Dielo 6. História

^[52]

Profesor J. Baudouin de Courtenay¹ pod týmto záhlavím začína uverejňovať rozpravu o Slovákoch v „Slovanskom Přehlede“, ktorého prvé číslo teraz vyšlo v Prahe u F. Šimáčka.² Za motto rozpravy učený pôvodca vypísal viac miest z brožúry grófa L. Thuna „Die Stellung der Slowaken in Ungarn“,³ vydanej roku 1843, na prvom mieste vypísal z nej toto: „Um die lebenden Geschlechter handelt es sich zu jeder Zeit; ihnen, wenn sie auch eine Minorität, so lange sie besteht, soll geachtet werden, was immer der historische Grund sein mag, der sie ins Leben rief, oder eben auf diesen Boden verpflanzte…⁴“ V úvode prof. Baudouin de Courtenay hovorí: „Pri čítaní brožúry grófa L. Thuna⁵ tak sa nám vidí, ako by bola včera napísaná. Tak výborne hodí sa na prítomné pomery! Tak málo zmenilo sa za tých 55 rokov! Ako vtedy, stoja i teraz proti sebe na jednej strane tábory odnárodňovaných, na druhej však veľké zástupy nestydatých a bezuzdných „patriotov“ — vedľa osamotených krúžkov hlásateľov spravedlnosti. V duchu týchto podával gróf Lev Thun už viac než pred polstoročím dokonalé prostriedky k vyrovnaniu medzinárodných sporov“, a predsa „terajšie Uhorsko robí dojem neustálych ľudských jatiek. Pravda, neštvrtia tam telá, ale mučia a zabíjajú dušu ľudskú, zabíjajú najušľachtilejšie city, zabíjajú vieru v ideály, zabíjajú národnosť, jazyk, poctivosť a svedomie. A je toho treba? Nie je to zablúdenie, nie je to šialenosť?… Vedľa Slovákov náležajú k národom, Maďarmi utiskovaným, i Rusi Srbi, Rumuni a Nemci. Ja však budem sa tu zaoberať len Slovákmi. Ostatne výroky o položení Slovákov mutatis mutandis možno obrátiť i na ostatné národy…

Uchvatiteľský šovinizmus maďarský prebudil sa viac než pred sto rokmi, koncom minulého storočia. Šovinizmus tento vzmáhal sa neustále, až roku 1848 vybuchol krvavými udalosťami pod licomernou maskou slobody. Aké priostrené boli pomery už niekoľko liet pred 1848, jasne vidno u uvedenej brožúry grófa Lva Thuna. Vtedajší hlavní predstavitelia slovenskej inteligencie dôkladne chápali nikdy neustávajúce kanibalské snahy Maďarov, ako i túhu po zachovaní dávnych privilégií zemianskych, a i vyslovovali to jasne a bez okolkov.“ Spisovateľ tu spomenul, že keď roku 1847 uhorský snem rokoval o vyslobodení ľudu z poddanstva, Kossuth⁶ povedal, že poddanstvo a robota sú osudom pospolitého ľudu. „Šľachetná šľachta maďarská bola ovšem na strane Kossuthovej, k poriadku ho volal jedine vyslanec slovenský, znamenitý Ľudovít Štúr, ktorý 21. decembra 1847 povedal za oslobodenie ľudu z jarma nevoľníctva reč, ktorú celá snemovňa počúvala s najväčšou pozornosťou. Medziiným hovoril:

