Dielo 6. História

^[478]

Storočná pamiatka narodenia Štefana Moysesa, biskupa bansko-bystrického, Jeho veličenstva skutočného tajného radcu, doktora filozofie, predsedu Matice Slovenskej, čestného mešťana Turčianskeho sv. Martina, Mošoviec, Starej Turej atď. atď. narodeného 24. októbra 1797, zomrel 5. júla 1869. Svojím nákladom vydal Kníhkupecko-nakladateľský spolok. Turčiansky sv. Martin. Tlačou Kníhtlačiarsko-uč. spolku. 1897. Str. 191 v 16°. Cena 70 kr.

Obsah knihy: I. Život Štefana Moysesa. Napísal Svetozár Hurban Vajanský. Str. 2 — 126. — II. Črty z doby Moysesovej; Napísal Ján Francisci. Str. 127 — 161. — Dokumenty. Str. 162 — 185. — IV. Doslov. Napísal Hviezdoslav. Str. 187 — 191.

Svätili sme storočnú pamiatku narodenia Štefana Moysesa a sviatok ten prešumel ponad nami bez stopy, bez úžitku: ostala po ňom knižka, vzácna knižka. Mladšie pokolenie slovenské už nevedelo o Moysesovi, a iste dosť málo i o dobe jeho, o matičných časoch, o šesťdesiatych rokoch. Pamätníci zas ešte nemohli mať jasnú predstavu o bystrickom biskupovi, ktorý to s takým povedomím vystupoval a konal v mene slovenského národa; oni mohli vedieť len o jednotlivostiach, úplnejší obraz o veľkých ľuďoch možný len vtedy, keď pozhľadáva, pozbiera sa rozmanitý materiál a spracuje sa povolanou rukou. A ako Kriváň nevidíme dobre od jeho úpätia, ale potrebujeme odísť, vzdialiť sa: tak ani veľkého človeka súčasník jeho neposúdi náležite. Zo vzdialenosti časovej lepšie rozvinie sa nám jeho postava.

Práca Vajanského je celá malá monografia o Moysesovi. Osobné veci a príbehy idú od jednej kapitoly ku druhej v súvise s dejami krajiny, národa i širšieho sveta. Najmenej dát mal o školských časoch Moysesových. Ako ukazuje fototypický reprodukovaný list z matriky, náš biskup volal sa vlastne Moyžiš; meno jeho zmenilo formu iste v latinských školách a školskými svedectvami. V Záhrebe už ožíva postava Moysesova pod rukou spisovateľovou, trebárs dát o samej osobe mal ešte i tu dosť málo. Národné pohyby, ktoré v Horvatsku predchádzali roku 1848, účasť v nich Slováka Moysesa, sú dobre postavené. V päťdesiatych rokoch, keď Moyses už bol doma, viac ráz výtečne zachytená je v opisoch Banská Bystrica, kde biskup staval školy pre Slovákov. Pozdejšie z Bystrice v duchu Radvanského¹ intrigujúcej proti Moysesovi dostávame obrazy ešte sýtejšími farbami vyvedené. Predsa najvzácnejšie sú snáď v práci partie o udalostiach začínajúcich sa roku 1861, keď bystrický biskup postaví sa na čelo slovenskej deputácie do Viedne — časy nádejí, prvé roky Matice Slovenskej. Každý verný Slovák, ktorý prečíta si to, bude vďačný i spisovateľovi, i vydavateľstvu.

