Dielo 6. História

Odpoveď Belovi Iványimu na jeho nový spis „Felsö-Magyarországról“^[143]

I

Susedské naše pomery s Maďarskom ešte nemenia, nenaprávajú sa viditeľnejšie, ale zato tam už veľmi ukazuje sa nový duch. Taký nový duch, ktorého účinky pre nás, ako susedov, môžu byť len vítané.

Na môj vážny spis^[144] odpoveď^[145] je síce divná, ale v záujme susedského nášho pomeru mohlo by sa pokladať za chybu, keby z našej strany prestalo vysvetľovanie.

Divná veru odpoveď od začiatku do konca. Kde ja pozitívne hovorím, na to dôsledne a krikom povie sa mi: „nie“, „nie!“ a kde moja reč je odôvodnená negácia, tam bez jej podvracania kričí sa: „ale áno, áno!“ Vôbec, čo ja, keď som sa mu dobre prizrel, za biele vyhlasujem, pán Bela Iványi hovorí o ňom ako o čiernom, čo je mne čierne, jemu je dôsledne biele. Čo zistil Pavel Hunfalvy, taká zvláštna autorita v maďarskej vede, to preto, že ja odvolával som sa naň ako na dôkaz, Iványi vyhlasuje za „cele naivné poznamenanie“, Scotus Viator mu je dobrodruh (str. 4) a ja, „podkúpený Čechmi“, píšem „za české peniaze“. Spis môj hneď na titulnej strane svojej odpovedi nazval „pamfletom“… Pravda, kto sa hnevá, nemôže dobre brániť svoju vec. Slová, obsiahnuté medzi vývodmi môjho spisu, že proti nám maďarská vec nemôže sa brániť, potvrdzujú sa každou vetou, každým slovom pána Iványiho.

V svojej práci „Pro Hungaria Superiore. Felsömagyarországért“ (1919) Bela Iványi, vysvetľujúci, že Slováci nie sú ten národ, ktorý na priestranstve medzi Dunajom, Moravou a Hronom žil za času Cyrila, Metoda s Svätopluka“, opieral sa hlavne na spis Ďura Volfa („Az egyházi szláv nyelv hazája és a magyar honfoglalás,^[146] 1897), preto mne také učenie pána Iványiho vyvracať bolo tým ľahšie, keď proti Volfovi mohol som sa odvolávať i na maďarské práce, na štúdie peštianskych slavistov (Asbótha, Melicha). Citátmi náležite ukázal som, aké je dnes v tejto otázke stanovisko vedy. Ale potom takrečeno mrzelo ma, že v spise, ktorý nie je pre odborné obecenstvo, v spise politickom, bude azda priveľa tých odborných výkladov, citátov zo štúdií najvážnejších predstaviteľov slavistiky. Hovorím, toto mňa už nepokojilo. A pán Iványi? On, akoby sa bol pohoršil nad tým, že ja takrečeno mlčím o tom, čo je jadrom jeho výkladov, — Bela Iványi takto začína proti mne: „Kým ja v spise, ktorý má temer sto strán zo stolice na stolicu dokazujem, že medzi niekdajšou slovanskou a pozdejšou slovenskou vrstvou rečovou v Hornom Uhorsku je všade vrstva maďarská a nemecká, kým ja usilujem sa ukázať, že niekdajší moravský Slovan (manahán-szláv) nie je totožný s dnešným Slovákom, tu pôvodca (Škultéty) o tomto neobracia ani litery vážnymi, spoľahlivými, opravdovými a pevnými dátami“, z politických pomerov najnovšieho času povytrhuje niekoľko ozajstných alebo domnelých krívd… a tieto s najrozvitejšou novinárskou technikou zväčšuje, vyfarbí, rozpáli, prekrúca a od pravdy ďaleko vzdialený prekladá na spôsob Scota Viatora“. K tomu, pretvarujúc sa, ako sa on nad týmto pohoršil, pán Iványi ešte dokladá: „Načo je to takúto vážnu vec nie hojným vedeckým aparátom podoprieť, ale chcieť riešiť a pomknúť napred nevážnym osobníčkarstvom, zle ukrývanou malomocnou zlosťou, úsmev budiacou božskou falošnou naivitou, planými vtipmi, vedomým prekrúcaním pravdy, áno vyberanými lžami.“^[147]

Z našej strany bola by veru veľká nespôsobnosť v tejto veci pomáhať si osobnými výpadmi alebo utiekať sa ku lži. I teraz ja pokojne a v krátkosti idem reflektovať na reči nahnevaného človeka.^[148]

Pán Iványi „zo stolice do stolice idúc“ usiloval sa dokazovať, že medzi niekdajšou slovanskou a pozdejšou slovenskou rečovou vrstvou v Hornom Uhorsku je všade vrstva maďarská a nemecká“, totiž dokázal vraj, že „niekdajší moravský Slovan nie je totožný s dnešným Slovákom“, a ja, „nevyvracajúc ani jedinej litery jeho“, z politických pohybov najnovšieho času povytŕhal som „niekoľko ozajstných alebo domnelých krívd“. Nuž, pravda je to, ako tlačené exempláre môjho spisu budú svedčiť, že tendenčné, nevedecké tvrdenie pána Iványiho o „marahanských Slovanoch“ a „dnešných Slovákoch“ vyvrátil som hojnými citátmi z najnovších vývodov slavistiky a histórie. A mal som možnosť na učenie nemaďarských odborníkov posvietiť i citátmi z maďarských odborných spisov.^[149] Vyvracajúc Belu Iványiho, vidiaceho na území bývalého Uhorska „maďarské a nemecké vrstvy pred slovenskými“, ja nepotreboval som ísť „zo stolice do stolice“, pokladal som za dostatočné z jeho 15. stolíc vziať jednu ako príklad a na tejto ukázať nesprávnosť jeho učenia. A bola to stolica Zvolenská. Pán Iványi i o nej tak hovoril, ako o „území neobývanom“ (do 13. storočia), a Slovákov i tu ešte i zatým, po 13. storočí, chcel poznať len v úzadí Maďarov a Nemcov. Osadzujúci i osádzaní podľa jeho učenia boli i tí Maďari. Ale nomenklatúra horo- a vodopisná, ako som ukázal, v celej Zvolenskej stolici je slovenská, a bolo by to možné, keby sa Slováci boli sem dostali len po Maďaroch, i vtedy nie vo väčších zástupoch, len — ako Iványi dôsledne hovorí — po troškách vnikajúci? Po Maďaroch v stolici nikde nieto nijakej stopy. Najväčšie, najvýznamnejšie mesto stolice je Bystrica, ktorá meno svoje má od potoka Bystrice, ako i mesto Krupina od potoka Krupinica a susedná Štiavnica od potoka Štiavnice.^[150] Na Slovensku mnohé obce majú mená od mien stromov, a vo Zvolenskej stolici také je Brezno — od brezy. Z mien dedín spomenul som Hájniky, Rybáry a Kováčovú, ležiace jedna pri druhej. Všetky tri mená sú ani historické dokumenty. Prvé znamená osadu kráľovských hájnikov (custodes silvarum), druhé rybárov, tretie osadu kováčov. Aby tendenčnosť pána Iványiho bola viditeľnejšia, odvolal som sa na Pallasovský lexikón maďarský, v tom zmysle, že hlavnejšie horo- a vodopisné mená Zvolenskej stolice sú i tam správne vypočítané. Ale som zle obišiel! Ako už prvej vážne zistenie Pavla Hunfalvyho, preto, že ja odvolal som sa naň, nazval „naivným poznamenaním“, tak i tu Iványi vyrútil sa na prácu mnou citovanú. O mne, čerpajúcom z takých prameňov, vyslovil sa tak, že tým urazil pisateľa článku o Zvolenskej stolici, Gustáva Thirringa, ktorý 1897-ho^[151] na peštianskej univerzite bol už za docenta demografie promovaný.

Bela Iványi, nepovážiac, že oba jeho spisy, i ten z roku 1919-ho, i tento terajší, uvažujú výsledky svetovej vojny, neprestáva motať sa v ďalekej minulosti a spomínať, aká potrebná vec je požívať tu prameňov, archívov; ja zas usilujem sa prizvukovať, zdôrazniť, že v tejto otázke starodávne udalosti pre nich nemôžu mať významu. Víťazom svetovej vojny na parížskom kongrese dostačilo poobzerať sa v 19. storočí. Ale keby sa tu i bolo mohlo vyvodiť niečo z histórie 9 — 13. storočia, Iványiho výkladmi ona sa neobjasní. Už v deväťdesiatych rokoch (v predošlom storočí) povolaní znalci písali v Pešti, že uhorské „diplomatáre (na pr. Fejérov Codex diplomaticus) — s niektorými výnimkami — alebo vôbec nemôžu byť upotrebené, alebo len veľmi obozretne“.^[152] Listiny zachovali sa zväčša nie v svojej pôvodnej forme, a prepisovači „často už ani o dvesto rokov nevedeli náležite prečítať staršie listiny“.^[153] V prepisoch „miestne mená sú na nepoznanie poprevracané“.^[154] Áno, áno, obozretnosť nielen pri diplomatároch, ale i pri samých listinách. Dezider Csánki,^[155] veríme, dobre čítal listiny, a i v jeho veľkom diele s akými menami sa stretávame!^[156] Len prirodzená vec, že takáto je značná časť i tých miestnych mien, ktoré pán Iványi, dohadujúc sa so mnou, povypisoval z listín a ktorými „dokazuje“, že v bývalom Hornom Uhorsku „medzi niekdajšou slovanskou a pozdejšou slovenskou vrstvou rečovou je všade maďarská a nemecká vrstva“. Okrem toho jeho položenie je nebezpečné i preto, že, vysvetľujúc miestne mená bývalého Horného Uhorska, nerozumie slovanskej reči.^[157] Z pána Iványiho dišputácie a blamáže vychodí len toľko, že kto nerozumie slovenskej reči, len pod Tatrami a v krajoch Tisy a Dunaja nemôže vysvetľovať miestne mená. Dobre to povedal Oskar Asbóth: „Slovenské slovo ozýva sa po chotároch!“^[158]

Osvetliť tu historické pomery je veru možnosti i bez archívov. Čo som vlani stručne spomenul, teraz provokovaný ešte k tomu tiež v krátkosti dodávam:

II

Keď Maďari i dnes, v 20. storočí, žijú v Ostrihome, Komárne, Budíne, Vacove, Vyšehrade, Miškovci, v Plešivci, či je radno v tejto otázke obrancovi takého stanoviska, ako je Iványiho, odvolávať sa na nomenklatúru? Vo vzácnej knižke Júlia Paulera^[159] Ostrihom, rodisko sv. Štefana, už pred tridsiatimi rokmi nazvané je „slovanským hniezdom“. Áno, slovanské hniezda boli tu vpravo-vľavo, a keďže od stredného Dunaja po Karpaty pred Slovákmi nebolo iných Slovanov, teda — slovenské hniezda. Mená tieto sú všetky západno-slovanské, tak ako západnými Slovanmi sú i Slováci.^[160] V druhej polovici 9. storočia dielom našich slovenských predkov bola tu každá dôležitá vec. Ako svedčia i len dáta fuldských análov, naši slovenskí predkovia hatili cestu Nemectvu, ktoré dolu Dunajom dralo sa na východ; skrze apoštolov Cyrila a Metoda oni založili tu slovanskú cirkev a slovanskú písomnosť, akú významnú pre celé Slovanstvo! Predkovia tých „slovanských kňazov“, ktorí pri pokresťanení Maďarov mali i podľa Paulera^[161] taký rozhodujúci podiel, tiež vyšli odtiaľto, od nás.

