Dielo 6. História

Nestalo sa tak, ako verní slovenskí ľudia boli si premysleli, a my predsa máme príčiny zasvätiť pamiatku dňa 6. a 7. júna 1861. roku.

Pohnutie to v našom národe v úzkom spojení stálo s väčšími svetovými dejinami. Národnostná myšlienka vtedy už mocne hýbala svetom. Napoleon III.¹ bystrým zrakom vynašiel, že dobre bude spojiť sa s takou mocou. Tak stalo sa, že jedného krásneho dňa Itália, pracujúca na svojom národnom zjednotení, našla na svojej strane ako spojenca cisára francúzskeho, a Austria, panovavšia nad značnou čiastkou Itálie, nad národom inoplemenným, teda s urážaním národnostnej myšlienky, mala vojnu vypovedanú. To bola vojna italská 1859. roku, vojna, skončivšia sa tak, ako vyžadoval princíp, pre ktorý bola započatá. Magenta, Solferino sú mestá velikých porážok rakúskej armády. Lombardia viac nemala nad sebou cudzieho pána.

A Austria nebola tak silná, žeby prehratá veľká vojna, s tým spojená strata veľkej, krásnej zeme nebola mala vplyv i na jej vnútorné pomery. Menovite v Uhorsku začalo prašťať všetko, čo vystavilo sa desaťročným systémom. Z Viedne robili ústupky a v Uhorsku rástli nároky. Maďari boli opojení. O slobode, rovnosti, bratstve začalo sa zas deklamovať; ich noviny i rozličné zhromaždenia boli plné rečí o tom, ako treba uspokojiť všetky národy tejto krajiny.

Pravda, na našej strane, kto mal oči, aby videl, trpko skusoval, ako ďaleko možno veriť tým pekným rečiam. Maďari sľubovali, keď báli sa, že v boji s Viedňou môžu potrebovať našu pomoc. Boj s postupom času ukazoval sa byť ostrejším; hladkali nás teda i z Viedne, aby oslabovali Maďarov. Že úprimnosti nebolo ani na jednej ani na druhej strane, fakta čím diaľ zrejmejšie ukazovali. Októbrový diplom 1860. roku zjavil sa už takým, že na jeho základe Maďari mohli konfiškovať pre seba ústavné práva v celej krajine. Viedeň, ktorá sľubovala ochraňovať nemaďarské národy, dávala, — a Maďari, ktorí hlásali slobodu, rovnosť a bratstvo, brali.

Slovenskí mužovia, postavení v úradoch, po októbrovom diplome boli daní do disponibility. No borba viedla sa ďalej, premeny šli za premenami, ruch, napnutosť neprestávali, a tak i u Slovákov, ač už značne sklamané, nádeje ešte vždy mali oprávnenia. Mala svoju dobrú stránku i tá disponibilita. Povstali „Pešťbudínske Vedomosti“, po Štúrových novinách prvý politický orgán slovenský. Prvé číslo vyšlo 19. marca 1861. Doba bola pohnutá, hlavy plné myšlienok, duše nádejí — každé číslo „Vedomostí“ lialo život do čítajúcej vrstvy národa. Je práca, konaná nie z povinnosti, ale z oduševnenia — a to bolo v tomto čase písane do „Pešťbudínskych Vedomostí“. Najlepší mužovia národa združili sa okolo nich a urobili ich hýbadlom slovenskej otázky. Hneď v 2. čísle Ján Moravčík² začal formulovať žiadosti slovenského národa; v čísle 6. redaktor Ján Francisci³ rozvinuje taký slovenský program; Štefan M. Daxner⁴, ktorého sem spadajúce úvahy zostanú na dlhé časy uholným kameňom slovenskej publicistiky, 14. mája v č. 17. už súri, že Srbi, Rumuni, ešte i židia, už predišli nás „za kým že ešte čakáme my!… Či i my nie sme deti božie, či i my nemáme mať dôvery v prozreteľnosť božiu, že nás neopustí, keď len sami sa neopustíme?“ V nasledujúcom čísle Daxner vystúpil s úplným návrhom slovenských žiadostí. A medzitým už bol sa postaral i o podmienku, bez ktorej vlastne nebolo možno hýbať sa. Formulované žiadosti len tak môžu byť menom národa na patričnom mieste predložené, ak najprv národ osvojí si ich, rozumie sa, na zhromaždení, na národnom kongrese. Kam zvolať taký kongres? Kto má ho zvolať, keď národ slovenský nie je pánom vo svojom dome a pri poslednej premene zas dostal nad seba ľudí, ktorým v záujme ležalo predovšetkým okovať jeho vôľu? Daxnerov zrak padnul na Turiec. Dal sa do porozumenia s Jánom Jesenským,⁵ hlavným slúžnym sväto-martinského okresu. V Turčianskom kasíne, v terajšom, našom, ktoré toho samého roku bolo sa otvorilo na čele s hlavným išpánom Šimonom Révayom⁶ ako predsedom a Jánom Jesenským ako podpredsedom, vďaka zaujatosti Jesenského, bola otázka zhromaždenia pripravená a v tom samom čísle „Vedomostí“ (17. mája, č. 18.), ktoré donieslo Daxnerov úplný návrh slovenských žiadostí, bolo už uverejnené i uzavretie mesta Turč. sv. Martina, donesené na návrh zaslúžilého mešťana Ondreja Švehlu,⁷ ktorým slovenský národ pozýva sa na zhromaždenie do tohoto sídla Turčianskej stolice.