„Osud je nevyhnutná potreba prirodzená, tejto ale v štátoch a histórii nieto, ani byť nemôže, bo tu na čele dejov stojí vôľa ľudská a sama história nie je nič inšie, než rozvíjanie a uskutočňovanie tejto vôle. Bol síce voľakedy v histórii osud, a to v štáte rímskom, keď rímskou zbrojou premožené národy, pred Capitolium kľačiac, celkom pod sebevôľu a samozvanstvo rímske sa dostali, bo títo len z tej námery premáhali národy, aby pred svetom svoju mužskosť a silu preukázali, a premožené národy, tak ako sa im zachcelo a páčilo, k svojmu osohu spotrebovali, bez toho, že by sa o duchovný alebo materiálny dobrobyt týchto národov boli postarali. Medzitým tento hrozný stav, ktorý v rímskom svete nachádzame, kde podľa jednoho chýru jeho spisovateľov srdce sveta sa puklo, mohol sa tam udržať len pred vystúpením kresťanstva, ktoré ako každému človeku, tak i každému národu slobodu duchovnú dalo a prisľúbilo, a ktoré v pomeroch človečenstva celkom novú epochu začalo. Bolo, pravda, i potom a trvá až podnes potláčanie národov, ale to nie je viac v tomto veku na poriadku, ako to v svete rímskom bolo. Tak teda je zo štátov a histórie osud celkom vyhnaný, a priblížili sa naposledy časy, v ktorých následky slobody i utláčaný ľud pocíti a cez dlhé storočia poľahčenie stavu svojho túžobne očakávajúc, vo vydobytých človečenstva dobrodeniach účasť brať bude…“

Ľudovít Štúr však nepresvedčil šľachetných Maďarov; naopak vzbudil proti sebe takú nenávisť, že na prosby priateľov národa slovenského musel pred terorizmom prešporského snemu utiecť do Viedne.

Profesor Baudouin de Courtenay vykladá, ako rástla pri strašnej netolerantnosti Maďarov priepasť medzi nimi a prebudenými Slovákmi. „Ak veľké bolo v slovenskom tábore rozhorčenie a pobúrenie proti utlačovateľom, najlepšie vidno z reči jednoho z hlavných vodcov slovenského ľudu, dr. Jozefa Hurbana,⁷ farára v Hlbokom, povedanej 18. marca 1848 k jeho priateľom, zhromaždených u neho po prvý raz ozvala sa trúbka vojenská.

„Nuž ale, bratia — hovoril Hurban — čože máme už vyčkávať? Či vari to, až každý vezme svoje a vezme spolu i naše? Pečené holuby nám nevletia nikdy do úst. A potom, nuž veď sa len najprv dorozumejme, o čo ide. Ja neviem, čo teraz Maďari zamýšľajú, ale to viem, čo už dávno zamýšľali. Viem, že všetky ich snahy ta smerovali, aby nás Slovákov pomaďarčili, a to už zrovnať s vykrikovaním toho bratstva, slobody a rovnoprávnosti, to nech diabol chápe. A že by revolúciu snovali?… Ja neverím na možnosť revolúcie maďarskej. Medzitým, keď si ju spravia, nech sa sami starajú, ako ju skoncujú… My smele chopme sa hesiel tých, teraz tak slávnostne a všeobecne proklamovaných: slobody, bratstva a rovnosti, a vštepujeme i svojmu národu lásku ku slobode, vzbudzuje v ňom horlivosť za veci verejné tohoto času. Keď nás volajú do schôdzok a bratať sa chcejú s nami, chápme sa toho oboma rukami; keď horlia iní za rovnosť, nečušme v kútoch, ako by sa nás to netýkalo, ale horlime i my za všetky tie výdobytky tohoto času. Čert nech si tam vezme to hlúpe otroctvo… S takouto horlivosťou a činnosťou odkladať bol by hriech, ktorý by sa strašlive pomstil na našom národe, a na nás, jeho inteligenciu a jeho priateľov, padla by najťažšia zodpovednosť. Nuž veď ak nás ľud opustí a učičíka sa sám proti rade našej v otroctve, nedbám, on ponesie zodpovednosť, ale prorokovať to — je polozrada na národe samom.“

Táto reč dodala ducha slovenským národovcom, ktorí pod tlakom prešporského snemu už až upadali do apatie, a dala vznik uvedomelému politickému ruchu Slovákov roku 1848. Z počiatku vystúpili na ceste pokoja, jasne formulujúc svoje požiadavky.

Spisovateľ tu podáva v úplnom znení uzavretie národného zhromaždenia v Liptovskom sv. Mikuláši 10. mája 1848, podpísané od M. M. Hodžu, ako predsedu.

