Dielo 6. História

^[328][329]

Nad knihou touto budú krútiť hlavou, a to nielen Slováci…

Skoro po roku 1867-mom, zachvátení šovinizmom a megalomániou, Maďari boli by chceli dokázať svetu, že z národov Uhorska oni najdávnejšie žijú pri strednom Dunaji a pod Karpatmi. S Rumunmi, Srbmi i s Rusmi išlo im to ľahko; ale tu boli i — Slováci! Ako dokázať, že do konca 9. storočia, do príchodu Maďarov, tu Slovákov nebolo? Oni poradili si. Chytili sa odvahy. Povedali, že Slováci 19. storočia sú utvorení z rozličných Slovanov, ktorí poprichodili do Horného Uhorska od 13. storočia. Napísal to, posmelený Miklosichom (a iste i Matejom Belom), najmä Pavel Hunfalvy v svojej Etnografii Uhorska.^[330]

V slavistike pred päťdesiatimi rokmi bola ešte konfúzia v otázke o pôvode cirkevno-slovanského jazyka. Misii slovanských apoštolov Cyrila a Metoda, konanej u našich slovenských predkov za panovania Rastislava a Svätopluka, v novšej histórii bola sa prilepila pečať „panonizmu“; hovorievalo sa o panónskom arcibiskupstve Metodovom, staré životopisy apoštolov nazvali panónskymi legendami. Panonizmom tým dal sa potom pomýliť i taký predstaviteľ slovanskej filológie, ako bol Miklosich. On ešte 1874-ho^[331] vykladal, že tu, pod Panóniou, rozumie i starú Moravu Rastislavovu a Svätoplukovu a slovínsky kmeň Slovanov (= predkovia dnešných Slovincov) vtedy žil vraj nielen na pravej strane Dunaja, ale i na ľavej. Po príchode Maďarov panónski títo Slovania boli vraj alebo vyhubení alebo zanikli v maďarskom elemente. Slováci, bývajúci v 19. storočí na ľavej strane Dunaja, tu sú pozdejšieho pôvodu.

Tak Miklosich. Ale V. Jagič, nová kapacita slavistiky, hneď v prvom ročníku svojho znamenitého orgánu^[332] vyvrátil jeho pomýlenú náuku. Pekne vysvetlil, že apoštolov Cyrila a Metoda z východu povolal veľko-moravský panovník Rastislav, oni i prišli do Rastislavovej krajiny, tam začali svoju misionársku činnosť, a slovanský text evanjelií (v jazyku juhoslovanskom) už doniesli. „Predkovia dnešných Slovákov — výslovne hovorí Jagič — vtedy bývali od severu na juh po samý Dunaj, len pozdejšie maďarskou okupáciou mohli byť vytisnutí o niečo nahor.“ Vysvetlil i o zadunajských Slovenoch, že sú potomci zadunajských Slovenov z 9-ho storočia — títo pri príchode Maďarov neboli vyhubení. Jagič i po rokoch, keď jazykoveda a etnografia slovanská bola už rozvitejšia, úplne potvrdil túto svoju mienku. Vykladal, že „v starej Morave v 9. storočí hovorili nárečím, ktoré v podstate svojej bolo totožné (identisch) s dnešnou slovenčinou na Morave a v Hornom Uhorsku. Táto slovenská reč vtedy mohla byť na Morave rozšírenejšia, ako je dnes, práve tak, ako i v Uhrách k Dunaju.“^[333] V inej svojej práci^[334] dnešných Slovákov Jagič menuje descendenty (potomci) tých Slovanov, u ktorých učili slovanskí apoštolovia Cyril a Metod.

Ešte pred Jagičom, 1826-ho roku, Pavel J. Šafárik, charakterizujúc slovenskú reč, medziiným upozorňuje na mnohé slovenské slová, v novej češtine cele neužívané, ale zo starej češtiny, ako i z iných dialektov, najmä z cirkevnej slovančiny, slovinčiny, rumunštiny a poľštiny, ešte známe. Jur Ribay zostavil vraj slovenské idiotikon, obsahujúce asi 15 000 slov, a ono ešte dalo by sa rozmnožiť. „Ale — hovorí ďalej — o staršej slovenskej reči najlepší úsudok mohli by sme si utvoriť, keby nám niekto bol zachránil staré národné piesne ešte pohanských Slovákov.“ Veď vraj spevavý ľud slovenský ešte asi pred 60. rokmi pri rozličných príležitostiach spieval prastaré piesne, prezradzujúce stopy pohanstva, z ktorých však dnes ledva známe začiatočné verše.^[335] V liste Jánovi Kollárovi 28. februára 1833 Šafárik napísal: „Při zpytování nářečí bulgarského se mi teprv oči otevřely, abych viděl a poznal, jak grammaticky důležité jest naše slovenské nářečí.“^[336] Z rokov 1830 a 1831-ho v Šafárikových listoch Palackému — ako Konstantín Jireček vraví — „nalézá se celá přátelská polemika o národopisném postavení Slovákův.“ Preto, že v svojej rozprave „O národech uherských, zvláště Slovanech“^[337] Palacký nie tak postavil slovenčinu, ako by si Šafárik bol žiadal, s výčitkou napísal mu 11. októbra 1830-ho, ako poznať vraj, že nepočul hovoriť Slovákov v novohradských, gemerských horách!^[338] Jozef Dobrovský, zakladateľ slovanskej filológie, od Šafárika o jedno pokolenie starší, upozorňovaný svojím slovenským priateľom Ribayom na slovenčinu, bol si umienil podniknúť na Slovensko študijnú cestu. K tomu síce Dobrovský potom nedostal sa, ale ako súdil o minulosti Slovákov, poznať i z jeho slov, napísaných ešte 1825-ho roku v liste Poliakovi Bandtkemu: „… die heutige Slowakey in Oberungern ist das eigentliche Grossmähren.“^2[339]

