Dielo 6. História

^[263]

V časopise „Hesperus“^[264] roku 1818 barón Mednyánszký v článku Topographisch-statistische Skizze der Neutraer Gespanschaft (číslo 66, str. 524) napísal toto: „V spoločenskom tóne vzdelaných… od 20 rokov veľmi mnoho sa premenilo. Nemecké mravy, obyčaje a reč urobili značné pokroky a udomácnili sa v každom vážnejšom dome. Deje sa to hlavne zapríčinením mladých ľudí obojeho pohlavia, posielaných na vyššie vzdelanie obyčajne do väčších miest (najmä Prešporka), odkiaľ vracajú sa s nemeckými mravy a tónom… Preto v každej niečo vzdelanejšej spoločnosti nájdeme nemeckú reč panujúcou a s ňou i nemecké spoločenské pomery.“

Mednyánszky¹ hovorí o Nitrianskej stolici, ale viac alebo menej tak bolo i po iných krajoch slovenských. V tie časy bol tu účinok germanizácie, rozprúdenej najmä cisárom Jozefom II. Mednyánszky má pred očima zemiansku spoločnosť, no za cisára Jozefa i medzi spisovateľmi slovenskými mali sme takých, ktorí v bansko-bystrických Starých novinách (1785) — hoci sotva úprimne — hovorili, že ich slovenské písanie chce slúžiť vlastne k šíreniu reči nemeckej, pripraviť k nemeckej vzdelanosti, lebo že „lépe jest pit vodu ze studnicy, nežli ze sklenicy.“

Stav Mednyánszkym opisovaný bol časový, prechodiaci a pri národnostných pomeroch, aké boli u nás na počiatku XIX. storočia, už menej nebezpečný. Lebo po mestách a celých krajoch Slovenska bývalo už omnoho menej Nemcov ako predtým.

I

Ešte na počiatku IX. storočia Nemci boli hodne oddialení od terajšieho Uhorska. V dnešných Dolných Rakúsach Slovinci ešte stýkali sa na sever s Čechmi, na severo-východ so Slovákmi. Až keď Karol Veľký² víťazstvami svojimi zničil Avarov,³ Nemci (Bavorci) začali sa osádzať i s tejto strany Enže, dolu údolím Dunaja a založili tu svoju východnú marku (Ostmark), pozdejšie rakúske vojvodstvo. Jednako ešte za času Veľkej Moravy bolo slovenských sídel na tomto území hodne a pri Svätoplukovi Nemci mali dosť starostí, aby udržali svoju Ostmarku.

Po Svätoplukovej smrti prišli Maďari. Osadili sa za Dunajom a prvých sto rokov odtiaľ temer nerozširovali svojich sídel — najviac ak smerom k Dolnej Tise. Aby Nemci z Ostmarky ľavým brehom Dunaja boli mohli postupovať napred, k tomu nemali úzadia: od rieky Moravy i na západ slovanský živel držal sa i po zaniknutí Veľkej Moravy. Ale pravým brehom Dunaja Nemci z Ostmarky a jej úzadia museli preniknúť do Panónie už v polovici IX. storočia; stopy ich zachovali sa v miestnych menách. Väčšina obyvateľstva jednako bola tam ešte slovanská. Keď potom na samom konci IX. storočia Maďari zjavili sa za Dunajom, riedke nemecké kolonie odtiaľ iste utiahli sa nazpäť, ďalej na západ; susedstvo s ľudom ešte kočovným a lúpežným neukazovalo sa pre Nemcov lákavým. Keby Maďari v prvú dobu svojho prebývania za Dunajom od západu boli mali Nemcov za susedov, najstaršie nemecké elementy maďarského jazyka museli by pochodiť z bavorského nemeckého dialektu. (Kraje od Enže na východ v tejto dobe Bavorci kolonizovali.) A z toho dialektu nepochodia. Pár bavorsko-nemeckých slov zachovalo sa v maďarčine, no tie majú na sebe slovanskú pečať, to je dostali sa k Maďarom prostredníctvom Slovanov.^[265] Čo zase znamená, že v X. storočí a asi i v XI-tom Maďarov od Nemcov delili Slovania.

Na ľavom brehu Dunaja, na území Slovákmi obývanom, v XI. storočí niet ešte nijakej stopy po Nemcoch.^[266] Nieto takej stopy ešte ani v prvej polovici XII. storočia. Z listiny kráľa Štefana III.,⁶ vydanej roku 1165, možno vidieť, že v Prešporku, vystavenom samej prvej vlne nemeckého postupovania, ešte ani toho roku nebolo Nemcov. Prví Nemci na Slovensku boli na Spiši, privedení ta — nie dolu Dunajom, ale zo severných krajín nemeckých — v polovici XII. storočia kráľom Gejzom II.;⁷ vtedy, keď i do Sedmohradska. No i na Spiš prichodili ešte i v XIII. storočí.

V tejto dobe Nemci hrnuli sa do Čiech, do Poľska — k nám teda tiež našli si cestu.

V Čechách hromadné osádzanie Nemcov, začaté na prechode z XII. do XIII. storočia, dostúpilo vrcholu za Priemysla Otakara II.⁸ (1253 — 1278). „Veškerá města královská založená v te době — výslovně jmenují se v listinách XIII. století na př. Praha (Staré Město a Malá Strana), Beroun, Budějovice, Čáslav, Domažlice, Chomutov, Chrudim, Kadaň, Kouřim, Kladruby, Klatovy, Kolín, Králové Hradec, Kutná Hora, Litoměřice, Mělník, Most, Vysoké Mýto, Nymburg, Plzeň, Polička, Stříbro, Ústí n. L., Žatec — jakož i města moravská — Bruntál, Bzenec, Unčov, Znojmo, Jemnice, Brno, Olomouc, Kroměříž, Kojetín, Uherské Hradiště, Jihlava, Jevíčko, Uherský Brod, Hlubčice (tehdy na Moravě), Hranice, Přerov, Litovel a j. — osázená v té době Němci, jimž české obyvatelstvo původní, kde jaké v těch místech bylo, musilo ustoupiti“.^[267] Okrem miest osádzali sa Nemci hlavne tam, kde boli kraje ešte neobydlené. Za príkladom panovníkov osádzali ich na svojich majetkoch i veľmoži, duchovní ako svetskí. „Na Moravě zejména proslul biskup Bruno¹⁰ který založil Brušperk, Místek a Příbor a uvedl vůbec mnoho Němců do východní Moravy.“^[268]

