Dielo 6. História

^[45]

Keď ku koncu 18. storočia nový duch tak živo ohlasoval sa v národoch, nespali ani Slováci; máme pekné pamiatky z ich duchovného života tej doby. Po prípravných dvoch spisoch Bernolákových roku 1790-ho už vyšla jeho Gramatica slavica, ktorou slovenčina dvíhala sa za spisovnú reč. Skoro zatým on, Anton Bernolák, už mal hotový slovník slovenského jazyka, ktorý potom po jeho smrti v rokoch 1825 — 27 sa vydalo v šiestich veľkých zväzkoch.^[46] A spôsob vydania tiež nie je bez významu. Vydavateľom prvého zväzku Slowara bol ostrihomský kanonik Palkovič, vydavateľom ostatných piatich zväzkov sám primas arcibiskup uhorský, kardinál Alexander Rudnay. V tie časy ešte na všetkých stranách Uhorska vyššie duchovenstvo katolícke bývalo zväčša zo synov slovenských rodičov.

A hneď po gramatike Bernolákovej, už 1793-ho, slovenskí katolíci pre duchovné potreby svojho národa založili spolok, nazvaný Učeným Tovarišstvom. Keď potom škola táto mala už i veľkého básnika, Jána Hollého, ktorého diela bolo treba vydávať, utvoril sa roku 1834-ho v Budíne Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej.

Evanjelici tiež už od 1801-ho mali v Bratislave Spolek literatúry slovenské, od roku 1808-ho Malohontskú spoločnosť (Erudita societas Kishontensis) a napomáhať slovenskú vzdelanosť onedlho (1812-ho) utvorili v okolí banských miest takzvanú Banskú spoločnosť (Literární společnost banská). Z Bratislavského „Spolku literatúry slovenské“ už 1803-ho na bratislavskom lýceu založila sa stolica „řeči a literatury československé“ s „Ústavom“ samovzdelávacím.

O dobrom vývine národných vecí svedčilo, že katolícki národovci slovenskí, ktorí žili v Budíne a v Pešti, roku 1834-ho Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej založili tak, že predsedom spolku bol Ján Kollár, kňaz evanjelický.

Pekné snahy ukazovali sa, ale politické pomery krajinské najmä od 1790 — 91-ho boli pre Slovákov nedobré. Budínskemu spolku už nedostalo sa potrebného potvrdenia. Národovci slovenskí neustávali: keď prívržencov Bernolákovho činu nepribúdalo, v súvise s bratislavským pohybom Štúr, Hodža a Hurban roku 1843-ho postavili za spisovnú reč strednú slovenčinu. Ale politika krajinská akoby sa ešte nepriaznivejšie bola stavala proti slovenským snahám. V novej spisovnej reči Ľudovít Štúr potreboval vydávať noviny, a povolenie mohol si vykonať len po štyroch rokoch. Keď Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej nedostávalo sa úradného potvrdenia ani za desať rokov, 1844-ho utvoril sa na vydávanie kníh slovenský spolok Tatrín, ale vrchnostenského potvrdenia ani tomuto nedalo sa nijako vykonať ustávaním ani v Budíne, ani vo Viedni. Viedenská politika od prvej štvrti storočia dôsledne stavala sa proti Slovanom, a Maďarom bola to voda na mlyn.

Roku 1849-ho ruská, totiž slovanská pomoc bola viedenským pánom, Habsburgovcom, veľmi dobrá, ale oni vnútri svojej ríše ostali takí, ako boli dotiaľ. Čo to bolo u nás, krikľavý príklad toho máme i v zakladaní Spolku sv. Vojtecha. Vec mal v rukách horlivý a učinlivý Andrej Radlinský a vykonal potrebné kroky už 1857-ho roku. Protivenstvami nijakými ani zo strany cirkevných ani štátnych vrchností Radlinský nedal sa odstrašiť, čo mu či tu či tam dnes zmarili, on to zajtra obnovil, vymáhal, konal rok po roku, a Spolok sv. Vojtecha jednako už v septembri 1870-ho mohol byť otvorený.^[47]

