Dielo 6. História

^[55]

Od 1919-ho roku, po Trianone, maďarskú otázku pokladali sme za vybavenú. Za vybavenú v Trianone tým, že čo odobralo sa Uhorsku, to dostali tri susedné štáty, Rumunsko, Juhoslávia a Československá republika. Tým — tak sme boli presvedčení — proti pozostalému Maďarsku utvorila sa medzi tromi susednými štátmi prirodzená, inštiktívna dohoda. Ak by Maďari probovali nejakú vojenskú akciu na pr. proti Československu, Rumunsko a Juhoslávia zaraz inštinktívne vpadli by im do tyla. Lebo koľko podarilo by sa Maďarom svojou akciou odňať Československu, o toľko mocnejšími stali by sa proti týmto dvom. Takto Maďarsko v susedstve troch takýchto štátov, spojených spoločnými záujmami, predstavovali sme si, ako telo nejakou silnou obručou stiahnuté. Hneď od samého začiatku, ani len za času ich zmätkov 1919-ho roku, nepokladali sme za potrebné pozorovať, čo tam hovoria, čo píšu, čo robia. Predstavovali sme si, že nepokojné elementy budú utíšené, osud krajiny vážni ľudia budú vážne spravovať, a s Maďarmi nastanú dobré susedské pomery. Hovorím, nedali sme pozor ani na to, čo píšu.

A tak sa stalo, že na pr. ja až teraz, po desiatich rokoch, zvedel som, čo obsahuje knižka Belu Iványiho,¹ písaná a vydaná hneď 1919-ho roku.^[56] A nakoľko prízvukoval i referát v „Századok“-u, orgáne Maďarskej historickej spoločnosti, že Iványiho knižka je dielo vážne a myšlienky vzbudzujúce“ … a „i širším vrstvám maďarského obecenstva treba sa učiť z nej“, na čiej strane je „historická pravda“ a v povedomí čoho treba mu teda „vybudovať svoju budúcnosť“,^[57] v knižke samej však, preto mlčia: nuž z našej strany pretrhnúť doterajšie mlčanie, vzhľadom ešte i na najnovšie nepokoje peštianske, nebude neodôvodnená vec.

I

Masarykovci boja sa — píše Bela Iványi — každého práva, každej pravdy, ešte i historickej. A to jeho pohlo k tomu, aby „na viac otázok, na ktoré Česi dosiaľ odpovedať ani nechceli, ani nesmeli“, on sám hľadal odpoveď. Na svoje otázky usiluje sa „vylúskať odpovede vždycky z exaktných prameňov histórie“. Hľadá „nie náhľady, nie teórie“ na hypotézach alebo nespoľahlivých prameňoch (falošných listinách) založené, ale historické faktá a, opierajúc sa na tieto, chce „zistiť historické pravdy“, ešte i vtedy, keď sú ony pre Maďarov nie priaznivé. Teda nie „poetizovať, nie politizovať“ chce, „ale odokryť minulosť na reálnom základe“, áno, „nehľadí ponížiť vedu ani za politický prostriedok, ako to protivníci s takou veľkou pasiou a s takými zriedkavými výnimkami robia“. Práca jeho je „nie na poučenie odborným učencom a nezháňa sa za vynachodením samých noviniek, ale zato budú v nej čiastky, ktoré odokryjú i pre odborné kruhy nové, dosiaľ neznáme dáta“.

A takto vysúkajúc si rukávy vysvetľovať dejiny Slovákov, ich pomer k Maďarom, Bela Iványi za samý prvý „exaktný prameň“ vzal si pamflet Belu Grünwalda z roku 1878-ho, „Felvidék“,^[58] a Jána Karácsonyiho² knižku,^[59] napísanú roku 1916-ho pod dojmy svetovou vojnou vzbudenými. Tak hneď pochopíme, čo sú jemu „exaktné pramene“.

Ku koncu 18. storočia v Európe vzniklý svit nemohol nepreniknúť ku každému národu. Národná idea oduševňovala; budil sa všade nový duchovný život — v kruhu i najmenšieho, najzaostalejšieho kmeňa. Snahy stali sa ideálnymi. Či je možná vec, že by taký pohyb len u Slovákov bol býval dielom „zlých agentov“, „nesvedomitých buričov“ a ľudí, ktorí hľadali len úrady?! Lebo pán Iványi tak vykladá, tak vysvetľuje.

U nás prebudenie začalo sa tak, že Anton Bernolák, poslucháč generálneho seminára, založeného cisárom Jozefom II. v prešporskom zámku, napísal a vydal (1791) gramatiku slovenskej reči a začal spisovať i jej slovník.^[60] Akého významu boli poetické slovenské diela Jána Hollého,^[61] zjavivšieho sa v stopách Bernolákových, možno súdiť na pr. i z toho, že Izmail Sreznevskij, mladý slavista ruský, pripravujúci sa na univerzitnú katedru a u západných i južných Slovanov študijné cesty konajúci, na madunickej fare^[62] básnikovi nášmu predstavil sa, že môcť poznať Jána Hollého on išiel by i na kraj sveta. A Ľudovít Štúr, vodca nasledujúceho mladého pokolenia slovenského, v ťažkých okolnostiach slovenského národa postavili si heslo: „My chytili sme sa do služby ducha, preto musíme prejsť cestu života tŕnistú!“ Pri spomínaní takejto minulosti či možno hovoriť predovšetkým o „zlých agentoch“, „nesvedomitých buričoch“ a „ľuďoch úrady hľadajúcich“?

Ale Bela Iványi v záujme „Horného Uhorska“ („Pro Hungaria Superiore“) ešte i onakvejšie vystúpi proti minulosti Slovákov.

V živote Slovanstva iste veľkou vecou bolo dielo apoštolov Cyrila a Metoda, vykonané z iniciatívy veľko-moravského Rastislava. Slovanská biblia, slovanská cirkev už v 9. storočí! Ale slavisti Kopitar, Miklosich a nemecký spisovateľ Dümmler^[63] spôsobili v historii na čas zmätok. Okolnosť totiž, že Slováci sú západnými Slovanmi, a reč biblie v 9. storočí pri dvore Rastislava a Svätopluka prekladanej je juho-slovanská, oni vykladali tak, že vtedy, to jest v 9. storočí, i na ľavom brehu stredného Dunaja žili Sloveni, čiže južní Slovania. Kopitar, Miklosich a Dümmler nepovážili, že vtedy rozdiel medzi slovanskými jazykmi bol ešte len toľký, že juho-slovanskú reč apoštolov Rastislavovi a Svätoplukovi Slováci, v tie časy tiež Slovenmi zvaní, mohli ľahko rozumieť, hoci boli západnými Slovanmi. To povážiť oni zabudli, a Pavel Hunfalvy zatým onedlho, spoľahnúc sa na Miklosichovu autoritu, napísal v svojej Etnografii Uhorska,^[64] že dnešní Slováci nie sú potomkovia veľko-moravských Slovanov z 9. storočia a do Uhorska dostali sa až v 13. storočí. Pravda, vtedy, 1876-ho roku, Hunfalvy ešte mohol riskovať tvrdenie, ale zatým v slavistike pokrok bol veľký. Podvracajúc Kopitara, Miklosicha a Dümmlera, Jagič ešte 1876-ho vysvetlil, že sídla Slovákov pred maďarskou okupáciou na celej čiare siahali až po Dunaj.^[65]

Vysvetľujúc rečové styky panónskych a alpských Slovincov s Čechmi a Slovákmi, v Jagičovom berlínskom orgáne 1897-ho roku V. Oblak⁶ na základe rečových svedectví upozorňoval, že Česi a Slováci už v zakarpatskej pravlasti slovanskej stýkali sa so Slovinci, a odtiaľ, spoza Karpát, išli západným smerom v dotyku, súčasne a paralelne so Slovinci (t. j. Slovenci, Slovenmi).^[66]

Hunfalvyho učenie takto, rozumie sa, nemohlo obstáť vo vede. Jagič, v odbore svojom už veľká autorita, berlínsky, petrohradský, potom viedenský profesor slavistiky, roku 1900-ho v svojej veľkej štúdii o pôvode cirkevno-slovanského jazyka^[67] znova vo zvláštnej kapitole („Der etnographische Charakter Altmährens“) vykladal, že v 9. storočí, za času slovanských apoštolov, obyvateľmi Veľkej Moravy boli predkovia dnešných Slovákov. Od tých čias v otázkach sem spadajúcich vážny historik nemôže obísť Jagičov výklad. A zprvu tak sa zdalo, že nezaostane ani maďarská veda. Roku 1903-ho Ján Melich v úvodnej časti svojho veľkého diela o slovanských slovách maďarskej reči^[68] v stopách Jagičových vykladá akej reči boli za času Cyrila a Metóda národy na oboch stranách Dunaja, vo Veľkej Morave i v Panónii, a potom opätovne osvedčuje, že „v Moravii žili v dnešnom zmysle rozumení Slováci, ktorých rečová hranica stýkala sa so Slovinci.“ (I, 1, str. 38.)

Iványi, ani čo by bol mal prižmúrené oči, ešte 1919-ho vysokým hlasom hovorí, že veru tak: Slováci nie sú potomstvom Rastislavových a Svätoplukových Slovanov; tí boli južnými Slovanmi, a Slováci sú západní Slovania! A krikom hlásané tvrdenie svoje dokazuje akými „rečovými zvláštnosťami?“ „Totiž — prepisujem jeho vety — kde starodávny Marahan⁸ užíval tvrdšieho g, tam dnešný Čech, Moravan, Slovák dôsledne povie mäkšie h. Áno, a miestné mená starého marahanského územia, ktoré sú slovanského pôvodu, majú vždycky g, nie h, nasledovne s týmito miestnymi menami Slováci, Česi, Moravania nemajú ničoho spoločného. Aby som uviedol aspoň niekoľko príkladov: meno rieky Grona, (maďarsky Garam), ktoré je marahanského pôvodu, po slovensky je Hron, Gradna po slovensky Hradna, Ugróc — Uhrovec, Novgrad — Novohrad a p.“ Rozumie sa, stratená to vec, ktorú takto obraňujú. Elementárnou náukou slovanskej gramatiky je, že v českoslovenčine pôvodná spoluhláska g v 13. storočí prešla v h. To je, keď Maďari, ktorí tu skôr pri dolnej Tise a za Dunajom žili, v 11. a 12. storočí oboznámili sa s menom rieky Hrona a s uvedenými miestnymi menami, vtedy Slováci v nich hovorili ešte g. Maďarská reč, ktorá prevzaté slovanské slová i dnes, po 800 alebo 1000 rokoch, má zachované v tom znení, v akom ich prevzala, z tejto stránky obsahuje (pre slovanské reči) historické svedectvá. Turčianske alebo Trenčianske Podhradie vyslovuje sa i po maďarsky s h, nie s g, lebo s týmito krajmi Maďari oboznámili sa pozdejšie, už po 12. storočí, keď Slováci miesto g už h vyslovovali.^[69]

A tak je to i s nosovkami (ą, ę), ktorými Iványi tiež chcel by dokázať, že obyvatelia Veľkej Moravy nemohli byť Slovákmi. Dnes slovenská reč nemá nosoviek — práve tak, ako nemajú ich ani ruská a všetky juho-slovanské. (Zostali tieto hlásky len v poľštine.) Ale asi do 11. storočia všetky slovanské reči mali nosovky. Mená obcí, ktoré z územia slovenskej reči dostali sa do maďarčiny, ako Dombó, Korompa, Stomfa, Zombor (v Novohrade), dokazujú, že pred 12. storočím Slováci v týchto menách nosovku vyslovovali.^[70]

O pomere Slovákov k Hornému Uhorsku základné slová boli povedané už v záverečných riadkoch výtečnej štúdie Mikuláša Kubinyiho:¹⁰ „Felső-Magyarország archaeologiai emlékei.“^[71] Ale ako „exaktného prameňa“ Iványi vedľa rečenej knižky Jána Karácsonyiho držal sa najmä práce Jura Volfa z roku 1897-ho,^[72] v ktorej tiež spoluhláskou g-h- a nosovkami ą ę dokazovalo sa, že „Slováci nie sú tým národom, ktorý za času Cyrila, Metóda a Svätopluka žil na území medzi Dunajom, Moravou a Hronom.“ Dnešní Slováci neboli vraj ani v potyku s národom Veľkej Moravy. Veď dokazujú to všetky miestne mená na území medzi týmito tromi riekami ležiacom. Slováci ani jedného miestneho mena neprevzali tu bezprostredne od národa Veľkej Moravy, ale dostali ich všetky len z druhej ruky, od Maďarov, alebo až z tretej, od Nemcov. „Pred príchodom Maďarov severo-západná časť našej krajiny bola moravská, po príchode Maďarov stala sa maďarskou a i zostala takou dlhé časy, kým neprisťahovali sa ta Slováci a temer úplne nevytisli Maďarov.“ Nuž dr. Melich v svojich výkladoch mal na zreteli i toto baláchanie Volfovo, a ono vyvrátené bolo už i pred Melichom štúdiami Oskára Asbótha, profesora slovanských rečí na peštianskej univerzite. Iványi mohol sa poučiť. No nepoučil sa. On, sľubovavší použiť len „exaktných prameňov,“ ešte i veľkú časť svojich príkladov vzal od Volfa, z jeho práce 1897-ho vydanej, obsahujúcej zväčša takéto veci:

Stolice Tekovská, Komárňanská, Nitrianska, Prešporská, Trenčianska a Turčianska prináležali k marahanskej ríši, tvorili práve najdôležitejšiu jej časť, a ich slovenské obce jednako „v značnej časti i dnes majú nepochybne maďarské mená.“ A i vykladá tie „nepochybné maďarské mená.“ Také sú na pr. nitrianske Udvarnok, Család, Szered, Kútti (Kúty); trenčianske „Osztró je iste slovanského pôvodu ale o v násloví dáva mu maďarskú pečať“ (!!).

