Dielo 6. História

^[369]

Chce nás poznove strašiť náuka, že do 13. storočia kraje Váhu, Hrona boli „liduprázdné“ — divé hory bez ľudu, a dnešní Slováci len od 13. storočia nazháňali sa tu z Čechov, Nemcov, Maďarov, Poliakov, Rusov, Rumunov, Bulharov, Srbov.^[370] Profesor dr. D. Rapant¹ v Prúdoch (1933, č. 1 — 3, str. 54) vystúpil proti bratislavskému spisu dr. A. Húščavu² (o kolonizácii Liptova), podľa ktorého tento stredoslovenský kraj do 13. storočia bol mal byť tiež taký „liduprázdný“ — divé hory bez ľudí. Odsudzujúcou kritikou Repantovou prof. Chaloupecký cítil sa trafeným, a v „Bratislave“ (1933, VII, 3, str. 350) osvedčuje v svojej obrane, že novými štúdiami, vykonanými od vydania „Starého Slovenska“, názorom jeho dostalo sa len potvrdenia, „…k důvodům v mé knize uvedeným mohl bych dnes přidati ještě další.“

Teda sme tam, kde sme boli pred desiatimi rokmi — v nemilej situácii. V 19. storočí slovanská veda (historická a jazykospytná) už náležite bola vysvetlila, kde, u ktorých Slovanov vykonali slovanskí svätí apoštolovia Cyril a Metod svoju veľkú misiu — totiž u našich slovenských predkov. Veľká Morava Mojmírova, Rastislavova a Svätoplukova bola štátom našim,^[371] a tu zas dostáva sa nám počuť, že až do 13. storočia Slovákov ani nebolo. V tie časy, onedlho po Karlovi Veľkom, nemecký svet bol hodne zbujnelý, bol by sa dral dolu Dunajom na Východ, ale Veľká Morava pod Svätoplukom zastavila ho v tom. Zachoval sa súčasný zápis, podľa ktorého vo vojne proti Arnulfovi vojsko Svätoplukovo na jednom mieste videli prechodiť od rána do večera — toľko ho bolo! A tu ide sa robiť konfúzia.

Ale kto chce ukazovať, že kraje medzi Karpatmi a stredným Dunajom do 13. storočia boli „liduprázdné“, divé hory bez ľudí, povinný je vysvetliť:

1. Kde mohol brať Svätopluk toľko vojska, že ono víťazievalo i proti Nemcom?

2. Keď dnešní Slováci sú tu len od 13. storočia, kde sa teda podel z týchto krajov národ, k duchovnému zabezpečeniu ktorého proti germánskemu nátisku Rastislav obstaral apoštolov z východu, z Konstantinopola, a ktorým potom, po Rastislavovi, Svätopluk na tie časy zastavil i nátisk nemeckého sveta na východ?

3. A od 13. storočia, keď v Slovanstve tvorenie kmeňov už bolo hotové, kde sa vzali predkovia dnešných Slovákov, akým spôsobom mohli sa utvoriť z Chaloupeckého Čechov, Poliakov, Nemcov, Maďarov a mnohých iných susedov?

Ináč v spise, proti ktorému tak odôvodneno ozval sa profesor Rapant, je reč hlavne o osídlení Liptova; prof. Chaloupecký z tejto príležitosti hovorí tiež špeciálne o Liptove a s ním susediacich dvoch stoliciach, Orave a Turci: v svojich stručných poznámkach obmedzím sa teda i ja najmä na tieto naše kraje.

Prisviedčajúc svojim učením, dr. Stanislovovi a dr. Huščavovi, profesor Chaloupecký prízvukuje, že áno, „až do začiatku 13. století byl Liptov pralesem lidskou rukou nedotčeným.“ A čo vraví o Liptove, vcelku rozumie to i o Turci a Orave.

O tej Orave, ktorá na svojich najsevernejších stranách, teda v najväčších horách, má osady: Bobrov, Dolná Zubrica, Horná Zubrica, Zuberec, Zubrohlava. Nad Nitrou na hore Zobor^[372] benediktínske opátstvo spomína sa už v listine kráľa Kolomana roku 1113; áno spomína sa hora Zobor i v povesti o Svätoplukovi. Takto zvané oravské osady teda tiež nemôžu neznamenať starobylosť. A za zvláštny historický dokument treba pokladať, že maďarská reč nemá mena pre Tura (Taurus). K dolnej Tise a za Dunaj Maďari prišli síce už na konci 9. storočia, ale hore na sever, bližšie ku Karpatom a pod Karpaty dostali sa až hodne pozdejšie, asi od druhej polovice 12. storočia. Vtedy totiž, keď tura, od ktorého medzi Karpatmi a stredným Dunajom pozostalo toľko mien (Turiec rieka od rieky Hrad i stolica, osady Turá, Turany, Turík, Turiepole, Turček a i.), už i tu mohlo byť málo. Uhorský kráľ Ondrej II. roku 1215-ho srbskému kráľovi Štefanovi do daru poslal pár turov, samca a samicu, z čoho poznať, že tu, v Karpatoch, ešte sa našli, ale tam, za dolným Dunajom, už ich nebolo — dar taký na srbskom dvore bol už vzácny. Maďari už nemali možnosti poznať tura — preto nemajú preň mena.^[373] Zubor a bobor, rodina tura, udržali sa v Karpatoch i pod Karpatmi o niečo dlhšie.^[374] Asi o hodne dlhšie, ale zato nemôže sa povedať, žeby kraj, v ktorom sú osady Zubrica, Zubrohlava, Bobrov, od 13. storočia bol býval „liduprázdny“. Osady, dediny takto zvané znamenajú starobylosť. A keď sú ony, dediny takéhoto mena, na severnej strane Oravy, z toho nasleduje, že dolunižšie, kde v milom údolí dostalo sa viac poľa a živnosť ľahšie sa nadobúdala, Orava neostala „liduprázdnou“ až do 13. storočia.

