Dielo 6. História

^[433][434]

Od dolného a stredného Dunaja hore po Karpaty všetky kraje posiate sú slovanskými menami. Z ktorého jazyka sú mená Tatra i Fatra a Matra, filológia ešte nevie povedať, ale ináč od Kriváňa, Soliska a Lomnice počnúc v celom pásme karpatských hôr až po najďalší východ sedmohradský, po Poľanu a Retezat, ozýva sa slovanská reč. A tak je i s obydlenými miestami dunajsko-karpatských krajov. Z nich o mnohých vieme už i to, že od Matry na východ krstné listy svoje majú od Slovenov, ktorí v 7. storočí od Tisy a z Dácie prešli potom na pravú stranu dolného Dunaja, dnes Bulharmi nazývaných, od Matry na západ a hore Dunajom od Vacova a Budína (okolie Pilišských hôr) zas od Slovenov, ktorých potomkovia sú dnešní Slováci. I tu, popri Dunaji, medzi menami dosiaľ žijúcimi historicky najdôležitejšie sú Vyšehrad, Ostrihom, Devín. Premávali sa tu, ako vieme z histórie sťahovania národov, germánske kmene, hodne požili si Huni, Avari; ale pošli, a mien po nich nezostalo. Na strednej Tise, na pr. v Sabolčskej stolici, Maďari žijú čo len od 11. storočia, a mená ešte i dedín sú podnes napospol slovanské: Beszterec, Bogdány, Tura, Dada, Kenéz, Ladány, Acsád, Bogát, Piliš, Bezded, Varsány atď, atď. Mená hlavných riek našich, Dunaj, Tisa, i Váh alebo Hron, nie sú jasné; zato ich prítoky, od Topole, Bodroga (po Bodricoch) až po sedmohradskú Černú a Zlatnú (Zalatna), napospol majú mená od Slovanov.

V 13. storočí, najmä po tatárskej pohrome (1241), do Uhorska začali sa hrnúť Nemci, lákaní privilégiami, ktorých hojne, až nezmyseľne udeľovali im tu králi. Pohroma krajiny, spôsobená Tatármi, nemohla byť taká strašná, ako sa to predstavuje na základe Rogeriových¹ opisov. („Carmen miserabilis.“) Ale skutočnosť je, že nemeckých kolonistov brali do krajiny ako pomoc v nešťastí, v úpadku, a ich život, založený na veľkých slobodách, privilégiách, rozvil sa tak, že mestá po celom Uhorsku vzrástli pri nich, pri Nemcoch. Najmä i troch hlavných zo siedmich banských miest Slovenska, o Kremnici, Bystrici a Štiavnici, ozývala sa i mienka, že i založili ich títo Nemci, kolonisti. Pravda, to je mýlka. Mestá od svojich zakladateľov majú i mená. Nuž a mesto Bystrice, postavenej na potoku Bystrici, pod Urpínom a oproti Čertovici, náležite hlása, kto ju zakladal. Nemeckým hosťom ľahšie išlo na jazyk meno Zvolena v prispôsobenom znení Sohl, ako Bystrica, preto navykli na Neusohl a v latinských listinách tiež ujalo sa Neosolium; ale v diplome z roku 1246-ho, na ktorom zakladajú sa slobody mesta, stojí ešte Bistricia. Baníctvo, rozumie sa, rozvinulo sa tu potom pri Nemcoch, ale sú historické dáta, že žilo už vo 8. storočí a i terminológie jeho, hoci je vcelku aká nemecká, možno vyvodiť, že ono bolo tu zakorenené dávno pred príchodom Nemcov.

Baníctvo rozvíjalo sa a pri ňom i mestá. Najmä rozvoj Bystrice išiel rýchle, v krajine skoro dostala meno. Poznať i z toho, že radi navštevovali ju i králi, Karol Robert, Ludvik Veľký. V druhej polovici 15. storočia Matiaš rád priviedol do Bystrice i kráľovnú Beatrixu,² ktorej ako Talianke milé bolo vidieť v Uhorsku pokročilejšie mesto. V 16. storočí v Bystrici bolo sa rozvilo hodinárstvo; z tej doby zachovali sa v meste i pamiatky medeného priemyslu. Od druhej polovice tohto storočia, 16-ho, keď v Budínskom zámku sídlil už turecký paša, krajinský snem viac ráz zvolali do Bystrice.

V 17. storočí v Uhorsku nie tie kraje mali sa najhoršie, ktoré boli podrobené tureckej moci, tomu pašovi v Budíne sídlivšiemu, ako námestníkovi sultánovmu. Turci prirodzene, inštinktívne šetrili kraje, ktoré si podrobili, aby tak mohli z nich brať čím väčšie poplatky, dane: oni lúpežné vpády robievali do krajov nepodrobených, tam lúpili, pálili, ľudí do zajatia odtiaľ vláčili. Pritom tu, v neporobených Turkom krajoch, čiže v Hornom Uhorsku, neprestajne premávali sa nemeckí žoldnieri, oni zväčša tu i zimovali. Ich úlohou malo byť brániť pred Turkom, lenže oni obrániť neobránili nič a pre obyvateľstvo boli horší od Turkov. Keď zas hneď na začiatku 17. storočia zo Sedmohradska pod ochranou tureckou začali sa odboje proti Viedni, tie bočkajovské, bethlenovské, rákócovské, vtedy javišťom bojov stalo sa Horné Uhorsko čiže Slovensko a hrnuli sa sem takzvaní hajdúsi bočkajovskí, horší pre obyvateľstvo od Turkov i od nemeckých žoldnierov.

