Dielo 6. História

^[248]

„Pravlast Čechů a Slováků“ — učí Ľubor Niederle v svojich Slovanských starožitnostiach — „byla na severu Karpat a do svých historických sídel přišli přímo odtud, od Visly přes Odru do Čech a Moravy a přes západní Karpaty na dnešní Slovensko.“ To jest v pravlasti zakarpatskej žili jeden vedľa druhého a z nej naraz odišli; len tu osadili sa, hoci tiež jeden vedľa druhého, ale Česi v krajoch obrátených na polnoc, Slováci na poludnie.

Medzi Karpatami a Dunajom dostala sa Slovákom nová vlasť. A tu medzi Karpatami a Dunajom i ďalej na východ, kam Slováci už nestačili, mená hôr, riek i obydlených miest sú i dnes, ani bohatý archív historický — samé stopy po Slovanoch. Ako už Šafárik učil v svojich Slovanských starožitnostiach (1837), predkovia dnešných Bulharov, Sloveni, mali svoje sídla od východu, od starej Dácie a dnešného Sedmohradska, až po Matru, a od Matry na západ žili predkovia dnešných Slovákov. Od Matry či na východ či na západ a zhora-zdola, v menách hôr, riek a obcí, ako za času najrozpálenejšieho šovinizmu maďarského, neostýchal sa napísať poctivý Oskár Asbóth¹, profesor slovanských jazykov na peštianskej univerzite: „Slovanské slovo ozýva sa tu všade v poli“ (szláv szótol hangos a határ).

A na tejto slovanskej nomenklatúre od Matry na východ i dnes možno zistiť známky sloveno-bulharskej reči tak, ako na slovanskej nomenklatúre od Matry na západ známky našej slovenčiny. Keď poobzeráme sa hoci v okolí Miškovca, medzi menami samého západno-slovanského rázu, nájdeme ešte i Kazu, Kazínec. Tak, ako keď by sme od Vacova prešli na druhú stranu Dunaja, tam v neširokom, ale historicky dôležitom pásme od Ostrihoma až za Budín, nájdeme i Tetín. (Dnešní nemeckí obyvatelia zovú si ho: Tetíng.) Samá starodávna slovenčina! A ani čo by nám Kosmas rozprával.

Veľká časť Slovenov, rozložených tam na Potisí i v bývalej Dácii, od úpätia karpatských hôr až po dolný Dunaj, už v 7. storočí prešla odtiaľto na Balkánsky poloostrov. Predkovia dnešných Slovákov, zvaní vtedy tiež Slovenmi, ostali žiť tiež tam, medzi Karpatami a stredným Dunajom, a v 9. storočí utvorili pamätihodný štát veľko-moravský. O ňom nejdem citovať Šafárika, Palackého, ani Václava Novotného; uvediem slová maďarského historika. V knižke, vyznamenanej 1900-ho roku maďarskou akademiou, Július Pauler² vysvetľoval rozsiahlosť Veľkej Moravy: „Pod mocnými, hrdinskými panovníkmi primoravskí Slovania na ľavej strane Dunaja založili vážnu krajinu… A Svätopluk utvoril ríšu, ktorej podrobili sa Česko, kraje okolo prameňov Visly, a na juh, okrem údolí Moravy, Váhu, Nitry, tohto jadra ríše, jej a moc rozšírili sa od Hrona na celé priestranstvo medzi Dunajom a Tisou, dolu po Sriem, hore po Karpaty.^[249] To sú slová maďarského historika; pravda, v školách nie tak učili… Možno povedať, tu v 9. storočí zastavil sa nátis germánskeho sveta dolu Dunajom na východ. Svätopluk sklaňaním susedných Slovanov pod svoju nadvládu tvoril veľkú jednotu slovanskú, a už za Rastislava tu zažilo sa veľké dielo slovanských apoštolov Cyrila a Metoda, slovanská cirkev a slovanská písemnosť. Učedlníci apoštolov Cyrila a Metoda z Veľkej Moravy prešli k južným Slovanom, a slobodná cirkev so slovanským písmom odtiaľ zas ujala sa a rozšírala sa u Rusov. Zvláštna a pamätihodná vec, že ani za života apoštolov, ani po ich smrti od učedlníkov slovanská cirkev nedostala sa v Slovanstve k jediným polabským a baltickým Slovanom, a v borbe pre vieru, v borbe s Nemci potom len oni zahynuli. Ján Kollár v svojej „Slávy dcére“ o tejto slovanskej skaze písal najdojímavejšie.

Už na začiatku 10. storočia, skoro po Svätoplukovej smrti, ešte neskonsolidovaná, neupevnená, pri nesvorných synoch Svätoplukových a v okolnostiach aj ináč nedobrých zanikla i Veľká Morava. Zanikla, a vlastne ani nevieme, ako. Naši historici tiež boli prijali udanie o bitke pri dnešnej Bratislave roku 907-ho, po ktorej Maďari, ako víťazi, boli by vyvrátili Veľkú Moravu. Ale bitku takú udáva až v 16. storočí Aventinus³. Dnes o nej, o bitke pri Bratislave 907-ho, nehovoria už ani maďarskí historici. Oni roku 907-ho vedia o bitke na druhej strane Dunaja, na pravej od Komárna na juhovýchod. A v bitke tejto Mojmír II. ani nemal nijakej účasti: Maďari mali proti sebe len Bavorákov. Do nových sídel národy nezašli treskom-pleskom, krikľavými bitkami, ako fabuloval maďarský Anonymus⁴ (Belae regis notarius). Maďari od východu prišli k dolnej Tise a za Dunaj vlastne na úteku pred Pečenegmi: mali príčinu tu utiahnuť sa a s najbližšími susedmi podľa možnosti žiť v pokoji. Kočovníci, ktorí neorali, nesiali, v najbližšom susedstve svojom nemohli mať nepriateľov. Akože by Maďari boli mohli chodiť na lúpežné výpravy do Itálie, do Nemecka, keby neboli mohli predpokladať, že najbližší susedia za ten čas ich šiatrom, deťom, ženám, a starým ľuďom dajú pokoj? Takto vykladať vec oprávňuje nás i známy historický dokument, demonštrácia bavorských biskupov z r. 901, v ktorej príkre žalujú sa u pápeža na zadunajských Slovanov pre pomoc poskytovanú Maďarom.

