci len mimochodom, raz uznal fanatizmus Maďarov, pracujúci na našom úplnom odnárodnení, či tým nepotvrdil i on Palackého pravdu? Václav Novotný tiež krúti hlavou nad tým, že Maďari sú stáli nepriatelia Slovanstva, a o „maďarskej štátnej idei“ i Niederle hovorí ako o „pohrome pre uhorských Slovanov“. V čom je teda oprávnenosť učenia o maďarskej silnej ohrade proti Nemcom, o maďarskej ochrane pre Slovanov? Ako sa môže držať taká povera?

Znamenitý belehradský profesor Cvijič,⁶⁶ ktorý zná Balkánsky polostrov nie len zo zemepisnej stránky, krásne vysvetlil (Naselja srpskih zemalja, 1902), že Turci vôbec nestarali sa do vnútorného života podrobených národov, srbské kmeny v krajoch od ciest a komunikácie odľahlejších za tureckého panstva že sa slobodnejšie rozvíjali, nežli pri potlačujúcich poriadkoch stredovekého srbského štátu: nasledovne neobstojí ani podobnosť, ktorú Lamanskij ukazuje medzi Maďarmi a Turci. Školu uhorských Slovanov Maďari už úplne zahubili a dobrých sto rokov surovo starajú sa im už i do chrámu.

Mienka o službe, ktorú Maďari vykonali Slovanstvu svojím príchodom k strednému Dunaju, je nič iné, len povera.

O krajine Mojmíra, Rastica a Svätopluka, v ktorej slovanskí svätí apoštolovia Cyril a Metod pred tisíc rokmi založili slovanskú písemnosť, s Palackým my nejdeme vykladať, akým jadrom bola by ona bývala pre ďalší útvar Slovanstva; ale čo by sme s akej stránky pozreli na vec, maďarský klin na strednom Dunaji ukáže sa nám len pohromou. Vladimírovi I. Lamanskému sú Maďari sympatickí; spoločensky, v osobných stykoch, i Maďarovi pravdepodobne bol by Slovan milší, nežli Nemec. Ale čože z toho? Tisícročná minulosť vysvedčuje, že kedykoľvek boli veľké životné otázky medzi Nemci a Slovanmi, Maďari dôsledne vždycky stáli na strane Nemcov.

(1911)

Poznámky a komentáre

1. Rastislav — veľkomoravské knieža od roku 846

2. Svätopluk — vládol od r. 870 do r. 894, veľkomoravské knieža

3. Alexander Fedorovič Hilferding (1831 — 1872) — ruský slavista a publistita. Diplomat — konzul v Bosne, predseda Slovanského spolku v Petrohrade.

4. Pavol Jozef Šafárik (1795 — 1861) — historik, etnograf, filológ, básnik, organizátor emancipačných snáh slovanských národov v Rakúskej monarchii

5. František Palacký (1798 — 1876) — český historik, spisovateľ a politik. Vodca konzervatívnej strany. Venoval sa aj básnictvu, kritike a estetike.

6. Vladimír Ivanovič Lamanskij (1833 — 1914) — profesor slovanských jazykov na petrohradskej univerzite, literárny historik. Odmietavo sa staval voči emancipačným snahám západných Slovanov.

7. Izmail Ivanovič Sreznievskij (1812 — 1880) — ruský slavista, univerzitný profesor

8. Ján Hollý (1785 — 1849) — popredný slovenský básnik tvoriaci na báze bernolákovho spisovného uzu

9. Samo Chalupka (1812 — 1883) — básnik, národný dejateľ

10. Jozef Miloslav Hurban (1817 — 1888) — jeden z vodcov slovenského národného hnutia, kodifikátor slovenského spisovného jazyka, publicista. Neustále prenasledovaný uhorskými úradmi.