„V 14. odstavcoch — hovorí o samom uzavretí — vysloveno všetko, čo bolo možno vo vtedajších okolnostiach žiadať v mene slobody osobnej a bratstva národov, ako i v mene slobody osobnej a majetkovej… Všetkých týchto oprávnených žiadostí spanštelí „patrioti“ maďarskí ako by nepočuli (do Liptova, následkom toho zhromaždenia, bol vyslaný komisár vyhlásiť štatárium) a po dvoch mesiacoch na národnom zhromaždení v Pešti postavili sa na stanovisko výlučne maďarské.

Títo maďarskí „patrioti“ boli veľmi podobní protoplastom talianskej iredenty. Tam ako tu pod hlučnými frázami o voľnosti a bratstve ukrývalo sa nie snaženie po skutočnej slobode a rovnoprávnosti národov, ale túha po tom, aby po zvrhnutí rakúskeho jarma tým slobodnejšie dalo sa centralizovať a ničiť všetky miestne zvláštnosti. Pravda, v Uhorsku musela táto vševládnosť privilegovaného národa vystúpiť vo forme nepomerne nestvornejšej a brutálnejšej, než v Taliansku, kde obyvateľstvo je ďaleko jednakejšie. Ale i zjednotené Taliansko vystúpilo zúrive proti všetkým miestnym zvláštnostiam, či už rázu historického, či etnografického, pri čom zároveň dostalo chuť na integrálne časti rakúskej ríše a pevne si umienilo odnárodniť „poddaných“ či „spoluobčanov“ pôvodu slovanského.

Všetko to ukázalo sa jasne až v pozdnejších rokoch. Rok 1848 dal len prvý popud v tom smere. Zavŕšila vojnu medzi Uhorskom a Rakúskom, vlastne medzi uhorskými Maďarmi a Rakúskom; lebo Slovania uhorskí vystúpili otvorene proti Maďarom, hájac nielen svoju národnú slobodu, ale i celistvosť Rakúska. Kossuth ponúkal korunu sv. Štefana ruskému cárovi, ale Nikolaj I.⁸ bol príliš lojálnym, ako že by bol prijal podobný dar. Maďari zradili svojho legitímneho panovníka, Slováci zachovali mu vernosť a prelievali za neho krv… Teraz sú Maďari jedinými pánmi Uhorska a majú neobmedzenú moc utiskovať všemožným spôsobom slovenskú národnosť.

Na druhý mesiac — lebo „Slovanský Přehled“ mesačne raz vychodí — zase oboznámime našich ct. čitateľov s obsahom rozpravy „Slováci a koruna sv. Štefana“.

Profesor Baudouin de Courtenay pokračuje v novembrovom čísle „Slovanského Přehledu“. Vysvetľuje, že pomer medzi Maďarmi a Slovákmi ani po roku 1849 nemohol sa napraviť. „A predsa Slováci znova vystupujú s olivovou ratolesťou, navrhujúc jediný možný východ z poľutovania hodného stavu, navrhujúc modus vivendi, založený na zásadách spravedlnosti a neskracujúci v ničom národnosť maďarskú. Národné zhromaždenie slovenské v dňoch 6. a 7. júna 1861 schválilo memorandum, ktoré by mohlo za podklad k vyrovnaniu národných sporov nielen v Uhrách, ale i v mnohých iných krajinách a ríšach.“

Podajúc slovenské memorandum v obšírnom výťahu, profesor Baudouin de Courtenay píše:

„Požiadavky Slovákov a zásady, vyslovené v memorandume, možno zahrnúť do štyroch punktov:

1/ Uznanie a zabezpečenie ústavnou cestou osobnosti národa slovenského a vlastenskosti reči slovenskej;

2/ Zaokrúhlenie stolíc podľa národnosti;

3/ Vyznačenie práv národného jazyka podľa zásady rovnosti medzi národmi uhorskými;

4/ Osvedčenie solidarity národnej medzi Slovákmi, Rusmi, Rumunmi, Srbmi a Horvátmi.

