Dielo 6. História

^[469]

Z veľkých mužov, narodených slovenskému národu na konci minulého storočia, Štefan Moyses bol najmladší: od Šafárika o dva roky, od Kollára o štyri, a od Hollého mladší až o dvanásť rokov.

Kde sa prebudilo v Moysesovi národné povedomie slovenské, ešte vari nevieme. Keď učil sa v Trnave, bol tam profesorom Jur Palkovič, podľa všetkého, čo známe o ňom, dobrý, tvrdý Slovák, charakterný muž; ale nevieme o Palkovičovi, ako účinkoval v svojom povolaní, na mládež, aký bol mimo svojej privátnej izby. Po Trnave Moyses učil sa na semeništi peštianskom; aký bol tam duch? tiež nevieme. Ale ako kaplán peštiansky, v krážoch Kollára a Hamuljaka,¹ Moyses je už hotovým Slovákom. Vo februári 1831, už zo Záhrebu, píše Kollárovi: „Ačpráve už od dávneho času nič jsme si nepísali, úfam predce, že od Prítele Hamuljáka zrozumeli jste, že jsem zdravý a že Vás i posavád, tak jak od počátku našého seznání, ctím a milujem.“ (Sl. Pohľady 1895, str. 498, 499.) Hamuljak vtedy poznove hľadal spôsob k založeniu slovenského časopisu, o ktorom už roku 1827 bol písal Šafárikovi do Nového Sadu, že „ustanovili jsme najvyšším dovoleniem s pomocú mnoha učených Slovanóv^[470] počátkem budúceho roku 1828 časopis pre všeliké stavy a povolániá vydávať…“ (Sokol 1865, str. 131.) Moyses tedy píše ďalej Kollárovi v tom istom liste: „Prítel Hamulják rozveselil mna se svojím projektom, len mu nedajte zaspať.^[471] Žádal bych ale, aby ste mňa o každém kroku ve věci tejto učineném ponaučili, obzvláště ale jestli jedenkrat dovolení dojde, neb nezameškám všecku, kterú mám ve světě známost k prospěchu cílu tohoto užiti… Pán Kuševič, za Referendára k Uherskej Kancelárii jmenovaný, nás zanechal; velice žalím, že jsem s ním pred odchodem hovoriť a Noviny naše jemu pod ochranu poručiť nemohel.“

V Horvatsku bol dr. Štefan Moyses od 1. januára 1830, najprv profesorom filozofie na kr. akademii záhrebskej — až do roku 1847, potom kanonikom záhrebským. V marci 1851 odišiel domov, zaujať biskupskú stolicu bansko-bystrickú.

Jedenadvadsať rokov slúžil bratom Horvatom!… Po tak dlhom čase vrátil sa domov ako biskup slovenský. Nemôžem to dokumentovať, ale mne sa tak vidí, že vymenovanie Moysesovo nestalo sa bez pričinenia jeho peštianskeho priateľa, Jána Kollára. Vo Viedni poznať Moysesa mali príležitosť: s bánom Jelačičom tam pracoval od augusta 1849 do júna 1850, a vtedy, keď tak potrebovali a vyhľadávali ľudí, neupozorniť sa na takú osobnosť, ako Moyses, bolo nemožno. Pravda, vtedy už prislúchal (od roku 1844) k duchovenstvu záhrebského biskupa a tí, ktorí upozornili sa na neho vo Viedni, možno ani nevedeli, že pravá ruka horvatského bána je vlastne Slovák. Ale vo Viedni ešte od prvej polovice roku 1849 bol i Kollár — ako dôverník vlády v záležitostiach Slovákov sa týkajúcich. Vieme, aký činný bol tam Kollár najmä v prvé časy. Jeho dielom bolo i to, že vláda vzala do rúk znovauvedenie českej literárnej reči u Slovákov. A že by ten neúnavný, ten búrny Kollár nebol vedel, aké úmysly majú s uprázdneným biskupstvom banskobystrickým? A keď raz vedel o tom, že on nebol prišiel na Moysesa, s ktorým v dvadsiatych rokoch žil v Pešti, ktorého i roku 1841 na svojej ceste do Itálie navštívil v Záhrebe.^[472]

V Starých novinách Ribay⁴ poznamenáva pri jednom svojom tvrdení, že aby tomu veril len ten, kto chce. Ani ja nenanucujem túto svoju domnienku nikomu — kým nebude dokumentovaná. Ale mne dobre padne veriť tomu, vidím v tom spojitosť duchov slovenských, vidím, že Slovák podopiera plecom svojho brata.

