Dielo 6. História

^[479]

Konstantin Jireček.¹ Profesor Konstantin Jireček, slavista-historik na viedenskej univerzite, v minulom mesiaci júli mal 50 rokov. Z tej príležitosti v pražskej Osvěte vyšiel jeho zaujímavý životopis.

Konstantin Jireček po svojej matke je vnukom Pavla J. Šafárika, nám Slovákom teda už i preto nemôže byť ľahostajným. Ako syn Jozefa Jirečka² a Boženy Šafárikovej narodil sa vo Viedni. (Pozdejšie, 1871, v pamätnom kabinete Hohenwartovom,³ Jozef Jireček bol ministrom kultu.) Už z detstva Konstantin zachoval si mnoho pamätihodného. Pohreb mocného niekedy ministra Metternicha⁴ (v júni 1859) náleží k jeho najstarším spomienkam. Vo Waaggasse, kde jeho rodičia bývali, stál i palácik Obrenovičov, z ktorého roku 1858 starý Miloš⁵ a jeho syn Michal⁶ vrátili sa opäť na srbský trón. Za rohom, v Marokánskej ulici, žil slávny srbský samouk, zberateľ národných piesní a skladateľ slovníka, Vuk Štefanovič Karadžič.⁷ Pamätá i svojho starého otca, Šafárika. Po svojej ťažkej chorobe roku 1860 slávny pôvodca Slovanských starožitností zotavoval sa v Rodauni pri Liesingu za Viedňou, v teplom kraji medzi lesíkmi a vinicami. Starec vysokej postavy býval vždy černo oblečený. So širokým čiernym klobúkom na hlave sedával v záhradnej besiedke, v ktorej sklenenej kupole veselo bzučal rozmanitý hmyz, a zamyslený kreslil do piesku mapy balkánskych krajín a cyrilské i hlaholské litery. Schádzal sa u neho celý kruh starších a mladších učencov. Do Viedne častejšie prichádzal z Belehradu dr. Janko Šafárik (Pavla J. Šafárika bratanec = od brata syn), srbský profesor, bibliotekár, potom štátny poradca, ktorý tu, v kruhu Jirečkovcov, hovoril vraj vždy čisto slovensky. (Syn Janka Šafárika, Pavel, v júli 1902 umrel ako titulárny srbský generál.) Dr. Hermenegild Jireček,⁸ strýk Konstantina, spisovateľ „Slovanského práva v Čechách a na Moravě“, dlholetý spoluredaktor nášho Licharda pri Slovenských Novinách, býval v jednom dome s bratom Jozefom. Slovanské styky Jirečkovcov vo Viedni boli široké, Konstantin už ako šuhajček z rodičovského domu poznal mnohých znamenitých predstaviteľov Slovanstva, z čoho iste zostali mu vzácne dojmy na celý život.

Gymnázium Konstantin Jireček odbavil (1864 — 1872) na Teresiane, univerzitné štúdia v Prahe. Doma mnoho čítaval, v mladé roky svoje prečítal temer celý časopis Českého múzea. Bol 21-ročný, keď vyšla jeho kniha Dějiny národa bulharského, po nemecky súčasne: Geschichte der Bulgaren, onedlho vydaná i po rusky, bulharsky a maďarsky. Habilitačným spisom jeho bola historicko-zemepisná štúdia Die Heerstrasse von Belgrad nach Constantinopel und die Balkanpässe, 1877.⁹ Pomocou priateľských stykov svojho otca s generálom Rodičom, miestodržiteľom v Dalmácii, podarilo sa mu dostať sa do archívu bývalej dubrovníckej republiky, prísne streženého od rakúskej vlády. Tam pracoval v rokoch 1878 a 1879. Koncom 1879 Konstantin Jireček bol už v oslobodenom Bulharsku, v Sofii, ako generálny tajomník v ministerstve „národnej osvety“. Zostal tam päť rokov. Bol i ministrom osvety v rokoch 1881 — 2. Prof. Jireček zná dobre prvú dobu oslobodeného Bulharska. „Ve Východní Rumelii — čítame v životopisných náčrtkoch Osvěty — vládli starožilové, v knížectví bulharském emigranti, Bulhaři, kteří žili prve v Rumunsku, na Rusi, v rozmanitých jiných státech anebo alespoň v stolici císařství osmanského, v Cařihradě. Byli mezi nimi lidé i s báječnou, nezcela objasněnou minulostí. První zima byla v novém státě jakýsi karneval svobody; lidé nevědomky hráli divadlo, horujíce v politických stranách a klubech, při volbách, na sněmech, v úřadech, v rychle se po sobě střídajícich novinách, při úplné svobodě tisku. Bylo to něco podobného, jako u nás r. 1848. Při veřejných slavnostech inteligence tancovala národní tance třebars i na ulici. Klobouky a cylindry při tom špatně seděly na hlavách; bylo viděti, že jsou věc nová, na místě fesův a kalpakův. Rozkošná věc byl první dvorský bál v lednu 1880; hosté „opásli“ buffet s báječnou rychlostí. Věci byly přirozené, ale cizinci v nich chtěli viděti nezralost a neschopnost nově osvobozeného národa.“ Medzi Rusmi pracovavšími v Bulharsku, za čas bol i kňaz Chilkov, terajší ruský minister komunikácie a po stavbe železníc v Turkestane a na Sibíri muž svetového mena; jeho projektom stavať železnice pomocou vojenských technických zborov Bulhari sa len posmievali.^[480]