Slovenský národ ide vydržiavať zhromaždenie, aby poradil sa o svojich potrebách a žiadostiach! Upovedomeným a verným dušiam slovenským už zvesť táto musela zneť, ako hlas z neba Národnie zhromaždenie slovenské! Aký to význam už i vtedy, keď sú ešte len neuskutočnené slová! Lebo v národe umŕtvenom 900-ročnými neblahými pomery, v národe neupovedomenom, ktorý sám delí sa podľa stolíc i dolín, sám menuje sa horniakmi, dolniakmi atď., v národe takom už púhe chýry o národnom zhromaždení, porade o jeho potrebách a žiadostiach musia budiť prepotrebný cit spolupatričnosti.

A ohlas Turč. sv. Martina zobudil ozveny. Obce slovenské uverejňovali v novinách pozdravy Turč. sv. Martinu, sľubujúc, že tiež budú zastúpené na národnom kongrese.

Pri takom obživení slovenského ducha svitnul deň 6. júna. Zástupy v Martine zhromaždené dôstojne reprezentovali národ. Kto mal citu pre ťažké položenie Slovákov, kto chápal význam časov a nechcel fatalisticky spustiť ruky do lona — každý dostavil sa do Martina. V denníku zhromaždenia nájdeme skoro všetky mená, známe toho času slovenskej verejnosti. Neprítomní jednotlivci a nezastúpené obce poslali prípisy. Ľud bol čítaný na tisíce. Menovite z Turca boli prítomní i všetci pohyblivejší maďaróni; časy boli veľmi neisté, bolo treba ňuchať, ukazovať sa na všetky strany pekným. Áno, dostavili sa ako reprezentanti slovenského národa i dvaja hlavní išpáni, turčiansky Révay a liptovský Szentiványi.⁸ Prvý politik turčiansky, snemový vyslanec Jozef Justh,⁹ rozumie sa, nemohol chybovať.

Akt sám začal sa ráno slávnostnými službami božími najprv v katolíckom, potom v ev. chráme. Pri vychádzaní z ev. chrámu ukázalo sa, že Martin nemá dvorany, v ktorej zhromaždenie zmestilo by sa. Hlavný išpán Révay ponuknul stoličnú dvoranu, no bola tiež primalá. Tak otvorilo sa zhromaždenie tam pred prahom chrámovým, pod veľkými, Slovanom posvätnými a Slovákom od toho okamženia teda dvojnásobne dôležitými lipami.

Za predsedu národnieho zhromaždenia bol oduševneným vyvolaním zvolený Ján Francisci, za zapisovateľov Viliam Pauliny Tóth,¹⁰ Ďorď Slota,¹¹ Samo Štefanovič,¹² Ľudovít Thurzo¹³ a bratia Mudroňovci;¹⁴ vyslanci obcí predkladali svoje plnomocenstvá. Keď predseda vyhlásil národnie slovenské zhromaždenie v Turč. sv. Martine za konštituované a mestu Turčianskemu sv. Martinu na návrh Štefana Závodníka¹⁵ vyslovená vďaka, zvečnila sa vznesením do zápisnice, hneď prvý ujal sa slova Štefan M. Daxner. Po úvodnej reči, v ktorej objasnil, ako rozvíja sa myšlienka národnej rovnoprávnosti, začal čítať svoj návrh slovenských žiadostí. Daxner vychodil zo základnej myšlienky, že ako v otázke o práva človeka, v otázke, ktorá vybavila sa zrušením poddanstva, privilegovaná stránka odvolala sa na legitímnosť, na stav zákonitý: tak i národ, používajúci práva na ujmu iného národa, opiera sa o bašty zákonitosti, ktorou boli mu raz tie práva prisúdené. No zákony, čiže takzvaný stav zákonitý, pochodia od ľudí; práva človeka a národa pochodia od boha. Tamtie sú urobené a premenlivé, tieto sú s nami zrodené, večné. (3. číslo „Pešťb. V.“) Národy sú osoby, predstavujúce človečenstvo; prvým a hlavným punktom slovenských žiadostí je teda: na základe národnej rovnoprávnosti uznať Slovákov za národ, to je uznať ich národnú osobnosť. Že však všetko, čo v svete materiálnom jestvuje, len v čase a priestore môže jestvovať, preto neomylne treba je: uznať osobnosť slovenského národa v priestore v tom, ktorý on skutočne zaujíma; neomylne treba je: vyhraničenie slovenského národa na základe národopisnej čiary, ako jednoho dištriktu horno-uhorského.