Slovenské miestne mená, odvovodnené od tur, taurus, do maďarčiny temer ani nedajú sa preložiť, ale keďže tvaroh (po maďarsky je to túró) alebo bryndza nájde sa v každej dedine, trenčianske Turo-Tridvory Volf odvodzoval od túró a vyhlasuje ich za osadu maďarského pôvodu. Pri Voderadoch, zvaných po maďarsky Vedrőd, hovorí, že „maďarská prípona -d prešla i do slovenského mena“: pravda, kto vie, že Voderady majú i na Morave, a v Čechách ich je až osem s úsmevom prijme pána Volfov výklad. Turčianske Jaseno,^[73] Dražkovce,^[74] Borcová,^[75] Ivančiná^[76] sú tiež také miesta, ktoré „skôr poznali Maďarov, ako Slovákov,“ čiže „ich obyvatelia nemôžu od Marahanov pochodiť.“

A — opakujem — Iványi, ktorý v úvode svojej knižky hrdo hlása, že on vedu nemôže znížiť „za politický prostriedok,“ ale chce čerpať „z exaktných prameňov histórie“ a hľadať „historické faktá,“ — pán Iványi, namáhajúc sa dokázať, že Slováci nie sú potomkovia obyvateľov Veľkej Moravy, vo výkladoch svojich väčšinu príkladov berie z Volfovej práce, z takéhoto „prameňa.“ Áno, z maďarskej stránky v takejto otázke vyžadovala by i opatrnosť netýkať sa práve miestnych mien od Karpát po stredný Dunaj.^[77] Veď tu „slovanské slovo ozýva sa po poli!“^[78] povedal raz profesor Asbóth o tejto nomenklatúre.

Áno, ono ozýva sa tu na všetky strany! Filológia ešte nie si je celkom istá, od ktorého národa je meno samej Tatry, Beskydov a azda dvoch-troch riek, ale ináč vpravo-vľavo, na polnoc alebo poludnie počuť tu len takéto mená: Kriváň, Solisko, Lomnica, Končistá, Tupá, Branisko; na hranici Oravy a Liptova Hradošín, Šíp, Prosiek, Ostrá, Roháč, Volovec, Baranec, Príslop, Krížna, Choč, Jalovec, Rozsutec; na západe Inovec, Javorník, Javorina, Lopeník, Vysoká, v Beskydach západných Ostravica, Kňahyňa. Môžu hovoriť alebo písať v akejkoľvek reči o krajoch od Tatier či na východ, či na juho-východ až po Matru a dolu po Vacov, len takéto mená ozývajú sa i tam. Samé slovenské! A to je nomenklatúra nie od 13. storočia utvorená. Vo veľkom diele Gejzu Czirbusza¹³, „Magyarország a XX. évszáz elején“, prosím pozrieť hoci na konci výpis obsahu. Aká to nomenklatúra! A z charakteristických mien i najvýchodnejšie ako zrovnávajú sa so západnými! Napríklad príponou -ec tvorené sú takéto mená vrchov: Lysec, Sinec, Šturec, Inovec, a Lysec neznamená horu lysú, ako by ukazovalo vlastné značenie slova — tu je to meno zvera: Linec nie je hora, ale tiež zver, a tak i Inovec a ostatné. To je nie jeden osobitne postavený vrch dostal svoje meno od toho, na akého zvera upomínala obyvateľov jeho podoba. Zvera znamená nad mestom Nitrou i meno vrchu Zobora.^[79] Pri ňom nižší vrch je: Zubrica, čiže tamtoho samica. Meno rieky Turca (Turec, Turiec, a od nej bolo potom meno stolice) je tiež od mena tur príponou -ec tvorené.^[80] Mená zvláštnejších zverov svojich hôr naši predkovia dávali i svojim osadám. Tak Turopole (Novohrad), Stará Turá (Nitra), Turo-Tridvory (Trenčianska), Turík (Liptov), Turany (Turiec), v Orave Zubrica, Zuberec, Zubrohlava, Bobrov,^[81] v Liptove Bobrovec, v Liptove i v Trenčianskej Bobrovník; aké vzácne dáta pre zoológiu Slovenska! Mená tieto pomôžu zistiť, kedy žili tu tie zvláštne zveri.^[82]

Miestnymi menami Slovenska dôvodiť za „Felsőmagyarország“ veru nie je šťastná myšlienka. A svedectvá, aké máme v miestnych menách, potvrdzujú sa i hradišťami, pozostalými zo 6 — 9. storočia. Sú zaujímavou zvláštnosťou Slovenska. Napríklad v Turci tak na pravej, ako na ľavej strane popod hory bezmála nad každou dedinou nájde sa pozostatok hradišťa. A to je tak temer na celom území medzi Karpatami a stredným Dunajom, v systéme viditeľnom. Iste i na tomto zakladala sa moc Rastislava a Svätopluka, pochopiteľná i podľa zápisov fuldských annálov.^[83]

A spomenúť treba, že s hradišťami súvisiace pamiatky a v hroboch (mohyly) nachádzajúce sa predmety sú staro-slovanského rázu. A keďže na tejto zemi pred Slovákmi nebolo iných Slovanov, to všetko je pozostalosť po našich predkoch, dedičstvo naše. Áno, tieto pamiatky sú totožné s podobnými pamiatkami za riekou Moravou, tieto zas s českými.

Ale nemám v úmysle obšírne písať… O Zvolenskej stolici tu Iványi tak hovorí, ako o „neobývanom území“ (do 13. storočia); a Slovákov i zatým, po 13. storočí, chcel by poznať len v úzadí Maďarov a Nemcov. Osadníkmi osádzanými i tu boli vraj Maďari. Ct. čitateľa ja prosím, nech si otvorí hoci posledný zväzok maďarskej encyklopédie „Pallas“. I tam, v krátkom opise, mená hlavných vrchov na území stolice sú tieto: Ďumbier, Prašivá, Čertová svadba, Šturec, Krížna, Poľana, Ostrožky, Javorie, Vepor, Fabová; popri nich potoky Slatina, Očová, Zolná, Bystrica. (V lexikone Sebesér, Fejérkő, Feketevíz sú preklady — vôd toho mena v týchto krajoch nikto nezná.) Ozajstného maďarského mena — nieto. A či by takýto stav bol možný, keby Slováci boli sa sem dostali len po Maďaroch a i vtedy nie naraz, ani nie v značnejších rojoch, ale len — ako Iványi tiež za Volfom viac raz hovorí — akýmsi pritekaním s času na čas? Nad mestom Zvolenom mocné staré hradište, Pustý hrad, druhé temer oproti na druhej strane Hrona nad Sielnicou samo dostačí podvrátiť všetko to, čo Iványi vykladá o tomto kraji. Meno mesta Bystrice je od potoka Bystrice, meno Krupiny od potoka Krupinice (práve tak, ako meno neďalekej Štiavnice od potoka Štiavnice.^[84] Na Slovensku hodne obcí nazvali podľa mena stromu, no a tak je to i s Breznom — od brezy. Zvolen (zvolený) je prídavné meno v značení mena vlastného.^[85] Lipcse, pokladané Iványim za meno maďarské, je len prehláška slovenského Ľupča. Ľubietovú Nemci prispôsobili k svojim ústam, Libetha, Libethen, a z toho potom maďarské úradné Libetbánya. Z pôvodnej Dobronivej prostou zmenou tvaru spravili: Dobronya — ale pre maďarčinu tým nezískalo sa nič, lebo u inostranných Slovanov majú ho i takto.

Toto sú mestá v bývalej Zvolenskej stolici, a mená dedín popri Hrone svedčia o takom samom ich pôvode, slovenskom. Garamszeg je stará fabrikácia, nesprávne rozumená. Pôvodné meno bolo Seky,^[86] a z toho omylom je nezmyselné -szeg. Podobnou fabrikáciou z Vlkanovej posledného času stala sa Farkasfalva, akoby akási Vlčiareň. Vlkan bolo totiž osobné meno slovenské, a Vlkanová je osada tej osoby. Ale maďarský preklad spáchali vtedy, keď na patričnom úradnom mieste už nevedeli, že bola osoba, zvaná Vlkan.^[87]

Zaujímavé sú tu obce Hájniky, Rybáre a Kováči, ležiace jedna pri druhej. Prvá je z osady hájnikov, strážcov kráľovských lesov (custodes silvarum), druhá z osady rybárov a tretia kováčov kráľovských. „Kováči“ nie je maďarský adjektiválny tvar, ako by sa Iványi nazdával, ale množné číslo podstatného mena slovenského.^[88] Za času maďarizácie z Rybár stalo sa Halászi, ale ešte i Fényes (Magyarország geographiai szótára, 1851) vedel len o pôvodnom mene. Hájniky, ako by neboli rozumeli menu a nevedeli o histórii osady, nechali Hájnikmi, ako i hontianske a nitrianske Tesáry (osady kráľovských tesárov) a nitrianske Štítary.^[89] Takto vznikli a takúto históriu majú i obce Dvorníky (Udvarnok), Dušník, Dušníky (dušník, dušníci = ľudia v cirkevnej službe postavení, maďarsky dusnok, Dusnok) a porozumieme i menu dnešnej maďarskej dediny (v Boršodskej stolici) Igrici. Slovenské miestne mená sú ozaj ani historické dokumenty. Len i takto mimochodom koľko histórie možno nimi zachytiť. Na zvolenskom Pohroní po Maďaroch nieto nikde nijakej stopy, a Iványi jednako „zistil“, ako „historický fakt“, že „tak, ako inde, nenájde ani vo Zvolenskej stolici autochnónného slovenského obyvateľstva, pritekanie (beszivárgás) slovenského živlu začína sa až trinástym storočím, a v priestore i v čase maďarský element ide pred Slovákmi.“ (Str. 66, 67.)

Takéto „dejiny“ maďarskej politike nemôžu v ničom prospieť, a vede maďarskej časom bude to nemilé. Vedecky je už ustálené, že dnešné slovanské reči po rozídení plemien zo spoločnej pravlasti diferencovali sa, utvorili už do 9. storočia. Vieme o každej z dnešných rečí slovanských, aký je jej pomer k ostatným slovanským. O Slovákoch Iványi hovorí, že v 13. storočí od hornej Odry a Visly „popritekali“ medzi Karpaty a stredný Dunaj. Nuž, poprvé, z histórie 9. — 12. storočia je známa vec, že tam, čiže od územia českej reči na sever, žili také slovanské kmene, ktoré i rečove tvorili prostriedok medzi Čechmi a Poliakmi. Keby teda odtiaľ tak pozde, v 13. storočí, keď slovanské reči už mali ustálené svoje tvary, bol, sa dostal na juh pod Karpaty značnejší počet slovanského ľudu, tak rečove on tu, bližšie k Poliakom než k Čechom (ak by totiž vtedy, už v 13. storočí, vo väčšej mase ešte bolo možné i také prispôsobenie rečové), bol by sa stával rečove príbuznejším Poliakom, nie Čechom. A ktože by nevedel, že je nie tak! Podruhé, i dnešný stav slovenskej reči ukazuje, že predkovia naši, prináležavší síce k západným Slovanom, žili vždycky s susedstve s východnými (Rusmi), a niekedy i s južnými Slovanmi. Pri našej zemepisnej polohe slovenčina naša v kruhu slovanských rečí má, možno povedať, istý centrálny charakter. V štúdiách, rozoberajúcich starodávny pomer slovanských rečí, slovenčinu pri tejto centrálnej jej polohe ani nemožno obísť.^[90] V biblických textoch slovanských, ktoré sú z 9. storočia, znalci nachodia charakteristické slovenské slová a výrazy.^[91] Tiež tak v iných cirkevno-slovanských textoch, z 10. a 11. storočia. A vtedy v spise „Pro Hungaria Superiore“ chceli by dokázať, že tu žili najprv Maďari, potom Nemci, a len od 13. storočia Slováci.

Toto sú staré časy; ale Iványi takto vykladá i dejiny najnovšej doby a národnostné pomery bývalého Uhorska. U Slovákov nevie o inom, iba o „panslávoch“, o „českých agentoch“, o „nenávidení Maďarov“ a o „kotúľajúcich sa rubľoch“. Ideálne osobnosti národného pohybu slovenského v 19. storočí, ľudí, ktorí v celom svojom živote neznali osobného záujmu, on nazýva „ľuďmi úrady hľadajúcimi“.^[92] A dotyčne Trianonu pán Iványi nemôže pochopiť, aké historické právo mali Česi na Horné Uhorsko!

Trianon bol koniec a následok veľkej, ťažkej, päťročnej, svetovej vojny. V Trianone víťazi tejto vojny súdili nad premoženými. Keby sa v 13. storočí medzi Karpatmi a stredným Dunajom i bolo stalo nejaké premiestnenie obyvateľstva, keby tu ozaj nejaké nové sťahovanie národov bolo bývalo, či to v Trianone mohlo byť povážené? Dotyčne minulosti v Trianone nepotrebovali ísť ďalej nazad od 19. storočia. Veľkú vojnu 1914-ho roku spôsobili udalosti 19. storočia. Tak, keď víťaznej stránke prišlo potom robiť poriadky a medziiným vyvrátiť ťažkými hriechmi obťaženú Austriu a Uhorsko, a na ich mieste uviesť nové, spravodlivé, ľudské pomery: vtedy ona, víťazná stránka, či mohla obísť Slovákov, ktorí politikou Austrie a Uhorska z 19. storočia boli vystavení už konečnej záhube a pred samou vojnou Bjőrnson a iní už pred súdom Európy hovorili o ich položení? Je tu možno spytovať sa, či Česi mali historické právo zaujať Slovensko?… Alebo akej pravdy by sa mohli báť Masarykovci?

Stručne ja rozpoviem, aký bol život v Hornom Uhorsku, to je: ako sa dostali Maďari pred trianonský súd.

II

„V politickom práve Uhorska veľký rozdiel sa vyvinul medzi zemanom a nezemanom, ale nebolo ani najmenšieho politického rozdielu medzi Maďarom a Nemaďarom. Zeman požíval veľké prednosti: lenže zemani boli nielen Maďari, ale Slovania, Nemci, Rumuni, slovom zo všetkých národností.“^[93] V štáte prednosť a moc prináležala nie Maďarovi, nie Slovákovi, Nemcovi…, ale zemanovi… A tak tu národ nad národom nemohol mať moci. Národnosť v putách latinskej reči nemohla sa rozvíjať, ale v krajine nebolo národnostných sporov.

Áno, tak bolo až do konca 18. storočia. Ale vtedy, po smrti cisára Jozefa II., na sneme 1790 — 91-ho, Maďarov až nevysvetliteľne rozpálilo — dali sa oni na nedobrú cestu. A, zostanúc na tej ceste, dostali sa do Trianonu.