Banskú Bystricu brániť 1605-ho roku, keď blížilo sa bočkajovské vojsko, boli postavení kráľom najatí žoldnieri nemeckí, ale Bočkajov veliteľ, Rhédei, rozohnal obrancov, mesto, že chcelo sa protiviť, vydrancoval, podpálil, mešťanov ako zajatých odvliekol. Bystrica, po takomto naučení, umienila si neprotiviť sa viacej a otvoriť svoje brány tej stránke, ktorá prvá príde. Ale i tak, najmä v povstaní Thököliho. 1674-ho roku, nevyhla sa pohrome: bola dobýjaná, dobytá a náležite vydrancovaná.

I snem, na ktorom sedmohradského vojvodu Gabriela Bethlena vyvolili za uhorského kráľa, roku 1620-ho bol v Banskej Bystrici.

Sedemnáste toto storočie je však pamätné i s inej stránky. Privilégia Nemcov boli také krikľavé, že v banských mestách Nenemec, teda Slovák, nesmel mať nepohnuteľného majetku, totiž ani pozemku, ani domu. Ešte 1524-ho roku kráľ Ludvik II. na prosbu mesta Banskej Bystrice potvrdil, že v ňom len nemeckí potomci nemeckých rodičov môžu mať dom. Ale na začiatku 17. storočia začali sa privilégia rušiť už krajinskými zákonmi. Nemci dlho protivili sa i zákonom, pomáhali si všelijako oslabovať platnosť zákonov, lenže Slováci domáhať sa práva už mali možnosť. V Bystrici pritom v 17. storočí Nemci oslabili i v nehodách, spôsobenými vojnami. Áno, vcelku Nemcov oslabila i protireformácia. Tak v polovici 18. storočia Banská Bystrica už temer nebola nemeckým mestom.

Keď je rozvoj raz slobodný, zlomkom národa, od kmeňa odtrhnutým vetvám, haluziam, ťažko je obstáť v plemennej borbe.

Pred päťdesiatimi rokmi, 1874-ho, ríšsky Nemec Franz v. Löher³ v svojej známej knihe,^[435] vykladajúc, ako hynú Nemci v Hornom Uhorsku, o Slovákoch napísal: „Toto slovenské plemä od mnohých storočí prejavuje zvláštnu spôsobnosť vytískať a troviť iné národnosti… Slováci zaujímajú celé územie od Prešporka po Ďarmoty, niekoľko míľ na sever od zákruty Dunaja pri Vacove, potom od tohto mesta k južnému úpätiu Hegyalji a týmto pohorím hore po Karpaty… Tam v horách a údoliach, bez všetkej pochybnosti… bývali oni už viac než pred tisíc rokmi… A na tomto širokom území padlo a padne im v obeť, čo neprináleží k ich kmeňu.“ Len o niečo pozdejšie Bela Grünwald, podžupan Zvolenskej stolice a známy fanatický protivník Slovákov, diví sa v jednom svojom spise, čo sa to porobilo do 19. storočia so Zvolenskou stolicou. Niet vraj na jej území ani jednej… nemeckej obce. „V stredoveku, po panovaní Belu IV., obyvateľstvo Zvolenskej stolice, okrem nemnohých (?) Slovákov, bolo nemecké… Na južnom výbežku stolice samá prvá nemecká kolonia bola Krupina. Odtiaľ na sever k mestu Zvolenu, v Neresnickej doline, radom nájdeme Babinú, Pliešovce, Dobronivú, všetko slobodné dedinské obce, ktoré roku 1264-ho od Belu IV. dostali svoje privilégia a ktorých obyvateľstvo ešte na začiatku 18. storočia bolo nemecké. Nasleduje Michalková, potom mesto Zvolen, o ktorom je známo, že Nemci bývali v ňom… Od Banskej Bystrice po hranicu Liptova pozdĺž potoka Bystrice nájdeme celý rad dedín, ktoré mali čisto nemeckých obyvateľov.“ Grünwald takto ukazuje ešte nemecké okolie Brezna a potom hovorí: „Ako množilo sa slovenské obyvateľstvo, tak pomaly slovenčili sa nemecké dediny, lebo proti živlu, ktorý ich obkľučoval, nevládali sa udržať. Pozdejšie poslovenčili sa i mestá… Zvláštny a nevysvetliteľný jav je, ako vtopil sa mnohopočetný nemecký živel do slovenského.“^[436]

Vo Zvolenskej stolici bolo iste mnoho Nemcov, ale zato obraz Grünwaldom podaný nie je celkom verný. Prostriedkom, od jedného konca stolice do druhého, údolím Hrona, rozkladali sa zdravé, od koreňa slovenské dediny: prestali slobody, výhody, privilégia nemecké a vrátil sa starý stav. Slováci alebo povytískali alebo strovili Nemcov.