Veľká Morava nezanikla od meča… Jedna jej časť (od Krakova nadol k Dunaju) v prvej štvrtine 11. storočia, do smrti Boleslava Chrabrého,⁵ do 1025-ho roku, tak sa zdá prináležala Poliakom, a Boleslav Chrabrý pravdepodobne bol ju odobral Čechom, ktorí za čas, za Boleslava II.⁶, mohli tu vládnuť. Maďarská moc za Dunajom, v Ostrihome, vtedy pod kráľom Štefanom už upevňovala sa. Po smrti Boleslava Chrabrého Štefan postupne okupoval na ľavej strane Dunaja: po svojej materi, poľskej kňažne, bol blízkym príbuzným Boleslavovým — možno teda, že si osoboval na Slovensko i nejaké dedičné právo.

Osudy Slovákov staly sa nejasnými hneď po zaniknutí Veľkej Moravy, a keď ich územie bolo už čiastkou Uhorska, história viacej o nich nehovorila osobitne.

Nevieme ešte ani o tom, čo bolo po zaniknutí Veľkej Moravy u Slovákov s cirkvou východnou. Je zápis, že roku 1055-ho v Čechách zo Sázavského kláštora vypudení slovanskí mníši utiahli sa v Uhrách; no a ak v Uhrách, to isté v Horných Uhrách čiže na Slovensku a v kláštore slovanskom, lebo v latinskom neboli by ich prijali. A toto by bolo posledné známe, i to nepriame svedectvo cirkvi na Slovensku. Viac ani litierky nedostalo sa dosiaľ na svetlo. Ale v 19. storočí, i to už v druhej polovici jeho, v okolí Štítnika v Gemerskej stolici pri renovácii kostolov, od 16. storočia protestantských, pod vrchnou vrstvou vápna ukázali sa maľby východného obradu. O niečo pozdejšie to isté v kostoloch Šarišskej stolice, od Gemera na sever; i tam zjavili sa na stenách pod vrchnou vrstvou, vápna stopy takej minulosti. To je chrámy tie prináležali pôvodne cirkvi východnej, slovanskej. Na týchto stranách, niečo ďalej na východ, je a bolo i obyvateľstvo ruské; ale tieto obce nemohli byť ruské, lebo poprvé Rusi neprestupovali na protestantskú vieru a podruhé, vo všetkých týchto oblastiach, gemerských i šarišských, reč obyčaje a piesne najhodnovernejšie svedčia, že ich obyvateľstvo je od koreňa slovenské. Učených ľudí nového pokolenia slovenského — ak nám ich nebudú vyvážať (!) — čaká úloha posvietiť na takéto stránky minulosti.

Maďari už prišli ku Tise a do Panonie hodne dotknutí slovanským vplyvom. Tu zas, za Dunajom, ako najhodnovernejšie svedčí ich jazyk, ktorý s celým ich novým životom utváral sa tam za nejakých 200 — 250 rokov, boli obkľúčení samými Slovanmi. Kresťanská terminológia ich jazyka, samá slovanská, ukazuje, že i kresťanstvo prijímali od Slovanov. Pred päťdesiatimi rokmi slavista Miklosich v maďarskej reči našiel 950 slovanských slov; ale ako je novšími studiami už zistené, bolo toho asi do 14. storočia ešte omnoho viacej. Vôbec Maďari tu už blízki boli k tomu, že sa poslovančia na spôsob Bulharov, ktorí na Balkánskom polostrove dostali sa medzi Slovenov. Ale z východu prichodili príbuzné Maďarom plemená Pečenegov, Kumánov, Polovcov; v nich pribudlo im značnej posily, a obstáli, zachovali sa.

Pre Slovákov v novom štáte, takto utvorenom, národne, národnostne nemohlo byť nič nebezpečné. Preto dynastia Arpádovského rodu, okrem Petra, prvého nástupcu sv. Štefana, bola v neprestajnom príbuzenstve s panujúcimi rodinami susedných slovanských štátov, Čiech, Poľska, Horvátska, jeden z kráľov mal matku slovanskú kňažnu, druhý ženu. Po vymretí Arpádovskej rodiny zas Matúšovi Čákovi Trenčianskemu podarilo sa priviesť na trón českého Přemyslovca.

U nás Slovákov, po poetickom diele Ľudovíta Štúra (Matúš z Trenčína), bolo sa ujalo vidieť v Čákovi predstaviteľa slovenskej národnej snahy. Ale vec potom správne postavil Jonáš Záborský. On povedal, že myšlienka národná bola tej dobe, na samom začiatku 14. storočia, cele cudzia; ale zato Čákova porážka v boji s Karlom Robertom vraj jednako môže byť pokladaná za národnú pohromu slovenskú, keďže Čák v svojom podujatí opieral sa výlučne na Slovanov, domácich i zahraničných, a z jeho víťazstva pravdepodobne boli by sa vyvinuli v Uhorsku pre Slovanov priaznivé pomery.^[250] Matúš začal junácky. On priviedol malého Václava do Uhorska i postavil na trón; ale — nevydarila sa osoba. Pre Slovákov byť pod jednou dynastiou s Čechmi už samo v sebe bolo by mohlo byť len dobré. Staré Uhorsko nebolo národným štátom maďarským, ako poznať i z latinskej reči, ktorá tu sa ujala vedľa cirkvi i v štátnom a verejnom živote, ako nikde v Európe.

Trón po nezdare s Václavom III.⁷ dostal sa Karlovi Robertovi, Talianovi. Ale vzal si za ženu najprv českú, potom poľskú kňažnu, a jeho nástupca Ludvik bol už teda synom matere slovanskej, z čoho i nasledovali pre Uhorsko tuhé zväzky so Slovanstvom. No a pre maďarskú národnosť to mohlo byť len oslabovaním.

Ludvik žil a panoval v Uhorsku bezmála do konca 14. storočia. Po ňom uhorský trón, z tých rodinných pomerov, dostal sa Žigmundovi, mladšiemu synovi znamenitého Karla IV. Po Žigmundovi zakrátko bol kráľom uhorským jeho zať Albert, po ňom poľský Vladislav I. a Albertov pohrobok Ladislav V. Tak prišiel Matiaš Corvin, syn Jána Huňada. Huňadovci boli srbsko-rumunského pôvodu, a o kráľovi Matiašovi literárna história maďarská s trpkosťou spomína, že za jeho panovania z kráľovskej kancelárie uhorskej nevyšla ani jediná maďarská listina. (Slovenských čiže československých známe ich dosť.) A po Matiašovi nasledovali Jagelovci, Vladislav II. a Ludvik II. Vladislava maďarská história nazýva „Dobzse László“. To znamená, že hovorieval česky alebo poľsky.

