Dielo 6. História

^[399]

Les annales des nationalités.¹ Bulletin de l’Union des Nationalités. Numéros consacrés á l’étude de la Boheme. II. années, n-7 — 10, 1913. Paris. Strany 293 — 435.

Čísla 7 — 10 Letopisov Národností, vydávaných v Paríži, boli venované Čechám; v nich je i článok o Slovákoch (Les Slovaques), str. 366 — 374, napísaný dr. H. Jelínkom.²

Poučenia ozajstného z takýchto článkov obyčajne málo býva; píšu ich na základe materiálu z druhej, tretej ruky poprejímaného. Pán H. Jelínek je tiež jeden z tých, ktorí vynášajú súdy o slovenských veciach, hoci sami o pomeroch slovenských pramálo znajú. V tomto jeho článku jedny veci postavené sú hore nohami z nepochopenia, prvé akúsi ďalekosť (!), druhé z predpojatosti. (Ak sa nemýlim, H. Jelínek bol jedným z inštruktorov i Heleny Turcerovej,³ ktorá spravila zo Štúra opak toho, čo si pôvodne predstavovala.)

Rozumie sa, osou všetkého, čo tento pán pospomína o Slovákoch, je literárne odtrhnutie od Čechov. Štúr sa vraj sklamal, keď dúfal, že odtrhnutie nakloní Slovákom Maďarov a ukážu sa tolerantnejšími. Už nám prišlo čítať i to, že uvedenie slovenčiny za literárny jazyk Maďari podporovali. (Napísal to v Časopise Českého Musea Karol Adámek,⁴ 1908 str. 429, v svojich rozpomienkach na J. Homolku,⁵ Čecha v Uhorsku pomaďarónčeného, s B. Grünwaldom pošvagreného.) Kto zná niečo o slovenskej histórii od uvedenia slovenčiny do literatúry ešte za Bernoláka, maďarské jej „podporovanie“ môže pokladať len za nerozmyslené slovo, alebo klebetu. Tak podporovali, že Ľudovíta Štúra, ako vystúpil so slovenčinou, hneď na počiatku roku 1844, Maďari odstránili v Prešporku z katedry, na ktorej po česky učivšieho Palkoviča trpeli vyše tridsať rokov. Povolenie noviny vydávať v slovenčine Štúrovi dali len po poltreťaročnom preťahovaní, i to prostredkovaním horvatskéha národovca baróna Kulmera a via Viedeň. Povolenia literárneho spolku „Tatrín“ k slovenčine pristúpivší Slováci v 1840-tych rokoch vôbec nemohli si vykonať. I Matica slovenská bola im povolená na počiatku šesťdesiatych rokov v takej chvíli, keď Maďari boli pod závozom. No len čo sa postavili na nohy, po roku 1867, so slovenskými gymnáziami zatvorili a konfiškovali i Maticu slovenskú.

Dnes vieme dôkladne, že Slováci ku každej svojej vymoženosti (ak sa i povolenie kde-tu nejakej zákonnej veci vymoženosťou môže nazvať) prišli skrze Viedeň a proti Maďarom, ale vedeli toho už dosť i Štúr a jeho priatelia, keď začali dvíhať slovenčinu. Preto neverne vykladá slovenské pomery, kto povie, že Štúr slovenčinou dúfal nakloniť slovenskej veci Maďarov. Vo vystavení slovenčiny ako literárneho jazyka nebolo ničoho oportúnneho, naopak: slovenčina chcela byť i bola bojom. Za slovenskú národnú vec vôbec bojovalo sa len pod zástavou slovenčiny. Kýmkoľvek, ona nebola vystavená, i najlepší Slováci konali za svoj národ len tichou kabinetnou prácou, pri písacích stolíkoch. Čím bola a je slovenčina, možno pochopiť z faktu, že v rokoch 1848 — 49 za ňu zaujatí Slováci boli ako dobrovoľníci pod slovenskými zástavami, čechisti takrečeno okrem jediného Kollára v Kossuthovom tábore. (O Kollárovi vôbec nedostačí povedať, že bol za češtinu.) Áno, v tejto veci ešte i dnes o čom svedčí skutočnosť? V slovenskej ev. cirkvi maďarónski farári podnes kážu v chrámoch i na území strednej slovenčiny češtinou čiže bibličtinou, dobrí Slováci slovensky. Slovenčina znamená Slovákov odhodlaných, na všetky obete hotových. I vo Viedni, kde v júli 1849 začali vydávať Slovenské Noviny v spisovnom jazyku Štúrovskom, už na Nový rok vďačne odstúpili od neho iste preto, že stáli pri ňom najrozhodnejší Slováci. Vtedy vo Viedni dal sa pomýliť i Kuzmány a nahováral Andreja Radlinského na spisovný jazyk český, „který jediný nás z podezření panslavizmu a russismu vymáhá…“ (Slov. pohľady 1897, str. 630.) V životopise Ľudovíta Štúra, v kalendári Časníku na rok 1857, Daniel Lichard ako príčinu svojho pristúpenia k Štúrovej strane spomína síce, že prepiata maďarská strana „zradu vlasti“ hľadala už v literárnom spojení s Čechmi. Ale treba povážiť, že Lichardovi roku 1856, ako redaktorovi v češtine vydávaných Slovenských novín, ťažko bolo hovoriť o slovenčine ako literárnom jazyku. Lichard i dokladá, že sa on k Štúrovej strane pridal „z jiných důvodů“, to je nie z tých, ktoré viedli Štúra.

