Dielo 6. História

^[487]

Roku 1888 A. A. Papkov¹ znamenite zobral krivdy na Slovákoch páchané a vydal v Petrohrade (1889) pod nápisom „Nevoľničestvo u Maďjar“ (Nevoľníctvo, otroctvo u Maďarov, v Uhorsku). Spis pôvodne 1888 vyšiel v „Izviestijach“ Slovanského dobročinného spolku, ktorých redaktor V. I. Lamanskij² zo svojej strany doložil medziiným i tieto slová: „Svedomie spravujúcich tried v Uhorsku konečne pocíti — možno očakávať — výčitky a bude kajať sa.“ Brožúru svoju A. Papkov súčasne vydal i po francúzsky a rozsypal po svete. Účinku jednako nebolo nijakého — ani vo svete, ani u Maďarov. V tie časy mohli ešte robiť s nami, čo sa im ľúbilo a my mohli sme sa žalovať hociako: odznelo všetko nahlucho, bez ozveny. Vec ešte akosi nebola dozrela. V západnej Európe Maďari mali meno akéhosi slobodymilovného národa. Svet ešte nazdával sa, že to z našej strany klebeta; alebo ani nevšimol si našich žalôb. Prelomilo sa to až roku 1907. Björnsona³ už počuli. Energické vystúpenie slávneho básnika norského proti Apponyimu,⁴ ktorý na európske kongresy chodil licomerne deklamovať o pokoji medzi národmi, malo veľký účinok. Onedlho o Maďaroch ako potlačiteľoch začali sa zjavovať publicistické práce tam, kde to pre nich bolo najbolestnejšie — v časopisectve Anglie. Na počiatku leta roku 1907 v Turčianskom sv. Martine už vítali sme vzácneho hosťa: prišiel k nám znatný anglický publicista Robert Wiliam Seton-Watson. Išiel i ďalej po Slovákoch; chcel sám vidieť, skúsiť, poučiť sa.

Roku 1908 už na sneme ozývalo sa maďarské lamentovania a z úradných kancelárií vychodili články, ktorými usilovali sa brániť proti publikáciám anglického časopisectva. Peštianske maďarské noviny kričali o — klebetách. Ako vždycky v tejto otázke, i teraz boli také licomerné, také neuprimné, nerytierske a lživé. Scotus Viator bol im raz slovenskými peniazmi (!!) podkúpený Angličan, raz za Angličana vydávajúci sa Čech a zase zakuklený Slovák. To všetko, aby zľahčili význam jeho publikácií. Len v chvíľach, keď s triezvejšou rozvahou písali, vyznali i svojmu obecenstvu, že je veľmi znatný Angličan. Akoby v odpoveď na také sršanie pohýbaného osieho hniezda, vzácny priateľ Slovákov vydal celú veľkú knihu: Racial problems in Hungary. A History of the Slovaks. (Národnostné otázky v Uhorsku. Dejiny Slovákov.)

V nasledujúcom podávame niekoľko životopisných čŕt Seton-Watsona, tak ako ich dr. Alois Kolísek⁵ zobral a zostavil.

Robert William Seton-Watson narodil sa 20. augusta 1878 v Londýne, ale pôvodu je škótskeho. Otec jeho R. Wellington Watson bol predsedom a členom správy veľkých podnikateľských spoločností a majiteľom panstva Ayton u Abernethy v okrese Perthskom. Toto miesto je tiež majetkom a vlastným bydliskom nášho Setona-Watsona.

Po matke (Seton) Scotus Viator pochádza zo starobylej škótskej rodiny, ktorá dľa podania bola príbuzná s rodinou kráľovskou. V meste Dunblane v Škótsku v katedrále je náhrobný nápis tohoto znenia (v preklade): „Ku chvále božej. Na pamiatku Margity, prvorodenej dcéry baróna Jána Drummonda dľa podania kráľom Jakubom IV. tajne za manželku pojatej a na hrade Drummond spolu so sestrami Eufemiou a Sibyllou otrávené od niekoľkých šľachticov, ktorí usilovali sa o sňatok kráľa s Margitou, princeznou anglickou. Tri sestry sú pochované v kňažišti tejto katedrály, ktorej dekanom bol ich strýc Gualter Drummond. L. P. 1501.“