Taká je história Uhorska až do roku 1526, do nastúpenia Habsburgovcov. Maďarský duch vzbudil sa až pri tureckej pomoci, v 17. storočí.

Zlé pomery pre Slovákov začali sa od 13. storočia, keď po tatárskej pohrome nasledovalo osádzanie Nemcov a ich privilegovanie na veľkú ujmu domorodého obyvateľstva. Slovákom ťažko sa žilo i v nepokojných vojnách 15. storočia. I údery, ktorými Česi, rozľútení pre Jána Husa, chceli sa pomstiť na vierolomnom Žigmundovi, dostali sa zväčša Slovákom, ako najbližším ku hraniciam Čiech a Moravy. Potom stopäťdesiatročné panovanie Turkov v Uhorsku severným stranám krajiny čiže Slovensku spôsobilo samé úpadky, duchovné, mravné, materiálne. Nemožno síce povedať, že by Maďari neboli mali škody, ale pri zvláštnych okolnostiach pre nich z nešťastia vyšiel v celku veľký národný prospech. Turci, keď po moháčskej pohrome dostali do svojej moci roku 1541-ho Budín, odtiaľ hľadeli postupovať hore Dunajom a ohrožovať Habsburgov v ich sídle, vo Viedni. Autonomné, pod vlastnými kniežatami postavené Sedmohradsko ostalo takto pre nich stranou. Im na ňom, na Sedmohradsku, nezáležalo, jemu zas od samého prvu temer ponúkalo sa neškodiť Turkom, postaveným na postupe proti Habsburgom. Za Bočkaja a Bethlena medzi Sedmohradskom a Turkami ani čo by už bola bývala prirodzená dohoda. Na uhorskom území Turci vrhali sa na kraje im ešte nepodrobené, najmä teda kraje slovenské. Ta robili neprestajné vpády, tam lúpili, pálili, odtiaľ vláčili ľudí do zajatia; kraje južné, im porobené šetrili prirodzene. Veď keby tam boli drancovali, pálili, ľudí brali do zajatia, neboli by mohli brať z nich poplatky, dane. Pritom tu v Hornom Uhorsku čiže na Slovensku, premávali sa nemeckí žoldnieri, posielaní sem proti Turkom, ale strašnejší pre obyvateľstvo, ako pre Turkov. A keď zo Sedmohradska pod ochranou tureckou, počnúc od Bočkaja, začali sa odboje proti Viedni, tu, na Slovensku, brali sa vojenské trovy i vojsko tu bývalo i bojištia, tu premávalo sa hajdúchmi zvané vojsko, horšie pre obyvateľstvo i od Turkov i od nemeckých žoldnierov.

Cele iné bolo v Sedmohradsku. Od Turkov ono malo úplný pokoj, ba oni boli mu ochranou proti cisárskemu vojsku. A v prvej polovici 17. storočia k nemu prináležala i veľká časť Zátisia. Za Bethlena tu pri pokoji vzrastal dobrobyt, v mestách ujímali sa remeslá. Majstrov Bethlen osádzal z cudzozemska. Národnej veci maďarskej poslúžil však najmä tým, čo konal za školy. Z kolégia, ktoré v Belehrade sedmohradskom už stálo, bol by chcel mať univerzitu. Postavil naň z cudzozemska vybraných profesorov, známeho básnika Martina Opitza, znamenitých pedagógov Alsteda, Bisterfelda a Piscatora. Ujal sa i školy debrecínskej. Na univerzity do Holandska a Anglie vysielal schopných mladých ľudí, rozmnožiť knihoveň v Belehrade, zložil značný kapitál.

S Bethlenom ako by si bol podal ruku primas-arcibiskup uhorský Pázmány, sídlivší v Trnave, kam kapitula z Ostrihomu bola sa preniesla v prvé časy tureckého nebezpečenstva. Nad Pázmanya cisár Ferdinand II. nemal oddanejšieho človeka, antireformáciu v Uhorsku viedol s úspechom horlivosti svojej primeraným, ale ináč, ako tuhý Maďar (a tiež potomok slovanských predkov!), arcibiskup pracoval v jednom duchu, ruka v ruke, s Bethlenom. Proti protestantizmu Pázmány šiel jeho vlastnou zbrojou, školou a knižkou, a jezuiti, ním vedení, užívali maďarskej reči na kazateľni i v písme. Na kniežacom stolci sedmohradskom po Bethlenovi nasledoval Jur Rákóci, turecká ochrana trvala, a v diele národnej veci maďarskej pokračovalo sa. Rozvili sa kalvínske školy vo Veľkom Varadíne, v Koložváre, Satmáre. Rákocovci mali statky i v Zemplíne, v Šároš-Pataku, a tu pri ich podpore tiež rozvilo sa kalvínske čiže maďarské kolégium. Na ňom účinkoval i náš Komenský, povolala ho vdova Rákociho.

Kultúre Maďarov tak pomohli Turci. Vykladajúc strašné biedy, ktoré Horné Uhorsko čiže najmä Slovensko prežilo za tureckých časov a v odbojoch proti Viedni zo Sedmohradska vedených, maďarský historik Fraňo Salamon hovorí: „Ale radostná vec je to, že maďarský národ v tieto časy urobil v duchovných veciach veľké pokroky a maďarskej kultúre založili sa také pevné základy, ktoré zahubiť nemohli ani nezhody pozdejších časov. Kým na Horné Uhorsko potrhané mračná 30 ročnej vojny, vedenej v Nemecku, s času na čas, nadonášali ťažké búrky, nad východnou časťou našej vlasti nezachodilo slnce vzdelávania a pokojného prospievania. Sedmohradsko vyše 40 rokov žilo svoju skvelú dobu a maďarskej národnej kultúre vykonalo večne pamätnú službu.“^[251]

Rozvoj tureckej moci od konca 14. storočia stal sa veľkým nešťastím, pre juho-východnú Európu a v nej pre Juhoslovanov. Od 1526-ho roku turecká moc podrobovala si už Uhorsko, a z toho nešťastia národov vyšlo šťastie maďarskej národnosti. Komplikácie také bývajú i v užšom živote: záhuba pre jedného môže byť pre druhého prospechom.