Vedľa opisovania dejov v pôvodcovi ozýva sa i oddialený pozorovateľ. Reflexie jeho, zakladajúce sa na politických skúsenostiach Slovákov z posledných 30 rokov, zostanú už, podľa všetkého, platnými pre našu históriu. Len pri otázke turčiansko-sv.-martinského memoranduma (str. 67) našli sme výrok, akoby z nedopatrenia prepustený, nezrovnávajúci sa s tým, čo vyteká v celej práce a čo na viac miestach i určite sa hovorí. Keď už na str. 65. čitateľ schválil a osvojil si takúto mienku: „Októbrový diplom (1860) bol i od mnohých našich uvítaný čo akt oslobodzujúci spod dvanásťročného bachovského režimu. Dosť skoro ukázalo sa, že Slováci prišli s ním z dažďa pod odkvap. Už po jednoročnom trvaní jeho ukázalo sa, že vláda nemecká nás síce pustila spod dereša nemeckého absolutizmu, ale nás vydala do rúk maďarského a maďarónskeho konštitucionálneho bašovstva“ — nuž o dve strany ďalej slovami: „Ukázalo sa to!“ nemožno mu potvrdzovať mienku tých, ktorí roku 1861 slovenské memorandum chceli niesť do Viedne.

V tomto punkte nemožno neosvojiť si to, čo napísal Štefan M. Daxner o 25 rokov po martinskej debate: do Viedne, či pred snem? Daxner, zasadzujúci sa za snem, mal na pamäti všetko to, čo dialo sa od samého počiatku roku 1860: dvorenie gubernátora Benedeka² Maďarom, odvolanie cirkevného patentu a civilného kódexu s pravosudím, hlavne však vymenovanie za hlavných išpánov do slovenských stolíc mužov Slovákom neprajných. Bolo vidno, že v najvyšších kruhoch interesujú sa hlavne o štátoprávne vyrovnanie a o diplom inauguracionálny a že dosiahnutia týchto cieľov nebudú si obťažovať propozíciami vyrovnanie národných otázok za cieľ majúcimi. S druhej strany Daxner nesľuboval si mnoho od snemu maďarského; vedel, že nepovolia nám osobitné územie, lebo veď je to otázka moci. „Chcel som — píše — len ta doviesť veci, aby snem krajinský z ohľadu uznania osobitosti našej národnej vyslovil svoje „áno“ alebo „nie“. V jednom i druhom páde otázka naša národná bola by prišla do takého pozitívneho štádia, z ktorého potom možno by bolo ďalej kráčať… Tých priateľov mojich, ktorí spomenutú chybu (predostretie snemu, a nie Viedni) veľmi prizvukujú, prosil by som o vysvetlenie: prečo uzavretie srbského karlovického kongresu dto. 6. apríla 1861 nikdy neprišlo ani do propozícií kráľovských, ani ináče nemalo najmenšieho výsledku? A predsa toto uzavretie bolo podané Jeho c. kr. veličenstvu s osobitnou petíciou, vo Viedni dňa 8. apríla 1861. Porovnajmeže postavenie Srbov a naše v pár hlavnejších črtách. Srbi boli medzinárodným aktom Leopolda I.³ povolaní do Uhorska, na obranu južných krajín ríše proti Turkom, a boli im sľúbené kraje, ktoré od Turkov očistia a oslobodia. Akt tento žiadna kancelária uhorská nepodpísala, ako nepodpísala ani iné medzinárodné traktáty, urobené od panovníka „jure majestatico“. Pozdejšie privilégia Srbov boli aj kanceláriou uhorskou podpísané, menovite privilégium dto. 20. aug. 1691… oni mali teda zabezpečené svoje národno-politické práva. Oni mali svoju osobitnú, samosprávnu národnú cirkev, pod náčelníctvom neodvislého patriarchu. Oni mali manifestom cisárskym utvorenú osobitnú Vojvodinu, teda vlastné územie a osobitného vojvodu, a ich veľvojvodom bol sám panovník, ktorý titul veľvojvodu srbského pridal ku svojim panovníckym titulom. Ich národný kongres karlovický zvolal sám panovník nariadením dto. 5. marca 1861 na deň 2. apríla, a tak na ten istý deň so snemom uhorským! Uzavretie kongresu toho ani nemohlo byť inam predložené, len samému panovníkovi… A predsa nemalo výsledku, lebo neprišlo ani do propozícií kráľovských, ani iným spôsobom nebolo vybavené.“ (Slovenské Pohľady 1892, str. 456, 457.) Keď Daxner koncipoval slovenské memorandum, vtedy ešte počítal s tým, že slovenské stolice dostanú slovenských hlavných išpánov, že utvoria sa také municipálne výbory, vplyvom ktorých príde na snem (ktorému predloží sa memorandum) aspoň vraj 60 národných slovenských vyslancov. Že nestalo sa tak, vykonala nám to Viedeň.

