Dielo 6. História

^[53]

Zo samého predku našich novín slovenskí zemani dostanú sa sem, do tohoto kútika — zavinením Vilmoša Lehotského,¹ teraz vzniklého maďarského spisovateľa turčianskeho. V maďarskom plátku² martinskom tento pán totiž rozbehol sa povyvracať všetko, čo Svetozár Hurban³ napísal v svojich článkoch: „Účasť našich zemanov pri duchovnom znovuzrodení slovenského národa“, a ja neviem sa zdržať nezmieniť sa aspoň v tomto kútiku „Národných novín“ o útoku tohoto Botonda⁴ na bránu Turčianskeho sv. Martina.

No žartovať tu nejde.

Pán Lehotský, keď vezme do ruky takúto zbraň, to jest pero, nie je hocikto. Hneď na počiatku dáva vedieť, že „čo pohovorí, to podvrátiť je nemožno“. Potom už rozpráva, ako dial sa „honfoglalás“, to jest Arpádovské vydobýjanie Uhorska. Nemôže byť vraj ani reči o tom, žeby Svätopluk bol predal svoju krajinu za bieleho koňa: tu viedol sa boj, v ktorom kvet slovenského národa, jeho privilegovaná trieda, zahynul — zostal len ľud, plebs. Vidno to i z toho, že za doby kráľov z Arpádovského⁵ domu nenájdeme žiadne meno, ktoré by po slovensky znelo. Vodcovia, výsadníci, veľmoži i za časov Karla Roberta⁶ a Ludvika Veľkého⁷ majú samé po maďarsky znejúce mená (mind magyar hangzásúak), a síce Matúš Čák, Forgách, Zach atď. Kde teda nájde Hurban v histórii stopu čo len jedného človeka, ktorý bol by pozostatkom Svätoplukovského zemanstva?

Keď toľkoto reprodukoval som z Lehotského múdrosti, viac už netŕpnem pred naším čitateľom; aspoň nájdeme sa, že takýto výklad histórie uzná zábavným.

Ten pán, keď teda vysvetlil, ako treba chápať históriu, potom už osvedčuje, že zemani Horného Uhorska nie sú odpadlíci od slovenského národa, nie renegáti, lež Maďari od pôvodu. Čo zeman — to Maďar! Slovenskí zemani vyhynuli ešte v bojoch pri Arpádovskom „honfoglalási“!⁸

On si Vám myslí, že Arpádovskí Maďari pod sedlami priniesli si zemanské diplomy do Uhorska, a že Svätopluk,⁹ panovník slavianskeho národa, ktorý pod západným vplyvom vôbec len v časoch hodne pozdejších odstupoval od svojho demokratického zriadenia, — myslí si totiž, že Svätopluk v čas pokoja inšie ani nerobil, len zemanské diplomy podpisoval. Kto tak nezná ani abecedu svojho predmetu, s tým, pravda, i v takomto kútiku novín bolo by škoda púšťať sa do reči, keby nezmysel často nemal ľahké krídla a preto nebol nebezpečný. Keď Maďari prišli do Uhorska, vtedy zemanstva, bratého v zmysle Lehotského, ešte vôbec nebolo. Ono vyvinulo sa z nemeckého feudalizmu, a v samom Nemecku syn začal dediť zeme, ktoré dostali sa jeho otcovi, len v XI. storočí. A táto dedičnosť ešte neznamenala nobilizovanie, ktorého bolo možno dosiahnuť len na druhom stupni, to je pozdejšie.

