Dielo 6. História

^[485]

Takto rok, pri tomto stole, ešte sme jeho mali pred sebou. Svojimi výmluvnými ústy a so svojou prísnosťou hovoril nám do duše o úlohách Muzeálnej slovenskej spoločnosti, o povinnostiach našich na proti nej: karhal i oduševňoval. To bolo, od roku 1895, trinásty raz a — naposledy…

Andrej Kmeť¹ bol temer len z druhého pokolenia slovenského — ak totiž môžeme hovoriť o pokolení, a nie o jednotlivcoch — oduševňovaného nacionálnou myšlienkou. V Uhorsku najmä ešte v polovici XVIII. storočia, pri panovaní latiny vo verejnom živote, tak sa zdalo, že tu pri formovaní spoločnosti národnosť nikdy nebude mať značenia. Ale ku koncu toho storočia veľmi sa premenil duchovný život. Iskry prišli z francúzskej filozofie, k nim pridali sa účinky panovania Jozefa II.² i účinky revolúcie francúzskej. Počiatky maďarskej národnej renesancie vyšli od dvora Márie Terézie,³ z kruhu mladých ľudí, slúživších v telesnej stráži, ktorú cisárovná založila si z Uhrov. Horvátov pomáhalo budiť i oživenie talianskej národnosti a literatúry na počiatku XIX. storočia. Na západných Slovanov nezostali bez účinku pochody ruských vojsk po Európe, počnúc od prechodu Suvorova⁴ cez Alpy až do konca napoleonovských vojen. Na samom kraji slovanského juho-západu, u Slovincov, Valentín Vodník,⁵ podľa stavu svojho kat. kňaz, napísal roku 1799, po prechode Suvorova cez Alpy: „Teraz vidíme na vlastné oči, akých mocných a veľkých bratov my máme na svete!“ Na samom konci XVIII. storočia latinský jazyk v Uhorsku rázom stratil svoju nivelujúcu silu, ktorú mal tu celé veky a v takej miere, ako nikde inde v Európe. Prestal stierať farbu národnej osobnosti, hatiť vývin jej zvláštnych čŕt.

I Slováci začínajú hlásať potrebu vzdelávania svojho jazyka; ešte v poslednej desiatke XVIII. storočia zakladajú samostatný spisovný jazyk slovenský. Anton Bernolák, syn duchovne požehnanej Oravy, keď umrel roku 1813, zanechal slovník slovenského jazyka v šiestich zväzkoch. (I. zväzok slovníka vyšiel potom nákladom primasa uhorského, arcibiskupa Alexandra Rudnaya.⁶)

Vývin národov, ako každého živého organizmu, ide prirodzenými spôsobmi. Často nejeden postup tohoto vývinu pohne sa innostrannými silami. Zďaleka doletí iskra a vzbudí duchov. Zďaleka, s inej strany, môže prísť i celý pohyb a i púhou duchovnou búrkou, bez fyzických prostriedkov, spôsobí celý prevrat. Vôbec duchovné prúdy nezastavia sa na nijakej hranici, ani na etnografickej, ani politickej. Vývin národa môže byť zahatený, i celkom zadusený, no kým je — ponúka sa podobenstvo z prírody — koreň v zemi zdravý, mnohé okolnosti môžu zapríčiniť jeho vypučenie, vzrast a rozkvet.