V záujme maďarskej reči snemy 1790 — 91-ho roku i zatým ozlomkrky donášali zákony. Horno-uhorské čiže slovenské stolice protivili sa tomu, oponovali statočne, ale zastaviť prúd, spôsobený rozpálenými hlavami, nebolo možno. Literát Fraňo Kazincy už vtedy bol rozvažitý človek, jednako i on ešte povzbudzoval rozpálené hlavy. „Ak maďarská reč bude uvedená — písal 1791-ho — z národa nášho stane sa osobitný národ,^[94] medzi Maďarov a Nemaďarov postaví sa navždy stena, a cudzí (!) alebo stane sa medzi nami Maďarom, alebo umre hladom… Oči naše predovšetkým nech sú obrátené k tomu, aby maďarská reč bola prvou a všeobecnou a nemecké, slovenské, srbské a rumunské dieťa aby ju každé našlo…“^[95]

Odprvu hneď samé výstrednosti. „Maďarská reč!“ („Magyarnyelv!“) bolo heslom, ktoré hučalo po krajine. V časopise „Tudományos Gyűjtemény“-i 1825-ho roku vykladali: „Prvou vecou nech je vzdelávanie maďarskej reči… Ona nech je rečou čeľade, obcovania, prvej výučby. Len potom môže nasledovať, ako prvá cudzia reč, nemecká. Táto pre Maďarov nie je nebezpečná. Čoho Uhorsku a i samej vláde (t. j. viedenskej) báť sa treba, to je slovenská reč.“^[96] Už 1827-ho v Lajoš-Komárne, za Dunajom, vyvoleného slovenského kňaza nepustili do fary: miesto neho najatí ľudia v noci priviedli do dediny kňaza maďarského, ktorého v slovenskej cirkvi nepoznal nikto. Cirkevníkov, ktorí tohto nechceli uznať za svojho kňaza a obranu hľadať šli do Pešti, pri návrate pochytali a vo Vespríme, sídelnom meste stolice, pred stoličným domom verejne bili ich na dereši. Onedlho takým spôsobom hodili sa i na veležskú slovenskú cirkev v Belehradskej stolici. A obyvateľstvo týchto dvoch obcí v krátkom čase roztratilo, možno povedať rozutekalo sa. Slovenskí národovci, ktorí v rozličnom povolaní žili v Pešti a v Budíne, 1834-ho založili „Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej“. V almanachoch spolkových („Zora“) takto bola možnosť vydávať i diela básnika Jána Hollého, ktoré iste slúžili ku cti i celej krajine. Ale vrchnostenské potvrdenia vykonať spolku nepodarilo sa ani po viacročnom prosení, konaní — zakladatelia jeho prinútení boli rozpustiť ho. Vtedy na vydávanie slovenských kníh v Liptovskom Sv. Mikuláši ustrojili spolok, „Tatrín“, a vrchnostenského povolenia, potvrdenia vykonať nebolo možnosti ani tomuto — márne namáhali sa Slováci ako v Budíne, tak vo Viedni. Vo viedenskej politike, ktorá za času napoleonovských vojen dostala strach pred silou Slovanstva a báť sa ho neprestala ani potom, maďarizačné snahy mali ochranu a pomoc.

Len jediný gróf Štefan Széchenyi nemohol sa chladno dívať na výstrednosti, páchané pod zástavou maďarčenia proti nemaďarským národnostiam, najmä proti Slovákom. V reči svojej, povedanej 1842-ho na zhromaždení maďarskej akadémie, takrečeno len toto vykladal. Vypočítajúc heslá, požadujúce, aby sa v krajine každý po maďarsky učil, Széchenyi spytoval sa: Ale keď niekto „vie po maďarsky, či z toho nasleduje, že už i pretvoril sa na Maďara?“ A potom temer bolestne hovoril: „Ale reč, národnú zvláštnosť takýmto nadmier ľahkým spôsobom, aspoň ja tak verím, ani len poistiť si nemožno, a tým menej postaviť ju na pevnejší a širší základ… Hovoriť ešte nie je to, čo cítiť, rapotanie jazyka ešte nie je bitie srdca, a tak po maďarsky hovoriaci, ba najvýmluvnejšie rečniaci veru nie je ešte Maďarom.“^[97] Pripomenul i zákony v záujme maďarskej reči donášané. „Hovorí sa, že niet v nich výstrednosti. Ale… či ostali pri tom, čo zákon nakladá, totiž aby miesto latinskej reči nastúpila maďarská?… Či k vôli maďarskej častejšie neodstránila sa každá iná reč ani nijaká nákaza? Koľkože obradných rečí povedalo sa zo zásady a na rozkaz po maďarsky takým poslucháčom, ktorých ani desiata čiastka nemohla to prijať za pokrm duše?“ (Str. 31, 32.)… „S kráľom Matiašom ozaj bola by v Uhorsku vymrela pravda?… Keď Nemaďari žalovali sa hlasnejšie, ešte ich napádali; Széchenyi teda hovoril: „Postavme sa len na ich miesto, či by si dal niekto vytrhnúť násilne čo len vlas bez sprotivenia?“… Alebo azda dobre robí, „kto hrdinského svojho protivníka, lebo s takým oduševnením bojuje za svoju krv, miesto toho, že by ho v rytierskom duchu zodvihol k sebe, pohanským spôsobom udre a dobrú povesť jeho nízkym podozrením zašpiniť neštíti sa?“ (Str. 41.)

Ale márne hovoril Széchenyi — teplo jeho duše, hlbokosť jeho slova nemali účinku. Gróf Karol Zay,¹⁷ generálny inšpektor ev. cirkvi uhorskej, vodcu slovenskej mládeže Ľudovíta Štúra, vracajúceho sa z nemeckej univerzity do Bratislavy, privítal s tým, že márne pripravuje sa účinkovať v prospech slovenskej kultúry: to mohol by konať len mimo Uhorska — tu nie! A skutočne, menom generálneho konventu na konci školského roku 1843-ho na bratislavskom lýceu už bola inkvizícia (Prónay, Kossuth, Perlaky, Pulszky) a zo slovenskej katedry Štúra onedlho odstránili. (Už prvej, 1838-ho, v školách Horného Uhorska rozpustili vzdelávacie spolky slovenskej mládeže.) Aby na vydávanie politických novín mohol dostať povolenie, Ľudovít Štúr bol prinútený predkladať prosby za päť rokov, od 1841. do 1845-ho.

A skúsenosti 1848-ho roku! V národnej politike maďarskej víťazom stal sa Kossuth — do zúfania privedený Széchenyi už v septembri bol obyvateľom Dőblingu.^[98] A Kossuth, slovenský renegát, aký bol naproti Slovákom, možno si predstaviť. (Renegát to má v duši, že on stane sa nepriateľom tým, ktorým sa spreneveril.)^[99] Keď v Pešti až hučali heslá „slobody“, „rovnosti“ a „bratstva“, v júni Štúrove slovenské noviny vydávať v Prešporku už nebolo možno. Štúr i sám, hoci na sneme bol vyslancom mesta Zvolena, v Prešporku, kde po uliciach šarapatila sfanatizovaná snemová mládež, už nemohol sa obstáť. Slovenskí národovci 10. mája na svojom liptovsko-sväto-mikulášskom zhromaždení formulovali svoje krajinské žiadosti, určené pred snem. A čo sa stalo? Národné žiadosti, vynesené tak, že budú predložené krajinskému snemu, nemohli obstáť ničoho trestuhodného: z Pešti do Liptova jednako prišiel vládny komisár, a na Slovensku nariadili štatárium. Štúr, Hurban a Hodža, hlavné osobnosti zhromaždenia, len útekom mohli sa zachrániť. Na hlavu každého z nich hlásatelia slobody, rovnosti a bratstva vypísali odmenu. Rozumie sa, potom v septembri štúrovci na čele dobrovoľníckeho vojska zjavili sa na Slovensku. Brániť sa proti šibenici iného spôsobu nemali. Tak vzniklo slovenské povstanie…

Maďarská revolúcia skončila sa pri Világoši, ale politiku maďarskú už i zatým viedli v tom duchu, akého ona mala od Kossutha. Pritom, čo pre maďarský národ stalo sa ešte osudnejším, postavili ju slúžiť záujmom a cieľom nemeckého sveta.

Nasledovali udalosti, ťažké pre Austriu a výhodné pre Maďarov. Nevďačnosťou svojou, ktorej v krymskej vojne krikľavo dopustila sa proti Rusku, Austria — možno povedať — pripravila si dve katastrofy, Solferino a Kráľovej Hradci. Zlomená pri Kráľovej Hradci, hneď 1867-ho spravila s Uhorskom také pokonanie, že tu Maďari potom mohli nakladať s nemaďarskými národnosťami, ako len chceli. Ešte 1861-ho na sneme Deák hovoril o „chybách minulosti“ a rozumel pod tým Kossuthovu politiku proti nemaďarským národom roku 1848-ho; programovite vykladal (Deák totiž), že nový snem uhorský „medziiným bude mať za cieľ uspokojiť národnosti v medziach možnosti“. Ale po roku 1867-mom už nebolo potreby takto hovoriť; už prestala všetka zdržanlivosť. Zjavným, zoznaným cieľom, požiadavkom politiky stal sa „jednotný národný štát“. Čo 1848-ho začali naúchytky, v tom teraz pokračovali už pokojne. Mysle dostali sa úplne do moci šovinizmu, megalománie. Publicistike dávali smer takí renegáti, ako Bela Grünwald (mať jeho bola sestrou breznianskych Májovských) a Eugen Rákosi.¹⁸ Národnostný zákon? Nebrali ho vážne. Veď Eötvös, ktorý koncipoval návrh zákona, ako minister školstva postavil maďarské učiteľské ústavy i v Modre a v Kláštore pod Znievom. Čiže: dal vychovávať len maďarských učiteľov. Štátny stroj postavili úplne do služby maďarizácie; Franc-Jozefa, preto, že nezastarel sa do ničoho, všetko dovolil, oslavovali ako „najústavnejšieho panovníka“.

Bezohľadne viedli národné potlačovanie, maďarčenie najmä na Slovensku, v Hornom Uhorsku. Jozef Hurban, horlivý predný človek Slovákov, ktorý na slovanskom kongrese v Prahe v júni 1848-ho osvedčil, že Slovákom bolo by ťažko vystúpiť proti Maďarom, a roku 1861-ho, keď Deák na sneme sľuboval „rozvinúť náš ústavný život na základe úplnej rovnoprávnosti“, oduševnený povedal v piesni:

tento Hurban onedlho po 1867-mom roku pre článok v novinách slovenských už bol obyvateľom štátneho väzenia vacovského. Za času provizória, keď viedenská politika bola by si chcela získať nemaďarské národnosti, Slovákom konečne po dlhých námahách bolo sa podarilo vykonať si povolenie na postavenie Matice slovenskej, literárneho spolku v Turčianskom sv. Martine; ešte o niečo prvej, 1862-ho, v Revúcej mohli si otvoriť slovenské gymnázium a pri ňom ustrojili i učiteľský ústav; gymnázium jedno otvorili ešte v Kláštore pod Znievom, druhé v sídle Matice Slovenskej, v Martine. Udržovali ako literárny ústav tak i školy tieto zo súkromných obetí, možných pri národnom oduševnení. A nová štátna moc, udajúc za príčinu, že tieto ústavy nevlasteneckého ducha rozširujú, zrušila všetky už 1874. a 1875-ho roku. Na vládnych nariadeniach stáli i potvrdzujúce podpisy „najústavnejšieho panovníka“. Vyniesť zákon, mocou ktorého po maďarsky učili by i v slovenskej dedinke v horách ukrytej, vtedy bolo už len otázkou času. V svojom „Felvidéku“ Grünwald chválil sa už 1878-ho roku, že tu stredné školy sú také stroje, do ktorých na jednom konci berú slovenských chlapcov, a na druhom konci vypúšťajú ich z nich už ako hotových Maďarov. Áno, porovnanie bolo verné. Ak slovenský chlapec v strednej škole prezradil niečím, že pridŕža sa svojej materinskej reči, vytvorili ho nemilosrdne a vec predostreli ministrovi školstva, ktorý vytvorenie zo školy schválil dôsledne zakaždým s tým dodatkom, že ak by si patričný doniesol vysvedčenie alebo diplom z cudzozemska, platnosti v Uhorsku to nebude mať.

A tak to išlo nielen v stredných školách, ale i na právnických akadémiach, na teologických ústavoch, ešte i vo viedenskom Pázmáneu. Od Slovákov brali dane, exekvovali ich, ale na rozvoj ich duchovného života zo štátneho rozpočtu od 1867-ho nedali im ani groša. Vo verejnom živote vytvorili ich zo všetkého; na pr. pri železniciach u nás ešte i strážnici, otvárajúci a zatvárajúci priehradu, boli ľudia z maďarských krajov dovezení. Aby Slovákov ostávalo menej, administratívne vrchnosti použili i cholery 1873-ho roku. Pod zámienkou, že sú siroty, že v cholere pomreli im rodičia, úradne zbierali i také 10 — 15-ročné deti, ktoré mali rodičov, a odvážali ich do ďalších maďarských krajov do služby. Vec uznali za takú praktickú, že po cholere niekde ešte i o tridsať rokov zbierali „siroty“. Slovenské vzdelanie hatiť dovolený bol každý prostriedok. Štátny inšpektor školský v Nitre — volal sa Gustáv Libertinyi — v 1880-tych rokoch chválieval sa, ako on pálieval na dvore stoličného domu v školských knižniciach konfiškované knižky! A knižku, alebo statočný časopis slovenský dostať na dedinu nebola ľahká vec — strážil ich notár a zväčša i sám poštár. V takom smere pracovali najmä takzvané „kultúrne“ spolky. (Povestný bol nitriansky, založený spoločníkmi školského inšpektora Libertinyiho.)

Boli to veci, ktoré v civilizovanom svete nedali sa ani myslieť. My už obávali sme sa, že budeme sa žalovať, žalobám našim za hranicou ani neuveria, budú ich pokladať za povymýšľané, nemožné. Pravda, v Pešti starali sa i o to, aby hlasitých žalôb bolo čím menej; za času Bánffyho vlády (od 1895-ho) tlačovými procesmi napádali naše časopisy tak, že v štátnom väzení neprestajne sedeli slovenskí novinári. Výstrednosti v každom smere!

Roku 1906-ho ružomberského farára Andreja Hlinku, preto, že pri obecných voľbách zastarel sa v národnostnom duchu a pri vyslaneckých voľbách podporoval vec národnostného kandidáta Šrobára, spišský biskup Párvy suspendoval. Rozumie sa, taká vec v Ružomberku spôsobila rozčúlenie. Hlinku, keď vracal sa od biskupa, u ktorého osobne bránil svoju vec, na železničnej stanici ružomberskej hromadne pozdravili. A že tam zo strany pozdravujúcich, ako zo strany pozdraveného padlo i niekoľko trpkých slov, Hlinku¹⁹ s dr. Šrobárom²⁰ a početnými mešťanmi ružomberskými obžalovali pre „búrenie proti maďarskému národu“. Obžaloba točila sa temer okolo toho, že Hlinka a Ružomberčania hovorili: „Načo je Slovákovi maďarská reč!“ A odsúdili pod predsedníctvom Gejzu Chudovszkého — ktorý o niekoľko rokov prvej, ako fiškus, v Nitre „vlastenčil“ v takomto politickom, pre Slovákov nespravodlivom procese — do štátneho väzenia Andreja Hlinku na dva roky, Vavra Šrobára na rok, viac predných mešťanov ružomberských po 2 — 6 mesiacov a na zaplatenie značného peňažného trestu.

