Dielo 6. História

^[39]

Naša slovenská pieseň hovorí o Nitre:

Bolo to už pred tisíc rokmi. Od Rastislava,¹ panovníka našich slovenských predkov, prišli roku 862 do Carihradu k cisárovi Michalovi² poslovia, ktorí mu takto hovorili: „Z božej milosti zdraví sme, i prichodia k nám ako učitelia mnohí kresťania z Vlach i z Grécka i z Nemiec, učiaci nás rozlične. Ale my sme Sloveni, i nemáme, kto by nás viedol k pravde a osvietil. Vladyko, pošli nám takého muža, ktorý nás vyučí všetkej pravde.“

Ako vidno, naši slovenskí predkovia vtedy už poznali Krista. Už prichodili k nim kresťanskí učitelia z Talianska (z Vlach), z Grécka a hlavne od Nemcov, každý po svojom. Soľnohradský arcibiskup vysvätil chrám v Nitre už okolo roku 830. „Ale my sme Sloveni!“ hovorili slovenskí poslovia cisárovi v Carihrade; „nemáme takého učiteľa, ktorý by nám v našej reči hlásal pravú vieru kresťanskú.“ Pritom Nemci, ktorí ako misionári najviac tisli sa do Rastislavovej krajiny, nazvanej Veľkou Moravou, s kresťanstvom všemožne usilovali sa rozširovať svoje panstvo. Oni tomu tak rozumeli, že koho oni privedú na kresťanskú vieru, ten tým samým povinný je uznať nad sebou ich moc. A pretože Nemci i okrem toho tisli sa do slovenskej zeme, múdry panovník Rastislav chcel pomôcť svojmu národu tým, že až z Carihradu, od gréckeho cisára, vyžiadal si apoštola, ktorý utvrdil by v krajine kresťanskú vieru a zriadil, usporiadal cirkev na základe slovanskej reči.

V tých časoch Carihrad mal dvoch znamenitých mužov, bratov Konštantína a Metoda. Vynikali učenosťou i horlivosťou v kresťanskej viere. Menovite Konštantínovi v tie časy učenosťou nemohol sa vyrovnať nikto iný; i nazvaný bol „Konštantín filozof“. Metod zas mal veľké skúsenosti z vysokej štátnej služby; kým neoddal sa s bratom svojím misionárskemu povolaniu, bol hlavným správcom jednej z ríšskych slovanských provincií. Otca mali tiež takého znamenitého muža, vysokého vojenského hodnostára v Carihrade, tak že i vychovávaní boli pri cisárskom dvore, s mladým cisárom. A narodili sa v Solune. Starobylým a biblickým menom ich rodisko volá sa: Tessalonike; Pavel apoštol založil tam cirkev, písal Tessalonicenským dve epištoly a povedal o nich, že sú za príklad všetkým veriacim, lebo od nich rozhlásilo sa slovo pána nie len v Macedónii a v Achaji.

Keď slovenskí poslovia od Rastislava prišli do Carihradu, bratia Konštantín a Metod práve boli sa vrátili z dôležitej apoštolskej cesty. Nad Čiernym morom s veľkým úspechom obracali na kresťanskú vieru finno-tatársky národ, Kozárov. Tam, v meste Chersone, Konštantín našiel ostatky sv. Klementa, spoludelníka a nástupcu sv. Petra, ako biskupa rímskeho. Sv. Klement, vypovedaný do Chersona, umrel tam mučeníckou smrťou.

Cisár Michal, kadenáhle vyrozumel, čo si žiadajú slovenskí poslovia, pomyslel si hneď na bratov Konštantína a Metoda. Ako rozpráva legenda, napísaná slovanským jazykom o Metodovom živote skoro po jeho smrti, v Carihrade cisár povedal Konštantínovi: „Počuješ, filozofe, iný toho nevykoná tak, ako ty. Pojmi brata svojho, igumena Metoda, a choď. Veď ste Soluňania, a Soluňania všetci čisto slovensky hovoria.“

V tom starom posvätnom našom jazyku, v ktorom napísaná je legenda, znejú tieto slová „… Soluňane vsi čisto slovensky besedująt.“

Konštantín bol unavený a chorľavý, a predsa hneď povedal, že s radosťou pôjde. A prvá jeho starosť bola opýtať sa, či Sloveni v Rastislavovej zemi majú svoje písmo. Keď dozvedel sa, že ešte nemajú, v uzrozumení s cisárom Michalom Konštantín umienil si zložiť pre nich písmo. Podľa svojej obyčaje, pred veľkým predsavzatím i so spoločníkmi svojimi šiel na modlitby. Legenda slovanská rozpráva, že boh vyslyšal modlitbu svojich služobníkov, zjavil sa Konštantínovi a utvrdil ho v úmysle jeho. Konštantín zložil slovanské písmo, písmená (litery), a začal písať reč (kázeň) z evanjelií.