Štúr vraj, hovorí H. Jelínek hneď zatým, chcel získať národnej veci slovenské zemianstvo, ale zemanom že milšie bolo byť príslušníkmi Maďarov, ako malej grupy kňazov a ich hegeliánskej ideológie. Rozumie sa, hovorí to z vysokého koňa, s pohŕdaním. Z vysokého koňa, hoci ono nemá v sebe ani pravdy: je opakovaním starej ľapotačky. Štúr bol síce hegeliánom: ale nebol ním ani Hurban ani Hodža s mnohými inými zo známejších prívržencov slovenčiny. I keď je reč o ruských slavianofiloch zo štyridsiatych rokov, takíto Jelínkovci majúci všetko z druhej i tretej ruky, za svet nezameškali by hovoriť o hegeliánstve, a vpravde najstarší a najhlavnejší z ruských slavianofilov, Chomiakov a Ivan Kiriejevskij, boli vždy protivníkmi Hegela a v spisoch Chomiakova sú ostré články proti Hegelovej filozofii; slavianofilské učenie — ako nedávno pekne bolo vysvetlené v „Slavianskych Izviestijach“^[400] — mohlo mať z Hegela len myšlienku, že každý národ predstavuje nejakú ideu a historický vývin že je neprestajné zamieňanie jedného historického národa druhým. —

Pán Jelínek poučuje čitateľov francúzskych, aké nešťastie je, že generácia separatistov (t. j. štúrovcov) ešte vždy má prívržencov; prebúdzať ľud, na to sa oni vraj neberú, ale snívajú o európskej konflagrácii, v ktorej Rusi oslobodia Slovákov zpod maďarského panstva, ako sú Bulhari a Srbi oslobodení z tureckého jarma.

Nuž je to história, je to pravda? Ešte i ľudia, nehľadiaci na svoje svedomie, hľadia v takýchto prácach na svoju reputáciu a chráňa sa povedať i len nesprávnosť. Čím podoprie, ako dokáže dr. H. Jelínek takéto tvrdenie? Kde to čítal? Kto tak hovorí, nazdal by si sa o ňom, že má hromadu dôkazov, a on ti drzý svoj súd len opakuje za iným! Tak je to vôbec s „historikmi“ z druhej a tretej ruky pracujúcimi. Prejímajú jeden od druhého: neopatrný, ľahkoverný neraz od lhára, a výmysel, malícia, lož koluje potom ako fakt, skutočnosť, často na ujmu čestným ľuďom i statočnej veci a vždycky na hanbu tlačenému slovu.