Maďari v 19. storočí odnárodňovali Nemcov pri pomoci štátneho stroja. Slováci už skôr premohli a trovili ich svojou húževnatosťou. Nemec je pilný, najmä ako poľný hospodár, roľník: Slovák má asi menej pilnosti, menej príčinlivosti, z nejednej stránky je mäkší, ale v životných bojoch húževnatejší od Nemca, vydrží a trvá i v pomeroch, v ktorých Nemec zahynie.^[437] A zvláštno, Slovák skorej poddá sa inej národnosti — Nemcovi nie. Ako už Ján Čaplovič verne zaznačil, nieto príkladu, že by sa slovenská dedina bola ponemčila.^[438]

Slovenský spisovateľ Gustáv K. Zechenter⁴ je rodák banskobystrický. Jeho dedo, zvonársky majster Franz Zechenter, bol prišiel z Türingie a osadil sa v B. Bystrici 1732-ho roku. Tohto vnuk a Gustávov otec, Ignác, narodil sa v Bystrici 1772-ho, a v prvej štvrti 19. storočia tu už cítil po slovensky (iste zo slovenskej matky narodený), i syna svojho vychoval tak, že ten mohol sa už stať slovenským spisovateľom. Pravda, slovenčenie B. Bystrice potom zahatalo sa maďarizmom. Nie že by sa ona bola maďarčila, ale úradným aparátom maďarským, légiami tu umiestnených štátnych orgánov potlačovalo sa slovenské zmýšľanie i slovenské slovo. Sama Bystrica začala sa maďarčiť až posledného času.

*

Zaujímavá bola by kapitola o kultúrnom živote B. Bystrice.

Na začiatku 18. storočia v Bystrici žil ako ev. farár slovenský Matej Bel,⁵ rodák z blízkej Očovej. Svojimi spismi historickými, zemepisnými Bel veľmi pomohol šíriť známosti o Uhorsku. Písaval po latinsky, nemecky a najmenej po slovensky, mal i diela gramatické, slovníkové, bohoslovecké, dokázal i um i učenosť a veľkú, až obdivuhodnú pracovitosť, i bol vyznačovaný, už ako farár a profesor prešporský, a nazývaný „magnum decus Hungariae“. U nás dostávalo sa mu chvály najmä pre prefáciu, napísanú do československej gramatiky Pavla Doležala;⁶ ale ja pokladám Mateja Bela za maďaróna, prvého maďaróna slovenského. V predmluve svojej knižky „Der ungarische Sprachmeister“ za svoju materinskú reč vyhlasuje maďarskú, hoci vieme, že po maďarsky učil sa von z domu, v Lučenci, potom vo Vespríme — v Očovej za jeho detstva, na konci 17. storočia, po maďarsky nevedela veru ani živá duša. On maďarčinu udával za svoju materinskú reč preto, že mať bola zemianskeho rodu — Cesnaková! V svojich Notitiach i zemianstvo Turca a Liptova vyhlasuje za pôvodom maďarské. Miestne mená slovenských krajov v svojich dielach povypisoval zo všelijakých listín, do ktorých dostali sa pisármi preložené — povypisoval ich v maďarskom znení, a tak začali sa po Slovensku v úradnom upotrebení ozývať mená Ujvár (Hrádok), Óvár (Starý hrad), Sasvár (Šaštín), atď. atď. V jeho kompendiach pohoršujúca, slovenský cit urážajúca je už sama grafika slovenských mien, ako by schválne bol chcel kaziť ich pôvodné znenie. Podľa všetkého od neho pochodí i fráza „Extra Hungariam non est vita“,⁷ a, možno povedať, i na nej zakladal sa potom v 19. storočí duch a výbojný nacionalizmus maďarský, pri ktorom nútili nás klaňať sa vlasti strašne macošskej, zbožňovať ju a ospevovať.

Od druhej polovice 18. storočia v národoch pod dojmom nových okolností ožíval cit celé veky utlmený, až otupený, cit národného povedomia. V rakúskom mocnárstve pomáhali ho budiť i diela cisára Jozefa II. Duch taký, rozumie sa, nemohol sa nedotknúť i Slovákov, čo ako boli uspatí, v národnom svojom povedomí ozaj už otupení latinskou rečou, ktorá u nich v cirkvi, v škole a celom verejnom živote panovala, ako nikde inde v Európe. Jedni, totiž bernolakisti, začali vydávať gramatické spisy slovenské, reč svoju pozdvihnuli za literárnu a hneď pomýšľali i na veľký slovník slovenského jazyka, druhí i tu v Banskej Bystrici založili časopis, v kníhtlačiarni Jána Jozefa Tumlera,⁸ 1785-ho roku. Nazvali ho, trochu divne, Staré noviny — ale duch „Starých“ novín nebol starý. Dostačí spomenúť z ich obsahu článok Jána Hrdličku⁹ „Wzněšenost Ržeči České neb wubec Slowenské“; prináleží k najkrajším veciam, napísaným v tie časy o Slovákoch a Slovanoch. Zo svojich širokých vedomostí spisovateľ pospomínal všetko, o čom myslel, že môže povzbudiť povedomie Slovákov. Vedľa starobylosti slovanskej reči vyzdvihuje jej rozšírenosť. Keby ona bola vraj rečou len jednej krajiny, ako francúzska, vlašská, španielska, už tým bola by vznešená. Ale „čím ona vzněšeněgší býti musí, kdy ona až po mnohých krajinách se rozléva!“ Prejdi všetky krajiny, ležiace od mora južného až k severnému, či nenájdeš v nich všade Slovákov? (Pod Slovákmi, pravda, rozumie Slovanov.) Ich reč len tam prestáva, kde začína sa už Ľadové more. Ukáž mi teda, ktorá iná reč rozložila svoje stany až takto! Keď pripomenul, jazyky akých veľkých národov utvorili sa vplyvom latinského, dokladá o reči našej: „Táto žádné není dcera, ale sama v sobě plodistvá velmi matka“… Od panovania Jozefa II. spisovateľ očakával pre svojich rodákov samé dobré veci, preto v záverečných vetách svojich výkladov obracia sa k nim: „Nu tedy, milí Slovácy! pozdvihnětež hláv svých… přibližuje se vykaupení vaše. Fík již pučí, nastane tedy vám jistě léto, v kterém opět vzněšenost řeči vaší skvěte…“