Kremä mýlky Miklosichovej, zavinenej i Kopitarom, takáto bola mienka slavistiky o Slovákoch a ich reči počnúc od Dobrovského. Izmail Sreznievskij, poslaný z Ruska na štúdia do slovanských zemí, roku 1841-ho napísal zo Slovenska do Prahy V. Hankovi, že keby pod Tatrami a Beskydmi zostal na dva, na tri roky, ešte nevyčerpal by prameňov bohatstva, ktoré tu otvárajú sa slovanskému etnografovi, filológovi, historikovi. August Leskien,³ Jagičov vrstovník, profesor slovanských jazykov na lipskej univerzite, v historickom úvode svojej výtečnej mluvnice hovorí, že bratia Cyril a Metod 863-ho roku z Carihradu prišli do vtedajšieho kniežatstva Moravského, „to je do krajiny, ohraničenej západne asi Moravou (riekou), na východ Hronom, na juh Dunajom. Jej obyvatelia sú dnes Slováci,… Tvrdenie (Annahme), že v Morave 9-ho storočia býval iný slovanský kmeň, nie predkovia tam dnes žijúceho, alebo že iný kmeň slovanský, pôvodne tam obydlený, po 9. storočí bol počeštený, nemožno odôvodniť nijakými dejinnými fakty, ani kombináciami z podania.“^[340] Z ruských slavistov vysoká mienka T. Florinského o slovenskej reči je dobre známa;^[341] A. Šachmatov,⁴ ktorý na škodu slovanskej filológie stal sa obeťou, vážnosť slovenčiny ukazuje i v svojom referáte o Historickej mluvnici Jána Gebaura.^5[342] Poliaci, od Malinowského⁶ počnúc, spomínajú vliv slovenčiny na horalské nárečia poľské i na poľštinu v Sliezku. Norský slavista Olaf Broch⁷ zo svojich študií dialektických v Podkarpatskej Rusi vyvodil, aká výbojná je slovenčina na území tohto maloruského nárečia. U Slovincov Fr. Ilešič,⁸ predseda ich Matice slovienskej a teraz profesor záhrebskej univerzity, rád používa svedectví našej slovenčiny pri objasňovaní ich jazyka. No a že slovenčina medzi Karpatmi a stredným Dunajom nie je útvarom po 13. storočí vzniklým, náležite svedčí kniha sofijského profesora B. Coneva⁹ z roku 1919.^[343]

Rozumie sa, dôslednú mienku slovanskej filológie nájdeme potvrdenú i vo veľkom diele Ľubora Niederleho,¹⁰ v Slovanských starožitnostiach. „Pravlast Čechů a Slováků^[344] — možno tu čítať medziiným — byla na severu Karpat a do svých historických sídel přišli přímo odtud, od Visly přes Odru do Čech a Moravy a přes západní Karpaty do Uher.“^[345] To je ako začne vykladať rozchod Slovanov zo zakarpatskej praotčiny, už nemôže nehovoriť i o Slovákoch. V zborníku Slovensko (1901) v svojom článku Z pravěku Slovenska profesor Niederle písal, že Slovania začali sem vnikať zpoza Karpat už pred 4. a 5. storočím, „a je-li správna tése, kterou dnes západo-slovanští archeologové více méně rozhodně akceptují: že totiž pohřebiště zvaná poli popelnicovými rázu lužicko-slezského a rozšírená v celé starověké východní Germanii, jsou projevem kultury slovanské, že představují nám stopy Slovanů do Germanie postupujících, — pak bychom příchod prvních Slovanů ze Zakarpatí do Slovenska datovati mohli už od doby před Kristovým narozením. Neboť i na Slovensku jsou nálezy tohoto rázu: hroby u Púchova, Domanik, Medovarcí, Lišova, Sv. Antola. Ony ukazují, že lid jenž je zakládal, pronikal už v době předkristové od Visly do údolí považského a do údolí Hronu do župy Hontské.“^[346] Či Slovania títo boli už dnešní Slováci, a či čiastky tých vetví slovanských, ktoré potom v 4. a 5. storočí pomkly sa k juhu, do Panónie, do Álp, na Balkán a len vtedy urobili miesto Slovákom medzi Karpatmi a stredným Dunajom, na to odpovedať Niederlu archeologické nálezy neoprávnili.

