Dielo 6. História

^[381]

V článku takto nazvanom a vytlačenom v 6. čísle lanských Prúdov bratislavských profesor Václav Chaloupecký s malicióznymi protislovenskými úškľabky vykladá, že slová „tisícročná poroba“ slovenská sú lesklou frázou, ktorou zakrývajú sa samé nepekné, nedobré popudy.

Slová o tisícročnej porobe Slovákov sú vraj len „doplňkem maďarské stejně lesklé a bohatýrské a stejně pochybené fráze o trvání tisícletého království maďarského národa“. Pravda, „Slovensko po dlouhá století bylo odloučeno od českého státu“, ale tisíc rokov toho nebolo. Pripojenie Slovenska k uhorskému kráľovstvu stalo sa okolo 1025-ho roku, tak vraj do 1918-ho činí to nie tisíc, ale len asi 900 rokov. Áno, i za tých 900 rokov, hoci Slovensko „státoprávně netvořilo s Čechami a Moravou jeden státní celek“, jednako vraj nemožno nevidieť, že „během těchto deviti set let Slovensko odlučovalo se na kratší a delší dobu od vlastního Maďarska za Dunajem a za Matrou, ba že odlučovalo se a bylo po dlouhou dobu odloučeno od země Maďarů dokonce státními hranicemi“! O takom krátkom odlúčení, ako za Matúša Trenčianskeho (v 14. storočí) a za Jiskru¹ (v 15-tom) on vraj ani nehovorí. Ale čo tu bolo v storočiach 16. a 17-tom! „Celá oná krajina, která byla puvodní zemí Maďarů, starodávna Pannonie, sahající na sever až k Dunaji a na západ k Matře a rozsáhlým pomezním horám slovenským, stala se kořistí Turků, Sedmihradsko pak s horním Potisím stalo se nejprve vlastním „královstvím uherským —“. Tu hlavná vec, „naníž třeba položiti důraz, je však fakt, že Slovensko, t.j. kraj mezi hranicemi Moravy, Polska, Dunajem a pomeznými horami…, bylo státními hranicemi odloučeno od krajů maďarských a vnitrně žilo po celé století 16. a 17. (vlastně až do r. 1723) zcela a naprosto odlišným životem než tyto“… Krajina medzi Moravou, Dunajom a Karpatmi v 16. a 17. storočí mala vraj „svého vlastního panovníka (Habsburga), který nevládl v krajích vlastně uherských, měla svoji vlastní ústavu… měla svůj vlastní a od maďarských zemí odlišný vývoj kulturní, sociální, hospodářský, náboženský (a náboženská otázka v této době je nervus rerum), literární, jazykový atd. Odluka Slovenska od maďarské Pannonie… byla fakticky v 16. a 17. století úplná. Slovensko žilo vlastně od roku 1526 až do jeho (!) ústavního spojení se zeměmi na Turkách Habsburky dobytými 1723 pod etiketou ,uherského království‘ samostatním státním životem, který svým celkovým rázem úzce souvisel se státním, ústavním a kulturním životem na západě za Moravou, avšak zcela byl odloučen a odlišný od státního, ústavního a kulturního života za Dunajem a za Matrou“.

Toto je jadro článku. Človek obzerá sa, ako v nedorozumení, či dobre číta, alebo či je to nejaký žart, azda satira. Ťažko mu veriť, že sa to tu vážne myslí.

Nuž predovšetkým nie je pravda, že by sa Slováci tak boli odvolávali na svoju tisícročnú porobu, ako sa to vykladá. Kedy? Kde? Veď Fr. V. Sasinek, ktorý vyše šesťdesiat rokov písaval o dejinách Slovenska, rád hovorieval o údelnom kniežatstve nitrianskom, čiže o istej samostatnosti Slovenska; Jonáš Záborský, ktorý mal zvláštne čutie objasňovať minulosť, i roku 1867-ho zaujímave vykladal,^[382] že národný úpadok Slovákov je len od konca 18. storočia, do tých čias na Slovensku i najprednejšie, najmocnejšie rodiny priznávali sa ku „slovenskej nácii“.