Aby nám toto nevypadlo priobšírne, v jednotlivostiach za najlepšie držíme skúšať „nepodvratné“ dôkazy Lehotského tak, že konfrontujeme ich s dokladmi, vzatými zo samej maďarskej literatúry. On hovorí, že za času kráľov z Arpádovského domu nenájdeme ani jedno meno, znejúce po slovensky. Nuž, myslíme, zná, kto je Pavel Hunfalvy.¹⁰ Pred autoritou touto korí sa celá učenosť maďarská, myslíme teda, že i turčiansky Maďar, Vilmoš Lehotský. A v diele tohoto Hunfalvyho, vydanom nie pokútne, lež maďarskou vedeckou akademiou, čítame: „Za času prvých uhorských kráľov povstali Čongrad, Vyšehrad, Novohrad a iné hrady, majúce podobné slavianske mená.“ („Az első magyar királyok idejében keletkezének Csongrád, Visegrad, Nógrád és hasonló szláv nevű várak.“ Magyarország ethnographiája, strana 456). To je: keď v tej dobe zámkom, dávali sa mená slovenské, tak iste bolo i ľudí, a to vážnych ľudí, s menami „slovensky znejúcimi.“ Lehotský hovorí, že zemani boli Maďari, Slováci len plebs; Hunfalvyho svedectvo je toto: „Zeman mal prilišné privilegia, no zemani neboli len maďarskej, lež zo slavianskej, nemeckej, rumunskej, slovom z každej národnosti. I sedliak, ktorý sám znášal štátne ťarchy a len sám nepožíval výhod štátnych, i tá misera contribuens plebs bola z maďarskej, nemeckej, slavianskej, rumunskej, slovom z každej národnosti.“ (Tamže, strana 547.)

Fakt, že zemani horno-uhorskí majú slovenské mená, náš Maďar „nepodvratne“ vysvetlil príkladmi z Turca vzatými. Z histórie starého Turca, dľa môjho vedomia, síce najviac vyniesli na svetlo slovenskí pisatelia v matičnom „Letopise“, no jemu k vôli ja i tu obrátim sa k prameňu maďarskému. Slovenský ľud — dokazuje Lehotský — nevedel vysloviť maďarské mená zemanov, preto nazval ich podľa dedín, v ktorých bývali. Tak pán z Beníc stal sa Benickým, pán z Jasena Jesenským, kdežto ded Benických volal sa vraj Bene, Benice Beneföldje, ded Jesenských bol Tőmérdek a Megya. Zathureckí volali sa kedysi Vendéghi, a len keď dedina Vendég spustla, bola prenesená za Turiec a stala sa Záturčím, premenili sa Vendéghovci na Záthureckých.

Nuž mňa tešilo by, keby slovenský ľud bol vedel dokázať takú silu, že jeho páni boli by sa mu museli poddávať a jemu k vôli odhadzovať svoje maďarské mená. No keď to len Vilmoš Lehotský hovorí! On totiž počul zvoniť, ale nevie kde. Myslí si, že priezviská, podľa ktorých rozoznávajú sa ľudia, na pr. jeho predkovia, mali už vtedy, keď s Arpádom dobýjali Uhorsko. On iste videl listinu, v ktorej prichodí meno Bene, no nevedel, že je to meno krstné, Beňo. V diele maďarského historika Fridricha Pestyho,¹¹ „Magyarországi várispánságok,“ vydanom tiež vedeckou akadémiou maďarskou, je reč (strana 515) o listine, ktorou roku 1249 Tomáš, Matiaš a Beňo (filii jobagionum) obdržali od kráľa tri poplužia zeme (na tri pluhy) vo ville Jordan (in comitatu de Turoch). Ako že sú Tomáš a Matiaš krstné mená, tak krstným menom je i Beňo (Bene). V diplome záhorskom z roku 1263 držiteľ Horného Jasena menuje sa Ondrej Temerdek, no žeby to bol Lehotského Tömérdek, ťažko dopustiť. Veď vtedy ľudia nevedeli tak písať, ako vieme teraz; oni často ani len zblížene nevedeli zachytiť zvuky mena. V listinách turčianskych na pr. Sučany písané sú Zudchan, Socovce Souchouch, Sebeslavce Zabozlo. Ináče však o sto rokov (1372) kráľ Vladislav IV. urobil pánmi Horného Jasena Michala, Štefana a Petra, synov Madiových. A meno Madja v čom nosí na sebe maďarskú pečať, to môže povedať len turčiansky maďarský filológ.

