Dielo 6. História

^[445][446]

Nový život v slovenských krajoch. V školách mládež hovorí i učí sa po slovensky, po dedinách zakladajú sa obecné knižnice slovenské, na duchovný život pôsobia odbory Matice slovenskej a deje sa všetko pri pomoci bratov Čechov. V Banskej Štiavnici svätila sa už pamiatka slovenského básnika Andreja Sládkoviča, na blízkom Prenčove a spolu i v Štiavnici pamiatka Andreja Kmeťa, kňaza, ktorý v ťažkých časoch bol požehnaným činiteľom v duchovnom živote slovenskom. Na budove lýcea v tomto dôležitom meste už nápis hlása, že pred dvadsiatimi rokmi tu učil sa Andrej Sládkovič, — na budove tohto lýcea, v ktorom po 1867-mom roku nemohla byť trpená slovenská knižnica vzdelávacieho spolku slovenskej mládeže. Zatvorili ju tak, že slovenskí žiaci ani nevedeli, čo sa to stalo s ňou, kde sa podela.

Život náš vráti sa do svojho prirodzeného stavu.

Áno, do svojho prirodzeného stavu! Len poobzerajme sa. V Hornom Uhorsku — ako zvalo sa Slovensko — v poli, v horách ozývala sa všade slovenská minulosť. Nevieme, akého pôvodu je meno Tatier i dvoch-troch najväčších riek našich, ale ináč v poli od najmenšieho honu, v dolinách, horách od najmenšieho kopca na všetky strany všetko znie tu po slovensky. „Szláv szótól hangos a határ!“ napísal pred tridsiatimi rokmi statočný Oskár Asbóth, profesor slovanských rečí na peštianskej univerzite. Nad Štiavnicou velebne rozkladá sa Sitno, a jeho meno nevysvetlíme si z nijakej inej reči, len z našej. Pri samej Štiavnici obdivovaný býva i od znalcov pre svoju starobylosť kostolík ilijský. Hlavná časť jeho je čiste románskeho slohu, ale meno osady, meno Ilija, je tvar cirkevno-slovanský, ukazuje teda, že základ, pôvod kostolíka je z časov tých, keď tu trvala ešte cirkev slovanská, založená u našich slovenských predkov, u nášho Rastislava, sv. apoštolmi Cyrilom a Metodom. Nad Štiavnicou je Windšaft. S jej menom Maďari mali malheur: keď to na zlomkrky chceli maďarčiť všetko, preložil si do svojej reči na Szélakna, čiže Veterné doly, ako by tu Wind znamenalo vietor — a ono sú to Slovenské doly. Wind Nemcom našim bol a je: Slovák; v Turci Slovenské Pravno zovú i dnes „Windisch-Proben“, tak ako za Dunajom a pod Alpami Wind im je Sloven (Slovinec) a Štýrsky Hradec zovú Windisch-Gräz. Meno Wind Nemci rozoznávali a rozoznávajú i od mena Wend; Wendmi zvali Čechov a ostatných západných Slovanov. (Wind bol im zo západných Slovanov len Slovák.) O samej Štiavnici v historických spisoch už dávnejšie dôsledne spomína sa, že založili ju roku 745-ho. Rozumie sa, vtedy žili tu už naši slovenskí predkovia, ktorí v nasledujúcom storočí, pod Mojmírom, Pribinom, Rastislavom, Svätoplukom, tvorili mocný slovanský štát, nazývaný v histórii veľkomoravským. V druhej polovici toho storočia bol to už štát taký mocný, že na ten čas zastavil nátisk nemeckého sveta dolu Dunajom na východ („Drang nach Osten“), a keby na svete raz Slovanov už ani nebolo, história neprestala by spomínať, že v tomto štáte z myšlienky a zakročenia nášho Rastislava vykonal sa i taký svetohistorický dej, ako je založenie slovanskej cirkvi a slovanskej písomnosti apoštolmi ku našim slovenským predkom z Konstantinopola dovedenými. Keď do okolia Hrona, do krajov našich rudorodných, poprichodili Nemci, v Štiavnici vtedy už dávno žili ľudia, Slováci. Nemecké jej meno, Schemnitz, je utvorené zo slovenského, celé tak, ako nemecké a maďarské mená ostatných banských miest. Nemecké Kremnitz i maďarské Körmöc je Kremnica; Bystrica, maďarsky Beszterce, ešte i v diplome latinskom, ktorým roku 1246-ho dostala svoje privilégia, zovie sa Bistrica.

Nemci rozvili Štiavnicu na základe privilégií, ktorými obsypali ich uhorskí králi. Inačej do jej okolia nepoprichodilo toľko Nemcov, ako do okolia Kremnice a Bystrice. Tak potom i v samom meste v Štiavnici žilo vždycky viacej Slovákov, ako v Kremnici alebo i Bystrici. Z toho pomeru pošlo, že i potom, keď začalo sa maďarčenie, Štiavnica ostala vlastne slovenským mestom. A nebolo tu tupo ani v duchovných veciach. Ku koncu 18. storočia, keď národov silne bol sa dotknul nový duch, u nás slovenskú reč postavilo za spisovnú, literárnu katolícke duchovenstvo na čele so svojím Antonom Bernolákom. Roku 1793-ho už založili v Trnave Učené slovenské tovarišstvo, s odbormi na rozličných stranách Slovenska. Potom hneď z prvého pokolenia Slovákov vyšiel veľký poet Ján Hollý a ospevoval minulosť slovenskú v takých tvorbách svojich, ako sú eposy „Svätopluk“, „Cyrilo-Metodiáda“ a „Sláv“. A že prední ľudia slovenskí i v Štiavnici a okolí boli zúčastnení i pri tomto pohybe slovenskom, svedčia nám na pr. v bernolákovskej slovenčine ostroumne skladané verše windšachtského kaplána Jána Hollíka, ktorými na sviatok Štefana 1819-ho roku pozdravuje štiavnického katolíckeho farára Štefana Juragu.^[447] V druhej polovici 18. storočia v Štiavnici žil Ján Buoc,¹ ktorý už vtedy zapisoval, zbieral piesne a rozličné zvyky, obyčaje slovenské.^[448] Ešte roku 1890-ho pri krajinskom popise v Štiavnici z 15.280 obyvateľov za Slovákov zapísali 11.483, za Maďarov len 2534, za Nemcov 1186. A v takom popise počet Maďarov v Štiavnici zdvihol sa i školami, keďže ich tu bolo hodne a študujúceho temer každého zapísali za Maďara.