V XIX. storočí pribudlo na pr. nové odvetvie vedy; etnografia, ktorá má za predmet človeka ako člena spoločnosti národov. Pre túto novú vedu teda dostal význam i najnepatrnejší, najopustenejší národ. Učení ľudia začali zapisovať jeho zvyky, obyčaje, jeho porekadlá, piesne, povesti, aby ich mohli porovnávať so zapísanými u iných národov. Tým táto veda i nechtiac stala sa podporou národností. U nás tiež. Prispievala k budeniu Slovákov. Špecialisti, ktorí vo svete študovali, porovnávali na pr. národné povesti a, nakoľko im prístupné boli, rozprestierali sa i na povesti slovenské, robili to nie zo zaujatosti za Slovákov, ale k vôli vede: no tým vyhýbali vlnu, ktorá potom zasiahla a oživila i Slovákov. Pred dvadsiatimi rokmi slovenské výšivky vyhľadávať, zbierať a ukazovať ich na výstavkách začali sme nie preto, že nám už milé a vzácne bolo všetko, čo je slovenské. My, hoci básnici naši svoje najkrajšie piesne spievali o slovenskom ľude, málo všímali sme si tejto ozdoby na jeho kroji: museli sme byť upozornení innostranným pohybom, snahami z národopisného štúdia vytekajúcimi.

Zvečnelému Andrejovi Kmeťovi tu pribudlo pomoci a pomocníkov. V osemdesiatych rokoch minulého storočia, keď rozprúdila sa národopisná činnosť, on sa už bol vštudoval do svojho sitnianskeho kraja, v okolie totiž svojej fary. Už bol známym, záslužným botanikom, priťahovala ho i fauna a to, čo nachodilo sa v zemi toho okolia, nerasty i sama geológia. Nevenovať pozornosť i archeológii nemohol už ako horlivý Slovák. Veď po stráňach, v rozličných jarkoch, objavovali sa popolnice. Zbierky jeho onedlho už mali povesť: národopisným záujmom vedení ľudia, z krajiny i zo zahraničia, vyhľadávali teda Kmeťa. Prenčovská fara vídala čo rok viac cestovateľov. Kmeť mal z toho i odobrenie, i radu. K tomu, čo zaujímalo ho na zemi, nad zemou a v jej vnútri, teraz, s rozvojom národopisu, prišiel už i človek, obyvateľ. Kmeť zaujal sa menovite za kroj ľudu a jeho ozdobu, za výšivky slovenské.

A snahy jeho ako by boli dostali krídla. Už dávnejšie horlil a agitoval za múzeum — temer bez výsledku. Teraz, keď ukazovalo sa, že bude to múzeum vlastne národopisné, nielen pochopili sme Kmeťa, ale i oduševnili sa za jeho námahy. V Pešti práve tiež boli rozložili Národopisnú Spoločnosť, časopis „Etnographia“ a múzeum národopisné. To zas pomáhalo, keď bolo treba vykonať povolenie pre našu Spoločnosť. Oprávnenosť, prirodzenosť mať ju i v Martine bola zrejmejšia.

*

Andrej Kmeť, zvečnelý predseda Muzeálnej slovenskej spoločnosti, je synom tekovského Pohronia, tej neširokej, ale peknej doliny, ktorá od Breznice ide smerom k Leviciam. On nazval ju preutešenou. Narodil sa v Bzenici, 19. novembra 1841, z vážnych remeselníckych rodičov. Otec, Štefan, kováčsky majster, býval vo vlastnom dome a robil v obecnej vyhni. Matka bola Alžbeta Kabina. O nej v autobiografických náčrtkoch syn poznačil len toľko, že bola nábožná, rozumná a nadmier pracovitá. O otcovi vraví, že „býval starejším na svadbách a kršteniach, a za jeho reči neraz dostalo sa mu pochvaly, že mal byť kňazom. Knihy niekdajším Učeným tovarišstvom slovenským vydané rád čítaval; v dome v nedeľu a sviatok po odpoludňajších službách božích spievalo sa nábožne alebo modlilo sa.“