Ale začnem od konca tejto „histórie“, od 17. storočia.

Slovensko od 1526. roku až do 1723-ho žilo vraj samostatným štátnym životom, odlúčené od kultúrneho, sociálneho, hospodárskeho, náboženského života maďarského. Nuž ja poviem niečo o náboženskom živote.

Po moháčskom svojom víťazstve (1526) Turci už 1541-ho zaujali Budín a odtiaľ postupovali hore Dunajom, aby mohli ohrozovať Habsburgov vo Viedni, v ich vlastnom sídle. Tak z Ostrihomu primas-arcibiskup s celou stolnou kapitulou odišiel nahor, do Trnavy. Trnava, ktorú na „odlúčenom“ Slovensku Chaloupecký predstavuje si odlúčenou, stala sa sídlom katolíckej cirkvi uhorskej. V prvé časy zvláštnejšieho významu to nemalo. Ale dostal sa v prvej štvrti 17. storočia na arcibiskupský stolec talentovaný a agilný človek Peter Pázmány,² a z Trnavy až prúdil sa duchovný život — duchovný život maďarský. Že antireformáciou v Uhorsku viedol a bezmála i dokonal Pázmány boj, je známa vec. Ale uznávajú i protestantskí historici maďarskí, že z jeho protireformačnej akcie mala prospech i maďarská reč. Lebo jezuiti trnavskí proti reformácii pracovali zbrojou jej samej, školou a knižkou. Pázmány žil obstúpený toľkými ľuďmi duchovného i svetského stavu, toľkými Maďarmi, že v Trnave, ináč slovenskej, naučil sa po maďarsky mladý Horvát gróf Mikuláš Zrinsky tak, že potom mohol sa stať najväčším epickým básnikom maďarským.^[383] Pázmány bol taký Maďar, že on, najvernejší človek a opora Ferdinanda II., súčasne podával si ruku s Gabrielom Bethlenom, vodcom protestantskej akcie, keď v Sedmohradsku pod tureckou ochranou začal sa budiť národný duch maďarský. V Belehrade sedmohradskom kolégium Bethlen rozvíjal tak, že profesorov naň vyberal z cudzozemska: roku 1621-ho doviedol Martina Opitza, známeho básnika nemeckého, skoro zatým znamenitých pedagógov Alsteda, Bisterfelda a Piscatora. Duchovná činnosť trnavská pomáhala duchovnej činnosti sedmohradskej, táto trnavskej. Káldiho⁵ trnavský preklad biblie stal sa dôležitým pre spisovnú reč maďarskú,^[384] a od 1635-ho Trnava mala už i univerzitu. Začiatky maďarského písma boli a tvorili pod vplyvom slovinskej kultúry v tie časy, keď v svojich zadunajských sídlach Maďari za susedov mali Slovenov (Slovincov); od 15. storočia zas osvojovali si maďarskí pisári českú husovskú grafiku: no v 17. storočí maďarská reč pri trnavskej akcii rozvila sa tak, že Horváti prijali pravopis maďarský a Nový zákon obstarali si v preklade, v ktorom hemžili sa maďarské slová.^[385] Učení ľudia slovenskí, hoci boli bližší ku Trnave, ako Horvati, nepoddávali sa maďarskému vplyvu ani za Pázmánya; ale zemani slovenskí v druhej polovici 17. storočia už začali si maďarčiť rodinné mená.^[386] Na nich mal účinok národný duch maďarský, vzbudený v Sedmohradsku.