Ináč štiavnické lýceum, kultúrnou históriou Uhorska vysoko stavané, ešte v prvej tretine 19. storočia existovalo temer len zásluhou slovenských ľudí. Ako možno vyčítať i z jeho histórie, ktorú po maďarsky napísal Ján Breznyík,^2[449] štiavnické lýceum sotva bolo by sa mohlo udržať do druhej polovice 19. storočia, v ktorej stálo už cele v službe maďarskej veci, keby zaň neboli sa horlive zaujímali Slováci Ján Severini,³ Martin Hamaliar,⁴ Kanka⁵ a najmä Seberínovci. Ján Seberíni, oravský Slovák, bol veľký človek a ako národovcovi slovenskému mohlo by sa mu vytýkať len to, že proti maďarizmu nevedel sa boriť tak, ako za jeho času z našej strany už bolo treba. Do Štiavnice za farára prišiel 1819-ho roku, keď človeka jeho ducha a jeho horlivosti Štiavnica veľmi potrebovala. Evanjelickým školám bolo tu treba veľmi pomáhať. Lýceum bez novej budovy temer nebolo možné, a cirkev, udržujúca ho, mala len dlžoby. Dištrikt sľubovať sľuboval, ale nedával nič. Seberíni takrečeno z ničoho, svojou apoštolskou horlivosťou, stvoril všetky prostriedky, tak, že roku 1826 už mohla byť začatá stavba, dokončená potom za štyri roky. Budovu, na dvoje poschodí, 1830-ho už slávnostne otvárali, a za slávnostného rečníka zavolali si Jána Kollára z Pešti. Kollárova „Slávy dcera“ v svojej prvej podobe bola vyšla 1824-ho roku, do 1830-ho teda ako v Slovanstve hodne pekných citov zapálila, tak v Uhorsku i v Austrii bolo pre ňu mnoho hluku. Rečníkom pri takej slávnosti v Banskej Štiavnici Ján Kollár, poet „Slávy dcery“ — to malo veľký význam! Breznyík, tuhý maďaroman, v knihe svojej vo veci lyceálnej budovy o Seberínim napísal: „Nemožno neobdivovať činnosť, horlivosť, vytrvalosť muža, ktorý celého podniku bol iniciátorom, hýbateľom a šťastlivým uskutočniteľom.“ Seberíni založil v Štiavnici i takzvanú banícku čiže haviarsku školu. Z vlastného životopisu jeho nebude zbytočné spomenúť jednu črtu. Narodený 1780-ho, z Veličnej, z rodiska svojho oravského, do strednej školy dostal sa do Rožňavy. Tam hneď v samý prvý deň ten istý profesor, ktorý ho predpoludním pre odpovede z latinskej reči vyznamenal, popoludní ubil ho surovo. Preto, že nevedel od slova do slova vyrecitovať z maďarského „Kistűkru“ lekciu jemu celkom nezrozumiteľnú. Dojalo to chlapca slovenského tak, že navždy stala sa mu táto reč odpornou. Superintendent Ján Seberíni do konca svojho života nevedel po maďarsky.

Keď v súvise s Banskou Štiavnicou už bola reč o Jánovi Kollárovi, možno doložiť, že Seberíni 1834-ho stal sa superintendentom banského okolia a na slávnosti jeho vysvätenia v Štiavnici hlavným rečníkom bol zas spevec „Slávy dcery“. U nás už vtedy hodne nepriaznive hľadelo sa na spisovateľov, usilujúcich sa budiť nového ducha v širších vrstvách slovenského obyvateľstva; na slávnosti samých kňazov tu bolo šesťdesiat: a Kollár svojím rozpaľujúcim spôsobom vykladal, že od duchovných pastierov žiada sa, aby nielen rečou, ale i perom a písmom zvelebovali náboženstvo a vzdelávali ľud. Že divosi — hovoril medziiným — v Amerike a na Kamčatke, alebo v Afrike Hotentoti nemajú primeraných sebe kníh, to ešte nie je ťažký hriech — k nim nedostalo sa ešte ani knihtlačiarstvo. Ale hriech neodpustiteľný bol by, keby niečo takého mohlo byť u nás, ktorí žijeme v lone knihtlačiarstva.^[450]

Lýceum štiavnické do ťažkého položenia dostalo sa zas po roku 1849-tom, za Bachovej vlády. Bolo povinné zriadiť sa podľa nových predpisov, a tak urobiť nemalo prostriedkov. Hrozilo mu nebezpečenstvo, že stratí právo vydávať platné vysvedčenia. Ale zachránil ho Seberíni, syn Jána a na fare štiavnickej nástupca otca, superintendenta. Historik lýcea výslovne hovorí, že zachránil ho Seberíni. V meste, v senioráte vyvinul takú činnosť, po Nemecku konal také cesty, že peňažné prostriedky sa stvorili, lýceum mohlo sa organizovať podľa predpisov viedenskej vlády a zostať i ďalej dištriktuálnou školou.