Okrem Jána Hrdličku v Starých Novinách bansko-bystrických písavali najmä Jur Ribay,¹⁰ Štefan Leška,¹¹ August Doležal,¹² všetci evanjelickí kňazi; redaktorom bol Ondrej Plachý,¹³ tiež ev. farár, turčiansko-sv.-martinský. Ribay, Slovák veľkých koncepcií, bol veľmi užitočný i pre Dobrovského, zakladateľa slovanskej filológie; knižka Leškova o slovanských elementoch v maďarskej reči^[439] má svoju cenu ešte i dnes, po diele Miklosichovom; bez práce nášho Doležala zas, farára sučianského v Turci, práce, nazvanej „Pamětná celému světu Tragoedia, anebožto veršovné vypsání žalostného prvního rodiču pádu“ (1791), Imrich Madách¹⁴ nebol by napísal svoju „Ember tragédiája“ túto chválu maďarskej literatúry. Hovorím, do Starých Novín, písavali ev. kňazi, ale zato s pozornosťou a láskou sprevádzali kroky, podnikané v prospech svojho národa súčasne katolíckymi kňazmi slovenskými. Tak medziiným, po nadpisom „Národ Slovenský“ (str. 721 — 741), vrelými slovy referovali o knihe kat. kňaza Jura Papánka „Historia gentis Slavae“. Ľúbilo sa im, že Papánek mužne ozýva sa proti „mnohým babským fabulám, pletkám a dedinským rozprávkam o kráľovstve Slovákov“, čiže o Veľkej Morave z 9. storočia. Narážka táto Starých Novín cielila najmä na uhorského latinského kronikára Thurocia,¹⁵ ktorý, vraj sám rodom Slovák, nezmyselné veci napísal o mocnom Svätoplukovi. Papánka potom Staré Noviny nazvali „slavným Hystorikem Národu slovenského“. Také potupy vraj Slovákov dotknúť sa nemôžu. Slováci žijú v dištriktoch nitrianskom, bystrickom a košickom (také bolo administratívne podelenie Horného Uhorska), „ale při tom ani jeden kút Zemi Uherské není, v kterémžto by se Slovácy osazeni nenalézali“. — Pre tie časy bol toto v novinách bansko-bystrických iste nový duch!

Medzi predplatiteľmi svojimi Staré noviny mali najznamenitejšie osobnosti slovenského zemianstva, ktorého vtedy maďarizmus ešte vôbec nebol sa dotkol.

V Banskej Bystrici z jari 1815-ho roku v osobe ev. farára Samuela Rožnaya¹⁶ bol sa zjavil zvláštny človek. Vedľa klasických literatúr bol oboznámený so slovanskými tak, ako v tie časy v Slovanstve asi nikto iný. Prekladal z Homéra, z Krasického, srbské spevy, ruský národný epos o pluku Igorovom. Ján Kollár zaznačil o ňom v svojich Paměťach: „Jedna z nejspanilejších slovanských duší, s kterou jsem se v životě setkal“. Videl u neho Kollár i jeho pôvodné satirické eposy o maďarizácii, ale rukopis nezachoval sa. I sám Rožnay ako sa zjavil, tak zanikol: umrel mladý, v druhom roku svojho kňažstva. — Pozdejšie, v druhej štvrti 19. storočia, v rokoch 1836, 1837 a 1838, v Banskej Bystrici u Filipa Macholda¹⁷ vychodil vážny časopis slovenský, „Hronka, podtatranská zábavnice“. V Bratislave Slováci mali „Tatranku“, tu Karol Kuzmány, ev. farár bansko-bystrický, založil Hronku. Pomery v krajine medzitým boli sa veľmi premenili — k prospechu Maďarom. Po napoleonských vojnách, v ktorých ukázala sa sila ruského národa, Austria pri Metternichovej politike začala sa báť Slovanstva. Maďarom to nebolo ťažko zbadať — i začali hovoriť, tak, aby to vo Viedni počuli, že v nich, Slovanstvu plemene cudzích, je podpora a ochrana nielen pre Austriu, ale i pre dynastiu. Keď tak z Viedne dôsledne dostávalo sa im podpory, oni svoju národnosť v Uhorsku ztotožnili so štátom, a vtedy slovenskému zemianstvu, ktoré ešte v prvej štvrti 19. storočia odporovalo maďarskej reči, uvádzanej krajinskými zákonmi, nepozostávalo iné, ako tiež pridať sa k maďarizmu. Ono, zemianstvo slovenské, dostalo tu totiž strach, že ináč príde o svoje privilégia. Z toho nastala u nás veľká premena. Bansko-bystrická „Hronka“ 1836-ho roku už nemala zo zemianskych rodín slovenských takých predplatiteľov a čitateľov, akých mali „Staré Noviny“. Pri národnej veci slovenskej ostávali už len chudobní idealisti, zväčša dedinskí kňazi a učitelia.