V Poľsku dialo sa to isté, ešte asi vo väčšej miere. „V predošlé veky Poliaci a Nemci bezprostredne nikde neboli si susedmi; jedných delí od druhých prastarý, široký, silný val polabských a baltických Slovanov; ten vlastne zdržiaval nemecký nápor od časov Karla Rudobradého; za tým múrom, napádané len mimochodom, Poľsko mohlo zbierať a rozvíjať svoje sily. Ale val ten, podrytý zovnútorne i vnútorne, zosypal sa navždy v XII. storočí, zeme, chránivšie dotiaľ Poľsko, nad Labem a Odrou, prešli v ruky nemeckých pánov, a ak sa niekde, ako na Pomorí, Ruji a v časti Meklemburga, dynastovia slovanskí i udržali, to už len samé mená tých Boguslavov, Kazimírov, Vyšeslavov upomínali pozdné pokolenia na rod ich prvotný. A za nemeckým i za znemčeným pánom zalievali vlny nemectva, Frizov, Sasov, Holanďanov, Flamandov, Frankov i Švábov, spustlé celkom, alebo málo zaľudnené zeme slovanské; už koncom XII. storočia dotierali vlny na hranice poľské, a v nasledujúcom celé temer západné Poľsko, okrem malej úžiny českej, okružené je novým živlom… A vlny nemecké nezastali u hraníc poľských; kniežatá duchovenstvo, páni privolávajú a podporujú nové osadníctvo, obrátené viacej ku hradom, než k poliam a pustatinám.“^[269] Sliezsko, vinou svojich kniežat, už v polovici XIII. storočia bolo viac nemeckou než poľskou zemou. Poľské grody a podgrodzia od polovice XIII. storočia návalom Nemcov pretvorili sa v mestá v západno-európskom zmysle. Podnes vidno v poľskom jazyku z výrazov mestskej civilizácie a z terminológie remesiel, aká veľká bola záplava Nemcov v Poľsku. Súdy pracovali celkom po nemecky, v nemeckej reči. Ešte i po 400 rokoch, keď príliv nových kolonistov bol dávno prestal a poľský národ strovil svojich Nemcov, na pr. vo vojsku reč kommanda zostala temer celkom nemeckou, na stráži volalo sa: „Holt, wer do?“¹² vojak stál pod „Kriegsrechtom“.³¹

Ako do Čiech a Poľska, tak navalilo sa v tie časy Nemcov i do Uhorska. Národ ten ako by bol cítil, že bude mu tesno v prostriedku Európy. Ako by ho bol popadol strach, že stisnutému časom bude mu ťažko dýchať, hnal sa od západu na východ, do slovanských zemí. Jednako prvé väčšie hnutie Nemcov na východ malo i elementárnu príčinu. V druhej štvrti XII. storočia na brehoch Nemeckého mora menovite dva razy boli veľké povodne. Imania i príbytkov pozbavený ľud ochotne išiel za hlasom tých, ktorí volali ho do východnejších, menej obývaných krajín. Potom — ako už podotknuto — v tom istom XII. storočí rozhodla sa dávna borba medzi Nemci a baltickými Slovanmi: do zemí necelkom premožených Slovanov, zapustlých v dlhých bojoch, nesledovalo osádzanie celých rojov nemeckého ľudu. Keď ešte povážime, že z Nemcov jednotlivci, rozliční dobrodruhovia, žiadostiví bohatstva alebo slávy, už od časov kráľa Štefana a jeho otca Gejzu nachodili v Uhorsku teplé hniezda, pochopíme, kde sa tu nabrali, menovite na našich slovenských stranách, toľké masy toho národa. V XIII. storočí, najmä po tatárskom plene, už ako by sa s nimi roztrhlo. Valili sa do Čiech, na Moravu, do Poľska, k nám mali teda cestu prerobenú. Ostatne na Slovensko vtedy hore dolinami prichodili zo stredu Uhorska, Budín, Pešť, Stolný Belehrad a iné mestá podunajské vtedy už boli zaplavili a z nich hrnuli sa i hore k nám. Ako v Poľsku, tak i zo slovenských hradíšť, siel, obcí Nemci urobili mestá.^[270] Urobili prirodzené. Ľahko im bolo. Zo západu prišli z ustálenejších, usporiadanejších pomerov, priniesli s sebou pokročilejšiu kultúru, rozvinutejšie nároky, a tu obsypali ich privilégiami. Ako v Čechách a v Poľsku, ta i u nás prizývali ich nielen králi, ale na svoje majetky i preláti a svetskí páni. Nuž vidíme ich potom ako v mestách, tak i v dedinských obciach ako roľníkov. A pribudlo ich veľa ešte i v XIV. storočí, za panovania Karla Roberta.¹⁴ „Ozaj — napísal maďarský etnograf — prichodí povedať, že za času kráľov Ludvika I.¹⁵ a Matiaša¹⁶ veľmi veľká časť krajiny od Prešporka a Vacova až po Košice a Bardejov bola hlavne nemecká.“^[271] Kremnica, Bystrica, Zvolen, Štiavnica, Brezno a mnohé iné sú pôvodné mená, ukazujúce, že tie obce Slováci zakladali; ale od XIII. storočí Nemci sedeli v nich, pri svojich privilégiách oni ich rozvinuli, zvelebili.^[272] V Krupine urobili si hniezdo už v XII. storočí.^[273] Košice, Prešov, Žilina, Trenčín, Trnava, Nitra, Skalica atď. atď. tiež nie Nemcov mali za zakladateľov, ale Nemci bývali v nich za mnohé storočia, tak ako napospol i v mestečkách našich dnes malých. Prešpork a Pezinok, privalené nemeckým životom, i stratili svoje pôvodné slovenské mená.^[274] „Len v XIV. storočí, keď panovali Anžuanci, totiž kráľ Karol Robert a za ním jeho syn Ludvik I., i Veľký zvaný, (Nemci) počali zakladať i nové, od koreňa nemecké obce, poneváč už viac nevmestili sa do zaujatých obcí slovenských. V tých časoch zaľudnatili i lesy medzi pohronsko-svätokrížskou, prievidzskou, a turčianskou dolinou, potom terajšie okolie novo-banské, ľubietovské a rajecko-žilinské, ako i iné kraje svojím ľudom. Okrem toho nachodíme Nemcov v tomže a nasledujúcom storočí v prepočetných slovenských mestečkách, ba i v odľahlejších, ani baníctvo, ani vo väčšej miere roľníctvom nezaoberavších sa dedinách, aké boli na pr. i nepatrné Čremošno a Dubové v Turci…“^[275] V Gemeri, bohatom na železnú rudu, naosádzalo sa Nemcov najmä na doline Muráňskej a Štítnickej; v Šariši boli hlavne v mestách; v Liptove mali Hybe a Bocu, Ľupču a Ružomberok. Západ slovenský, počnúc od Dolnej Trenčianskej, okrem značnejších miest a južného kúta Prešporskej stolice, bol málo dotknutý nemeckou záplavou. To isté možno povedať na severe o Orave, k juhu o Novohrade. Zato okolie baňských miest a bezmála väčšia časť Zvolenskej stolice náležali Nemcom. Pavel Križko^[276] nazdáva sa, že všetkých Nemcov na Slovensku bolo asi jeden milión duší.