No viďme rodinu Zathureckých. Na str. 515 a 516 Pestyho diela stojí: „Roku 1245 kráľ oslobodil istého rybára Uzdu (Uzda) od tohoto jeho osudu a dal jemu a jeho potomkom zem, menovanú Vendég. Synovia rečeného Uzdu: Mečk, Stremen, Merchon a Drachmel roku 1255 dostali zeme na osem pluhov. Od tohoto Uzdu, ktorého potomkovia za Karla Roberta obdržali v donáciu dedinu Záturčie, pochodí zemanská rodina Zathureckých. Ku chotáru tohoto Záturčia prináleží rečená zem Vendég, ináče Hostinec.“ O tomto všetkom pôvodné diplomy Pesty mal z archívu sväto-peterskej a iztebnianskej Dávidovskej rodiny.

Kde sú takéto svedectvá, ako tam možno načmiarať: „Záthureckí zvali sa kedysi Vendéghy, len keď dedina Vendég spustla, bola prenesená za Turec a stala sa Záturčím, premenili sa i Vendéghovci na Záthureckých“? Komu ľúbo, pre privátnu radosť môže sa zabávať i takouto genealógiou, tak určovať možno rody snáď ešte v stoličnej politike, no popísať také veci nejde ani v takom plátku, ako je martinský „Hiradó“.

Ešte mohla by byť otázka o tom, kde vzala sa zem, menovaná Vendég? Hunfalvy, hovoriac o Spiši, vyslovuje: „Maďarské mená a slová dostali sa do spišských diplomov tak, že pisári diplomov (kráľovskí notári) vyjadrovali miestne mená a iné veci v maďarskom preklade.“ (Magyarország ethnografiája, str. 438.) —

Dokazujúc, že „slovensky znejúce mená“ neprichodia v Uhorskej histórii ani po XIV. storočí, Lehotský vypísal celý rad mien, medzi nimi: Gara, Apor, Dragfy, Kiniži, aby mohol povedať, to boli dejatelia, kde sú vaši Slováci! Na to je odpoveď, že z týchto ani jeden neúčinkoval v Hornom Uhorsku, a pri tom všetkom Gara alebo Apor veru nie sú mená po maďarsky znejúce („Magyar hangzású“), Dragfy zneje ako na pr. Lehotafy, a Kiniži či Knez alebo Kenez že bol Srb, to predsa vie každý, kto chce napísať niečo.

Už len jednu naivitu. Turčianske rodiny, vyhynuvšie v XVII. storočí, mali vraj samé maďarsky znejúce mená, ako Balázs, Dulay, Fekete, Harsády, Istvánfy, Mikcsey, Rovosz, Szabó; a tieto nemali vraj mená od svojich bydlísk! dokladá s triumfom. Veď práve v tom bola ich záhuba. To boli ľudia, ktorí chodili po krajine, ako kobylky, osadzujúc sa tam, kde dostali donácie. Ale práve, že nemali ani mien od svojich bydlísk, to je že nemali koreňov v ľude a vyhynuli!

Lehotský trúfal si podraziť nohy Hurbanovi i tým, že vraj neuvádzal žiadne dôkazy. Veru, Koperníkovo¹² učenie, že slnce stojí, bude treba dokazovať ešte dlho a mnohým ľuďom; no že slnce svieti alebo že je voda mokrá — to nedokazuje sa. Vám povie sa: renegáti, a — ste renegáti!