Maticu slovenskú, ako potrebnú pre duchovný život Slovenska, veľký človek a veľký Slovák Pavel J. Šafárik v listoch najmä Jánovi Kollárovi písavaných začal spomínať hneď od roku 1826-ho, čiže od založenia Matice srbskej v Novom Sade. Potom Slováci, ako Kollár a Kuzmány, ktorí po 1849-tom roku ostali vo Viedni, robili tam vážne kroky, usilovali sa pripraviť pre Slovákov založenie takého ústavu, Matice, ale ani ich námahy nemali výsledku ani za Bachovej vlády. Až po vojenskej katastrofe v Taliansku, pri Solferine 1859-ho, keď páni vo Viedni akoby boli „potratili koncepty“ cisár Franc Jozef začal hovoriť i o svojom „milom národe slovenskom.“ Vojenskou porážkou skonfundovaní nemohli sa rozhľadieť, čo si počať, ako machľovať ďalej, komu pomáhať a komu podrážať nohy. Maticu slovenskú roku 1862-ho povolili.

A na Slovensku nastala zvláštna radosť. Kdekoľvek bola už do tých čias zkrsla iskierka národného citu slovenského, teraz rozpálilo sa to v oheň. Otváranie Matice ustanovilo sa na 4. augusta 1863-ho v Turčianskom sv. Martine. Keď banskobystrický biskup Štefan Moyses, o ktorom popredku vedelo sa už, že na zhromaždení bude vyvolený za predsedu Matice slovenskej, vezúci sa 3. augusta zo Sv. Kríža do Turca, ukázal sa na hranici tekovsko-turčianskej, tam už čakali ho uradostené zástupy z horno-turčianskych dedín a z Kláštora pod Znievom, spievajúce a plesajúce, že môžu sa pokloniť jemu, ktorého ide si voliť národ slovenský. Zástupy dolu Turcom množili sa neprestajne a oduševnenie tiež tak pribúdalo. Ako po dedinách pozdĺž hradskej, tak i v Martine zvony zvonili, mažiare strieľali a pred slávnostnou bránou, pred vchodom do mesta vítal biskupa evanjelický superintendent Karol Kuzmány: „… Osvietený a Najdôstojnejší Pane…, čo krivda nesvedomitá minulých časov nám odoprela, ba často pokladala za zradu vlasti, to nám otcovská spravodlivosť panovníka nášho ochotne prisúdila — postaviť najsamprv uholný kameň chrámu ústrojnej jednoty národnej k duchovnej vzdelanosti národa — Maticu… Osvietený a Najdôstojnejší Pane, celé tisícročie hľadí teraz na Vás a nás s výšin týchto vrchov, všetky doliny svätých Tatier až do sivého Dunaja…“

Účinok Martinských dní 6. a 7. júna 1861-ho s účinkom takéhoto otvárania Matice slovenskej bolo potom krásne poznať naširoko po slovenských krajoch. Matica začala pracovať. Pravda, mohli to byť len začiatky náležitej duchovnej, vedeckej práce, keď od konca 18. storočia pri dusení duchovného života slovenského postupne ubúdali tu učení ľudia a slovenskej školy vôbec nebolo až do 1862-ho roku.^[48] I dediny slovenské mali už čo rok menej takých ľudí, ktorí Matici boli by mohli pomáhať na pr. pri zbieraní ľudovej tradície, piesní a povestí, a jednako ostalo nám v jej vydaniach hodne vzácnych vecí tohto druhu. Štúr už nežil, Hodža na začiatku 1860-tych rokov prenasledovaný, neľudsky týraný akoby už nebol mohol písavať. Od Hurbana i v matičných vydaniach sú len vzácne veci; čohokoľvek sa dotkol s perom v ruke, Jozef M. Hurban čitateľom slovenským bol milým. Zo starších národovcov v Letopisoch matičných písaval Samuel Tomášik, a práce jeho história slovenská si zachová. U vrstovníka Tomášikovho, Jonáša Záborského, ako historika až ľutujeme, že žil na zapadlej dedine, nielen od kníh a prameňov historických, ale i od sveta cele odlúčeno. Záborský, keď dotkol sa niektorej otázky z histórie Uhorska, čitateľovi svojmu predstavoval sa, akoby vo tme bol chodil v ruke so svetľom. Len bol príliš subjektívny. A Sasinek, ktorého historické trudy vychodili nielen v matičných orgánoch, ale i vo zvláštnych knihách? Kto počul Sasinka čo len raz hovoriť, najmä rečniť, z toho poznal človeka i milého, i umného. Ale nauky jeho, ako historikove, potom zväčša neuznával ani takýto ceniteľ a ctiteľ osoby. Čo je to? Sasinek celý život hľadal, zbieral materiál k histórii Uhorska, k histórii Slovákov: ale on, osobne taký milý a až krotký, v histórii neprijímal nijakej mienky iného, ničoho inými ustáleného. Miesto doplňovania a naprávania Sasinek zavrhoval všetko a staval všade svoju mienku, svoj výklad. Nuž a premeniť tak radikálne celú históriu Uhorska a slovenského národa, na to nevystačí ani taký dlhý a pilný život, ako bol Sasinkov. Ale zato Matici slovenskej ani takýto Sasinek nebol na ujmu, i z jeho prác historikom nových pokolení zíde sa všeličo.