Toľko ich nemohlo byť. Treba mať na zreteli, že v tie časy obyvateľstvo v celku bolo riedke. Keby Nemcov, povedzme v XV. — XVI. storočí, bolo tu bývalo jeden milión, tak by dnes Horné Uhorsko nebolo slovenské. Nemci boli by absorbovali, strovili Slovákov. Skutočnému stavu lepšie priblížil sa Franz v. Löher, ktorý v svojej knihe^[277] súdi, že mohlo ich byť na Slovensku pol milióna.

Iste i to je mnoho. Veľmi mnoho. S naším dnešným národným citom ani nemôžeme bez úžasu pomyslieť si na ten stav. Najmä keď vieme, ako Nemci vedeli opierať sa na svoje privilégia. V Krupine, pri práve, svedectvo Nenemca nič neplatilo, ak nebolo potvrdené i svedectvom Nemcovým. Známy budínsky príklad tiež osvetlí nám i pomery na Slovensku. V Budíne, ako i v našich mestách, richtárom mohol byť len Nemec. Roku 1438 akýmsi divom jednako Maďar dostal sa za richtára, no to tak popúdilo nemeckých občanov, že spravili vzburu a maďarského richtára utopili v Dunaji. Od XIV — XVII. storočia Uhorsko sotva malo mesta, v ktorom by celkom alebo aspoň čiastočne neboli žili Nemci. V Čechách nemeckú záplavu z doby Priemyslovcov domášny český živel temer všetku strovil za neúplných 200 rokov; čo ešte zostalo Nemcov, tí boli vyhubení v husitských vojnách, tak že keď tieto dobojovali sa, teda v prvej tretine XV. storočia, v Čechách nebolo „druhej národnosti“. (Dnešní Nemci českí sú z časov reformácie a Rudolfa II.) V Poľsku pomerne tiež skoro zanikli Nemci a v prvej polovici XVI. storočia dokonalo sa popoľštenie i väčších miest.

Nie tak bolo v Uhorsku. Tu ešte i na počiatku XVII. storočia domášne obyvateľstvo muselo sa utiekať ku snemu o pomoc proti Nemcom. Krajinský snem roku 1608 vyniesol zákon (13. článok), že v slobodných kráľovských a v banských mestách i Nemci sú oprávnení mať domy a slúžiť vo verejných úradoch; snem roku 1609 (44. článok zákona) bol prinútený ustanoviť 2000 uhorských zlatých čiže dukátov za pokutu pre mesto, ktoré prestúpi tento zákon: no Nemci mali moc a prostriedky zmariť i zákon a ustanovenia tieto ešte dlhšie boli málo platné.

II

Historici, i slovanskí (menovite slovanofilovia A. Hilferding^[278]20 a Konstantin Grot^[279]21) pokladajú Maďarom za zásluhu, že svojím vtrhnutím do Panónie zahatili postupovanie Nemcov dolu Dunajom. Vrazili klinom medzi Slovanov, roztrhli, rozdelili ich, ale proti Nemcom stali sa haťou. „Vlna podunajské kolonisace Nemců — i najnovšie napísal prof. Ľubor Niederle — zastavila sa na Litavě a Moravě, kde počínala kompaktnější sídla Maďarů; toto zastavení přílivu německého jest jediný prospěch, který Slovanům vyplynul z příchodu Maďarů.^[280]

Vec je sotva taká jasná. Nemecká kolonizácia na rieke Morave zastavila sa nie pričinením Maďarov. Blízko rieky Moravy, od nej na východ, Maďari nikda nebývali, na národnostné pomery toho kraja teda vplyvu nemali. Po svojom príchode oni boli sa osadili za Dunajom, a tam i dnes jesto dosť Nemcov. Keď prišli ta Maďari, bolo Nemcov za Dunajom — ako sme videli — iste menej. Od maďarských sídel na západ v prvé storočia maďarského panstva tu žili ešte Sloveni; dnes od Litavy delia Maďarov Nemci mošonskí, šopronskí železnohradskí. Nasledovne títo dostali sa sem už pri Maďaroch, asi v XII. a XIII. storočí.