Moyses už bol v Bystrici, vlastne v sv. Kríži tekovskom, ale okolnosti sa veľmi zmenili. Vo Viedni skoro zabudli na sľuby; i dobré úmysly (na pr. u L. Thuna) akosi vybľadli, ani bylina v podzemnom povetrí a bez svetla. Nastala nepekná perioda. Slovákov, v službe postavených, dali do maďarských krajov, aby ich zbavili možnosti urobiť niečo za povznesenie svojho národa. (A keby ich bolo bývalo čo len sto, ale všetkých takých spolu ani desať! A i tých sa báli.) Moyses, majúci umu, i srdca, i temperamentu, potrebného k tomu, aby mohol pohýbať slovenský národ, musel sa nedobre cítiť v svojom Kríži. Vrstovníkov jeho z predošlého storočia, do nedávna tak mocne vplývavších na Slovákov, už nebolo. Kollár umrel skoro (v januári 1852), Hollý ešte roku 1849, a Šafárik žil už dávno v Prahe, prestal sa starať o duchovný život slovenský tak, ako staral sa ešte z Nového Sadu. Mladí, ktorí v štyridsiatych rokoch boli sa pustili na krídla, ktorých dielom bol slovenský pohyb v rokoch 1848 — 1849, zatíchli v tom nedobrom povetrí, po tom mraze. Literárne pomery boli také, ako by sa všetko išlo zmariť, čo dokázalo sa v štyridsiatych rokoch. Z časopisov, vychodivších do roku 1848, ostali iba Slovenské pohľady; v auguste 1852 zanikli i tie. Držali sa cirkevné orgány, Katolícke Noviny i Cyrill a Metod, preto, že tie prvé v Pešti mali za sebou spolok, Cyrilla a Metoda však, už zaniknutého, ujal sa biskup Moyses hneď po svojom príchode do Banskej Bystrice.^[473]

V celom tom desaťročí širšie kruhy slovenské málo vedeli o Moysesovi. On staral sa o školy bystrické a o zanedbanú hospodársku stránku biskupstva. Okrem peňažitého podporovania Cyrilla a Metoda zamiešal sa do jeho jazykovej stránky, i vykonal svojím vplyvom (redaktorom bol M. Chrástek⁶), že časopis, od januára 1852 v slovenskej reči vydávaný, ešte v roku prešiel k takzvanej „staroslovenčine“ a či češtine. Ale to nepodarilo sa Moysesovi. Ján Palárik, zakladateľ a prvý redaktor Cyrilla a Metoda, svojím spisom Ohlas Pravdy (v Pešti, 1852, 8°, str. 84) rezko vystúpil proti Chrástekovi a Slotovi⁷ a bezprostredne i proti Moysesovi.^[474] Výsledok bol, že literárnej slovenčine, otrasenej akciou z Viedne idúcou, týmto sa iba pomohlo.