Pred osadením sa Slovenov-Slovákov v týchto krajoch spomínať maďarskú a nemeckú vrstvu nie je vážna vec. Od Kriváňa tatranského po najnepatrnejší kopec tu všetko slovenské meno má. Kočovný Maďar, keď preň bolo dosť miesta na rovinách Tisy a Dunaja, čo by bol hľadal vo vyšných dolinách Váhu a Hrona, medzi horami? Ale keby sa nejakým spôsobom i bol sem dostal, tu on veru Slovákov nájde. Bela Iványi v svojom spise 1919-ho roku po stopách Jána Karácsonyiho a Ď. Volfa nosovými hláskami (ą, ę) dokazoval, že Slováci nie sú potomci veľko-moravských Slovanov. Učenie Karácsonyiho a Volfa už prvej podvrátili peštianski slavisti Oskár Asbóth a Ján Melich, chyba Iványiho bola teda tým väčšia. Nosové hlásky sú práve podvrátením toho, čo by pán Iványi ešte i teraz dokázať chcel.

Ako vidieť v maďarskej reči z takýchto slovanských slov, ako: abroncs, bolond, donga, dorong, galamb, gerenda, gomba, konkoly, maďarčina zachovala v prejatých slovanských slovách i nosové hlásky, a z toho pri miestnych menách máme ozaj veľkolepé historické dokumenty. V okolí Bratislavy a Trnavy maďarská reč vyslovuje mená: Korompa (Krupá), Alsó-Dombó (Dolné Dubové), Stompy (Stupava), čo je dôkazom toho, že Maďari poznali tieto obce už vtedy, keď týchto slovenskí obyvatelia mali ešte v reči nosové hlásky.^[162] Ale od Bratislavy a Trnavy na východ, v stoliciach Nitrianskej, Trenčianskej, Tekovskej, Hontianskej, Zvolenskej, Gemerskej (severnejších ani nemenujem), v hornej časti Novohradskej nieto ani jediného miestneho mena, v ktorom by maďarská reč nosovú hlásku vyslovovala. V piešťanskom okrese Nitrianskej slovenské Dubovany (u prvej slabiky pôvodne, do druhej polovice 11. storočia, bolo ą) sú i maďarskej reči Dubován, trenčianske Dubnica, Dubie, Dubodiel i v maďarských ústach Dubnica, Dubje, Dubodjel, nitrianska Dubnica (pri Prievidzi) i po maďarsky Dubnica, tiež tak vo Zvolenskej a Šarišskej Dubova. Na celom tomto území od Trnavy po Miškovec, od duba (staro-slovansky dąb?) a dubovej hory (dąbrava) odvodené miestne mená i po maďarsky vyslovujú sa bez nosovej hlásky. A keby na to územie Maďari boli sa dostali pred druhou polovicou 11. storočia, oni v takýchto miestnych menách jeho i dnes hovorili by nosovku, tak, ako hovoria ju v takýchto menách južného a východného starého Uhorska, za Dunajom, za Tisou, medzi Dunajom a Tisou, kde Maďari žili už od konca 9-ho a od začiatku 10. storočia. Tam, za Dunajom, za Tisou, na východe starého Uhorska a v Sedmohradsku, tieto mená im znejú takto: Dombóvár (Tolna), Dombrád (Sabolč), Dombó (Marmaroš, Dombrovány, Dombravica (Bihár), Dumbrovica (Arad). Pri Šajave, na hranici gemersko-boršodskej, sú Putnok a Dubičany, a keby Maďari sem boli prišli pred druhou polovicou 11. storočia, oni boli by i v týchto menách zachovali nosový hlas — Pontnok (pątnik?), Dombicsány.

Podobný vzácny historický dokument máme i zo zmeny g v h. Z g, spoluhlásky nášho slovenského jazyka, v 13. storočí totiž stala sa spoluhláska h, a že Maďari vyslovujú Esztergon, Visegrád, Galgóc, Ipolyság, Nógrád, to je z toho, že s týmito miesty a menami oboznámili sa pred 13. storočím — nielen s Ostrihomom a Vyšehradom, totiž na pravej strane Dunaja, ale i s Hlohovcom, Šahami, Novohradom, na ľavej strane Dunaja. A historicky dôležité je, že mená obcí, ktoré od Hlohovca, Novohradu severnejšie ležia, v maďarskej reči majú už len h, nie g. V Gemeri Krásna Horka je i po maďarsky Kraszna-Horka a od nej neďaleko ešte jedna Horka, v Trenčianskej na Považí jest zo šestoro Podhradí, ešte i Hradná, v prievidzskom okrese Nitrianskej Hradec, neďaleko Nového Mesta nad Váhom Hrádek, v žabokreckom okrese Hradište, v Hornom Novohrade, blízko Poltára, tiež Hradište. A i v týchto, ako na tomto území vo všetkých podobných menách, maďarská reč vyslovuje tiež h — lebo keď Maďari oboznámili sa s týmito miesty, vtedy slovenská reč miesto g mala už h.^[163]

A s týmto v súhlase bude ešte zaujímavé svedectvo. V maďarskej reči i dnes ozývajú sa mená bőlény (zubor, Bison) a hóa (bobor Castor L.), ale tur (taurus) v maďarčine nemá mena, a to znamená, že Maďari nepoznali tohto zvláštneho zvera. To jest, oni nebývali tam, kde tento zver žil.

Herodot³ spomínal tura zponad Tesalonického zálivu. Slovania dostali sa na južné strany Európy v 7. storočí a v ich bydlištiach tam, tak sa zdá, onedlho zjavili sa mená, svedčiace o rozšírenosti tura na tých stranách, mená, ako Turopolje (neďaleko Záhrebu), Turovo, Turje, Turica, Turjane.^[164] Zachovala sa pamiatka i toho, že Bulhari poľovali na turov, keď ešte neboli kresťanmi. Ale potom onedlho tur na tých stranách bol už zriedkavejší, nežli u nás, pod Karpatmi. Srbskému kráľovi Štefanovi 1215-ho roku uhorský kráľ Ondrej II. poslal do daru turov, samca i samicu. Nuž a keď darom mohol byť takým vzácnym, z toho nasleduje, že tura v Srbsku vtedy už nebolo, a v Hornom Uhorsku mohlo ho byť už tiež len málo. Ale že prvej nebol tu, u nás, zriedkavý, svedčia takéto miestne mená: Turopole (Novohrad), Turová (Zvolen), Turany (Zemplín, Turiec), Turík (Liptov), Turo-Tridvory (Trenčín), Turo-Lúka, Stará Turá (Nitra). Od tura majú u nás meno i dve rieky — jedna v Gemeri, vytekajúca zpod Železníka, druhá, od ktorej potom dostala meno stolica, známy Turiec. Na konci 9. storočia Maďari asi Vereckým priesmykom prišli k hornej Tise, a i tam prítok Tisy z ľavej strany je Tur, ďalej na východe, v Sedmohradsku, Tur je rieka i osada. Staršie meno rieky Berettvó bolo tiež Tur a i do kőrőša Berettyó vlieva sa pri meste Tur (Mező-Tur). Vtedy toto meno ozývalo sa tu na všetky strany tak, že Maďari, ako s menom rieky a obce mohli sa skoro oboznámiť s ním; ale oni, ako nomádi, zpod hôr išli ďalej na poludnie a začali sa osádzať pri dolnej Tise a za Dunajom. Tam vtedy už sotva bolo turov. Oni už nemohli ich poznať. A kým z južných, najmä zadunajských krajov potom od 12. a 13. storočia dostali sa i hore, na polnoc, bližšie ku Karpatom, vtedy nebolo tura už ani tu. Nemali možnosti poznať ho a dať mu mena.^[165]

Nemali možnosti — v maďarskej reči tur nemá mena. A toto je spolu s nosovkami a zmenou g v h od všetkého iného pochopiteľnejším svedectvom toho, že asi do dvoch tretín Horného Uhorska Maďari, nedostali sa pred 13. storočím…^[166] Čo písal Anonymus, „notár kráľa Belu“ (Gesta Hungarorum, XXXIII — XXXV, LVII), to bolo fabulovanie, nie história.

III

Náležite objasniť históriu u nás z tejto stránky nie je ťažko. Ale ja opakujem, že vecou mierovej konferencie, ktorá v Paríži začala sa hneď po vojne a dokončila sa 1920-ho trianonským aktom, nebolo skúmať takúto ďalekú minulosť. Víťazom svetovej vojny bolo treba zrušiť pomery, ktoré pred vojnou stali sa už nesnesiteľnými. Vecou mierovej konferencie bolo nový a radikálny poriadok spraviť na mieste rozsypanej rakúsko-uhorskej monarchie, a tu vyžadovalo sa uvážiť, aký to tu bol život od začiatku 19. storočia. Orientovať sa v tom ani nemohlo byť ťažké. Veď o nemožných rakúskych, najmä uhorských pomeroch už mnoho vedeli v Európe.

V prvom svojom ohlase pri charakterizovaní ducha, aký rozpálil sa v Uhorsku na sneme v roku 1790 — 91-ho, citoval som osvedčenie takého Maďara, ako bol Fraňo Kazinczy. Na sneme zákony o šírení maďarskej reči v akomsi rozhorúčení jedno za druhým tak boli donášané, že Kazinczy hneď na začiatku zpolovice preľaknutý, zpolovice uradovaný napísal, že tu „takto z maďarského národa stane sa osobitný národ, večitá stena postaví sa medzi Maďara a Nemaďara, a cudzí medzi nami alebo stane sa Maďarom, alebo umrie hladom.^[167] O niečo pozdejšie Alexander Kisfaludy⁴ tiež verne povedal o tom stave: „Keď raz maďarská reč stane sa v tejto vlasti akoby chlebovou rečou, istá vec je, že miesto dnešného jedného dobrého Maďara vtedy postavia sa stá.“ Hornouhorské stolice dlho protivili sa maďarizácii, ale keď videli, že viedenská politika je dôsledne protislovanská, prestali oponovať. Zemianstvo naše stalo si do služieb maďarizácie. Tak v stolici, ako v ev. cirkvi, kde všetku moc tiež ono malo v rukách, potom už nemohla sa prejavovať slovenská národná snaha. Maďarské periodické vydania a noviny (Jelenkor, Társalkodó, Hirnök, Tudományos Gyüjtemény, Századunk, Pesti Hirlap) napádali Slovákov v duchu Andreja Dugonicsa.⁵ Dugonics totiž v svojom románe „Etelka“ už na konci 18. storočia tak napádal, ponižoval Slovákov, akoby ich napádať, haniť, ponižovať bol vyžadoval národný záujem maďarský.^[168] Roku 1830-ho článok „Tudományos Gyüjtemény“-u spomínal už „slovenský svrab“ a rozumel tým Slovákov, osadených vtedy v maďarskom Miškovci; svrab taký treba vraj ničiť. Boršodská stolica zo svojho zhromaždenia 1833-ho roku vyzvala inšpektora predtisskej ev. superintendencie, aby farári po maďarsky viedli matriky. V škole maďarské vyučovanie, v chráme maďarské služby božie stolica doprosta nariadila.^[169] Zhromaždenie Gemersko-Malohontskej stolice 1834-ho vymenovalo komisiu, ktorej povinnosťou bolo chodiť v stolici na školské skúšky slovenských obcí a úradne uvedomiť stolicu „o pokroku v maďarskej reči a o pilnosti učiteľov“. Predstavených cirkevných zborov vyzývali pomáhať stolici „pri šírení krajinskej reči“, napomáhať maďarské vedenie matrík, maďarské vykonávanie služieb božích a náboženských obradov; teológovia nech sú maďarsky vyučovaní, na farársky úrad len maďarsky vediaci odporúčaní a volení, už v úrade postavení a nevediaci po maďarsky nech sú prinútení držať si maďarských pomocníkov… Úrady nech neprijímajú nijakých prosieb v cudzej (!) reči písaných… Dedinskými notármi môžu byť len, ktorí po maďarsky vedia… V cechoch všetky ta prináležajúce veci nech sú len v maďarskej reči vybavované; do cechu len maďarsky vediaci môžu byť prijatí za majstrov a za tovarišov prepustení tiež len takí… Pre nočných strážnikov (hlásnikov) nech sú vyhotovené maďarské heslá a užívanie týchto nech sa všade nariadi.“ (Stoličná zápisnica.)

