Dielo 6. História

^[489][490]

Keď národ, ako národ, je postavený v nedobrých, nepriaznivých pomeroch, jednotlivci jeho, z tých, čo majú zapálenú dušu a usilujú sa prospieť svojmu rodu, zato môžu mať pekný život.

Politické pomery Uhorska pre Slovákov už veľmi nedobré boli temer od začiatku 19. storočia, ale po roku 1849-tom tak v užšom zmysle dobrá vec bola, že do Banskej Bystrice za biskupa dostal sa Štefan Moyses. I v Bystrici, hoci biskup žil v Kríži, odprvu bolo badať akoby preletovanie iskier, iskier nového ducha, od ktorých zapaľovali sa city bez rozdielu vierovyznania tak evanjelikov, ako katolíkov slovenských. Iskra taká mohla sa dostať i do mladej duše Pavla Križku, narodeného v Bystrici 30. marca 1841. Šuhaj vyučil sa otcovmu remeslu, tkáčstvu, a bol už prepustený za tovariša. Ale vtedy on ešte išiel poznove do školy, učiť sa, a tak stal sa učiteľom v Kremnici.

Vtedy, po 1859. roku, po vojenskej porážke v Taliansku, viedenská politika vo všeličom bola sa akosi premenila. Slovákom podarilo sa 1862-ho otvoriť si slovenské gymnázium, a hneď zatým, 1863-ho, už zakladala sa i Matica slovenská. Z Radvane, ktorá bola akoby predmestím Bystrice, Sládkovič náš, krásna duša slovenská, v máji 1863-ho písal svojmu švagrovi Hojčovi¹ do Peštianskej stolice, aký duch je v B. Bystrici a v okolí. Zakladá sa vraj slovenské meštianske kasíno, „nasledujú majálesy, cyrilo-metodejské jubileá, slávnosť prvého sväto-martinského zjazdu (6. júna 1861) a t. p. Koruna toho bude kongres matičný (otváranie Matice slovenskej v auguste)… Naša mládež horlí, naše dievčence fanatizujú prsteňmi a náramnicami sv. martinskými; dňa 4. júna biskup Moyses bude posviacať zástavu kat. gymnázia, bielo-modro-červenú, verejne, v zámockom kostole, a hneď zatým v Selciach oltár nový, Cyrilovi a Metodovi venovaný, so slávnosťou cyrilo-metodejskou, ku ktorej celý vidiek s procesiami vyjde a národno-cirkevnú slávnosť ustrojí. Náš malý Ondrej stáva na pni pred farou a spieva plným hrdlom, ale pravidelne i nápev i text piesne našej, Hej, Slováci!“

Tak sa očakávalo otváranie Matice slovenskej.

Matica srbská, v Slovanstve prvá, bola založená r. 1826-ho, nie bez pričinenia nášho Šafárika, vtedy profesora u Srbov v Novom Sade. A on, Šafárik, v listoch svojich, najmä Jánovi Kollárovi, skoro zatým začal spomínať, aká potrebná by bola taká Matica pre Slovákov. Najhorlivejší, najúčinnejší národovci slovenskí i po Šafárikovi mávali ju na mysli. V samej Viedni po 1849-tom roku Kollár, Kuzmány, Lichard a iní probovali všetko možné, ale vykonať povolenie nedalo sa. Taká bola viedenská politika! Skoro zatým z poručenstva Natana Petiana, farára novohradského, už bol i povahyhodný kapitál na fond matičný, ale vykonať povolenie ústavu — nebolo možno. Až po tom 1859-tom roku, po Solferine, keď vo Viedni boli skonfundovaní, keď Franc Jozef slovenským deputáciam hovorieval o „vernom slovenskom národe“, mohol byť v Uhorsku povolený pre Slovákov kultúrny ústav, aký vtedy mali už i dusení Lužičania. Nuž pochopiteľná vec, že zohriali sa slovenské city a i malé deti národovcov i pred domom, na ulici, ako Sládkovičov 4-ročný Ondrejko, spievali „Hej, Slováci!“