S úspechom začatej vedeckej práce Jireček nespúšťal sa ani v Bulharsku pri úradnom zaujatí. V roku 1884 vstúpil v Prahe na českú univerzitu ako profesor všeobecných dejín, so zvláštnym zreteľom k slovanským dejinám. Od apríla 1893 je profesorom viedenskej univerzity.

Dívajúci sa zďaleka nazdali sme sa, že Konstantin Jireček opustil českú katedru k vôli Viedni. Ale — nie tak. V Prahe „na místě pilné literární a vědecké práce rozhostily se v universitních kruzích osobní spory a malicherné polemiky, s množstvím brožurek a článečků; táto polemická literatura vůbec je specialitou Pražskou… V Praze nezbývalo prof. Jirečkovi než uzavírati se před lidmi více než na východě… Ministerstvo vyučování povolilo Jirečkovi dovolenou na celé léto 1890 k archivním výzkumům v Italii a Dalmacii. Nehlédě k této hotové věci, sbor profesorský zvolil ho za děkana na rok 1889 — 1890. Koncern zimního semestru došlo však k roztržce pro jakousi malichernou universitní demonstraci. Prof. Jireček složil děkanát a dle úmluvy s ministerstvem odjel na jih… Pražané neučinili nejmenšího kroku, aby svého krajana udrželi v Praze. Zdálo se, že spíše s netrpělivostí očekávají odchodu jeho.“ Vo Viedni V. Jagič, ktorý po Miklosichovi prišiel na katedru slovanských jazykov, usiloval sa vymôcť katedru i druhého slavistu. „Sbor profesorský se rozhodl povolati historika, čímž, ač se o tom přímo nejednalo, obnovena katedra druhdy Kollárova. Na místo to povolán K. Jireček. Název profesúry zněl pro „slovanskou filologii a starožitnosti“, ale v podrobnostech nově povolanému profesoru uloženo pěstování dějin Slovanův a jejich sousedův… P. J. Šafaříkovi byla nabízena universitní profesura v Petrohradě a v Berlíně, — v Praze mohl býti toliko censorem a bibliotekářem. Vnuk jeho Konstantin Jireček, zasednuv na stolici českého vysokého učení, patřil k jeho skutečným ozdobám, — ale nebylo mu přáno, aby zůstal v Praze. Ačkoli jest muž mírné, zdrženlivé, tiché povahy, ušlechtilých a uhlazených mravů, ačkoli se v každém postavení svém docela vyhýbal sporům, půtkam a všelikým osobním konfliktům, přece po několika letech na fakultě, kde působil, jedním bylo po chuti, aby odešel, jelikož nebyl jejich stranník, druzí pak nehnuli rukou a neřekli slova, aby byl české univerzitě zachován.“ (Osvěta 1904, str. 790 sl.)