Už za času superintendenta Seberíniho na lýceu bol profesorom štiavnický rodák Šuhajda.⁶ Narodený 1806-ho, po svojich teologických štúdiach stal sa farárom na Apoštagu v Peštianskej stolici. Ale vtedy, v prvej polovici 1830-tych rokov, maďarizácia už mátožila; už roku 1827-ho vo Vespríme verejne, pred stoličným domom bili na dereši evanjelických cirkevníkov z Lajoš-Komárna, že nechceli prijať nanúteného im maďarského kňaza. V Apoštagu tiež našli sa ľudia od rodu svojho už odvrátení, ktorí nútili farára Šuhajdu kázavať i po maďarsky. Ale on vtedy odišiel za kňaza do maďarskej cirkvi, do Ceglédu. Ak vraj po maďarsky kázať, tak bude kázať Maďarom; ale Slovákom — Šuhajda nemohol, presvedčenie mu nedopustilo. Z Ceglédu vrátil sa do svojho rodiska, do Štiavnice, povolaný na lýceum za profesora. A tu dostal sa do položenia ešte príkrejšieho; v obrane duchovných záujmov na lýceu študujúcej slovenskej mládeže nevychodil z bojov. Lebo i v Štiavnici, za príkladom prešporského pohybu mladých duchov, už v druhej polovici 1830-tych rokov na lýceu mali vzdelávací spolok slovenský a pri tom neobišlo sa bez borby. Vtedy učil sa tu i Andrej Braxatoris, a vtedy i Alexander Petrovič. Pravda, Braxatoris prišiel do štiavnickej školy so slovenským citom, prebudeným už v rodičovskom dome v Krupine, a Petrovič,⁷ hoci narodený v slovenskom Malom Kőrőši a zo slovenských rodičov, rástol v maďarskom meste (Félegyháza) a tam nasiakol maďarským duchom tak, že v Asóde, kde začal gymnaziálne učenie, ani statočný Slovák Štefan Koreň,⁸ ako profesor jeho, nemohol ho už prinavrátiť slovenskému národu. V Štiavnici na lýceu vedľa slovenského spolku bol už, rozumie sa, spolok maďarský, Petrovič prináležal k nemu, ako Braxatoris ku slovenskému, trenie duchov pri mladých bolo prirodzené, a stalo sa, že ako onedlho slovenská literatúra z Andreja Braxatorisa dostala Ondreja Sládkoviča, tak z Alexandra Petroviča, syna turčianskej Márie Hrúzovej, maďarská literatúra svojho Petőfi Sándora.

Na školách maďarská vec nebola bez ochrany ani po roku 1849-tom, za bachovských časov. Šuhajda roku 1854 po zrážke s profesormi, ktorú mal s nimi v obrane slovenských žiakov, zriekol sa profesúry, odišiel z lýcea. Ale po dvoch rokoch sa vrátil. V histórii ústavu Breznyík chváli ho ako výtečného profesora. Že vplyv jeho na žiakov nebol škodný (Rozumejme, že lýceum jednako mohlo maďarizovať), možno vraj ďakovať len tomu, že v profesorskom zbore vždy boli takí, ktorí paralyzovali jeho účinky. — V obrane národnej veci slovenskej úctyhodné boli i dva spisy Šuhajdove, prvý („Der Magyarismus in Ungarn“, vydaný v Lipsku) ešte roku 1834.^[451]

Za krátky čas, od 1838 do 1844-ho, účinkoval na štiavnickom lýceu ako profesor i Daniel Lichard, pozdejšie redaktor nášho znamenitého časopisu „Obzoru“ a nie menej znamenitých kalendárov „Domovej pokladnice“. Petőfi onedlho po svojom štiavnickom učení bol spáchal verš, že hoci pilne chodil do škôl, jednako sekundu dostal od hlúpych profesorov,^[452] a to vykladalo sa, že rozumel Licharda. Ale v tej veci Breznyík bránil Licharda ako profesora i takouto vetou: „Jestli široké vedomosti, najmä v patričnom odbore, jasná, poučná, pútavá prednáška, svedomité, dôkladné vykonávanie povinností, prísna disciplína sú vlastnosti, ktoré vyžadujú sa od dobrého profesora: tak Lichard mal tieto všetky.“ Pravda, nezameškal doložiť, že Lichard vo veciach národnosti zmýšľal tak, ako Šuhajda, a keby bol zostal v Štiavnici dlhšie, tak na lýceu, kde slovenskej mládeže hodne bývalo, pri priazni dvoch takých profesorov boli by sa mohli vyvinúť pomery, nedobré vraj pre profesora reči a literatúry maďarskej.

Od 1858-ho za tri roky na lýceu štiavnickom bol profesorom i Pavel Dobšinský,¹⁰ milá osobnosť v dejinách slovenskej literatúry. Tu redigoval a dal tlačiť dva ročníky „Sokola“ (1860, 1861), beletristického časopisu slovenského. Dobšinský bol profesorom slovenskej reči a literatúry. Ale na slovenské hodiny chodiť boli povinní len takí slovenskí žiaci, ktorých rodičia žiadali si to; pritom i z takých nejeden vyhnul tejto povinnosti, lebo prezývali takých Slovákov „hurbanmi“, „hurbanisty“. Po odchode Dobšinského riadneho vyučovania v slovenčine tu viacej nebolo.