A v pomere medzi Čechmi a Slovákmi či treba ešte viac svetla, ako dostalo sa nám ho stručnou štúdiou profesora Jozefa Zubatého¹² Slovenčina a čeština?^[347] Zubatý znalecky posvietil na minulosť, a každá jeho veta i nechtiac hovorí, že Slovania, známi od 9. storočia medzi Moravou, Karpatmi a Dunajom, sú predkovia dnešných Slovákov.^[348]

V zaujímavom článku o vzniku ruských nárečí A. Šachmatov vykladá, že spojujúcich zásad medzi ruskými kmeňmi nebolo, a tak boli by sa rozvíjali rozlične, keby neboli nastali historické udalosti 9. a 10. storočia. Vtedy prostred ruských kmeňov utvorila sa štátna moc, spojila kmeny postupne v jeden národ a potom medzi jeho častiami stále udržovala zväzok — politický, kultúrny, náboženský.^[349]

Keď ešte na samom konci minulého storočia v zmysle Miklosichovej náuky v Pešti haraburdil Volf György¹³ a proti nemu v Slovenských pohľadoch (1898) vystúpil Pavel Križko rozpravou Domov slovanskej cirkevnej reči a maďarské zaujatie vlasti, profesor Václav Vondrák v II. zväzku Niederlovho Věstníka slovanských starožitností zreferoval polemiku a takrečeno vysmial Volfa. Teoriu Miklosichovu — hovoril — nemožno odôvodniť nijakým historickým alebo iným faktom. „Etnické pomery Moravy a s ňou hraničiacich čiastok Uhorska vtedy (v druhej polovici 9. storočia) boli asi tie isté, ako sú ešte i dnes.“ Volf tendenčne vykladal, že Slováci prišli na svoje dnešné územie, keď ono už bolo od Maďarov obsadené, a Vondrák napísal: „Hľadí to dokázať predovšetkým na základe mien, a… partia táto je taká nekritická, že s ňou nemožno ani sa zapodievať. Všetko by sme odpustili pôvodcovi, keďže on tu vykonal prácu sily jeho zrejme presahujúcu, ku ktorej nebol náležite pripravený ani ako historik, ani ako filológ. Ale nemôžeme mu odpustiť, že celý jeho spis prezradzuje tendenčný charakter, čo nijako nezrovnáva sa s objektívnou vedou.“

*

Takto učila slovanská filológia o Slovákoch, o ich postavení v Slovanstve a ich reči, od samého vzniku svojho, od konca 18. storočia.

A teraz zčista-jasna, nič po nič, skokom začína sa tvrdiť opak toho. Prijíma sa maďarské stanovisko, tá náuka tendenčná, neuznaná od nikoho.

Celá veľká kniha Václava Chaloupeckého (vyše 400 strán) je nič iné, ako smelé výklady, že staré, historické Slovensko bolo krajinou českou, alebo, „jak se nejnověji říká, československou.“ Staré, historické Slovensko bolo české, a dnešní Slováci utvorili sa z rozličného ľudu, ktorý tu od 13. storočia nachádzal sa zo susedných zemí. Maďari ešte s akousi ostýchovosťou týkavali sa svojej tézy, náš autor rozpráva smele, sans gene.

„Český národní život rozšířil se na Slovensko, do dunajské roviny, z Moravy, a sice až k přirozeným hranicím a hrázím země: na sever a na východ až k širým pomezným hvozdům, které oddělovaly přirozenou etnickou oblast našeho národa od přirozených, přírodou vytvořených oblastí sousedních: od oblasti polské, ruské, a na jihu, kde geografickým předělem byl Dunaj se svými širokými bažinami, od jazykové oblasti srbo-chorvatské.

V těchto přirozených, přírodou samou ohraničených poměrech vyvíjely se kmeny našeho národa až do století XII. a XIII. Po připojení Slovenska k Panonii… počíná se osídlování někdejšího pomezí země. Toto děje se pak se systematickou úsilností od počátku století XIII., kdy změněné poměry hospodářské způsobily, že se pochopil význam člověka jako pracovní síly ve vztahu k důchodu. Čím více pracovních sil a vlastním, osobním zájmem poháněných jednotek, tím větší důchod a výtěžek ze země. Nový systém… přivádí do země nové síly hospodářské, ale spolu i nové živly národní, slovanské i neslovanské. Tyto nové, ze sousedství přišlé národní živly usídlují se pak zejména v starých pomezích. Na jihu bažinaté pomezí Dunaje osadili Maďari a Němci, mezi nimiž zanikly i řídké osady slovanské.^[350] Na severu a na východě do pomezního hvozdu, jenž po staletí mohutnou hradbou odděloval dunajské roviny nitranské od rovin na horním Potisí,^[351] přicházení kolonisační živly ode všech sousedních etnických skupín: Němci, Maďari, Česi, Poláci, Rusi, Bulhaři, Srbochorvaté, Valaši. Tu vzniká od 13. století nová země slovanská a do jisté míry i nová skupina slovanských dialektů,^[352] na které působili a do jejichž jazykové pokladnice přispěli všickni výše zmíněné sousedé. Jadrem ovšem i tu zůstávají živly československé, t. j. české, které cizorodým přínosem nabývají pouze místního zabarvení.^[353] Táto skupina slovanských dialektů dostáva se však do kultúrní sféry československého vlivu a jsouc oddělena od své vlasti slovanské a svého starého kultúrního prostředí mohutným hřbetem Karpat, podléha postupně kultúrnímu západu. Je to most mezi slovanským západem, severem a východem. Slovensko historické patřilo však podle historických svědectví geograficky i národně k českému západu.“ (Str. 286. 287.)