V zhromaždení pri tomto punkte ukázali sa rozdielne mienky. I verní ináč ľudia slovenskí nemali ešte dosť skúseností. Slovák, ináč bystrý, chápavý, ťažko učí sa z histórie; je veľmi dôverčivý. Bol predložený druhý návrh, zmierňujúci žiadosti Daxnerom osnované, neprijímajúci menovite vyhraničenie slovenského dištriktu. A čím bola táto mienka odôvodňovaná? Aby sme sa vraj len spoľahli na snem, ktorý iste vyhovie všetkým našim žiadostiam, keď najprednejší mužovia maďarského národa už verejne zaviazali sa uviesť národnú rovnoprávnosť do života; ale žiadaním slovenského dištriktu zobudili by sme nedôveru proti sebe. Odhlasujeme dôveru krajinskému snemu… Podotknul som, že Slovák ťažko učí sa zo skúseností. Tým ospravedlňujem tých ináč verných, ale chodiacich na prstoch, aby stupením na celú nohu nezobudili ohlas. No podávajúcemu historický prehľad národného kongresu slovenského, nech mi je dovoleno nezamlčať, že ten, ktorý bol predložil formulovaný návrh na zmierenie Daxnerom osnovaných slovenských žiadostí, dávno stratili sa z kruhu nášho; šiel ta, kde je ľahšie. Takéto naučenie želal by som si zapísať do srdca menovite mládeži!

Obavu, že slovenský dištrikt mohli by nepriatelia použiť za zbroj proti nám, že schytili by sa pripisovať nám snahy k trhaniu krajiny namerené — nebolo ťažko rozptyľovať. Rumuni, Srbi už pred nami žiadali to samé ešte v určitejšej forme. A žeby len Maďarom samým záležalo na šťastí, bezpečnosti a budúcnosti tejto krajiny, rozumný človek to nemôže veriť. Áno, v Uhorsku bez ohrozovania celku za celé storočia existovali dištrikty Kumánov, Jazygov, 16 spišských miest. A stolice samy v sebe nie sú dištrikty? Alebo v čom slúži obci na ujmu, že každý gazda je pánom v svojom dome, na svojom dvore? K jasnosti dôvodov pričinila sa ešte neodolateľná výrečnosť dr. Jozefa Hurbana. O reči jeho, povedanej za dištrikt, po zahraničných novinách písalo sa, že i prítomní nenárodní ľudia boli ňou unesení, tak že nehľadali, o čo vlastne ide, vedeli len toľko, že nemajú vlastnej vôle a sú úplne v moci — Hurbana. „Sľuby nám tu nespomôžu — volal rečník — my chceme čin. My chceme vedeť, ktorý kúsok zeme na okrese zemskom je slovenský kúsok zeme.“

Návrh proti dištriktu bol odvolaný a porada prvého dňa o 5 1 hodine zakľúčila sa.¹⁶

No bola by chyba nezmieniť sa už pri prvom dni slovenského kongresu o troch účastníkoch jeho, ktorí Kubánimu,¹⁷ ospevujúcemu dni 6. a 7. júna 1861, vnukli refrén:

Nuž v citlivých okamženiach plakali, hľadeli čím častejšie používať slová: „náš slovenský národ,“ a predsa, keď sme dnes zbavení poetickej ilúzie, čítame denník slovenského kongresu, dáme za pravdu tvrdeniu, od týchto pánov v Martine horlive podvracanému, že oni neprišli na zhromaždenie z vlastnej čistej pohnútky; boli poslaní za akýchsi diplomatických komisárov. Nie, ač diali sa vtedy prevraty, to ešte vždy boli časy, v ktorých zostanú vernými len galilejskí rybári, hotoví znášať protivenstvá a boriť sa; tá vrstva nášho národa, ktorej hlavnými predstaviteľmi boli v Martine traja ospievaní, prizná sa k svojej krvi až vtedy, keď Konstantin pozdvihne kríž — v Byzantiume. Justh najmenej prízvukoval svoju slovenskosť, pri tom všetkom z jeho rečí kde-tu bliskne iskra úprimného zmýšľania. Zo všetkého, čo Szentiványi povedal, keď odlúčime sladkosť, ktorou vedel to napustiť, ostane nám obsah, od ktorého povedomý človek odvráti sa s nepríjemným pocitom. Áno, prezradili už v Mikuláši, pred zhromaždením, že nejde do Martina úprimným citom vedený. Prijdúc ta z Pešti, dal k sebe zavolať mešťanov a odhovoril ich, aby nedovolili zhromaždenie vyslancov, aby šli jednotlivci, svojím menom. (To už bolo pripravovanie pôdy pre protesty.)