A ako to išlo u nás, poznať zo štiavnického života i Jána Seberíniho mladšieho.¹¹ Ako už rečeno, i knižka taká maďaromanská, ako je Breznyíkova, vyznáva o ňom, že v ťažkom položení on zachránil štiavnické lýceum, také dôležité pre mesto. Bol Ján Seberíni človekom pre kultúrny život Štiavnice vôbec užitočným, áno mohli tu upevňovať jeho postavenie už zásluhy otcove, a on jednako nemohol sa tu obstáť. Po smrti svojho otca bol v Štiavnici farárom slovenským i nemeckým; ale Nemci — ako čítame v Breznyíkovej knižke — krivo hľadeli na to, že Seberíni častejšie kázaval v plnom slovenskom, než v nemeckom zväčša prázdnom kostole. Chceli mať osobitného farára, či už Seberíniho, či iného, ak by on chcel zostať pri slovenskej cirkvi. Seberíni pokladal to za nedôveru k svojej osobe, a keď cirkev ešte sprotivila sa mu prijať patent, vydávaný 1859-ho roku viedenskou vládou na usporiadanie nedobrého stavu v ev. cirkvi uhorskej a vďačne prijímaný v cirkvách neholdujúcich maďaromanii, on zriekol sa nemeckého kazateľstva. Lenže z dôchodkov samej slovenskej fary žiť v meste bolo by bývalo ťažko: Seberíni osvedčil, že bude prinútený zrieknuť sa i tejto a zostane v službe Slovákov, len kým nenájde si inde miesta. V júli nasledujúceho (1860) roku i odišiel do Viedne za vojenského kňaza.

Ešte prvej, pred Seberínim, zle obišiel v Štiavnici horlivý mladý Slovák Samuel Ormis.¹² Prišiel 1850-ho roku za učiteľa v donáte, a na začiatku 1852-ho v Slovenských novinách viedenských zaujal sa za štiavnických haviarov nedostatočne platených. Napísal, že na vyššom mieste haviarom už dávnejšie povolili povýšiť mzdu, a vyplácajú im jednako po starom. Z toho bola v Štiavnici príkra vzbura haviarska, a Ormisa odviedli pred vojenský súd. Dostal sa na slobodu len omilostením.

V školskom roku 1851 — 2 slovenskí žiaci vo vyšších triedach žiadali, aby latinských klasikov v škole mohli prekladať po slovensky: profesor Kővessy (otec volal sa mu Kamenárom) nedovolil, a šiesti zo žiakov, Michal Mudroň, Pavel Muďroň, Gustáv Tomala,¹³ Vendelín Kutlík,¹⁴ Ján Izák¹⁵ a Ondrej Brodniansky (v živote potom všetci boli horlivými národovci slovenskými), prešli z lýcea v prostred semestra na katolícke gymnázium štiavnické. V meste i toto pripisovali Ormisovi — ako by on popudzoval slovenských žiakov. Na katolíckom gymnáziu profesorom bol i Vincent Málik,¹⁶ statočný Slovák, ktorý napísal i gramatiku slovenskej reči, a teraz láskave staral sa o týchto slovenských žiakov. Bývalí spolužiaci evanjelickí skôr posmešne pozdravovali ich: „Pochválen pán Ježiš Kristus“, ale keď im oni pokojne ďakovali: „Až na veky“, prestalo posmeškovanie.^[453]

Na lýceu, v škole horlivosťou slovenských národovcov zachovanej, synovia slovenských rodičov nachodili čo rok menej priazne. I bývalo ich potom čo rok menej, a zlá stránka veci, čiže úspechy maďarizmu boli práve v tom, že Slovákov takto z roka na rok menej chodilo do škôl.

Slovenský vzdelávací spolok lyceálny, založený 1836-ho roku, počínal si tak živo, že vstupovali do neho i českí poslucháči banskej akadémie. Keď Učená spoločnosť banského okolia, udržovaná od 1810-ho roku hlavne zásluhou Bohuslava Tablica, kostolno-moravského farára a učinlivého spisovateľa slovenského, po jeho smrti (1832-ho) zanikla, Seberíni starší zachránil knižnicu Spoločnosti a pozdejšie oddal ju na lýceu vzdelávaciemu spolku slovenskému. Tu v prvé časy i rozmnožovali ju darmi a z príspevkov mládeže, zúčastnenej v slovenskom vzdelávacom spolku. Andrej Sládkovič nazval Štiavnicu^[454] „žitia svojho kolískou“ — kolískou svojho duchovného žitia, i môžeme si myslieť, že mala na tom zásluhu i táto knižnica.^[455] A so Štiavnicou súvisí, veľmi súvisí i „Marína“, vedľa „Detvana“ najväčšie dielo Sládkovičovo. Marína v básni nie je fantázia — bola ozajstná osoba, dcéra štiavnického kupca Pavla Pišla, a u nich študent Ondrej Braxatoris od jesene 1839-ho privátne vyučoval chlapcov. Tak vznikla láska, i trvala viac rokov. Lenže Braxatoris i po svojom návrate z nemeckej univerzity, od jesene 1844-ho, bol ešte len vychovávateľom, ženiť sa nemohol: matka prinútila Marínu vydať sa za iného, za kupca Geržu.^[456]

Knižnicu slovenskú pozdejšie potkal ťažký osud. Po roku 1867-mom, keď Austria a dynastia po svojej prehratej pruskej vojne pokonala sa s Maďarmi tak, že nemaďarské národy Uhorska vydala im úplne do moci, v Štiavnici lyceálna správa zatvorila knižnicu, urobila ju neprístupnou takým spôsobom, že slovenskí žiaci ani nevedeli, kde sa podela.