Zmysel posledných viet je síce málo zrozumiteľný, jednako pri nich ponúka sa spýtať: či slovanskí apoštolovia Cyril a Metod učili tiež na českom západe?

Obyvateľstvo stredného Slovenska utvorilo sa od 13. storočia zo susedných slovanských vetví, ale zistiť vraj nebude možno z ktorej vetve koľko toho bolo. „Jisto je…, že kolonisace středního Slovenska je dílem všech sousedních větví slovanských, že všecky slovanské národy, sousedíci s Tatrami, spolu s Němci, Maďary a Romány, přispěly buď větším neb menším zlomkem své národnosti, své krve a svého jazyka na osídlení středního Slovenska.“ Tak utvorila sa stredná slovenčina. „Vedle nikoli podřadného vlivu němčiny, po případě maďarštiny uplatní se v dialektech středoslovenských vlivy všech slovanských sousedů.“ Už vraj Michal Hodža v svojom Větíne o slověnčine spoznal, že „Slováci nejsou tu jeden ucelený kmen… jazyk jejich není jednolitý jazyk jednoho kmene, ale srostlý jakýsi rusko-polsko-illyrsko-český idiom všeslovanský.“ Aby sa Slováci nemohli odvolávať na starú Moravu, na Rastica, Svätopluka a na ich národ ako na svojich predkov, Václav Chaloupecký ich poučí, že kultúra i rečová súvislosť so starou Moravou môže sa hľadať len na západe Slovenska, v starom Nitriansku, alebo azda v krajoch zo západného centra kolonizovaných. (Str. 282.)

Pri takýchto veciach — a taká je celá kniha — čitateľ chytá sa za hlavu, či dobre vidí, či to môže tak stáť na papieri. Keď Michal Hodža písal svoj „Větin o slovenčině“, v štyridsiatych rokoch minulého storočia, vtedy Tatry a kraje podunajské ešte boli pokladané za kolísku Slovanstva: o svojom slovenskom národe on teda mal vysoké pochopy, vysoké predstavy a čokoľvek bolo u iných Slovanov originálneho, samobytného, pozoruhodného, on všetko to pokladal i u svojho slovenského národa, keď títo — podľa toho učenia — to všetko vyniesli si z Tatier. A tu spisovateľ „Starého Slovenska“ i z knižky takéhoto Hodžu dokazuje, že Slováci utvorili sa len po 13. storočí, z plemien rozličných, naosádzaných zpoza hranice, a preto že ani stredné nárečie slovenčiny nie je jednotné, ale akási miešanina rusko-poľsko-ilýrsko-česká, polepená i nemčinou a maďarčinou.^[354]

V Turčianskej stolici máme obec zvanú Slovany, a náš historik to zaznamenal takto: „Se ,Slovany‘ neboli ,Slováky‘ setkáváme se i v místním jménu v Turci, čímž naznačeno už, že původní obyvatelstvo nebylo tu ,slovenské‘, nýbrž spíše české.“ (Str. 284.) Ináčej vo veciach Turca mu je prameňom i maďarský spisok Eleméra Mályusza, podľa ktorého v Turci dediny Belá, Bystrička, Kľačany a iné podobného mená mohli byť Slovákmi založené, ale obce, nazvané od svätých, Svätý Michal, Svätý Ďur, Svätú Maru, Svätý Peter a, pravda, i Svätý Martin založili Maďari. A zmysel toho nemôže byť iný, ako že turčiansky kraj a tak iste i všetkých Slovákov priviedli ku Kristu Maďari. Hovorím, pán Chaloupecký čerpal i z tohoto prameňa, miesto toho, že by si bol povšimnul, že na kopcoch okrúhleho Turca sú starožitné hradištia a pri mestečku Pravne je i Vyšehrad. Maďarská učenosť takéto veci zamlčovala, nuž mlčí o nich i profesor Chaloupecký.