Na druhý deň, 7. júna, pokračovalo sa v porade. Daxner oznámil, že výbor, ktorý v zmysle včerajšieho uzavretia prezrel návrh, miesto slova dištrikt narádza okolie; patričný punkt teda znie: „Osobnosť našu národniu uznať v priestore tom, ktorý ona ako súvislá, nepretržitá masa skutočne zaujíma, pod menom „horno-uhorské slovenské Okolie.“ Pri ďalšom rokovaní bol celý návrh s malými zmenami a dodatkami prijatý.

Takto schválené žiadosti slovenského národa uzavrelo sa nazvať memorandumom. No pri otázke, kam predložiť memorandum, opäť vznikla rozdielnosť náhľadov a vyvinula sa debata temer silnejšie než o dištrikte. Daxner žiadal predložiť memorandum krajinskému snemu. Odôvodňoval mienku svoju tým, že memorandum obsahuje žiadosti a potreby národa, ktoré sú jeho právom; petícia pred panovníka vyslovuje však len prosbu, čo v takejto otázke nezrovnáva sa s dôstojnosťou národa. Mienka táto zvíťazila a bola vyvolená deputácia, ktorá memorandum predloží snemu. Národné zhromaždenie slovenské, vysloviac potrebu solidarity medzi nemaďarskými národami Uhorska, uzavrelo doposlať memorandum Srbom, Horvátom, Rusom, a Rumunom.

No dovolíte mi obživiť v pamäti aspoň jadro nášho memoranduma:

Po objasnení, ako povstalo Uhorsko z rôznych plemien, memorandum hovorí doslovne:

„I v šíku vojenskom, i v poradách spoločných rozumeli sa mužovia plemien týchto, pri všetkej rozličnosti jazykov, veľmi dobre; láska ku spoločnej vlasti a bratská dôvera medzi sebou bola jim najlepším tlumačom, žiadnemu z nich nenapadlo opovrhovať rečou plemena druhého, nenávidieť ju, žiadnemu nenapadlo zveľadenie vlastného plemena na záhube a vykorenení plemena druhého zakladať a osobytosť svoju plemennú na oné miesto vysadzovať, na ktorom jedine sväté a všetkým plemenám spoločné záujmy vlasti stále a trvanlive udržať sa môžu.

V bratskej láske a svornosti plemien všetkých hlavný prameň životnej sily majúc, šťastne prekonala vlasť naša hrúzu pustošenia tatarského, prekonala šťastne i časy, v ktorých z jednej strany Islam, z druhej strany absolutizmus západný pohltiť ju hrozil; boje náboženské pretiahli sa ponad ňou ako hrmavica, po ktorej národ len krajšie sa rozzelenáva; ona trebárs ešte nie celkom, ale predsa z väčšej čiastky vyviazla z väzieb stredovekého feudalizmu, udeľujúc deťom svojim rovnoprávnosť osobnú; ba i jedenásťročné potlačovanie nemohlo v jej prsach udusiť dych slobody. Akýže teraz, žiaľny či radostný výsledok dostane sa jej za podiel teraz, keď duchom času hýbajúca otázka národnosti v nej na rozlúštenie svoje čaká?

My si prajeme, aby otázka tá nestala sa nezhojiteľnou ranou spoločnej matky našej, ale aby stala sa jej neprebitným štítom, strely nepriateľské odrážajúcim.

Povedomie naše hovorí nám, že my Slováci práve tak národom sme, ako Maďari, alebo ktorýkoľvek druhý národ tejto vlasti; z čoho, keď len rovnoprávnosť národná a spolu i sloboda občianska nemá byť chimérou, prirodzeným spôsobom nasleduje to, že ako národ menej práva mať nemôže, ako má ho ktorýkoľvek druhý národ spoločnej vlasti našej.

A predsa, keď na stav zákonitý z roku 1848 pozornosť svoju obrátime, nájdeme to: že nielen dávnejšie snemy naše od roku 1791, 1792, 1805, ale i pozdejšie zákony, najmä od roku 1832 — 6, až po 1848 — jedine národ maďarský ako národ uznávajú, jedine o reči maďarskej ako národnej a vlasteneckej hovoria, jedine o zveľadenie národa maďarského a reči maďarskej sa starajú — o nás žiadnej nerobiac zmienky, akoby nás, ktorí sme predsa najstarší dedičia spoločnej vlasti tejto, vo vlasti našej ani nebolo.

Neuznanie toto je proti národným a občianskym právam našim nameraná krivda, ktorú my hlboko a boľastne cítime; — je neprávnosť, nad ktorou duch času výrok svoj už vypovedal, a ktorá v snemovnej porade opravdových vlastencov len jednohlasného zatratenia dôjsť môže.