Boršod a Gemer boli stolice na hranici maďarskej reči: ich takéto vystúpenie vo veci maďarčenia bolo akoby heslom — heslom toho, že túto cestu nastúpiť sú povinné i stolice od nich na sever ležiace.

A do akcie vstúpila evanjelická cirkev. Jej nový generálny inšpektor, gróf Karol Zay, na generálnom konvente 1840-ho predstavil sa rečou, v ktorej vykladal, že maďarská reč je osobitne postavená, jej vzdelávaním, rozvíjaním neprídeme do spojenia s cudzími elementy; naproti tomu vzdelávanie a rozvíjanie slovanstva nielen škodilo by šíreniu maďarstva, lež ním vo vlasti zaseje sa a pestuje semä cudzieho živlu: preto každý občan vlasti a rakúskeho panujúceho domu verný poddaný je povinný rozhodne napomáhať pomaďarčenie vlasti. A Zayho výklad, hoci jemu ťažko išlo vyjadrovať myšlienky, bol veru veľmi jasný. Pod slovanstvom on rozumel Slovákov a z reči jeho nemožno bolo nevyrozumieť, že učený Slovák prišiel by do potyku, do bližšieho pomeru so susednými Slovanmi, a to nezrovnávalo by sa — s viedenskou politikou. V „Tudományos Gyüjtemény“-i už 1825-ho písali, že nemecká reč „pre Maďarov nie je nebezpečná. Čoho Uhorsku i samému panovaniu treba sa báť, to je: slovenská reč“, ale nevysvetlili, prečo ona taká nebezpečná. Tak otvorene, ako bolo v Zayho reči, nepovedal to ani potom nikto, ale v politike, v spravovaní krajinských vecí ono stalo sa základnou zásadou. Gróf Zay ani čoby z Viedne od Metternicha bol išiel do Pešti otvárať generálny konvent uhorských evanjelikov. Metternich totiž bol by mal príčinu prechovávať vďaku oproti Rusku, preto, že ono roku 1812 a 1813-ho urobilo neškodným Napoleona, uponížiteľa Austrie. Ale on v svojej politike miesto vďaky uviedol práve smer protislovanský. Dôsledne usiloval sa oslabovať Slovanov Habsburgovcom poddaných, aby taký mocný ruský národ nestal sa i skrze nich ešte mocnejším. A taký duch viedenskej politiky veľmi poslúžil snahám Maďarov: z Viedne takto neraz i nechtiac podporovali ich. Po takom vystúpení grófa Zayho na cirkevnom poli onedlho nastal rok 1848-my a veľká zrážka maďarskej veci s Viedňou. Ale na podstate pomeru nezmenilo sa nič ani tým, Metternichova politika v podstate svojej ostala i v Uhorsku. (Potrebujeme sa rozhľadieť len v dielach Bachovej vlády.) A keď reprezentácia Nemectva z Viedne dostala sa do Berlína, Maďari s veľkou dôslednosťou slúžili nemeckým záujmom — až do 1918-ho…

V správe evanjelickej cirkvi všetko išlo v duchu Zayho.^6[170] Hneď 1840-ho sám Zay temer hrozebne odkázal Ľudovítovi Štúrovi, vrátivšiemu sa do Bratislavy z nemeckej univerzity, že do služby slovenskej kultúry mohol by sa dať len niekde za hranicou Uhorska. Seniorálny konvent hneď 1841-ho ešte i v Šariši uzavrel, že maďarská reč vyžaduje sa od každého kňaza a učiteľa. Na krajinských snemoch, pravda, žil duch 1790 — 91-ho vzbudený, ako možno vidieť zo zákonov, donesených o maďarskej reči v rokoch 1836, 1840 a 1844-ho.

Účinok maďarizačných zákonov, ustanovení, nariadení ev. cirkvi bol taký, že v júni 1842-ho zo strany Slovákov do Viedne k panovníkovi išla deputácia, vedená predtisským superintendentom Pavlom Jozeffym.⁷ Ale potom aké nápady bolo znášať ctihodnému hodnostárovi cirkevnému! Na zhromaždení Gemerskej stolice 13. septembra (1842) vystúpenie jeho zápisnične nazvali „podlosťou“, superintendent „pred trónom Jeho veličenstva starostlivosť pri šírení maďarskej reči upodozrieval ako násilenstvo“. Medzi obyvateľmi rozličného jazyka, ale spojenými pod jednou vládou, rozsievajúc semeno nedôvery… rozbehol sa založiť základ nebezpečnej budúcnosti… Nezaslúžiac si ani úcty, akej vyžaduje jeho občianske postavenie, ani dôvery, ktorou bol postavený medzi stoličných asesorov, nech je zpomedzi nich hneď vytretý…^[171] Vystopovať v stolici „pôvodcov národnostného pohybu, ktorý sa veľmi vzmohol,“ zhromaždenie vyslalo komisiu. V kúpeľoch na Sliači, kde superintendent po nápadoch utiahol sa odpočinúť si, od maďarských hostí býval znepokojovaný nočnou „mačacinou“.

Tak to už išlo u nás. Otcovia naši v brožúrach žalovali sa, aký je tu život.^[172] Povzbudzujúce národné piesne naše sú napospol tiež z týchto rokov. Jedna z tých piesní dojímave hovorí:

Ale ku koncu vyrazí trápny cit a spieva sa bolestne:

^[173]

Už na začiatku štyridsiatych rokov pripravila sa pôda maďarizácii tak, že Kossuthovcom potom 1848-ho nebolo ťažko položiť základy tomu, čo po roku 1867-mom pod „najústavnejším panovníkom“ slobodne mohlo sa konať, to jest tvoriť „jednotný maďarský národ“, čiže z Nemaďarov pri nemilosrdnom požívaní štátneho stroja miesiť Maďarov. Maďarčina stala sa nielen „chlebovou rečou“, ako Alexander Kisfaludy⁹ povedal, lež bez milosrdenstva pracujúci štátny stroj lámal i tých, ktorí nehľadeli, či budú mať chleba. Áno, nemýlil sa Kisfaludy: v našich krajoch „na mieste jedného Maďara postavili sa ich stá“. O niekoľko riadkov vyššie v poznámke prišlo mi spomenúť Pavla Hojtsyho. Veru, on je tiež príklad. Otec Samuel Hoič, bol horlivým obrancom Slovákov proti maďarizačnému prúdu, a zo syna Hojtsy Pál, maďarský publicista, maďarský politik, maďarský učenec. Z roku 1868-ho 44 zák. článok menovali síce ešte „národnostným“ zákonom, ale sám barón Eötvös, ktorý vo zvláštnych spisoch vykladával o národnej rovnoprávnosti a spolu s Deákom i koncipoval návrh tohto zákona — sám barón Eötvös, ako minister školstva, maďarské učiteľské preparandie dal postaviť pre Slovákov v Modre a v Kláštore pod Znievom. Tým slová zákona stali sa smiešnymi a dokumentovalo sa, že po slovensky nebudú učiť ani v elementárnej škole. Veď koho po maďarsky učili, pripravovali, či môže byť učiteľom slovenským?! A tak to bolo i s Deákom, nazývaným „mudrcom vlasti“. On pekne rečnieval, pekné politické zásady hlásaval, ale členovia jeho strany neboli povinní zachovávať také náuky. V národnostnej otázke Deáka nikto neposlúchal.^[174] Za času provizória po októbri 1860-ho Slovákom v taktizujúcej Viedni ešte podarilo sa vykonať, že mohli si otvoriť literárny ústav (Maticu Slovenskú) a gymnázium;^[175] ale z ich vynasnažovania po 1867-mom roku boli len márne námahy. Ešte i na šlabikár, ak bol slovenský, udreli pečať „vlastizrady“ a „panslavizmu“. Už 1874 a 1875-ho nariadením, ktoré malo potvrdzujúci podpis „najústavnejšieho panovníka“, rozpustili všetky tri slovenské gymnázia i s učiteľským ústavom a Maticou Slovenskou.

Slovensky učiť sa v školách nebolo slobodno ani privátne, súkromne. Nie ani len čítať po slovensky. Študenti, nakoľko z rodičovských domov doniesli si slovenského citu, usilovali sa čítať po slovensky mimo školy, v svojich privátnych izbách. Ak zišli sa na niektorom byte dvaja-traja, okrem čítania i zarečnili si, ba i zaspievali — po slovensky. Ale čo? Z toho onedlho na všetky strany po ústavoch školských začali sa inkvizície a noviny peštianske robili krik. Hovorilo i písalo sa o „tajných spolkoch“, „nevlastenectve“, „zapredávaní vlasti“ a o „panslavizme“. Po inkvizíciach nasledovalo vytváranie, vyhadzovanie zo škôl.

Začalo sa na štátnej učiteľskej preparandii v Lučenci — vyhodili siedmich Slovákov. Onedlho pokračovali v tom v Banskej Bystrici na štátnom i na evanjelickom gymnáziu, v Prešporku na právnickej akademii. Vyšla ešte v ten rok Thebusova brožúra „Protestantizmus és panslavizmus“ a v nej vláda vyzývaná, aby oslobodila vlasť a maďarský národ od nebezpečenstva. Nebezpečenstvom boli Slováci a ich národné snahy. Vyhadzovanie zo škôl neprestalo. Vyznačovali sa najmä ústavy v Prešporku a Prešove. V máji 1882 úradný „Budapesti Közlóny“ publikoval obežník ministra Treforta,¹⁰ v ktorom po vypočítaní slovenských žiakov, definitívne povyhadzovaných „zo všetkých učebných ústavov krajinských pre účasť v tajnom spolku, štátu nepriateľskom a panslavistickej tendencie“, stálo nariadenie, že „keby sa niektorému i podarilo dostať vysvedčenie v zahraničnom ústave, vysvedčenie také v hraniciach uhorskej krajiny bude sa pokladať za neplatné“. Rakúskeho ministra kultu Trefort vyzval, aby žiakov v Uhorsku vyhadzovaných neprijímali na rakúskych ústavoch.

