Dielo 6. História

^[243]

Magyar írók élete és munkái. A Magyar Tudományos Akadémia megbizásából irta Szinnyei József¹… X. kőtet, 2 — 4. fűzet. Pálfy — Péch. Budapest, 1904.

Viac ráz prichodilo nám v slovenských životopisoch (lebo v titule magyar treba rozumieť: magyarországi) tohto užitočného vydania ukazovať neaktuálnosti, až krikľavé chyby, a nie sú bez nich ani tieto tri zošity.

V dátach o kanonikovi Palkovičovi² vedľa správnych tiež prichodia chybné. „Vedám žil v celom svojom živote. Okrem teológie s veľkou láskou zaoberal sa slovanským jazykospytom, dejepisom a prírodnými vedami; veľkú zbehlosť mal najmä v botanike, mineralógii, v náuke o mušliach a v numizmatike… Vášnivo bol oddaný svojmu materinskému jazyku, slovenčine, rozumel všetky slovanské jazyky a bol zbehlý i v ich literatúre; slovanskému jazyku, oslobodeného od českého akcentu (!!), stvoriť vlastnú literatúru bolo jeho hlavnou snahou. (Až zarazí taká nesprávnosť. Pri zakladaní slovenskej literatúry nešlo o iné, len oslobodiť slovenský jazyk od českého akcentu — ktorý máme práve spoločný, rovnaký.) V tej veci dopisoval si s prvotriednymi slovenskými (tót) spisovateľmi, ako s Bernolákom, Stratimirovičom,³ Tablicom,⁴ Jánom Kollárom, Šafárikom, s Palackým v Prahe, s kustódom viedenskej cis. knižnice Bartolomejom Kopitarom a mnohými inými. (Ak adj. tót je tu rozumeno v zmysle slovenský, nie slovanský, tak je tiež hodná chyba, lebo Stratimirovič alebo Kopitar⁵ neboli Slováci.) Ale dobre vedel i po maďarsky, áno zo srdca želal si, aby sa šíril maďarský jazyk (lenže sotva na ujmu jazyka slovenského)… V Ostrihome bol pochovaný pod kaplnku sv. Štefana, na vystavenie ktorej značnú summu obetoval. Umrel bez testamentu, preto bohatá knižnica a zbierky jeho dostali sa kapitule… Zanechal veľmi mnoho a vzácnych rukopisov, vzťahujúcich sa na históriu ostrihomskej diecézy: Annales Eccl. Metr. Strigoniensis, tri zväzky; Adparatus ad Hist. Eccl. Strigoniensis pars I. Biographia.“ Spisy Palkovičove nie sú úplne vypočítané; o účasti jeho pri Bernolákovom Slováre nevie sa; medzi prameňmi životopisu nemenujú sa Osvaldove Literárne Listy.

Titul prešporského Palkoviča „slovenskej komedie“ Dva buchy a tři šuchy u Szinnyeia po maďarsky je: Két bolond és három lusta.“⁶

O Jurovi Papánkovi,⁷ pôvodcovi a vydavateľovi knihy De regno regibusque Slavorum, ktorú Fándly,⁸ so svojimi a Sklenárovými poznámkami, vydal vo výťahu: Compendiata Historia Gentis Slavae (1793), Szinnyei zobral tieto dáta: „Jur Papánek, r. kat. farár, syn zemianskych rodičov Jozefa Papánka a Kataríny Adamovičovej, narodil sa 1. apríla 1738 v Kuklove (Prešporská stolica); gymnázium skončil v Mikulove (Morava) a v Prešporku, filozofiu v Budíne, práva v Jágri, teológiu v Pečuch (Pätikostoly), kde 10. apr. 1763 vysvätili ho za kňaza; kaplánom bol v Tolne a v Bóllye. Roku 1767 biskupom svojím bol vymenovaný za farára do Vőrősmartu, 7. apríla tohože roku prešiel na faru do Vlach (Baraňanská st.) a roku 1790 stal sa vicearchidiakonom. Umrel 11. apr. 1802. Spisy jeho: 1/ De regno regibusque slavorum atque cum prisci civilis, et ecclesiastici, tum hujus aevistatu gentis Slavae anno Christi 1780. Quinque-Ecclesiis. S tabulkou… 2/ Geographica descriptio comitatus Baranyensis, et liberae regiaque urbis Quinque Ecclesiensis. Tamže 1783.

Dotyčne Paršica (Parschitius), direktora kremnických škôl zo XVII. storočia, treba znať Križkovu rozpravu Kremnické školstvo (Slovenské Pohľady, 1900).

Ladislav Pauliny-Tóth, Žigmund Pauliny-Tóth (1750 — 1831) sú chybné mená. Len ako potomkovia Viliama Paulinyho-Tótha mohli by sa tak zvať. No prvý je strýk Viliama, a druhý jeho starý otec. (Viliam Pauliny prijal k svojmu meno Tóth v Kečkeméte, adoptovaný strýkom svojej manželky, Vilmy Tóthovej.) O Ladislavovi Szinnyei vytlačil, že „umrel okolo roku 1894“, no — žije ešte dnes. V dátach o Viliamovi je tiež hodne nesprávností. Roku 1861 ako stoličný komisár že bol do Budína preložený… s Hurbanom a Daxnerom bol hlavným vodcom, turčiansko-sv.-martinského národného zhromaždenia roku 1861“… na štyrimesačné väzenie odsúdili ho pre spis Vek slobody (vlastne však pre Jánošíka)… Básne jeho roku 1877 že vyšli pod menom Viliama Tótha… dramatické práce Kocúrkovský bál a Ľudská komédia zostali v rukopisoch (prvá tlačená je v kalendári Černokňažníka 1862, druhá v Sokole 1862).

(1904)

Poznámky a komentáre

1. József Szinnyei (1891 — 1914) vydal 14 zväzkov biografického slovníka Magyar írók élete és munkái (Maďarskí spisovatelia, život a dielo). Niektoré heslá do slovníka vypracovali Ľ. V. Rizner, S. Czambel aj J. Škultéty.

2. Juraj Palkovič (1763 — 1835) — pedagóg, historik, spisovateľ, cirkevný hodnostár a podporovateľ slovenských národných snáh

3. Stjepan Stratimirovič (1757 — 1836) — právnik, básnik metropolita karlovský. Venoval sa čiastočne aj jazykovede.

4. Bohuslav Tablic (1769 — 1832) — kazateľ, zberateľ slovenských kníh, básnik, prekladateľ. Venoval sa problémom teologickým, hospodárskym a historickým. Známa je jeho zbierka Slovenských veršovcov z r. 1805, 1809.

5. Bartolomej (Jernej) Kopitar (1780 — 1844) — významný slovinský slavista. Zakladateľ novodobého spisovného slovinského jazyka.

6. Dvaja hlupáci a traja darebáci.

7. Juraj Papánek (1738 — 1802) — autor slovensko-latinských spisov, historik

8. Juraj Fándly (1750 — 1810) — člen bernolákovej školy. Ľudovýchovný autor kníh pre slovenský ľud.

9. Pavol Križko (1841 — 1902) — slovenský archivár a historik. Odpublikoval vyše 100 historických pojednaní zväčša v slovenskom jazyku.