Národné cítenie slovenské v Hnonke je už cele jasné, prejavuje sa otvorene, bezohľadne. A už nedostačí byť dobrým, horlivým Slovákom, už vyžaduje sa zaujímať sa i za Slovanstvo. V prvom ročníku, 1836-ho, vyšla v pôvodnej svojej forme povestná štúdia Jána Kollára o slovanskej vzájomnosti. Sám redaktor, Kuzmány, roku 1837. a 38-ho spomínal už pre Slovanstvo i potrebu jedného, spoločného jazyka — tak, ako u Čechov o niečo skôr Jungmann.¹⁸ Mladé pokolenie slovenské, ktoré vyznačilo sa o jedno decénium pozdejšie, štúrovci totiž, hlásili sa k životu už v Hronke. Z Čiech a Moravy prispievali do nej Kampelík,¹⁹ Šembera,²⁰ Amerling²¹ i Sabina.²² A hodno spomenúť, že v nej redaktor Kuzmány vrele, až ostro zaujal sa, proti nespravodlivej kritike Chmelenského,²³ za Máchu²⁴ a jeho poéziu. — Všetko to tu, v Bystrici.

V štyridsiatych rokoch maďarizmus stal sa ešte rozpínavejším, výbojnejším. Viedli ho temer samí renegáti, ako Kossuth, Pulszky,²⁵ Prónay²⁶ a podobní, a čo je renegát, vie svet najmä od tých časov, keď bolo vzniklo príslovie: „Horší poturčenec od Turčina.“ Slovenské snahy už na všetky strany mali takých protivníkov, ako v Banskej Bystrici Antona Radvánského.²⁷ V krajinskej politike a v maďarskej verejnosti nad triezvym Széchenyim víťazil fanatický Kossuth. Petöfi, tiež renegát, ani čo by bol šetril cit svojich slovenských rodičov, ešte živých, do národnostných bojov nemiešal sa, ale maďarskú verejnosť strhával v iných veciach, ako zdá sa ani Kossuth.

Tak prišiel rok 1848-my. V búrkach, ktoré sa strhli, Austriu potom 1849-ho zachránila pomoc slovanská, ruská, ale k svojim Slovanom ona zato zostala taká, aká bola — nepriateľská. Na Slovensku národovcom, ako boli Štúr, Hurban, po 1849-tom nedostalo sa verejného poľa; Štúra postavili ešte i pod policajný dozor. A 1853-ho roku už i tých Slovákov, ktorých po potlačení maďarskej revolúcie boli vzali do štátnej služby, poprekladali zo slovenských krajov dolu, medzi Maďarov, aby nemohli účinkovať na svoj ľud. Štefan M. Daxner úradoval vo Veľkom Kállóve, Francisci v Debrecíne, Paulíny v Kečkeméte atď. Len pri vybraní biskupa do Banskej Bystrice vo Viedni ani čo by sa boli pomýlili. Dali sem Štefana Moysesa, kanonika zo Záhrebu, Slováka neohroženého a človeka veľkého.

Biskupstvo banskobystrické bolo sa utvorilo len za panovania Márie Terézie. Štvrtým biskupom, od 1823-ho roku, bol Jozef Belánsky,²⁸ rodák kysucko-novomestský. Podobizňou jeho ozdobený je I. zväzok básnických diel Jána Hollého, vydaných v rokoch 1841. a 1842-ho. Z toho možno usúdiť, že peňažite podporoval znamenitého Martina Hamuljaka nášho pri tomto vydaní i pri iných podnikoch jeho literárno-buditeľských. Po Belánskom roku 1843-ho na biskupskom stolci nasledoval Jozef Rudnyánszky²⁹ a 1850-ho prišiel Moyses.

Na Slovensku — ako už podotknuto — nastávala v duchovnom živote zas len ťažká perioda. Štefan Moyses v svojom Svätom Kríži, kde rezidoval, nemohol sa veru dobre cítiť. „Vrstovníkov jeho z predošlého storočia, donedávna mocne vplývavších na Slovákov, už nebolo. Kollár umrel skoro, už v januári 1852-ho, Ján Hollý ešte roku 1849, a Šafárik žil už dávno v Prahe, prestal starať sa o duchovný život slovenský tak, ako starával sa ešte v Novom Sade. Mladí, ktorí v štyridsiatych rokoch boli sa pustili na krýdla, ktorých dielom bol slovenský pohyb v rokoch 1848 — 49, zatíchli. Literárne pomery boli také, ako by sa všetko išlo zmariť, čo dokázalo sa v posledných rokoch. Z časopisov, vydávaných do roku 1848-ho, ostali len Slovenské pohľady; v auguste 1852 zanikli i tie. Držali sa cirkevné orgány, Katolícke noviny i Cyril a Metod preto, že prvé v Pešti mali za sebou spolok, Cyrilla a Metoda však už zaniklého, ujal sa biskup Moyses hneď po svojom príchode.“^[440]

Moysesovi záležalo predovšetkým na školách. Neľutoval nijakých námah. Tak učiteľský ústav bystrický stal sa školou čisto slovenskou, bohoslovecký seminár bol latinsko-slovenský, ducha bezúhonne slovensko-národného. Najťažšie mu išlo pri gymnáziu, pri správe ktorého záviselo všeličo od ministerstva; ale i tu vykonal, že vyučovalo sa hlavne po slovensky, menej nemecky a ešte menej po maďarsky. Vybral naň za direktora znamenitého pedagóga a neohroženého Slováka Martina Čulena.³⁰ Nakoľko slovenských síl nebolo dosť, pribral profesorov Čechov.