Súvis medzi Slovanmi s jednej strany Slovenmi, predky dnešných Slovincov, s druhej Čechmi a Slovákmi, niekde na území Ostmarky možno už bol pretrhnutý, keď Maďari prišli na stredný Dunaj; no Nemci ešte málo pokročili napred; miesta, ako Mosaburg na juho-západnej strane Blatna, boli iste kolónie napred pomknuté, nesúvislé ani na západ s nemeckým svetom. Za nejakých 50 rokov, kým Maďari neskrotení chodili zpoza Dunaja na lúpežné výpravy na juh i na západ, Nemci — to je pravda — asi neveľmi pomkýňali sa napred smerom východným. Po roku 955 však Maďari prestali byť takými nemilými susedmi a za kráľa Štefana Nemci, ako ich švagrovia, už by neboli mali príčiny žalovať sa na nich. Dvere kráľovstva, založeného sv. Štefanom, boli pre nich do korán otvorené. Nielen že podujímaví, podnikaví jednotlivci z Nemcov, ktorí hnali sa za osobným prospechom, našli tu východnú pôdu pre seba, lež prvý nástupca kráľa Štefana na tróne, Peter, urobil Uhorsko lénom Nemecka.

No neprichodí mi v úzkom rámci vnikať do tejto otázky na ujmu vlastného predmetu, ktorým sú: Nemci na Slovensku. Skutočnosť dosiaľ živá, viditeľná je, že za Dunajom, kde Maďari založili si sídla hneď po svojom príchode do dnešného Uhorska, Nemcov namnožilo sa hodne; rieka Litava netvorí národopisnej hranice, Nemci rozšírili sa poriadnym pásmom i na jej východnom brehu, i dolu pozdĺž pravého brehu Dunaja. Naproti tomu v sídlach slovenských, na východnom brehu rieky Moravy, ako nebolo Nemcov v čas príchodu Maďarov za Dunaj, tak niet ich ani dnes — okrem mesta Prešporka a jeho neširokého okolia.

Už touto skutočnosťou značne oslabuje sa mienka historikov, že Maďari zastavili postupovanie Nemcov dolu Dunajom.

Nemci rozširovali svoje sídla ešte viac tichou kolonizáciou než mečom. Keď ľud dobre sedel na svojej pôde, Nemcom ta prenikať bolo ťažšie. I baltických Slovanov zahubil nie tak meč nemecký, ako postupná, tichá, v pokoji konaná kolonizácia. Hoci v Uhorsku od XIII. storočia pomerne najviac Nemcov osadilo sa na priestranstve medzi Dunajom a Karpatmi, teda na území slovenskom: západná časť tohto územia, najbližšia Nemcom, zostala nemeckou záplavou pomerne najmenej zastihnutá. To je Nemci dostali sa k nám nie preborením našej západnej živej steny, ako by nasledovalo z onej mienky historikov. Ich veľká časť bola privedená najprv zo severného Nemecka, potom prichodili i od juhu, z preplnených nimi punktov v strede Uhorska.

Tak vytisnutí z Východu, ako prvej Maďari, dostali sa k nám po nich ešte Kumáni-Polovci. Tiež mohlo by sa myslieť, že takí cudzí, neárijský element, hodený búrkami medzinárodnými na stredný Dunaj, tu upevnil hať protinemeckú. Nuž Maďarom, obkľúčeným Slovanmi, Kumáni-Polovci mohli byť podporou — aby sa neposlovančili; ale ako ochránca krajiny proti Nemcom Kumáni nemali značenia. Boli osadení v páse od Matry temer po mesto Nitru, a druhým širším pásom od Matry na poludnie: nasledovne Hornému Uhorsku a Zadunajsku, otvoreným proti germánskemu svetu, nemohli byť v nijakom zmysle vzatou záštitou. Naopak, v spolku s Maďarmi i Kumánom dostala sa úloha pomôcť Nemcom v ich borbe so Slovanstvom. Kumánske voje rozhodli bitku, ktorou Rudolf Habsburgský zničil Priemysla Otakara II. českého a zatlačil Slovanstvo.

Čo ako budeme hľadať, v histórii Uhorska nenájdeme momentu, ktorý by ukazoval, že Maďari boli pre Nemcov nejakým nedobrým elementom. V XVI. storočí prišli Turci. Tí boli haťou pre germánstvo. No tiež len v krajoch, na ktoré rozprestierala sa ich moc, v krajoch Maďarmi obývaných hore po Fiľakov, za krátky čas až po Nové Zámky. Horné Uhorsko, kde Slováci bývali, bolo zanechané nemeckému panovaniu Habsburgov; vlny nemeckej kolonizácie za 150 rokov tureckého panovania boli by ho mohli zaliať, Maďari i Turkom podporovaní poskytli mu len málo pomoci. V bojoch, vedených z Uhorska proti Habsburgom i pri Turkoch i po ich vyhnaní, išlo najviac o stavovské, teda nie národné záujmy: maďarskí a vôbec uhorskí oligarchovia chceli udržať alebo rozšíriť svoje stavovské práva.

O XVIII. storočí sami maďarskí spisovatelia hovoria, že to bola doba úpadku maďarského ducha. Vtedy akú silu boli by mohli vyvinúť proti germánstvu? I prišli časy Jozefa II.,²² ktorých účinok opísal nám Alois Mednyánszky. A tu, uznať treba, Maďari vykonali službu proti germanizmu. Nie svojím úradným oponovaním tomuto zvláštnemu človeku na tróne, ale svojím národným prebudením, rozvitým skoro za týmto netušeno, impozantne. Nie bez podpory Viedne, no v dobe, počítanej od Jozefa II., narástli im ľudia, znamenití na politickom i spoločenskom poli i v literatúre. Tu začali oni byť silou národnou. Jednako proti Nemcom čo by boli mohli vykonať bez Slovanstva? Národná renesancia nemala tých priaznivých okolností, ako maďarská, jej chod bol preto i povoľnejší: no od Krajny, Korutanska hore Moravou a Čechami až po Lužice Slovania ako prebúdzali sa národne, tak zatláčali Nemcov a obľahčovali položenie Uhorska a menovite Maďarov. Ako keď pri Petrovi, nehodnom nástupcovi sv. Štefana, Uhorsko stalo sa už lénom Nemecka a oslobodiť ho musel prísť Andrej I.^[281] so slovanskou pomocou: taká výdatná bola Uhorsku slovanská pomoc proti germanizmu i tu, v prvej a druhej štvrti XIX. storočia.