Keď minister tak, konventy evanjelické nechceli byť horšie. Na dištriktuálnom konvente potisskom v Rožňave (1882) uzavreli, že ani deti rodičov, kompromitovaných „protimaďarskými agitáciami“, v školách nesmú byť účastné nijakej cirkevnej ani školskej podpory. A konvent banského dištriktu nariadil: „… Žiaci a iní jednotlivci, ktorí kompromitovali sa protimaďarskými demonštráciami, v lone tohoto dištriktu nemôžu mať úrad cirkevný ani vtedy, keby k tomu diplomom boli uspôsobení. Dokázaný panslavizmus pri cirkevných úradoch v celom banskom dištrikte nech sa vyhlási za volebnú prekážku, aby pre takéto výčiny označení teologovia nemohli byť superintendentom ani ordinovaní“ (vysvätení). V gymnáziách, lýceach, akademiach slovenské knižnice, pozakladané v prvej polovici storočia vzdelávacími krúžky mládeže, teraz (po 1867-mom roku) správcovia ústavov jednoducho poskrývali. Zaujímavá vec, ako spomína také zmiznutie slovenskej knižnice direktor Ján Breznyik v historii štiavnického ev. lycea 1889-ho.^[176] Keď prestala „Banská učená slovenská spoločnosť,“ založená 1810-ho, superintendent Seberíny značnú časť knižnice, pozostalej po Spoločnosti, „k úžitku slovenských šuhajcov“ oddal slovenskému spolku, utvorenému na štiavnickom lyceu v školskom roku 1840 — 41…“ Teraz — písal Breznyik 1889-ho — slovenská knižnica dočasne neupotrebovaná leží. Isté národnostné ašpirácie, kde sú, nechceme pestovať, ale ani budiť ich, kde sa ešte nevzbudili. Veď príde čas, kde nevykričia ho za pansláva a nepriateľa vlasti, kto číta slovenské knižky, slovenskými literárnymi dielami sa zaoberá. Deva spí — neumrela.“^11[177] Takého času direktor Breznyik nedožil — takého času dožiť v Uhorsku nebolo možno. Ale on, ak i nie celkom úprimne, aspoň vyznal, že školy pokradli slovenské knihy. A prirodzene, knihy takto zväčša pohynuli. V ev. kolégiu prešovskom po vojne a prevrate, na konci 1918-ho, značnú časť knižnice niekdajšieho slovenského vzdelávacieho spolku našli v jednej miestnosti v priestrannej prázdnine pódia, na ktorom stála katedra…

Čím bol medziiným peštiansky „Magyar Szövetség“, založený roku 1873-ho, nám veru bolo by ťažko zabudnúť. V prvom svojom tlačive, nazvanom „Jelszavunk“, vyzval nemaďarské národnosti Uhorska, aby sa pomaďarčili dobrovoľne, lebo ináč stane sa táto premena podľa tej starej zásady arte aut Marte — „quod ferrum non sanat, ignis sanat.“^[178] Kto nechcel by prináležať ku „štátnej národnosti, dobre urobí, jestli čím skorej stratí sa z krajiny.“ Keď na sneme 1875-ho Svetozár Miletič predkladal, ako by bolo pracovať v krajine proti biede ľudu, nuž „Hon“, vtedy už vládny orgán a asi najčítanejší časopis maďarský (redaktorom jeho bol Jókai), napísal o Miletičových náradách: „Hoci by sme s istotou vedeli, že materiálna bieda v Uhorsku môže byť odstránená jedine týmito prostriedky, i tak museli by sme ich zavrhnúť. Radšej storáz zahynúť, než dopustiť, aby Uhorsko nebolo maďarské!“ Alebo ešte príklad: Ministerský predseda Tisza 10. septembra 1884-ho v reči vo Veľkom Varadíne povedanej vyhrážal sa, že dá sa splnomocniť od krajinského snemu, aby mohol neobmedzene, mimo zákona, zakročiť proti nemaďarským národnostiam. O dva týždne, 29. septembra, bolo otváranie snemu: a vtedy v svojej trónnej reči panovník tak hovoril o „búrení“, že to bolo schválením ministrovej varadínskej reči.

„Aby mohol neobmedzene, mimo zákona, zakročiť proti nemaďarským národnostiam“ — prečo?! Preto, že pridŕžali sa svojej reči? Na pr. v tých mnohých tlačových procesoch proti nám Slovákom nedokázali nám inšie, ako že pridŕžame sa svojej reči, to jest chceme zostať Slovákmi. V 19. storočí už i najzaostalejší, od svojho kmeňa odtrhnutý zástup ľudu ťažko by bolo bývalo tak odlúčiť od sveta, že by aspoň v jednotlivcoch jeho nezobudil sa národný cit a oddanosť k materinskej reči. Hovorím, ani v toľkých tlačových procesoch nemohli nám inšie dokázať. A ministerský predseda uhorský preto by bol potreboval splnomocnenia zakročiť proti nám neobmedzene, mimo zákona?! Panovník slovenskú vernosť, statočnosť pokladal za „búrenie“?

Stav náš bol čo deň ťažší. V stoliciach orgány administrácie načúvali, čo hovoria peštianske noviny, a v tých až hučalo: „panslavizmus“, „protivlastenecké snahy“! Pre Slováka prejaviť slovenský cit, usilovať sa po slovensky prečítať niečo v druhej polovici 19. storočia a na začiatku 20-ho bolo najprirodzenejšou vecou, a tu vyhlasovalo sa to za snahu proti vlasti namierenú. Áno, ak v meste dvaja-traja gymnázisti náhodou zišli sa v byte jedného z nich a tam spolu prečítali si slovenskú báseň, z toho „pre tajné slovenské spolky“ hneď začala sa inkvizícia, a peštianske noviny „zhrozené“ oznamovali, čo to bolo zas tam a tam. Veľmi charakteristické je, čo sa stalo s knižnicou Matice Slovenskej, rozpustenej 1875-ho roku. Knižnicu s ostatnými zbierkami zrušeného ústavu nechali v Turčianskom Sv. Martine zatvorenú vyše 25 rokov a 1901-ho preniesli ju do Pešti. Odtiaľ minister školstva dal knižnicu i s ostatnými zbierkami matičnými ako štátny depozit stoličnému muzeu do Nitry. Tam najprv prijali všetko vďačne, pokladali ho pre stolicu za vyznačenie; podžupan prípisom svojim (14. aug. 1902) „radostne“ oznámil vec správcovi stoličného muzea. Ale onedlho v Nitre začali sa desiť. „Tí istí, ktorí s vďakou prijali udelenie, začali cítiť obavy. Hovorili, že by škodilo vážnosti stolice, keby sa v Nitre utvorilo slovenské muzeum, a knižnica Matice Slovenskej nakazí naše obecenstvo, začínajúce sa maďarčiť…!“^[179] Taký bol osud slovenskej litery, slovenského písma, slovenskej knihy!… A zemianstvo slovenské? O jeho hynutí bude rozprávať historia. Keď v prvej polovici 19. storočia dalo sa do služby maďarizácie (najmä v stoličnej administrácii!), tým ostalo bez ideálu, a začalo hynúť. Tratilo majetky. Už roku 1884 v Trenčianskej stolici zo 153 virilistov bolo 95 Židov, v Orave zo 48-mich 37 Židov.^[180] Na dedinách slovenských notári, poštári napospol Židia — a preto Židia, že stáli v službe maďarizácie… Mohol tu nehynúť ľud?

V politickom práve Uhorska nebolo rozdielu medzi Maďarom a Nemaďarom, rozdiel bol len medzi zemänom a nezemänom; ale zato skôr váha Slovákov viditeľná bola vždy vo všetky časy. V 17. storočí Imricha Thőkőliho preto nazvali „slovenským kráľom“, lebo Slovákov mal okolo seba a v účinkovaní svojom opieral sa na Slovákov. V Trenčíne v 16. a 17. storočí v remeseľníckych cechoch nesmelo sa hovoriť „po uhersky“ pod pokutou 4. denárov — len slovensky a „moravsky“.^[181] Alebo ešte i na začiatku 19. storočia Slováci mali značenie i vo veciach takejto životnej povahy, na pr. Ď. Fejér¹² v maďarskom vydaní Hübnerovho Lexikona (1816 — 7) pod heslom „Magyarország“ zaznačil o Slovákoch, podľa Schwartnera,^[182] že „beda maďarskej a nemeckej dedine, v ktorej sa oni zahniezdia, lebo ľudí inej národnosti vydusia.“ Pre ich príčinlivú, podujímavú povahu Ján Csaplovics^[183] zas nazval Slovákov „Angličanmi Uhorska“. Toto dávno bolo: ale potom ešte i na konci storočia, keď, najmä podľa úradnej štatistiky, bývalo nás čo deň menej, roku 1896-ho, v Pallasovskom Lexikone maďarskom sídla Slovákov v krajine udané sú nasledovné: „V srdci krajiny, okolo Pešťbudína hore po Ostrihom a Novohrad, nadol smerom k obciam Piliš a Alberti Slováci rozkladajú sa ostrovmi málo súvislými. Podobné väčšie územia slovenské, ale osihotené, sú i na Dolnej zemi, v okolí Sarvaša, Čaby, Bánhedeša, Naďlaku. V Báčke majú sídla pri Dunaji, a jednotlivé drobné slovenské fľaky sú i v Brezine (Nyirség), v stoliciach Boršodskej a Hevešskej. Na ľavej strane Dunaja od Prešporka po Ungvár nasleduje veľká masa Slovákov („a tótok nagy tőmege“), v ktorej jest niekoľko väčších ostrovov nemeckých, ako v okolí Nemeckého Pravna, Kremnice a Bystrice, v Hornom a Dolnom Spiši, ale Maďari sú medzi Slovákmi len v miznúcom chatrnom počte rozsypaní.“^[184] Hovorím, ešte i roku 1896-ho i podľa takého stručného opisu tak zavážili sme v krajine. Ale v tom istom článku Pallasa, na základe štatistiky z roku 1893-ho, už vykazujú, že vo všetkých stredných školách krajiny bolo 45.930 žiakov, a to Maďarov 33.853, Nemcov 6292… Slovákov 1504. (A z tých, kým prešli všetky triedy, koľkí zostali Slovákmi!?) Z učiteľských ústavov vyučovacou rečou bola nemecká ešte v štyroch, v jednom maďarská a nemecká, v jednom maďarská a rumunská, v piatich rumunská, v jednom srbská — a slovenská ani v jednom… Mohli sme my existovať takto v tejto krajine?