O maďarskom mene Tót (Slovák) rád zaznačil, že po prvý raz je doložené v 13. (!) storočí; ináč na dlhú nótu, v ktorej hovorí o ňom (str. 283), škoda bola papieru. A užívanie mena tót (vlastne i prídavné) v maďarskej reči je pozoruhodné. Ako Nemci presne rozlišujú Wind a Wend a pod Winden rozumejú presne len zadunajských Slovincov, Slovenov, tak i maďarskej reči tót je dôsledné = Sloven. Poznať to dobre pri miestnych menách bývalého Uhorska. V Zadunajsku odhora dolu na Medzimurie pri mene každej slovinskej obce, ak potrebujeme rozlíšenia, Maďari dokladajú prívlastok (atribút) tót. Slavonia pôvodne, až do tureckých časov, mala obyvateľov slovinských, nie horvatských, i zovie sa ona po maďarsky Tótország. Ako ukazuje naše prídavné slovenský, príslovce po slovensky a meno našich materí Slovenka, predkovia naši pôvodne zvali sa tiež Slovenmi: a stará maďarčina to potvrdzuje. Na území bývalého Horného Uhorska i takým obciam, z ktorých slovenské obyvateľstvo dávno sa stratilo, Maďari pridávajú prívlastok Tót.^[355] Sloveni zo Sedmohradska, starej Dácie, prešli na pravú stranu Dunaja v 7. storočí, a maďarčina zachovala ich pamiatku v obciach, ktorých prívlastku (Tót) dosiaľ nezabudla.

Najmä Štefan Szamota,¹⁴ ktorý na škodu maďarskej vedy umrel v mladom veku, dôkladne dokázal,^[356] že maďarské diplomatáre sú pre historika temer neupotrebiteľné — taká nesprávna je ich nomenklatúra. A kniha „Staré Slovensko“ spísaná je hlavne na základe miestopisných mien, vzatých z týchto diplomatárov. Pritom autor ukazuje maďarské sympatie a či neľúbosť k slovenskému i svojim písaním mien. Na pr. rieka Ipeľ, m., gen. Ipľa, vytekajúca na slovenskom území, slovenské meno má tie iste hodnoverné: v texte Chaloupeckého prichodí zväčša v genitíve, a to: Ipoly. Čitateľ nevie, či je to maďarská forma, maďarské znenie mena (Maďari totiž hovoria a píšu Ipoly = Ipoľ), a či genitív nikda nikým nehovoreného nominatívu Ipola. Iste, uprednostnenie maďarskej formy voči slovenskej! No také chúťky nemožno nepokarhať.

Knihe veru neposlúži ani porovnávanie (str. 270 — 272) miestnych mien Slovenska s miestnymi menami českými. Spisovateľ i tým chce demonštrovať, že tu Slovákov nebolo, že to osady české, zem česká. Ale keby jeho výklad ani nebol zväčša pochybený a akýsi detinský, jednotnosťou tých miestnych mien v takom zmysle nedokáže sa nič. Veď svet dávno vie, že Česi a Slováci sú v Slovanstve sebe najbližší i rečou, v menách ich osád musí byť teda hodne jednakého zvuku. Je takej jednoty dosť i v širšom Slovanstve. A medzi nami, Čechmi a Slovákmi, ja sám ukazoval som u nás už i miestne mená Kaza, Kazín, Tetín a Ľubiša.^[357]

V poslednej kapitole knihy, opakujúc v krátkosti svoje vývody, pôvodca správne hovorí, koľko Nemcov poprichodilo od 13. storočia na Slovensko. To je známa vec: Nemci hrnuli sa sem, lákaní privilégiami, ktoré nezmyselne dávali im uhorskí králi. Keď na pr. v Čechách na Nemcov v mestách bol zákon, že sú povinní učiť sa po česky, u nás v banských mestách Nenemec, to je Slovák, nesmel mať nepohnuteľného majetku, ani domu ani pozemku, a do cechu remeseľníckeho tiež nebol pripustený. Ale ako začali sa od prvých rokov 17. storočia rušiť tieto privilégia, Slováci postupne povytískali alebo strovili svojich Nemcov. V takých okolnostiach, v takej borbe, Slováci rozvíjať sa nemohli, ale obstáli v borbe víťazne. I z banských miest do polovice 18. storočia Nemci ostali temer len v Kremnici.^[358]

Ako hovorím, v záverečných svojich vetách Chaloupecký správne povedal, koľko Nemcov nazbieralo sa na Slovensku. Ale potom! Potom už idú — hory, lesy!! Od 13. storočia do tých lesov kremä Nemcov vraj „přicházejí i slovanští kolonisté z Polska, z Ruska a z někdejšího bulharského Potisí. Všechny tyto etnické prvky přinášejí do kraje pod Tatrami nejen svou práci, ale i svůj jazyk. A tak kolonisace pomezních hvozdů slovenských měla i podstatný vliv na vytváření středoslovenských a východoslovenských dialektů, v nichž uplatňuje se vedle vůdčího elementu českého (!!) i všecky idiomy slovanských sousedů tohoto kraje. Je přirozené, že intensity českého (!!) neboli československého vlivu ubývá do dálky a že čím dál k východu přicházejí k platnosti i slovanské živly východní. Tak rozsáhlý pomezní hvozd (!) na rozhraní Slovenska, východu a severu, stává se kolonisací pojítkem mezi slovanským východem a západem.“ (str. 314.)