Ale Moysesovi bolo súdeno pomôcť jej ešte inak. V júni 1859 na policiach Solferina jedným úderom odzvonilo sa politike viedenskej, pri ktorej celých desať rokov duchovné povznesenie nebolo možné ani pre Slovákov. V Uhorsku klonilo sa všetko k tomu, že nastane zmena veľká. Bystrický biskup tiež vystúpil zo svojej rezervy. V svojej krásnej, formou i obsahom krásnej silvestrovskej kázni^[475] roku 1855 v sv. Kríži poučoval svojich poslucháčov, že čo s časom hynie, nemá dokonalej ceny; no nezameškal doložiť, že on neradí bezvýnimočne opovrhovať všetky statky a úžitky tohoto sveta: tak vraj bohatstvo spravodlivým spôsobom zaopatrené môže uľaviť núdzu mnohých, moc môže ochraňovať nespravodlivo prenasledovaných. S nastúpením 60-tych rokov Moyses videl, že tu je čas, aby on svoju moc, poskytovanú biskupskou hodnosťou, vynaložil k ochrane nespravodlivo prenasledovaného svojho národa. V decembri 1861 bol už na čele slovenského vyslanstva vo Viedni pred cisárom s turčiansko-sv.-martinským memorandumom. V Budíne u námestníctva tak koná, tak prostredkuje, tak nalieha, ako prosí a upozorňuje vo Viedni pri dvore. Robí to všetko nielen s veľkým umom, s veľkým umením, ale s takým povedomím, s akým v mene Slovákov ešte sa nevystupovalo. Nevdojak pomyslí si človek, kde majú terajší svetácki biskupi rozum, že tak predávajú svoju moc?! V auguste 1863 už otvára prvé valné zhromaždenie Matice slovenskej; vyvolený za predsedu, osvedčuje, že za hodnosťami nikdy nebažil, „ale kde je otázka o službe národu môjmu slovenskému“, jakživ sa neodťahoval, ani sa nejde, ani nechce, ani nebude. Predsedníctvo jeho, vedenie tohoto valného zhromaždenia dodalo lesku slovenskej veci. Matičné zhromaždenia razom stali sa národným sviatkom, odobrujúcim duchov. Reč, ktorou o rok pozdejšie Moyses otváral druhé valné zhromaždenie Matice Slovenskej, superintendent dr. Karol Kuzmány, zachvátený dojmom nazval tam v zhromaždení „rečou svätou, na Slovensku nikdy neslyšanou“, a M. M. Hodža ešte doložil k slovám Kuzmányho: „Som človek, ktorý od narodenia svojho neprekonaným citom lásky k ľudu a rodu svojmu ako mi to milosť božská dala, vedený a hnaný, málo som mal, málo zažil podobných okamžení, ako je toto; a preto, drahí bratia, nemôžem sa zdržať, abych nevyjadril tú uveličenú radosť moju nad zjavným vyslovením toho, čo som, chodiac medzi ľudom svojím, asi 26 rokov z tvári jeho čítal, čo tak urosilo a sperlilo oči naše, čo, jako som sa nazdával, že nikdy nepríde vo verejnosť: keďže mi bolo dano počuť tu vynesené slovo, toto samé slovo našich prosieb, slovo to žalmov a citov našich…“ Ešte velebnejšia bola však reč predsedova v treťom valnom zhomaždemí Matice Slovenskej (1865). Spomínajúc ťažké osudy Slovákov, Moyses hovoril: „Rode môj, milý národe slovenský!… neukazuj mi svoje tvrdé mozole: znám ich! lež priam to mi štiepa srdce horkou žalosťou, že z tak mnoho tvrdých mozoľov tak málo úžitku pre teba.“ Alebo: „Rozptýlený si ako zrnká poľa piesočnatého, ktorými zahráva každý vietor. Zostav sa tedy osvetou duševnou, povedomím národným, obecnomyseľnosťou… Odkiaľže bys pomoci očakávať mal, ak nie od svojeti?“ Tak mohli účinkovať slová Ľudovíta Štúra, keď 18. septembra 1848 viedli slovenských dobrovoľníkov od Moravy na Slovensko. „Bojovníci!“ hovoril Štúr — „pozrite na túto otvorenú dolinu: tá nás vedie k cieľu nášmu. Za tými vŕškami, tam leží Slovensko, rodina naša, národ ubiedený, utláčaný, od tisíc rokov všetkej samostatnosti pozbavený, národ povrheľ… Rozvili sme už zástavy… sľúbte nám, že ich neopustíte v žiadnom boji, v žiadnom nebezpečenstve!“