Alebo: v Kovačici (Banát) pri voľbe farára ukázalo sa národné cítenie slovenské; vyvolili si mladého národovca Jána Čaploviča²¹. Šovinisti, aby to paralyzovali, v ľudnatej cirkvi našli (preparovali) 16 takých ľudí, ktorí podpísali osvedčenie, ktorým v Kovačici žiadajú i maďarské služby božie. A superintendent (budínsky farár Scholz) naložil ich cirkvi (neoprávnene). Farár Čaplovič nemohol sa sprotiviť superintendentovmu nariadeniu — pripravil sa v nedeľu na maďarskú kázeň. Ale veriaci pretrhli kňaza na kazateľni po prvých maďarských jeho slovách a začali oduševneno spievať po slovensky. Ani nedopustili mu hovoriť ďalej po maďarsky. A, ako v Ružomberku, i túto scénu predstavovali ako protimaďarskú vec. Pod titulom búrenia obžalovali z ev. slovenskej cirkvi kovačickej 97 osôb. (Okrem troch boli všetci roľníci.) I odsúdili z nich pre „prečin“ búrenia 35-tich spolu na šesť rokov a osem mesiacov do väzenia.

A v Ružomberku malo to ešte pokračovanie. Filia Černová, pri samom Ružomberku, mala nový kostol, vystavený hlavne z horlivosti Andreja Hlinku, rodáka černovského. Vďační Černovania prosili teda spišského biskupa, aby suspendovaného Hlinku uviedol nazpäť, aby on mohol vysvätiť nový kostol. Biskup to odoprel a akt vysvätenia zveril inému kňazovi. Vtedy Černovania požiadali povereného, aby sa v ustanovený deň neustával k nim, lebo vysvätenia kostola oni teraz nechcú mať. — „Ale načo by boli žandári, načo slúžny!“ pomysleli si dolnoliptovskí politikovia. A tak žandárov v Černovej už 26. októbra bolo 16, a na druhý deň predpoludním išiel hlavným slúžnym vedený kňaz, poverený vykonať obrad. Deputácia černovská ustanovila sa na konci dediny prosiť ešte i teraz, aby sa vrátili. Na ceste pred dedinou zišlo sa množstvo ľudí, a keď na vozíku hlavného slúžneho, Pereszlényiho, bolo poznať, že nezastane, zástup, ktorý sa ešte vždy množil, začal volať: „Nechceme vás“… Koniec scény: od streľby žandárov 9 mŕtvych, traja umierajúci, dvanásť ťažko a 80 ľahšie ranených. Ku šestnástim žandárom do Černovej ešte v ten deň prišlo ich 50, a do Ružomberka stotina vojska. Ani stav obleženia!

A súčasne v Lúčkach, v susedstve Ružomberka a Černovej, biskup Párvy²² svojimi maďarizátorskými výčinmi spôsobil taký stav, že cirkevníci vyše roka nechodili do kostola, mŕtvych sami si pochovávali a deti nechávali si nekrstené…

Alebo čo to bolo s Rusmi podkarpatskými! Neľudsky naložili s nimi už pri usporadovaní urbáru. Jednako na začiatku 19. storočia podkarpatská Rus dávala ešte takých ľudí, ako boli Bačinskij²³, Kukoľnik, Baludianskij²⁴, Orlaj, Venelin²⁵. O niečo pozdejšie budili tu duchovný život medzi inými Kutka, Lučkaj; potom v službe národnej veci zjavili sa také osobnosti, ako Duchnovič²⁶, A. Dobrianskij. Ale po roku 1867-mom onedlho už temer nemal kto zaujímať sa za ľud. Duchovenstvo najali do služby maďarizácie — ľud ostal cele opustený. Keď pred samou svetovou vojnou vznikol marmarošský proces, proces „proti schizme“, i my Slováci ustrnutí videli sme, čo to bolo s našimi východnými susedmi, v bratmi ruskými. Bolo ich číselne málo, nuž zdolali ich za krátky čas. Marmarošským procesom odokryli sa strašné veci. S ľudom na svete v štáte tak ešte nenakladalo sa, ako v bývalom Uhorsku s podkarpatskými Rusmi…

Tak sme tu žili.

A u Slovákov od všetkého horší bol stav školy. I takí rodičia, ktorých národný cit ešte nebol prebudený, vybadali, pochopili, že maďarská škola je pre ich deti nedobrá, nepriateľská — a odvrátili sa od nej. Vyše povinných šiestich rokov (6 — 12) nedávali synov do škôl. Už v 1880-tych rokoch v stredných školách Horného Uhorska učili sa temer len synkovia úradníkov a Židov. V Žiline v katolíckom gymnáziu každý rok učilo sa viac židov než katolíkov. Nuž a takto, bez školského učenia, v poslednej štvrti 19-ho a na začiatku 20. storočia, temer v centre Európy, obstúpenému civilizovaným svetom, národu ťažko bolo existovať, udržať sa. I začalo sa už v 1870-tych rokoch desným spôsobom sťahovanie Slovákov do Ameriky.

A pán Iványi, dejepisec, pohoršený rozpráva, že títo Slováci nenávideli Maďarov.

III

I len ľudsky berúc, aké nepekné veci toto boli. Z miliónov na vzdelanostné ciele krajinským snemom každoročne odhlasovaných my Slováci od 1867-ho nedostali sme ani toľko, čo by bolo stačilo na vytlačenie jedného šlabikára. Čo sme z vlastných síl postavili v záujme nášho duchovného života, to nazvali „panslavizmom“, alebo „nevlastenectvom“, „zapredávaním vlasti“, a zrušilo, zničilo sa, a miesto zrušeného postaviť nové nebolo dovolené. Spomenul som, aký hrdý bol na svoje vlastenectvo školský inšpektor nitriansky, že slovenské knižky, konfiškované v školských knižniciach dedinských, popálil na dvore stoličného domu. Alebo: keď 1875-ho vyšlo ministerské nariadenie, zrušujúce Maticu slovenskú, v jednej miestnosti matičnej už bola prihotovená knižka, obsahujúca najpotrebnejšie známosti pre hospodársky život — už len oddať ju na poštu; ale konfiškovali knižku, a na dedinu slovenskú nedostal sa z nej ani jediný exemplár. (Preto, že písaná bola po slovensky!)

Vôbec tlačené slovo slovenské pokladalo sa za vlastizradnú vec — dediny pred ním chránili úradne. Zo školy i dedinskej (od roku 1907) bolo už temer vytvorené. V stredných, odborných i vysokých školách nepomaďarčených synov slovenských materí vyhadzovali. A keď to tak išlo už nejakých 30 rokov, vtedy v novinách i v knižkách začali hlásať: „Skoro dva milióny ľudí v tom stave, v tom intelektuálnom svete, v akom dosiaľ žili, ďalej žiť nemôžu, a tu prísnou povinnosťou je pozdvihnúť tento element na vyšší stupeň kultúry… Slovákov pozdvihnúť do vyššej kultúry maďarskej.“^[100] „Nieto jedinej slovenskej knižky, ktorá by odborné vedomosti obsahovala.“ (Str. 168.) Medzi členmi Matice slovenskej nebolo vraj ani jediného, ktorý bol by napísal vedeckú knihu. Potom Baloghy pochvalne odvolal sa na Grünwalda, ktorý v svojom spise „Felvidék“ už vraj 1878-ho povedal, že „Uhorsko má síce po slovensky hovoriacich obyvateľov, ale slovenskej národnosti v tejto krajine nieto.“

Ani čo by surovým násilím strhal zo mňa šaty, utekal ukryť ich, potom vráťac sa, vyvolával ľuďom hore-dolu idúcim: „Hľaďte, je nahý — naničhodný, neschopný života!“

Baloghyho takáto knižka je z roku 1908-ho, keď na základe Apponyovského zákona po maďarsky bolo treba učiť od abecedy už i v najskrytejšej slovenskej dedine. Učenej spoločnosti Slováci márne domáhali sa od 1834-ho roku; keď konečne 1863-ho vymohli si ju, Maticu slovenskú, po dvanástich rokoch zrušili im ju spolu so strednými školami a učiteľským ústavom, tiež horko-ťažko vymoženými. Od štátu na duchovné potreby slovenské nedostalo sa ani krajciara, tlačené slovo slovenské potlačovalo sa, knižky surovo i pálili, a vtedy potom začali volať: „Zaostalý Slovák! Treba ho pozdvihnúť, to je pomaďarčiť.“

Pozdvihnúť… Veru, v takom položení bol Slovák, že dvíhať, pozdvihnúť ho bol by ľudský cit vyžadoval. Trpel, upadal, číselne hynul temer v priebehu celej histórie uhorskej.

Ešte v prvej polovici 19. storočia značná časť katolíckeho kňazstva po celom Uhorsku bola slovenského rodu, na biskupských stoliciach sedeli zväčša synovia slovenských materí, v Záhrebe biskup Alagovič (†1837) a arcibiskup Haulík (†1869) boli tiež zo Slovenska. Slovák rád mal školu. Superintendent Ján Seberíni, narodený 1780-ho vo Veličnej v Orave, zaznačil v svojom životopise,^[101] ako dávali z jeho rodiska v 18. storočí chudobní rodičia svojich chlapcov do škôl. Jeden otec Šulek, mal šiestich synov, a z nich piati boli kňazmi, šiesty učiteľom. Synom tohto učiteľa, Michala, bol Ján Šulek, v Mošovciach učiteľ Jána Kollára, potom farár v Sobotišti. Jeho, sobotištského Jána, synovia boli: znamenitý Bohuslav záhrebský, slovenskí mučeníci roku 1848-ho Ľudovít a Vilko. Po najstaršom synovi Michalovi vnukovia Jána Šuleka boli v maďarskej vede vysoko stavaní Fridrich a Viliam, prvý ako profesor peštianskej techniky a architekt, druhý ako profesor medicínskej fakulty (okulista) na peštianskej univerzite. (Že Milan Štefánik²⁸ po materi bol pravnukom sobotištského Šuleka, je známo.)^[102]

A mohli by sme ísť nazpäť hoci do 9. storočia: Slovák bol životaschopný, usilovný. Veľká Morava, ktorej jadrom — ako vykladá i Július Pauler — boli obyvatelia údolia Váhu a Nitry (totiž naši predkovia), za Rastislava a Svätopluka zastavila nátisk germánskeho sveta dolu Dunajom; veľké dielo slovanských apoštolov (Cyrila a Metóda), čiže cirkev slovanského obradu a staroslovanská písomnosť, vykonalo sa tu, z myšlienky a iniciatívy nášho Rastislava. V tie časy strany stredného Dunaja, kraje Devína, Nitry, Komárna, Ostrihomu, Vyšehradu, Vacova až po Matru, ešte nemohli byť pokojným obydlím: západný sused, Germán, bol ešte v stave vrenia, pritom pre Veľkú Moravu nemohla byť dobrá okolnosť, že do Panónie dostali sa ešte Maďari. Veľká Morava zanikla, čo však Rastislav so Svätoplukom a s apoštolmi slovanskými postavil, to nemohlo spustnúť, zmiznúť naraz. Slovanskí kňazia zadunajskí o ktorých práci pri pokresťanení Maďarov tak uznanlive píše Július Pauler,^[103] skrze nás alebo od nás dostali sa ta a slovanské slová kresťanskej terminológie maďarskej, poprijímané v Panónii, prácou slovanských apoštolov vznikli vlastne zväčša tu, u našich predkov, a odtiaľto zaniesli ich do Panónie. Tam, za Dunajom, i kresťanské chrámy od druhej štvrti 9. storočia dal vystaviť z Nitry presťahovavší sa ta Pribina a jeho syn Koceľ.^[104] Maďarská reč utvárala sa v Panónii v storočiach 10 — 12., maďarská kultúra začala sa tam v tej dobe, ale — najmenej rečeno — prvé nite kultúry, ktorú si Maďari tam nadobudli, mali svoj pôvod od Pribinu a jeho syna. Že v 9. a 10. storočí v Panónii bola slovanská, nie nemecká kultúra, dôkladne svedčí to množstvo slov do maďarskej reči tam poprijímaných.^[105] Z druhej fázy svojho kresťanstva za čo všetko môžu Maďari ďakovať apoštolskej práci pražského Vojtecha!