Súd, výrok je tu teda vypovedaný. Slovákov vlastných nebolo a niet! Ale výrok bez odôvodnenia. Pán Chaloupecký i podotkol, že v takejto otázke vyžaduje sa mienky etnografa a jazykozpytca, ale on rieši sám — načo dôvodov!?

Vo veci tejto máme ustálenú mienku slovanskej filológie, onedlho už 150-ročne. Spisovateľ „Starého Slovenska“ nebol by smel postaviť ničoho nového, kým nevyvrátil takú ustálenú mienku.

Slováci, ktorých on neguje, tvoria pojítko medzi slovanským východom a západom už poldruha tisíc rokov — nie od toho času, keď „pomezní hvozd na rozhraní Slovenska“ bol zaľudnený. Tvoria to pojítko nie svojím stredným (!), ani východným nárečím, na ktoré Chaloupecký ukazuje, ale svojím celkom, všetkými svojimi čiastkami spoločne. Chaloupecký vyhútal si pokladať východné i stredné naše nárečie za nejaký nový útvar, ale tak súdiť ako je vedecky nedovolené, veru je i neplatné. Spišská časť východného nárečia je — vedľa oravskej — najbližšia k poľštine, a slovanský jazykozpyt jednako má o nej kompetentnú mienku takúto: „Spiština jest ve svých základech řeč slovenská a nasledovně také obyvatelstvo slovenské na Spiši jest prastaré.“^[359] Od Spiša na východ v Šariši, Zemplíne i ďalej je tiež krajné, prechodné nárečie slovenčiny, práve tak, ako prechodné je i nárečie ruské, s ktorým sa ono schádza; ale i tu je stav slovenčiny taký starý, aké staré sú ruské osady s tejto strany Karpat, len s tým rozdielom, že dávnejšie ruština išla na západ sem bližšie a slovenčina na východ nie natoľko, ako dnes. No a na juho-východ krajným nárečím naším je gemerské. Všetky zvláštnosti jeho, ktorými líši sa od strednej i západnej slovenčiny, majú pečať stariny. Gemerskí Slováci hovoria na pr.: chliab, hriach, diavka, chliav, jam (1. os. indic. od jesť), viam, viaš, preobliakal, to je dvojhlásku ě (ie) v prízvučných slabikách vyslovujú ako i Bulhari. Takáto i ešte iné podobné vlastnosti gemerskej slovenčiny sú nepotvrditeľným svedectvom, že predkovia dnešných gemerských Slovákov museli žiť tu alebo ešte bližšie k Matre už vtedy, keď po východnú stranu Matry išli ešte sídla Bulharov, to je pred príchodom Maďarov. Z druhej strany táto gemerská slovenčina podobné starodávne spony má, najmä fonetické, ale i tvaroslovné a lexikálne, i s jazykom srbochorvatským. Človeka, hoci len menej rozhľadeného v slovanskej filológii, smelé vývody Chaloupeckého môžu len pohoršiť.

Na Slovensku „vedle jazykových vlivů německých a maďarských uplatňují se i jazykové vlivy ruské, polské, bulharské, srbochorvatské“ — pravda, jemu všetko z toho, čo sa to dialo tu od 13. storočia! Ale o vlivoch nemeckých a maďarských v slovenčine vie azda z reči Jána Hollého, Sládkoviča, Chalupku, Kalinčiaka, Palárika, Hviezdoslava, Vajanského, Kukučína, Šoltésovej, Jozefa Gregora, či z jazyka ľudu v Trenčianskej, v Orave, Liptove, Turci, Tekove, Honte, Novohrade, vo Zvolenskej? História tak nesmie sa písať… Slovenská reč, pochopiteľne, má slová z banskej terminológie nemeckej, má z názvoslovia remesiel, robiacich zo železa; ale to je temer všetko. Slovo fortiel v slovenčine je temer osamelé, a z frazeológie nemeckej nášmu ľudu neprivilo sa nič; germanizmy spisovnej reči dostávame z českého čítania. Maďarčina? V strednej slovenčine tak niet po nej ani stopy, ako by Maďarov ani na svete nebolo — a to i po deceniach takého úsilného maďarčenia! Len v krajoch, kde Slováci susedia s Maďarmi, dostalo sa do živej ich reči niečo maďarských elementov. A o vplyvoch ruských, poľských, bulharských, srbo-chorvatských v takomto zmysle môže hovoriť len kto nevie v jazykoch o prechodných dialektoch, alebo nepováži, aká je zemepisná poloha slovenských sídel.

Pohýbať takéto otázky historik bez národopisných a linquistických známostí nemôže sa odvážiť. No a beda, keď on vedený je ešte tendenciou!