Pozoruhodných vecí vo vydaniach matičných nájde sa i v trudoch Reusovcov. Milý beletrista Laskomerský² i vedecky produkoval cenné veci. V botanike trudy Holubyho,³ Kmeťove⁴ ostanú slovenskej vede. V histórii užitočne pracovali Pavel Križko. Áno, v Letopisoch matičných máme i práce Dionýza Štúra,⁵ v tie časy už prvého geológa a paleontológa v Rakúsko-Uhorsku. (Veď onedlho bol už vo Viedni direktorom Ríšskeho ústavu geologického.) Vôbec ukáže sa z prác matičných pomerne dosť významného. Matica 1874-ho roku s pozdviženým čelom mohla stať pred svojimi inkvizítormi. A pre slovenský život dôležité boli i jej výročné zhromaždenia. V rodinách slovenských národovcov takrečeno celý rok odkladali sa peniažky, aby v auguste bola možnosť ísť do Martina. A študenti, mladí ľudia ako túžili dostať sa na matičné zhromaždenie, poznať tam Moysesa, Červena, Kuzmányho, Hurbana, Paulínyho, Závodníka… (profesora Mráza,⁶ Kyseľa!⁷), vidieť večer divadelnú hru Martinčanov City mladého pokolenia slovenského nemohli sa nezapaľovať súčasnou poetickou tvorbou Chalupku, Sládkoviča, Janka Kráľa, Bottu, ktorí stáli akoby v objatí s Maticou slovenskou…

Ale Austria i roku 1866-ho prehrala veľkú, dôležitú vojnu, proti Prusku. A vo Viedni zas boli skonfundovaní; s Maďarmi, ktorí od 1859-ho spievavali si, ako oni čakajú Garibaldiho,^[49] hneď 1867-ho pokonali sa tak, že ostatné národy Uhorska úplne vydali im do moci. Štátny stroj uhorský, postavený potom cele do služby maďarizácie, mohol nás šiapať, dusiť, pomoci nijakej, záchrany v ničom pre nás nebolo. Franc Jozef nepohnul ani prstom. Preto z vďaky i nazvali ho oni potom „najústavnejším panovníkom“ („legalkotmányosabb uralkodó“) — najústavnejším, ktorý nezastarie sa v uhorskom štáte do ničoho. A nás Slovákov hubil, dusil ten štátny stroj uhorský ďaleko surovejšie, než Rumunov, alebo Srbov. K slovenskému gymnáziu revúckemu, založenému i udržovanému z privátnych slovenských peniažkov a rozvinutému v 8-triedové, Slováci boli si postavili a udržovali ešte nižšie gymnázium v Kláštore pod Znievom a druhé, tiež nižšie, v Turčianskom sv. Martine. Ale už 1874-ho peštianska vláda zrušila ich všetky tri, a na začiatku 1875-ho i Maticu slovenskú s potvrdzujúcim podpisom toho Franc Jozefa, ktorý 1863-ho roku banskobystrického biskupa Moysesa, idúceho do Martina otvárať Maticu slovenskú, vymenoval za svojho tajného radcu a na základný kapitál ústavu poslal 1000 zlatých! Výročné zhromaždenie spolku sv. Vojtecha už prvej, 1872-ho v Nitre rozohnali vrchnosťou najatí drábi s uličnou luzou. Keď pozdejšie Živena, ženský spolok slovenský, uchádzal sa u vlády o povolenie takej školy, v ktorej dievčatá slovenské boli by sa učili šiť a variť — odoprelo sa i to. Ťažko povedať, prečo to, ale Slovákov vôbec dusili surovšie, nežli Rumunov a Srbov. (Pravda, títo ani spolu nemali na vyšších miestach toľko renegátov, ako Slováci sami a renegát je podľa prirodzenosti svojho hriechu zlý k tým, od ktorých odpadol. Rumunom i Srbom ostali ich stredné školy a duchovné ústavy i vtedy, keď maďarizácia najvyššie vystúpila (po Apponyiho zákone z roku 1906). Mohlo by sa povedať, že Srbi a Rumuni boli chránenejší cirkvou svojou; no v takom Aponyiho ministerstve boli by si našli spôsob rozpúšťať i školy východnou cirkvou udržované. Slovákov oslabovať neštítili sa ani tým, že po cholere 1873-ho roku v slovenských dedinách zbierali so sirotami i nesiroty a vláčili ich na Dolniaky k Maďarom do služby. Áno, titul ten ujal sa tak, že ešte i o 30 rokov po cholere zbierali siroty a odnášali.^[50]