11. Ján Francisci (1822 — 1905) — právnik, spisovateľ, popredný ideológ a predstaviteľ slovenského národného hnutia

12. Viliam Pauliny-Tóth (1826 — 1877) — spisovateľ, novinár, redaktor, publicista, politický a kultúrno-osvetový pracovník

13. Andrej Radlinský (1817 — 1879) — redaktor, vydavateľ, publicista

14. Ján Palárik (1822 — 1870) — spisovateľ, dramatik, novinár

15. Jozef Karol Viktorin (1822 — 1874) — literárny organizátor

16. Ľudovít Štúr (1815 — 1856) — ideológ a vodca slovenského národného hnutia, kodifikátor spisovnej slovenčiny, poslanec, autor historických, estetických diel, básnik, redaktor, publicista

17. Wiching — nitriansky biskup, zomrel niekedy po roku 900

18. V. N. Jelagin (1831 — 1863) — ruský spisovateľ. Publikoval v Sovremenniku, v Ruskom slove a iných časopisoch.

19. Konstantín Jakovlevič Grot (1853 — 1934) — ruský slavista, profesor slovanskej filológie v Petrohrade a vo Varšave

20. Lubor Niederle (1865 — 1944) — český univerzitný profesor, národopisec a archeológ

21. Václav Novotný (1869 — 1932) — český historik, univerzitný profesor, autor práce Dějiny české z rokov 1911 a 1912

22. Karol Veľký (panoval 768 — 814) — franský kráľ a od r. 800 rímsky cisár. Obnovil západorímsku ríšu.

23. Avari — kočovný kmeň príbuzný Hunom. Do Európy vtrhli r. 560.

24. Arnulf (853 — 899) — rímsko-nemecký cisár. R. 892/893 spoločne s Arpádom zničil Svätoplukovu Veľkomoravskú ríšu.

25. Lajos Balics — doktor teológie, učiteľ, maďarský cirkevný historik. Okrem uvedenej práce vydanej v roku 1901 v rokoch 1885 — 90 vydal dva zväzky Dejín katolíckej cirkvi v Uhorsku.

26. Matej I. Korvín (1458 — 1490) — uhorský kráľ, podporovateľ vzdelávania a kultúry

27. Štefan I., svätý (1000 — 1038) — uhorský panovník, zakladateľ uhorského štátu

28. Peter (1011 — 1058) — uhorský kráľ z dynastie Arpádovcov v rokoch 1038 — 41 a 1044 — 46. Opieral sa o talianske a nemecké vojenské družiny, čím si znepriatelil domáce dvorské kruhy.

29. Henrich III. (1017 — 1056) — r. 1028 kráľ, vojvoda bavorský a švábsky. Podnikol niekoľko vojenských výprav do Uhorska na pomoc vyhnanému kráľovi Petrovi. Po zvrhnutí a oslepení Petra dosadil na uhorský trón Ondreja.

30. Belo I. — uhorský kráľ r. 1060 — 63

31. Ladislav I., svätý (1077 — 1095) — uhorský kráľ, syn Bela I. a dcéry poľského kráľa Mieška II. Úspešne bojoval a obhajoval samostatnosť uhorskej koruny.

32. Ladislav IV. Kumán (1273 — 1290) — uhorský panovník. Za jeho vlády došlo k vnútornému rozvratu Uhorska.

33. Rudolf I. Habsburgský (1273 — 1291) — nemecký cisár

34. Přemysl Otakar II. (1253 — 1278) — český panovník. R. 1278 prehral vojenskú bitku na Moravskom poli s Rudolfom Habsburgským.

35. Matej I. Korvín (1458 — 1490) — uhorský panovník, syn Jána Hunyadiho

36. Vladislav II. (1471 — 1516) — český kráľ z rodu Jagelovcov. Od r. 1490 aj uhorský kráľ.

37. Ľudovít II. (1516 — 1526) — uhorský a český kráľ z dynastie Jagelovcov

38. Fridrich II. (1712 — 1786) — pruský kráľ 1740 — 1786

39. Miklós Wesselényi (1794 — 1850) — maďarský politik. Dosiahol vodcovské postavenie v liberálnej Kossuthovej strane v oblasti národohospodárskej a kultúrnej.

40. Ferenc Haller (1796 — 1865) — generál, r. 1841 menovaný chorvátskym bánom. Podporoval maďarizačné snahy. 29. júla 1845 na námestí v Záhrebe dal postrieľať chorvátskych vlastencov.