Najmä pri vetách za týmto nasledujúcich na poslednej strane knihy slovenského čitateľa zabolí, že je to po česky napísané. „Jádrem a základem zůstavají však přece jen jazykové živly československé, t.j. české (pri tom totiž, čo na Slovensku utvorilo sa z toľkých (!) národov). A slovo „československé“ u Chaloupeckého znamená nie zloženie českého a slovenského, ale na českej podstate akési nálepky slovenské. „Neboť českému elementu, jenž byl zemi nejblíže a jenž od počátku seděl i při Nitře, při dolním Váhu a Hronu a pri dolní Ipole, náleží vůdčí postavení i v oboru kulturním. Na Slovensko proniká z českého západu v století 9 (!) — 11. křesťanství…“ Teda slovanskí apoštolovia Cyril a Metod boli povolaní nie do slovenskej Moravy a nie tu založili svoje dielo, také významné pre celé Slovanstvo! Dobrovský („… die heutige Slowakey in Oberungern ist das eigentliche Grossmähren“) a Jagič obraca sa v hrobe, Zubatý^[360] smutne skloní hlavu, čo sa to píše po česky.^[361] … „Historie Slovenska od století 13. (či vlastně už od století 11.) až do století 20. je historií postupného přerodu této krajiny ze země české v zem uherskou“… Ako by už bol zabudol, akým zhonom národov bolo mu skôr Slovensko od 13. storočia, ešte s dôrazom hovorí: „Slovensko zůstává s Moravou jednotným celkem geografickým, jazykovým a kulturním i za doby, kdy politická hranice dělila ji ve dví“. Ale ako by sa bol zbadal, dokladá: „Československá kultura podmaňuje si pak slovanské, ba i neslovanské živly, které kolonisace přivedla do země a do její pomezí…“

Tak končí sa kniha „Staré Slovensko“. I pri týchto záverečných jej vetách potrebujeme pomyslieť si aspoň na niektoré takzvané kultúrne slová, a vyvráti sa i také tvrdenie Chaloupeckého, ktoré zdalo sa byť odôvodneným. Kto pri vysvetlovaní kultúrnych pomerov medzi národmi tak ku koncu stredoveku a na začiatku nového nepováži sily štátnych hraníc, nemôže dobre učiť. Slováci hovoria atrament, Česi inkoust (a toto sú veru naozaj kultúrne slová!); alebo, ešte príklad, Slováci kúria dohán (s južnými Slovanmi, a dostali ho z východu, od Turkov), Česi tabak (ktorý prišiel k nim juho-západnými cestami, zo Španielska). Len probujme pokračovať v prehliadke takýchto slov, aký rozdiel ukáže sa nám medzi českou a slovenskou kultúrou a medzi ich prameňmi i cestami. Účinok zemepisnej polohy a štátnych hraníc nesmie sa zaznávať.

Od 13. storočia v našom jazyku všetky také reči sú márnym blúznením. Diferenciácia slovanských jazykov začala sa ešte v spoločnej otčine zakarpatskej a podstatne vykonala sa asi od 3. a 4. storočia rozídením Slovanov do sídel, v ktorých potom našla ich história.^[362] Slovenčina naša dostala svoju tvár takým procesom, ako ostatné jazyky slovanské a s nimi viac-menej v jedny časy. Fonetické posledné zmeny vykonali sa do polovice 13. storočia, ako i v najbližších bratských jazykoch západno-slovanských. Od 13. storočia, o ktorom nevážne hovorí kniha Starým Slovenskom nazvaná, v jazyku našom už nediala sa viacej zmena. Charakteristické jeho vlastnosti sú spoločné všetkým jeho nárečiam. Keby sa slovenčina bola utvorila len od 13. storočia a vplyvom češtiny, tak by Slováci dnes nemohli hovoriť medza, núdza, lebo v 13. storočí z pôvodného ď v češtine bolo už z, ani slovenské e nemalo by zmäkčujúcej sily a z reči našej nechýbala by predložka a predpona pro. Najmä fonetika slovenskej reči zaujímave zodpovedá zemepisnej polohe slovenských sídel.

Šafárik 1826-ho spomínal staré obradné piesne slovenského ľudu. Tu k tomu dodávam: či by mohol byť z rozličných kolonistov od 13. storočia utvoreným novým ľudom, ktorý ešte dnes žije i s vílami?^[363]

Ján Koula, zvečnelý profesor pražskej techniky, ktorý nám roku 1887-ho v Turčianskom sv. Martine tak z duše pomáhal pri výstavke slovenských krojov, potom ešte horlivejšie bol sa oddal ich študovaniu. V „Českom Lide“ (1891), opisujúc trenčiansky kroj, povedal i toto: „Když v mysli sestavujeme si obraz Slovana z najstarší středověké doby, pak nelze nám jej inak přiodíti, než soukennými bílymi nohavicemi a kožíškem takovéto^[364] formy, která v žádnem pohybu mu nepřekáží a při tom tělo výborně chrání. K úpravě této dále si lze dobře přimysliti i široký opasek, zpevňující střední tělo, a konečně v mladší době i košili se širokými rukávy s bronzovou sponou náprsní, jak nakreslil to Mánes v některých svých ilustracích starověku slovanského…“^[365] O základnej forme slovenského kroja Koula hovoril, že ju treba pripočítať k najvzácnejšiemu materiálu archeologickému.^[366] Takzvané vrapovanie (pozbieranie do tvrdých záhybov) na bielych sukniach obdivoval najmä v Malej Lehote (Tekov) a o ňom napísal: „Způsob vrapů upomíná na úpravu záhybu šatů prvního středověku a také i spodních šatů řecké antiky.^[367]