Zo slovenských národovcov na lýceu účinkoval už s Danielom Lichardom i Karol Martinka. Katolíckym kaplánom od roku 1843 až do 1849-ho bol účinlivý Andrej Radlinský; Ján Palárik 1850-ho ako kaplán na Windšachte začal redigovať časopis „Cyril a Metod“, o rok potom dali ho do Štiavnice. V baníckej a haviarskej škole v rokoch 1834 — 58 učili bratia Kordošovci, Gustáv¹⁸ a Ján;¹⁹ zčiastky v tejto, zčiastky ako organisti pri ev. slovenskej cirkvi účinkovali Michal Kútsky,²⁰ Ján Slujka,²¹ Ľudovít Izák.²² Všetko nepoddajní Slováci! (Izák dosiaľ žije v Turčianskom sv. Martine.) V Štiavnici žil, ako banský úradník, peknoduchý Andrej Červenák,²³ brat výtečného Benjamina,²⁴ od konca 1830-tych rokov jedného z vodcov slovenskej mládeže na školách Uhorska. Po odchode Jána Seberíniho mladšieho slovenským farárom stal sa Karol Hrenčík,²⁵ zo školy Ľudovíta Štúra. Na katolíckom gymnáziu od začiatku šesťdesiatych rokov profesorom bol charakterný Jozef Čelko.²⁶ V Štiavnici žil Andrej Červen, bratanec prepošta Tomáša Červena,²⁷ prvého pokladníka Matice slovenskej. Za niekoľko rokov štiavnickým obyvateľom bol i Ján Botto, vzácny básnik slovenský. Z meštianstva ako slovenskí národovci v tie časy vynikali Matej Chren²⁸ a Ján Adamovský. Pri Štiavnici Teplá v kultúrnych dejinách slovenských bude spomínaná ako fara Fr. Richarda Osvalda, na ktorej on temer za štyridsať rokov v tvrdých pomeroch konal ako spisovateľ, redaktor i vydavateľ pre duchovný život slovenský veľmi záslužné veci. Od 1840-ho roku do 1846-ho a potom do 1848-ho ešte raz ako banský úradník na Windšachte žil Adolf I. Dobrianskij. Bol Rus podkarpatský, ale prední ľudia slovenskí mali v ňom priateľa, radcu, spolubojovníka, najmä potom v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch. V Živote Andreja Radlinského bolo poznať, že ako štiavnický kaplán žil s Dobrianskym.

Roku 1847-ho v Štiavnici na lýceum za profesora bol sa dostal slovenský odpadlík a nepríčetný človek Štefan Launer:²⁹ ale už nasledujúceho roku, 1848-ho, slovenskí žiaci búrili sa proti nemu a Launer opustil Štiavnicu… Pozdejšie, najmä po roku 1867-mom, nespokojnosť slovenskej mládeže v škole nebola by mohla mať taký účinok.

Už 1869-ho mošovskí rodáci Janko Čajda³⁰ a Michal Kollár zo VII. triedy štiavnického lýcea, neskončiac ani prvého semestra, odišli na slovenské gymnázium do Revúcej. Nemohli vydržať. Tak zachodilo sa so žiakmi, ktorí netajili, že sú Slováci. A onedlho zatým na stredných školách vôbec, v učiteľských preparandiach, v semeniskách a akadémiách teologických i právnických už v plnom prúde bolo relegovanie, vytváranie, vyhadzovanie Slovákov. Dostačilo prezradiť slovenskému šuhajovi, že cit jeho nedopustí mu spreneveriť sa materinskej reči, prezradiť to na pr. hoci len čítaním slovenskej knižky, už ho obžalovali. A obžalovaného v takej veci vytvorili zo školy každého. Výrok školský predkladali ministrovi, ktorý zakaždým dôsledne doložil, že tu vytvorený viacej nemôže byť prijatý do nijakého učebného ústavu v celom Uhorsku, a vysvedčenie alebo diplom, nadobudnutý v cudzozemsku, v Uhorsku nebude mu platný.

My dlho nazdávali sme sa, že to, čo vystrája sa za maďarizáciu, je taká smiešna vec, ako na pr. Szélanka z Windšachty. Smiešna, tedy márna. Ešte 1884-ho roku milý Jaroslav Věšín namaľoval hodnú slovenskú nevestu, ako s batohom na chrbte stála pred stĺpom, na ktorom pribité bolo nové meno ich dediny, a chutne sa rozosmiala. Kým totiž ona bola v poli na tráve, tu na stĺp dali nové, pomaďarčené meno dediny. Smejúca sa nevesta posmešne zvolala: „Ako sa naša dedina volá!“ My smiali sme sa tiež pri všetkých takých veciach; ale smiali sme sa nie dlho. Moderný štátny stroj je veľká moc, a štátny stroj v Uhorsku bol celý postavený v službe maďarskej veci. Našej neveste maďarské meno ich dediny bolo smiešne; ale keď to neprestajne opakovalo sa všetkými úradmi a všemožným spôsobom, iste i ona privykla na to smiešne meno. A tak išlo vo všetkom.