Od Pavla Križku hodne pozdejšie, asi 1894-ho, počul som, aké dojmy odniesol si on zo slávnosti otvárania Matice slovenskej. V Martine, na samom zhromaždení, podpísal sa za zakladajúceho člena matičného, povinný bol teda zaplatiť 120 zlatých. A v prsiach cítil teplo zvláštneho povedomia, že on, učiteľ, mladý človek, v živote začiatočník, bude zakladajúcim členom Matice slovenskej. Len keď z Martina vrátil sa domov, do Kremnice, a samé prvé bolo mu pochváliť sa manželke, že zapísaný je za zakladajúceho člena Matice, zarazil sa na chvíľku. Zarazil sa, lebo manželka, akoby zdesená, povedala mu ticho: „Ako to zaplatíme?“ Ale minul vraj len rok — bolo druhé výročné zhromaždenie Matice slovenskej, a Pavel Križko, hoci bola možnosť splácať i v dlhšom čase, na viac ráz, už nebol dlžen do Matice. Rozumie sa, z toho zas pribudlo mu povedomia — cítil sa až šťastným. Veď bol nielen zakladajúcim členom, ale povinnú sumu mal v prvý rok splatenú! V dome, v rodinke jeho žilo z toho povedomia, od akého v živote ľudí býva spokojnosť, vedomie, o ktorom môže sa povedať, že robí život šťastným. Od Pavla Križku, ako hovorím, ja počul som až 1894-ho roku rozprávať, ako sa on stal členom Matice slovenskej, a rozprávať to jemu ešte i vtedy, po tridsiatich rokoch, bolo milou vecou. Zvláštnu spokojnosť, až šťastie bolo poznať z každého slova jeho.

Môže sa veru povedať, že pekne začínal sa život Pavla Križku. Už skôr, pred oživením, spôsobeným v slovenskej spoločnosti otváraním Matice, na ňom bolo poznať nového ducha. V 1840-tych rokoch mladé pokolenie slovenské, Ľudovítom Štúrom vedené, bolo sa dalo na zbieranie prostonárodnej tradície slovenskej, najmä povestí. Knižnicu svoju Pavel Križko poručil slovenskému Muzeu v Martine, a tu našiel sa i jeho rukopis prostonárodných povestí slovenských, zbieraných ním už od roku 1859-ho. A známe niekoľko povestí z jeho zbierky i vytlačených. To je Pavel Križko počínal si v živote za príkladom toho ideálneho krúžku slovenského, za prekladom Štúrovcov. Ešte 1865-ho vyšla tlačou i jeho povesť, jeho práca, „Krivoprísažník“, ale vtedy už z celej duše tak bol oddaný historickým trudom, že beletrii už nebol by sa mohol náležite venovať. Práci jeho literárnej, možno povedať, dávala smer i Kremnica, v ktorej na každom kroku ukazovalo sa niečo starodávneho, pamätihodného a ešte neopísaného, nevysvetleného. Križko stal sa historikom Kremnice.

Ako takého správa mesta nemohla ho nepovážiť. Pavel Križko v apríli 1872-ho v Kremnici z učiteľa stal sa už mestským archivárom, a on historickým trudom oddal sa ozaj z celej duše.

Ako archivárovi mestskému prišlo mu písať o Kremnici v tie časy i po maďarsky. Ale on či o kremnických pamätnostiach, či o ostatných banských mestách, alebo o baniach Horného Uhorska i po maďarsky písaval tak, že to bola história najmä slovenská. I nazývali ho maďarskí spisovatelia v odborných vydaniach, hoci spomínali jeho maďarské spisy, historikom slovenským. V „Századok“-u, v orgáne Historickej spoločnosti maďarskej, už 1880-ho Ludvik Thallóczy² z príležitosti Križkovho maďarského spisu o kremnickej komore pochvalne hovoril, že veľmi dôkladné štúdie Krížkove vychodia i v maďarskej reči; na základe pilného bádania archiválného Križko objasnil vraj už mnoho vecí. Roku 1887-ho v tomto orgáne maďarskom písali o dvoch kremnických monografiach jeho. O prvej (A körmöcbányai r. kat. egyházkőzség története) vyzdvihovali, že mohol ju tak napísať len človek, ktorý dopodrobna pozná kremnický archív. Križkova práca je vraj vzor podobnej monografie…^[491]

