Dielo 6. História

^[51]

Dľa diela cis. a kráľ. Výsosti korunného princa Rudolfa „Rakúsko-uhorská monarchia v písme i v obrazoch“. S najvyšším dovolením do slovenskej reči preložil prof. dr. Florián Cherven.¹ Zošity IV. a V. (Us. kr. vzdelávací spolok slovenský.) Budapest. 1890.

Po ustrojení Uh. kr. vzdelávacieho spolku (kto bol by už zabudol, tomu pripomíname, že spolok dostáva úroky z kapitálov Matice slovenskej), ako hovoríme, po ustrojení tohoto spolku pomysleli sme si, že mnohé zlé veci mávajú i svoje dobré stránky, a boli by sme hotoví niesť svoj kríž. Mysleli sme si, že nech ten spolok vydáva čokoľvek, keď len bude priúčať slovenský ľud čítaniu. No neplní sa nám ani takéto očakávanie. Spolok vydáva také veci, z ktorých nikto nebude sa učiť čítať — lebo tie nemôžu priťahovať nikoho. Začal akýmisi rozprávkami, „Zimné večery“, preložené z maďarského originálu „spisovateľa“, ktorý neprešiel a nikdy neprejde ani cez abecedu literárneho umenia. Uh. kr. spolok potom vydal „Romantické obrázky z dejepisu Uhorska“ — od Mórica Jókaia.² Fantázia Jókaiova a dejepis, to sú veci, ktoré vzájomne vytvárajú sa, ako svetlo a tma. Slovenský ľud čo by ako túžil za čítaním, kým má svoj zdravý zmysel, takú históriu nebude čítať. Aspoň my máme také presvedčenie. Kto zná o nejakom úspechu Jókaiových „Romantických obrázkov“ u slovenského ľudu, nech nás podvráti.

No vzdelávanie Slovákov nenapomôže sa ani „Uhorskom“. Dielo „Rakúsko-uhorská monarchia v písme i v obrazoch“ je pre ľudí, kupujúcich knihy, ako ozdobu svojej izby. Z neho nevychodí to, čo asi mienil jeho osnovateľ. Pri tomto podniku okolo nebohého korunného princa Rudolfa³ zohnali sa ľudia zčiastky neiskrenní, zčiastky slabej hlavy, ktorí v takej výške dostanú závrat: oni mysleli si, že pri diele, majúcom takého vysokého protektora a takú reklamu už v svojom záhlaví, nepotrebno je starať sa o obsah. Oni boli šťastní, že môžu dávať svoje veci do „Rakúsko-uhorskej monarchie v písme i v obrazoch“, a mysleli si, že svet bude sa cítiť tiež takým šťastným, keď len bude môcť kupovať v takej obálke tie ich veci. A taký výťah z tohoto diela, akým je Kr. uh. spolkom vydané „Uhorsko“, práve nevyhovuje nijakej potrebe: ani nepoučí, ani nezabaví.

Zošity IV. a V. obsahujú (v písme): dobu kráľov z rozličných domov (1301 — 1526), kultúrne pomery za času kráľov z rozličných domov a začiatok doby kráľov z domu Habsburgovcov.⁴ Dobu od 1301 do 1526 opisuje Karol Szabo.⁵ Ale ako! Ako v planých školských knihách, z ktorých mládež, i najpilnejšia a najtalentovanejšia, nenaučí sa žiadnej histórii, vyjmúc prázdneho letopočtu. Ako by Macaulaya⁶ a iných majstrov historiografie ešte ani nebolo na svete. Takú históriu nikto nebude čítať. Kto, nemajúc iného čítania, urobil by si to násilie, veru nezachová si nič a nepoučí sa ničomu. Kto pochyboval by o spravedlivosti našej mienky, prosíme ho, aby si prečítal na stránkach 123 — 127 kráľa Matiáša.⁷ Takého slávneho a populárneho panovníka ľahko je zobraziť, a predsa slovenský valach na Kráľovej holi má o ňom iste jasnejšiu predstavu, ako môže ju mať čitateľ Karla Szabova. Samé letopočty, samé bitky, ako by ľudia i vtedy boli jeden deň od rána do večera len šable brúsili a druhý deň párali si bruchá. Nám ľúto je prekladateľa, ktorý hoden je vďačnejšej práce.

Odsek „Kultúrne pomery za času kráľov z rozličných domov“ nedoplní nič na práci Szabóva; je síce i písaný literárnejšie, no len ako pre nejakú školskú knižočku — nie pre takéto dielo.

Dobu od 1526 opisuje Július Pauler.⁸ Nakoľko možno súdiť zo začiatku, umiestneného v V. zošite, toto bude formálne lepšia práca, nazdávame sa však, že vyjde z nej len kostra dejov a história panovníkov bez histórie národov a týchto duchovného života.

Obrázková časť „Rakúsko-Uhorsko“ stojí vysoko nad slovesnou; pekné sú v IV. zošite „Uhorska“ reprodukcie strán z kódexov kráľa Matiaša.