Ale, ako označeno, namierenie moje je pripomenúť ďalší pomer Štefana Moysesa k literárnemu jazyku slovenskému. V druhom valnom zhromaždení Matice Slovenskej (1864) so všeobecným odobrením bol prijatý návrh I. podpredsedu Kuzmányho, „aby sa cieľom podania spisovateľom matičných kníh istých pravidiel zo stanoviska rovnosti písomníckej i tam, kde by ešte i vedľa vôbec prijatých mluvnických diel p. člena M. Hattaly¹⁰ rúznosť u spisovateľov panovala, mluvnica Hattalova s ohľadom na užívanú Viktorinovu¹¹ a vyšlú Mrázovu¹² sl. predchodcom a prvým učiteľom terajšieho spisovného jazyka našeho p. výborníkom M. M. Hodžom preskúmala, s tohotže p. výborníka mienkou výboru predložila, a týmto odobrená matičným spisovateľom k nasledovaniu podala.“ (Letopis Matice Slovenskej, II, str. 18.) Nasledujúceho roku v augustovom výbore, pod predsedníctvom Moysesovým, M. M. Hodža oznamoval, že do budúceho (1866) valného zhromaždenia vyhotoví a podá „Započaté už samostatné dielo v mluvnici našeho jazyka“. Po osvedčení Hodžovom uzavreto, že „dotiaľ a kým sa vôbec niečo určitejšieho v záležitosti pravopisu slovenského nerozhodne, písať dľa spôsobu dosiaľ prijatého a v matičných spisoch užívaného.“ Matica teda starala sa o literárny jazyk, múdre starala sa o to, aby sa jednako písalo. Pravda, od Hodžu okolo r. 1865 už nebolo možno dostať prácu, nemal pokoja, aký vyžaduje sa k takej práci. Akokoľvek, Matica chválihodne starala sa o to, aby v slovenskom pravopise nebolo koľko hláv, toľko rozumov. A predsa nie v tomto punkte je jej zásluha, veľká zásluha o slovenský jazyk. Kým páni vo valnom zhromaždení a vo výboroch pod predsedníctvom Moysesovým radili sa o mluvnici, o pravopis „matičných spisovateľov“, „matičných spisov“, svojou vážnosťou, ktorú vydobyla si hneď v svojich prvých dňoch, Matica Slovenská rozhodla dôležitejšiu vec: otázku literárneho jazyka slovenského, tak znebezpečeného na počiatku päťdesiatych rokov viedenským tlakom.^[476] Za krátku dobu svojho účinkovania Matica nemohla vykonať pre slovenský národ ničoho väčšieho. Nech potrvá literárna rozorvanosť slovenská, po 1867. roku boli by nás pomútili, roztrhali, demoralizovali, na dlhú dobu udusili slovenského ducha. Zo spisov, vydávaných pre Slovákov v 60-tych rokoch od ľudí, ktorí stáli vlastne mimo národného pohybu slovenského, na pr. z rozličných kalendárov, jarmočnej i úradnej literatúry, najlepšie vidno, ako postupne vydobýval si platnosť na strednej slovenčine založený náš literárny jazyk autoritou Matice slovenskej. Na pr. kalendár, ktorý v rokoch 1860 — 63 vychodil v takzvanej česko-slovenčine, roku 1864 už silne klonil sa k čistej slovenčine, a roku 1866 vyšiel už celkom podľa „matičných spisov“. Vláda peštianska mala v každom čase dosť ľudí, podkopávajúcich slovenskú vec, ale do roku 1867 Matica už tak bola utvrdila literárnu slovenčinu, že za Eötvösa¹⁵ všetky knižky pre elementárne školy slovenské v nej boli vydávané. Až pozdejšie, už v 70-tych rokoch, probovali so šľabikármi a čítankami i vo východných dialektoch našich. No slovenčine, ako utvrdenému literárnemu jazyku, vtedy už nemohli ublížiť.