Z ôsmich dietok svojich rodičov Ondrej bol najmladší. V Bzenici chodil do školy len jeden rok; v neďalekej Žarnovickej Hute mali dobrého učiteľa, starostliví rodičia dali ho teda ta, kde učil sa za dva roky. Do III. normálky išiel do B. Štiavnice (IV-tej vtedy ešte nebolo). V Štiavnici vychodil i šesť gymnaziálnych tried, a s vďačnosťou spomínaval tamejších profesorov, piaristov; pri ich metode? hoci vyučovalo sa v nemeckej reči, prospech že bol znamenitý. Nie tak v Trnave, kam — už ako klerik — prešiel do 7. triedy. Čo naučil sa v Štiavnici v šiestich triedach, toho bolo dosť v Trnave pre siedmu i pre ôsmu. I botaniku obľúbil si už v Štiavnici. V zápiskách jeho máme, ako chodil zo Štiavnice botanizovať do svojho rodiska. „V stredu po štvrtej hodine (keď som si bol predtým vo tme palicu — lebo cez mesto nosiť ju nebolo nám dovolené — vyniesol na Červenú studňu), oddajúc knihy susedovi, aby mi ich domov zaniesol, ja fujas Matias od Bzenice; za slnca spočívania bol som už tam. Vo štvrtok ráno, pri čom trepotalo mi srdce radosťou, vyšiel som na krásne bzenické lúky (kde sú i močariny, ba i dve zaujímavé morské oká s vodnými rastlinami) a na rozkošné brehy hronské botanizovať.“ Popoludní s hojnou obnôžkou vracal sa do Štiavnice; v piatok ráno, vystrojený rastlinami, ponáhľal sa do školy obdarovať i profesora botaniky, pátra Kučeru.

V Štiavnici mali i dobrého profesora slovenského jazyka, piaristu Málika, horlivého, osvedčeného Slováka, ktorý upotreboval mluvnice a čítanky Hattalovej a upozorňoval na krásu slovenčiny. „Ale z ducha jeho — možno čítať v rukopise Kmeťovom — ešte vtedy do nás nič neprešlo.^[486] V Trnave učiteľ slovenčiny bol ešte bernolákistom. Kmeťovi raz doniesol gramatiku Bernolákovu a Štúrovu, aby ich porovnal; potom v škole na hodine pýtal sa ho, ktorej dá za pravdu? Kmeť osvedčil sa za Štúra, profesor stúlil plecia a nepovedal nič.

Maďarčinu učil sa privátne. V Trnave ináče že panovala „dosť dobrá rovnosť a bezpovedomosť; každý hutoril ako vedel a produkoval sa, čím vedel“.

Na teológiu do staroslávneho Ostrihomu vtiahol v septembri 1861. V maďarskej reči bol najslabší, ale duchom zato nepokladal sa za Slováka. V prvý večer v temnej, ešte neosvetlenej izbe seminára zaslúchnul slovenský zhovor. Priblížil sa ta. „Slovo viedol — citujem samého Kmeťa — neohroženým, svojím hlasom Florián Vagáč, Staroturan; ten mi zavyká: Zkadiaľ ste? Taká otázka mnou trhla; to som bol ešte nepočul. A koniec reči bol: šiel som už spať, prvý raz v semináre ostrihomskom, ako prebudený a nevýslovne horlivý Slovan. Pešťbudínskych Vedomostí vychodil vtedy ročník II.; prvý ročník a predchádzajúce čísla z II. ročníka takrečeno prehltol som.“ Keď prečítal i Kollárovu „Slávy dcéru“ a „Výklad“ k nej, chodil zelený, žltý od hnevu na Nemcov za krivdy, ktorých dopustili sa na baltických a polabských Slovanoch. Onedlho vymohli si cirkevno-literárnu školu slovenskú, pod dozorom správcu seminára, v ktorej cvičili sa v slovenskom jazyku a v slovenskom literárnom pracovaní. Členovia slovenskej školy nazaháľali, učili sa. V slovenských časopisoch zjavovali sa ich práce. Ich literárnu školu predstavení kládli za vzor takej istej maďarskej škole v semináre.