A pán Chaloupecký nás poučuje, a to s vysokého koňa, akí odlúčení sme boli od Maďarov, akí svoji.^[387]

Duchovná činnosť v Trnave, taká prospešná maďarskej národnosti, rozprúdila sa z reakcie, vzbudenej reformáciou, činnosť v Sedmohradsku zas išla pod ochranou tureckou. Turci mali na zreteli Viedeň, z Budína hľadeli postupovať hore Dunajom, Sedmohradsko im teda nezavadzalo — oni dali mu pokoj. Bočkajovcom, Bethlenovcom, potom Rákócovcom pochopiť to nebolo ťažko: usilovali sa využiť každej ochrany tureckej. Tak nasledovali ich odboje proti Viedni. Školu Bethlén pozdvihol i v Debrecíne; po ňom kniežací stolec mal Jur Rákóci I., a tohto vdova organizovať kalvínske kolégium v Šarišskom Potoku získala Komenského, nášho veľkého učiteľa.^[388]

Sedmohradsko požívalo tureckú ochranu i s východnými stolicami. Ale nepoužívalo takej ochrany Horné Uhorsko čiže Slovensko. Tu žilo sa omnoho ťažšie, ako v krajoch Uhorska Turkom podrobených. Turci, aby mohli z nich brať poplatky, dane, inštinktívne šetrili kraje podrobené — lúpežné vpády robievali nahor, k nám. Tu drancovali, pálili, odtiaľto vláčili ľudí do zajatia.^[389] Pritom po Hornom Uhorsku premávali sa nemeckí žoldnieri, posielaní sem proti Turkom. Obrániť oni neobránili nikoho, a pre domáce obyvateľstvo boli od Turkov horší. Medzitým boli sa začali odboje vedené pod ochranou tureckou zo Sedmohradska proti Viedni, Slovensko stalo sa javišťom vojenských operácií, a najprv takzvaní hajdúsi, potom zas kuruci, od východu sem vodení, pre obyvateľstvo boli horší i od Turkov i od nemeckých žoldnierov. Maďarský historik, vykladajúc biedy, ktoré prišlo prežiť Hornému Uhorsku, napísal: „Ale radostná vec je to, že maďarský národ v tieto časy urobil v duchovných veciach veľké pokroky a maďarskej civilizácii založili sa pevné základy, ktoré zahubiť nemohli ani nehody pozdejších časov… Sedmohradsko vyše 40 rokov žilo svoju skvelú dobu a maďarskej národnej kultúre vykonalo večne pamätnú službu.“^[390]

Slovákom, hubených od Turkov, nemeckých žoldnierov, i hajdúchov a kurucov, v tieto časy, v 17. storočí, dostalo sa premôcť a zčiastky povytískať i svojich nemeckých hostí, ktorí pri nezmyselných privilégiach, dávaných im uhorskými kráľmi, boli sa tu rozmnožili tak, že na pr. v banských mestách Slováci nesmeli mať nepohnuteľného majetku (domu, role) a do remeselníckych cechov ich neprijímali. Privilégia začali sa rušiť od začiatku 17. storočia, a vtedy Slováci asi za sto rokov, asi po prvej štvrti 18. storočia, premohli nemecké nebezpečenstvo i v mestách. Lenže vtedy zas, po vyhnaní Turkov, nasledovalo kolonizovanie južného Uhorska, a vedľa Srbov a Nemcov (Švábov) najviac naosádzali tam Slovákov. Brali ich najmä z Novohradu, Gemera, Hontu, a tým stalo sa, že Slováci zredli práve tam, kde susedili s Maďarmi, kde zrednúť bola pre nich národne dvojnásobne nedobrá vec… Z ťažkej minulosti Slovákov 16. a 17. storočia nie že by odpočítať, ale mohli by sa im počítať dvojnásobne — ony boli také ťažké.