My teda z ohľadu odstránenia krivdy tejto žiadame:

I. Aby osobnosť národa slovenského a vlasteneckosť reči slovenskej zákonom pozitívnym a inaugurálnymi diplomami uznaná, a uznaním tým oproti zlomyselným útokom nepriateľov svornosti národov zabezpečená bola.

Že ale všetko, čo v materiálnom svete jestvuje, len v čase a v priestore jestvovať môže: preto potreba je

II. Osobnosť našu národniu uznať v priestore tom, ktorý ona ako súvislá, nepretržená masa skutočne zaujíma, pod menom, horno-uhorského slovenského Okolia, so zaokrúhlením stolíc podľa národností.

III. Ak rovnosť je oná miera, ktorou sloboda a právo miliónov občanov v živote občianskom skutočným sa stávajú a všetkých údov obce v jeden harmonický celok, v jednu slobodnú obec spojujú; tým väčšia potreba je, v jednej vlasti, ktorá harmonickým celkom národov v nej žijúcich byť má, práva národnie a práva reči mierou touto rozmerať.

Podľa zásady tejto žiadame, aby v Okolí národ náš zosobňujúcom:

1. Jedine a výlučne reč slovenská bola žľabom tým, ktorým tok života verejného, občianskeho, cirkevného a školského prúdiť sa má; ona obraz, ktorým národ sám seba v ríši duchovnej spredmetňuje, ona ako jediný prostriedok, jediné dvíhadlo vzdelanosti národnej, nesmie byť v priestore národa svojho, v dome svojom, na užší okres, na úlohu slúžky obmedzená, ale musí byť práve tak upravená, ako život národa samého v medziach svojich upravený je.

Žiadame teda: aby vzhľadom na nás Slovákov, pri nastávajúcom zriadení krajiny a stolíc, v Okolí slovenskom jeden odvolávací súd, taktiež a aspoň jeden zmenkový súd, pri ktorom by úradná reč slovenská bola, utvorený bol; aby pri najvyššom súde krajinskom, taktiež i pri najvyšších správnych dikasteriach krajinských mužovia obecnou mienkou slovenskou za národovcov slovenských uznaní, nasledovne i v reči slovenskej dokonale zbehlí v pomere počtu obyvateľstva ako referenti s potrebným osobníctvom postavení boli, ktorí by tam nielen úradné práce konali, ale spolu v čas potreby i záujmy slovenského národa zastávali.

To samé platí pri ustanovení komisie k vedeniu záležitostí školských.

2. Čo sa týče čiary tej, ktorá sa medzi rečou diplomatickou a našou rečou národnou vo vlasti našej tiahnuť má, v ohľade tomto musíme najskôr rozlúštiť otázku tú, čo je vlastne reč diplomatická.

Náhľadom naším je ona medzi národami rozličných jazykov „prostriedok spoločného uzrozumenia sa“.

V tejto definícii jej medze samej od seba sa označujú, menovite označuje sa to: že ona tam, kde nie je vlastnou rečou národa, nesmie si osobovať právo reči národnej; že nesmie ani na piaď zaujať pre seba z poľa toho, ktoré druhej reči národnej patrí; že jej medze a práva počínajú sa tam, kde výlučné medze a práva reči národnej prestávajú; tedy, aby sme poťažne na nás Slovákov hovorili, jej medze počínajú sa za medzami Okolia nášho slovenského, v dopisoch so stolicami neslovenskými, vo vnútornom úradovaní a vzájomnom úradnom obchode najvyšších správnych a súdnych vrchností krajinských, ktorých úkol na celú krajinu sa vzťahuje (nerozumejúc sem záležitosti stránok, ktoré vždy v patričnej reči národnej vyridzované byť majú), konečne na spoločnom sneme krajinskom, — nevytvárajúc pri tomto poslednom užívanie iných rečí krajinských.

Podľa zásady vyššie spomenutej žiadame a žiadať musíme:

3. Aby snemové artikule tie, ktoré sa s rovnoprávnosťou a slobodou národov nezrovnávajú, menovite art. 16:1791, 7:1792, 4:1805, 3:1836, 6:1840, 2:1844, 5.§3:1848 a 16 lit. e:1848 zákonom pozitívnym vyzdvižené boli.

Žiadame ďalej:

4. Na sneme samom zhotovenú osnovu zákonov reči našej hodnovernú.

5. Aby nám k náležitému politickému a právnemu vychovaniu a vzdelaniu slovenskej mládeže, v príhodnom meste slovenskom, akadémia právnická, a mimo toho katedra reči a literatúry slovenskej na univerzite pešťanskej na útraty krajinské založené boli. Taktiež aby ústavy naše literárne z krajinských dôchodkov pomerne podporované boli.