Slováci, odkedy sa rozpálil maďarský šovinizmus, sú v strašnom položení; ale či zato ich cítenie a konanie možno takto predstavovať? Lichard, ktorého mi už prišlo spomenúť, na uvedenom mieste charakterizuje činnosť Ľudovíta Štúra“: … s počátkem vydávaní „Národňích Slovenskích Novin“ (od roku 1845) povstalo na Slovensku nevídané dosaváde nadšení za blaho národu; ono se jevilo také uvázením praktických ideí ve skutek, ježto Štúr v novinách odporoučel, jako ku př. blahodarná myšlénka zakládaní „jednot střízlivosti“, působením zvláště vel. katol. pána faráře Št. Závodníka na vše strany mohutně se rozmáhala. Jinde povstávaly „spořivé jednoty“; opět jinde spolky k obdělání pustých, zanedbalých pozemků na chotářích obcí atd.“ V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch učiteľ slovenského národa Štefan Moyses, biskup a už nie mladý človek, sám kopával a robieval v záhrade, aby i vlastným príkladom ukazoval ľudu, čoho mu treba. Matica slovenská nevydala ničoho o politických prevratoch európskych, ale jej menu dlho bude robiť česť Penzlov Ovocinár na Slovensku, kniha, v ktorej nájdeme i dnes temer všetko to poučenie, čo v najlepších ovocinárskych dielach veľkej nemeckej alebo francúzskej literatúry, a zrozumiteľnosťou vykladaných vecí je klasická. Dobré zostavené životopisy našich kňazov Štefana Homolu a Pavla Valiaška neslušského boli by zvláštnymi príkladmi toho, ako treba a možno pracovať medzi ľudom.^[401] Na počiatku sedemdesiatych rokov smrečiansky učiteľ Ján Štepina⁷ napísal rozprávku o preporodenej obci, to je slovenskej dedine účinkovaním svojho učiteľa vzdelanej a zmajetnenej, a tým na šírom Slovensku spravil si meno, že ho brali na najlepšie učiteľské stanice, do Ľubietovej, Senice. Také sny a fantázie oduševňovali Slovákov! I roku 1848, keď položenie vecí a štátov ohnivým hlavám predstavovalo sa ako tabula rasa, na ktorú každý môže napísať svoje, Slováci neukazovali ničoho prevratného. Na slovanskom kongrese v Prahe Jozef M. Hurban hovoril: „Žádosti naše k slovanskému sjezdu jsou, aby dal, co může, sympatii i srdce, aby chránil, jakkoli může, národnost naši proti Maďarům, jinak nežádáme nic více. Nežádáme připojení ku koruně České… Odtrhnouti se z nynějších poměrů, zrušiti tisíceleté formy, třebas potlačující, není tak snadno…“^[402] Zatým i Maďari k svojej pozícii roku 1867 obdržanej prišli zahraničnými udalosťami, porážkami Austrie v rokoch 1859 a 1866, z druhej strany ozývalo sa heslo Fadejeva,⁸ že od Carihradu ruská cesta vedie na Viedeň: Slováci jednako zostávali so svojimi snahami na najreálnejšej pôde. Keď vrchnosti pozakazovali i Závodníkovské spolky miernosti, vtedy probovali založiť (pravda, márne!) i — gazdinskú školu pre dievčatá. Dľa rečí H. Jelínka a jemu podobných nazdával by sa človek, že tu niet knižky, čísla novín, rečí na kazateľni, kde by sa nemaľovala európska konflagrácia, ktorou Slováci budú oslobodení zpod maďarského panstva. Ale nech sa páči hľadať na to dôkaz! Azda našli by sa dve-tri básne, v ktorých je narážka na čosi, čo príde vraj od východu. A posledného času, už vyše desať rokov, práve v orgánoch „separatistov“ s dôslednosťou sa vykladá, že trvanie Austrie je európska potreba: Anglia, Francúzsko a Taliansko nedopustia rozbiť Austriu, aby sa Nemecko, keď jej nebude, mohlo dostať do Triestu, k Adrii; v tomto stave vecí že je daný pre Slovákov základ ich politiky. Procesy, ktoré teraz od 20 rokov viedli v Uhorsku panujúci proti Slovákom, nemajú ani počtu, no boli napospol pre „búrenie proti národnosti“ (= proti Maďarom), niektoré pre vychválenie viny (laudatio criminis), pre ublíženie na cti (nejakej úradnej osobe), pre osočovanie (tiež úradnej osoby), pre osočovanie pred vrchnosťou, vôbec všetky pre „viny“, ktorých sa Slováci dopustili v obrane svojej národnej veci. Proti nikomu z nás nenašli ničoho, čo by sa mohlo priviesť do súvislosti s očakávaním európskej konflagrácie a ruskej intervencie. Takého procesu proti Slovákom ešte nebolo. Čosi čudné je, že s Maďarmi, ktorým ide o našu národnú smrť, máme z tejto stránky pokoj a Česi, ktorí hovoria o jednom národe česko-slovenskom, robia nám také citlivé krivdy.