Od Margity, ženy kráľa Jakuba IV., odvodzuje sa starobylá rodina Setonovská, ktorá vôbec je veľmi povestná v histórii škótskej. Mária Setonová bola jednou zo štyroch Márií, ktoré boli dvornými dámami škótskej kráľovnej Márie Stuartovej. Krištof, Alexander a George Seton prináležia k vynikajúcim postavám škótskej histórie. V literatúre škótsko-anglickej sú o tom patrné stopy. Sám románopisec Walter Scot v knihe „Pán ostrovov“ označuje rodinu Setonovskú i s inými ako rodinu hrdinov.

Teda z takejto rodiny pochádza neohrozený priateľ Slovákov a zastanca ich práv Scotus Viator.

Otec jeho, boháč, priateľ literatúry, umrel r. 1903 v Aytone; matka, žena neobyčajne jemná a ušľachtilá, umrela r. 1899 tiež v Aytone. Oba sú pochovaní v Abernethy. Otec bol presbyteriánskeho, matka episkopálneho vyznania, syn (náš Seton-Watson) je presbyterián (štátne náboženstvo škótske).

Štúdia, ktoré zodpovedajú našim gymnáziam, odbavil v starobylom ústave biskupa Will. Wykehama vo Winchestri. Univerzitné štúdia odbavil na rozličných vysokých učilištiach. Najprv v Anglii na New College v Oxforde, do r. 1902, keď bol s univerzitnými štúdiami (odbor historický) hotový a dostal i prémiu za najlepšiu historickú prácu „Cisár Maximilián I.“

Potom strávil asi rok na Riviére s nezdravým otcom. Po jeho smrti študoval na univerzitách cudzozemských, a to v Berlíne (r. 1903/4), Paríži (1904/5) a vo Viedni (1905/6), zaoberajúc sa tak historiou, ako i filozofiou a tiež historicko-politickými otázkami časovými.

Scotus Viator je tedy svojím povolaním historicko-politický bádateľ, spisovateľ a publicista.

Vcelku rozličných odborov Seton-Watson vydal nasledujúce spisy:

1. Scotland of ever! and other poems. (Škótsko navždy! a iné básne) — vlastenecká zbierka pôvodných básní, ktorú ako študent vydal r. 1898 v Edinburgu. Nakladateľ David Douglas. Verejnosť prijala zbierku túto lichotive.

2. Maximilián I. Holy Roman Emperor. (Maximilián I., cisár svätej rímskej ríše.) Nakladateľ Archibald Constable, Westminster. 1902. Je to práca, ktorá bola, ako sme už spomenuli, cenou poctená a vzbudila veľkú pozornosť odborníkov.

3. The tombes of the popes. (Hroby pápežské.) Preklad knihy Ferd. Gregoroviusa so samostatným úvodom, ktorou si získal pochvaly. Vyšla r. 1903 tým samým nákladom, ako predošlá kniha.

4. The future of Austria-Hungary. (Budúcnosť Rakúsko-Uhorska.) Nakladateľ Archibald Constable. Londýn 1907. O knihe tejto hovorí veľký anglický časopis „Morning Post“, že zasluhuje, aby ju čítali všetci európski politici. Bola preložená i do nemčiny.

5. Political persecution in Hungary. (Politické prenasledovanie v Uhorsku.) Nakl. Archibald Constable. London 1908. Vyšiel i nemecký a francúzsky preklad.

6. Racial problems in Hungary. A History of the Slovaks. Národnostné otázky v Uhorsku. Dejiny Slovákov. Nakl. Archibald Constable. London 1908.