V tých ťažkých časoch, v 17. storočí, Slováci ešte zachovali toľko sily, že podarilo sa im zatlačiť svojich Nemcov. Privilégia Nemcov, osádzaných od 13. storočia, boli by až krikľavé: v banských mestách domorodý, Slovák, nesmel mať domu, ani iného nepohnuteľného majetku, do remeselníckeho cechu ho neprijali. Ale keď od začiatku 17. storočia privilégia nemecké začali sa rušiť, Slováci postupne povytískali alebo strovili svojich nemeckých hostí. — I slovanskí historici pripisovali Maďarom zásluhu, že svojím príchodom do Panonie zastavili postupovanie Nemcov dolu Dunajom. Ale dokázať túto mienku bolo by ťažko. Za Dunajom, kde Maďari založili si sídla po svojom príchode, Nemcov namnožilo sa už od konca 10. storočia hodne; naproti tomu v sídlach slovenských, od rieky Moravy na východ, ako nebolo Nemcov v čase príchodu Maďarov za Dunaj, tak niet ich ani dnes — okrem mesta Bratislavy a jeho neširokého susedstva. (I v Bratislave nebolo ešte Nemcov ani v prvej tretine 12. storočia, a na Spiš i do okolia banských miest navalilo sa ich zvláštnou kolonizáciou.^[252]) V druhej polovici 19. storočia, pred päťdesiatimi rokmi, ríšsky Nemec Franc v. Löher, vykladajúc v svojej známej knihe, ako hynú Nemci v Hornom Uhorsku, o Slovákoch napísal: „Toto slovenské plemä od mnohých storočí prejavuje zvláštnu spôsobnosť vytískať a troviť iné národnosti… Na širokom území Slovákmi obývanom padlo a padne im v obeť, čo neprináleží k ich kmeňu.^[253] Len o niečo pozdejšie Bela Grünwald, zvolenský podžupan a známy fanatický protivník Slovákov, v monografii Zvolenskej stolice maďarskou akadémiou vydanej zalamoval rukami, čo sa to porobilo do 19. storočia so Zvolenskou stolicou. Keď predstavil, koľko Nemcov žilo dávnejšie zdola i zhora Banskej Bystrice, až vykríkol, že na tom území nieto už ani jednej nemaďarskej obce!^[254] Zvláštna vec, že nemeckej národnosti Slovák sa nepoddáva. Ako v svojom etnografickom diele už Ján Čaplovič verne zaznačil, nieto príkladu na to, že by sa v Uhrách slovenská dedina bola ponemčila.^[255] Pravda, v elementárnom boji proti Nemcom v 17. storočí pomohla Slovákom i antireformácia: Nemci, zväčša protestanti, v mestách protireformáciou boli vo všeličom oslabení, a Slovákom, hoci ináč tiež mali značné zvraty, tým sa poslúžilo.

Stalo sa i vyhnanie Turkov z Uhorska a potom nasledovalo kolonizovanie dolnozemských čiže južno-uhorských krajov, ktorých obyvateľstvo roztratilo sa za tureckého panstva. Vedľa Srbov, ktorí boli nablízku, osádzali zpoza hranice Nemcov, najmä Švábov, a súkromní ľudia, majitelia veľkých pozemností, brali Slovákov. I šla táto kolonizácia v takých rozmeroch, že onedlho značne premenil sá národopisný obraz Uhorska. Pre Slovákov, hore oslabených, nedobrá okolnosť bola, že skoro zatým Mária Terézia, z ohľadov na dedičné zeme rakúske, zaviedla také poriadky, pri ktorých zrazu veľmi upadol priemysel na Slovensku. Chleba bolo z toho menej, a Slováci hrnuli sa za chlebom pozdĺž svojich riek nadol, na Dolnú zem. Najprv išli ta odvádzaní, osádzaní, teraz biedou hnaní. Máme tam i dnes kvetúce obce slovenské, ale v prvé časy zaniklo v cudzích živloch mnoho nášho ľudu, z tých osadníkov, ktorí dostali sa ta v menších masách a rozsypano. I v najmaďarskejších mestách od Pešti nadol z každých troch mien aspoň jedno je i dnes slovenské. Toto mal na mysli básnik náš Sládkovič, keď sa mu tak ťažko vzdychlo:

Pritom nemohlo mať nedobrých následkov to, že slovenských osadníkov brali zväčša od kraja slovenského územia, od slovensko-maďarskej hranice. Tým slovenský živel oslabol tam, kde v národnom záujme bolo by sa vyžadovalo, aby mocnel, rástol.

A dialo sa to pre Slovákov v najnepríhodnejšom čase. Po Európe začalo sa národné precítnutie. V Rakúsku napomohol ho, v Uhorsku u Maďarov až rozpálil cisár Jozef II. Maďari po tomto svojom precítnutí boli by chceli mocnieť, rásť na ujmu iných, preto začali byť od prvej chvíle netolerantní. V Uhrách, kde pri latinskej reči toľké veky nebolo nijakých národnostných protív, teraz razom vznikli príkre protivy. A keď po napoleonských vojnách viedenská politika začala mať strach pred Slovanstvom, pred Ruskom, Maďari dostali v nej podporu. Snemy od roku 1790-ho, ako by neboli mali inej starosti, iba donášať zákony o maďarskej reči. Arciknieža Jozef, ktorý ako palatín a exponent dynastie žil v Budíne, zjavne staval sa proti slovenským snahám. „Každý kto v Uhorsku býva — hovoril i 31. mája 1842 proti Chorvátom vo vyšnej snemovni — nech je akéhokoľvek jazyka, keď on požíva práv, privilégií a dobrodení krajinou touto poskytovaných, je Maďar“. Pri takejto pomoci Maďari postupne stotožnili sa so štátom, a vtedy slovenské zemianstvo, ktoré dlho protivilo sa uvádzaniu maďarskej reči do úradov a škôl, tiež pridalo sa k maďarizácii, z obavy, že ináč príde o svoje privilégiá.

