Dielo 6. História

^[457]

Stoly v poradných miestnostiach bývajú zelenou látkou kryté — na stoličnom dome turčianskom stôl po celej šírke i dĺžke dvorany je červený, červeným súknom obtiahnutý. Iste, pozastaví sa človek, neoboznámený s históriou Turca, keď vstúpi do tejto stoličnej, úradnej miestnosti. Ja, keď prvý raz bol som v nej (1871-ho), už vedel som, že červený stôl je na pamiatku toho, čo v Rákóciho odboji 1707-ho roku onodský snem bol vykonal. (Turčianskych vyslancov Melchiora Rakovského¹ a Krištofa Okolicsányiho² totiž väčšina odbojného zhromaždenia zrúbala, sťala na smrť, a po krvavom akte Turiec ustanovili roztrhať a k susedným stoliciam popripájať.) Vedel som, na pamiatku čoho je červený stôl turčiansky; ale, najmä pozdejšie, keď tak mal som na ume Onod, zakaždým bolo by sa mi žiadalo vedieť o ňom viacej. Zdala sa mi vec neobjasnenou.

Koloman Thaly,³ maďarský historik Rákóciho⁴ odboja, písaval veľmi neobjektívne — Rákóciho hľadel predstaviť ani nejakú modlu maďarského národa a podával všetko, čo s ním a s jeho menom súviselo, hodne prifarbeno. V duchu Thalyho písavali potom i iní, a podstata nejednej veci, súvisiacej s Rákócim, sa obchádzala, prekrúcala i zakrývala.

Tak bolo i s Onodom a Turcom.

Keď videlo sa, že Rákóciho odboj v krajine najviac súhlasu nachodí, v Turci razom vzplanul zazlievajúci, odporujúci duch. Na zhromaždení v Onode turčianski vyslanci vystúpili proti samému Rákócimu i prítomnej väčšine tak otvorene, že ich za to, aka rebelantov, napadli šabľami a dorúbali na smrť. Ale čo bolo podstatou i memoranda, ktoré Turiec pred onodským snemom rozposlal okolitým stoliciam, alebo čo teda povedali Rakovský a Okolicsányi v samom Onode, maďarskí spisovatelia ani neusilovali sa objasniť.^[458]

Medziiným predstavovali vec tak, ako by po krvavom akte onodskom turčianski zemania boli chceli ukázať, že oni nesúhlasia s Rakovským a Okolicsányim.^[459] Ale aké to tvrdenie, aká pravda!? Proti tomu skvele svedčí tá stoličná dvorana, ten stôl červeným súknom obtiahnutý. Keby neboli súhlasili so svojimi vyslanci, predstavitelia Turca po krvavom akte onodskom na znak svojho zhrozenia a bolestného dojmu či by boli na červeno pristrojili stoličnú dvoranu! Oni chceli, aby ten červený stôl poradný znamenal, až kričal, čo vykonali v Onode ich vyslancom.

Odboj Rákóciho viedol sa proti Viedni, proti Habsburgovcom, ktorých Leopold I.⁶ po vyhnaní Turkov všeličo poprevracal z bývalého stavu Uhorska. Zdalo by sa teda, že kto postavil sa proti Rákócimu a jeho poriadkom, ako Turčania v Onode, bol za Viedeň, chcel pomôcť Viedni a cisárovi. Ale u Turčanov nebolo ničoho takého. Čo to oni teda chceli?!