Po Koulovi prišiel mi na um Karol Chotek²¹ a ešte poznove profesor Zubatý. Chotek, profesor národopisu na bratislavskej univerzite, od svojho študenstva milovník etnografických starožitností slovenských, hľadá spôsob, ako by mohol čím častejšie chodiť po slovenských dedinách i so svojím seminárom. V júni toho roku bolo mu vidieť na tvári, aký je šťastný, že slovanských etnografov po ich pražskom zjazde mohol viesť na slovenské dediny a do slovenského múzea v Martine. Profesor Zubatý zas hovorieva, že keby bol mladší, chodil by na Slovensko študovať reč…

O Václavovi Chaloupeckom až na literu platí súd profesora Václava Vondráka, vynesený 1899-ho v tej istej veci nad peštianskym Volfom. „Slováci vraj — citujem ešte raz slová súdu — len pozdejšie prišli na svoje územie, keď toto od Maďarov už obsadené bolo… Hľadí to dokázať predovšetkým na základe miestnych mien, a… partia táto je taká nekritická, že s ňou nemožno ani sa zapodievať. Všetko by sme odpustili pôvodcovi, keďže on tu vykonal prácu sily jeho zrejme presahujúcu, ku ktorej nebol náležite pripravený ani ako historik, ani ako filológ. Ale nemôžeme mu odpustiť, že celý jeho spis prezradzuje tendenčný charakter, čo nijako nezrovnáva sa s objektívnou vedou.“^[368]

(1924)

Poznámky a komentáre

1. Václav Chaloupecký (1882 — 1951) — český historik, profesor Univerzity Karlovej. Zástanca koncepcie a ideológie čechoslovakizmu.

2. … dnešné Slovensko v hornom Uhorsku je vlastne Veľká Morava.

3. August Leskien (1840 — 1916) — nemecký jazykovedec, profesor porovnávacej jazykovedy, zvlášť slovanských jazykov.

4. Alexej Alexandrovič Šachmatov (1864 — 1920) — významný ruský slavista, akademik. Snažil sa o poznanie histórie ruského jazyka kvôli osvetleniu doby praruskej a praslovanskej.

5. Jan Gebauer (1838 — 1907) — český jazykovedec, profesor na pražskej univerzite, člen Českej akadémie

6. František Ksawery Malinowski — poľský filológ — pozri Krytycznoporównawcza gramatyka jezyka polskiego, Poznaň 1869 — 1870, dodatky 1873.

7. Olaf Broch (1867 — 1910) — nórsky slavista, profesor slovanskej filológie na univerzite v Oslo. Zaoberal sa fonetikou slovanských jazykov a nárečí.

8. Fran Ilešić (1871 — 1923) — slovinský literárny historik a filológ, pedagóg na univerzite v Záhrebe, predseda Matice slovinskej. Usiloval sa o zbližovanie slovanských národov.

9. Benju Conev (1863 — 1926) — bulharský filológ, profesor slovanskej filológie v Sofii

10. Lubor Niederle (1865 — 1944) — český archeológ, antropológ, etnograf, prvý profesor prehistórie na Karlovej univerzite

11. Archeologické pamiatky horného Uhorska (Rakúsko-uhorská monarchia slovom a obrazom. Horné Uhorsko I.)

12. Josef Zubatý (1855 — 1931) — český jazykovedec, profesor indológie a porovnávacej jazykovedy na Karlovej univerzite

13. György Volf (1843 — 1914) — maďarský jazykovedec a pedagóg

14. István Szamota (1867 — 1895) — maďarský jazykovedec a historik

15. Alexander Brückner (1856 — 1931) — poľský slavista, nástupca Jagiča na katedre slovanskej filológie berlínskej univerzity

16. Kosmas — prvý český dejepisec, narodil sa asi r. 1045. Bol v službách pražského biskupského kostola.

17. František Pastrnek (1853 — 1940) — český jazykovedec, člen Českej akadémie. Venoval sa tvarosloviu staroslovanského a slovenského jazyka. Profesor slavistiky na Karlovej univerzite.

18. Ján Michal Rozwadowski (1867 — 1935) — poľský jazykovedec a organizátor vedeckých slavistických štúdií v Poľsku

19. Jozef Ľudovít Holuby (1836 — 1923) — evanjelický kňaz v Zemianskom Podhradí, botanik, národopisec, venoval sa cirkevnej histórii, národopisu a zemepisu

20. Jan Koula (1855 — 1919) — český architekt, maliar a spisovateľ

21. Karel Chotek (1881 — 1967) — profesor národopisu na Komenského, potom na Karlovej univerzite, predseda Československej národopisnej spoločnosti