6. Aby literárne i mravno-vzdelávateľné národnie spolky, právom slobodnej asociácie zakladať a k cieľom tým potrebné príspevky zbierať nám vždy dovolené bolo.

7. Obciam slovenským v živle inonárodnom, ako i obciam inonárodným v stoliciach slovenských osihoteným a vyhraničiť sa nemohúcim, už následkom zásady samosprávy občianskej náleží právo to: v obvode občianskeho života svojho reč vlastnú užívať a národnosť svoju slobodne pestovať a vzdelávať.

8. Žiadame, aby pri očakávanom reorganizovaní tabule velmožov mimo iných záujmov i záujmy národností, a menovite našej slovenskej národnosti od ohľadu vzaté a pomerne zastúpené boli.

IV. Konečne osvedčujeme, že záujmy národa slovenského ohľadom slobody občianskej sú tie samé, sú jednostajné so záujmami všetkých uhorských, z ohľadu slobody národnej ale so záujmami všetkých doteraz zákonami utláčaných národov, menovite: Rusínov, Rumunov, Srbov a Horvátov; Tak že v priestore tom, ktorý národ slovenský obýva, úplne to isté žiada pre seba (ohľadom totiž národnosti a slobody), čo bratia Maďari skutočne už majú, a zato i jeden za všetkých a všetci za jednoho dobre stáť a bojovať chce.

Táto solidárnosť vynútená je utlačením národov nemaďarských.“

Odôvodnenie punktov je hlboká logika; listina dôstojná národa.

Do deputácie, ktorej určením bolo doručiť memorandum krajinskému snemu, na zhromaždení v prvom rade vyvolení boli prítomní dvaja župani a snemový vyslanec Jozef Justh. No čo sa stalo, keď ostatní členovia deputácie zišli sa v Pešťbudíne dňa 26. júna? Barón Šimon Révay osvedčil, že on nemôže sa pripojiť, Justh vyhováral sa na nemoc a Szentiványiho ani nebolo v Pešti. Sládkovič¹⁸ prenáhlil sa, napíšuc v „Svätomartiniade“:

Deputácia utvorila sa bez nich a na druhý deň, v neprítomnosti snemového predsedu, podala memorandum podpredsedovi Kolomanovi Tiszovi.¹⁹ Deputácia, pod predsedníctvom Jána Francisciho, záležala z nasledujúcich našich mužov: Štefana M. Daxnera, Jána Gotčára,²⁰ dr. Jozefa Hurbana, Štefana Závodníka, Alexandra Pongráca,²¹ Viliama Pauliny-Tótha, Ďorďa Holečka,²² Alexandra Androviča,²³ Štefana Hyroša,²⁴ Michala Kellera, dr. Michala Mudroňa, Jána Palárika, Ľudovíta Turzu, Petra Makovického²⁵ a Samuela Pálku.²⁶ V mnohých slovenských domoch vídame ju na obraze.

No protesty proti memorandumu vtedy už boli pred snemom. Predbehli deputáciu. Ľudia, ktorým o to išlo, aby slovenský človek i naďalej len daň platil, vojakov dával, cesty robil a strhával klobúk pred každým, kto nosí kabát; ľudia tí, ktorí chceli si zabezpečiť, aby nad takým bezpomocným národom mohli i bez vzdelania a opravdovej práce ďalej panovať: sotva rozišlo sa martinské zhromaždenie, začali zbierať protesty proti jeho uzavretiam. A vďaka tej Viedni, za ktorú toľko vrelých rečí bolo povedané na tom zhromaždení pri otázke, kam predložiť memorandum, — práca to bola veľmi jednoduchá. Na základe októbrového diplomu do slovenských stolíc za hlavných išpánov boli daní prívrženci maďarizmu alebo jeho slepé nástroje. Vieme, že pri konštitucionálnej praxi uhorskej moc hlavno-županská urobí zo stolice, čo jej ľúbo. Keď teda za horúca po formulovaní slovenského memoranda bolo vydané heslo zbierať v lone samého národa protesty proti nemu, pri tejže známej konštitucionálnej praxi uhorskej, pre slúžnovcov nebolo žiadnou ťažkou prácou nazbierať podpisy na osvedčenia, že slovenský národ je spokojný, nemá žiadnych želaní a memorandum zo dňa 6. a 7. júna zostavili jednotlivci, ním nepoverení, len svoj osobný zisk hľadajúci, — a podobné blbosti. Pri tom všetkom, keď našlo sa v obci človeka, ktorý vysvetlil ľudu, o čo tu ide, svoditelia utŕžili si na takých miestach všade posmech.

Protestov oni ani nepotrebovali. Osud memoranduma bol rozhodnutý ústupkami z Viedne naproti Maďarom. Borba medzi nimi síce neprestávala; my neboli sme cenou za uzavrený mier zaplatenou. Borba medzi nimi viedla sa ďalej a nemaďarské národy Uhorska, za príkladom matky, ktorá divou zverou prenasledovaná hádzala jej z chrbta svoje deti, len aby sama čím ďalej ušla, boli vydané na milosť a nemilosť Maďarom.