Ako Orava, pod Tatrami tak leží i Spiš. Nemci (Sasi) na Spiš valili sa už v druhej polovici 12. storočia, a nemecké obce spišské jednako majú takéto mená: Leutschau (Levoča), Bela, Leibitz, Matheotz (Matejovce), Sobota, Stráža, Felka (Veľká) a p. Nová Ves — po maďarsky Igló je to, čo moravská Jihlava. Temer len Kežmark (käsmark) je nemecké meno. A to znamená, že Nemci, keď od polovice 12. storočia prichodili do týchto krajov, tu osádzali sa do osád už hotových, slovenských,^[375] to je vtedy tu žili už Slováci, ako poznať i podľa mien horstva a riek. (Dunajec!)^[376] Nemci sú na Spiši už od 12. storočia, a od nich tam v horách i na vodách málo názvov. Oni už nemali čomu dávať mená. Po preštudovaní spišského nárečia slovenského prof. Pastrnek napísal: „Spiština jest ve svých základech řeč slovenská, a nasledovně také obyvatelstvo slovenské na Spiši jest prastaré.“^[377]

Začiatky histórie stopovať, značiť, zapisovať vôbec nebolo by možno, keby sa prijímalo len to, čo je v dokumentoch, listinách. Latinská veta: „Quod non est in actis, non erat in mundo“ (Čoho niet v aktách, toho nebolo na svete) pre historika nie je pravidlom — ona je satira.

A „listiny — listiny“! Veru by to bola história, ktorú u nás napísali by z 10., 11. a 12-ho storočia na základe samých listín. Na základe listín, vydaných kráľovskou kanceláriou uhorskou! Do roku 1131-ho z kráľovskej kancelárie uhorskej vydaných listín zachovalo sa všetkých spolu osem.^[378]

O Turci prof. Chaloupecký tiež tak hovorí ako o Liptove, že „vznikl a byl osídlen teprvé v době kolonisace, t.j. v století 13. a dalších.“ Nuž popod hory v celom podlhovastom, temer okrúhlom Turci husto nachodíme pozostatky starých hradíšť. A meno Turiec samo v sebe znamená starobylosť. Rieka Turiec, pretekajúca celý kraj, nazvaná od tura dala meno hradu, pozdejšiemu Znievu, hrad zas stolici. Pri sv. Martine za riekou, Turcom, bol hájik, zvaný Modly.^[379] Na juho-západe nad Pravnom dosiaľ poznať pozostatky Vyšehradu, ktorý podľa všetkého je v Slovanstve z najstarších Vyšehradov. Neďaleko neho Požehy, a v ich okolí črepy z popolníc.^[380] Osada, ktorá mala meno Požehy, iste hodne pred 13. storočím bola založená. Listina Kráľa Kolomana z roku 1113, jedna z tých ôsmich uhorských, zoborskému opátstvu - ako už pripomenuto - udeľuje v Turci tri osady. Aká to teda história, ktorá vznik takéhoto kraja kladie do 13. storočia! Kráľ Bela IV. roku 1241-ho na úteku pred Tatármi akú ochranu našiel v Turci! Mohli by sme si predstaviť, že tí záturčianski bratia Uzda a Stremeň, ktorí tak junácki vystreli ochranné ruky nad kráľa, neboli azda ešte ani narodení v Turci?!

Liptov, predstavovaný v práci dr. Húščavu ako kraj len od 13. storočia obývaný, rozprestiera sa medzi takýmto Turcom a podobnou Oravou. Môže to byť, žeby na takom peknom Považí liptovskom človek bol sa ukázal len od 13. storočia a len privedený ta kolonizátormi? Liptov má tiež také osady, ako Bobrovec, Bobrovček, Bobrovník, nazvané ešte od bobra, áno v listine z 13. storočia pri Vrbici spomenutá je „terra Vid“, a Slováci majú i príslovie: „Na starého Vida, čo nebude nikda.“ Tiež v listinách z 13. stoletia dnešná Paludza je ešte Paluďa, to je obec z tých časov, keď Slováci v svojej reči mali ešte ď, nie dz — zpred 13. storočia. Už i v maďarských encyklopédiach boli začali písať, že na území Liptova staré hradištia, popolnice i bronzové predmety svedčia o starobylosti. „Keď Maďari zaujímali vlasť, Liptov mal už najpravdepodobnejšie obyvateľov slovanských.“ (Pallas.)

Slováci hynuli od 10. storočia najmä pri Tatároch (1241), pri Turkoch, potom v odbojoch proti Viedni vedených nedobrá bola pre nich i kolonizácia po vyhnaní Turkov vykonaná; ale zato územie medzi Karpatmi a stredným Dunajom za tých tisíc rokov vždycky nimi bolo obývané.

Pri tejto príležitosti nejdem ďalej od takýchto poznámok, no neprestaneme spomínať vec i dôkladnejšie — keď od desiatich rokov vedomosti pána Chaloupeckého sa ešte rozšírili o „starom“ Slovensku, čiže Slovensku od 13. storočia.

(1934)

Poznámky a komentáre

1. Daniel Rapant (nar. 1897) — popredný predstaviteľ slovenskej pozitivistickej historiografie. Univerzitný profesor, akademik SAV.

2. Alexander Húščava (1906 — 1969) — univerzitný profesor, historik, archivár

3. Z obdobia pred vládou Bela II. sa nám zachovalo málo pôvodných listín. O počte kráľovských listín sme už oboznámení. Tento počet vrátane obdobia kráľa Kolomana neprekročil počet 8.