Maďarom priali všetky okolnosti, keď zlé všetko na Slovákov už valilo sa. A tu Chaloupecký vykladá nám, ako sme si žili, „samostatným štátnym životom“! Práve v ťažkom 17. storočí maľuje nám akési eldorádo. Chaloupecký videl mapu, na ktorej Uhorsko v druhej tretine 16. storočia bolo podelené na troje: a) Sedmohradsko s východnými stolicami, uznávajúce (proti Ferdinandovi I.) Jána Zápoľu za kráľa, b) časť Turkom podrobenú a c) najmenšiu tretinu, zostávajúcu pri Ferdinandovi Habsburgskom, totiž Slovensko so severo-západným pásom Zadunajska. On z takej mapy robí svoje vývody o „hraniciach“, o živote Slovákov „samostatným“, „od Maďarov odlúčenom, odlišnom.“ Ale život o takých hraniciach, najmä medzi Východom a Horno-Uhorskom, nevedel. „Kráľovstvo“ Zápoľovo pre život nemalo významu — len nepokojov a biedy bolo z toho viacej. A od toho času, čo Turci zaujali Budín (1541-ho), Slovákom prišlo miešať sa s Maďarmi tak, ako prvej ešte nikda. V prvé časy, kým báli sa, že pod Turci žiť nebude možnosti, ľudia zdola utekali nahor: na pr. Krupina, kde predtým Maďara ani nepoznali, stala sa v značnej časti maďarskou. No a keď Bočkajovci, Bethlenovci, Rákócovci, odchodiac zo Sedmohradska na odboj proti Viedni, vojská nabrať prišli si na Slovensko! Aká to bola „odlúčenosť“, povedia nám i smeny po roku 1541. Okrem Prešporka snemovalo sa i v Šoprone, Banskej Bystrici. Roku 1620-ho na sneme v Bystrici, keď vyvolili Bethlena za kráľa, okrem Horného Uhorska boli nielen z tretiny Turkom podrobenej, ale i zo Sedmohradska, majúceho svoj snem.

Práve v 17. storočí, keď Slováci, podľa Chaloupeckého histórie, požívali také výhody, okolnosti priali Maďarom tak, že dotiaľ národne bezvýznamní začali privíjať svoju kultúru v krajine Rusom pod Karpatmi, Horvátom, Slovincom. Maďari už prišli na konci 9. storočia ku strednému Dunaju a dolnej Tise hodne dotknutí slovanským vplyvom. Tu obstúpení so všetkých strán Slovanmi,^[391] zachovali sa pred poslovančením len v cirkvi západnej (dielo sv. Vojtecha pražského) a tým, že z východu poprichodili im ozaj na pomoc Pečengovia, Polovci-Kumáni a iní im plemenne blízki kočovníci. Chaloupecký vytýka nám, ako odvolávame sa na svoju tisíc-ročnú porobu za panstva maďarského, a úplný opak toho je pravda. Keď od druhej tretiny 19. storočia Maďari chvastajúc sa, tárali, že zo samej veľkodušnosti nepomaďarčili nás v minulosti, my sme im hovorievali: „Kedy to bolo?“ Kedy by nás oni boli mohli pomaďarčiť?! Ako som práve pripomenul, pri strednom Dunaji a dolnej Tise v prvé časy im samým hrozilo nebezpečenstvo, že zaniknú v Slovanstve. Hoci sa to nestalo, akéže boli i ďalej pomery Uhorska? Doôkola samé slovanské štáty: Česko, Poľsko, Rusko, Srbsko, Horvatsko. Už prvý kráľ arpádovskej dynastie, sv. Štefan, bol synom Slovanky, poľskej kňažny, a to tak išlo celých tristo rokov: jeden z uhorských kráľov mal za ženu Slovanku, druhý bol synom Slovanky. Po vymretí tohto prvého rodu panovníckeho na začiatku 14. storočia nasledoval Karol Róbert, Anžuán. Prvú ženu mal budišinsko-tešínsku kňažnu Máriu, druhú Beatrixu, sestru českého kráľa Jána Luxemburského, tretiu Alžbetu, dcéru poľského Vladislava Lokietka II. Tejto synom bol kráľ Ludvik Veľký, a Uhorsko za jeho panovania i po smrti dostalo sa do blízkych pomerov so severnými susedmi slovanskými. Po zmätkoch, zavládnuvších pri Ludvikovej dcére Márii, uhorský trón temer za päťdesiat rokov mal Žigmund, syn znamenitého Karla IV., v Čechách „otcom vlasti“ zvaného. Nasledoval poľský Vladislav I., potom Žigmundov vnuk Ladislav V. a Matiáš Corvin. Matiaš bol z rodu srbsko-rumunského a literárna história maďarská s poľutovaním spomínava, že z kráľovskej kancelárie uhorskej za jeho panovania nevyšla maďarská listina ani jediná. Po Matiášovi prišli Jagelovci Vladislav II. a Ludvik II. Vladislava Maďari zvali „Dobzse László“, čo toľko znamená, že hovorieval česky alebo poľsky.