Tak stalo sa, že Maďari, ktorí ešte v apríli, pri otváraní snemu, hlásali, že úlohou jeho bude previesť národnú rovnoprávnosť, zavŕšili ho tým, že snemové povereníctvo, vyslané v národnostnej otázke, donieslo návrh o jednotnom politickom maďarskom národe a tým vytrelo z počtu živých všetky nemaďarské národy Uhorska. V apríli barón Ž. Kemény,²⁷ jeden z ich popredných politikov, písal: „Aby na území svätoštefanskej koruny bolo otrasenie čím najmenším, k tomu je nevyhnutne potrebno 1/ aby sme slušné nároky národností, ktoré nemajú historického práva, bez výnimky vyplnili, 2/ aby sme práva národností, ktoré majú historického práva, s úplnou vernosťou udržali, ba i ochránili, trebárs i na ujmu našich obľúbených ideí a záujmov“: a v júni predostreté žiadosti slovenského národa odložili nepovšimnuté do snemového archívu. Lebo v boji s Viedňou vedenom medzitým pozíciu za pozíciou zaujímali. Zmocneli, pričinením samého nepriateľa, tak že viac nepotrebovali obzerať sa a počítať s nami. Naše práva už boli vzali pre seba, už mali nás v rukách a tak pre svoje zabezpečenie nepotrebovali ničoho dávať „na ujmu svojich obľúbených ideí“.

Snem bol síce rozpustený, no Maďari už boli zabezpečení pre ďalší boj. Politiku dvora charakterizuje menovite cisársky odkaz ríšskej rade, v ktorom odôvodňuje sa rozpustenie uhorského snemu. V odkaze tom stojí: „Zákony z roku 1848 nemôžu byť uznané, potvrdené a prinavrátené, urážajú uhorské národy nemaďarského jazyka.“ Teda urážanie nemaďarských národov bolo tiež príčinou rozpustenia uhorského snemu v auguste, a uzavretia karlovického kongresu, v ktorom Srbi žiadali u Jeho Veličenstva ochranu svojich historických práv, práve tak nevybavené, nepovšimnuté ležalo vo Viedni, ako uzavretie slovenského zhromaždenia v Pešti.

Nie, Maďari nepotrebovali protesty, aby oslabili alebo podvrátili naše memorandum. Chceli ich mať, aby smiešnymi urobili verných slovenských ľudí, účastných na martinskom kongrese. No palica má dva konce. Posmech padnul na ich hlavu. Za 25 rokov, od umlčania nášho memoranduma, ukázalo sa nad slnce jasnejšie, že patriotickým bol slovenský program, žiadajúci také Uhorsko, aké bolo za deväťsto rokov. Vo forme, v ktorú pretvorili ho oni, Uhorsko už za ten pomerne krátky čas prišlo na kraj záhuby. Konfiškovali pre seba všetky práva, a predsa nevidno na ničom, žeby boli opravdove pomohli na nohy i len svojej vlastnej národnosti. Rúca sa všetko, čo od tých čias nastavali. Slovenský národ, obraný o všetko, vo svojom vývine ovšem nemohol pokročiť, no tu je a nevzdáva sa v ničom svojho programu. Slovenský národ je tu, pri tom všetkom, že medzitým privalil ho i rok 1867, v ktorom Viedeň podpísala Maďarom všetko to, čo brevi manu bola im pooddávala od 1859. roku. Prežil i následky toho ich mieru: odobratie i tých zdrapov, ktoré boli mu ešte zabezpečili v prvom štadiume po 1867. roku. Slovenský národ je tu a vidí uskutočňovanie svojho svätomartinského programu iste bližším, ako boli by si to mysleli oni, keď prišli k svojej všemohúcnosti.

A vo Viedni či nemali ešte dosť príležitosti presvedčiť sa, že nimi podporovanou maďarizáciou inaugurovaný boj na život a smrť medzi národami Uhorska neposkytuje tých pevných a bezpečných základov pre najvyššie záujmy trónu, akých poskytovalo by prevedenie nekdajšieho hesla Jeho Veličenstva: „Gleiches Recht für Alle!“,²⁸ v duchu ktorého osnoval sa svätomartinský program slovenský?

(1886)

Poznámky a komentáre

1. Napoleon III. (1808 — 1873) — v roku 1848 poslanec, potom prezident Francúzskej republiky, od r. 1852 plebiscitom zvolený za francúzskeho cisára. Zúčastnil sa krymskej vojny (1853 — 1856), vojny v Taliansku proti Rakúsku r. 1859. Počas prusko-francúzskej vojny pri Sedane zajatý, r. 1871 zbavený trónu. Zomrel vo vyhnanstve v Anglicku.