Áno, Pavel Križko bol slovenským spisovateľom, slovenským historikom. Potrebujeme pozrieť čo len z desiatich rokov práce jeho v Slovenských Pohľadoch, a ukáže sa nám usilovnosť Pavla Križku i cena jeho trudov pre históriu Slovákov, a to i pre históriu kultúrnu. Z niektorých jeho článkov, štúdií v Pohľadoch tlačených boli by celé knihy. A on písaval, kým nebola zrušená Matica slovenská, do jej Letopisu, do Sokola, Národných novín i Cirkevných listov, potom do orgánov Muzeálnej slovenskej spoločnosti. V Sasinkovom Slovenskom letopise podával v odpisoch listiny, dôležité pre slovenskú minulosť. Redaktori slovenskí mali Pavla Križku radi…^[492]

A už 1881-ho bol venoval v Archíve slovanskej filológie^[493] otázke run dôkladnú štúdiu. Vo výkladoch týchto Jagič dôsledne a s dôrazom písaval, že tí, čo hovoria o slovanských runách, nemôžu zo znakov kde-tu najdených, spomínaných dešifrovať také slovanské slovo, o istote ktorého nemohlo by byť nijakej pochybnosti. Nemajú kľúča, pri pomoci ktorého dešifrované slovo ukázalo by sa slovanským.

Iste tak. Dnes slavistika i pridŕža sa takého stanoviska. Slovania neznali, neupotrebovali rún. Lenže i Jagič začal takto písať až 1881-ho, a velestúrska otázka vznikla už 1860 — 62-ho. V Slovanstve od prvej štvrti 19. storočia slovo Jána Kollára zapaľovalo srdcia i mysle. Výroky, naučenia „Slávy dcéry“ išli z úst do úst, kde nemali alebo nesmeli mať knižky Kollárovej, jej znelky si odpisovali a tak učili nazpamäť. A Kollár i v svojej „Staroitaliji slavjanskej“, krátko pred svojou smrťou, z celej duše hovoril, učil o slovanských runach. I Šafárik, ku ktorému zo širokého Slovanstva učení ľudia, žiadostiví ešte viacej vedieť o Slovanstve, chodili ako ku zvláštnemu svetlu, v svojich Slovanských Starožitnostiach 1837-ho spomínal runy („Runské desky“) ako písmo starodávnych Slovanov. A Jakub Grimm, od ktorého v tie časy učili sa v celej Europe, hovorieval tiež o „slovanských runach“ a na ich vysvetlenie napísal, že od škandinávskych a germánskych slovanské runy líšia sa v mnohých črtách a to, čo je na nich od škandinávskych a germánskych, rovná sa vraj hlaholskému písmu slovanskému. To je, pozdejšie písmo slovanské, glagolica, podľa Grimma, bolo by sa zakladalo na runách slovanských. Tak v Čechách tiež ozývali sa: Hanuš najmä 1857-ho, starožitnosťami pilne zaoberajúci sa Vocel 1860-ho roku. V prednáške svojej v Kráľ. učenej spoločnosti nauk v apríli roku 1860-ho Vocel osvedčoval, že runy na modlách, najdených v Prillwitzi, dedine stargardského okresu meklenbursko-sterlitzského, v tie časy vo vedeckých kruhoch zhusta spomínané, sú pravé a slovanské. Horlivým ľuďom v Slovanstve záležalo na starobylosti národa. Z Čiech niesla sa k nám i povesť o „rukopisoch“ starých, Zelenohorskom a Králodvorskom.