Konečne nemožno nezmieniť sa i o slovenskom jazyku „Uhorska“. Ak stojí, že pre úspech literárneho diela jednou z vážnejších podmienok je jazyk, tak Kr. uh. spolok koná týmto svojím vydaním dvojnásobne márnu prácu. Len ak mu skutočne o to ide, aby pripravoval maďarizáciu, aby v Slovákoch vzbudil nechuť k slovenčine. No tak myslíme, že v tomto prípade bol by si musel hľadať iného prekladateľa. Jazyk „Uhorska“ nie je slovenčina. Keby Slováci boli stratenou halúzkou plemena ešte v predhistorickom čase vyhynutého, tak do ich jazyka ovšem dalo by sa prekladať od slova na slovo z literárnej maďarčiny, natiahnutej na kopyto latinsko-nemecké; no, sláva bohu, Slováci prináležia k velikému živému plemenu, prejavujúcemu svoju samobytnosť i jazykom. Z neslavianskeho originálu prekladať stroviteľné do slovenčiny možno len tak, ak šetríme zvláštnosti slavianskej skladby jazyka. Preklad „Uhorska“, i kde je správny v slovách, je strašný v skladbe. Je jednoduchým prepisovaním maďarských slov na slovenské. Z toho potom vychádzajú takéto vety: „Uhorské stavy na toľko sa tešili tomuto povýšeniu svojho kráľa, že jeho žiadosti na prešporskom, toho samého roku vydržiavanom sneme ochotne vyhoveli, že totižto na ten pád, že by nemal mužského potomka, z druhého manželstva s Barbarou Cillei pochádzajúcu jeho dcéru, dvojročnú Elizabetu, ktorá už bola rakúskym vojvodom, s jedenásť ročným Albertom zasnúbená, za dediča trónu uznali.“ Slovák myslí veľmi logicky; po subjekte hneď ide mu predikát, potom ostatné časti myšlienky, podľa toho, ako logika vyžaduje. Tým jeho reč nemá tej ťažkosti, ako na pr. nemčina, ktorá necháva na samý koniec vety to, čo vyrečie sa o subjekte. Na tej samej strane (112, zošit IV.), z ktorej vypísali sme onú strašnú vetu, čítame barbarizmy: „… moc magnátov aj voči s korunou (a koronával szemben) na toľko podrástla“ a „… v Ladislavovom prospechu účinkovať.“ (Meno pána prekladateľa je nám milé meno! Keď — vinou pomerov — nemáme možnosti spomenúť ho po dobrom, my radšej nespomínali by sme ho. No morálne zákany, ktoré, keď je reč o literárnej práci, ani nepreskočíš, ani neprelezieš popod ne. (Nad miestnymi menami, ako Székesfehérvár, nad osobnými, ako Huss, Giskra, ani nepozastavujme sa, keď vieme, že je to vydanie Kr. uh. spolku. „Svornosť“, ktorá i dopisy svoje datovala „z Kövmöczbányi“,⁹ „zo Szakolcza“,¹⁰ už prežili sme; dá boh, že prežijeme i Kr. uh. spolok a nezabudneme, že Székesfehérvár je po slovensky Stolný Belehrad.

(1890)

Poznámky a komentáre

1. Florian Červeň (1846 — 1928) — pedagóg na univerzite v Budapešti.

2. Mór Jókai (1825 — 1904) — maďarský spisovateľ. Autor diela Romantické obrázky z dejepisu Uhorska.

3. Rudolf (1858 — 1889) — korunný princ, syn Františka Jozefa I. Stal sa obeťou doposiaľ hodnoverne nevysvetliteľného nešťastia v Mayerlingu.

4. Habsburgovci — rakúsky panovnícky rod. Albrecht získal rozsiahle majetky vo Švajčiarsku a Alsasku. Na cisársky trón sa dostal r. 1273. Ferdinand I. sobášom s Annou Jagelonskou stal sa uhorským a českým kráľom r. 1526. Habsburgovci sa na cisárskom tróne udržali až do rozpadu Rakúsko-uhorskej monarchie r. 1918.

5. Karol Szabó (1824 — 1898) — maďarský vysokoškolský pedagóg, historik, bibliograf, člen Uhorskej akadémie vied.

6. Thomas B. Macaulay, lord of Rothley (1800 — 1859) — slávny anglický historik a básnik. Autor Dejín Anglicka. V historiografii presadzoval znalosť faktov, publikovanie obrazových príloh a brilantný jazykový štýl.

7. Matej I. Korvín (1458 — 1490) — uhorský kráľ, syn Jána Hunyadiho. Bol energickým vladárom, podporoval rozvoj kultúry, založil univerzitu a slávnu knižnicu — Korvina.

8. Július Pauler (1841 — 1903) — maďarský historik, zemský archivár v Budapešti. Venoval sa dejinám uhorských kráľov z rodu Arpádovcov a Habsburgovcov.

9. Kőrmőczbányia — Kremnica.

10. Szakolcza — Skalica.