V článku „Revoluce slovenská“^[403] Karol Kálal i teraz napísal: „Štúr dříve (t.j. pred rokom 1848) pomýšlel, že Rusko vytvoří velký slovanský stát, jehož součástí bude i Slovensko.“ Opakujem: čosi neslýchané! Takéto veci sa tvrdievajú na základe napísaných slov, a Štúr nikde ničoho podobného nenapísal, ani niet nikde nijakého svedectva, že by niečo podobného bol niekde povedal. Pred 1848-ym rokom ani sa netýkal postavenia Ruska v Slovanstve — nemal ani kedy. Takí Kálalovci počuli zvoniť niečo o Štúrovom traktáte „Slavianstvo i mir buduščago“, no ten bol písaný po roku 1849 a zostal ležať v rukopise, kým ho 1867-ho V. I. Lamanskij nevydal.

Celý článok „Revoluce slovenská“ sú veci z J. M. Hurbana a brožúry „Očitého svedka“ bez rozumenia poodpisované a preto v mnohom hore nohami poprevracané, falošné. Na pr. je reč o slovenských zhromaždeniach od marca 1848, najmä o liptovsko-sv.-mikulášskom 10. mája, a pán Kálal napísal: „Právě 11. května bylo též shromaždění v Nitře, jemuž měl předsedat Hurban, ale shromaždění mikulášské považovalo se za vůdčí, tam musil vůdce Hurban a v Nitře předsedal kaplan jeho Šulek a ev. farář Bôrik z Vrbovec.“ Tomuto galimatiasu treba rozumieť takto: V meste Nitre nebolo slovenské národné zhromaždenie, ale úradné zhromaždenie Nitrianskej stolice; tam, rozumie sa, nemohol predsedať ani Hurban, ani jeho kaplán Šulek. Ale nitrianski Slováci so svojimi žiadosťami, uzavretými v zhromaždení na Brezovej 28. apríla, vyslali do stoličného zhromaždenia do Nitry vrbovčianskeho farára D. J. Bôrika a Hurbanovho kaplána Ľudovíta Šuleka. Kálal falošne dáva i deň mikulášskeho zhromaždenia.

Z opisov takto pozošívaných pán Kálal potom robí vývody: „Výsledků slovenská revoluce neměla žádných… Po revoluci dostavilo se visilení, jakož vůbec slovenský vznět je oheň třtiny… Jeden výsledek byl jistý: vzrostla maďarská nenávist v zuřivou vzteklost. Jestliže se politika posuzuje dle výsledků, tož revoluce slovenská dobrou politikou nebyla… Je vůbec možno národ posilnit válkou, vraždou lidí? Je správno, že evangeličtí kazatelé veleli zabíjet nepřítele, když v kostele káží odpouštěti mu a milovat jej? Mohla mít požehnání politika, která doufala pomoci Němců státi se činitelem ve Slovanstvu?“ (Str. 181, 182.)

Galimatiasom sa začalo, galimatiasom sa i končí. Maďarské pohyby roku 1848 od svojho vzniku javili veľkú netoleranciu naproti ostatným národom krajiny. Slováci robili teda to isté čo i ostatní, ktorí nechceli sami podpísať svoj smrtný výrok: v poradách a zhromaždeniach formulovali svoje žiadosti a usilovali sa ich predkladať na patričné miesta. Po liptovsko-sv.-mikulášskom zhromaždení 10. mája ministerstvo z Pešti vyslalo do Liptova komisára a vyhlásilo pre slovenské stolice štatárium.^[404] Štúr a Hurban už nemali možnosti z Mikuláša dostať sa ani domov: zachránili sa za hranicou, a za nimi bol prinútený stratiť sa z domu, z Liptova, i Hodža. Pohyby v krajine potom už neprestali, a slovenskí vodcovia nemali inej voľby, ako alebo zpoza hranice dívať sa, ako konfundujú i katujú ich ľud, alebo chytiť sa zbrane a tak vrátiť sa domov. To bol vznik slovenského povstania. Kosshuta odsúdili sami triezvejší Maďari. O národnostnom zákone, ktorý doniesli na sneme v júli 1849, teda už na úteku, sami hovorili, že mal byť donesený v marci 1848 (to je, že prvé malo byť uspokojenie Nemaďarov), i 1861-ho Deák kajúcne vyznával v svojej povestnej reči o adrese, že smutné udalosti minulého času (rozumel rok 1848) spôsobili škodné nedorozumenia medzi Maďarmi a ich spoluobčanmi nemaďarskej národnosti… oni že sú odhodlaní urobiť všetko, aby sa nedorozumenia odstránili: a údajní priatelia Slovákov ešte i roku 1914 z vysokého koňa tárajú do sveta, že „revoluce slovenská dobrou politikou nebyla.“^[405]