Nedobrá vec bola, že po rakúsko-tureckej vojne — (1877 — 8) berlínsky kongres Bosnu a Hercegovinu pridelil Rakúsko-Uhorsku na okupovanie. Viedeň a Pešť okupovali, obsadili si tieto slovanské zeme na juhu Európy, pozdejšie i celé pripojili (anexia), a začala sa vo veľkom nemecká politika. Nehľadalo sa, čo by bolo prirodzené, oprávnené, ale postavili sa vyhútané záujmy, a za tie silou-mocou zasahovalo sa do vývinu vecí. Z okupácie a anexie Bosny za Vilhelma II.⁹ bolo potom heslo: „Berlin — Bagdad!“ Maďari slúžili Nemcom, nemeckým záujmom celé veky — hneď ako prišli do Európy: ale nepovedomá táto ich snaha po okupácii Bosny a Hercegoviny stala sa im takrečeno programom. A keď cítili sa akoby pod krídlami Nemcov, pribúdalo im smelosti, podujímavosti v ich megalománii, čiže v politike maďarizačnej.

Matica slovenská... Milí otcovia, založili nám ju 1863-ho roku, a keď teraz je 1933, nuž nazdali by sme sa, že máme ju, Maticu našu, už 70 rokov. Ale od 1875-ho za celé 44 roky nebolo jej. Vrátil nám ju až 1919-ho roku, po svetovej vojne, československý štát.

A teraz už veríme v jej budúcnosť. Ako do svetovej vojny hynuli sme najviac preto, že hubila nás cudzia, neslovenská škola, tak teraz ožijeme pri škole slovenskej. Matici pri jej dôležitých úlohách čo rok bude pribúdať pomocníkov, pracovníkov. I básnici nových pokolení, nosičia slovenského ducha, budú stáť s Maticou slovenskou v takom objatí, ako v jej prvé roky stáli Chalupka, Sládkovič, Janko Kráľ, Botto.

(1933)

Poznámky a komentáre

1. Ján Pőstényi (1891 — 1980) — správca Spolku sv. Vojtecha, redaktor a publicista.

2. Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský (1824 — 1908) — spisovateľ, lekár. Okrem literatúry sa zaoberal prírodovednými, geologickými a najmä pomologickými problémami, ktoré publikoval v Letopise Matice slovenskej 1867 — 79 a Obzore 1865 — 79. Pozri Spisy I — IV, výber z diela. Bratislava 1956 — 1962.

3. Jozef Ľudovít Holuby (1836 — 1923) — botanik, národopisec a kultúrny pracovník. Zaoberal sa flórou Trenčianskej stolice, Pezinku a okolia. Napísal okolo 250 botanických článkov.

4. Andrej Kmeť (1841 — 1908) — ľudovýchovný pracovník, zberateľ a organizátor slovenského vedeckého života. Svojimi prácami usiloval o modernizáciu poľnohospodárstva.

5. Dionýz Štúr (1827 — 1893) — geológ, fytopaleontológ, botanik a múzejník.

6. Fraňo Mráz (1835 — 1884) — pedagóg a jazykovedec. Autor učebnice Slovenská mluvnica, Viedeň 1864.

7. Michal Kyseľ — organista v Banskej Bystrici.

8. Cez plece si hodím dolomán, sotva sa viem dočkať Garibaldiho.

9. Wilhelm II. (1859 — 1941) — v rokoch 1888 — 1918 nemecký cisár a pruský kráľ. Reprezentant agresívneho nemeckého imperializmu.