Tak duchovný pohyb slovenský, živo začatý na konci 18. storočia, stretal sa potom na všetky strany s odporom. Na Slovensko čeština ako spisovná reč bola sa dostala od 14. storočia, vplyvom pražskej univerzity, tak ako i do Poľska; na konci 13. storočia, pri novom duchu v celom Slovanstve, budiť slovenskú národnosť podujali sa bernolákovci a v svojom zápale za spisovnú reč postavili slovenčinu. Ale už v prvej štvrtine nového storočia oni vymreli, a nových ľudí, hotových kráčať v ich stopách, pre surové pomery krajinské našlo sa málo. Roku 1827-ho lajoš-komárňanských Slovákov úradne už verejne bili na dereši preto, že protivili sa prijať maďarského kňaza. O tri roky Šafárik písal z Nového Sadu Jánovi Kollárovi: „Wšecko se ta schyluje, že národy slovanské w Uhřjch pomaďarčený budau.“ V Novom Sade predalo by sa aj tisíc výtiskov maďarskej gramatiky a študovaní ľudia navzájom sľubujú si, že budú hovoriť len po maďarsky. Najlepší zo slovenských ľudí nedali sa ani zastrašiť, ani zlomiť: neprestajne počínali niečo, ale bez úspechu, lebo bolo ich všade málo. Profesori Hanuš⁹ a Pekař len pred dvoma rokmi vo zvláštnych spisoch objasnili, čím bola česká šľachta od konca 18. storočia pre národné preporodenie české.^[256] Na Slovensku, keď zemianstvo pridalo sa k maďarizmu, pri národnej veci zostali len bezmocní idealisti, kňazi a učitelia. Meštianstva temer nebolo a ľud do 1848-ho nevoľný, v poddanstve. Keď vyrovnaním 1867-ho Viedeň posadila Maďarov v Uhrách nacelkom do sedla, Slováci onedlho prišli i o tri gymnázia, ktoré o niečo skôr ešte boli si sami založili i udržovali. Z iných ústavov učebných synov slovenských materí nemilosrdne vyhadzovali, ak prezradili niečím, že chcú zostať vernými svojmu rodu. Tu slovenskí rodičia, i takí, čo ešte nemali prebudeného citu národného, vybadali, že maďarské školy sú ich synom nepriaznivé, nepriateľské, a odvrátili sa od nich. Do 1918-ho za nejakých 30 — 35 rokov na Slovensku do stredných škôl chodili už bezmála len synovia úradnícki a Židia. Štátny stroj, ktorý v svojom modernom složení môže byť strašný pre národnostné menšiny, stál cele v službách štátnej idey maďarskej. Tak 1910-ho roku pri popise obyvateľstva v Amerike, ukázalo sa, že v samých Spojených Štátoch Severnej Ameriky žilo už 700 000 Slovákov. Z národa nie celé tri milióny duší počítajúceho!…

Slovákov mohol už zachrániť ozaj len prevrat, spôsobený takou päťročnou svetovou vojnou…

Ťažký, veľmi ťažký to bol život, ktorý predstaví sa nám i z takéhoto náčrtku slovenskej minulosti. Ale zato ľud tento ostával svojím. Slováci hynuli, tratili sa, ale tvár svoju zachovali.

Na študijné cesty z Ruska začali chodiť mladí slavisti do západo-slovanských i juho-slovanských zemí. Izmail Sreznievskij, jeden z nich, roku 1841-ho písal Hankovi do Prahy, čo všetko našiel na Slovensku. Keby vraj zostal tu i na viac rokov, ešte nestihol by vyčerpať všetko vzácne pre filologa, etnografa i dejepisca. Také bohatstvo je v živote, v byte slovenských dedín, slovenského ľudu. Lenže to bolo 1841-ho, a potom prešlo temer 80 rokov, čo my sami z takého bohatstva zobrali sme pomerne len málo. Od 1850-tych rokov, po stopách Boženy Němcovej¹¹ navštevovali Slovensko umelci českí, a umenie znamenitého Mánesa, možno povedať, tu dostalo svoj charakter. Z mladšieho ich pokolenia Miloš Jiránek¹² i perom oduševneno písal, čo všetko videl, vybadal a poňal na slovenskej dedine. Jožko Úprka¹³ opustil i milú jemu Moravu k vôli Slovensku — žije už u nás. Profesor Ján Koula, ktorý pri výstavke slovenských krojov v Turčianskom Sv. Martine r. 1887 oboznámil sa s nami, pozdejšie, ani čo by so Sreznievskym bol chodil, uveličený zaznačil o svojich skúsenostiach v Gemeri, Malohonte a Novohrade, aké množstvo „přezajímavého materiálu národopisného i uměleckého“ predstavovalo sa mu hneď pri prvých krokoch. „Nebolo mi lze od toho nového pro mne zřídla téměř ani se odtrhnouti. Vrátil sem se za rok znovu a byl bych přišel po třetí i po čtvrté…“^[257] Tak zvané vrapovanie (vrapytuhé záhyby, skládané za mokra a sušené na slunci) ženskej odeve slovenskej Koula už skôr pokladal za veľmi starobylé, rázu neobyčajne archaického a porovnával ho so záhybmi na šatách gréckej antiky; súdil o ňom, že spolu s vyšívaním, aké videl na ženských rukávoch v Topoľčanoch, môže pochodiť i z predhistorickej doby. „V krajích Slovenska uherského“ — písal po peštianskej výstavke (1896) Jozef Klvaňa,¹⁴, zvláštny znalec ľudových krojov moravských — zachoval se ve všem, v oděvu, jeho výzdobě i v obydlí skorem archaický ráz.“ V 17. storočí českí protestanti z Čiech a Moravy, doma prenasledovaní, vysťahovali sa do Nemecka a susedných krajov Slovenska. Charakteristické stránky ich umeleckého priemyslu tu preniesli sa i na slovenskú keramiku, na výšivky a poznať ich i na maľbách písaných kancionálov tej doby. „Ale jinak po vlivu českém a moravském ani nejmenší stopy. Pásky mezi Uhorskem a námi ve století 16. vírou a literaturou stužené, v 17-tém vlídným přijetím vystěhovalcú do Uher dotvrzené, v 18. století úplně přervány. Vliv, zjevný ve 17. století, absorbován zúplna elementární silou lidu slovenského, ornament svérázný lidový nastoupil na Slovensku úplně…“^[258]

Zle bolo u nás. Už v poslednej štvrti 19. storočia na slovenskej dedine ani pesničku zapísať: kto sa ukázal v ruke s papierom a tužkou, vrátili ho, odkiaľ prišiel. Vlastných ľudí čo rok mali sme menej, odborníkov cudzích nepúšťali k nám. Ako skôr zle bolo pre Slovákov pri Tatároch, Polovcoch, Nemcoch, tak napokon ešte najhoršie pri maďarizačnej politike. Ale svoju tvár, svoju dušu Slovák vo všetkých okolnostiach zachoval. Kultúrni a literárni historici maďarskí žalujú, že na konci 18-ho a na začiatku 19. storočia Maďari úplne podľahli nemeckému duchu a písali maďarskými slovami nemecké veci. U Slovákov literárnej produkcie vtedy bolo málo, ale napodobňovania nijakého. Ozaj ako v 9. storočí tvorcovia veľko-moravského štátu v ničom nepriklonili sa k Nemcom, zastavili ich nátisk dolu Dunajom na východ, ba z obavy pred nemeckým vplyvom Rastislav pomohol založiť slovanskú cirkev a slovanskú písomnosť; tak i po vekoch, hoci ako zavalení ťažkými okolnosťami, Slováci nepoddávali sa ani duchovne nemeckej moci. Zpod tlaku svojich Nemcov s úspechom vymáhali sa hneď, keď v 17. storočí prestávali týchto široké privilégia. Na začiatku 19. storočia štatistik mohol napísať, že v Uhorsku neponemčila sa slovenská obec ani jediná.