Keď taká vec zaujímala učených ľudí, totiž runy na modlách, nájdených v Prillwitzi, na mieste niekdajšej Retry, bydla to slovanských Bodricov, tu v slovenskom časopise „Sokole“ r. 1862-ho zjaví sa článok mladého, 21-ročného Pavla Križku o Velesture nad Kremnicou. Tam, na Velesture, je vraj kameň, asi tej veľkosti, čo náhrobné kamene bývajú, — kameň, obrátený jedným koncom k východu, druhým k západu. Severná strana má rytý nápis. Počul vraj o kameni i povesť. Akoby vraj kameň na pamiatku akéhosi boja, bitky bol býval postavený. Oboznámených so starožitnosťami Križko vyzýva, že ich úlohou bude rozlúštiť nápis, keďže v ňom môže sa ukrývať udalosť pre slovenský národ zaujímavá. Ľudia vraj hovoria, že v horách tých je druhý taký kameň a na ňom tiež starodávny nápis.

Križko hneď v tomto svojom ohlase podal i nákres nápisu z toho prvého kameňa. A bolo na začiatku 1860-tych rokov, po martinskom memorandovom zhromaždení, kde Slováci žiadali v Uhorsku pre seba Okolie slovenské. Národovci slovenskí mali v tie časy srdcia i hlavy rozpálené — nuž o Velesture začalo sa hovoriť i písať. O tri roky, 1865-ho, tiež v časopise Sokole Pavel Križko oznámil, že našiel na Velesture i druhý nápis, od prvého obšírnejší. A o druhé tri roky, 1868-ho, v Letopise Matice slovenskej po vážnej príprave, v článku široko založenom vykladal Slovákom „Starobylé nápisy na kremnickom pohorí“. Podľa návodu, obsaženého v Kollárovej Staroitaliji slavjanskej, podal i rozlúštenie obidvoch nápisov.

Nuž čo je to s tým Velesturom? Ako hovorím, časy boli zvláštne. V Slovanstve mysle predných ľudí romanticky zapálené. Hútalo, písalo sa o minulosti národa, a v romantickom zápale bolo by sa chcelo predstaviť tú minulosť čím zaujímavejšou. V Čechách vznikli i tzv. „Rukopisy“. U nás zapálenej duši toho mladého, 19 — 20-ročného Pavla Križku aká dôležitá vec bola môcť rozprávať slovenským národovcom, veľmi potrebným oduševnenia, o Velesture, o runách slovanských čiže slovenských — o dôležitej minulosti Slovákov. Odvolávajúc sa i na svedectvo slovanského mnícha Chrabra, toho, ktorý pamätal slovanských svätých apoštolov Cyrila a Metoda a spomínal „črty a rezy“ u starých Slovanov obvyklé, Križko z velesturských nápisov vyvodil, že Slováci mali písmo už pred apoštolom Cyrilom. Podľa učenia Grimmovho predstavil nápisy ako také, tak ustrojené, že „z nich väčšiu časť drievnej slovanskej abecedy poznať možno“.

Pamätám, my v Martine pred 30 — 40. rokmi s úsmevom hovorievali sme, že nápisy v kremnických horách sú dielom Pavla Križku a Jozefa B. Klemensa — ale meno Velestur nám zato milo znelo. Dnes ja verím učeniu Jagičovmu i pridŕžam sa ho: Slovania neznali, nemali rún. Ale zato už nepovedal by som, že nápisy nad Kremnicou vyhútali a vryli Križko a Klemens. V referáte svojom, v ktorom odsudzuje Leciejewského knihu o slovanských runach, i sám Jagič dopúšťa, že u Slovanov, a ja dokladám, u Slovanov západných, zemepisne Germánom blízskych a Škandinávcom tiež nie veľmi ďalekých, mohli sa nájsť jednotlivci, ktorí vedeli a príležitostne i vyrezali niečo na pr. na urnu alebo i na kameň. Slovákom, ktorí od nepamäti vyznačovali sa vyrezávaním z dreva, bola by to bývala ľahká, milá vec. Pán archivár Matunák⁴ spomínal Kremničana, ktorý vedel vyrezávať litery na kameň, a že pritom bol s Križkom dobre známy, predstavuje ho ako rezbára velesturských nápisov. Ale proti tejto mienke ja odvolával by som sa na majstrovstvo profesora Klemensa. Klemens bol maliar a vo všeličom majster: vyrezať niečo na kameň jemu nebolo by išlo ťažko. K vôli vyrezávaniu nápisu Križko a Klemens neboli by potrebovali zasvätiť do veci, do tajnosti, tretiu osobu. Kremnický majster iste až vtedy začal vyrezávať, keď velesturské nápisy boli už spomínavané — keď už mali povesť. V Hornej Trenčianskej, neďaleko Súľova, bodinský podobný nápis na kameni je príkladom, že niečo podobného mohlo sa nájsť i nad Kremnicou a nemuselo byť tvorené rukami Križku a Klemensa. Oni, Križko a Klemens, nerobili nápisov. Oni, zapálení v tie pekné roky slovenským oduševnením, kamene v kremnických horách na svetlo vynesené len ukazovali s vysvetľovaním takým, že na tom rozhraní tekovsko-zvolenskom, odkiaľ vidno vraj do Turca, Hontu, Novohradu, Gemera, Liptova, je to pamiatka po Slovákoch ešte zpred krestianskych časov.