Ako štvrtoročný bohoslovec Kmeť bol predsedom cirkevno-literárnej školy slovenskej. Roku 1863 tiež zúčastnil sa na pamätnom prvom valnom zhromaždení Matice slovenskej v Turčianskom sv. Martine; videl vítanie biskupa Moysesa na hranici Turčianskej stolice. Nevyhnul ani krážom znamenitého Adolfa I. Dobrianskeho,⁷ ktorý mal dobročinný vplyv na mnohých i zo starších Slovákov. Dobriansky v lete bývaval u svojho tesťa v Žarnovici: z Pešťbudínskych Vedomostí Kmeť už dobre vedel, kto je Dobriansky, a z neďalekej Bzenice vyhľadal ho tu. Roku 1864 na jubilejnej púti v Šaštíne obznámil sa s dr. Andrejom Radlinským⁸ a navštívil ho i v Kútoch. Na spiatočnej ceste zbieral peňažitú podporu i knižky pre cirkevno-literárnu školu slovenskú v Ostrihome. „Ale čo pre mňa väčšej ceny bolo — zapísal po rokoch —: navštívil som pomník Jána Hollého na Dobrej Vode, zoznámil sa s dr. Hurbanom v Hlbokom, Jurajom Obermajerom v Chtelniciach a Andrejom Ryšákom v Radošine, súvekých týchto dvoch s Jánom Hollým, ktorých aj ospieval. Túto milú rozpomienku nedám za všetky poklady sveta!“

Za kňaza Andrej Kmeť bol vysvätený v marci 1865. Dali ho za kaplána na Senohrad, v Hontianskej stolici. Viac z toho okresu cirkevného, bzovského, ani nevykročil. O tri roky totiž dostal faru v neďalekom Krnišove, roku 1878 na Prenčove. Popri svojich duchovných povinnostiach hneď ako kaplán našiel si pole práce, ktorého dôsledne pridržiaval sa do konca svojho života. Pestoval hospodárstvo, štepárstvo, zakladal spolky, knižnice a študoval kraj, v ktorom dostalo sa mu žiť. Pre Slovenskú Maticu vypracoval spis Hospodár na Slovensku. Mal v úmysle v malých brožúrkach opísať znamenitejšie vynálezy, s tendenciou, aby slovenskí čitatelia videli vytrvanlivosť vynálezcovu, ktorý neochabnul pri nezdaroch, nezmalátnel pri posmechoch zo strany obecenstva. Nákladom peštianskej „Minervy“ vyšli dva také jeho spisky: Nový svet, alebo čo nového vo svete (1871) a Ako sa majú poklady kopať (1871). Výšivky a čipky bzovského okolia predstavil svetu už na viedenskej výstavke roku 1873; tri ženy senohradské dostali pochvalné diplomy. Svoj sitniansky kraj Kmeť urobil známym vo svete najmä ako botanik. Dr. Borbás,⁹ maďarský špecialista, ktorý obznámil sa s ním skrze arcibiskupa Haynalda,¹⁰ tiež veľkého botanika, v svojej monografii o šípoch (r. 1880) uvádza z Uhorska 179 foriem šípov — z tých od Kmeťa, zo sitnianskeho kraja, mal 62 formy, teda vyše tretiny. Ale v svojej práci Veleba Sitna (1893) Kmeť znal už do 300 foriem šípov a tvrdil, že druhého takého kraja na šípy niet v celej Európe, nevynímajúc ani Tyrolska a Švajčiarska.