On nechcel prísť s prázdnymi rukami k národu slovanskému. Od poslov Rastislavových vyrozumel, aký je ich jazyk; presvedčil sa, že národ v Rastislavovej krajine bude dobre rozumeť tej reči slovanskej, akou oni hovoria, Soluňania, Konštantín a Metod. Lebo vtedy, pred tisíc rokmi, rozliční Slovania omnoho ľahšie sa rozumeli, ako za našich časov. Tak ešte doma, v Carihrade, začal prekladať písmo sväté na slovanský jazyk. Keď bratia Konštantín a Metod náležite pripravili sa na svoju cestu, cisár Michal napísal list Rastislavovi. V liste cisár takto hovoril: „Boh, ktorý chce, aby každý k pravému rozumu prišiel a spasený bol (I. Timoteeovi 2, 4), videl Tvoju vieru i skutok, splnil Tvoju prosbu, zjavil písmo pre Váš jazyk, čoho skôr nebolo, aby ste i Vy boli pripočítaní k veľkým národom, ktoré slávia boha svojím jazykom. Posielam Ti toho, ktorému to boh zjavil, muža zbožného a pravoverného, knižníka veľkého a filozofa. Prijmi dar veľký a vzácnejší nad všetko zlato i striebro i drahé kamenie i bohatstvo pominuteľné…“

Až na druhý rok, 863., vrátilo sa slovenské posolstvo z Carihradu. Vrátilo sa s listom a bohatými darmi od cisára a s apoštolmi Konštantínom a Metodom. Apoštolovia priniesli k Slovákom ostatky sv. Klementa, ktoré Konštantín našiel v Chersone, a čoho Slováci boli si žiadali nado všetko, priniesli im čiastku písma sv. už hotovú, v zrozumiteľnej, milej slovanskej reči.

Veľká bola radosť v krajine Rastislavovej. V údoliach Moravy, Nitry, Váhu, Hrona, Raby a celého stredného Dunaja začal sa nový duchovný život. Apoštolovia boli nie cudzí, ale národu svoji. Učili poznávať boha a modliť sa mu nie cudzím, nezrozumiteľným jazykom, ale slovanským, akoby domácim takto:

Otče naš, iže jesi na nebesech, da svętit se imę Tvoje, da pridet ciesarstvie Tvoje, da bądet voľa Tvoja jako na nebese i na zemli. Chlieb naš nadnevny daj nam na vsiek deň. I otpusti nam griechy našę, jako i my otpušťajem vsiekomu dlžniku našemu. I ne vovedi nas v iskušenie, no izbavi ny ot nepriezni.

Písmo sväté prekladali ďalej s veľkou pilnosťou na slovanský jazyk a spisovali cirkevné knihy, potrebné k slovanskej bohoslužbe. Vyučovali. Priťahovali k sebe učeníkov. Za štyri roky úmornou prácou apoštolovia Konštantín a Metod položili pevný základ slovanskej cirkvi, slovanskej písomnosti, slovanskému vzdelaniu.

Písmom, ktorému oni učili tu našich slovenských predkov, dnes v Slovanstve číta a píše skoro 100 milionov duší. Tí všetci i Otčenáš tak sa modlia i dnes, ako tu našich slovenských predkov učili modliť sa títo veľkí apoštolovia.

Pravda, nemecké a vôbec latinské duchovenstvo krivo pozeralo na slovanskú bohoslužbu. Po štyroch rokoch Konštantín a Metod vybrali sa do Ríma, že dielo svoje, slovanskú bohoslužbu, dajú potvrdiť pápežovi. Vzali i svojich hotových učeníkov, že ich dajú vysvätiť za kňazov. Vzali i ostatky sv. Klementa, že ich uložia v Ríme.

Cestou apoštolovia zastavili sa u blatonského slovenského kniežaťa Koceľa³ a vzbudili v ňom veľkú lásku k slovanským knihám. Legenda hovorí o tom, že Koceľ „vozľubil veľmi slovensky knigy“ a dal apoštolom mnohých učeníkov. Pre slovanskú bohoslužbu na Konštantína vo Venecii zobrali sa biskupi, kňazi a mnísi — tá tisícročná legenda slovanská hovorí: „episkupi i popove i črnorizci, jako vrany na sokola“.

„Človeče, skaži (povedz) nam, jako ty jesi stvoril nynia Slovenom knigy i učiši ję?!?“ rozpráva o tom nápadne legenda. Prvej vraj neurobil toho nikto, ani apoštolovia, ani rímski pápeži, ani bohoslov (teológ) Grigori, ani Jeronym, ani Augustin. Lebo len tri jazyky sú k tomu ustanovené, aby v ich knihách bol slávený boh — hebrejský, grécky a latinský.