A v takomto stručnom spise nemožno náležite ukázať, aký tu bol život. V 1840-tych rokoch veľký človek Štefan Széchényi písaval, hovorieval, s celým ohňom svojej duše konal proti prúdu, o ktorom vedel, že je skazonosný, ale — márne. Pozdejšie Széchenyimu podobný zjav bol Ludvik Mocsáry — no, či mohol vykonať niečo proti šovinizmu maďarskému, proti megalománii? Takrečeno vytvorili Mocsáryho zo snemu, jeho, takého vážneho človeka, predsedu strany! Nebolo v krajine maďarského okresu, ktorý by ho bol chcel voliť; napokon stal sa vyslancom rumunského okresu sedmohradského… Ako hynuli sme my, v krátkom polemickom spise, ťažko objasniť; ale možno si predstaviť, čo robil s ľudom naším štátny stroj, keď takýto bol duch krajinskej správy…

Áno, 1910-ho roku v Amerike pri popise obyvateľstva v samých Spojených Štátoch bolo už 700.000 Slovákov.

IV

Inštruktori, ktorých mal hodne, zaopatril Iványi i výpismi zo slovenských novín, aby sa mohlo dokázať, že na Slovensku od 1918-ho je nespokojnosť. Pán Iványi cituje teda žalobné slová z článku Andreja Hlinku, Martina Rázusa.¹³ Lenže tie žaloby súvisia zväčša s hospodárskym položením, a ktože by nevedel, že hospodárske položenie teraz je ťažké na všetky strany? Ja nepokladám za potrebné vysvetľovať ani to, z čoho je ten nedobrý stav. A ináč veď poznáme i ľudskú povahu. Z rodinného života, z domácnosti vôbec počuť i trpké slovo, ale z toho utvoriť si správny úsudok nebolo by možno. Členovia rodiny, ktorí dnes i žalovali sa jeden na druhého, už zajtra ako šťastní ľudia môžu si pozrieť do očú — už nieto príčiny žalovať sa, oni si už rozumejú. Pritom stanovisko pána Iványiho je také, že podpory podeň z dnešného pomeru Čechov a Slovákov nenájde. Áno, tomu, kto predstavuje také maďarské stanovisko, ako pán profesor Iványi, veru nie je radno načúvať, čo hovoríme my Slováci, ako sa žalujeme. Kto ešte i dnes tak myslí, ako pôvodca spisu „Felsőmagyarországról“, pre toho je radnejšie nenačúvať a nezapisovať si žaloby Slovákov, ale neraz i zapchať si uši, aby nič nepočul. Lebo všetko, čo u nás ešte i dnes budí žalobu, je následkom stavu, v ktorom sme boli do 1918-ho roku, tej politiky, ktorú pán Iványi ešte i dnes zastáva.

V treťom roku bachovského panovania, 1852-ho, Michal Tompa¹⁴ už napísal svoju báseň „A gólyához“ (— Bocianovi) a v nej bolestne hovorí: „Zle s nami — hynieme.“ Ale, hoci mal príčinu žalovať sa, čože jeho dvojročná smutná skúsenosť z kalvínskych dedín gemerských^[185] v porovnaní s tým, ako Slováci hynuli do 1918-ho od 1790 — 91-ho! Michala Tompu, maďarského kalvínskeho kňaza v Behynciach alebo v Kelemíre, neinkviroval ani bachovský úradník, ani cirkevný predstavený, v akej reči vedie matriku, v akej reči káže v kostole a dáva učiť v škole. Nestareli sa u nich veru ani do toho, v akej reči ozýva sa v noci ich hlásnik. No tam, v Gemerskej stolici, od Behyniec a Kelemíra na sever, ináče nie ďaleko a len o 30 — 40 rokov, aké veci diali sa už v slovenských obciach! Seniorálny inšpektor^[186] na dištriktuálnom konvente „vlastenecky“ mohol sa chváliť, že jedného slovenského kňaza on tak dlho prenasledoval, až vohnal ho do samovraždy,^[187] a s druhým naložil tak, že ten i s rodinou svojou mrel hlady.^[188] Gemerský inšpektor pochválil sa na tom konvente ešte i tým, čo vykonal tretiemu kňazovi, ako národovcovi slovenskému. Zo zvolenského seniorátu mičinský farár Bohuš Laciak¹⁷ ešte v mladom veku umrel tak, že to bude spomínať história. A čo bolo s ideálnym Danielom Laučekom,¹⁸ ktorého superintendent Czékus neľudsky a brachiálne dal vyhádzať z fary, to v krátkosti nedá sa rozpovedať. Keď slovenská väčšina preddunajského dištriktu nedala sa zlomiť ani pri najväčších výčinoch maďarizácie, zvolali synodu (mali po ruke „najústavnejšieho panovníka“!), ktorá 1894-ho roku novým podelením dištriktov potrhala slovenskú väčšinu dištriktu preddunajského. V katolíckej cirkvi biskupi nemohli sa tak dávať do služby maďarizácie, ako v cirkvi evanjelickej inšpektori, jednako aké desné budú v slovenskej histórii mená biskupov Ipolyiho, Bendu, Párvyho a Radnaia! Černovú spomínal som predošle; Jozef Martinček,¹⁹ príkladný kňaz bansko-bystrickej diecézy, zachránil sa len útekom za oceán. Mladí ľudia, vychovávaní v seminároch za kňazov, mali mučenícky život, ak priznali sa k slovenskej národnosti. Už v 1880-tych rokoch s Macvejdom a Svobodom, výtečnými, príkladnými učiteľmi bytčianskymi, cirkevná vrchnosť naložila tak, že ich údel stal sa odstrašujúcim pre mladých ľudí, pripravujúcich sa za učiteľov…^[189]

Na začiatku 19. storočia Martin Schwartner dobre poznal pomery v Uhorsku, a 1809-ho ešte napísal o Slovákoch, že medzi obyvateľmi krajiny oni majú najviac spôsobnosti šíriť sa.^[190] A vtedy už hynuli, dávno hynuli Slováci. Za času Schwartnerovho už viditeľné bolo, že my veru vlastne máme straty i z kolonizácie dolnozemskej.^[191] Kde Slováci rozsypano, v chatrnejšom počte dostali sa na Dolnej zemi medzi cudzie elementy, tam, prirodzená vec, národnostne zanikli. Predtým ťažko sa im žilo a veľmi hynuli najmä v 16. a 17. storočí, za času tureckého panovania. Z bývavalého Horného Uhorska, zo Slovenska, vláčili Turci ľudí po tisícoch a predávali ich na trhoch Malej Ázie, nemeckí žoldnieri tu vystrájali svoje mrzké kúsky na účet obyvateľstva.^[192]

„Zle bolo — hynuli sme…“ My veru rozumieme Tompovým slovám. Potom nedobre bolo Slovákom i v 18. storočí a od polovice 19-ho pri nemilosrdnej maďarizácii! Ľud utekal nám do Ameriky. Ale najhoršie bolo, že slovenskí rodičia, sužovaní v záujme maďarizácie, už v 1880-tych rokoch odvrátili sa od maďarčiacej školy a takrečeno prestali dávať synov do nej.^[193] Z toho nasledovala potom duchovná i materiálna skaza.

A pán profesor Iványi, nepomysliac si, že jemu, pri stanovisku, aké zaujíma, bolo by radšej nespomínať našu minulosť, ku koncu svojho spisu až rozpálený usiluje sa ukázať, aký nedobrý je teraz život na Slovensku. Bijú vraj do očú nepracujúce fabriky, devastované a nanovo nevysadené hory, prázdne nádražia, okolo sťahujúce sa, hladujúceho slovenského ľudu zástupy až presýteného českého úradníctva. (Str. 19, 20.)

Veru, nepomyslel si, čo hovorí. V čomkoľvek ukazoval by sa u nás od 1918-ho roku nedobrý stav, príčina toho je jedna, spoločná. Maďarská politika zpred roku 1918-ho, škola. Slovenských chlapcov, ak prezradili niečím, na pr. čítaním slovenskej knižky, že nechceli by sa poddať maďarčeniu, bez milosrdenstva vytvorili, vyhodili zo školy, a minister školstva ustanovenie školskej správy jemu predostreté dôsledne doplnil tým, že do iného ústavu školského v Uhorsku patričný prijatý nemôže byť a keby si z cudzozemska doniesol vysvedčenie alebo diplom, v Uhorsku to platnosti nebude mať. Takto prišlo sa k tomu stavu, že mladé pokolenie slovenské takrečeno prestalo študovať. Rodičia odvrátili sa od takých škôl, a tak to trvalo nejakých 30 — 35 rokov. Do štátnej služby Slováka neprijali. Áno, slovenskej materin syn nemohol byť ani strážnikom pri železnici. A hynuli sme tak, že keď víťazi svetovej vojny urobili poriadok v Európe, pri organizovaní československého štátu našlo sa učených, vyštudovaných ľudí slovenských len veľmi málo. Čechom dostalo sa zaplňovať všetko. Čechom pripadla všetka ťarcha. A Slovák veru rád mal školu, rád sa učil. Ešte v prvej polovici 19. storočia väčšina katolíckeho duchovenstva v Uhorsku bola zo synov slovenských rodičov.

*

Prečo hnevať sa tu na Čechov tak, ako hnevá sa Bela Iványi? On hnevá sa tak, akoby príčinou veľkej premeny boli tu Česi, akoby bez nich ešte i dnes po maďarsky učili v škole i najostatnejšej dediny slovenskej. V hneve takom pán Iványi prevzal do svojho textu i zápis toho francúzskeho cestovateľa z roku 1308: „Omnes Bohemi sunt magni et subtiles fures — non sunt bellicosi.“ (Všetci Česi sú veľkí a zruční zlodeji — nie sú bojovní.) Nuž zápis je takej povahy, akoby milého cestovateľa v Prahe v nejakej nočnej miestnosti pre mrzkosť, ktorej sa tam dopustil, boli ubili — on potom zo zlosti hovoril. Ináče maďarskému profesorovi, ktorý pre kultúrny život maďarského národa takú dôležitú vec zná z minulosti Šároš-Pataku, azda ani nesvedčilo by sa takto hovoriť o národe Komenského.

Zápis je takej povahy, že mohol pochodiť i z nemeckej informácie. Vtedy, 1308-ho roku, ešte bola živá pamiatka Otakara II., Nemci ešte neboli zabudli, aká ohrožená bola hrdinským kráľom českým ich moc. Nejaký nazlostený Nemec roku 1308-ho veľmi ľahko mohol povedať cudziemu cestovateľovi podobné slová. Ale môže sa to opakovať z príležitosti udalostí 1918-ho roku?