V Bystrici začal sa prúdiť duchovný život slovenský. Biskup Moyses býval síce v Svätom Kríži, ale v nej jeho ducha bolo poznať na všetkom. V kapituly, vedľa iných dobre zmýšľajúcich kanonikov, účinkoval peknoduchý Tomáš Červeň.³¹ Z mladšieho duchovenstva katolíckeho v Bystrici boli Michal Chrástek,³² Franko V. Sasinek so starším Jurom Slotom; na gymnáziu s direktorom Čulenom profesori Karol³³ a Emil Černý,³⁴ Fraňo Mráz, Jozef Loss,³⁵ Jozef Klemens,³⁶ pozdejšie i Floriš Červeň.³⁷ Evanjelická cirkev mala za farára Antona Penzla,³⁸ spisovateľa znamenitej knižky „Ovocinár na Slovensku“, na gymnáziu evanjelickom s Ľudovítom Grossmannom,³⁹ vrstovníkom a milým priateľom Sládkovičovým, tiež samí hodní ľudia. V Bystrici žili zo známejších národovcov slovenských Ľudovít Thurzo, Matej Slabej,⁴⁰ Samuel Bodorovský,⁴¹ Adam Kardoš, Fraňo Blaho, organár Kyseľ, knihkupec Krčméry.⁴² Od 1856-ho roku v Radvani, ktorá je akoby predmestím Banskej Bystrice, žil už i Andrej Sládkovič. V blízkom okolí boli takí katolícki farári, ako Július Plošic, Štefan Záhorský, Ján Gerometta, Sásikovci, Fraňo Šujanský.⁴³ Z evanjelických farárov neďaleko boli obidvaja Chalupkovci, Ján i Samo, August H. Krčméry.⁴⁴ Od 1849-ho Kuzmány žil už vo Viedni, ale o ňom verne povedal Sládkovič, že i z Viedne duchom býva v okolí zvolenskom.

Sám Sládkovič nemohol lepšie bývať, ako v Radvani. Keď po turčiansko-sv.-martinskom slovenskom zhromaždení 1861-ho roku, ktorého memorandum na čele deputácie biskup Moyses oddával vo Viedni cisárovi Franc-Jozefovi, diali sa už prípravy k ustrojeniu Matice slovenskej, Andrej Sládkovič v máji 1863-ho uveličený písal svojmu švagrovi do Peštianskej stolice, ako podpisujú a platia sa peniažky na matičný kapitál: „Ja som zaplatil svojich prvých 12 zlatých, Tonka (manželka) svoje dva zlatníčky, deti všetky svoje dvadsiatničky…“ Vypočitujúc ďalej v liste národné pohyby v Bystrici, píše: „Teraz je pod nákovou slovenské meštianske kasíno, nasledujú majálesy, cyrilo-metodejské jubileum, slávnosť prvého sväto-martinského zjazdu (6. júna 1861) a t. p. Koruna toho bude kongres matičný… Naša mládež horlí, naše dievčence fanatizujú prsteňmi a náramnicami sväto-martinskými (vydanými na pamiatku spomínaného zhromaždenia); dňa 4. júna biskup Moyses bude posviacať zástavu r. kat. gymnázia, bielo-modro-červenú, verejne, v zámockom kostole a hneď zatým v Selciach oltár nový, Cyrilu a Metodovi venovaný, so slávnosťou cyrilometodejskou, ku ktorej celý vidiek s procesiami vyjde a národno-cirkevnú slávnosť ustrojí. Náš malý Ondrej^[441] stáva na pni pred farou a spieva plným hrdlom, ale i pravidelne i nápev i text piesne našej: „Hej Slováci!“ Ja stojím pri ňom a vravím s Písmom: „Z úst nemluvňátek“.^[442]

Otvorenie Matice slovenskej bolo toho roku, 1863-ho, v auguste na zhromaždení v Turčianskom sv. Martine. Biskupa Štefana Moysesa vyvolili s veľkým oduševnením za predsedu. Ale i väčšinu funkcionárov dala Bystrica: kanonik Tomáš Červen stal sa pokladníkom, Michal Chrástek tajomníkom, Sasinek opatrovníkom zbierok.