III

Maďarskí historici hovoria, že Slováci rozmnožili sa za času protireformácie. Dôvody, ktorými potvrdzujú svoju mienku, majú málo presvedčujúcej sily; ale zato nebude to bez ničoho. V mestách Horného Uhorska, v ktorých panovali Nemci, prívrženci Lutherovej reformácie, uvádzať katolícke náboženstvo a jeho inštitúcie znamenalo pomáhať Slovákom, pripravovať miesto Slovákom. A pravda je, že v tie časy, od prvej polovice XVII. storočia, Slováci duželi. Ako by boli dostali viac povetria.

V banských a slobodných kráľovských mestách do roku 1608 všetko právo prináležalo Nemcom: Slováci v nich nemohli ani mať nepohnuteľného majetku, ani prevodzovať obchod a remeslo.^[282] Ak štatuta niektorého mesta ani nežiadali, že za mešťana môže byť prijatý len syn poctivej nemeckej rodiny, to Slovákom nič neprospelo. Tu boli ešte cechy. Cechové predpisy postarali sa o to, aby slovenský šuhaj nedostal sa za učňa. Tak Slováci za dlhé storočia nemali temer ani možnosti vyučiť sa remeslu. I zo zákona, ktorým roku 1608 zrušuje sa tento stav, Nemci nerobili si mnoho. Postupne však poddávali sa viacej azda sile okolnosti, než zákonu. Prítoky sviežich síl nemeckých už boli prestali, v Nemecku zúrila Tridsaťročná vojna (1618 — 1648), v ktorej spustli celé kraje, vcelku Nemecko stratilo tri štvrtiny svojho obyvateľstva. „Drang nach Osten“²³ prestal na dlhé časy. Najmä do miest, ktoré mali slovenské okolie, Slováci už skôr tisli sa, i medzi privilegovanými Nemci vydobyli si existenciu. V Krupine, ako matriky ukazujú, počtom svojím Slováci veľmi prevyšovali Nemcov už na počiatku XVII. storočia. V Dobronivej z rokov 1611 a 1613 nachodia sa nemecké nápisy a protokoly, ale zato už roku 1572 Dobronivá (spolu s Babinou, Sásou a Pliešovcami) slovenským listom ďakovala nemeckej Kremnici za požičanie kata.^[283] V konvente siedmich banských miest (Kremnica, Štiavnica, Bystrica, Pukanec, Nová Baňa, Belá, Ľubietová) 22. júna 1569 Andrej Socovský podpísal sa ako bystrický slovenský kazateľ;^[284] v Krupine slovenský ev. farár bol, od roku 1541; ale zato ešte roku 1610 žilo v tomto meste 170 nemeckých rodín.^[285] Brezno začalo sa slovenčiť ešte asi prvej, než Krupina. Väčšou pevnosťou nemectva bola Štiavnica. Tu slovenský kazateľ ešte i v polovici XVII. storočia mal meno kaplána. Od roku 1658 takým slovenským „kaplánom“ bol Eliaš Pilárik,²⁷ ktorý prvý žiadal, aby v meste na pohreboch Slovákov mohlo sa spievať i po slovensky. Roku 1659 Ján Kropík a Matúš Starohorský, prijatí v Štiavnici za mešťanov, už po slovensky skladali prísahu (nemecky nevedeli). „O sto rokov prvej — poznamenáva štiavnický historik — 1551-ho, bolo zakázané prijať Slováka i do šusterskej cechy.“^[286] Po zákonoch na počiatku XVII. storočia Slováci už mali väčšiu možnosť tisnúť sa, probovať, vymáhať si právo, boriť sa.

Od tej doby slabli Nemci a okolo nich postupne rástli Slováci, hoci hubili ich i feudálne pomery. Mocné predtým banské mestá v XVII. storočí už často prednášajú najmä u palatína žaloby, že sa im práva naštrbujú. Štiavnica roku 1665 žaluje banského sudcu Waldreicha, že mešťanov, interesovaných pri baníctve, vyníma zpod mestskej vrchnosti a podrobuje svojej moci. O rok pozdejšie tá istá Štiavnica žaluje u komorského grófa, že erárni úradníci proti predpisom mestských štatút privážajú do mesta víno a dávajú ho merať, neplatiac od neho potravnej dane. Už stáva sa, že privilegovaných hrdých mešťanov kde-tu prinútia zaplatiť i mýto. Palatín Wešelíni 14. marca 1665 píše budatínskym komposesorom, že ich mýtnik v Kysuckom Novom Meste nehľadí na privilégia Štiavničanov a vyberá od nich mýto. Palatín, zakazujúc to, končí svoj list: „Zlodeja, zbojníka toho, mýtnika Vašich Milostí, ak neprestane to robiť, dáme chmatnúť a obesiť na strome pred jeho vlastným domom.“ Samému mýtnikovi (ad teloniatorem Ujhelyiensem supra Zolnam) o deň prvej, 13. marca, palatín poslal slovenský list, v ktorom písal: „Jestliže i zatým se pokusýš predjmenovaných Štiavničanum prenasledovati, a od nich násylně a kvaltovně mýto odbírati, aneb nezákonné zálohy brati, hotoví budeš míti povraz na hrdlo, a pred twým wlastným domem na dreve odvisýš…^[287]

Ako vidno z takýchto príkladov, privilégia Nemcov rušili sa. Oni už nestáli na takom pevnom brehu, ako za 400 rokov; už ich podmývalo. (I palatín Wešelíni zaujal sa Štiavničanov tak energicky, tak surovo, lebo bol zadlžený u banských miest.) Slovákom, rozumie sa, premena pomerov slúžila k dobrému: začali sa vymaňovať zpod tlaku. Protireformácia, nakoľko pomáhala zatláčať Nemcov, pomáhala Slovákom. Ako v záhrade chránené a pestované byliny rozrastajú sa na ujmu nepestovaným, tak v Hornom Uhorsku za 400 rokov Nemci mocou svojich privilégii odoberali zpred Slovákov všetko, čo bolo výživné.