Zle hovoriť o Čechoch pre 1918-ty rok nie je odôvodnené. Veľká premena 1918-ho roku bola už veľmi jasne vysvetlená i po maďarsky, v Budapešti, 1923-ho. Ktože by nevedel, že v Uhorsku rečou verejného života bola latina ešte i na začiatku 19. storočia? A keď z času národného precítenia maďarského zavrhli latinu „a na jej miesto — napísal Zoltán Szász²³ — usiloval sa postaviť všade maďarčinu, z protestov inorečových más veľmi hlasne vychodil na svetlo tragický fakt, že Uhorsko je vlastne nie maďarská, lež maďarská, nemecká, slovenská, ruská, rumunská a srbská krajina… Najlepší mužovia maďarskej emigrácie po 1849-tom roku… i pochopili význam chýb, vykonaných pred revolúciou i po nej, a koncepcia, ktorú v svojom vyhnanstve vypracovali v duchu opravdu demokratickom i počítala s faktom, že Uhorsko je, možno povedať, narodený medzinárodný štát… Sotva je na zemi nie morami ohraničenej krajiny, ktorej ohrady by natoľko boli prírodou postavené, ako hranice starého Uhorska, obkľúčeného oblúkom Karpatských hôr a líniou Dunaja-Sávy alebo Dunaja-Drávy. Horo a vodopisnou mapou našej vlasti od storočí i bolo okúzlené maďarské povedomie, väčšmi nežli o svätej korune a teoretickými konštrukciami historického práva. Nazdávali sme sa, táto prirodzená hranica je našou zemepisnou zlatou bulou, ktorú sám boh vpísal na tvár našej planéty! Ale, žiaľ bohu, zem sotva má druhého priestoru, ktorý by styčnými liniami toľkých národov bol krížom-krážom tak popretkávaný, ako táto pekne zaokrúhlená, akoby hradmi ohraničená krajina. Národopisná mapa Uhorska, nedbajúc na horo- a vodopisnú mapu, čiastky svoje temer všade prepúšťa cez hranicu a ukazuje nám celé iné jednoty, nie také, aké sú označené horami a vodami karpatského bazina. Najmenej sto rokov tomu, čo trval boj medzi dvoma mapami, ony viedli i veľkú maďarskú bitku svetovej vojny. Wilsonove ustanovenia zaujali sa za národopisnú mapu, k jej prospechu postavila sa dohoda v zmluvách, uzavretých s národmi nami hraničiacimi, a víťazstvo tak konečne veru jej pripadlo. Protiva týchto dvoch máp je prapríčinou 1918-ho prevratu.^[194]

Výklad hlbokého zmyslu, vážny, vecný. Spojenie bývalého Horného Uhorska s Moravanmi a Čechmi bolo najprirodzenejším riešením.

Zoltán Szász to takto vysvetlil už roku 1923-ho, a Bela Iványi v neodôvodnenom svojom hneve ešte i 1933-ho ubližuje Čechom.

Akoby na spečatenie Szászovho výkladu najnovšie po maďarsky a v štúdii literárno-historickej už mohli sme čítať o bývalom Hornom Uhorsku takéto osvedčenie: „Tento kus zeme, ktorý na kraji veľkého slovanského priestranstva je dlhým úzkym pásom, nebol nikdy samostatným maďarským kultúrnym územím.^[195]

V

Predošle ku koncu svojho spisu, ako mienku vážnych ľudí tamojších, spomenul som, že v Uhorsku o 10 — 12 rokov v živote o Trianone nebude ani reči. Najmladšiemu pokoleniu už ani dnes nezáleží na veci Appoňovcov, čiže na cestovaní a deklamovaní o Trianone. Na toto pán Iványi až tuhým hlasom odpovedá, že kým na území ich okyptenej krajiny „čo len jeden Maďar bude žiť, ani na chvíľku neprestane boj a borba proti Trianonu, vedená všemožným spôsobom“.

A ja roku 1930-ho nepokladám za vážnu vec takúto odpoveď. Akoby to ani neboli v Maďarsku písali. Veď vezmime do ruky vážny časopis maďarský — čože nájdeme v ňom o tejto veci?… Ozaj, akoby Bela Iványi ani nežil v Maďarsku, akoby 1930-ho mne nie v Maďarsku bola písaná takáto odpoveď.

Ako hovoril, ako písal a ako padol do zúfania gróf Štefan Széchenyi pre politiku Kossuthovcov pred 1848-mym a v 1847-mom, ja nemohol som neupozorniť Iványiho v svojej predošlej odpovedi. A dnes v peštianskych i viedieckych vážnych spisoch alebo rečiach meno Széchenyiho prichodí už tak, ani čoby sa bolo stalo heslom. Bolestne hovoria o minulosti: „Széchenyiho neposlúchol nikto — v tom bolo tragikum národa…“^[196]

Hneď na začiatku novembra 1918-ho v Budapešti vydali takéto vyzvanie k maďarskej inteligencii: „Staré Uhorsko sa zosypalo… Viac bojov si nežiadame. Oproti bratským národom nemáme viac nijakých nárokov… Veď ktože by mohol byť slobodný tam, kde neslobodný je jeho sused…?“ Vyzvanie podpísali asi 140-ti — zväčša spisovatelia, profesori, umelci. Boli medzi nimi takí, ktorí už pred vojnou boli začali v takomto duchu hovoriť. Účinku ich ohlas nemal ani teraz. Veľká väčšina ešte nestihla rozhľadieť sa, v závratné dni zosypania starej budovy nemohla povážiť, aké je to položenie. Jednako, podvracajúc Iványiho, ja predošle mohol som citovať na pr. vyznanie Alberta Berzeviczyho,²⁴ ktorý už 1922-ho napísal, že „maďarská politika roku 1848-ho nevedela o význame národnostnej otázky, a tým podstatne prispela ku spôsobeniu katastrofy.“^[197] A taká charakteristická vec, keď dnes už a s akým dôrazom hovoria: „Nazpäť, nazpäť k Széchenyimu!“ K tomu Széchenyimu, ktorý 1848-ho ubolený padol do zúfalstva, vidiac, že národ jeho ide voslep za Kossuthom. A tí, čo dnes v Maďarsku takto vyučujú národ, tí teraz i Gőrgeva, v rokoch 1848 — 49 Kossutovho protivníka, narádzajú k Széchenyimu mládeži za ideál. Alebo: správa štátu po rok 1867 proti nemaďarským národnostiam najvýstrednejšia bola za Bánffyho ministerstva, a teraz čo možno počuť, čítať? Politiku Dezidera Bánffyho, ktorú ešte nedávno zvelebovali ako „politiku silnej ruky“, dnes spomínajú ako „nešťastnú“.^[198] „Aby maďarský štát mohol byť opravdovým národným štátom — chvastal sa Bánffy v svojom spise o národnostnej politike^[199] — potrebuje voliť a upotrebovať prostriedkov, ktoré istotne privedú k cieľu;“ a teraz o tom vravia, že je nerozmyslené, neopovážlivé napodobňovanie toho pruského: „Wo Macht, dort Recht.²⁵“^[200] Na pr. v tlačových procesoch u nás Slovákov vtedy, v rokoch 1895 — 1899, tak odsudzovali spisovateľov, že redaktorom, publicistom byť bolo ozaj ťažko, ale dnes už v maďarskej reči môžeme čítať o Bánffyho vláde, že odsudzovaním (v tlačových procesoch) vychovala len „martýrov“.^[201]

A keď takéto veci vieme o Maďarsku, či sa môže za niečo vážneho pokladať Iványiho na mňa adresovaný spis?

Minulého leta umreli Benedik Jancsó²⁶ a Gregor Moldovan²⁷, mužovia sedmohradskí. Jancsó písal veľké štúdie, veľké knihy o rumunskej otázke, a o Moldovanovi teraz, po smrti, mohli sme po maďarsky čítať: „V deväťdesiatych rokoch minulého storočia napísal celú hromadu politických brožúr, ktoré dnes zvláštne účinkujú, lebo predpovedali budúcnosť, ktoré však — ako i knihy Benedika Jancsu — vtedy nikto neprečítal… Z niekoľkých brožúr Gregora Moldovana možno vidieť chyby uhorskej národnostnej politiky…, chyby, z ktorých vyšli Okyptené Uhorsko a Veľká Románia.“ A čítali sme to v mesačníku „Magyar Szemle“,^[202] kde predsedom redakčnej rady, ako vidno z titulného listu, je ministerský predseda gróf Štefan Bethlen, a článok napísal s minulosťou Sedmohradska znamenite oboznámený Zsombor Szász. „Maďari — úprimne vyznal Szász — ako Gregor Moldovan povedal, nový ústroj štátny (1867-ho) nie tak založili, ako naučenia minulosti predpisovali… národnostný zákon bol hybridným dielom… Napokon zostal neuvedený do života.“ Cituje Szász o Maďaroch i najpríkrejšie slová Moldovanove, potom dokladá: „Jeden zo dvoch spisovateľov (Jancsó) bol Maďar, druhý Rumun… Obidvaja ukázali skazu, ktorá mala prísť, ale my nepočúvali sme ani jedného…“

V maďarskej literatúre dnes už silne javí sa takýto duch. Ondrej Ady, ktorý rád ujíma sa a vedel sa ujímať potlačovaných, práve teraz začína mať silné účinky v duchovnom života maďarskom. Ten Ady,²⁸ ktorý v nejednej svojej básni podával ruku nemaďarským národnostiam. Pred dvoma rokmi, 1928-ho, „všeobecná maďarská mládež“ usporiadala „Adyho slávnosť“. Magyar Szemle minulého leta v literárno-historickom článku citovala z národnej piesne mladého básnika Eugena Szentemreiho: „Príďte, bratia moji, povedzme novú modlitbu, neopakujme viacej bez ducha tú starú, ktorá, hľa, k tomuto nás doviedla.“ Druhý pozoruhodný básnik mladého pokolenia, Attila József,²⁹ osvedčil sa takto: „Prepadlo tisíc rokov. Keď prepadlo, prepadlo — nebudeme ich už vyhľadávať. Nestačíme — čas rýchle uchodí… Nových tisíc rokov bude pre nových Maďarov.^[203] Novým Maďarom, Maďarom novej tvári, prihovára sa v novej básni i Dezider Győry: „… premenené smutné tváre, ktorí trpíme za viny otcov.“

Mladí hovoria o vinách otcov, dovolávajú sa „nového slova“, „novej šaty“, „novej duše“, a Iványi vtedy napíše, že i posledný Maďar bude chcieť borbu pre Trianon.

Nie, 1930 — 31-ho roku už nejde tak hovoriť. „Revidovanie našich stanovísk, novými okolnosťami vyžadované nové hospodárske, štátne ustrojenie, nové literárne a umelecké ciele, úmysly utvoriť maďarskú ideológiu charakterizujúcu čo deň hlasnejšie reformné pohyby mládeže.“^[204] Vôbec v literatúre vážne spomínajú spoločenskú reformu: pozdvihnutie nižších tried, rušenie triednych rozdielov a utvorenie jednotnej spoločnosti maďarskej. Možno už čítať i o snažení, ktoré maďarské vzdelanie chce mať samostatnejším. Žiadajú i odlúčenie od kultúrneho kruhu germánskeho. Duch literatúry začína byť vôbec taký, aký je duch mladého pokolenia. Dezider Szabó, Žigmund Móricz stali sa všeobecne obľúbenými spisovateľmi. Minulosť so bolestne spomína.^[205]

Veľmi výmluvná je i príhoda Pázmándyho. Dionýz Pázmándy, vo verejnom živote maďarskom toho mena už tretí, totiž váženého maďarského politika z rokov 1848 — 49 syn a staršieho Dionýza vnuk, v peštianskych novinách „Mai Nap“ s odvolaním sa na môj spis „O bývalom Hornom Uhorsku“ podal taký článok, že žalovali ho „pre potupenie maďarského národa“. Ale súd — veľmi pozoruhodná vec! — 30. apríla 1930-ho oslobodili obžalovaného. Fiškus zapeloval výrok, no vyšší súd v novembri nacelkom oslobodil Pázmándyho…

Nového ducha nielen hlásajú — účinky jeho sú už viditeľné.