Pritom najhoršia bola vec škôl. Najhoršia preto, že slovenskí rodičia, i takí, ktorí ešte nemali náležitého národného povedomia, vycítili, že maďarské školy sú ich deťom nepriaznivé, nedobré. Oni odvrátili sa od takých škôl, prestali dávať do nich svojich synov. Tak prišli sme do toho stavu, že do 1918-ho už nejakých 30 — 35 rokov na stredných školách Horného Uhorska učili sa už temer len synkovia úradnícki a Židia; v triede bývalo po 6 — 7 žiakov. Tí Slováci, ktorí — ako ukazuje príklad štiavnického lýcea — ešte v polovici 19. storočia tak vedeli sa starať o školy, do konca storočia už temer prestali chodiť do škôl! A národ bez školy ako môže obstáť?! Nemohlo sa nič rozvíjať ako v duchovných, tak ani v materiálnych, hospodárskych veciach. Z takého stavu vytekalo i utekanie Slovákov do Ameriky. Jednotlivci čo by sa boli potrhali, čo by sa proti účinkom dláviaceho štátneho stroja ako hrdinsky boli stavali, pre svoj národ nemohli tu nič vykonať, keď prirodzene bolo ich čo rok menej. Zaujímavými príkladmi mohli by sme dokázať, že Slovák rád má knižku, a tu bolo už tak, že slovenská knižka na dedinu temer nemohla sa dostať. Napríklad v Nitre školský inšpektor v 1880-tych rokoch verejne chvastal sa, ako on páleval na dvore stoličného domu slovenské knižky, ktoré po dedinách zobral, konfiškoval v školských knižniciach…

Keď poobzeráme sa po minulosti, všade nájdeme svedectvá, že Slovák nebol životaschopný. Sme v Banskej Štiavnici: keby sme sa rozhľadeli tak zo Sitna, videli by sme, že v krajoch vpravo vľavo, nahor-nadol čo je pozoruhodné, všetko má na sebe stopy po Slovákoch. Tu naširoko Nemci stá a stá rokov pri svojich privilégiách mali sa dobre, vynikali, panovali, a jednak už rečeno — pamiatok po nich ostáva málo. V poli, v hore od Sitna na severo-západ po Malé Karpaty a Devín, na juho-východ až k Matre a Vacovu samé slovenské mená. I za Dunajom Budín, Tetín, Vyšehrad, Ostrihom, Komárno svojimi menami sú dokumenty slovenskej minulosti. Základy svoje tie hrady, tie mestá majú z tej doby, keď na strednom Dunaji Mojmír, Rastislav, Svätopluk, panovníci našich slovenských predkov, tak zmužile bránili sa proti nátisku nemeckého sveta od západu na východ. Nitra naša v západnom Slovanstve prvá mala kresťanský chrám. V živote východného i južného Slovanstva pre prvú dobu jeho konsolidácie mala veľmi dôležitú, rozhodnú rolu cirkev slovanská, a ono, toto Slovanstvo, južné i východné, slovanskú cirkev i slovanskú písomnosť ďakuje nášmu Rastislavovi, našim slovenským predkom. Bez Rastislava slovanskí apoštolovia Cyril a Metod boli by vyčerpali, strovili veľké dary svojho ducha v zápase s východnými sektami a mohamedánmi. Rastislav, veľkou myšlienkou zapálený, dal im príležitosť, možnosť stvoriť veľké dielo pre Slovanstvo.

Veľká Morava, štát našich slovenských predkov, potom zanikla. Hovorieva sa, že pre nesvornosť Svätoplukových synov. Iste, ich nesvornosť bola nedobrá, zlá vec; ale pre ňu zato taká krásna tvorba, hoci oslabená, bola by mohla obstáť. V panovníckych rodinách najmä v tie časy ostré spory domáce boli veľmi časté, a štáty zato nezanikali. U nemeckých Karolingov, mocných dedičov mocného Karla Veľkého, príkre spory rodinné temer neprestávali, doma opravdove či len domnele urazení, ukrivdení členovia panujúcej rodiny hľadali pomoc i u nášho Rastislava a Svätopluka, ale ich ríša zato nerozsypala sa. Za Dunajom u Maďarov hneď pri prvom kráľovi sv. Štefanovi bol nepekný boj o trón; súčasne v Čechách panovníka sv. Václava zmárnil vlastný brat. Život mladých štátnych organizácií je veľmi závislý od pomerov susedných. Mojmírov, Rasticov a Svätoplukov štát mal tuhú borbu s nemeckým susedstvom. V borbe tej dokazoval veľké veci. Ale pomer síl v bojoch a v každom zápase je ani váha: pri rovnováhe dostačí na jednu stranu pridať niečo chatrného, už je strana tamtá prevážená. Na konci 9. storočia, v ktorom naši predkovia tak vyznačili sa i obranným bojovaním i duchovnej veľkej veci, dostačilo prísť za Dunaj kočovným Maďarom, utekajúcim z východu pred nepriateľom, a pomer slovanskej a nemeckej sily rozhodol sa k záhube slovanskej, slovenskej. Osudom Maďarov vôbec bolo (ako potom dokazovalo sa až do svetovej vojny) pomáhať Nemectvu…

A Slováci potom už, po zaniknutí Veľkej Moravy, mali tvrdé osudy. Značná časť ich otčiny ostala akoby res nullius, vec ničia. Nenáležala štátne nikomu. Vystieral na ňu ruku zo susedov ten, ktorý práve bol mocnejší. Ale vystieral len z kraja, nie naširoko — raz Čech, raz Poliak, pozdejšie zpoza Dunaja Maďar. Veľká väčšina Slovákov za dobrých dvesto rokov žila na takom území, ktoré štátne neprináležalo nikomu. Zpoza Dunaja Maďari začali postupne okupovať na tejto strane Dunaja len za panovania sv. Štefana, a postupná ich okupácia diala sa ešte i v 12. storočí. (Ako to išlo, v akej postupnosti, v tej veci poučné je najmä miestne meno Stráž.) A predstavíme si, aká zaostalosť nasledovala pre našich predkov z toho, keď v ich sídlach za nejakých dvesto rokov nebolo štátnej organizácie.