Ináče ešte nemôžeme si utvoriť dôkladný obraz o tom, aký bol chod procesu, napomoženého zákonmi z roku 1608 a 1609. Potrebovali by sme znať zo XVII. a XVIII. storočia nielen históriu miest, lež i krajov a jednotlivých dedín, cirkví. Ale skutočnosť je, že XIX. storočie našlo slovensko-nemecké pomery v Hornom Uhorsku celkom premenené. Nemcov mohla zostať nejaká pätina, i to asi okrem dvoch punktov, na ktorých zachovali sa kompaktne, všade majorizovaná slovenským obyvateľstvom. Na Spiši celé kraje stali sa slovenskými; z miest spišských tiež mnohé už neboli nemecké a Slováci šírili sa i v ostatných. Zo siedmich banských miest, ktoré kedysi držali sa ako reťaz proti slovenskému vplyvu, Ľubietová, Pukanec, Novábaňa boli slovenské, ostatné — okrem Kremnice — tiež mali už len akýsi úradný náter nie slovenský. Nie tak pozostalé jednotlivé rodiny nemecké, ako rozličné úrady a školy hatili, že Bystrica a Štiavnica ešte nedostali slovenský ráz. V Štiavnici germanizujúci účinok mala najmä znatná banská a lesná akadémia, no pri stálom prílive zo slovenských dedín pomáhalo to všetko málo. V Gemeri, kde železný priemysel udržoval Nemcov, zachovalo sa po nich kde-tu už len priezvisko a na poli niekde meno honu. V Šariši Sabinov bol slovenský a v Prešove i v Bardejove zostal Nemcov len zlomok. V Liptove ešte mená miest ukazovali, že tam niekedy mohli žiť Nemci. Na západe slovenskom nemecký ráz Prešporka zachoval sa pre jeho pohraničnú blízkosť k Viedni.

V rozsiahlej Nitrianskej stolici, okrem neveľkej grupy nemecko-pravnianskej, zostalo len nemecké meno mesta Hlohovca, — Frašták. V Trenčianskej zachovali sa po Nemcoch stopy, ktoré už len historik a etnograf mohol poznať. Tam, kde Turiec spája sa s Nitrou a Tekovom, nie bez vplyvu ešte dlho mocnej Kremnice zachoval sa v horách uzol nemeckých dedín, no zato zmizli Nemci vo Zvolenskej stolici, v kraji niekdy po Spiši nemeckými kolonistami najväčšími zaplavenom. Známy politický fanatik, B. Grünwald²⁹ zvolenský, diví sa v jednom svojom spise, čo sa to porobilo do XIX. storočia so Zvolenskou stolicou. Niet vraj na jej území ani jednej maďarskej (!) alebo nemeckej obce. „V stredoveku, po panovaní Belu IV.,³⁰ obyvateľstvo Zvolenskej stolice, okrem nemnohých Slovanov, bolo nemecké… Na južnom výbežku stolice samá prvá nemecká kolónia bola Krupina. Odtiaľto na sever, k mestu Zvolenu, v Neresnickej doline radom nájdeme Babinú, Pliešovce, Dobronivú, všetko slobodné dedinské obce, ktoré roku 1264 od Belu IV. dostali svoje privilégia a ktorým obyvateľstvo ešte na počiatku minulého (= XVIII-ho) storočia bolo nemecké. Nasleduje Michalková, potom mesto Zvolen, o ktorom je známo, že Nemci bývali v ňom… Od Banskej Bystrice po hranicu Liptova pozdĺž potoka Bystrice nájdeme celý rad dedín, ktoré mali čisto nemecké obyvateľstvo.“ Grünwald takto ukazuje ešte nemecké okolie Brezna a potom hovorí: „Ako množilo sa slovenské obyvateľstvo, tak pomaly slovenčili sa nemecké dediny, lebo proti živlu, ktorý ich obkľučoval, nevládali sa udržať. Pozdejšie poslovenčili sa i mestá, chránené vyššou kultúrou a privilegovaným postavením… Zvláštny a nevysvetliteľný zjav je vtopenie sa mnohopočetného nemeckého živlu do slovenského.“^[288]

Vo Zvolenskej stolici bolo iste mnoho Nemcov, ale obraz Grünwaldom načrtaný zato nie je verný. Prostriedkom, od jedného konca stolice do druhého, údolím Hrona, tiahli sa zdravé, od koreňa slovenské dediny. Nájde ich, kto všimne si histórie Zvolenskej stolice z prvej polovice XVI. storočia. Nebyť týchto Slovákov, účinkom akej sily by sa boli Nemci poslovenčili? Vlastne oni ani neposlovenčili sa svojou celou masou: Slováci pozajímali ich miesta, a Nemci akosi zmizli, vymreli, vyhynuli.

Löher³¹ v svojej uvedenej výtečnej knihe^[289] zalamuje rukami nad zaniknutím horno-uhorských Nemcov. Už bolo v Hornom Uhorsku ani v Sliezsku, Košice boli považované za znatné nemecké mesto, a to všetko zaniklo! Hľadajúc príčiny takého úpadku, žaluje sa, že Nemci i medzi sebou viedli náboženské boje: viera stála u nich vyššie než národnosť. „Nemec — hovorí — od svojho detstva má v sebe čosi z nemotorného medveďa. Nemecká príroda, potrebuje školu, potrebuje školu najmä nemecká reč. Kde škola a kazateľňa, literatúra a verejnosť zákonov a súdov nepracujú neprestajne za čistú nemčinu, jazyk tento skostnatie a poprijíma cudzie slová a zvraty.“ Pritom panstvo uhorského zemianstva a stolíc! Ako vraj ukazuje príklad 13 spišských miest, založených Poľsku, ešte i poľské hospodárstvo je záchrana oproti uhorskému stoličnému panstvu! To všetko je iste pravda, no i Slováci žili v náboženských rozbrojoch, škôl vôbec nemajú, žijú pod panstvom zemianstva a stolíc, a jednako nezanikli. Všetky tie biedy Slováci majú od tisíc rokov.