VI

A „nové“, ktorého potrebu tak cítia a spomínajú v celej krajine, je veľmi želateľné v krajinskej správe. „Chorá krajina!“ neprestajne ozýva sa na sneme, v časopisectve a na všetky strany vo verejnosti. A krajina je chorá i preto, lebo od 1918-ho rečnili, deklamovali, cestovali hore-dolu za hranicou — doma poobzerať sa nemali kedy, nestačili. Nový duch, nový smer stal sa tu veľmi potrebným v správe krajiny.

Lanskej jari na zhromaždení malých gazdov v Szegszárde Ján Papp upozorňoval vládu, že hroziaca skaza gazdovskej spoločnosti môže razom zničiť všetku prácu desaťročnej konsolidácie. Jozef Gróf k tomu akoby sa bol ponáhľal doložiť: „Chorej krajiny lekármi boli by poslanci a ministri, ale u nás sú chorí i lekári.“ Peštianske noviny 1. mája písali, že v krajine 33 procent poľno-hospodárskych robotníkov sú bez práce. Ja pamätám zo svojej mladosti, zo 60. a 70.-tych rokov minulého storočia, koľko gemerských Slovákov chodilo včas žatvy do roboty za Tisu: to je, tam roboty toľko bývalo, že tamojší ľudia nedostačovali, potrebovali pomoc z horných krajov. A teraz, od 1918-ho, tam, za Tisou, v tých úrodných krajoch, už nieto dosť roboty ani pre tamojších, domácich ľudí! Čo je to? Ako je tam možný takýto stav? V peštianskych novinách sme čítali, že deputácia nezamestnaných z Čongradskej stolice bola u ministra poľného hospodárstva, a hneď zatým v Pešti udalosťou dňa bola demonštrácia nezamestnaných pred parlamentom. A bieda je omnoho všeobecnejšia — rozprestrela sa nielen na robotnícku triedu. Keď 1. mája vlani noviny v úvodných článkoch písali, koľko poľno-hospodárskych robotníkov je bez práce, vtedy, v ten samý deň, na sneme ozývalo sa: „Dedinským kňazom a učiteľom treba zebezpečiť, aby mohli vyžiť!…“ „Po peštianských uliciach — čítalo sa v novinách — prechádzava sa mnoho hladných ľudí. Iste, čo deň ich je viacej…“ „Šiesti inžinieri a šiesti bývalí oficieri vojenskí zametajú v Pešti ulice.“ (3. IV. 1930)^[206] V záujme poľného hospodárstva „Pesti Napló“ 28. júna (1930) naliehave písali: „Nie almužny, maďarskí hospodári potrebovali by tržišťa… Oni majú úrody, i zachránia ju; ale chceli by ju predať. Bolí ich srdce, keď im pšenica príde na licitáciu, keď im zemiaky, ovocie, víno pred očima vyjdú na vnivoč. Stvorte im tržište doma, v cudzozemsku, po celom svete. Taká malá je táto krajina, a nevie zriadiť ani ju?… Nie sme dosť inteligentní pochopiť, že hrozí nám posledná hodina?“ Toto v záujme poľného hospodárstva bol novinársky článok, a o položení priemyslu a obchodu o deň skôr na sneme Pavel Sandor takto hovoril: „Malý priemysel hynie, veľký priemysel je v rukách bánk. Obchod stratil úver. Každý hovorí, že do záhuby vedú krajinu.“ Vo vyššej snemovni vtedy gróf Ján Hadik,³¹ kritizujúc výkony ministerstva kultu, upozorňoval: „Nechajte luxus a nerozhorčujte ľud, ktorý žije v najväčšej biede.“ Položenie ešte v horšom svetle predstavuje sa tým, že luxus veľmi spomína sa i v takomto zmysle: „Dnes by sa sotva našiel taký ministerský úradník, ktorý nechodí na aute… V salónovom vozni idú na poľovačku, a autá vezie osobitný nákladný vlak.“ Alebo: „Dnes status ministerství je väčší, ako bol 1914-ho. Počet vysokých úradníkov vzrástol s 213-tich na 348-mich. Povýšenie platov je ešte nepomernejšie.“ S týmto v súvise spomínajú takéto veci. „Pre množstvo penzistov zdražela pošta, železnica a všetko, čo je v rukách štátu. Výdavky ôsmich štátnych výkonov činia 502.4 miliony (pengő) a z toho na osobitné príslušnosti ide 140.9 milionov a na penzistov 80.6 milionov, spolu teda 221.5 milionov (pengő), čo činí 44 procenty všetkých výdavkov.“^[207] „Viac než štvrť miliona ľudí žije zo štátneho chleba!“ Pri štátnych železniciach počet penzistov, vdov, sirôt je väčší, ako v aktívnej službe postavených. A v novinách plno i takýchto vecí: „N. N., úradník pri policii, zmizol s úradnými peniazmi“; „X Y, kapitán policie, falzifikoval listiny“; „s veľkou sumou peňazí zmizol jeden z hlavných úradníkov…“; „v ministerstve honvédstva trvá vyšetrovanie pre panamu pri dovážaní konského krmu.“ (30. IV., 1930.) Niekedy nieto dňa, že by v novinách nebolo takýchto vecí, a predtým v Uhorsku to nebývalo takto. Chytajú i bankových direktorov a dávajú do väzenia. (V júni 1930 nepekná vec Garanciovej banky.) Množstvo samovrážd je hlavne z núdze. Maliar Alexander Remsey v júni hodil sa do Dunaja z mostu, a predtým zmárnil sa mu brat.

Ale najdesnejší je ten zadunajský stav. Tam predovšetkým veľmi a súrne bolo by treba ratovať ľud! Na konci 1929-ho roku desná zvesť išla zpoza Dunaja po krajine. Vykladali, ako hynie tam maďarský ľud. Pre takzvané jednodetstvo. Už môže sa povedať — tak písali — že za Dunajom každý rok vymrie jedna dedina. Za 16 rokov v mnohých obciach ubudlo po 100 — 200 duší. Do cudzích rúk prechodia zeme zadunajských Maďarov. Dnes tam už nieto takej stolice, v ktorej nebolo by sa ujalo jednodetstvo. Najnebezpečnejšie je v Baraňanskej, Tolnianskej, Šomodskej, ale onedlho v tom istom stave budú i stolice Železná, Vesprímska, Belehradská, v ktorých všade šíri sa už vo veľkej miere.^[208] „V Zadunajsku sú dediny, kde Maďari už zanikli, a také kraje, v ktorých apaticky a nateraz nezastaviteľne ide sa do zaniknutia. Na mieste, kde Maďari vyhynú, nastane prázdnina, alebo osadia sa Nemci. Nuž a keď za Dunajom odpadnú tri stolice, ostatné či môžu sa zachovať pre zadunajské Maďarstvo? A keď odpadne Zadunajsko, či sa Maďarsko môže zachovať pre Maďarov? Najmä keď mor chytá sa už i medzi Dunajom a Tisou… V krajoch jedných a druhých je teda dnes už len taký rozdiel, aký býval na vojne medzi fronty: na jednom mieste je prestávka, ale vcelku jednostajné hynutie.“^[209] Zhrozený prepisuje človek takéto slová. Ale z Pešti do Paríža, odtiaľ do Ženevy, zas do Londýna alebo Ríma bolo treba chodiť; doma zhromaždenie za zhromaždením — všade bolo treba povzbudzovať, rečniť. Kto, kedy by bol mohol pozorovať, čo sa deje na dedine, aký je tam život?!…

A tak i skôr, pred vojnou, kto by bol mohol v Uhorsku z takejto stránky pozorovať život dedinského ľudu za Dunajom alebo medzi Dunajom a Tisou? Množstvá ľudí bolo treba konať i kontrolovať maďarizáciu… V Hornom Uhorsku u Slovákov, počnúc od 1880-tych rokov, okrem elementárnej, už temer nechodilo sa do škôl. Rozumie sa, správcov kultúrnej politiky preto nebolela hlava. Ale teraz začína už byť veľmi krikľavým, že vlastne nedával synov do školy, okrem 6 — 12-ročných, ani maďarský ľud. Kto by neveril, nech len pozoruje rodinné mená školovanej triedy maďarskej. Miesty u tejto triedy ledva nájsť maďarského mena. Proboval som otvoriť úradný adresár z roku 1928-ho, a tam na pr. v ministerstve zahraničných vecí úradníci sa volajú: Minister Ludvik Walkó, splnomocnený minister Bela Procopius, hlavný konzul Aladár Steiger, ministerskí radcovia Ladislav Laimi, Otto Jankovich, Ladislav Jambrekovich, Pavel Danilovics, Ervín Morlin, poslaneckí radcovia Alfréd Nickl, Ján Csiszárik. Z riadkov, ktoré tam zatým nasledujú, bez udania úradného postavenia vypisuje mená: Eugen Cserenyei, Zoltán Gerevich, Eugen Miske-Gerstenberger, Štefan Winchkler, Karol Binder-Kotrba, Ferdinand Riedel, Karol Wolf, Zeno Franko, Ján Michálkovics, Ludvik Kuhl, Ján Vürnte, Fraňo Durugy… V „Századok“, orgáne Maďarskej historickej spoločnosti, hlavnejšie články písavajú: Anton Hekler, Imrich Lukinich, Jozef Holub, Elemír Mályusz, Fraňo Pátek, Valent Kuzsinszky, Ondrej Friedreich, Michal Kmoško, Jozef Herzeg, Anton Föglein, Ema Bartoniek. Predsedom Historickej spoločnosti je gróf Kuno Klebelsberg, redaktorom „Századok“-u Alexander Domanovszky. „Magyar Nyelv“, orgán Maďarskej vedeckej akadémie, rediguje Ján Melich.

Čo by sme sa kam obrátili, v kruhoch učenej triedy našli by sme napospol takéto priezviská. (A za nejakých 50 rokov ako maďarčili sa tu mená!) Je to desným dôkazom toho, že maďarský dedinský ľud a maďarské obyvateľstvo miest nedáva synov do škôl, a správcovia kultúrnych pomerov toho nevideli — iné ich zaujímalo a zaujíma.