Po zatvorení slovenskej Matice hneď písaval v Nár. Novinách: učme sa! študujme! Mal pred očima vedecký spolok, v ktorom sústredili by sa pracovníci. Ak nenachodil porozumenia, zato nedal sa pomýliť, bol pevný, ani vynálezci, o ktorých to začal vydávať knižky. Roku 1885 v augustové zhromaždenie menom Slovenských Pohľadov bola zvolaná literárna porada. Rozumie sa, nezameškal prísť na ňu Andrej Kmeť a svojou známou výrečnosťou vštepoval prítomným do duše svoju myšlienku, vedecký spolok slovenský. Medzitým zbieral, kopal, skupoval predmety, robil základy múzea sám. K nemu, do prenčovskej fary, chodili z celého okolia ľudia, ktorí mali na predaj nejaký vzácnejší predmet. Konečne bol hotový plán, podľa ktorého pokladalo sa za možné vystaviť v Turčianskom sv. Martine dom pre kultúrne potreby slovenské, keďže od zrušenia Matice nemali sme prístrešia na uloženie nejakej verejnej zbierky. Peniaze na dom, 50-zlatové podiely, bolo treba zbierať i cestovaním. Mne dostalo sa ísť do Hontu, a nezabudnem, ako som prišiel na prenčovskú faru! Svoje podiely Kmeť už bol podpísal a zaplatil — nečakal k sebe posla; ale zato takrečeno s rozkošou duše rozmnožil ešte podpisy i na mojom hárku. Veď to boli kroky k uskutočneniu jeho myšlienky. Keď Dom mali sme hotový, roku 1890, hoci ustrojenej spoločnosti ešte nebolo, Kmeť začal prevážať svoje zbierky, pod opateru spoluvlastníkov Domových. Samú kvetnu štiavnickú mal vo veľkom herbári, záležajúcom najmenej z pol treťa sta veľkých balíkov. Z ostatných jeho zbierok veľká bola i mineralogická, vzácna i archeologická. Roku 1895 mohol už otvárať prvé valné zhromaždenie potvrdenej Muzeálnej slovenskej spoločnosti. A muzeálne zbierky, rozmnožujúce sa jeho neunavnosťou, vtedy boli, vzhľadom na naše pomery, už pozoruhodné.

*

Andrej Kmeť vysoko stojí v tomto odseku slovenskej histórie nielen svojou prácou, ale i osobnosťou svojou. Život jeho do posledného dychu bol posvätený jedinej idei. Na zvesť o jeho smrti maďarský politik Ludvik Mocsáry¹¹ napísal Muzeálnej slovenskej spoločnosti: „Podivný bol človek. Neuhasiteľná žízeň hnala ho vykonať na pozdvihnutie svojho národa všetko, čo len stačia jeho sily.“ Mocsáry poznal ho osobne v tie časy, keď Kmeť, za každým slovom stála vždy celá jeho osoba; za svoje presvedčenie vždy bol hotový dať ruku do ohňa. Život jeho neukazoval nijakej protivy k jeho skutkom, cieľom. Skutky stáli v službe vysokej, ideálnej veci, život bol čistý, až asketický. Mravná prísnosť, sebazapieranie. Na vlastnej osobe záležalo mu len toľko, aby mohol žiť a slúžiť vysokým cieľom. Z chudobnej fary stačilo mu na rozmanité verejné potreby, na drahé vedecké zbierky k povzneseniu národnej veci preto, lebo osobných potrieb temer nemal. Tak opatrované telo ani nemohlo byť silné; no zato znieslo i únavu i mohlo kryť v sebe oheň stále žiariaci. Kmeť upomína na tri zvláštne typy duchovných osôb zo slovanskej histórie. Jeden typ vyvinul sa u Poliakov, v takzvanom zlatom veku ich literatúry, v druhej polovici XVI. storočia, a najvýraznejším predstaviteľom jeho je Peter Skarga,¹² veľký ako rečník i ako spisovateľ. Skarga a duchom jemu podobní s oduševnením oddali sa svojej veci, menom boha hovorili horké pravdy svojmu národu, jeho najvyšším predstaviteľom, i samému kráľovi. Bázne neznali, nikomu nelichotili. Stvorili epochu v histórii poľského národa. Ani nevie človek, u Skargu čo bolo vyššie: jeho duchovná pôsobnosť a či mravná stránka osobnosti. Podľa vykonaného diela jeho predstavoval som si ho silnej, imponujúcej postavy, no na Matejkovom slávnom obraze — a umelec nemýli sa — kde káže mocným poľským pánom, skrúšeným jeho rečou, o nevyhnutnej skaze Poľska nimi zapríčinenej, Skarga telesne je taký slabunký, ani náš zvečnelý predseda. Ak ho k priveľkému prirovnávam, odpustí mi duch skromného nášho Andreja Kmeťa.