Tvár svoju Slovák vôbec ťažko mení. Dnes akosi rado hovorí sa o pomaďarčenom duchu Slovákov, o ich maďarských mravoch, obyčajoch. Ale to je neobjektívna reč — pred kritikou neobstojí. Až zvláštna vec, ako nepoddával sa Slovák maďarskému vplyvu. Spomenul som, čo robil zo Sedmohradska pod tureckou ochranou v prospech národnej veci maďarskej Gabriel Bethlen a s ním ruka v ruke arcibiskup Pázmány v Trnave. Duchom i účinkovaním svojím Pázmány bol veľmi podobný poľskému Skargovi, len agilnejší i od Skargu a osobnosť ešte silnejšia. Polemické spisy Pázmányove slúžili i dielu antireformácie, ale dvíhali i maďarskú reč. Účinok týchto spisov bol taký, že vtedy maďarský veľmi podobal sa vtedajšiemu slovinskému, čo je pri jeho zadunajskom pôvode pochopiteľná vec. Od 14. storočia zas, keď maďarská mládež tiež chodila na univerzitu do Prahy, na maďarskom pravopise poznať vplyv pravopisu českého. Najstarší maďarský preklad biblie má grafiku diakritickú českého. A v 17. storočí, po dobe Bethlena a Pázmánya, už maďarský pravopis ujal sa u Chorvátov. Záhrebský biskup Petrič 1651-ho roku vydal v kajkavskom nárečí chorvátskom Nový zákon, Krajačevičom preložený z maďarského (Káldiho), s maďarským pravopisom a s množstvom maďarských slov v chorvátskom texte.^[259] Také písanie ujalo sa u Chorvátov tak, že ešte i M. Vrhovac,¹⁵ tiež záhrebský biskup, o pol druha sta rokov pozdejšie v podobnej reči a s takým maďarským pravopisom vydal Nový zákon.^[260] Mohlo by sa povedať, že Krajačevič, ktorý začal v maďarčine, ako duchovný, jezuita, žil v Trnave. Ale koľkože Slovákov duchovného stavu žilo v Trnave i za Pázmányho i pozdejšie v 17. storočí, a na slovenskej písomnosti z toho času nebadať nijakého účinku duchovného života maďarského, vzbudeného Pázmányom! Trnave, kde také silné boli účinky Pázmányovho ducha, Slováci boli blízky zo všetkých strán, od východu i západu, od polnoci i poludnia; Chorváti žili hodne ďalej, pritom v značnej miere oddelení i tureckou záplavou, sídlivšou v Budíne, z nich po Pázmányových krážoch dostávalo sa teda i jednotlivcov omnoho menej, nežili zo Slovákov: jednako účinky maďarskej literatúry, pestovanej v Trnave, rozprestreli sa na Chorvátov, a Slovákov sa vôbec nedotkli. Slováci, nakoľko nestačila im vlastná produkcia literárna, v konfesionálnom boli v druhej polovici 17. storočia nanovo vydali s malým prispôsobením rečovým, knižky české.^[261] Do 17. storočia, teda za nejakých šesťsto rokov, Slováci ani raz kultúrne neboli s Maďarmi v takom úzkom styku, ako za tureckej vlády, za Pázmányovej éry, a ich duchovnému životu jednako ani tu neprilepilo sa ničoho maďarského. Alebo nám pred očima, aký bol už za našej pamäti, pred päťdesiatimi, šesťdesiatimi rokmi, stav v stredných školách na slovensko-maďarskej hranici, kde jedna polovica žiactva bola slovenská, druhá maďarská. Žili tie dve stránky cele oddeleno jedna od druhej, v samej škole i mimo školy, ani čo by boli prišli z dvoch čiastok sveta, a s maďarskou rečou Slováci mali veľkú biedu. Maďarská literatúra hrdá je na svoju „Tragédiu človeka“, dielo Imricha Madáča, ktorého starý otec skladal ešte nábožné piesne slovenské. Rukopis Madáčov pod tlač pripravili Ján Arany,¹⁷ najmaďarskejší predstaviteľ maďarskej literatúry, a v reči diela jednako nájdú sa slovacizmy, poznať básnikov slovenský pôvod. Školy na Slovensku boli už maďarské, v úradoch a verejnom živote vôbec sama maďarčina, a Ludvik Mocsáry, ktorého z druhej polovice 19. storočia pokladáme za najrozsudnejšieho Maďara, ešte tiež vytýkal slovenskému zemianstvu, že hovorí maďarčinou po slovensky znejúcou. Na reči Maďarov, žijúcich medzi Rumunmi a Srbmi, nieto vraj nejakých cudzineckých nálepkov — len Maďari slovenských krajov hovoria vraj cele zvláštnou maďarčinou.^[262] Pravda, Mocsáry sa pomýlil, lebo Maďarmi nazval slovenských zemanov, no v tejto veci súd jeho je v práve takto dobrým svedectvom. To Slováci hovorili takou zvláštnou maďarčinou. To je oni ťažko učili sa po maďarsky.

Podstatu tejto veci objasňuje fakt, už dávnejšie spomínaný dialektológmi slovanskými, že totiž na východe našom podkarpatskom slovenčina šíri sa na ujmy ruštiny. A na západe v susedstve s Poliakmi, sama poľská veda dôsledne spomína v poľskom jazyku pohraničnom „vplyvy slovenské“ (wplywy slovackie) od Jakubova až po Spiš. To tiež znamená, že Slovák zostáva svojím: duchovne skorej on pritlačí iného, ako by sa poddal sám. Svoju tvár, svoju dušu zachová i v ťažkých borbách elementárnych.