Štát našich slovenských predkov, hoci bol veľmi dobre založený, v ťažkých okolnostiach neudržal sa. Rám štátu rozsypal sa, ale — ako už rečeno — čo v tom ráme postavili Rastislav so Svätoplukom a so slovanskými apoštolmi, to nemohlo naraz zaniknúť. A možno súdiť z nejednej veci, že tieto pozostatky pri tvorení štátu potom za Dunajom, v Ostrihome, z nejednej stránky boli vzácne, užitočné. Ako vieme z fuldských letopisov, Svätoplukovo vojsko na jednom mieste prechodilo od rána do pozdného večera — toľko ho bolo. Môžeme si teda predstaviť — hoci vo vojsku mohli byť i zbory susedných Slovanov, pod nadvládou Svätoplukovou postavených — že v 9. storočí Slováci i číselne nie tí boli, čo potom o tisíc rokov. Slavistika už vie, že v 9. storočí dnešnú Moravu celú, i s čiastkou Dolných Rakús, tí Sloveni-Slováci obývali, ktorí i kraje medzi Karpatmi, stredným Dunajom a Matrou.^[106] Miestne mená týchto krajov napospol svedčia o slovenskej minulosti. Devín, Ostrihom, Vyšehrad, Budín, Vacov pôvodne sú západno-slovanské, čiže slovenské mená.^[107] Pre Slovákov nedobrá vec bola, keď z juhoruskej stepi dovalili sa sem Polovci: najmä vtedy (v 13. storočí) vytisli nás zdola nahor. Od 15. storočia zas Slovákom dostalo sa najviac nehôd v každom ťažkom položení Uhorska. Keď Alžbeta, vdova kráľa Alberta, brániť práva svojho syna pohrobka (Ladislava V.) priviedla sem Jána Jiskru, na Horné Uhorsko zvalili sa všetky nedobré stránky toho stavu. Tiež tak všetky ťarchy vojen, ktoré kráľ Matiaš na západnej hranici viedol, znášali Slováci. Že za času tureckej pohromy nie na kraje Turkom podrobené valilo sa najviac zlého, spomínajú i maďarskí historici.^[108] A o bojoch Bocskaya, Bethlena, Thököliho a Rákócovcov dostačí povedať toľko, že javišťom ich všetkých boli naše slovenské kraje.^[109]

I slabli veru, slabli Slováci. Za času tureckého panstva, možno povedať, hynuli. A keď po vyhnaní Turkov nasledovala kolonizácia Dolnej zeme, z toho — ako potom ukázali následky — zas len pre Slovákov boli straty. Hore, v domove svojom, osádzaním dolnozemským zredli (a to na rečovej hranici maďarsko-slovenskej), a dole z porozsýpaných mnohí stratili svoju národnosť. Vtedy, v 18. storočí, ako hovorí i Henrich Marczali, „pochybné bolo ešte i o Dolnej zemi, či zostane maďarskou;“ ale „dolnozemské osadenie Slovákov stalo sa pre maďarskú národnosť jednou z najšťastnejších vecí. Pri Slovákoch nemohli sa šíriť Nemci a Srbi… a, ako dnes vidíme, pripravilo sa šírenie maďarstva… Najväčšia časť Dolnej zeme stala sa maďarskou a definitívne založili sa v tejto vlasti základy supremácii maďarstva.“^[110] Takí stenčení Slováci udržali sa len pri svojej húževnatej prírode. A že boli tu, existovali, toho dôkazy v živote Uhorska sú nepočetné. Nebohý Artúr Odescalchi hodne vedel z minulosti Horného Uhorska, a ja som od neho počul, že za 150 rokov budínskych i fiľakovských pašov iste dráždilo zlato banských miest: ale dostať sa k nemu Turci nemohli: banské mestá mali okolo seba slovenské dediny, a tie ich ochránili. Pôvodné meno Szondyho, Kölcseym, Cucorom a Aranyom ospievaného dregeľského hrdinu, bolo Šuho a vychovával sa v Turci na Sklabinskom zámku u Révayov. Akého rodu bol Dodo, jágerský hrdina, ukazuje jeho meno.^[111] Alebo: generál Hadik, ktorý v sedemročnej vojne pokoril Berlín a zahanbil Fridricha Veľkého, bol potomkom kňazskej rodiny, ktorá pochodila zo slovenskej dediny turčianskej. A — aby som spomenul i roky 1848 a 49, či rodné meno kňaza Erdösiho, Maďarmi oslavovaného pre víťazstvo v bitke pod Braniskom, nebolo ešte i 1848-ho Polesný?… Na hrade Vajda-Huňadskom bašta, ktorú dal vystaviť Ján Huňad, odprvu i dnes zvaná je po slovensky, „Neboj sa!“ V Uhorsku viac zámkov malo takto nazvané bašty, a ony sú iste pamiatkou toho, že v bojoch Slováci mávali za heslo, pod ktorým víťazili: „Neboj sa!“^[112]

Len teraz, 1926-ho roku, zistil práve Bela Iványi, ako historik uhorského práva, že pôvodné meno Zachariaša Mossóczyho, biskupa nitrianskeho a v Uhrách v 16. storočí prvého právnika, bolo Rohožník a narodil sa (r. 1542-ho) v Mošovciach, neďaleko nitrianskeho Nového Mesta. (Matka bola Dorotea rod. Černá.) Corpus Juris uhorský v Rohožníkovi mal svojho zakladateľa. A človeku príde na um nielen Verböczy^[113] a jeho Tripartitum, ale i samý, prvý základ pravosúdia v Uhrách, prísahanie „ad praudam“… Benedik Komjáthy,³⁵ maďarský prvý prekladateľ biblického textu, bol rodák z nitrianskych Komjatíc; keď učil sa na viedenskej univerzite, ešte nemal toho mena. Maďarsky naučil sa pravdepodobne len vtedy, keď okolo 1530-ho roku pred Turci utiekol až do Marmarošskej stolice, do Hustu, a dostal sa do dvora pani Perényičky. Jur Káldi, povestný prekladateľ maďarskej biblie, bol z Trnavy; a vtedy, v 16. storočí, kým ta nepoprichodili za Pázmányom, v Trnave nebývali a nerodili sa Maďari. I Michal Sztárai,³⁶ maďarský spisovateľ a reformátor, o ktorom pochvalne spomínajú, že v 16. storočí založil 120 cirkevných zborov protestantských, bol synom zemplínskej slovenskej dediny, nazvanej Stara (Stará).

Chcel by som krátko, stručne končiť, ale či môžem nespomenúť, že synom slovenských rodičov bol i Alexander Petöfi, pýcha maďarskej literatúry. Mať jeho, Mária Hrúzová, z turčianskej dedinky, Liešneho, išla k svojmu strýkovi, učiteľovi v Asode, a tam vydala sa za mäsiarskeho tovariša Štefana Petroviča.^[114] Madáčova „Tragédia človeka“ do tlačiarne šla z ruky Jána Aranya, a jednako najdú sa v jej reči slovacizmy. Imrichov starý otec, Ján Madáč,³⁷ známy je ako skladateľ cirkevných piesní slovenských. Koloman Mikszáth, keď jeho rodnej dedine, novohradskej Sklabini, dali maďarské meno, neveľmi zaradovaný povedal: „Tak ja nenarodil som sa nikde!“ Sobášiť 1883-ho dal sa v Pešti v slovenskom kostole…^[115] Poučné bude, keď raz niekto zo zväzkov Szinnyeiho („Magyar irók élete és munkái“) vylúšti, koľko tam ľudí nemaďarského pôvodu. Áno, a veľká bude účasť najmä Slovákov! Hneď jedno z prvých mien u Szinnyeia je Ábrányi. Vypočítané sú šiestich Ábranyich práce a s prácami služby národnej veci maďarskej vykonané. U každého udáva sa, že pochodí z turčianskej laclavskej rodiny Eördöghovskej. Meno Ábrányi je nové, len od roku 1843. Pravda, u Szinnyeia nedočítame sa o tom, čo je v Turci všeobecne známo, že laclavskí Eördöghovci pôvodne boli Čerti. Ako z mnohých listín vieme, v 17. storočí z rodiny nebolo ešte ani jedného Eördögha — ešte len Čert… Jur Rákóci, v Sedmohradsku nástupca Gabriela Bethléna, za diplomatov mal Jura Černela, Klobušického a Daniela Hrabca (Hrabec, Hrabecius) — ich vysielal nielen ku poľskému kráľovi, ale i do Viedne a ku Pázmányovi do Trnavy.^[116] Bez Slovákov neobišli sa ani tam, v Sedmohradsku.

A ešte akou zvláštnou, charakteristickou vecou možno doložiť z minulosti Uhorska význam Slovákov! Ako sa dostalo na koniec znatných rodinných mien maďarských y? V maďarskej reči táto litera sama o sebe neoznačuje zvuku — ona je vlastne len znak grafický pri mäkkých spoluhláskach (ny — ň, ly — ľ, ty — ť, gy — ď). Pri takých menách, ako na pr. Tolnay, Teleky, Szentimrey, čo znamená teda y miesto i? Keď z vlastného mena Tolna prídavné je tolnai, prečo píšu rodinné meno Tolnay? Genézou tejto zvláštnej veci môže byť len toto: V Uhorsku v poradných sieňach, v úradoch, v opise bojov, pri spomínaní pánov na hradoch zhusta ozývali sa mená, končiace sa na -ický alebo ský.^[117] A že tieto mená, budiace rešpekt a úctu, ako na pr. Benický, Domanický, Beňovský, Medňanský, Ostrolúcky, Maršovský, Rakovský, Podmanický, Turanský a p., oddávna písavali sa s ypsilonom, u Maďarov prišlo do úžitku priviesť si na konci mena y miesto i.^[118]

Minulosť horno-uhorského zemianstva objasňuje sa i tým, že horno-uhorské stolice ešte i po sneme 1790 — 91-ho roku protivili sa uvádzaniu maďarskej reči do administrácie. Len keď dôsledne videlo sa, že viedenská politika pri svojom protislovanskom smere hotová je i podporovať maďarský šovinizmus, vtedy naše zemianstvo pripojilo sa k maďarizačnému prúdu. (Ale z toho toto zemianstvo potom mohlo mať trpkú skúsenosť. Zapriahnuté do voza maďarskej veci stratilo svoj význam.)

Slováci vôbec hynuli, tratili sa. Kazincy⁴¹ dobre videl, keď povedal, že ak maďarská reč a národná vec maďarská tak bude sa napomáhať, ako to začal krajinský snem 1790 — 91-ho roku, nuž v Uhorsku „Nemaďar umre hladom.“ Pre Slováka, pridŕžajúceho sa svojej národnosti, onedlho už len na dedinskej fare alebo v škole bolo chleba. Z prvého času slovanskej renesancie také významné osobnosti, ako Ján Kollár a Ján Hollý, tu už len tak mohli mať existenciu, lebo boli kňazmi. Pre ich vrstovníka Šafárika, ktorý neoddal sa na kňazstvo, na Slovensku 1819-ho roku už nebolo miesta. Jeho, učenca politike vyhýbajúceho, ani na profesorskej stanici svojho novo-sadského gymnázia nemohli už 1833-ho obrániť ani Srbi. Ináč, že Šafárik po Novom Sade bol prinútený utiahnuť sa v Prahe, to bol výčin ešte viac viedenskej, než budínskej politiky. I Bohuslav Šulek,⁴² ktorý od začiatku 1840-tych rokov v Záhrebe bol výtečným pomocníkom Ľudovíta Gaja⁴³ a potom po svojej smrti (1895) neúnavným činiteľom vedeckého života chorvatského, odtrhol sa od svojho rodného kraja slovenského ešte nie celkom vinou maďarizácie. Ale Ľudovítovi Štúrovi, keď 1840-ho z nemeckej univerzity vrátil sa do Prešporka, generálny inšpektor ev. cirkvi uhorskej gróf Zay už surovo-úprimne povedal, že postaviť sa do služby národnej veci slovenskej mohol by sa len za hranicou Uhorska.

A vôbec takýto netolerantný bol potom maďarský duch. Najmä 1867-ho prestali všetky nádeje slovenských idealistov. Hneď ako po pokonaní s Viedňou začal sa v krajine nový poriadok, nemilosrdne prepustili slovensky zmýšľajúcich profesorov banskobystrického kat. gymnázia, postavených biskupom Moysesom; v Uhorsku pre nich viac nebolo miesta, boli prinútení ísť do sveta. Roku 1878-ho na Grüwaldov „Felvidék“, ktorého každá litera usilovala sa búriť proti Slovákom, vážnu odpoveď napísal dr. Michal Mudroň. Ale čo? Keď onedlho (1883-ho) vyšiel spis J. H. Pelsöciho („Magyarország s a tótok“), v ňom mohli sme čítať i takéto veci: „Uznajme, že čo pán Mudroň vraví, v tom je mnoho takého, čo s istej stránky je správné: … Ale čo rozhodne zatracujem, to je: že z jeho každého slova, z každého riadka jeho odpovedi vysvitá nesmierna láska, aby som sa tak vyslovil, zbožňovanie slovenského jazyka a slovenského plemena.“ (Str. 3.) Alebo: Že inteligencia Horného Uhorska pri svojich stykoch s ľudom nepoužíva svojej reči a odstupuje od nej k vôli slovenskej, — „pokladám za najväčšiu chybu, až hriech.“ (Str. 85.)

Teda, keď niekto nesmierne miluje svoju materinskú reč, to treba zatracovať! Keď inteligencia, povedzme mestský advokát, lekár s dedinským ľudom, dedinský kňaz a učiteľ so svojimi cirkevníkmi hovorí ich rečou, to je „najväčšia chyba, až hriech“!

Čítať takúto vec ešte nebolo možno — len po maďarsky!

A toto je ešte z roku 1883-ho. Bezpríkladný šovinizmus tento potom sa ešte rozpaľoval.

Jozefovi M. Hurbanovi, o vacovskom väzení ktorého už bola zmienka, po smrti ani pomník nemohol byť postavený pokojne. Vrchnosť, disponujúca žandarmeriou, pri pietnom akte nepustila ku hrobu ani vdovu a deti. Syn Svetozár opísal v novinách takúto vec, a dostal sa do Vacova, do štátneho väzenia, na celý rok.

Ján Kollár, človek veľkého významu v Slovanstve, pochovaný vo Viedni, časom tam mohol byť slávnostne vyňatý z hrobu, prevezený do Prahy a tam slávnostne uložený poznove do zeme. Kollár bol rodákom turčianskym, z Mošoviec: v júli 1893-ho turčianski Slováci chystali sa zasvätiť 100-ročnú pamiatku jeho narodenia, ale vrchnosť im to zakázala. Po zákaze vo výročný deň vybrali sme sa z Turčianskeho Sv. Martina do Mošoviec, že aspoň nemo pokloníme sa pred rodným domom veľkého človeka a nemo, bez reči, položíme tam veniec. To išlo predpoludním bez prekážky — Mošovce boli ešte tiché, bez žandárov. Ale keď o malú chvíľku po nás Martinčanoch tiež ticho, s pietou zjavil sa pri rodnom dome Jána Kollára so svojou rodinou profesor Tomáš Masaryk, vtedy ríšsky vyslanec cislajtánsky,^[119] Mošovce mali v moci už žandári. Na Masarykovcov, ledva že sa ukázali na Kollárovskom dvore, jeden zo žandárov zdvihol natiahnutú pušku… Nuž či potom, keď v rokoch 1915 — 1918 v diplomatickom konaní chodil po Európe i Amerike a medziiným usiloval sa nenechať Slovensko v Uhorsku, mohol nemať na pamäti o maďarskom vladárení dnešný prezident Československej republiky i takéto veci?

Tu po ľudsky žiť bolo ťažko…

Martinovi Kukučínovi, veľkému spisovateľovi z predposledného pokolenia učených ľudí slovenských, doma tiež nedostalo sa životnej postati. Len už mŕtveho doniesli sme si ho domov.

Nám i teraz, po roku 1918-tom, je až ťažko myslieť o tejto minulosti. Dostal by človek závrat.