Tak Moyses, ktorý toľko literárno-jazykových premien prežil, prišiel ustáliť literárny jazyk slovenský. V Pešti, za času jestvovania ešte bernolákovskej školy, lebo držal nad ňou ruku tvrdý Palkovič a vtedy kvitol Hollý: Moyses žil pod vplyvom v tej veci neustáleného, búrneho Kollára. V Záhrebe dva razy prišlo mu učiť sa literárnemu jazyku horvatskému. Vrátil sa domov z Horvatska práve v takom čase, keď slovenčinu všetko bolo poopúšťalo, až na malý krúžok Hurbanových Slovenských Pohľadov. Svoj prvý pastiersky list vydal vo viedenskej „staro-slovenčine“; jeho podporou v januári 1852 vzkriesený Cyrill a Metod začal vychodiť v opravenej slovenčine, ale ešte v tom roku premenil toto svoje rúcho. Tak za zdalo, že so slovenčinou je veľmi zle. Ale otvorila sa Matica pod predsedníctvom Moysesovým, a leskom tým, ktorý mal spolok od jeho osobnosti, od jeho svetlého, zjednocujúceho zjavu, Matica zasvietila a postavila hodžovsko-hattalovský literárny jazyk slovenský na nepodvratný základ. To zostane veľkou zásluhou Matice Slovenskej, a to ďakujeme Štefanovi Moysesovi.

Škoda veľká, že nepracoval viac literárne. Mal všetky podmienky k tomu, aby obohatil literatúru. Ale už tá veľká premenlivosť literárneho jazyka, ktorá sprevádzala ho v celom živote, nemohla ho priťahovať k literárnemu trudu. Už v Záhrebe bál sa vraj stučnenia a preto pílieval drevo. Možno, tá príčina prispela i k tomu, že obľúbil si záhradníctvo. Jeho myšlienky o záhradníctve vôbec, a o štepárstve obzvlášte, vyšlé v matičnom Národnom kalendári na rok 1866 a súčasne i ako 7. číslo matičných spisov (B. Bystrica 1865, str. 28 v 8°), ukazujú vedľa vecných veľkých známostí i vzácneho spisovateľa, ducha hlbokého, milého. Odvolajúc sa na apoštola Pavla opakovane spomínajúceho prácu vlastných rúk svojich, na sv. Patrícia, tiež pracovávavšieho vlastnými rukami, a na vratislavského biskupa Dippenbröcka, revnivo zaoberavšieho sa pestovaním a zdokonaľovaním ľanu, bystrický biskup písal: „Mám tedy skvelé príklady pred sebou, abych i ja, podľa slabosti mojich síl a podľa zásoby mojej skúsenosti, v dobách zbývajúcich od úradu biskupského, vlastnými rukama pracoval a tak rozvážnu, poriadnu pracovitosť v mojom milom národe rozširovať pomáhal.“ (Str. 27.) Tam spomenul i to, v akom stave našiel majetky bystrickej biskupie. „Usadiv sa počiatkom jari r. 1851 vo sv. Kríži, nenašiel som na celom statku iba samú pustotu a nedostatok. Ani pierka, ani chlpa: rolí málo, i to zväčša len záložné, mimo krajinskej dane znamenitými (veľkými) poplatkami obťažené; lúk vo dvadsať chotároch ani toľko, čo mnohí jednotliví páni farári v úrodnejších vidiekoch vlasti našej držia; stavísk mnoho (do pol druha sta), z veľkej časti ošarpaných. Všetko to vyzeralo tak clivo, že pár čeladí dovedených z Chorvátska, zhrozovších sa tej všeobecnej pustoty, do svojej otčiny zutekať hodlalo. Mimo znamenitej kolikosti hôr a lesov našiel som iba jeden predmet, ktorý ma tešil: priestrannú záhradu pri dome mojom sv. Krížskom; lež i tú v tak zapustenom stave, že ctení údovia slávnych vyslanství, ktoré ma hneď po príchode mojom srdečným privítaním uctili, nad pustotou tejže záhrady vzdychávali.“ (str. 23.)