7. Britische Politik und Balkankrise. (Britská politika a balkánska kríza.) Nakl. W. C. Stern. Viedeň a Lipsko 1909.

8. Absolutismus in Kroatien. (Absolutizmus v Horvátsku.) Nakl. ten istý. 1909.

Kniha „Racial problems in Hungary“ je v každom ohľade veľkolepá. Najlepšou jej vlastnosťou je, že pravdu čerpá z prameňov v tomto prípade najspoľahlivejších: z úradnej uhorskej štatistiky a z maďarského časopisectva. Neprajníci naši nemôžu z knihy ničoho vyvrátiť, a preto na Scota Viatora nadávajú a klebetia vo svojich časopisoch. Predošlé klebety (že Scotus Viator je židovský žurnalista, že je podplatený atď.) vyvrátil spisovateľ sám v úvode svojej knihy.

Že o knihe „Racial problems in Hungary“ je mnoho a mnoho najkrajších odborných úsudkov, je samozrejmé. Nebudem tu uvádzať posudkov anglických a slovanských. Uvediem len nemecký a maďarský.

V nemeckom časopise „Die Wage“ (č. 16 r. 1909) čítame: „Racial problems in Hungary. Tento nápis anglicky napísaného, zcela výtečného diela mohol by práve tak dobre znieť: Krátke dejiny Uhorska a dejiny vývoja jeho národov.“ S úžasným ovládaním látky je tu kruhu čitateľov, ktorí o Uhorsku a jeho historickom vývoji a štátoprávnych pomeroch majú bez všetkej pochybnosti len skromné predstavy, podaný taký dôkladný obraz o všetkých tých veciach… tak že si len želať možno, aby táto cenná kniha bola skoro preložená do nemčiny a francúzštiny a dľa možnosti i do taliančiny. Že toto systematické odhalenie pravej podstaty vládnuceho elementu v Uhrách a nepriamo v Rakúsku nepochádza od príslušníka nemaďarských národov, tedy nie od Nemca, Slovana alebo Rumuna, ale od Brita, ktorý stojí úplne nezúčastnený a objektívne voči pomerom od neho líčeným na strednom území dunajskom, musí ovšem cenu a účinok jeho diela ešte zvýšiť.“

Maďarský časopis „Huszadik Század“ (Dvadsiate storočie) kladie veľký trud Setona-Watsona do jedného radu s najlepšími dielami baróna Jozefa Eötvösa.

Kniha jeho výjde v krátkom čase v preklade nemeckom a českom.⁶ V týchto vydaniach budú jednoduchým, ale pravdivým spôsobom vyvrátené výpady proti šľachetnému, vysoko vzdelanému, spravodlivému spisovateľovi.

R. W. Seton-Watson so svojimi politickými štúdiami priviazal sa k Rakúsko-Uhorsku, nám tak sa zdá, ako pravý Angličan. Už v reichenbašskej konvencii 27. júla 1790 Anglia, spravovaná W. Pittom, ujala sa Austrie proti Rusku. Ako skôr, kým protivníkom Austrie bývalo Francúzsko, Anglia mala príčinu podporovať Austriu: tak, keď začalo rásť Prusko a ohrozovať svoju južnú susedu, Anglia stávala obyčajne na strane Austrie. Po rokoch 1859 a 1866 ukázalo sa nebezpečenstvo, že Prusi môžu sa dostať až do Triestu: teda k Adrii: od tej chvíle Albion má ešte viac príčiny pridŕžať sa v svojej zahraničnej politike v Európe princípu Pitta mladšieho.

Seton-Watsonovi, keď začal študovať rakúsko-uhorské pomery, Maďari boli sympatickí. Oboznámil sa medzi inými s Andrássym, Apponyim: oni iste hľadeli byť milými bystroumnému Angličanovi. A veru neukázali mu cestu k Slovákom alebo Rumunom. Ale Seton-Watson rozhľadel sa lepšie. Vo Viedni nemohol neoboznámiť sa s Rudolfom Springerom.⁷ V svojich spisoch (Der Kampf der österreichischen Nationen um den Staat, Grundlagen und Entwicklungsziele z dualistického nepodareného Rakúska-Uhorska, keď raz i v Uhorsku uvedie sa všeobecné hlasovanie, prirodzeným vývinom vecí bude federatívna Austria s autonomnými národy. Springerovi nejde o Austriu: ide mu o národy v nej bývajúce; Austriu považuje za krov, pod ktorým toľko menších národov môže mať primerané prístrešie. Rozumie sa, pri tom i Austria ako Austria mala by sa dobre.