V takých začiatočných, ešte nerozvitých pomeroch, ako prirodzene boli v tieto časy i slovenské, ľudí jedného národa ešte delí i viera a postavenie. Ako možno vidieť i z citovaného listu Sládkovičovho, v Bystrici nebolo ničoho takého. Katolíci a evanjelici nebočili jeden od druhého: starosti i radosti slovenské boli im spoločné. Sládkovič, ev. kňaz, v krásnych básňach ospieval katolíckeho biskupa Moysesa, prepošta — kanonika Tomáša Červeňa, alebo i Štefana Záhorského, farára v blízkych Hájnikách. Sládkovič v Radvani mal chudobnú faru a hromadu detí: katolícky farár radvanský Franko Šujanský mal sa lepšie a žil so sestrou — mohol držať i záprah, kone. Na týchto Sládkovič vozieval sa ako na svojich. Keď chcel ísť do Garanseku navštíviť svojho milého kolegu Horislava Krčméryho, len napísal pár slov na „Hôrku“, na katolícku faru radvanskú, tam hneď priahali. Často chodili spolu, Sládkovič a Šujanský, i do Garanseku i do Hájnik, evanjelický kňaz s katolíckym, tam na evanjelickú, tu na katolícku faru. A tak to bolo v Bystrici v celej spoločnosti slovenskej. Dosiaľ živý svedok tohto života, drahý náš hudobný skladateľ Ján Levoslav Bella,⁴⁵ rád rozpráva, ako on, klerik bystrický, chodil i so svojimi druhmi ku Sládkovičovi, na evanjelickú faru radvanskú. Staré porekadlo: „Za živa v Bystrici a po smrti v nebi“, nikda nemohlo byť odôvodnenejšie, ako v tieto časy.

Ale ešte za života Moysesovho pomery stali sa horšími. Po svojich vojenských porážkach pri Solferíne a Kráľovej Hradci, v rokoch 1859 a 1866, Austria a dynastia pokonali sa s Maďarmi a aktom 1867-ho uzavretým vydali im úplne do moci nemaďarské národnosti Uhorska. Ešte Moyses žil, už (1868-ho) pomaďarčili jeho bystrické gymnázium: profesori českí museli odísť domov, slovenskí hľadať si chleba a postavenie až v Rusku. Moyses umrel v auguste 1869-ho, a na biskupskom stolci od 23. septembra 1871-ho sedel už Arnold Stummer-Ipolyi, človek nacionálne strašne netolerantný, až násilnícky. Podžupanom stoličným bol Béla Grünwald, najfanatickejší maďarón a maďarizátor v celom Uhorsku. U Macholdov, odkiaľ vychodila Kuzmányho milá „Hronka“, tlačili „Svornosť“, na otravovanie slovenského ľudu založený hnusný týždenník, obciam po širokom Slovensku úradne natískaný. Od stolice Zvolenskej ostatným stoliciam Uhorska išla reprezentácia, vyzývajúca ich, aby žiadali od krajinského snemu zrušenie troch slovenských gymnázií i Matice slovenskej. Zrušenie i stalo sa v 1874. a 1875-tom roku. A ešte zatým 1878-ho, vyšiel Grünwaldov pamflet „A Felvidék“, čítaný v celom Uhorsku a rozpaľujúci zášť proti čistým snahám slovenským…

Ale prestanem toto spomínať. Zlé, tohto druhu, keď sa raz pominie, môže byť považované tak, ako by ho nikda nebolo bývalo. Lebo zlé zachovať si radno je len také, z ktorého môžeme sa učiť pre život, pre budúcnosť — z toho, ktoré Slováci prežili, učiť nenaučíme sa ničomu.

U nás je nový život. A v ňom napraví a reguluje sa všetko školou. Všetko, ale všetko, čo nám dnes ešte nemilo a ťažko vidieť. V štátny náš sviatok, v Turčianskom Sv. Martine už i v synagóge žiacky zbor spieval „Kto za pravdu horí“, „Hej Slováci“ spievali „Kde domov můj“. So zborom mladých spievali všetci v synagóge prítomní… Všetko vplyvom školy.

Roku 1884-ho, v čase najväčšieho teroru grünwaldovského, v Banskej Bystrici na turičné sviatky zjavili sa štyria mladí ľudia turčiansko-sv.-martinskí, a boli rozospievaní tak, že spievali a spievali — rozumie sa, po slovensky — kdekoľvek sa ukázali, v hostincoch, na kolkárni, temer i na ulici. A keby len to! Ale nielen že neozval sa proti nim hlas, ale Bystričania, mešťania, spievali s nimi. I takí, o ktorých už ani nevedelo sa, že ešte hovoria po slovensky. To je bol potrebný len malý náraz, a ubíjané, tlmené city slovenské ožili.

Ako ich neoživiť v novom živote, v československom štáte?!

Verme, že v Banskej Bystrici zavládne taký duch, pri ktorom jej obyvatelia, zaujímajúci sa za rozvoj a šťastie Slovákov i československého štátu, ešte budú odôvodneno hovorievať: „Za živa v Bystrici a po smrti v nebi!“

(1925)

Poznámky a komentáre

1. Rogerius — uhorský kronikár z 13. storočia talianskeho pôvodu. Ako svedok tatárskeho vpádu napísal o ňom kroniku Carmen miserabile.

2. Beatrix (1457 — 1508) — uhorská kráľovná, manželka Mateja Korvína, pôvodom Talianka, vplývala na rozvoj renesančných myšlienok na uhorskom kráľovskom dvore.

3. Franz von Löher (1818 — 1892) — nemecký historik, právnik, prírodovedec a cestovateľ. Profesor na univerzite v Mníchove a riaditeľ ríšskeho bavorského archívu.

4. Gustáv Zechenter (1824 — 1908) — slovenský spisovateľ, lekár v Kremnici, botanik, geológ. Bol najlepším slovenským humoristom v pomatičnej dobe.

5. Matej Bel (1684 — 1749) — polyhistor. Podľa súčasných vedeckých výskumov neobstojí tvrdenie o jeho maďarónstve. Pozri práce J. Tibenského.