VII

Bela Iványi až krikom chcel by rozhlasovať, aký to život na Slovensku. Bijú vraj do očú nepracujúce fabriky, prázdne nádražia, okolo ľudu, hladujúceho a sťahujúceho sa do Ameriky, zástupy sýteho českého úradníctva. (Str. 19, 20.) Nuž, popálil sa i tu. Čo by sme my mohli rozprávať o našich fabrikách dnes a pred dvanástimi rokmi! Na pr. v Turčianskom sv. Martine v celulózovej dielni, postavenej pred 25 rokmi, nedovolili začať prácu preto, že zakladatelia boli statoční Slováci, národovci slovenskí. Za príčinu čiže zámienku vymysleli si, že v rieke Turci, s ktorou fabrika súvisí, vyhynuli by ryby. Dnes má tu robotu 600 — 800 ľudí, a ryby veselo ukazujú sa i blízko brehu. Alebo železnice naše? Na nádražiach cestovateľom bije do očú nie prázdnosť, lež naopak, množenie budov, teda vzrast; vlaky sú značne dlhšie, nežli bývali do 1918-ho, a vo dne i v noci chodieva ich viacej. Premávka, ako život vôbec, stala sa živšou. Pán Iványi hovorí o hladujúcom slovenskom ľude a o sťahovaní do Ameriky. Nuž, hospodárska kríza, teraz taká všeobecná, nemohla obísť ani naše kraje, a jednako, prosím, poobzerajte sa len z okna nášho vlaku, koľko nových striech, nových domov, nových budov nielen po mestách, i po dedinách. Či v mestách, či v dedinách našich pred 1918-tym toľko nenastavalo sa ani za 50 rokov, koľko teraz za 10 — 12. V mestách pre robotníctvo nastavali sa celé nové štvrte. Chudobní ľudia pri štátnej a obecnej podpore stanú sa majiteľmi domov a na celom ich živote poznať potešiteľný pokrok. Ako sa i hovorí, začiatky bývajú ťažké, a život náš jednako rozvíja sa radostne. Tie nové strechy, či po dedinách, či po mestách, sú iste výmluvné. Na začiatku 1919-ho roku slovenské noviny a časopisy mali 14.000 predplatiteľov,^[210] dnes napočítalo by sa ich do 250.000. Román M. Rázusa, Svety, v decembri 1929-ho mohol byť vydaný naraz v 4. zväzkoch; román mladého Mila Urbana³² Hmly na úsvite roku 1930-ho vyšiel v 6400 exemplároch. (Prvý román Urbanov, Živý bič, za tri roky — od 1927-ho, mal štvoro vydaní.) Adama Šangalu, od Jégého,³³ máme už od 1923-ho roku v šiestom vydaní. O obecných knižniciach našich, založených i rozmnožovaných zo štátnych peňazí, s uspokojením rozprávajú v svojich obciach už i maďarskí spoluobčania naši: obecných knižníc maďarských jest u nás 607. Ale pozoruhodné sú i výsledky lanského (1930) popisu obyvateľstva. A charakteristický je prírast v pohraničných mestách i dedinách. Komárno naše má teraz 21.137 obyvateľov (1921-ho malo 16.551), Lučenec má dnes 15.500 (1921: 12.248). To jest z pohraničných obcí našej republiky nie žeby boli utekali, sťahovali sa do Maďarska — naopak, obyvateľom Maďarska videl sa život pokojnejším u nás. A z tohto je tiež naučenie. Naučenie také, že už veľmi treba v Maďarsku uviesť do stavu, pri ktorom život mohol by byť pokojný. Podkarpatskí naši bratia Rusi boli do 1918-ho roku zúboženejší i od nás, Slovákov: rozumie sa, majú krížov ešte i teraz, ale zato po novinách i nedávno niesli sa slová ich guvernéra Beskida o hospodárskom i kultúrnom pokroku obyvateľstva. Ich Užhorod má 26.246 obyvateľov (1921-ho mal 20.601), Mukačevo dnes 26.123 (1921-ho 20.865). Že do Ameriky od nás jednako mnoho ľudí odchodí, to má veľmi pochopiteľnú príčinu. Utekať do Ameriky naučili sa do 1918-ho roku.

Ale pán Iványi nerozmyslene spomína i „pluky českých beamtrov". Prirodzená vec, nový štát bolo treba rýchle organizovať, a u nás školovaných, učených ľudí bolo málo. Hynutie naše — nemôžem neopakovať — do 1918-ho za nejakých 30 — 35 rokov bolo už také, že rodičia takrečeno prestali dávať synov do škôl. Náš nový štát v severovýchodnej časti vyvráteného Rakúsko-Uhorska stal sa hneď životaschopným, ale to je zásluha našich českých bratov — oni mali možnosť zaplniť v novom ústrojenstve každé miesto. Z maďarskej strany spomínať tu českých „beamtrov“ nie je múdra vec. Len spomenúť to, už je čo najpochopiteľnejšie objasnené položenie Slovákov v druhej polovici 19. storočia a na začiatku 20-ho. Zaujímavými dátami možno ukázať, koľko učených ľudí bolo v Uhorsku zo synov slovenských rodičov ešte i v prvej polovici 19. storočia. (I do Záhrebu biskupi Alagovič a Haulik dostali sa od nás, a také vynikajúce zjavy duchovného života v tie časy, ako Kollár a Šafárik, boli tiež Slováci.) A po roku 1867-mom ako utvárali sa pomery! Onedlho už sme sa obávali, že z hornouhorských škôl nebude kňaza a učiteľa ani pre slovenskú dedinku.^[211]

To je tak, každej našej dnešnej biedy, každej našej žaloby príčinou je stav, v ktorom sme boli do 1918! Bela Iványi nerozumie, nechce rozumieť, vlastne nechce vyznať, čo to bolo v Uhorsku do 1918-ho roku.

My sme hynuli. Ale dnes už môžeme smele nosiť hlavu. „Život zmrzol, zmeravel!" vzdychol Tompa 1852-ho. U nás Slovákov, zmeravenie dlho trvalo — tu len taká veľká, svetová vojna mohla pomôcť. Dnes, chvalabohu, tempo nášho života je už iné. Zbystrelo. A, hlavná vec, máme školy! Toho leta 4. júna na pamiatku Trianona ja ráno išiel som na našu železničnú stanicu tešiť sa, aké zástupy žiactva prídu vlakmi z okolitých obcí turčianskych. (Vidieť to po našich mestách je vôbec hodno!)

Vývin vecí už môžeme pokojne očakávať. Mládež maďarská oduševňuje sa duchom Andreja Adyho — jeho meno napísala na svoju zástavu; nový smer, novú ideológiu po krajine už impozantný chór hlása; o bývalom Hornom Uhorsku po maďarsky je už statočne napísané, že ono tvorí kraj veľkého slovanského územia a „tento kus zeme nebol nikdy samostatným maďarským kultúrnym územím“.^[212] Ešte nedobrý stav je pomer Maďarstva so susednými štátmi pozdĺž hraníc — hospodársky škodný, kultúrne barbarský; ale z maďarskej strany minulého leta, v článku o návrate kráľa Karla, už dôležité prízvukovalo sa, že treba, aby sa pomer medzi Maďarmi a Rumunmi zakladal „nie na nenávisti, nepriazni, ale na dorozumení“, lebo „množstvo nitiek a Malá dohoda spája tieto dva štáty.“^[213] Chváliac politickú múdrosť takéhoto maďarského osvedčenia, my tiež, vzhľadom na naše susedstvo, na hranicu nášho štátu, hovoríme o československo-maďarských pomeroch, že je potreba, aby ich základom boli nie nenávisť, rancune, ale dorozumenie. A aby sa založil dobrý susedský pomer, tomu zo strany nášho štátu nebude prekážok. Za garanciu môže sa pokladať tak osobnosť nášho prezidenta, ako obozretnosť a neúnavná činnosť nášho ministra zahraničných vecí. Maďarskí spoluobčania naši pozdĺž hranice nebudú rušive pôsobiť — oni s nami odprvu v pokoji, uspokojeno žijú. I teraz v jeseni, keď prezident našej republiky chodil neďaleko od hranice, obďaleční naši spoluobčania maďarskí, ktorí nemohli ho vidieť, nemohli pozdraviť, viditeľnú žiarlivosť javili oproti tým maďarským spoluobčanom svojim, ktorí mali možnosť vidieť a pozdraviť prezidenta Masaryka.

Nie, na hranici z našej strany nebude zmätku. My s úprimným očakávaním pozeráme na tamtú stranu tejto našej hranice, k Budapešti, aby tam v živote i v správe krajiny čím viac ukazovalo sa toho nového, ktoré už tak horlive hlásajú.

(1931)

Poznámky a komentáre

1. Bela Iványi — maďarský historik, univerzitný profesor

2. Bálint Hóman — maďarský historik. Významnejšia historická práca Doba sv. Ladislava v Uhorsku, 1925.

3. Herodotos — narodil sa okolo r. 490 pred našim letopočtom, najstarší grécky historik

4. Sándor Kisfaludy (1772 — 1844) — maďarský historik

5. Andrej Dugonič (1740 — 1818) — spisovateľ, stredoškolský a vysokoškolský učiteľ. V románe Etelka, 1788 rozvíja ideológiu prijatú z Anonymovej kroniky. Román vzbudil odpor u slovenských vzdelancov, reagoval naň Juraj Rohoň.

6. Karol Zay (1797 — 1871) — uhorský konzervatívny politik, maďarizátor

7. Pavol Jozeffy (1775 — 1848) — superintendent, osvetový pracovník

8. Slovák som, aj keby som sedel na stolci Petrovom, zostanem Slovákom.

9. Alexander Kisfaludy (1772 — 1844) — maďarský historik a publicista

10. Augustín Trefort (1817 — 1880) — uhorský politik, minister kultu, prezident uhorskej akadémie

11. Citát z biblie.

12. György Fejés (1766 — 1851) — maďarský historik

13. Martin Rázus (1888 — 1937) — spisovateľ, ideológ a vodca Slovenskej národnej strany

14. Michal Tomka (1817 — 1868) — básnik

15. Bohumil Nosák-Nezabudov (1819 — 1877) — básnik, novinár, prekladateľ

16. Ján Konček (1833 — 1916) — národný pracovník

17. Bohuslav Laciak — ev. farár v Hornej Mičinej. Pre svoje národné presvedčenie musel opustiť Uhorsko. Zomrel v USA r. 1891.

18. Daniel Lauček (1846 — 1911) — dramatický spisovateľ, filozof, historik

19. Jozef Martinček (1855 — 1937) — kultúrny pracovník v USA

20. … majú medzi všetkými obyvateľmi Uhorska najviac sily rozmnožovania, alebo aspoň najväčšie, atraktívne majetky.

21. Henrik Marcali — maďarský historik. Zaoberal sa dejinami Uhorska v dobe arpádovskej a Jozefa II. V roku 1935 vydal dejiny Sedmohradska (Erdély története).

22. Ignác Acsády (1845 — 1906) — maďarský historik

23. Zoltán Szász — maďarský spisovateľ. Zaoberal sa kritikou spoločnosti. Jeho postrehy vyšli pod názvom A szerelem (láska).

24. Albert Berzeviczy — maďarský politik, historik a publicista. V Tiszovej vláde minister kultúry. Po r. 1918 sa venoval histórii Uhorska.

25. Kto má moc, má i právo.

26. Benedek Jancsó (1854 — 1932) — pedagóg, publicista. Zaoberal sa školskými otázkami v Uhorsku.

27. Gergely Moldován (1845 — 1930) — pedagóg s aprobáciou rumunský jazyk a maďarčina, publicista

28. Endre Ady (1817 — 1919) — významný novodobý maďarský básnik, symbolik. Časť jeho diela je preložená do slovenčiny.

29. Attila József (1905 — 1937) — maďarský proletársky básnik, významný lyrik

30. Ján Kohút (1875 — 1943) — verejný činiteľ

31. János Hadík (1863 — 1934) — maďarský politik

32. Milo Urban (1904 — 1982) — spisovateľ a novinár

33. Ladislav Nádaši-Jégé (1866 — 1940) — spisovateľ, aktívny člen slovenského spolku Detvan v Prahe

34. Ján Černoch (1852 — 1927) — ostrihomský arcibiskup, kardinál