41. Zoltán Ferenczi (1857 — 1927) — maďarský historik, riaditeľ knižnice akadémie

42. Jozsef Eötvös (1813 — 1871) — spisovateľ, politik, predstaviteľ politického liberalizmu. Ako minister školstva uhorskej vlády sa snažil o reformu školstva s prihliadnutím na potreby nemaďarských národností v Uhorsku.

43. Karl von Hohenwart (1824 — 1899) — rakúsky štátnik. R. 1871 predseda vlády. Chcel Rakúsko reorganizovať na federatívnom základe. Po páde jeho vlády vodca federalistickej strany.

44. Július Andrássy (1823 — 1890) — maďarský štátnik, r. 1867 uhorský predseda vlády. Jeho úsilím bolo znemožniť české vyrovnanie. R. 1879 minister zahraničia Rakúsko-Uhorska, uzavrel spolok s Nemeckom.

45. Stanislav Kožmian (1836 — 1922) — poľský publicista, riaditeľ krakovského divadla, zemský a ríšsky rakúsky poslanec

46. Štefan III. (1164 — 1172) — uhorský kráľ z dynastie Arpádovcov, od r. 1162, syn Gejzu II

47. Franz Löher (1818 — 1892) — nemecký spisovateľ a cestovateľ. Profesor štátnych a právnych dejín na univerzite v Mníchove.

48. Karl Czörnig (1804 — 1889) — rakúsky štatistik. V rokoch 1855 — 57 vydal trojzväzkové dielo Ethnographie der Österreichischen Monarchie.

49. Ferenc Salamon (1815 — 1892) — maďarský novinár a popredný historik

50. Armín Vámbéry (1832 — 1913) — maďarský cestovateľ a orientalista. Od r. 1865 profesor východných jazykov na univerzite v Budapešti.

51. Gabriel Bethlen (1580 — 1629) — sedmohradské knieža, vodca stavovského povstania proti cisárovi Ferdinandovi II., r. 1621 v Banskej Bystrici zvolený za uhorského kráľa

52. Gábor Ugron (1847 — 1911) — maďarský politik, vodca politickej strany nezávislosti. Bol považovaný za vojenského znalca.

53. Benjamin Disraeli, earl of Veaconsfield (1804 — 1881) — významný anglický štátnik a spisovateľ

54. Henrik Marczali (1856 — 1924) — maďarský historik. Profesor dejín na univerzite v Budapešti.

55. Zoltán Ferenczi (1857 — 1927) — maďarský historik, riaditeľ knižnice Uhorskej akadémie vied

56. Alexander Michailovič Gorčakov (1798 — 1883) — ruský diplomat a štátnik, miestokancelár a minister zahraničných vecí

57. A. Wrangel — člen politického a literárneho petrohradského okruhu Kirievskych

58. Alexander Semionovič Jonin (1837 — 1907) — ruský diplomat. Splnomocnenec ruskej vlády v Čiernej Hore, generálny konzul v Sofii a vyslanec v Brazílii.

59. Jevgenij Petrovič Novikov (1826 — 1905) — ruský spisovateľ a štátnik. Slavianofil, vyslanec v Carihrade, Aténach a od r. 1870 vyslanec vo Viedni.

60. Nil Alexandrovič Popov (1833 — 1891) — ruský slavista a historik. Profesor dejín na moskovskej univerzite.

61. Eugen Zichy (1837 — 1906) — maďarský zoológ a archeológ

62. Alexander Alexandrovič Kočubinskij (1845 — 1913) — ruský slavista, profesor slovanskej filológie v Odese

63. Memnon Petrovič Petrovskij (1833 — 1912) — ruský slavista, profesor kazaňskej univerzity. Člen českej akadémie.

64. Alexej Leonidovič Petrov (1859 — 1932) — ruský slavista, profesor petrohradskej univerzity. Zaoberal sa českou a slovenskou literárnou históriou.

65. Timofej Dmitrijevič Florinskij (1854 — 1919) — ruský slavista, profesor slovanskej filológie a dekan kyjevskej univerzity

66. Jovan Cvijič (1865 — 1927) — srbský geograf, profesor a rektor na univerzite v Belehrade