Práve vyšlo dielo „Lidové stavitelství na Slovensku“, a čo v ňom umný spisovateľ (Jozef Vydra¹⁸) překládá, vykládá, všetko svedčí o takej samobytnosti slovenského človeka. Odbornými štúdiami, tiež teraz, za našich dní, vyvodí sa, že Nemci v mestách Slovenska v 17. storočí mali omnoho rozvinutejšiu hudbu, ako sa dosiaľ myslelo: a ona, taká rozvinutá a pestovaná, nemala na slovenskú ľudovú pieseň nijakého, ale nijakého vplyvu. Práve zbierame tieto piesne slovenské tak, ako dosiaľ neboli zbierané: ony najmä budú ukazovať, aká je slovenská duša.

Ôsmy rok tomu, čo stojí československý štát, československá republika. Na Slovensku, v porovnaní s predošlým stavom, je veľký rozdiel už v tom, čo školy predstavujú. Mne, keď počujem, čítam o nedobrých veciach, o nejakej nespokojnosti či jednej či druhej stránky, temer zakaždým mihne sa pred očima niečo z obrazov minulosti, niečo z toho pomeru, v ktorom posledných sto rokov, od slovanského preporodenia, žili Česi aj Slováci. Vedľa Jána Kollára a Šafárika ja vídam v duchu Ľudovíta Štúra, ako privoláva českým bratom už roku 1837-ho: „Nedělí nás hranice!“ Štúr mal hlavný podiel na tom, že na Slovensku po druhý raz uviedla sa spisovná reč, ale keď po vážnych chvíľach 1848-ho roku zjavil sa v Prahe, mladé pokolenie české nosilo ho na rukách a pri ováciách jemu na ulici robených spálilo „Hlasy“, roku 1846-ho proti Štúrovcom v Prahe vydané. Vo vážnych chvíľach city, mysle a ideály české a slovenské boli také jednotné! Predstavuje sa mi, takému zmyselnému, i Havlíček, ktorý od 1844-ho proti Štúrovi najostrejšie písal, ale na slovanskom zjazde v Prahe v júni 1848-ho v programových, zásadných otázkach slovanských so Štúrom z celej duše súhlasil. A vídam obrazy, ako ide Zachom, Bludkom, Janečkom vedená česká mládež na Slovensko bojovať v povstaní, ktoré proti Maďarom ustrojili Štúr, Hurban a Hodža. Vídam Čecha Jána Kadavého,¹⁹ ktorý, zapálený „Slávy dcerou“, putoval z Čiech do Pešti, aby mohol vidieť Jána Kollára. Do Čiech viac ani nevrátil sa, ostal v Pešti učiteľom slovenským. Ale keď Kollár odvrátil sa od slovenčiny, Kadavý odvrátil sa od Kollára a pridal sa ku Štúrovi. Vídam Boženu Němcovú, zamilovanú do Slovenska, chodiť tu po našich dedinách, v jej stopách vídam Mánesa,²⁰ Jaroslava Čermáka.²¹ Vídam Pavla Mudroňa, v Brne na sokolskej slávnosti 1869-ho roku na rukách noseného po jeho prípitku po tom, že krv nie je voda. Vídam Čechov, žiakov slovenského gymnázia v Revúcej, a temer podnes cítim, ako mi ťažko bolo lúčiť sa s priateľmi Jánom Kynčlom a Jozefom Šantrúčkom, keď po matúre v júni 1871-ho vracali sa do Čiech. Vídam Adolfa Heyduka, večného v Turčianskom sv. Martine na slávnosti „Živeny“, vídam Rudolfa Pokorného,²² Vilmu Sokolovú, Gabrielu Preisovú²³ a toľkých českých hostí, navštevovavších v najťažšie časy naše augustové zhromaždenia slovenské. Cítim živo teplo priateľstva, v ktorom žili sme v Martine s Jaroslavom Věšínom,²⁴ a predstavuje sa mi, ako sa hrnuli Slováci 1895-ho na národopisnú výstavku do Prahy. Nezabúdam, ako odsúdili do väzenia dvadsiatichtroch Martinčanov v súvislosti s prípitkom, ktorý v Prahe 1898-ho, na slávnosti v pamäť Palackého, povedal menom Slovákov na bankete v žofínskej dvorane Matúš Dula.²⁵ Tieto a podobné obrazy obnovujú sa mi v pamäti, a za každým utvrdený som vo viere, že dnešný, nie celkom dobrý pomer medzi Čechmi a Slovákmi premení sa v lepší, v prirodzený, v bratský.

My ľudia veľmi ľahko zabúdame všetko, čo bolo zlé. Keď sa ono, to zlé, raz pominie, ako by ho ani nebolo bývalo, tak zabudneme naň. Dnešné české mladé i stredné pokolenie už nevie o borbe, akú videli jeho otcovia a dedovia za národnosť a jazyk. Ako by ono mohlo vedieť, čo bolo na Slovensku do 1918-ho roku! A dostačí mu nevedieť i len o tom, že Slováci už nejakých 30 — 35 rokov temer nechodili do škôl, okrem školy elementárnej od 7-ho do 12 roku, a už mu je ťažko pochopiť nás a jeho pomer k nám Slovákom nemôže byť taký, aký by sa vyžadovalo.

Týmto, pravda, nechcem povedať, že by na terajšom stave vecí nemali viny i Slováci. Ale keď už vážna politická strana, akou je národná demokracia, začína sa starať o túto vec, treba to pokladať za dôležitý krok k náprave. Na Slovensku brat Čech nepotrebuje sa báť ničoho. Na Slovensku podstatného zla nieto. Maďari boli nedobrým elementom v politike strednej Európy preto, že — možno povedať — ich osudom bolo slúžiť Nemcom. Najmä v borbe Nemectva so Slovanstvom. Už 892-ho, keď ešte neboli osadení pri strednom Dunaji, dali sa najať Arnulfovi proti Svätoplukovi. Potom — akého významu vec! — oni pomohli Rudolfovi Habsburgskému zvíťaziť nad Otakarom II. Oni zpôsobili i pád Hohenwarta 1871-ho v prospech Čechov. Ale v tejto službe nemeckej konečne, vo vojne svetovej, zahubili seba. Maďarská vec navždy riešila sa tým, keď po vojne starému Uhorsku odobraté časti pridelili sa trom susedom. Tým medzi Rumunskom, Juhoslovanmi a nami utvorila sa prirodzená, inštiktívna aliancia a Maďari ako by boli stiahnutí železnou obručou. Keď v Pešti po dobrodruhoch prídu k vláde vážni ľudia, ich snahou bude žiť v dobrom pomere s týmito tromi susedmi.