Utrápený svojim predmetom Löher povie i také úsudky, ktoré ináč nijako nevychodia z toho, čo rozpráva. Nemec mu je vyššie, Slovák nižšie plemä; poslovenčenie Nemcov predstavuje ako úpadok, klesnutie. Kniha Löherova i skutočnosť ukazujú však iné. Nemecký mešťan v Uhorsku i dnes má nepomerne viac duchovných prostriedkov byť kultúrnym človekom ako slovenský, a rozdiel medzi nimi predsa nie je taký veľký. Pezinský alebo modranský Nemec je sotva vzdelanejší od svojich slovenských spolumešťanov. Liptovský Sv. Mikuláš je najmenej tak inteligentné mesto, ako ktorékoľvek zo spišských, ktoré boli sa rozvili pri svojich privilégiach. A porovnajme dediny. Poďme na turčiansko-tekovsko-nitrianske pomedzie, kde po Spiši na Slovensku dnes neroztrhano žije najviac Nemcov. Kdeže je Briešťan alebo Hadvižan od svojich slovenských susedov! Kde sú nad nemeckými Briešťanmi alebo Hadvižanmi poslovenčení Rúdňanci, Dubovci alebo Jasenovci!

Príčinu nemeckého úpadku v Hornom Uhorsku treba hľadať v inom.

Löher ako by sa bol zbadal, že na neprimeranom mieste zavadil do náuky o nižšom a vyššom plemeni, ukazuje potom, čím víťazia Slováci. „Toto slovenské plemä — hovorí — od mnohých storočí prejavuje zvláštny talent vytískať a troviť iné národnosti… Slováci zaujímajú celé územie, asi 600 štvorečných míľ, ktoré na mape dostaneme, ak vytiahneme čiaru od Prešporka po Ďarmoty, niekoľko míľ na sever od zákruty Dunaja pri Vacove, potom od tohto mesta k južnému úpätiu Hegyalja a týmto pohorím hore po Karpaty. Dosť tesno držia obsadenú severo-západnú hranicu Uhorska. Tam v horách a údoliach, bez všetkej pochybnosti medzi Váhom a Hronom, bývali oni už viac než pred tisíc rokmi… Na tomto širokom území padlo a padne im v obeť, čo neprináleží k ich kmeňu… Už postupujú Slováci nezadržateľne i za toto územie… Slovenské ostrovy sú už v Banáte, a kde raz osadia sa Slováci, tam darí sa im a množia sa… Rus nenávidí Slováka, Maďarovi je protivný, Nemec bojí sa ho. A ich nepriazeň má príčinu. Slovák je nebezpečný sused. Kde sa osadí, hneď ukáže sa množstvo detí, a kde raz vznikne slovenská osada, tá púšťa roje v iné strany.“

Löher chodil na Spiši roku 1873; domáci Nemec, Fridrich Sváby,³² maďarón, o niečo pozdejšie, roku 1889, napísal: „Rapídne klesá absolútny i relatívny počet spišských Nemcov, a žiaľ, že dosiaľ stalo sa to výlučne k prospechu Slovákov… Keby neboli oslabovaní vysťahovaním a veľkou úmrtnosťou detí, Slováci ešte väčšmi rozmnožili by sa na Spiši.^[290]

Dľa úradnej štatistiky roku 1880 bolo na Spiši ešte 50 000 Nemcov, roku 1900 už len 42 000. Veľká stolica má obyvateľov 170 000, nasledovne Nemcov bolo by ešte vždy temer štvrtá časť. Lenže — okrem nejakých 8 obcí — Nemci sú tu všade menšinou pri slovenských väčšinách. Na Spiši už dávno nieto človeka, ktorý by nevedel po slovensky. Nemci, ktorí už nemajú svoje obce, ale sú menšinou v obciach slovenských, majú život už len na krátko vymeraný. „Proces tento deje sa nám pred očima a s takou rýchlosťou, že neďaleký je čas, v ktorom spišskí Nemci, za celé storočia tak dobre vyplnivší svoje miesto, celkom zmiznú.“^[291]

Dnes na Slovensku jediná značnejšia grupa Nemcov žije v kúte, kde schádzajú sa stolice Tekovská, Turčianska a Nitrianska. Podľa popisu z roku 1900 bolo ich ešte 31 360, a síce tekovských 10 160, turčianskych 8 746, nitrianskych 12 455. Udržali sa hlavne vplyvom mocnej Kremnice; tekovskí Nemci v svojich obciach i dnes prináležia administratívne pod Kremnicu. No už i sama Kremnica má slovenskú väčšinu; dedinské obce, najmä ktoré sú roľnícke, dlhšie než ona ostanú nemeckými. Sú to zväčša obce ľudnaté a nemajúce Slovákov ešte ani dnes v svojom lone. No spevu svojho národného už ani títo Nemci dávno nemajú a rozveselení spievajú po slovensky.

Löher, keď už opísal žalostné postavenie Nemcov v Uhorsku, ešte hovorí na konci svojej knihy: „My nemôžeme dva milióny Nemcov, ktoré zostali medzi Slovákmi, Maďarmi a Rumunmi, zanechať týmto plemenám na strovenie: bolo by to prehrešenie proti samým sebe, zločin proti prírode a mravnému citu.“ Ale tu pre nich už nieto pomoci. Podľa všetkého v Rakúsko-Uhorsku dožijeme sa národnej samosprávy — možno, ešte i my, nie len naše deti. Národné menšiny budú chránené v obci i v okrese. Jednako v Uhorsku zaniknutie nemeckej národnosti už nezastaví sa. V Sedmohradsku Sasi už dávno hovoria tri jazyky — tí budú strovení Rumunmi. Najdlhšie udržia sa Švábi, na pr. v Banáte. Ale osudu svojmu neujdú ani tí: opúšťa ich inteligencia, bezcharakterná, politicky hnusná, osobné výhody hľadajúca. Na Slovensku — okrem — tej tekovsko-turčiansko-nitrianskej grupy — Nemcov ako by už ani nebolo.^[292]

Maďari odnárodňujú Nemcov prostriedkami štátnej moci, Slováci premohli a strovili ich svojou húževnatosťou. Nemec je pilný, najmä ako poľný hospodár, roľník: Slovák má asi menej pilnosti, menej príčinlivosti, s nejednej stránky je mäkší, ale v životných bojoch húževnatejší od Nemca, vydrží a trvá i v pomeroch, v ktorých Nemec zahynie.