Pavel Križko sám zaznačil, že na Velestur upozornil sa roku 1860-ho, keď študoval Kollárovu „Staroitaliju slavjansku“. Tým jeho velesturské snahy, práce sú ešte milším svedectvom a pamiatkou slovenského oduševnenia z tých prvých rokov šesťdesiatych v 19. storočia. Z druhej strany, či vtedy, 1860-ho roku v Kremnici a 19-ročný zapálený Slovák Pavel Križko mohol vedieť, že to, čo „Staroitalija slavjanská“ obsahuje o slovanských starožitnostiach a najmä o runach slovanských, je slabá stránka Kollárova? Vo Viedni vydanie Staroitalije slavjanskej odporúčali Šafárik a Palacký. Jednako, čoby sme dnes ako zvysoka hľadeli na tých, čo ešte v polovici 19. storočia verili slovanské runy, meno Križkovo v očiach našich neutrpí. Taký je jeho článok v Letopise Matice slovenskej 1868-ho o „Starobylých nápisoch na Kremnickom pohorí“.

Čo bolo so Slovákmi po roku 1867-mom, poznať hoci z toho, že 1874. a 75-ho už zrušili i slovenské gymnáziá, ktoré Slováci od 1862-ho boli si sami udržovali, i Maticu slovenskú, na ktorú o 12 rokov prvej i kráľ Franc-Jozef bol poslal tisíc zlatých. Bansko-bystrický Grünwald, zlý duch peštianskej politiky, už 1878-ho mohol sa tešiť v svojej brožúre o Hornom Uhorsku („A Felvidék“), že stredné školy tu, v Hornom Uhorsku, sú ani stroje, do ktorých na jednom konci vpúšťajú slovenských chlapcov a na druhom konci vychodia z nich ako už hotoví Maďari. Cisára Franc-Jozefa, ktorý po Solferine, na začiatku 1860-tych rokov slovenským deputáciam hovorieval o „vernom národe slovenskom“, Maďari o nejakých 20 rokov už nazývali „najústavnejším panovníkom“ — preto najústavnejším, že on nepohnul ani prstom, čo by sa v Uhorsku pri maďarčení na pr. so Slovákmi čokoľvek bolo dialo. Pre neho štátny stroj mohol nás dusiť, lámať…

Kremnica i od začiatku 17. storočia, keď prestávali privilégia Nemcov, ostávala nemeckejšou, ako Štiavnica a B. Bystrica. Bola totiž obstúpená nemeckými osadami ich tekovsko-nitriansko-turčianskeho uzla. Osady chránili nemeckosť Kremnice, navzájom ony mali ochranu v nej, mocnej hlave banských miest. Po roku 1867-mom zas pri úradníctve štátnom a maďarčiacom systéme vládnom zatlačoval sa tu slovenský element. Ale na privátny život Pavla Križku nemala účinku ani takáto Kremnica. Zvláštna národná horlivosť slovenská, ktorou bol zapálený od svojej mladosti v tých výnimečných rokoch po 1859-tom, jemu i v Kremnici ostala na celý život. Bolo to poznať i z jeho domácnosti, z jeho rodinného života. Dcéry u Križkov mali mená: Ľudmila, Drahotína; zo synov najstarší volal sa Bohuslav Cyril Metod, mladší Milutín Želislav, tretí Jaromír Víťazoslav.