Nebude mi snáď zazlená táto odchýlka, keď je taká vhodná príležitosť spomínať skúsenosti otcov. Konaniu Moysesovmu neujme sa ničoho ani takýmto ponímaním veci. Moyses vodil deputácie do Viedne, lebo predsa usiloval sa vytrhnúť odtiaľ v prospech svojho národa, čo by sa dalo. A v rokoch 1861, 1863 ešte nemohol vedieť, že tak blízko je rok 1867, ktorý nestal sa bez roku 1866.

Krásna je charakteristika Moysesa a jeho diela, podaná hneď v úvode nášho slávnostného spisu. Také stránky môžu výjsť len zpod Hurbanovho pera. „… Moyses zjavil sa nám všetkým ako Ján Krstiteľ, ako predchodca a zvestovateľ konečnej, už blízkej spásy. Všetko na ňom jasalo mocným apoštolstvom… V Moysesovi našla si slovenská myšlienka už muža mocného, jasného, vplyvného, ktorý mal za sebou školu ilýrskeho preporodenia a tuhých bojov za národnosť, ktorý jej mohol pomôcť na krídla k vyšším letom. Bez predchodcu chytil sa do práce veľkým a mocným pred oči postaviť tri milióny slovenského národa: ajhľa, tu jestvuje národ, o ktorý dosiaľ nestaral sa nikto, ale vy musíte sa starať, ak nechcete hrešiť proti bohu a ľuďom! Opravdivý Mojžiš, šiel viesť národ svoj z poroby, ale klesol prv než by bol z výšiny uzrel zem zasľúbenú. Naopak, videl hromadiť sa čierne mrákavy.“ Príspevok Jána Francisciho Črty z doby Moysesovskej, má za cieľ pridať obrazu také črty, akých nemožno vyvážiť z papierov, tlačív a listín. Tu rozpráva pamätník, spolupracovník.

V oddelení Dokumentov v knižke podané sú Moysesove reči, ktorými otváral troje valných zhromaždení Matice Slovenskej, charakteristický jeho prípis miestodržiteľovi grófovi Pálffymu⁴ a dva listy Jozefovi Kozáčkovi.⁵ (Druhý je celkom privátnej povahy — mohol i vystať.)

Knižku zatvára krásny Doslov, skladajúci sa zo šiestich znelôk — od Hviezdoslava. Kým ospevujú minulosť, dobu Moysesovu, znelky básnikove sú jasavé; ale z poslednej, venovanej prítomnosti, až mráz dýchne na človeka.

Čitateľ skutočne vracia sa do minulosti, k vypravovaniu Svetozára Hurbana. Moyses je taká osobnosť, že čím lepšie sa oboznámite s ňou, tým väčšmi nás priťahuje. Kto prečítal knižku, má viac o jednoho miláčika.

Knižka takáto mala by sa u nás rozchytať.

(1897)

Poznámky a komentáre

1. Anton Radvanský (1807 — 1882) — básnik, publicista, zvolenský a turčiansky župan

2. Ľudovít Benedek (1804 — 1881) — rakúsky generálmajor. R. 1849 veliteľ záložnej dunajskej armády v Uhorsku. R. 1860 ako podmaršal menovaný za náčelníka politickej a vojenskej správy v Uhorsku.

3. Leopold I. (1657 — 1705) — cisár nemecký, kráľ český a uhorský. Úspešne bojoval s Turkami a roku 1682 v Uhorsku potlačil Thökölyho povstanie.

4. Móric Pálffy (1812 — 1897) — gróf, bratislavský župan a uhorský miestodržiteľ

5. Jozef Kozáček (1807 — 1877) — spisovateľ, národný pracovník, po smrti Štefana Moysesa druhý predseda Matice slovenskej