IV

Kde sa tu vzal Ludvik Mocsáry?… Umný, bystrý, vzdelaný, vážny muž, stoličná notabilita, snemový vyslanec a predseda strany, odprvu hovorieval a písaval tak, ani čo by v ňom bol ožil duch Széchenyiho. Ako by to ani nebolo po maďarsky písané, čo sme od neho čítavali! Už 1889-ho v knižke „A régi magyar nemes“ (Starý zeman uhorský), z celej duše vysvetľoval, aké nebezpečenstvá skrýva v sebe politika, vynasnažujúca sa ničiť nemaďarské národnosti. O niečo prvej Grünwald (v knižke „A régi Magyarország“, Starodávne Uhorsko) hlásal proti Nemaďarom, že „národný rozvoj vyžaduje použiť všetkých mravných, duchovných a materiálnych síl národa a nemilosrdne odstrániť, čo mu je na závade.“ (To je, v prospech národnej veci maďarskej vynaložiť všetko možné a proti Nemaďarom pokračovať bez milosrdenstva.) Mocsáry temer bolestne pýtal sa: „Či slobodno, či je radno nám Maďarom dávať sa na takúto politiku?… Či slobodno nám začať boj na život a na smrť, boj ktorého heslom je úplné zničenie pritivníka, alebo úplné prepadnutie nás samých?… Táto politika nechce sa uspokojiť v tej veci, že v krajine existujú rozličné a k individuálnemu vývinu oprávnené i uskutočniteľné vtopiť tie rozličné národnosti do Maďarov. To je cieľ, ktorého neuskutočniteľnosť je zrejmá, a keď budeme sa ho tak márne domáhať, v krajine tejto môže prepadnúť sloboda a medzi občanmi rozličného jazyka znemožní sa dobrý pomer a pokojné spolužitie. Politika táto fantastickými obrazmi nemožných vecí uspáva národ; predstavuje nielen ako ašpirácie, ale ako konkrétnym spôsobom uskutočniteľnú vec také pokračovanie, čomu podobného v histórii nieto ničoho.“ (Str. 321.)

Takto účinkoval, takto písaval dôsledne i ďalej. Ako šíril sa šovinistický duch, Mocsáryho spisy, knižky vychodili ešte častejšie. V brožúre „Válság“ (Kríza) 1905-ho roku statočne napísal, že „národnosti zo strany dvora sú úplne vydané, preň (pre dvor) môžeme ich piecť, variť… Ale nás to nesmie pobádať k myšlienke, že teraz už máme úplne slobodné ruky, teraz ešte inak budeme hovoriť s nimi.“ (Str. 20.)

Výsledku poctivé reči jeho, rozumie sa, nemali. So stranou nezávislosti, ktorej bol predsedom, Mocsáry rozpadol sa úplne. Ostal sám v celej verejnej mienke maďarskej — ako skôr Széchenyi. Na snem Ludvik Mocsáry dostal sa napokon len tak, že vyvolili ho sedmohradskí Rumuni vo svojom karanšebešskom okrese. Prúd, ktorý Séchenyiho sotil do Döblingu, Mocsáryho ako by bol vytvoril z lona maďarského národa.

Roku 1907-ho krajinský snem už odhlasoval návrh zákona (Apponyiho), podľa ktorého v slovenských, srbských, ruských a rumunských elementárnych školách Uhorska bolo treba vyučovať od samej abecedy po maďarsky. Už mali hotový plán i toho, že tam, kde slovenské obyvateľstvo je najhustejšie, najpevnejšie, kolonizovaním nastávajú mu čím hustejších maďarských ostrovov, aby potrhané a oslabené ľahšie poddávalo sa maďarčeniu. A vôbec, v každodenných veciach, čo sa to tu dialo!

My už obávali sme sa, že keby nám prišlo požalovať sa za hranicou, v cudzozemsku, tam budú pokladať naše žaloby za nemožné, vymyslené. Ale nami neočakávane ozval sa v našom mene pred Európou 1907-ho Björnson, veľký spisovateľ norvežský, a nastalo zhrozenie.^[120] O niečo prvej ruská brožúra A. Papkova („Nevoľničestvo u Madiar?“) vyšla i po francúzsky. Potom obrátila sa k nám pozornosť Setona-Watsona (Scota Viatora), a úctyhodný Brit ani čo by si bol postavil za úlohu života pracovať Slovákom na ochranu. K nám, na Slovensko, bol sa dostal via Pešť, a tam zaopatrili ho informáciami (v duchu knihy Ernesta Baloghyho!), ako by Slováci boli masou zaostalého ľudu, ktorá len tak mohla by sa stať účastnou plných občianskych práv, keby najprv bola „pozdvihnutá“, čiže pomaďarčená. Ale Scotus Viator hneď na svojej prvej študijnej ceste čo videl, čo skúsil u nás? Oduševnený písal, akú skúsenosť nadobudol si u Slovákov o veľkolepej idei Ruskinovej. Tento zvláštny človek z moderných idealistov, Ruskin,⁴⁴ usiloval sa urobiť národom pochopiteľným, že umenie nie je len pre vyššie kruhy, ale ono podstatnou vecou malo by byť i v živote dedinského ľudu. „A táto idea,“ — uradovaný hovoril Scotus Viator — „je dávno uskutočnená v živote slovenského ľudu.“ Vysvetľujúc potom, ako spieva slovenský ľud, aké povesti si rozpráva, ako ozdobuje svoj dom, svoju odev, ako prechováva starobylé obyčaje z pokolenia na pokolenie, Scotus Viator uveličený až zvolal, že „keď Európa dozvie sa o genialite slovenského ľudu, zmaria sa všetky námahy Maďarov, chcejúcich zahubiť Slovákov“.

Iste, povahy hodné slová, povahy hodná vec. Scotus Viator snažive písaval i ďalej články, knižky, aby sa Európa mohla dozvedieť o politickom položení Slovákov.

Ale verejnú mienku maďarskú môcť kapacitovať už pozde bolo. Slová cudzincov, Bjőrnsona a Seton-Watsona, práve tak nemali účinku, ako slová Mocsáryho a predtým Széchenyiho. Maďarov zaujímalo už iba to, čo myslia, aké plány majú v Berlíne. Východná otázka… Berlín — Bagdad! S tým v súvise „jednotný maďarský národ“ pokladali za istý, zabezpečený.

O niečo skôr, keď bola sa budila zaujatosť za národopis, v Pešti niekoľkí odborní ľudia založili národopisný spolok (Néprajzi Társaság), a Pavel Hunfalvy v prvom článku spolkového orgánu vykladal dôležitosť národopisu: „Každá reč, ktorá ozýva sa na území Uhorska, pre národopis je ani baňa pokladov… A práve otváraním a obrábaním týchto baní, ako i zbieraním všetkých iných zjavov ľudového života, bude náš Spolok budiť a opatrovať bratskú jednomyseľnosť a pocit spolupatričnosti medzi národmi v tejto vlasti žijúcimi.“ Tiež pekné slová! Takého hlbokého značenia ony neboli by mohli mať inde nikde, ako v Uhorsku; ale vtedy, na konci 19. storočia, takáto reč tu bola už anomaliou. Potrebu, hodnotu bratskej jednomyseľnosti a spolupatričnosti vtedy tu pokladali už za prekonanú vec. Napríklad nás Slovákov mali už len za materiál k utváraniu jednorečového štátu, „jednotného maďarského národa“. Onedlho po založení Národopisného Spolku začali spisovanie a vydávanie veľkej encyklopédie, nazvanej „Pallas“, a tu článku o Slovákoch dostalo sa 30 krátkych riadkov. Taký bol „pocit bratstva“! Keby od Karpatských hôr po stredný Dunaj nejaký druh divej zveri bol žil v toľkom počte, v koľkom žili tu Slováci, o tom v takom vydaní, ako je „Veľký lexikon Pallasa“, iste boli by v Pešti napísali obšírny, náležitý referát. O Slovákoch… To nejde! Škodilo by veci maďarizácie!

Tisnúc voz nepokojného veľkého národa nemeckého, Maďari nevideli potreby trápiť sa veľmi pre veci ani vnútornej, ani zahraničnej politiky. Vôbec, možno povedať, ich osudom bolo stáť v službe germánskeho sveta. Ešte neboli sa ani osadili pri strednom Dunaji, roku 892-ho už dali sa najať Arnulfovi na pomoc proti Svätoplukovi; 1278-ho v bitke na Moravskom poli, ktorou založilo sa 600-ročné panovanie Habsburgov, Rudolf Habsburgský premohol svojho mocného protivníka, českého Otakara II., pri pomoci kumánskych vojov uhorského Ladislava IV. Alebo i v udalostiach 1848-ho roku! Na zhromaždenie do Frankfurtu nová vláda peštianska vyslala Ladislava Szalaya s takými inštrukciami, ako čo by tam bol mal zastupovať záujmy nejakého nemeckého kmeňa. A čítajúc knihy Michala Horvátha,^[121] človek je temer pomýlený a ťažko mu veriť, že to maďarská reč. „Krásnu, nesmierne dôležitú ideu veľkonemeckej jednoty“ nadšený spomína a hromží na Slovanov, že neoduševnili sa za „vtopenie Austrie do nemeckej ríše“… „Slovenské obyvateľstvo búrili agenti z Prahy poslaní!“ rozhorčeno písal Horváth, hoci takého „agenta“ u Slovákov nevidel nikto. „Česká komisia stála v tajnom spojení s ruskou propagandou!…“ Tak potom viedenská „dvorná reakcia a jej nástroje“ zmarili peštianske nádeje „k takej veľkej škode nemeckej jednoty, ako nezávislého Uhorska.“^[122]

Účinky tohto na maďarského ducha nemohli vystáť. Maďari spoliehali sa na Nemcov, špekulovali na ich politické výdobytky, a z toho k národnému šovinizmu pribudlo im ešte i — ignorancie.

Slovanstvo ignorovali, znať o ňom nepokladali za potrebné. (Výnimku tvoril z nich jediný Benjamin Kállay.) A z toho, prirodzene, v krátkom čase vyvinul sa stav, akého meno je: nevedomosť.^[123]

Stalo sa už 1863-ho, že na svojej študijnej ceste prišiel ku Slovákom petrohradský profesor Vladimír Lamanskij. Horlivý člen ruských slavianofilov Lamanskij vtedy už bol známy ako taký, ktorý v ruskej spoločnosti usiloval sa budiť sympatie k Maďarom. V politických svojich spisoch (bol historikom) ľúbil spomínať z roku 1849-ho náklonnosť Gőrgeya⁴⁵ k Rusom, vôbec vzájomné sympatie ruských a maďarských oficierov. Hja, ale liptovský slúžny znal o Rusoch len ako o „špehúnoch“, alebo „panslavistických agitátoroch“, a Lamanskij v Liptovskom sv. Mikuláši len po mnohých nepríjemnostiach vyhnul areštovaniu. Pravda, on ostal, aký bol; roku 1892 vo väčšej svojej štúdii vykladal, že vo vojnách Austrie 1859-ho neutrálna ruská vláda viditeľne klonila sa ku Francúzsku, Piemontu a Prusku a tým dopomohla Austrii k porážke. A bezprostredne pred vyrovnaním 1867-ho ruská publicistika dôsledne sympatizovala s Deakom; Eőtvősom a ujímala sa proti Viedni stanoviska maďarského. Tu Lamanskij potom povedal ešte i viacej. Vyzdvihol, že zo stanoviska slovanských záujmov nieto potreby očakávať poslovančenie menších národov, žijúcich v susedstve a v kruhu Slovanstva. V kruhu Slovanstva „je miesta, určenie pre viac plemien a národností, pre Grékov, Albáncov. Rumunov, Maďarov — a aby oni boli zachránení a mohli sa rozvíjať v svojich hraniciach, to je pre nás želateľné, potrebné.“

Roku 1892-ho štúdia táto vyšla najprv v časopise, potom vo zvláštnom vydaní. A treba doložiť, že Lamanskij bol nielen historikom, nielen publicistom, ale takým univerzitným profesorom, ktorého účinky na poslucháčov boli veľké a 1892-ho roku v duchovnom živote ruskom pôsobil už značný počet jeho žiakov. Keď potom v lete nasledujúceho roku, vracajúc sa z cesty po Taliansku, Lamanskij navštívil nás v Turčianskom sv. Martine, my vzácnemu hosťovi spomenuli sme i jeho stanovisko, ktorého tak dôsledne drží sa oproti Maďarom. Pamätám, hovorili sme, či je možné také ruské stanovisko i po rusko-tureckej vojne 1877 — 78-ho? Po vojne, v ktorej Maďari toľko nademonštrovali sa, nailuminovali proti Rusom! (Taký predstaviteľ maďarského zmýšľania a cítenia, ako bol Gabriel Ungron, vtedy, 1877-ho, mal plán sedmohradskej akcie, ktorej cieľom bolo by bývalo na území Rumunska vyhadzovať do povetria ruské vlaky, dovážajúce na bojište vojsko. (Ináče my boli sme hodne ustarostení, aby sa vzácnemu hosťovi nestalo niečo nepríjemného, keď u nás „patriotický“ slúžny nezamešká mať na pozore „ruského buriča“: a on, Lamanskij, rozpálený zaujímavé vysvetľoval nám svoju mienku, obsaženú v štúdii z roku 1892-ho, podržujúc ju proti našim námietkam v úplnosti.

Neviem, či dosť jasne podávam, ale príklad tento je veľmi charakteristický. Celý večer a potom ešte dva dni nepokojne pozerali sme vpravo-vľavo, či zo strany úradného orgánu, „ochraňujúceho záujmy maďarského národa“, nestane sa ublíženie tomu Vladimírovi Lamanskému, ktorý od Maďarov bol by si zaslúžil zvláštnej úcty, uznania.

A aký liptovský alebo turčiansky slúžny, taký bol veru i najprednejší politik maďarský. V ich očiach Rus u nás mohol byť len „agitátorom“.