Svojím životom Kmeť upomína i na duchovenstvo česko-bratské, zvlášte moravskej vetve, na tých mravno-prísnych, sebazapieravých ľudí, obnovivších akoby časy prvého kresťanstva. A tretí typ v Slovanstve predstavuje nám história ruská v zakladateľoch monastýrov v XIV. a XV. storočí. I to boli ľudia silnej vôle, strachu neznali, prekážky akékoľvek prekonávali na ceste k svojim vysokým cieľom. Historik porovnáva ich so známymi bohatiermi epickej národnej piesne ruskej.

Žiaľ, že u nás niet poľa ani pre vývin osobnosti. V Poľsku mohol narásť Skarga, lebo tam ľudia jeho stavu vtedy hovorili: „Kňazstvo je úrad večný, a kráľovstvo hodnosť časná; nakoľko kráľ je vyše národa, natoľko kňaz (duchovná osoba) ešte vyše kráľa.“ Keby Kmeť bol rástol, žil v takom ovzduší! Ale kde Kmeť žil, tam kňazstvo je v službe tých, ktorí vedia do svojej moci dostať krajinu…

Jednako čo by sila pomerov aká dláviaca bola, vždy bude platná i sila jednotlivca, sila charakteru, sila pripravenosti, sila práce. Osobnosť Andreja Kmeťa volá na mladé pokolenie slovenské, svieti mu príkladom povzbudzujúcim, oduševňujúcim…

(1908)

Poznámky a komentáre

1. Andrej Kmeť (1841 — 1908) — botanik, archeológ, národopisec, publicista, organizátor slovenského vedeckého života

2. Jozef II. (1741 — 1790) — rímsko-nemecký cisár od r. 1761, uhorský kráľ v rokoch 1780 — 1790. Osvietenský absolutistický panovník, reformátor mnohých oblastí života monarchie.

3. Mária Terézia (1717 — 1780) — česká a uhorská kráľovná, rakúska cisárovná. Nastúpila na trón r. 1740 na základe pragmatickej sankcie. Reformami sa snažila zmodernizovať rakúsky štát.

4. Alexander Vasilievič Suvorov (1729 — 1800) — ruský generalissimus

5. Valentín Vodník (1758 — 1819) — slovinský básnik a historik. Obdivovateľ Napoleóna, vydavateľ prvých slovinských novín a vydavateľ slovníkov.

6. Alexander Rudnay (1760 — 1831) — ostrihomský arcibiskup, kardinál, podporovateľ slovenských literárnych snáh

7. Adolf Ivan Dobrianskij (1817 — 1901) — po r. 1848 užhorodský župan, po dualizme snemový poslanec. V matičných rokoch úzko spolupracoval so Slovákmi, člen výboru Matice slovenskej.

8. Andrej Radlinský (1817 — 1879) — redaktor, vydavateľ, publicista

9. Vince Borbás (1844 — 1905) — maďarský botanik, profesor prírodopisu budapeštianskej reálnej školy VI. okresu

10. Lajos Haynald (1816 — 1891) — kardinál, arcibiskup sedmohradský, neskôr kaločský. Zaoberal sa jazykovedou a botanikou. Bol prívržencom únie medzi Sedmohradskom a Uhorskom.

11. Lajos Mocsáry (1826 — 1916) — ľavicovo orientovaný politik, poslanec, podžupan Boršodskej stolice, predseda Nezávislej strany Uhorska. Zaoberal sa národnostnými otázkami, ktoré publikoval vo viacerých časopisoch. Hlásal dorozumenie Maďarov s národnosťami Uhorska — pozri Národné noviny z 9. 1. 1908, č. 4.

12. Piotr Skarga (1532 — 1612) — kazateľ Žigmunda III., najznámejší rečník a prozaik poľského zlatého veku. Riaditeľ akadémie vo Vilne, horlivý prenasledovateľ pravoslávnych a kalvínov.