Teraz Fr. Richard Osvald vydal Moysesových 8 kázní, povedaných ním v čase od roku 1851 do 1862 v Banskej Bystrici a sv. Kríži pri poslednej chrámovej pobožnosti v roku. Málo, všetkého 34 strany v osmorke, ale považujeme to za veľmi vzácny príspevok k duchovnému fondu slovenskému. Také 34 strany robia česť jazyku, v ktorom sú vytlačené. Reči tie ukazujú vysokovzdelaného človeka, hlboký um, rozvitý vkus, a v nich — po čom poznať kresťana a biskupa — nie že by sa mračila, ale svieti starosť o dušu. Samé naučenie, samé povzbudenie, vykladanie hlbokých právd životných. Že reči sú rovnako vzácne pre kresťana ktoréhokoľvek vierovyznania, biskupovi mocnej kat. cirkve to snáď nikto nepripíše k ujme. A tá precíznosť slova, výrazu, ktorou vyznamenával sa Moyses. I kde borí sa s formou slova, zmyslom svojím jeho výraz je primeraný, pochop určite vyjadrujúci. Keď však hovorí v pohnutí, unesený, zachvátený, precíznosť jeho slova je až na počudovanie. Dar, ktorého nedostáva sa obyčajným smrteľníkom!

Pre Slovákov, podelených dolinami, stoliciami, dialektom,^[477] krojom, i vierami, pre Slovákov bez citu spolupatričnosti žijúcich, Moysesov svetlý, zjednocujúci zjav bol požehnaním. Moyses v šesťdesiatych rokoch zvelebil slovenský život. Že v politike zvrtlo sa k veľkému neprospechu Slovákov, nie je jeho vina; ani nie je vina Slovákov vôbec. Zmysel roku 1867 vysvetlí všetko.

V prípise, poslanom valnému zhromaždeniu Matice Slovenskej roku 1866, hovorí predseda, že bol oddialený okolnosťami svojho biskupského úradu, na svoju „hlbokú žalosť“, i vyznáva verejne, že svoje pridruženie k Matici Slovenskej považuje „za najzdarilejší krok v dlhovekom živote svojom“.

(1897)

Poznámky a komentáre

1. Martin Hamuljak (1789 — 1859) — organizátor kultúrneho života, redaktor

2. František Dobromysl Trnka (1798 — 1837) — český buditeľ a spisovateľ. Zostavovateľ moravského spisovného jazyka. Proti tomuto jazyku ostro vystúpili moravskí spisovatelia a Palacký.

3. Martin Veselovský (1832 — 1876) — kultúrny pracovník

4. Juraj Ribay (1754 — 1812) — etnograf, publicista

5. Samuel Czambel (1856 — 1909) — jazykovedec

6. Michal Chrástek (1825 — 1900) — bibliograf, historik, redaktor

7. Juraj Slotta (1818 — 1882) — spisovateľ, publicista, a prekladateľ

8. František Richard Osvald (1845 — 1926) — redaktor, editor, publicista, kultúrny a osvetový pracovník

9. Karol Salva (1849 — 1913) — osvetový pracovník, kníhtlačiar a vydavateľ

10. Martin Hattala (1821 — 1903) — jazykovedec, profesor na Karlovej univerzite v Prahe. Známa je jeho práca dvojdielna Mluvnica jazyka slovenského vydaná r. 1864 a 1865.

11. Jozef Karol Viktorin (1822 — 1874) — literárny organizátor

12. František Mráz (1835 — 1884) — pedagóg a jazykovedec

13. Andrej Radlinský (1817 — 1879) — redaktor, vydavateľ, publicista

14. Daniel Gabriel Lichard (1812 — 1882) — novinár, osvetový a ľudovýchovný pracovník, organizátor a propagátor družstevného hnutia na Slovensku

15. Jozsef Eötvös (1813 — 1871) — spisovateľ, politik, predstaviteľ politického liberalizmu. Ako minister školstva uhorskej vlády sa snažil o reformu školstva s prihliadnutím na potreby nemaďarských národností v Uhorsku.