Potom zas, najmä po 13. storočí, po tatárskej pohrome, slovenské kraje zavalili Nemci a mali také privilégia, že pri nich Slovákom ťažko sa žilo. Zatým dostačí spomenúť turecké panstvo nad Uhorskom, ktoré od 1526-ho trvalo temer dvesto rokov. Viac než tretina Uhorska bola podrobená sultánovi a či pašovi, ktorý v jeho mene panoval z budínskeho hradu; a najťažší život mali kraje nie podrobené, ale k týmto blízke, naše slovenské. Turci vlastne z týchto žili: sem robili vpády, tu pálili, odtiaľto odnášali; kraje podrobené pomerne šetrili, aby mohli z nich brať dane. Pritom tu, u nás, drancovali i nemeckí žoldnieri, posielaní Viedňou proti Turkom. Pozdejšie, keď zo Sedmohradska, za chrbtom Turkov bezpečného, začali sa proti Viedni odboje, trpeli viac zas len slovenské kraje: tu bývali bojištia, tu brali sa trovy i mužstvo a takzvaní kuruci, pred nimi hajdúsi, lúpili a pálili ani najhorší nepriateľ.

A Slováci to vydržali. Pritom, keď od začiatku 17. storočia začali sa rušiť privilégia Nemcov, už za nejakých poldruha sta rokov oni zčiastky strovili, zčiastky povytískali týchto svojich susedov. Rozumie sa, v takýchto borbách, pri takom živote nemohli sa obísť bez ťažkých strát i číselných. Do poslednej tretiny 18. storočia, keď práve začínala sa doba pre duchovný život národov dôležitá, Slováci vstúpili číselne hodne stenčení, oslabení. Národne nedobrá vec bola, že v prvej polovici 18. storočia, po vyhnaní Turkov, veľkú časť kolonistov do južného Uhorska brali zo slovenských krajov. Tým zredlo slovenské obyvateľstvo, keď tu pri rozpálenom maďarskom šovinizme práve nastávala príkra národná borba. Tam dolu, z osadníkov slovenských národne mnohí zanikli…

Borba národná áno, nastala. Možno si ju predstaviť i podľa toho, čo už spomenuto o školskom živote. Nedobrým, až strašným pomerom urobila koniec vojna svetová, až päťročná. Už desiaty rok sme v štáte československom… Pri takejto veľkej veci začiatky bývajú ťažké, ale toľko je už dnes viditeľné, že slovenčina prichodí v našich krajoch k svojmu prirodzenému právu. Už nepočuť smiechu: „Ako sa naša dedina volá!“ A rozvoj národný začínava sa od reči. Ostatné veci potom prídu samy od seba.

Historik štiavnického lýcea vyznajúc, ako zatvorili knižnicu slovenských žiakov, povedal, že „dočasne neupotrebovaná leží“. Ale vraj príde čas, „kde nevykričia toho za pansláva a nepriateľa vlasti, kto číta slovenské knihy a zaoberá sa slovenskými literárnymi dielami“. A ešte doložil: „Devečka spí — ona neumrela.“

Netrúfal by som si povedať, ako on to myslel, ale — splnilo sa MU!

Za Štiavnice v našom novom štáte v prvé časy ozývali sa žaloby. Z nových poriadkov niektorých Štiavnica mala ujmy… Nové pomery štátne vyžadujú všelijaké zmeny, pritom po októbri 1918-ho bolo treba tvoriť v náhlosti, tak všeličo mohlo byť i nepravo, nenáležite pochopené. Ale čo sa dnes pochybilo, zajtra to môže sa napraviť.

Život v československom štáte bude sa rozvíjať na prirodzenom základe, preto Banská Štiavnica nemôže nemať budúcnosti. Slovenský život viacej nemôže tak hynúť, ako hynul najmä posledného času. I deje ďalekej minulosti ja spomínam tu preto, aby nimi budila a utvrdzovala sa nádeja pre budúcnosť. A Štiavnica je tak postavená, že v nej rozvije sa život ku spokojnosti i jej obyvateľov i širokej verejnosti slovenskej…

Minulého roku bolo sa začalo haraburdie akéhosi Rothermera. Angličan Rothermere bol by chcel akciu v prospech Maďarska, po svetovej vojne vraj ukrivdeného. Ale vážni ľudia i u samých Maďarov nemyslia na také veci. V novinách i na všelijakých zhromaždeniach v Maďarsku ešte bývajú reči v duchu takej rothermeriády, lenže — prečo? Preto, že v Pešti ešte vždy sú neustálené, neusporiadané pomery. Vo verejných veciach tam ešte vždy majú slovo ľudia, ktorých búrky 1918. a 1919-ho roku vyniesli navrch.