V celom memorandume niet jediného výroku, s ktorým nemohol by súhlasiť človek, opierajúci politiku medzinárodnú a medziplemennú o rozum a spravodlivosť. Ono uznáva maďarčinu za spoločnú diplomatickú reč v Uhorsku, čím dáva Maďarom privilegované postavenie, žiadajúc len rovnoprávnosť v presne vyznačených hraniciach okresov, obývaných skoro výlučne Slovákmi. Už samo vyzvanie k slávnostnému zhromaždeniu v Turčianskom sv. Martine, vydané zo zhromaždenia sväto-martinských mešťanov 9. mája 1861, znelo veľmi pokojamilovne a znášanlive. Boli v ňom zvaní všetci slovenskí národovci v Uhorsku na deň 6. júna 1861 „ku porade a usporiadanie žiadostí Slovákov na základe svornosti všetkých národností v Uhorsku a na základe jednoty celého Uhorska“.

U snemu uhorského slovenské memorandum nemalo zdaru, biskup Štefan Moyses⁹ išiel s ním teda k panovníkovi do Viedne. Na základe knižky Svetozára Hurbana, „Storočná pamiatka narodenia Štefana Moysesa“, Baudouin de Courtenay obšírne píše o tejto Moysesovej misii.

„Zorganizoval novú deputáciu, postavil sa jej na čelo a vydal sa s ňou do Viedne, kde si vymohli audienciu u cisára 12. decembra 1861. Moyses hovoril v mene slovenského národa s veľkou dôstojnosťou a dostal od panovníka priaznivú odpoveď. Vzájomné porozumenie obľahčili vlastné slová kráľovského reškriptu zo dňa 21. júla 1861, ktorým odpovedalo sa na snemovú adresu: „Čo týče sa pozostalých častí ústavy z roku 1848, snemu je známo, že tie zákony, nezhodujú sa v mnohých punktoch s jasným ustanovením i pragmatickej sankcie, nemôžu nijako obstáť zo stanoviska právneho a že nielen narušujú práva iných našich krajín, ale i krivdia značnej časti národov, žijúcich pod korunou uhorskou, v ich záujmoch národných a tým nevyhovujú miestnym pomerom národným v krajine Uhorskej.“ A ďalej: „Pokladáme za potrebné vyzvať snem, aby buď na základe našich kráľovských predlôh alebo návrhov vyslaneckých rokoval o takom zákone, ktorý by obsahoval jasne a zreteľne vyslovené práva nemaďarských obyvateľov nášho kráľovstva uhorského, tak čo do rozvoja jazyka a národnosti, ako čo do ich pomeru k verejnej správe.“

Vychádzajúc z týchto slov cisárových, podotkol biskup Moyses, že nielen nestalo sa tak, ale naopak uhorská vláda chce do nemaďarských škôl zaviesť vyučovací jazyk maďarský. Slováci že očakávajú už pomoci jedine od trónu, i prosí deputácia, aby na základe panovníkových slov národné práva najvernejšieho národa slovenského boli podrobne ustálené a trvale zabezpečené príslušnými inštitúciami.

Ku koncu svojej reči Moyses podal kráľovi prosbu Slovákov s pripojeným memorandumom a vlastným dodatkom. Prosba obsahuje štyri punkty: 1/ Utvorenie okolia zo stolíc Prešporskej, Nitrianskej, Tekovskej, Trenčianskej, Hontianskej, Zvolenskej, Turčianskej, Oravskej, Liptovskej, Novohradskej, Gemerskej, Spišskej, Šarišskej, Abaujskej a Tornianskej; 2/ tento dištrikt budiš integrálnou časťou Uhorska; 3/ panujúcim jazykom v ňom pri poradách i správe budiš slovenčina; 4/ školy svoje Slováci budú si spravovať v zmysle platných predpisov.

V svojom dodatku, majúcom veľkú dôležitosť historickú i politickú, Moyses ukazuje predovšetkým na nezvratnú historickú pravdu, že zakladateľ kráľovstva Uhorského, sv. Štefan, nevybudoval ho na niektorej zvláštnej národnosti. Inkunábule tohoto kráľovstva nič nevedia o privilegovanom národe maďarskom. Štefan spomína výslovne rovnosť všetkých jazykov.