Tým charakteristickejšia vec, že toto rúhanie sa ťažkým slovenským bojom je pre slovenčinu. Preto, že i boje rokov 1848 — 49 viedli tí Slováci, ktorí slovenčinu urobili spisovným jazykom. „Člověku je smutno — porúha sa hneď na počiatku mikulášskym žiadostiam slovenským — při pomyšlení, v jakém nadšení a naději byl tenkráte vůdce Hurban a v jakém zklamání a bolesti umíral za 40. let. Nesrovnalost jest ovšem v tom, když Slováci, odloučivše se od české literatury a nemajíce ještě slovenské abecedy, chtěli universitu…“ Roku 1848 Slováci mali od Jána Hollého Svatopluka, Cyrillo-Metodiadu, Sláva, i prekrásne selanky, od Sládkoviča Marínu, Detvana. Išlo by nám pod pero vypočítať Kálalom, čo mala vtedy česká literatúra; ale či je to rozum, či je to slušnosť? Otrubeným hlavám povinní sme povedať, že keby u nás Slovákov nebolo prišlo najprv oživenie bernolákovské (Fándly, Hollý, Palkovič, Hamuliak), potom štúrovské, pri tom, čo sa v Uhorsku od 100 rokov dialo, dnes by Slováci bezmála tam boli, kde sú uhorskí Rusi a Slovinci, a český národ mal by do budúcnosti o jednu nádeju menej — —

U Jelínka podobne to ide do konca. Ale nevďačné je podvracať ľudí predpojatých, nemajúcich ani snahy rozumieť slovenským veciam. Len v tých dvoch punktoch (že by Štúr z oportunizmu bol postavil slovenčinu a že prívrženci starých separatistov slovenských od európskej konflagrácie a ruskej intervencie očakávajú oslobodenie Slovákov zpod maďarského panstva) nemohol som sa zdržať povedať zase pár slov.

H. Jelínek originálne vie i porovnávaním vysvetľovať. Janko Kráľ je vraj to u Slovákov, čo Petőfi u Maďarov. Hneď zatým je reč o Jánošíkovi; zľakneš sa teda, že tu zase ide porovnanie; ale, na šťastie, mena Rózsa Sándor pán Jelínek nezná.

(1914)

Poznámky a komentáre

1. Anály národov

2. Hanuš Jelínek (1878 — 1944) — český básnik, prekladateľ a propagátor česko-francúzskych kultúrnych vzťahov

3. Helena Turcerová-Devečková — profesorka v Kežmarku. R. 1913 vydala prácu Louis Štúr et l’idée de l’indépendance slovaque.

4. Karel Václav Adámek (1868 — 1946) — český spisovateľ a osvetový pracovník. Zaoberal sa literárnou históriou a národopisom.

5. Josef Homolka (1840 — 1915) — český kartograf. Pracoval v uhorskej štátnej tlačiarni, kde viedol kartografické oddelenie. Bol členom výboru uhorskej zemepisnej spoločnosti.

6. Andrej Halaša (1852 — 1913) — organizátor ochotníckeho divadla, prekladateľ, redaktor, zberateľ ľudových piesní

7. Ján Štepita (1849 — 1882) — cestopisec

8. Rastislav Andrejevič Fadejev (1824 — 1883) — ruský generál a publicista

9. Jozef Pravoslav Bella (1810 — 1876) — slovenský básnik