Nuž vo Viedni kde bývaval, Seton-Watson nemohol sa nenájsť s týmto spisovateľom. A Springer ukázal mu cestu k Slovákom. Konexie s Maďarmi prestali…

V svojom spise o budúcnosti Austrie, vydanom i po nemecky (Die Zukunft Österreich-Ungarns und die Haltung der Grossmächte, 1908), S.-W. vykladal, že monarchie Habsburgov potrebuje Európa,^[488] a viedenské noviny jednako vyhlasovali ho za agenta anglickej vlády. V poslednej brožúre (Absolutismus in Kroatien. Von Scotus Viator. Wien und Leipzig, 1909) preto satyricky hovorí o viedenských novinároch, nerozhľadených a pod vplyvom peštianskym stojacich. Alebo vraj uznajú — doložil po svojich satyrických úsudkoch, že nie som agent britskej vlády, alebo že politika britskej vlády nie je nepriateľská Austrii. Lebo, rozoberajúc položenie v Horvátsku, Seton-Watson ukazoval, že Austria je povolaná na rozvalinách starých privilégii zriadiť štát slobodných národov a pritom spojiť (keď už raz má Bosnu a Hercegovinu) všetok srbo-horvátsky národ. O Nemecku taktický Angličan temer mlčí, ale jeho čitateľ zato vidí, že záujem britskej politiky je nedopustiť, aby Nemecko rozložilo sa až k Adriatickému moru.

R. W. Seton-Watson je spisovateľ širokého rozhľadu a prenikavého, veľmi jasného umu. V knihe jeho o Slovákoch nakoľko nájde sa azda nesprávnosť, vzatá je ona z druhej ruky. (Na pr. že vznik literárnej slovenčiny je od jezuitov, ktorí chceli odtrhnúť Slovákov od husitskej češtiny.) Sám všetku širokú látku ešte nemohol preniknúť. V pomere k Rusku ešte badať na ňom vplyv tej anglickej politiky, ktorá vo veľkej ruskej države videla svojho nepriateľa, no keď Seton-Watson ešte lepšie pozná Slovanov, u neho iste zmizne táto nedôvera.

Je samostatný, neodvislý — nepotrebuje slúžiť. Slobodne môže chodiť za svojimi štúdiami.

Prinášame podobizeň R. W. Seton-Watsona a vyobrazenie jeho milého domova v Aytone.¹⁰ U nás hovorieva, že príroda a povetrie Slovenska upomína ho na jeho otčinu, na Škótsko.

(1909)

Poznámky a komentáre

1. A. A. Papkov — bližšie informácie nezistené

2. Vladimír Ivanovič Lamanskij (1833 — 1914) — profesor slovanských jazykov na petrohradskej univerzite, literárny historik. Odmietavo sa staval voči emancipačným snahám západných Slovanov.

3. Björnstjerne Björnson (1832 — 1910) — nórsky spisovateľ, nositeľ Nobelovej ceny. Na medzinárodných fórach sa zastával práv Slovákov a po masakre v Černovej ostro vystúpil proti Apponyimu.

4. Albert Apponyi (1846 — 1933) — maďarský politik. R. 1906 ako minister školstva vyniesol zákon o zrušení menšinových, najmä slovenských škôl.

5. Alojz Kolísek (1868 — 1931) — český kultúrny pracovník, publicista. Zúčastňoval sa augustových slávností v Martine a v Luhačoviciach, kde sa formovala česko-slovenská vzájomnosť, podpredseda Slovenskej ligy.

6. Práca vyšla v češtine — Národnostní otázka v Uhrách. Brno 1913.

7. Rudolf Springer — diela Der Kampf der Osterreichischen Nationen um den Staat. (Boj rakúskych národov v štáte). Leipzig 1902 a Grundlagen und Entwicklungsziele der Osterreichisch-Ungarischen Monarchie (Základ a vývoj Rakúsko-uhorskej monarchie). Wien — Leipzig 1906.

8. Pozri Slovenské pohľady, 29, 1909 — podobizeň s. 548 a rodný dom s. 549.