Takto išlo v Uhorsku v celom 14. a 15. storočí a zo 16. za 26 rokov — až do nastúpenia Habsburgovcov. Len prirodzená vec, že pri takom stave Maďari tu národne nemohli sa rozvíjať. My iste odôvodneno hovorievali sme im nedávno: „Kedy by ste nás boli mohli pomaďarčiť?!“ A Václav Chaloupecký karhá nás, že my spomíname tisícročnú porobu.

Nás Slovákov národne otupovala latina, uvedená popri cirkvi i v štáte a celom verejnom živote. A zle začalo byť s nami národne až do konca 18-ho a vlastne od druhej štvrtiny 19. storočia. A ak od tých čias u nás niekde padlo slovo o tisícročnej porobe národnej, prameň toho je u Šafárika. On, veľký a milý náš Šafárik, znamenite vystihol, čím bolo pre Slovákov 16. a 17. storočie, keď napísal o tejto dobe: „Vo všetkých spevníkoch a cirkevných knihách tejto nepokojnej periody veje duch bezradnosti, chmúrny, úzkostlivý, túžiaci po pomoci a záchrane.“^[392] Ale strany Maďarov zo začiatku 10. storočia Šafárik osvojil si fabulu o bitke roku 907-ho pri Bratislave, fabulu, vzniklú až v 16. storočí (u Aventina) a s ťažkým srdcom hovoril o nich (Maďaroch), že vyvrátili Svätoplukovu ríšu. „Zaniknutím veľko-moravskej ríše zašla samostatnosť Slovákov — a ich reč preniesla sa z hradov a palácov kniežacích do chalupy roľníkovej.“^[393]

V tejto veci mýlil sa Šafárik. Veľká Morava nezanikla od maďarského meča, ani vôbec nie od meča, a osudy slovenskej reči až pozde, pozde, od druhej tretiny 19. storočí, stali sa takými smutnými, ako si ich on predstavoval hneď od prvých rokov 10. storočia. Čo bolo v prvú dobu po zaniknutí Svätoplukovej krajiny, nastáva stopovať, študovať ešte učeným ľuďom nového, svobodného pokolenia slovenského. Reč, aby mohla sa rozvíjať, potrebuje podpory štátneho organizmu, a u nás vtedy — ako už rečeno — v novom štáte prišla k moci latina. Ale toľko zato vieme i z prvej polovice 15. storočia, že Šafárik sa mýlil a slovenčina bola doma i na hradoch sväto-mikulášskeho Pangráca. Bola doma i pozdejšie na Oravskom i Bytčianskom u rodiny palatína Turzu. Vrstovník Turzov, strážca koruny Peter Revay⁹ sklabinský, v svojej latinskej knižke o uhorskej korune^[394] napísal, že so slovenskou rečou najďalej prejde — pol Európy a značnú časť Azie, a napísal tak iste preto, že ona bola jeho najmilšou rečou. V druhej polovici toho storočia (17-ho) Daniel Horčička¹⁰ v predmluve svojej knižky Neoforum latino-slavonicum (Nový trh latinsko-slovenský, 1678) povzbudzuje mládež zemianských rodín Kibínich, Rakovskych, Benických, Justhov, Zátureckých, Rakšianských, Buľovských a Revických milovať slovenskú reč — lebo iste milovali ju i otcovia. I v nasledujúcom storočí, tiež v úvode Doležalovej gramatiky (Grammatica slavico-bohemica, 1746), Matej Bel chváli, ako milovníkov a podporovateľov slovenskej reči a literatúry, rodiny Suňogovcov, Illésházych, Turzov, Ostrošicov, Benických, Zaych, Jušthov, Otlikovcov, Platych, Podturňajich. A ešte na konci 18. a začiatku 19-ho storočia v Trenčianskej stolici či na stoličnom dome úradný, či v najprednejších rodinách (teda i v palácoch) svadobný alebo pohrebný akt len tak mal významu, ak tam náš bernolákista, obdivovaný rečník Ondrej Mészáros¹¹, dubnický farár a kanonik, povedal slovenskú reč. Tak i 1801-ho roku, keď z napoleonovských vojen bolo sa vrátilo trenčianske vojsko, na stoličnom dome on bol slávnostným rečníkom, a slovenským.^[395]