Odpoveď panovníka znela:

„Teší ma, že vás tu vidím ako tlmočníka zmýšľania môjho vo všetkých ťažkých dobách verného a lojálneho národa slovenského z uhorskej časti ríše. Vaše sťažnosti a prosby uvážim a podľa možnosti budem ich mať na zreteli. Čo sa týka záležitostí školských, spomenuté nariadenia, ako sami vravíte, stali sa proti mojej vôli, i urobím poriadky čo najskorej, aby sa tomu odpomohlo. I v inom ohľade dám preskúmať prosby a žaloby, aby sa im podľa možnosti vyhovelo. Opakujem, že ma tešilo vás vidieť.“

Napriek takýmto slovám panovníkovým intrigy peštianske vykonali, že slovenské memorandum i vo Viedni odložili ad acta. Sklamaný a roztrpčený tým nezdarom a mnohými inými zjavmi, vysvetlil to sám Moyses ako sa zdá, veľmi trefne: „Vo Viedni je hlavným hýbadlom celej politiky strach. Kto vie tam na patričnom mieste nahnať dostatočnú porciu strachu, ten je pánom.“

Profesor J. Baudouin de Courtenay v 3. čísle „Slovanského Přehledu“ pokračuje:

„Kedysi žili uhorské národy pospolu v zhode. Až keď v celej Európe prebudili sa inštinkty nacionalistické a medzinárodná nenávisť, vystúpili i Maďari so svojimi neomalenými nárokmi na výlučné panstvo v zemiach koruny sv. Štefana, počali považovať seba za jediný štátotvorný živel a vnucovať iným svoje zvláštnosti národné. Pomerne už dávno všelijakými prostriedkami násilia a moci uvádza sa do života snaha o zmaďarizovaní všetkého nemaďarského. A táto snaha dostala prevahu nad všetkými inými záujmami, i nad záujmami hospodárskymi, kultúrnymi atď. Vláda, súc v rukách ,panujúcej národnosti‘, utieka sa stále k prostriedkom provokačným a anarchistickým.

K vedeniu podobnej bezohľadnej politiky je potrebný cynizmus Bismarckov. Maďarskí činitelia však nevyšvihli sa tak vysoko a potrebujú zámienky na ospravedlnenie svojich odnárodňovacích zločinov. Takouto zámienkou sú „historické práva“, na ktoré obyčajne odvolávajú sa znásilňovatelia slobody, straníci neznášanlivosti spoločenskej i politickej. To sa rozumie, že slávne historické práva sa zahadzujú, ak nehodia sa do počtu milovníkov cudzieho majetku.“ Spisovateľ toto dokazuje i zničením samosprávy Sedmohradska, zabratím Rjeky, odtrhnutím Dalmácie od Horvátska a Slavónie.

Z práv historických pochopili Maďari predovšetkým práva koruny sv. Štefana, vyznačujúce sa neobyčajnou rozťažiteľnosťou a vedúce národných fanatikov ku stotožňovaniu Uhorska s Maďarmi. Osudný ten blud spočíva predovšetkým na hre slov Magyarország! Okrem Maďara nič nemá práva bytu v štáte maďarskom. Cesta to veľmi klzká, a neradil by som, aby ju boli nastúpili aj iné národy, ktoré dosiaľ len túžia a vzdychajú po rozmanitých korunách.“

Profesor Baudouin de Courtenay medzi inými prevrátenosťami vykladá, ako stotožňuje sa v Uhorsku pochop maďarstva a zemianstva! „Veď predsa šľachte celkom prirodzene prináleží vláda v krajine a jazyk šľachty má byť panujúcou rečou! Podobne nemeckosť pobaltickej šľachty dodávala pobaltickým guberniam v Rusku nemeckého rázu, a podobne poľská alebo spoľštená šľachta vtiskovala susedným západným provinciám terajšieho Ruska silnú známku poľskosti. Dnes, pravda, časy sa zmenili, a v Uhorsku aj inde vystúpili na javište sveta aj iné triedy spoločenské s nárokmi na život a na účasť v politike — na druhej strane zas miesto šľachty rodovej vždy viac zaujíma aristokracia finančná a kapitalistická. Ale je to vlastne len zosiľňovanie tej istej armády rekrútami z iných ,spoločenských kruhov‘.“

