Dielo 6. História

^[244]

A Pallas Nagy Lexikona. Az ősszes ismeretek enciklopédiája tizenhat kőtetben. XVI. kőtet. Téba — Zsuzsok. A szővegben 227 ábra, kűlőn mellékletűl 69 kép, ezek kőzt 7 szinnyomat, 20 térkép és 4 városi tervrajz. Budapesten, Pallas irodalmi és nyomdai részvénytársaság. 1897. Strán 1 1242. (Veľký Lexikon Pallady. Encyklopédia všetkých vedomostí v šestnástich zväzkoch. Zväzok XVI. Téba — Zsuzsok. V texte 227 vyobrazení; v osobitnej prílohe 69 obrázkov, z tých 7 farbistých, 20 máp a 4 nákresy miest. V Budapešti, Pallas, literárny a kníhtlačiarsky účastninársky spolok.)

Posledný zväzok Pallady, a či maďarského Brockhausa alebo Meyera.¹ — Maďari neraz prezradzujú vôľu byť akýmsi spojivom medzi Východom a Západom. (Na pr. prednáška Kállaya² bosniackeho v Akadémii vedeckej v osemdesiatych rokoch.) Myslel by si teda človek, berúci do ruky takúto encyklopédiu maďarskú, že v nej iste tiež nájde vyrazenú tú tendenciu — totiž pri volení a usporiadaní obsahu. Ale sklame sa. Okrem vecí domácich, uhorských, Pallas je temer len prekladom Meyera. A tieto, tie domáce, uhorské veci, obmedzujú sa tiež len na maďarské. Verného obrazu krajiny a jej pomerov, ako by sa očakávalo, v tejto encyklopédii nenájdete.

Uhorsko od rieky Moravy po mesto Ungvár na východe, od štítov karpatských dolu po Dunaj a Vacov Slováci obývajú. Prosím len pozrieť na mapu, aká to časť tejto krajiny. No Slováci sú doma i dolu v Peštianskej stolici; majú značné kolónie na Dolnej zemi, medzi ktoré prislúcha na pr. Čaba, počítajúca okolo 35.000 obyvateľov. A kto z tejto encyklopédie chcel by sa poučiť o slovenskom národe, nájde v litere T dva článočky, jeden 42, a druhý 31-riadkový. Prvý, o slovenskom jazyku a literatúre (Tót nyelv és irodalom), je nasledujúci:

„Slovenský jazyk je jazykom slovenského ľudu na uhorskom hornom vidieku (a magyar felvidék tót népének nyelve), jednou z úplne vyvinutých rečí slovanskej jazykovej rodiny. Zaujíma prostredné miesto medzi severnými a južnými slovanskými jazykmi, a preto na tomto jazyku najľahšie možno rozumeť všetkym ostatným jazykom slovanským. Slovenský jazyk najčistejšie hovorí sa v stoliciach Zvolenskej, Turčianskej, Liptovskej, Novohradskej, Tekovskej a Hontianskej; tu panujúce nárečie prijala Matica za spisovný jazyk. Pri nárečí slovenského obyvateľstva ostatných horno-vidieckych stolíc veľmi bije do očí vplyv potyku so susednými slovanskými kmeny. Tak slovenský jazyk v stoliciach Prešporskej a Nitrianskej je už bližší (!) k jazyku českému, než slovenskému, kdežto obyvatelia stolíc, susediacich s Haličou (Spiš, Šariš, Abauj alebo Zemplín), hovoria zpolovice po poľsky, v stoliciach Berežskej a Ungskej však ruským nárečím pomiešano. Poneváč literatúra slovenského nárečia, prijatého od Štúra a Hodšu (?), má len 50-ročnú minulosť, literatúra Bernolákom započatého (nitrianskeho) však sotva 100 rokov a do tých čias všetky náboženské a modlitebné knižky boli české: cirkevným jazykom ev. a. v. je i dnes čeština, ktorej v školách tohoto vierovyznania, ako cirkevnému jazyku, systematične vyučujú. Pretože tento český cirkevný jazyk prišiel na horný vidiek s husitmi, r. katolícke duchovenstvo vždy štítilo sa jeho prijatia a to primalo i Bernoláka k tomu, že roku 1790 vydal svoju Grammatica slavica, založenú na nitrianskom nárečí. Táto zostala v úžitku do roku 1846, keď Štúr s Hodšom prijal za literárny jazyk i podnes platné zvolensko-liptovské nárečie. Matica, roku 1861 (!) povstalý slovenský literárny spolok, zaujala sa za tento, spisy svoje v tomto literárnom jazyku vydávala a tým definitívne ujednostajnila slovenský literárny jazyk, ktorého dnes už bez výnimky užívajú všetci slovenskí spisovatelia. Prvým jazykozpytcom tohoto literárneho jazyka bol Martin Hattala a jeho spisovateľmi slovenskí básnici od tých čias živší a žijúci, ako Sládkovič, S. Chalupka, Viliam Pauliny-Tóth, Ján Botto atď.“