Totiž Šafárikov smútok pošiel z pomýlenia. Slovenská reč ozývala sa ešte i na začiatku 19. storočia nie len v domoch ľudu dedinského. S ňou začalo byť zle len vtedy, keď Viedeň, zo strachu pred Slovanstvom, v Uhorsku oddala sa podporovať výbojný nacionalizmus maďarský. Pri podpore Habsburgov Maďari svoju národnú vec stotožnili so štátom, a vtedy slovenské zemianstvo, aby neprišlo o svoje privilégia (v prvej tretine 19. storočia) pridalo sa k maďarizmu.^[396]

Fráza o tisícročnej nedobrej minulosti Slovákov Chaloupeckým výkladom sa nevyvracia. Ale vyvracať ju ani nieto zvláštnej príčiny. Ona u nás ozvala sa vždycky len pod dojmom smutných slov Šafárikových. Ako pripomenuto, historici slovenskí (Sasinek, Záborský) inak predstavovali minulosť. Fráza primerane mohla byť používaná 1848-ho roku, keď slovenskí národovci usilovali sa postaviť svoj ľud proti Maďarom do boja. Ale i vtedy hovorievalo sa viacej o sne, spánku národnom tisícročnom, ako o porobe. Snom veľmi dobre charakterizoval sa stav u Slovákov panstvom latiny spôsobený.

A najmenej bolo potrebné vyvracať nevinnú frázu nesprávnym výkladom histórie. Načo robiť konfúziu! Slováci po 1918-tom roku nepotrebujú nijakých dôkazov o tom, čo sú im Česi. Slováci nehľadajú, čo bolo, ale radi sú tomu, čo je — štátnej jednote s Čechmi.^[397] Áno, nesprávnym, prekrúcaným vykladaním histórie budí sa práve neželateľný účinok. Z tisícich rokov „maďarskej poroby“ odpadá vraj hneď v prvej dobe sto rokov, lebo „bylo Slovensko odtrženo od Čech“ len okolo roku 1025. Nuž Veľká Morava, ktorú tvorili predkovia dnešných Slovákov, bola v druhej polovici 9. storočia svojím štátom, Čechy súčasne tiež svojím, jeden i druhý so svojím kniežaťom, panovníkom. Len za Svätopluka podliehali Čechy nadvláde Veľkej Moravy. Po zaniknutí Rastislavovho a Svätoplukovho štátu, je — zas najprimeranejšie povedať, že Slovensko ostalo akoby res nullius, zem bez pána. Ktorý zo susedov slovanských bol mocnejší, ten položil na ne ruku: najprv Česi, potom za Boleslava Chrabrého Poliaci, a po smrti tohoto (1025) postupne okupovali tu zpoza Dunaja Maďari. Podľa toho stavu „odtrženie“ okolo roku 1025 bolo by sa stalo skorej od Poľska, ako od Čiech; ale správna reč nebola by ani to, lebo okupovanie zpoza Dunaja, ako už rečeno, išlo len postupne, trvalo dlhé časy.

Z akéhosi detinského odporu, nikým neprovokovaného, ničím neodôvodneného, Chaloupecký kopne i Veľkú Moravu, tú, ktorá nemecký nátisk dolu Dunajom hrdinsky zastavila vtedy, keď on bol najprudkejší, ktorá spôsobila svetohistorické dielo slovanských apoštolov Cyrila a Metoda. S gestom zľahčujúcim povedal tu totiž o nej, že veď ríša českých Boleslavov bola „svým vlivem významnější“. Nepotrebné, nie na svojom mieste spomína i štátne, ústavné a kultúrne pomery — nepotrebné a po prácach Píčových,¹³ Kadlecových¹⁴ a Kroftových¹⁵ hodne nesprávne.