Pre Slovensko brat Čech teda nepotrebuje sa báť Maďarov. Čo týka sa však samých Slovákov, môže byť presvedčený, že dobrý Slovák bude i dobrým občanom československého štátu, hotovým na každú obeť, i dobrým verným bratom brata Čecha. Povedal by som, že prvé je byť dobrým Slovákom — ostatné potom príde samo od seba. Preto nenáhlime sa uniformovať ducha. Slováci v svojich horách a hlbokých dolinách i cudzími elementy hodne pridlávení zachovali si všelijakej pôvodnosti. Škoda by bolo mať ich k tomu, aby nosili vodu do mora. Nech majú možnosť probovať, či by v duchovných veciach nedokázali niečo svojského, pôvodného, v umení na ich tvorbe či nebude poznať vôňu slovenskej zeme.

I spisovná reč slovenská… Keď raz na Slovensku v školách už od abecedy učili po maďarsky, spisovná reč česká tu nebola by bývala možná. A vtedy bez slovenčiny u nás bolo by všetko otupelo. Bez Jána Hollého, Sládkoviča, Chalupku, Janka Kráľa, Kalinčiaka, Bottu, Kubányho, Vajanského, Hviezdoslava, Eleny Šoltésovej, Vansovej, Timravy, Podjavorinskej, Kukučína od Karpat po stredný Dunaj bola by bývala duchovná púšť a — maďarčina. Po svetovej vojne — opakujem ja i tu — mierový kongres nebol by mal možnosti odňať Maďarsku kraje medzi Karpatmi a stredným Dunajom…

Česi a Slováci po vstúpení z pravlasti i v historických svojich sídlach dostali sa jeden k druhému. Na konci 9. storočia začali sa už jednotiť. To sa zmarilo, ale po ťažkých nehodách Slovákov konečne sme už spojení štátnym zväzkom. Ostatné zverme času. Nech rieši čas.

(1926)

Poznámky a komentáre

1. Oskár Asbóth (1850 — 1920) — maďarský slavista. Študijne dvakrát navštívil Rusko. Významné je jeho dielo Szlavság a Magyar kerestény terminologiában — Slovanstvo v maďarskej kresťanskej terminológii, 1887.

2. Július Pauler (1841 — 1903) — maďarský historik. Má zásluhy o zdokonalenie organizácie archívov. Bol členom Uhorskej akadémie vied a predsedom Uhorskej historickej spoločnosti.

3. Aventinus, vl. menom Ján Turmaier (1477 — 1534) — bavorský humanistický kronikár. Z historických podkladov zostavil dielo Annales Baiorum, z ktorého tlačou vyšla časť pod názvom Bayerische Chronik. Uvádza správy o dejinách Veľkej Moravy a Uhorska.

4. Anonymus regis Belae notarius, autor kroniky Gesta Hungarorum, v ktorej opisuje sťahovanie Maďarov z pravlasti cez Rusko do Uhorska.

5. Boleslav Chrabrý (992 — 1025) — zakladateľ poľskej ríše. R. 999 obsadil na Slovensku Považie až po Komárno a mal ho v moci do r. 1018. R. 1024 bol korunovaný za poľského kráľa.

6. Boleslav II. (panoval 967 — 999) — české knieža, organizátor kresťanskej cirkvi v Čechách

7. Václav III. (panoval 1305 — 1306) — český kráľ zavraždený na ceste do Poľska v Olomouci. Ním vymrel rod Přemyslovcov.

8. Andrej Sládkovič — Svätomartiniáda — pozri Sobrané básne, vydala Matica slovenská 1939, str. 409.

9. Josef Hanuš (1862 — 1941) — český literárny historik, profesor na Komenského, neskôr Univerzite Karlovej v Prahe. Odborník na obdobie českého osvietenstva.

10. Josef Pekař (1870 — 1937) — český historik, profesor Karlovej Univerzity. Kladne hodnotil pobielohorské obdobie, odsudzoval husistov a aktívne zasahoval do verejného života — pozemková reforma 1921.

11. Božena Němcová (1820 — 1862) — česká spisovateľka. Na Slovensku zozbierala mnoho ľudových povestí.

12. Miloš Jiránek (1876 — 1911) — český maliar, impresionista

13. Joža Úprka (1861 — 1940) — český maliar, grafik, člen Českej akadémie. Bol maliarom Moravského Slovácka a jeho ľudu.

14. Josef Klvaňa (1857 — 1919) — český prírodopisec a národopisec. Vo výskumnej činnosti sa zameral na južnú Moravu.

15. Maximilian Vrhovac z Rakitovca (1752 — 1827) — záhrebský biskup, podporovateľ chorvátskych národných a literárnych snáh

16. Jaroslav Vlček (1860 — 1930) — český a slovenský literárny historik. Profesor na Karlovej univerzite, správca obnovenej Matice slovenskej.

17. Ján Arany (1817 — 1882) — maďarský básnik, predstaviteľ demokratickej poézie. V tvorbe sa odrážali národnooslobodenecké boje proti Habsburgovcom.

18. Josef Vydra (1884 — 1959) — výtvarný teoretik, etnograf, pedagóg

19. Ján Kadavý (1810 — 1883) — pedagóg, redaktor, publicista, hudobný skladateľ

20. Josef Mánes (1820 — 1871) — český maliar, ilustrátor. Patril do skupiny českého maliarskeho romantizmu.

21. Jaroslav Čermák (1830 — 1878) — český maliar. Maľoval historické obrazy najmä z juhoslovanských bojov.

22. Rudolf Pokorný (1853 — 1887) — český spisovateľ, redaktor. Jeho zásluhou vyšli v Prahe Spevy Jána Bottu (1880).

23. Gabriela Preissová (1862 — 1946) — česká dramatická spisovateľka, poviedkárka. Niektoré jej diela boli zhudobnené Janáčkom a Foerstrom.

24. Jaroslav Věšín (1859 — 1915) — český maliar. R. 1884 prišiel na Slovensko. R. 1897 profesor na maliarskej škole v Sofii.

25. Matúš Dula (1846 — 1926) — predseda SNR, advokát, poslanec Národného Zhromaždenia