Vyvrátenie Austrie i Uhorska je výsledkom ťažkej svetovej vojny. Nové štáty postavili tak, ako vyžadovali záujmy Európy, záujmy svetového pokoja a spravodlivosti i prirodzenosť. Rumuni Rumunsku, bratskí Srbi, Chorvati a Slovinci spolu, Česi so Slovákmi tiež spolu. Pritom osud Maďarov riešil sa tým, že odobraté Uhorsku pridelilo sa trom susedom, Rumunsku, Juhoslávii a Československu. Tým Maďarsko ako by bolo stiahnuté obručou a medzi týmito tromi susedmi jeho utvorila sa aliancia, akej medzi národmi a štátmi nebolo — aliancia prirodzená, inštinktívna, nerozrušiteľná. Proti všetkým trom týmto susedom Maďari naraz nepôjdu do nijakej akcie, a keby podnikli niečo z nich proti jednému, ostatní dvaja, prirodzene, inštinktívne hneď vpadli by im do tyla. Lebo čo by Maďari odobrali zo troch jednému, tým stali by sa silnejšími i proti ostatným dvom. Hovorím, takej pevnej aliancie, takej dohody ešte nebolo, v akej sú títo traja susedia Maďarska. Československý štát je pevne založený! —

V Čechách majú vrch Blaník, a o ňom žije v ľude takáto povesť:

V Blaníku sú zakliati rytieri, ktorí driemajúci čakajú, kedy bude veľká súra brániť českú zem pred nepriateľom. Keď ten čas nastane, suchý dub na Blaníku rozzelená sa a zo studničky pod dubom začne sa valiť voda. Vtedy vrch sa otvorí, rytieri vstanú zo sna a vyhrnú sa proti nepriateľovi. Krvi mnoho potečie, ale v Čechách zas nastanú dobré časy.

A, zvláštna vec, o našom Sitne žije v ľude okolitom od starodávna taká samá povesť. Vedia i to, kde sú dvere do Sitna. Raz vraj človek z ktorejsi blízkej dediny hľadal voly. Tu príde ku dverám, otvorili sa mu, a vidí množstvo vojska v radoch. Každý stál pri svojom koni, jednu nohu majúc už v strmeni. Najbližší zvolal na človeka: „No, či už?“ Ale zľaknutý človek obrátil sa, pľasol dvermi a utekal preč. Keby vraj bol povedal, že už, vojsko, tým slovom oslobodené zo zakliatia, bolo by sa vyšvihlo na kone, vyhrnulo zo Sitna, zvíťazilo a Slovákom bolo by zas dobre…

Nuž všelijako pomýlili by sa takí Rothermerovci. Nám dodávala by ducha i starodávna povesť.

(1928)

Poznámky a komentáre

1. Ján Buoc z Boce (1740 — 1800) — zberateľ ľudových piesní

2. Ján Breznyik (1815 — 1897) — historik, pedagóg na lýceu v Banskej Štiavnici

3. Ján Severini (1716 — 1789) — historik, zoológ a filozof

4. Martin Hamaliar (1783 — 1835) — cirkevný spisovateľ

5. Daniel Kanka (1776 — 1850) — filológ

6. Ľudovít Matej Šuhajda (1806 — 1872) — pedagóg, publicista, autor národnoobranných spisov

7. Sándor Petőfi (1823 — 1849) — jeden z najväčších básnikov maďarskej literárnej generácie 19. storočia

8. Štefan Koreň (1805 — 1893) — slovenský publicista a pedagóg

9. Svedomite som navštevoval svoje školy, v sekunde nám prednášalo veľa somárov profesorov.

10. Pavel Dobšinský (1828 — 1885) — spisovateľ, pedagóg, ev. kňaz v Drienčanoch, zberateľ a vydavateľ povestí. Slovenské povesti najskôr vydal v B. Štiavnici spolu s A. Horislavom Škultétym.

11. Ján Michal Seberíni (1825 — 1915) — ev. kňaz, redaktor, náboženský spisovateľ

12. Samuel Ormis (1824 — 1875) — pedagóg, ľudovýchovný pracovník

13. Gustáv Tomala (1832 — 1902) — prekladateľ

14. Vendelín Kutlík (? — 1874) — organizátor divadelného ochotníctva

15. Ján Izák — predseda spolku Tatran vo Viedni od r. 1890

16. Vincent Andrej Málik (1819 — 1873) — pedagóg

17. Ľudovít Grossmann (1818 — 1890) — pedagóg

18. Gustáv Kordoš (1836 — 1909) — pedagóg

19. Ján Kordoš (1838 — 1919) — pedagóg, zbormajster, organista

20. Michal Kútzky (1828 — 1899) — pedagóg, zbormajster

21. Ján Slujka (1813 — 1892) — zberateľ ľudových piesní

22. Ľudovít Izák, pseud. Lihovecký (1862 — 1927) — pedagóg, zbormajster, skladateľ

23. Andrej Červenák (1823 — 1887) — pokladník Matice slovenskej, národohospodársky publicista

24. Benjamin Pravoslav Červenák (1816 — 1842) — člen štúrovskej družiny

25. Karol Hrančík (1822 — 1907) — študentský pracovník, pedagóg

26. Jozef Čelko — profesor kat. gymnázia v Banskej Štiavnici

27. Tomáš Červeň (1793 — 1876) — kultúrny pracovník, podporovateľ slovenských literárnych úsilí

28. Matej Chren (1800 — 1882) — banskoštiavnický mešťan

29. Štefan Launer (1821 — 1851) — publicista, autor prác proti Štúrovej spisovnej slovenčine

30. Ján Čajda (1840 — 1919) — včelár, odborný spisovateľ