2. Ján Moravčík (1813 — 1878) — národný pracovník, publicista a šarišský podžupan.

3. Ján Francisci (1822 — 1905) — právnik, spisovateľ, popredný ideológ a predstaviteľ slovenského národného hnutia.

4. Štefan Marko Daxner (1822 — 1892) — právnik, publicista, vedúci predstaviteľ slovenského národného hnutia.

5. Ján Baltazár Jesenský (1825 — 1889), martinský hlavný slúžny, národný buditeľ a kandidát na poslanca uhorského snemu.

6. Šimon Révay (1820 — 1880) — turčiansky župan, poslanec uhorského snemu.

7. Andrej Švehla (1804 — 1893) — starosta mesta Martin, spoluiniciátor a organizátor Memoranda slovenského národa z roku 1861.

8. Martin Szentiványi (1815 — 1895) — poslanec uhorského snemu a liptovský župan v r. 1860 až 1890.

9. Jozef Justh (1809 — 1875) — tekovský župan, poslanec uhorského snemu, neskôr slúžny v Martine a správca sporiteľne.

10. Viliam Pauliny-Tóth (1826 — 1877) — spisovateľ, novinár, redaktor, publicista, politický a kultúrno-osvetový pracovník.

11. Juraj Slota (1819 — 1882) — spisovateľ, publicista a prekladateľ.

12. Samuel Dobroslav Štefanovič (1822 — 1910) — publicista a redaktor, prekladateľ.

13. Ľudovít Thurzo-Nosický (1827 — 1896) — verejný činiteľ, advokát, spoluzakladateľ a člen výboru Matice slovenskej i slovenských gymnázií. Obhajca slovenského Okolia a podporovateľ hospodárskeho a kultúrneho života na Slovensku. Autor statí o vývine slovenského jazyka.

14. Bratia Mudroňovci, Michal Mudroň (1835 — 1887) — slovenský národný buditeľ, publicista, vynikajúci obhajca predstaviteľov slovenského národného hnutia, dvojča Pavla Mudroňa (1835 — 1914) — predsedu martinskej sporiteľne a konzorcia Národných novín, od roku 1874 predsedu Slovenskej národnej strany.

15. Štefan Závodník (1813 — 1885) — aktívny člen slovenského národného hnutia, zakladateľ centrálneho spolku striezlivosti.

16. Počas rokovania Národného zhromaždenia návrh na vytvorenie dištriktu predniesla skupina vedená Štefanom Markom Daxnerom (1822 — 1892) — proti vystupovala skupina vedená Ľudovítom Dohnányim (1830 — 1896) a Jánom Nemessányim (1832 — 1899).

17. Ľudovít Kubáni (1830 — 1869) — básnik, prešiel rôznymi zamestnaniami, nakoniec bol notárom a slúžnym. Po vyrovnaní roku 1867 zostal bez zamestnania. Písal vlastenecké a politické básne, najvýznamnejšia Deň 6. a 7. júna 1861 v Turč. sv. Martine.

18. Andrej Sládkovič (1820 — 1872) — významný štúrovský básnik, prekladateľ a publicista. Ako účastník národného zhromaždenia pri písaní básne Svätomartiniáda nemohol ešte vedieť, že vyslanec Jozef Justh a župani Šimon Révay i Szentiványi sa nezúčastnia deputácie a zradia závery Memoranda.

19. Koloman Tisza (1830 — 1902) — politik, v rokoch 1875 — 1890 ministerský predseda uhorskej vlády. Neslávne známy potlačovateľ slovenských národných snáh a ostatných nemaďarských národov Uhorska.

20. Ján Gotčár (1823 — 1883) — kultúrny a národný pracovník. Účastník memorandového zhromaždenia. Patril medzi popredných publicistov v matičných rokoch.

21. Alexander Pongrác (1808 — 1880) — r. kat. kňaz v Považskej Bystrici, účastník martinského memorandového zhromaždenia a člen delegácie do Viedne.

22. Juraj Holček (1811 — 1869) — organizátor slovenského národného hnutia, publicista, kultúrny a osvetový pracovník.

23. Alexander Androvič (1813 — 1879) — právnik, slovenský národovec, kandidát na poslanca do uhorského snemu roku 1861.

24. Štefan Nikolaj Hýroš (1813 — 1888) — historik, účastník martinského memoranda, organizátor slovenského národného hnutia.

25. Peter Makovický (1824 — 1911) — slovenský podnikateľ, finančník a obchodník.

26. Samuel Pálka — člen memorandového posolstva v Martine za Liptovský Mikuláš v roku 1861.

27. Žigmund Kemény (1814 — 1875) — maďarský publicista a románopisec. Popredný maďarský spisovateľ historických románov v 19. storočí.

28. Rovnaké právo pre všetkých.