Kto by bol vedel v maďarskej societe o Vladimírovi Lamanskom a o jeho ruských prívržencoch, o jeho škole? Nemci, ozaj „nepokojný element Európy“, rozpálení blúznili o obnovení „starodávnej rímskej ríše nemeckého národa“, ktorá zakľučovala by i Austriu s jej Slovanmi. Najdôležitejšími heslami stali sa: „Federácia stredo-európska“, „Mittel-Europa“, „Berlin — Bagdad!“^[124] Stredište Rakúsko-Uhorska pomkne sa na Východ. Tam, na Východe, mali byť riešené „úlohy“ (Predovšetkým zlomenie a podrobenie Juhoslovanov), preto Maďarom nezáležalo na ničom inom, ani v zahraničnej, ani vo vnútornej politike. Len „Berlín — Bagdad!“

*

Vieme, vojna, ktorá vypukla v júli 1914-ho, stala sa päťročnou a svetovou vojnou, a cestu z Berlína po Bagdad ona nie že by bola otvorila, ale ju zahatala, zatvorila. Kto z vojny má stratu, nechváli sa, že mal účasť v jej vzbudení. V Pešti od 1919-ho už tvrdia, že ultimátum Srbsku, ktorým začala sa päťročná a svetová vojna, v korunnej rade viedenskej nebolo dielom uhorského ministrapredsedu Štefana Tiszu — naopak, Tisza bol vraj proti tomu.^[125] Ostatne tu práve pre históriu účasť osoby, jednotlivca je menej dôležitá. História ľahko bude pochopiteľným urobiť, že svetová vojna vznikla z východnej politiky Berlína a Viedne; a berlínskí, viedenskí i peštianski majstri tejto východnej politiky (Bismarck, Andrássy-Vilhelm II.) sú veľmi dobre známi. Alebo kto by nevedel, s akým výskaním vítali v Pešti a Maďari v celom Uhorsku vypuknutie vojny? Vykrikovanie „Nech žije vojna“ hučalo tu od júla 1914-ho do pozdnej jesene, ako ešte nikde na svete. Z novín maďarských valila sa radosť, že vojnou maďarské panstvo rozprestre sa na sever, na juh i na východ. „Pohne sa maďarské srdce,“ — písal Július Pekár — „a veru môže sa pohnúť, veď v týchto veľkých chvíľach v nás poznove rozvíjajú sa veľké sny Ludvika Veľkého a Matiáša.“^[126] Hodne predtým, ešte v auguste, ministerský predseda už po druhý raz vysvetľoval, že treba sa stavať proti Slovanstvu. (V tej monarchii, kde väčšinu postavili Slovania!) A Július Andrássy tak úprimne v M. Hirlape vyznal, že vojna je protislovanská. Buriana,⁴⁶ keď 14. januára 1915 stal sa ministrom zahraničných vecí, „Budapesti Hirlap“ privítal: „Po tejto vojne usporiadanie (!) balkánskych krajín a provincií bude našou istotnou a nevyhnutnou povinnosťou, preto Burianovo maďarské srdce a jeho geniálnu hlavu veľká úloha očakáva.“ A tak to išlo ďalej. Na samom konci vojny, keď Andrássyho postavili za ministra zahraničných vecí, čo videlo sa im u neho hodným dôvery? To, že „už za anexie Bosny a Hercegoviny a odtedy neprestajne žiadal, aby naša monarchia cieľavedomou akciou… usilovala sa izolovať a premôcť Srbsko“, a „dôverujúc v silu Nemecka, s nami spolu mocnejšieho od každej koalície, bez chvastania… bezpečne počíta… na konečné víťaztvo… Šťastie, že volili sme si vojnu.“ — V Chorvátsku hneď na začiatku vojny zakázali cyrilské písmo slovanské. A u nás, v Hornom Uhorsku? Vo výnimočnom stave neznali dôležitejšej veci, ako potlačiť, udusiť všetko, čo nebolo maďarské. Na bojišti slovenskému mužstvu nedovolili slovensky si zaspievať, rodičom domov po slovensky písať.

Možno si predstaviť, ako sme sa my Slováci cítili. A možno si predstaviť, čo by nás bolo očakávalo, keby vo vojne boli zvíťazili Nemecko a Rakúsko-Uhorsko.

Ale, keď sme potom už badali, ako striasla sa zem pod Rakúsko-Uhorskom, či by sme my boli mohli ostať v jednom štáte s takýmito Maďarmi? Spytujem sa pána Belu Iványiho.

Keď v októbri 1918-ho počuli sme prvé strašné tresnutie, či sme sa my mohli nepripravovať na útek — z Uhorska? Veď aký strašný bol by býval nad nami súd našich potomkov, ak by sme boli ostali, nezutekali!…

O Austrii od 1919-ho roku bolo možno čítať už i po maďarsky, že „ak je z niečoho pochopiteľné jej vyvrátenie, tak je to jej politická história z posledných dvadsiatich rokov. Malomocné a nespôsobné vlády sa zamieňali, ktoré vyrovnávaním malicherných vecí, lavírovaním udržovali sa zo dňa na deň, ale ani jedna nemala odvahy dotknúť sa pálčivéj rany, sporov medzi národmi.“^[128] To je iste tak. Ale keď je stroskotanie takéto pochopiteľné v Austrii, o koľko pochopiteľnejšie bolo ono v Uhorsku! Za posledných 50 rokov v Austrii už veľká bola zmena, veľký pokrok ku prirodzeným, ľudským pomerom. Tam už i najmenší, najslabší národ mal možnosť zachovať svoju národnosť, a v Uhorsku zjavne, podľa programu a chvatom miesil z nás štátny aparát materiál na rozmnoženie Maďarov. Veď ako ľudia pri výsledkoch vojny začali triezvejšie považovať veci, už počuli sme úprimné slová i zo strany takých, ktorí v Uhorsku i sami boli činiteľmi toho stavu pred vojnou. Gróf Teodor Batthyány⁴⁷ teraz, pred dvoma rokmi,^[129] zoznal: „Neodpustiteľnou vinou našou je, že pred vojnou ani za vojny nevykonali sa reformy, ktorými národnosti boli by sa upokojili.“ Tiež tak Albert Berzevicy.^[130]48 Uznáva, že „roku 1848-ho maďarská politika nespoznala významu národnostnej otázky, a tým podstatne prispela ku spôsobeniu katastrofy.“

A pán Iványi napísal, že Masarykovci sa boja — „boja sa pravdy“.

Či môže z jeho knižky zostať niečo po takých osvedčeniach, ako je Batthyányho a Berzevicyho? Na osobné ospravedlnenie pána Iványiho môže sa uviesť len toľko, že, poprvé, u Maďarov i duch historickej vedy bol zväčša taký, aký je duch jeho knižky a podruhé, že on písal hneď na začiatku 1919-ho roku, ledvaže zatvorili sa dvere trianonskej sály — v najväčšom rozčúlení…

Kazincy dobre videl, keď hneď 1791-ho napísal, že Nemaďar alebo stane sa tu Maďarom, alebo umrie hladom. Pri duchu, aký ujal sa v maďarstve v rokoch 1790 — 91, staré Uhorsko nemohlo obstáť. A keď 1848-ho Kossuth toho ducha ešte rozpálil, hneď povedal Széchenyi: „Stratené je všetko!…“

Roku 1910-ho v samých Spojených Štátoch Severnej Ameriky pri popise obyvateľstva našlo sa už 700.000 Slovákov. V Trianone na odôvodnenie toho, čo ustanovilo sa proti Maďarom, bolo by dostačilo i toto svedectvo o postavení Slovákov.

Keď v svetovej vojne prepadla politika, ktorej heslom bolo „Berlín — Bagdad!“ prepadli i Maďari, a v Trianone či mohli nepostarať sa o nešťastných Slovákov? Spôsob bol jasný, ľahký: Horné Uhorsko spôsobom najprirodzenejším pretvorilo sa v Slovensko, ako časť Československého štátu… A kde do 1919-ho synkovia slovenských rodičov do strednej alebo odbornej školy už len výnimočne chodili, tam teraz v slovenských gymnáziách ročne býva po 400, po 500 i po 600 žiakov… Čoho by sa Masarykovci mohli báť?

Áno — áno: Horné Uhorsko len bolo — už je ono Slovenskom, ako časť Československej republiky, utvorenej tým veľkým svetovým dielom, trianonským ustanovením.

V Pešti od 1919-roku mnoho nahovorili sa i popísali proti Trianonu; ale nespokojnosť svoju ako odôvodňujú? V predmluve knižky, ktorá 1929-ho už v treťom vydaní vyšla,^[131] gróf Albert Apponyi napísal, že „trianonskou zmluvou pokoja Maďarsko stratilo nevyhnutne potrebné garancie svojho národného života“. Nuž môže to byť dôvodom pred súdom Európy? Vôbec môže sa to povedať? Od Uhorska oddelili, odobrali Rumunov, Juhoslovanov, Slovákov, a pozostalé Maďarsko by tým bolo stratilo nevyhnutne potrebné garancie svojho národného života? Môže to byť žaloba? Veď takýmito slovami Maďari čo najťažšie obžalúvajú samých seba. Potvrdzujú naše žaloby zpred roku 1918. Hovoria: „žiť chceme“, ale vraj nemôžu. Prečo nemôžu? Lebo Rumunov, Juhoslovanov a Slovákov v Trianone oddelili od bývalého Uhorska. A tým stratili Maďari „nevyhnutne potrebné garancie svojho národného života“? Aká ťažká obžaloba seba samého!

Rástli na účet Slovákov, Rusov, Rumunov, Juhoslovanov, a do tohto v celom 19. storočí a na začiatku 20-ho vžili sa tak, že už ani nebadajú, nevidia, aká to nepekná vec. Proti Trianonu ich žalobou je, že množiť svoj počet nemajú z koho.

Keby sa nás spýtali niekde, čo to bolo u nás do 1918-ho roku, nám dostačilo by spomenúť, že Slováci temer už nechodili do školy a v stredných školách Horného Uhorska bývalo ročne v triedach po 7 — 8 žiakov, i to zväčša synkovia úradnícki a židovskí, a v Amerike pri popise obyvateľstva 1910-ho roku v samých Spojených Štátoch našlo sa už z Uhorska 700.000 Slovákov. Ale po Trianone začal sa nový stav, a tam, kde stredo-školská trieda prvej pozostávala zo 7 — 8 žiakov, teraz už v druhom a treťom školskom roku potrebovali postaviť paralelné triedy. Z našej strany dostačilo by povedať toľkoto, a trianonské ustanovenie náležite pochopil by i taký človek, ktorý vôbec nevedel o tom, čo bolo v Uhorsku.

Apponyovci spomínajú,^[132] že cudzozemsko nevedelo o stave vecí v Uhorsku — oni „zameškali robiť u veľmocí propagandu“; ale odôvodniť svoju nespokojnosť a žaloby ani dnes nevedia inak, len že v Trianone Maďari stratili nevyhnutne potrebné garancie svojho národného života (totiž Slovákov, Rusov, Srbo-Chorvátov a Rumunov).

Ináč maďarskej veci nemôže byť ku prospechu ani to, že toľko reční a píše o nej gróf Albert Apponyi. Ako minister školstva v bývalom Uhorsku Apponyi dopustil sa takých skutkov, že na žalobu nemaďarských národov uhorských roku 1907-ho po Európe už začali sa budiť ozveny. V septembri 1907 na kongres mieru do Mníchova pozvaný veľký spisovateľ norvéžsky Bjőrnson odpovedal, že pozvanie pokladá si za veľkú česť, ale ísť na kongres netrúfa si. Obáva sa, že nezdržal by sa čo najpríkrejšie vystúpiť tam proti tým, ktorí na kongresoch sú za mier, a doma šliapu národy. „Keby na pr. gróf Apponyi, terajší minister výučby v Uhorsku, ktorý neľudsky nakladá so Slovákmi, prišiel na kongres mieru ako predstaviteľ svojho národa, ja, prítomný tam, urobil by som všetko možné, aby on z dvorany bol odstránený.“ Londýnske „Times“ napísali: „Bjőrnsonov list mal by byť pre Apponyiho upozornením, že snaženie za mierom a humanitou treba dokazovať najprv doma.“ A dojem Bjőrnsonovho vystúpenie bol taký, že ozval sa i veľký hlásateľ ľudskosti Lev Tolstoj. V osvedčení svojom podanom v „Ruskom Slove“, povedal medziiným, že Albert Apponyi, ktorý v cudzozemsku vedie si ani apoštol pokoja, doma Nemaďarov neuznáva ani za ľudí. „Každý čestný človek je povinný strhnúť masku z takej tvári!“ — A teraz, po Trianone, gróf Apponyi by bol povolaný hovoriť o krivde Maďarov? On mohol i teraz v septembri žalobne vykladať v Ženeve, aké je položenie Maďarov?

Nemôžu nič, celkom nič povedať opravdového. Všetky ich reči, a spisy pozostávajú z podobných prázdnych slov, ako je to ich „Nie, nie nikdy!“ Vážni ľudia hovoria, že o 10 — 12 rokov v Maďarsku v živote nebude ani reči o Trianone. Najmladšiemu pokoleniu už ani dnes nezáleží na veci Apponyiovcami rozpaľovanej. A to samo v sebe ukazuje, že starí prázdne slová deklamujú. Nemajú čím podoprieť žaloby. Kdeže by vzali vážny dôvod? (Azda z knižky Iványiho?) A keď opakujú, opakujú že maďarský národ „v Trianone pripravili o nevyhnutne potrebné garancie národného života“, či sa tým môže oduševniť mladé, nové pokolenie?

U nás? U nás mládež, ktorá hrnie sa do stredných i odborných škôl a tomuto primerane je zastúpená na vysokých školách, alebo tá, ktorá prvej doma nebola prijímaná ani za železničných strážnikov, — mládež naša, áno, oduševňuje sa a z nej budú apoštolovia slovenskej národnej veci. Ona cíti, vidí, že do 1918-ho roku pozameškávalo sa mnoho, že teda treba doháňať, nahrádzať mnoho. Usilovať sa, konať!…

Náš minister Beneš⁴⁹ odôvodnene povedal, že „během krátkého desetiletí bude každá opravdová naděje na úspěch maďarského integralismu definitivně pohřbena… Nebojím se na dlouhá desetiletí o klid Evropy, a tato desetiletí nás zajistí definitivně.“^[133]

V tých žalobách, ozývajúcich sa z Pešti, ale nepodopretých nijakým dôvodom, spomínajú milióny Maďarov, pridelených Rumunsku, Juhoslávii i Československu. Pre Maďara však, ktorý vecne pováži minulosť svojho plemena, nebude strašná ani táto bolesť. Tých teraz stratených ako by mohli byť toľké milióny! Vážni ľudia, ako Herder^[134] alebo A. Fr. Kollár,^[135] ešte v druhej polovici 18. storočia pokladali za možné, že maďarská reč zanikne, ako zanikla vraj reč Kumánov. Roku 1790-ho v spise „Politisch-kirchliches Manch-Hermaeon“ Maďari sú upozorňovaní, aby sa veľmi nerozpínali, lebo v Uhorsku opravdových Maďarov sú len dva milióny — Nemaďarov je dvakrát viacej. Jedna časť týchto má tu vraj od nich dávnejšie práva, no a Maďari sú prevyšovaní v rozličných spôsobnostiach, najmä v remeslách a možno i v majetnosti.^[136] Štatistik uhorský Schwartner tiež ešte 1809-ho roku počet Maďarov nepokladal za väčší od počtu Slovákov,^[137] a vtedy, na začiatku 19. storočia, Maďari už začali rásť, a Slováci boli v úpadku. V 18. storočí „pri cudzincoch, ktorí sa dovalili, Maďari stali sa menšinou oslabli a bolo treba celého nového storočia… aby aspoň z tejto strany Drávy absolútna väčšina obyvateľstva v Uhorsku a prevážne časť inteligencie maďarskú reč pokladala za svoju materinskú“.^[138] Potom už 1840-ho roku Fényes^[139] načítal Maďarov vyše štyroch miliónov a od 1870-ho v štatistických výkazoch krajiny množili sa len oni, hoci ináč vedelo sa, ako málo detí rodilo sa práve v maďarských krajoch. Po popise obyvateľstva 1900-ho roku „bolo“ už 8,742.300 Maďarov. Nuž keď je reč o tom, koľko dostalo sa ich po Trianone Rumunsku, Juhoslávii a koľko i Československu, netreba zabúdať na to, že v Uhorsku v 19. storočí maďarstvo fabrikovalo sa.^[140] O Slovensku jednako ešte z roku 1896 v maďarskej encyklopédii stojí, že „medzi Slovákmi Maďarov je roztrúseno len v miznúcom chatrnom počte.“^[141] Strata, ktorá Maďarov potkala postavením československého štátu, pre ich národný cit je taká bolestná, ako bolestné je pre nás Slovákov to, čo zostalo nám od Novohradu nadol len i medzi Dunajom a Tisou.