Taký bol život Pavla Križku z každej stránky. Keď profesor Pastrnek, ako docent viedenskej univerzity, 1893-ho, dohovorený s redaktorom Slov. Pohľadov pripravoval sa zbierať a študovať dialekty slovenskej reči, letné vakácie i so svojou paňou trávil v Kremnici, u Križkov. A Jirásek!⁵ Dej jeho historického románu, „Bratrstva“, odohrával sa na Slovensku: román nemohol byť teda napísaný ani v pražskej študovni, ani v Hronove. Bolo treba oboznámiť sa s patričnými krajmi Slovenska. K vôli „Bitke pri Lučenci“, takému dôležitému dielu „Bratrstva“, Jirásek potreboval rozhľadieť sa náležite v kraji zvolensko-novohradskom. Prišiel teda do Kremnice, k Pavlovi Križkovi, a dobre trafil. Križko bol v tom kraji ako doma a o operáciach Jiskrovcov vedel toľko, ako nikto iný. (Sám kremnický archív bol mu v tejto veci bohatým prameňom.) So zväzkom Jiráskovým v ruke mohli by sme ukazovať, kade, ako chodil Križko s Jiráskom od Kremnice po Lučenec. On vôbec rád sdeľoval, rád rozprával. Pri jeho živom temperamente v ňom to vždycky ani čoby bolo horelo, známosti stavali sa mu jedna k druhej — nuž bol rád, keď mal komu rozprávať. Niekto rozpráva, hodne rozpráva preto, že rád učí, poučuje iných: Križko rozprával, povedal by som, z potreby duše. Mával toho nazbieraného toľko, že žiadalo sa von… Z Pohronia tekovského dokonať svoj život do Kremnice boli prišli dvaja starí kat. kňazi, dvaja príkladní národovci slovenskí, Július Plošic⁶ a Ján Gerometta.⁷ Ja som si predstavoval, že im Kremnicu takou milou urobili, že v nej žiadalo sa im život dokonať, dvaja kremnickí obyvatelia, obzvláštne milý, pútavý Gustáv K. Zechenter a Pavel Križko.

Umrel Križko 25. marca 1902-ho, keď nemal ešte úplných 61 rokov. Ináče je to už pekný vek, ale nám podnes tak sa vidí, že Pavel Križko krátko žil — keď my pre slovenskú históriu očakávali sme od neho ešte mnoho.

Pamiatka jeho bude nám vzácna.

(1932)

Poznámky a komentáre

1. Samuel Hojč (1806 — 1868) — autor slovenských národných obrán. R. 1859 sa odsťahoval z Hornej Mičinej do Peštianskej stolice, kde hospodáril na majetku v Sápe, Danosi a Vatya.

2. Lajos Thallóczy (1854 — 1916) — maďarský historik, člen Uhorskej akadémie vied

3. Jan Leciejewski — práca Runy i runiczne pomniky slowiańskie. Knihu recenzoval L. Niederle, výťah uverejnený v Slovenských pohľadoch, 1907, s. 62 a Škultéty v článku Slovenské runy, Slovenské pohľady, 1906, s. 635.

4. Michal Matunák (1866 — 1932) — historik, archivár. Zaoberal sa dejinami Nitrianskej, Zvolenskej a Hontianskej stolice, dejinami miest, osmanskou expanziou na južnom Slovensku a zozbieral kurucké piesne.

5. Alois Jirásek (1851 — 1930) — český spisovateľ a dramatik. Tvorca českého realistického historického románu.

6. Július Plošic (1819 — 1899) — národný a ľudovýchovný pracovník

7. Ján Miloslav Gerometta — pseud. Starohorský (1823 — 1900), pedagóg a publicista