O označení Jirečkových diel už viac ráz bola zmienka v Slov. Pohľadoch. Dnes je on prvým znateľom histórie Balkánskeho poloostrova. O prvej časti jeho spisu Die Romanen in den Städten Dalmatiens während des Mittelalters (v Denkschriften viedeňskej cis Akademie, 3 časti, 1901 — 4) mníchovský profesor Krumbacher,¹⁰ považovaný dnes u Nemcov za prvého byzantistu, napísal: „Treba mi priznať sa, že znám málo vedeckých prác, ktoré na neveľkom priestore prinášajú také bohatstvo jednotlivých výsledkov a dôležitých všeobecných známostí a pri tom v rovnej miere vynikajúcim imponujúcim vedením, ďalekým rozhľadom a ostrovtipným skúmaním. Predmet je veľmi zapletený a kladie požiadavky, ktorých azda nikto iný zo žijúcich historikov alebo filológov nesplňuje tak, ako Jireček. Badateľovi pri tomto úkole treba znať nielen latinskú a grécku, menovite byzantínsku literatúru s ich jazykom, ale i juhoslovanské a románske jazyky a nárečia, ako i albánštinu a novogréčtinu; bolo mu treba zobrať rozsiahle a neľahko prístupné vedomosti o pozdnom staroveku a rannom stredoveku juho-východnej Európy; bolo mu treba vyznať sa vo všetkých otázkach diplomatiky a v právnych, hospodárskych, obchodných a administratívnych pomeroch krajín, ktoré boli pod vplyvom hneď latinského západu, hneď grécko-slovanského východu a preto poskytujú obraz mnohonásobne premenlivý a ťažko objasniteľný. Pre pozdné rímske, byzantínske a západné stredoveké dejiny, pre národopis, topografiu a jazykozpyt Balkánskeho polostrova je to práca znamenitej dôležitosti; každý, kto sa týmito úkolmi zabýva, môže sa z nej mnoho naučiť.“ (Byzantinische Zeitschrift, 11, 1901, str. 262.) Podobných úsudkov o diele Konstantina Jirečka bolo viacej. V „Nyelvtudományi Közlemények“, jazykospytnom orgáne Maďarskej akadémie vied, peštiansky slavista dr. J. Melich už tretí rok široko založeno vykladajúci zo slovančiny pošlé slová maďarského jazyka neprestajne odvoláva sa na tento spis Jirečkov: z čoho nasleduje, že v literatúre dejepisnej a linguistickej Melich nenašiel druhého diela, v ktorom by toľko poučenia bolo pre jeho predmet.

(1904)

Poznámky a komentáre

1. Konstantin Jireček (1854 — 1918) — český historik, slavista, profesor slovanskej filológie vo Viedni. V posledných rokoch života sa venoval srbským dejinám.

2. Josef Jireček (1825 — 1888) — český literárny historik. R. 1871 vymenovaný za ministra kultu a vyučovania rakúskej vlády.

3. Karl von Hohenwart (1824 — 1899) — rakúsky štátnik. R. 1871 ministerský predseda. Chcel Rakúsko reorganizovať na federatívnom základe. Po svojom páde vodca federalistickej strany.

4. Kliment Václav Nepomuk Lothar Metternich (1773 — 1859) — rakúsky diplomat a štátnik, známy ako tvorca rakúskeho policajného systému

5. Miloš Obrenovič (1780 — 1860) — zakladateľ panovníckej dynastie Obrenovičovcov v Srbsku. V decembri 1858 skupština zbavila trónu Karaďordevičovcov a povolala Miloša ako dedičné knieža do Srbska.

6. Michal Obrenovič III. (1825 — 1868) — mladší syn kniežaťa Miloša Obrenoviča, nastúpil na srbský trón r. 1860

7. Vuk Štefanovič Karadžić (1787 — 1864) — zakladateľ novodobého srbského písomníctva

8. Hermenegil Jireček (1827 — 1909) — rytier zo Samokova, český právnik a historik

9. Putovanie z Belehradu do Konstantinopolu a po Balkáne, 1877.

10. Karl Krumbacher (1856 — 1909) — nemecký filológ a byzantológ. Profesor byzantskej a novogréckej filológie na univerzite v Mníchove.