A čo povedať o úvode článku, obsahujúcom rozpálenú zášť proti Slovákom? Frázy o tisícročnej porobe užíva sa vraj vzbudiť súcit s „ubohým a kultúrně zaostalým Slovenskem“, vysvetliť a odôvodniť, „proč vlastně Slováci nejsou s Čechy a Moravany jeden národ, nýbrž jakýsi národ zvláštní, „uherský“, ktorý za tisíc rokov „vytvořil si jakousi bastardní kulturu svoji“, užíva sa jej vysvetliť, že „celý život slovanských kmenů pod Tatrami nabyl zvláštního zabarvení a rozrůznil se od svých bratří za Moravou do té míry, že je to prý už jiný národ, s vlastní svou minulostí (či spíše bez minulosti, jak se věc chápe), vlastní svoji kulturou (anebo nekulturou), s něčím, co se za zvláštní jazyk vydává.“

Ako v slovách „jakási bastardní kultura“, tak i vo vetách tiež jeho mienku vyjadrujúcich, v zátvorkách postavených, pisateľ je až rozpálený zášťou. Prečo to, z akej príčiny? Je to reč česká? A proti Slovákom, ktorí skôr ešte dali svojim bratom Benediktiho Nedožerského, Jána Jesenia, Kollára, Šafárika, vychovali im Palackého, ale od pol storočia takým nešťastným, že už temer nemohli chodiť do škôl i v najskrytejšej dedine, v horách, už i samej abecede učili ich v cudzej reči. Pre tento ich tvrdý osud im takáto potupa?!…

Až ťažko pomyslieť si, kto je pisateľ takejto veci… Slováci budú prinútení žiadať dôrazným spôsobom, aby slovenská mládež bola zbavená takéhoto učiteľa.

(1925)

Poznámky a komentáre

1. Ján Jiskra z Brandýsa — český vojvodca a diplomat, zomrel okolo r. 1469

2. Peter Pazmány (1570 — 1637) — ostrihomský arcibiskup, kardinál, zakladateľ trnavskej univerzity, organizátor protireformácie na Slovensku

3. Mikuláš Zrinský (1508 — 1566) — chorvátsky bán, hrdina v boji proti Solimanovým vojskám

4. Peter Zrinský (1621 — 1671) — bojovník za samostatnosť Chorvátska, pre účasť na sprisahaní proti Habsburgovcom popravený

5. Juraj Káldi (1573 — 1634) — prekladateľ, náboženský spisovateľ, pedagóg

6. Lukáš Krajačevič — profesor trnavskej univerzity v rokoch 1639 — 1642

7. Petar Petretič (1604 — 1667) — biskup záhrebský a arcibiskup kaločský, dielo Sveti evangeliomi, Štajerský Hradec 1651 a Trnava 1694

8. Peter Bornemisza (1535 — 1584) — superintendent, spisovateľ, tlačiar

9. Peter Révay (1568 — 1622) — turčiansky župan, historik

10. Daniel Sinapius-Horčička (1709 — 1760) — slovenský ev. kňaz, vydavateľ Komenského diela, zberateľ prísloví a porekadiel

11. Andrej Meszároš (1741 — 1812) — náboženský spisovateľ, bernolákovec

12. Thomas Woodrow Wilson (1856 — 1924) — americký štátnik. V r. 1913 — 1920 prezident USA. Na konci prvej svetovej vojny sa priklonil na stranu Dohody a vystúpil so 14 bodmi mierového programu.

13. Josef Ladislav Píč (1847 — 1911) — český historik a archeológ

14. Karel Kadlec (1865 — 1928) — profesor slovanských a rakúskych právnych dejín na Univerzite Karlovej

15. Kamil Krofta (1876 — 1945) — český historik a politik. V období burž. ČSR diplomat a minister zahraničia.