Ale bolo možno čítať v predošlom čísle Slovenských pohľadov, vyšla tlačou štúdia doktorky Anny Gašparíkovej: „Povstanie Rákóciho a Slovania.“^[460] Kto vie o červenom stole turčianskom a zaujíma ho história jeho, bude rád takejto práci slovenskej. Anna Gašparíková⁸ má, povedal by som, zvláštny talent objasňovať, vykladať históriu. Vypisovať udalosti i ľudí tak, aby prvým, udalostiam totiž, ukázali sa príčiny, a ľuďom aby bolo vidieť do duše. V „Doslove“, ktorý je zaujímavou kapitolou štúdie, spisovateľka ani čo by chcela posvietiť, aký zmysel má ten červený stôl v stoličnej dvorane turčianskej. Totiž predovšetkým zaujíma ju otázka, či v odboji Rákóciho bolo rozoznať Slováka od Maďara. V Uhorsku (i pri účinkoch latiny) verejný život bol stavovský — činiteľmi boli nie podľa národnosti, ale zemami. Maďarskí spisovatelia v druhej polovici 19. storočia boli by chceli mať Rákóciho predstaviteľa akýchsi národných snáh maďarských; no on, po otcovi potomok Bogata, Radvana, Čepána^[461] a po materi Elene Zrinskej, vnuk Petra Zrinského, spisovateľa chorvátskeho, či mohol byť na začiatku 18. storočia takým, predstaviteľom takých snáh maďarských?! Fraňo Rákóci II. chcel odbojom svojím pre seba a svoju rodinu vydobyť kniežatstvo sedmohradské, ktoré po vyhnaní Turkov z Uhorska Leopold I. bol zrušil. Tak ukazuje Anna Gašparíková, a historicky je to tak.

Veľmi pozoruhodný je v Doslove jej výklad, ako utváral sa pomer slovenského zemianstva k zemianstvu maďarskému. Turčan Platthy už na sečianskom zhromaždení Rákócovcov (1705) vystúpil tak, že Anna Gašparíková poznamenáva (str. 80): „Vnucuje sa skoro otázka, či v tejto opozícii bolo by slobodno hľadať vedomú obavu živlu slovenského, že v nezávislom Uhorsku dôjde k supremácii Maďarov?“ Keď ukázalo sa, že Fraňovi Rákócimu II. ide o Sedmohradsko a v súvise so Sedmohradskom o záujmy svoje a svojej rodiny, domýšľame sa, čo znamenalo pred Onodom turčianske memorandum a potom v Onode vystúpenie Rakovského a Okolicsányiho.

Otázky, ozývajúce sa v Doslove, sú vôbec zaujímavé. Anna Gašparíková je povolaná hľadať na ne odpovede. Stoličný archív turčiansky Thalovci prekutávali v poslednej tretine predošlého storočia, ale z toho nenasleduje, že by sa v ňom už nenašlo zápisu pre nás dôležitého.

Vzácnosťou dokumentárnou je vlastný životopis ozorovského a kochanovského Ottlíka, teda dolno-trenčianskeho zemana.^[462] Jur Ottlík⁹ (písal sa: Ottlyk) pridal sa k Rákócimu hneď na začiatku akcie a prináležal k jeho dvoru, ale potom bezmála pripojil sa k Turčanom. V životopise svojom zjavne stavia sa na ich stranu a temer kajá sa pre svoju kuruckú činnosť. Maďarov, ako národ, stavia osobitne a vyslovuje sa proti nim až s nenávisťou, akoby urazený nimi v svojom slovenskom cite. (Prvé písomné svedectvo o národnostnej protivni Slovákov s Maďarmi ako národom.) Thaly nadáva Ottlíkovi ako Slovákovi…

Hodno je poznať červený stôl turčiansky.

(1931)

Poznámky a komentáre

1. Melichar Rakovský (? — 1707) — vyslanec za Turčiansku stolicu na uhorský snem v Onóde

2. Krištof Okoličáni (? — 1707) — vyslanec za Turčiansku stolicu na uhorský snem v Onóde

3. Kálman Thaly (1839 — 1909) — maďarský historik

4. František Rákóczi II. (1676 — 1735) — vodca protihabsburského stavovského povstania, šarišský župan

5. Ignác Acsády (1845 — 1906) — maďarský historik, člen uhorskej akadémie vied

6. Leopold I. (1640 — 1705) — uhorský kráľ, nemecko-rímsky cisár v rokoch 1657 — 1705 z dynastie Habsburgovcov

7. Peter I. (1672 — 1725) — ruský cár, reformátor spoločenského života a zakladateľ svetovej moci ruskej ríše

8. Anna Gašparíková-Horáková — narodená 1896 v Martine, historička

9. Juraj Ottlík (1656 — 1723) — kurucký generál