Žaloby Apponiovcov vôbec nemajú jadra, pozostávajú len z prázdnych slov. Vie kto má bazin dunajsko-tisský, spokojne môže žiť medzi národmi.

A záujmy ľudské, záujmy civilizácie súrne vyžadujú, aby tu medzi susednými národmi čím skorej utvorili sa susedské dobré pomery…

Maďari v 19. storočí mali vôbec nedobrých učiteľov, radcov. V predposlednom románe Jókaiovom čítavajú:

„Tu stojíme so svojím maličkým národom, ktorý na celom svete nemá rodiny, brata, priateľa. Naša krajina je ostrovom v mori národov… Nuž nie je povinnosťou každého člena môjho národa, ak je len nie krivý, chromý, ožobračený, aby šabľu, pušku prijal ako doplňujúcu časť svojej mužskej podoby a v protive so svätými zákonmi zvolal takto: ,Ale zabi!‘ Nebo dosiahne sa vierou a cnosťou, ale pozemská vlasť nezachová sa iným, ako hrdinstvom.“

Najmä „maličký národ“, ktorý je „ostrovom v mori národov“, môže byť múdra vec takto naúčať?

Výsledok takejto náuky môže byť viaceraký — len nebude on hrdinstvom. Najistejšie bude surovosťou, no a od surovosti nieto cesty ku hrdinstvu. Surovec utečie všade, keď stretne sa s väčšou silou. (Šuho-Szondy, podľa toho, čo vieme o ňom, ako sa pripravoval v boji k aktu, pri ktorom smrť nasledovala nevyhnutne — nebol, nemohol byť surový.) Hrdinstva nieto bez duše, spôsobnej zapáliť sa!

I teraz, po vyvrátení Rakúsko-Uhorska, keď i v zmysle toho, čo Batthyány a Berzevicy vyznali o vnútornej politike, pýtalo by sa zavrhnúť i tú známu východnú ich politiku, aké reči počuť ešte na jej obranu! „Július Andrássy starší — vykladajú — videl, ako je Uhorsko ohrožované Slovanstvom a jeho expanzívnymi snahami. Cieľom Andrássyho politiky bolo, aby sa Turecko nedostalo do moci Ruska a tým Rakúsko-Uhorsko aby sa nestalo obkľúčeným i od juhu a nerozmrvilo sa. Politika Andrássyho bola správna a zodpovedala záujmom Uhorska. Pri každej inej politike Uhorsko už skôr bolo by sa rozmrvilo.“^[142] Teda Andrássyho východnej politiky, hoci ona mala za následok svetovú vojnu, treba sa im pridŕžať i naďalej, lebo pri každej inej politike Uhorsko bolo by sa ešte skôr zosypalo.

Nebolo by tu treba veľmi vážne sa zamyslieť?

*

Doplnok. Na 48. citát po slovensky je takto: „Vieme, že na tomto mieste (Mosaburg, Hrad nad Blatnom čiže na Sale) sv. Štefan založil monastýr (alebo dotoval, usporiadal, potvrdil už jestvovavší) a Hrad na Sale v terajších svojich rumoch predstavuje už len rumy tohto monastýra a k nemu náležavšieho chrámu; ale najde sa v týchto rumoch viac kameňov, ktoré ani podľa svojho materiálu, ani podľa svojich ozdôb nemôžu pochodiť z obyčajného monastýra, založeného sv. Štefanom a rozkopávaním odokrytého. Môžu to byť pozostatky len kniežacej budovy a skvelého chrámu, aké tu len Pribina mohol dať stavať… Koceľ bol synom svojho otca, chodil cele v jeho stopách a dal ďalej stavať chrámy, iné zas bohato obdarúval.“ (Balics Lajos: A kereszténység tőrténete hazánk mai terűletén a magyarok letelepedéséig, Bpest, 1901, na str. 259.) O pozostatkoch starodávneho chrámu v Zalaváre: Archaeologiai Értesitő, 1892, str. 58; 1894, str. 49.

(1929)

Poznámky a komentáre

1. Béla Iványi (1878 — 1964) — maďarský historik, pedagóg. Pracovník Maďarského krajinského archívu, univ. profesor v Debrecíne a v Segedíne.

2. Ján Karacsonyi (1858 — 1929) — maďarský historik a vysoký hodnostár r. kat. cirkvi

3. Alajos Zellinger (1863 — 1913) — maďarský pedagóg, lexikograf

4. Ernst Ludwig Dümmler (1830 — 1902) — nemecký historik, profesor v Halle a v Berlíne

5. Predkovia dnešných Slovákov, ktorí celkom iste už v 9. storočí boli súčasťou česko-slovanského jazykového kmeňa.

6. Vatroslav Oblak (1864 — 1896) — slovinský slavista, docent slovanskej filológie v Štajerskom Hradci. Najnadanejší z Jagičových žiakov.

7. … medzi prisťahovaním Slovanov a ostatnými južnými slovanskými kmeňmi do Álp a jadranských krajín a obsadených oblastí Čechmi a Slovákmi je súvislosť. Táto súvislosť by sa mohla tiež chápať, že predkovia Čechov a Slovákov sa stýkali v zakarpatskej vlasti so Slovanmi a zároveň paralelne sa drali vpred so Slovenmi do západných krajín.

8. Moravan

9. Česko-slovenský jazyk dnes miesto starodávneho g hovorí h; staroslovanský gora, noga, slovenský hora, noha. Táto zvuková zmena nastala okolo konca 12. a v prvej polovici 13. storočia. Podľa tohto určenia teraz Nógrad, Visegrád sú už staršie maďarské prevzatia ako napr. Nitrianske, Turčianske a Trenčianske Podhradia. Slováci nazývajú rieku Garam Hronom, čo by nebolo možné, keby oni neboli poznali formu slova garam. Tento istý vzťah je aj pri mene mesta Galgóc (Hlohovec), ktoré sa vyskytlo už aj u Anonyma; Slováci aj dnes jednu ulicu tohoto mesta volajú Hlohov, … čo by nebolo možné, keby neboli poznali formu týchto mien s g… Avšak aj z maďarských listín je zrejmá zmena hlásky g. Tak napr. u Csánkiho (Uhorsko a huňadiovská doba, I, 108) dnešná Sztregova sa objavuje roku 1487 aj vo forme Ztrehova. Meno rieky Vág slovensky je Váh (nemecký pôvod nie je istý), toto by všetko nebolo možné, keby tieto mená neboli v slovanskej reči pred prvou polovicou 13. storočia. Zmena g — h zaručene bola v 12. a v prvej polovici 13. storočia, načo poukazujú tieto miestopisné názvy.

10. Miklós Kubinyi (1840 — 1905) — archivár Oravskej stolice, historik

11. Slovanské kmene, ktorých niektoré vetvy koncom sťahovania národov takmer nepozorovane obsadili časti severného a severovýchodného horného Uhorska, tu zapustili hlboké korene a s pravdepodobnosťou sa dá predpokladať, že pompézne bronzové pamiatky horného Uhorska dokumentujú viacstáročný mierový život národa, ktorý tu žil po Keltoch.

12. Od slovenského slova sa ozýva celý chotár.

13. Gejza Czirbusz (1853 — 1920) — maďarský geograf, profesor na budapeštianskej univerzite

14. Tiež Srbi, severní susedia Čechov napojili sa na Svätopluka. Sliezsko a západná Galícia bola aspoň sčasti jemu podriadená. Práve tak sa jeho panstvo rozprestieralo na ľavom brehu Dunaja nielen ku Hronu, ale podľa zdania ku skromnej, pravdepodobne slovanským obyvateľstvom obývanej roviny Tisy na juh dnešného Uhorska. Ak od čias Karola Veľkého, od začiatku 9. storočia, medzi slovanstvom a ríšou Frankov od Baltického mora až ku Jadranu takmer neprestajne prebiehali vojny raz tu, raz tam. Svätopluk založil takú ríšu, ktorej sa podrobili Čechy, oblasť vyvierania Visly, na juh zase Váh, v okolí Nitry vplyv a moc ríše sa okrem svojho jadra rozprestieral od Hrona až po Dunaj a Potisie, dolu ku Sriemu a hore ku Karpatom.

15. Valerij Pogorielov (1872 — 1944) — slovanský filológ, profesor ruského jazyka a literatúry na univerzite v Bratislave

16. Reč má byť vyhubená.

17. Karol Zay (1797 — 1871) — konzervatívny uhorský politik, maďarizátor

18. Jenő Rákosi (1842 — 1928) — maďarský dramatický spisovateľ, novinár, člen Uhorskej akadémie vied

19. Andrej Hlinka (1864 — 1938) — kat. kňaz a ideológ klerikálno-nacionalistického hnutia slovenskej buržoázie

20. Vavro Šrobár (1867 — 1950) — univ. profesor, buržoázny politik

21. Ján Čaplovič (1876 — 1925) — ev. kňaz v Kovačici

22. Sándor Párvy (1848 — 1919) — cirkevný hodnostár. Od r. 1904 spišský biskup, stúpenec maďarizácie. R. 1907 zohral negatívnu úlohu pri krviprelievaní v Černovej.

23. Andrej Bačinskij (1732 — 1809) — gr. k. cirkevný hodnostár, mukačevský biskup

24. Andrej Baluďansky (1800 — 1854) — cirkevný historik a právnik

25. Juraj Venelin (1802 — 1839) — ruský spisovateľ.

26. Alexander Duchnovič (1803 — 1865), vedúca osobnosť obrodenia Ukrajincov Zakarpatska a východného Slovenska.

27. Ernő Baloghy (1866 — 1933) — maďarský jazykovedec a kultúrny historik

28. Milan Rastislav Štefánik (1880 — 1919) — syn Pavla Štefánika a Albertíny, rodenej Jurenkovej. Astronóm, politik, generál a prvý minister československého ministerstva vojny.

29. Vieme, že sv. Štefan na tomto mieste založil kláštor alebo už existujúci dotoval, zariadil, posilnil a v dnešných zrúcaninách Zalaváru už je len tento kláštor a k nemu patriace cirkevné zrúcaniny; avšak dá sa zistiť podľa kamenných zrúcanín, že charakterom materiálu alebo výzdoby nemohol patriť medzi jednoduché kláštory, ktoré založil sv. Štefan, ktorý bol archeologickými vykopávkami odkrytý, avšak môže byť pozostatkom vladárskej alebo cirkevnej stavby, ktorú na tomto mieste mohol vystavať len Pribina. Koceľ, ktorý pokračoval v šľapajách svojho otca, ďalej staval cirkevné stavby, alebo ich aspoň bohato odmeňoval.

30. Schlägl — staré opátstvo premonštrátov v Hornom Rakúsku; od r. 1218 opatrujú množstvo archívnych a muzeálnych zbierok. Pozri V. Prőll; Geschichte des Prämonstratenserstiftes. Linec 1877 alebo Rukopisné zlomky Drholenské, Věstník České akademie VIII.

31. Nakoľko sa dá z dobových dokumentov vybrať, v podstate najlepšie hmotne zabezpečené boli v posledných rokoch tureckého panstva tie časti uhorského štátu, ktoré stáli bezprostredne pod tureckou nadvládou.

32. Neviem ja nič po slovensky, lebo ja som Maďar.

33.

34. Jozef Piťo (1800 — 1886) — huslista, primáš

35. Benedikt Komjáthy (? — 1533) — prekladateľ a vydavateľ maďarských tlačí

36. Mihály Sztárai — maďarský cirkevný reformátor v 16. storočí

37. Ján Madách (? — 1768) — cirkevný spisovateľ

38. Daniel Bachát pseud. Miloslav Dumný (1840 — 1906) — spisovateľ, publicista. Prispieval do časopisov Priateľ školy a literatúry, Černokňažník, Sokol, Orol, Národné noviny.

39. Sándor Szilagyi (1827 — 1899) — maďarský historik, pedagóg a knihovník

40. Antal Szirmay (1747 — 1812) — stredoškolský profesor, maďarský spisovateľ a básnik. Zaoberal sa filozofiou, matematikou a logikou.

41. Ferenc Kazincy (1759 — 1831) — maďarský právnik, spisovateľ, uhorský jakobín, predstaviteľ maďarskej jazykovej reformy

42. Bohuslav Karol Šulek (1816 — 1895) — rodák zo Slovenska, chorvátsky spisovateľ, publicista, politik a jazykovedec

43. Ľudovít Gaj (1809 — 1872) — chorvátsky novinár, zakladateľ ilyrizmu, zaslúžil sa o chorvátsky jazyk

44. John Ruskin (1819 — 1900) — profesor krásnych umení v Cambridgi a v Oxforde. Zaoberal sa aj národohospodárskymi problémami.

45. Arthur Görgei (1818 — 1916) — vrchný veliteľ maďarskej revolučnej armády v r. 1848/49. Dokazoval, že vojenská porážka Maďarov pri Világoši je dielom neschopnosti Kossutha a vlády.

46. Štefan Burian (1851 — 1923) — rakúsko-uhorský politik, diplomat

47. Tivadar Batthyány (1859 — 1931) — uhorský a maďarský politik

48. Albert Berzeviczy (1853 — 1936) — uhorský politik, po rozpade monarchie sa zaoberal maďarskými dejinami

49. Eduard Beneš (1884 — 1948) — univerzitný profesor, buržoázny politik, minister zahraničia a prezident ČSR

50. Mátyás Rát (Ráth) (1749 — 1810) — novinár, jazykovedec, náboženský spisovateľ

51. Zoltán Ráth (1863 — 1902) — národohospodár, štatistik, profesor právnickej akadémie v Košiciach, člen korešp. Uhorskej akadémie vied

52. Elek Fenyés (1807 — 1876) — uhorský štatistik

53. Gustáv Gratz (1875 — 1946) — uhorský politik, maďarský historik, člen korešp. Maďarskej akadémie vied