Spisovateľ podotýka, že zimničná činnosť maďarizačná povstala zo strachu o maďarskú národnosť. Zavčasu zjavili sa však i ľudia upozorňujúci na nebezpečnosť maďarizácie. „Pravda, ozývali sa veľmi zriedkavo a boli hlasom volajúceho na púšti. Všetky výstrahy Széchenyiho, i osvedčenia hlbokého politického rozumu, hlásané Deákom, konečne i stále napomínanie Mocsáryho k spravodlivosti oproti ostatným národom zostali bez najmenšieho účinku. Naopak, ctený kedysi a velebený Mocsáry tratil populárnosť, až zostal cele osamotený a konečne div že nebol vyhlásený za zradcu.

A úsilie maďarizačné je márna vec už z tej príčiny, že nemožno udusiť národa národne upovedomeného… Niečo iného by bolo, keby bolo možno všetkých Slovákov vypudiť; tak aby aspoň za použité k tomu prostriedky hovorili ich účinky, ktoré bývajú mnohým politikom, obhajujúcim výnimočné stavy a všelijaké iné bezprávia, dostatočným ospravedlnením všetkého. Ale o vypudení alebo vyhubení Slovákov dnes niet pomyslenia, nezíska sa tedy okrem vzájomného rozdráždenia a rozpálenia nepriateľských citov ničoho.

Keby sa ešte Slováci málo množili a ľahko ustupovali iným plemenám. Ale to práve nie. Slováci prináležajú k plemenám veľmi húževnatým. Dľa všeobecnej mienky pri vzájomnom styku rozličných plemien uhorských ustupuje Srb ako Nemcovi, tak Slovákovi, Slovák však jedine Rumunovi. Pri stýkaní Slovákov s Nemci sú výhľady etnografického víťazstva asi jednaké; ale i pri tom sú celé obce, ba celé okolia kedysi nemecké teraz slovenské. Sú to Nemci poslovenčení.“

Spoločným príznakom ľudí je, že sa radi klamú. Profesor Baudouin de Courtenay u Maďarov taký sebeklam vidí v takzvanej „národnostnej štatistike“.

(1898)

Poznámky a komentáre

1. Jean Baudouin de Courtenay (1845 — 1929) — poľský jazykovedec. Okrem problematiky poľského jazyka sa zaoberal aj ostatnými slovanskými jazykmi a nárečiami.

2. František Šimáček (1834 — 1885) — popredný český novinár a nakladateľ.

3. Postavenie Slovákov v Uhorsku.

4. O živé rody sa jedná v každom čase; tým treba venovať pozornosť, keď sú aj v minorite, kým len existujú, čo vždy môže byť historickým základom, ktorý sa oživoval alebo sa na tejto pôde pestoval…

5. Leo Thun (1811 — 1888) — český miestodržiteľ, r. 1849 minister školstva rakúskej vlády. Zaviedol na stredných školách ako vyučovací jazyk materinskú reč. Na Slovensku iba sedem gymnázií používalo bibličtinu alebo češtinu a v štyroch školách bola výpomocným jazykom. Autor brožúry Der Slavizmus in Böhmen, v ktorej sa zastáva českej národnosti. Na ňu nadväzuje Worte eines Čechen veranlasst durch die Graf Jozef Matias von Thunsche Broschüre. Leipzig 1845. Žiadal spravodlivosť pre Slovanov.

6. Lajoš Kossuth (1802 — 1894) — vodca maďarskej liberálnej buržoázie a šľachty.

7. Pozri poznámku č. 2/15.

8. Mikuláš I. (1796 — 1855), (Nikolaj I.) — cár, ktorého hlavným rysom panovania bolo chrániť Rusko pred západným revolučným hnutím.

9. Štefan Moyses (1796 — 1869) — národný a kultúrny pracovník, banskobystrický biskup, prvý predseda Matice slovenskej.