Venecia⁴ bola jednako malá na to, aby jej duchovenstvo premohlo nášho apoštola. Konštantín pýtal sa svojich protivníkov: „Či dážď od boha nejde pre všetkých rovnako? alebo slnce či nesvieti pre každého? a v povetrí nedýchame všetci rovnako? My známe mnohé národy, ktoré majú svoje knihy, svojím jazykom vzdávajú chválu hospodinu, tak Arméni, Peršania, Abasgovia, Iberi, Sugdovia, Goti, Avari, Tyrsovia, Kozari, Arabi, Egypťania i Syri.“ Potieral protivníkov slovanskej bohoslužby menovite odvolávaním sa na písmo sväté; dokazoval im, že všetky jazyky sú od boha a citoval také miesta, ako: „preto, idúc, učte všetky národy“… Premoženým privolal: „A vy nehanbíte sa chceť ustanoviť tri jazyky!“

Chýr do Ríma predbehol slovanských apoštolov. Ešte do Venecie prišiel oproti nim posol od pápeža.

V Ríme sám pápež Hadrian s procesiou vyšiel vítať slovanských apoštolov. Veď Konštantín niesol ostatky sv. Klementa. Knihy slovanské Hadrian⁵ prijal, požehnal, položil ich v chráme sv. Marie a kázal spievať nad nimi svätú liturgiu. Dvom biskupom, Formosovi a Gondrichovi, pápež kázal vysvätiť slovanských učeníkov. Pri tomto obrade spievali „liturgia v cerkvi svętajego apostola Petra slovenskym językom.“

Konštantín, ukonaný prácou, v Ríme ochorel. Chorý vstúpil do kláštora, kde prijal meno Cyril. Tam i umrel vo februári roku 869. I posledné slová jeho, ktoré povedal k bratovi Metodovi obrátený, boli, aby pečoval i ďalej o cirkev vo Veľkej Morave. Pochovali Cyrila v Ríme s cirkevnou poctou, aká preukazovávala sa len samému pápežovi. Pochovali ho v kostole sv. Klementa, pri ostatkoch tohoto, ktoré on, Cyril, doniesol do Ríma.

Metod vrátil sa z Ríma najprv do blatonského kniežatstva. Onedlho stal sa biskupom i arcibiskupom. Pre slovanskú cirkev horšie časy prišli, keď Rastislavov trón dostal Svätopluk.⁶ Sám Metod dlhší čas bol i v zajatí u svojich zlých nepriateľov, nemeckých biskupov. Svätopluk bol mocným panovníkom: ako vojevodcovi jemu nevyrovnal sa nikto v tie časy, Nemcov vedel odrážať, ako nikto iný v západnom Slovanstve, rozšíril hranice Veľkej Moravy ďaleko temer vo všetky strany; ale pre slovanskú cirkev nemal zmyslu. Nie tak chápal Svätopluk postavenie Slovanstva v susedstve Nemecka, ako slávny Rastislav.

Potom prišli ešte horšie časy; no semeno, ktoré tu zasiali naši apoštolovia Cyril a Metod, donieslo také plody, že ďalšia bohatá úroda v iných slovanských krajoch bola zabezpečená.

Dostalo sa z požehnania ich práce i našim dnešným krajinským bratom Maďarom, ktorí asi v tie časy začali sa zjavovať na dolnom Dunaji, keď u nás Metod umrel — roku 885. Títo naši krajania i dnes majú v svojej cirkevnej reči takéto slová: kereszt, keresztény, keresztelmi, keresztelés, koma, szent, oltár, zsoltár, hála, szolozsma, malaszt, vecsernye, eretnek, pap, barát, karácson, szerda, csütörtők, péntek, szombat atď. atď. To všetko a mnohé iné je zo slovanskej bohoslužby Cyrila a Metoda. To všetko ukazuje, kto uviedol Maďarov do kresťanskej cirkve.

Slovákom dostal sa potom ťažký podiel. Pritom všetkom nás, dnešných potomkov, iste len povznášať môže to povedomie, že panovník našich predkov povolal slovanských apoštolov Cyrila a Metoda, a títo tu, u nás, na slovenskej zemi, položili základ takému svetohistorickému dielu, ako je slovanská cirkev a slovanská písemnosť.

Áno, u našich slovenských predkov to bolo. Naším slovenským jazykom, od dnešného málo odchylným, hovorili poslovia Rastislava v Carihrade cisárovi: „Prichodia k nám i z Vlach i z Grécka i z Nemiec. Ale my sme Sloveni… učiteľa nemáme takého, ktorý by nám v našej reči hlásal pravú vieru kresťanskú.“

(1902)

Poznámky a komentáre

1. Rastislav — veľkomoravské knieža od roku 846.

2. Michal III. (838 — 867) — od roku 842 byzantský cisár. Poslal veľkomoravským Slovanom učencov Konštantína a Metóda.

3. Koceľ — panónske knieža, zomrel po roku 874.

4. Venecia — Benátky.

5. Hadrián II. (867 — 872) — rímsky pápež, napriek odporu „trojjazyčníkov“ potvrdil slovanskú liturgiu.

6. Svätopluk — vládol od r. 870 do r. 894, najmocnejšie veľkomoravské knieža.