Taký stav, o ktorom barón Mednyánszky hovoril na počiatku XIX. storočia, je prechodný, závisí od politických prúdov. Na Slovensku to premenilo sa v zemianstve vplyvom maďarského národného hnutia.

Slovák radšej poddá sa inej národnosti — Nemcovi nie. Ako zaznačil už dobrý náš Čaplovič, nieto príkladu, že by sa slovenská dedina bola ponemčila.^[293]

Západné Slovanstvo v borbe s germánskym svetom prežilo ťažké časy. Ujmy jeho sú všade viditeľné. „Kde jazyk český hraničí s nemeckým — hovorí prof. Gebauer — všude překročila němčina v časích historických známych meze bývalé a rozšířila se na ujmu jazyka českého.“^[294] Slováci od tisíc rokov mali sa veľmi zle, ale Nemcom — ako Čaplovič upozorňuje — ponemčením nedali azda ani jedinej svojej dediny. Pri barbarských pomeroch krajinských množiť nemnožili sa a prírast svoj stratili po svete, ale starootcovskú pôdu a na nej starootcovské mravy a reč chránili statočne.

Príklad Slovenska ukazoval by, že „Drang nach Osten“ nemeckému národu pre budúcnosť nedonesie prospechu. Kolónie nemecké, potisnuté na Východ, hoci by také husté a silné boli, ako za 500 rokov na Slovensku, po dlhšom čase jednako budú strovené masami okolo nich žijúceho národa. Časti národné, odtrhnuté od svojho celku, zahynú.

(1907)

Poznámky a komentáre

1. Alojz Medňanský (Mednyánsky) (1784 — 1844) — cisársky komorník, župan Nitrianskej stolice a predseda Uhorskej kráľovskej komory. Autor viacerých článkov hospodárskeho a vlastivedného charakteru.

2. Karol Veľký (768 — 814) — kráľ franský a rímsky cisár (800 — 814)

3. Avari — kočovný kmeň príbuzný Hunom. R. 561 vtrhli do Európy.

4. János Melich (1872 — 1963) — profesor slovanskej filológie na univerzite v Pešti. Zaoberal sa prevzatými slovanskými slovami do maďarského jazyka.

5. Pavol Križko (1841 — 1902) — slovenský archivár a historik

6. Štefan III. (1161 — 1172) — uhorský kráľ, na trón nastúpil r. 1162

7. Gejza II. (1129 — 1161) — uhorský kráľ. Prvý z uhorských panovníkov povolal na Slovensko nemeckých kolonistov.

8. Přemysl Otakar II. (1253 — 1278) — český panovník. R. 1278 prehral rozhodujúcu bitku na Moravskom poli s Rudolfom Habsburským.

9. Lubor Niederle (1865 — 1944) — český univerzitný profesor, národopisec a archeológ

10. Bruno (1245 — 1261) — biskup olomoucký

11. Alexander Brückner (1856 — 1939) — poľský slavista, nástupca Jagiča na katedre slovanskej filológie univerzity v Berlíne

12. Stoj, kto tam (nárečove)

13. Pod vojenským právom

14. Karol Robert (1308 — 1342) — uhorský panovník z rodu Anjou. Podporoval rozvoj miest a prvý dal raziť dukáty v Kremnici.

15. Ľudovit Veľký (1342 — 1382) — uhorský panovník

16. Matej I. Korvín (1458 — 1490) — uhorský panovník

17. Arnold Ipolyi (1836 — 1886) — katolícky biskup, popredný maďarizátor cirkevného a kultúrneho života na Slovensku

18. Bretislaoburgum (Bratislava), ktoré je vo vínnej oblasti, kde lisy na víno zohrávajú významnú úlohu, toto bolo premenované na Pressburg.

19. Hans Willibald Nagl (1856 — 1918) — nemecký germanista, docent na viedenskej univerzite

20. Alexander Fedorovič Hilferding (1831 — 1872) — ruský slavista a publicista. Diplomat — konzul v Bosne, predseda Slovanského spolku v Petrohrade.

21. Konstantin Jakovlevič Grot — ruský slavista, venoval sa problematike Veľkej Moravy a dejinám slovanstva v Uhorsku

22. Jozef II. (1741 — 1790) — rímsko-nemecký cisár, uhorský nekorunovaný kráľ (1780 — 1790) z rodu Habsburgovcov. Osvietenský absolutistický panovník, reformátor všetkých oblastí života monarchie. Pred smrťou odvolal všetky reformy, okrem tolerančného patentu.

23. Výboj na východ

24. Ján Slávik (1855 — 1934) — slovenský historik, publicista a osvetový pracovník

25. Adam Chalupka (1767 — 1840) — slovenský náboženský spisovateľ

26. Andrej Braxatoris (1782 — 1848) — slovenský regionálny historik

27. Izaiáš Pilárik (okolo 1610 — 1681) — slovenský náboženský spisovateľ

28. János Breznyik (1815 — 1897) — pedagóg na evanjelickom, banskoštiavnickom lýceu

29. Béla Grünwald (1839 — 1891) — politik, publicista, od r. 1876 uhorský poslanec za liberálnu stranu, podžupan Zvolenskej stolice. Organizátor akcií proti slovenskému národnému hnutiu a aktívny činiteľ v duchu maďarského nacionalizmu proti slovenskému školstvu a kultúrnemu životu.

30. Belo IV. (1235 — 1270) — uhorský kráľ z rodu Arpádovcov. Za jeho panovania vtrhli do Uhorska Tatári. Po ich odchode znovu vybudoval spustošené mestá a do vyplienených krajov pozýval nemeckých kolonistov.

31. Franz Löher (1818 — 1892) — nemecký spisovateľ a cestovateľ. Profesor štátnych a právnych dejín na univerzite v Mníchove.

32. Frigyes Sváby (1834 — 1904) — profesor v Levoči, publicista, regionálny historik. Venoval sa dejinám Spiša a dejinám rodu Csákyovcov.