O tom, či sú turčianski zemani Slováci a či Maďari, nemožná je vážna dišputa. Čo vážni a veci rozumejúci ľudia medzi samými Maďarmi zoznávajú, že najmä aristokracia uhorská (prečo nespomenul Lehotský v Turci Révayovcov?) je vo veľikej väčšine slavianskeho pôvodu. Nielen to množstvo s menami na -ič, -vič, -cký, -ský (ktorí „všetci vedia po slovensky“), slavianskeho sú pôvodom na pr. i grófske rodiny Erdődy, Teleky, Szapáry. Rodina Erdődych pochodí od Bakača, Telekovci sú pôvodom Juhoslovania, presídlivší sa do Sedmohradska z Gorazda; asi pred rokom u Maďarov vznikla pochybnosť, ako je lepšie: Szapáry a či Szápáry? Tu v orgáne heraldickej spoločnosti peštianskej Ignác Szombathy dokázal starými dokumentami, že vlastne ani Szapáry, ani Szápáry, lež Capáry. Tak volali sa pôvodne, a pochodia zo zadunajskej slovenskej dediny Capár.

Na konci svojej literárnej proby, že nepodarenej, teraz už snáď každý uzná, p. Lehotský s maďaronskou pýchou hovorí, že keby horno-uhorskému zemanstvu len pred 200 rokmi bolo napadlo trpieť v Uhorsku jedine po maďarsky hovoriacich obyvateľov, tak teraz i Svetozár Hurban písal by svoje články nie do „Nár. Novín,“ lež asi do „Egyetértésa“.¹³ Vilmoš Lehotský je pomerne ešte mladý človek, a po maďarsky učil sa tiež nie od svojej mamičky. A pred 200 rokmi! Schwartner¹⁴ (Statistik des Königreichs Ungern, Pest, 1798, str. 90), písal, že má v rukách „hodnoverný zoznam, podľa ktorého v Uhorsku a v Dalmátsko-Horvatsko-Slavonskom kráľovstve roku 1787 bolo, okrem sv. kr. miest, 11.402 mestečiek a dedín: v 3668 bývali Maďari, v 5789 Slováci a ostatní Slaviani, v 921 Nemci a v 1024 Rumuni. V mestách počet Maďarov a Slovákov je asi rovnaký, no dedín je o 2121 viac slovenských, než maďarských!“

Vilmoš Lehotský, keď začal vypočítavať svoje „nepodvratné“ dôkazy, povedal, že ide strhnúť Hurbana z koňa… Nie, vy ani nezblížite sa k jeho koňovi, vy môžete len vykrikovať za ním.

(1890)

Poznámky a komentáre

1. Viliam Lehocký (1847 — 1897) — právnik, slúžny, poslanec uhorského snemu.

2. Felvidéki Hiradó — protislovenský týždenník vydávaný martinskou Magyar Nyomda (Uhorská tlačiareň) za pomoci stoličného úradníka Františka Moškóciho.

3. Pozri poznámku č. 8/12.

4. Krikľúň

5. Arpádovci — dynastia uhorských panovníkov, ktorá vládla od založenia uhorského štátu do roku 1301.

6. Karol Róbert (1309 — 1342) — uhorský panovník z rodu Anjou. Podporoval rozvoj miest a prvý dal raziť v Kremnici dukáty.

7. Ľudovít Veľký (1342 — 1382) — uhorský kráľ. Počas jeho panovania Uhorsko dosiahlo najväčšieho územného rozpätia. V roku 1370 uskutočnil personálnu úniu medzi Poľskom a Uhorskom, zaviedol v daňovom systéme zemepanské deviatky.

8. Obsadzovaní.

9. Svätopluk — vládol od r. 870 do r. 894, najmocnejšie veľkomoravské knieža.

10. Pál Hunfalvy (1840 — 1891) — zakladateľ modernej maďarskej zrovnávacej jazykovedy.

11. Frigyes Pesty (1823 — 1900) — popredný maďarský historik, člen Uhorskej akadémie vied.

12. Mikuláš Koperník (1473 — 1543) — slávny hvezdár poľského pôvodu. Zakladateľ heliocentrickej sústavy.

13. „Egyetértés“ — výraz pre novinárov, ktorí obhajovali vládnu politiku v Uhorsku. Písať do Egyetértésa — Písať do Súhlasníka.

14. Martin Schwartner (1759 — 1823) — historik, štatistik, profesor budínskej univerzity.