6. Pavol Doležal (1700 — 1778) — jazykovedec, učiteľ v Lužici, ev. kňaz v Necpaloch a na Boci

7. Mimo Uhorska niet života

8. Ján Jozef Tumler (1754 — ?) — banskobystrický tlačiar od r. 1783. Tlačiareň predal J. Štefánimu r. 1796. Vydavateľ slovenských kníh a časopisov.

9. Ján Hrdlička (1741 — 1810) — ev. kňaz a spisovateľ. Písal príspevky do Starých novin literního umění z oblasti ľudovýchovy a dejín. Bránil svoj jazyk proti germanizačným snahám Jozefa II.

10. Juraj Ribay (1754 — 1812) — slovenský spisovateľ, buditeľ, jazykovedec

11. Štefan Leška (1757 — 1818) — slovenský spisovateľ, národný buditeľ, jazykovedec

12. Augustín Doležal (1737 — 1802) — ev. kňaz v Hybiach a v Sučanoch. Podporovateľ reformačných snáh Jozefa II. Známy ako autor básnickej skladby Pamětná celému světu Tragoedie (1791).

13. Ondrej Plachý (1755 — 1810) — ev. kazateľ v Martine a v Novom meste nad Váhom, spisovateľ, novinár, cirkevný historik

14. Imre Madách (1823 — 1864) — maďarský dramatický básnik. Autor slávneho literárneho diela Tragédia človeka.

15. Ján Thuróczy (1435 — 1490) — uhorský kronikár. Autor diela Chronica Hungarorum, Brno, Augsburg 1488.

16. Samuel Rožnay (1787 — 1815) — slovenský básnik, prekladateľ. Preložil rad klasických básní, ruské byliny a srbskú ľudovú epiku.

17. Filip Machold (1771 — 1850) — zakladateľ banskobystrickej kníhtlačiarskej rodiny. Pôsobil v B. Bystrici v rokoch 1830 — 1837.

18. Josef Jungmann (1773 — 1847) — pedagóg, český národný buditeľ, jazykovedec. Zakladateľ spisovného novočeského jazyka.

19. František Cyril Kampelík (1805 — 1872) — český spisovateľ a lekár

20. Alois Vojtech Šembera (1807 — 1882) — český filológ a historik. Profesor reči a literatúry českej na viedenskej univerzite a redaktor českého ríšskeho zákonníka.

21. Karel Slavomil Amerling (1807 — 1884) — český pedagóg, spisovateľ, filozof a lekár. Tvorca myšlienky permanentného vzdelávania.

22. Karel Sabina (1813 — 1877) — český politik, publicista a spisovateľ. Venoval sa dejinám českej literatúry a divadla.

23. Josef Krasoslav Chmelenský (1800 — 1839) — český básnik, literárny, divadelný a hudobný kritik

24. Karel Hynek Mácha (1810 — 1836) — český básnik, najvýznamnejší predstaviteľ českého romantizmu v prvej polovici 19. storočia

25. Karol Pulszky (1853 — 1899) — maďarský politik, historik umenia, poslanec uhorského snemu

26. Gabriel Prónay (1812 — 1875) — maďarský právnik, etnograf. Generálny inšpektor evanjelickej cirkvi v Uhorsku od r. 1861.

27. Anton Radvanský (1807 — 1882) — básnik, publicista, zvolenský župan

28. Jozef Belanský (1769 — 1843) — biskup, slovenský literárny mecén

29. Jozef Rudňanský (1788 — 1859) — ostrihomský kanonik, potom biskup banskobystrický (do roku 1850). Podporovateľ spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej.

30. Martin Čulen (1823 — 1894) — slovenský pedagóg

31. Tomáš Červeň (1793 — 1876) — kultúrny pracovník, podporovateľ slovenských literárnych snáh. Pokladník Matice slovenskej.

32. Michal Chrástek (1825 — 1900) — bibliograf, literárny historik, redaktor

33. Karol Černý — profesor gymnázia v Kláštore pod Znievom okolo r. 1875

34. Emil Černý (1839 — 1913) — pedagóg, publicista

35. Jozef Loos (1839 — 1878) — jazykovedec, lexikograf, pedagóg

36. Jozef Božetech Klemens (1817 — 1883) — slovenský maliar, sochár, prírodovedec, vynálezca, pedagóg

37. Florián Červeň (1846 — 1928) — pedagóg, docent na budapeštianskej univerzite

38. Anton Penzel (1810 — 1886) — slovenský poľnohospodársky odborník, ovocinár a včelár

39. Ľudovít Bohdan Grossmann (1818 — 1890) — slovenský pedagóg a spisovateľ

40. Matej Slabej (? — 1879) — národný kandidát na poslanca do uhorského snemu v r. 1865

41. Samuel Bodorovský (1825 — 1891) — národný buditeľ

42. Eugen Krčméry (1830 — 1891) — kníhkupec, vydavateľ

43. František Šujanský (1832 — 1907) — slovenský spisovateľ. Zaoberal sa slovenskou filológiou, kultúrnymi dejinami, zbieral príslovia a porekadlá.

44. August Horislav Krčméry (1822 — 1891) — hudobník a publicista, hudobný skladateľ a zberateľ ľudových piesní

45. Ján Levoslav Bella (1843 — 1936) — hudobný skladateľ, pedagóg a spisovateľ