O slovenskom jazyku a literatúre teda dostačí toľkoto vedieť, hoc uznáva ešte i to, že po slovensky znajúci človek najľahšie porozumie všetkým ostatným jazykom slovanským. V náučných slovníkoch udáva sa i literatúra predmetu, aby čitateľ prípadne mohol sa i ďalej poučiť: tu niet ničoho, ako by sa o slovenskej literatúre a jazyku ešte nikde nič nebolo písalo.

Druhý článoček, Slováci (Tótok), takto poučuje:

„Horný vidiek našej krajiny od Dunaja po Karpaty a od Malých Karpát po stolicu Ungskú obýva kmen veľkého severoslovanského plemena, slovenský ľud. Tento národ (népfaj), majúci svoj osobitný slovenský jazyk, počíta asi 2 miliony, kompaktne býva na hornom vidieku, rozsypano nachodí sa vo viac obciach Dolnej zeme, kde bol osadený s horného vidieka hlavne po tureckých vojnách, v ktorých vyhubilo sa obyvateľstvo. Slovenský ľud miluje svoju vlasť a pridŕža sa zeme, ktorú obrába s pilnosťou a vytrvalosťou, charakterisujúcou jeho vo všetkom. Je to ľud povahy krotkej (szelíd), zádumčivý (?), trpezlivý a ľahko sa učiaci, ktorého jedinou chybou je náklonnosť k pijatike, vytekajúca zo surového podnebia horného vidieku, vlastne pitie pálenky. Hlavným jeho zamestnaním je roľníctvo a dochovávanie dobytka, hlavne pri pastierstve ešte domáci priemysel a podobné kupectvo. Temer každý kraj má svoj domáci priemysel, ako: tkanie plátna, dorábanie dreveného riadu, kolies, sudov (?), čipkárstvo, vozenie dreva, pálenie uhlia, vápna, pltníctvo atď. V letných mesiacoch hromadne chodia do hlavného mesta a do väčších miest Dolnej zeme, kde hlavne pri stavbách ako nádenníci dostávajú prácu; iní zarobia si na zimu ako ženci. Obyvatelia jednotlivých krajov ako drotári alebo podomoví predavači chodia i za hranice krajiny. Slovenský ľud je nábožný, miluje svojho kňaza, učiteľa a niekdajšieho zemského pána, a že nie ľahko dá sa pobúriť, dostatočne dokázali i národnostné štvanice nedávnych udalostí.“ — To je všetko.

Zo šestnástich velikých zväzkov len toľkoto miesta dali Slovákom. V tomto druhom článočku označeno i územie Slovákmi obývané, udaný približne aj ich počet: mysliaci človek pozastaví sa nad tým, že o takej značnej čiastke krajiny, o toľkom obyvateľstve predsa viac by sa malo vedieť? Nemci, ako veľký a zabezpečený národ, radi ignorujú všeličo v svojich podobných vydaniach; ale zato pozrite ich konversačné lexiká, ich encyklopédie, že v nich omnoho viac miesta dostalo sa takým malým zlomkom inoplemenných národov, ako sú vo veľkom Nemecku Kašubovia alebo Lužickí Srbi! Nemcom my Slováci sme ďalekí a hodne ľahostajní, a predsa ich encyklopédie viac vedia i o nás, než táto peštianska, maďarská.

Hľadali by ste tu repertorium ľudského vedenia, spoľahlivé poučenie, a najdete politiku, ani v Nemzete alebo v Budapešti Hirlape. Slovenský ľud vraj miluje svoju otčinu (hazáját). To ujde v peštianských novinách, ale v encyklopédii je nezmysel, hlúposť. Ktorýže ľud, ktorý národ nemiluje svoju otčinu, to miesto, kde žili predkovia, ku ktorému človeka pútajú pamiatky jeho detstva, jeho celého života? V horách bývajúce národy, ako slovenský, majú k otčine práve zvláštnu prítulnosť. Spomínanie tej lásky tu je politika, taká nepekná politika, ako to, že slovenský ľud miluje svojho niekdajšieho zemského pána. Týmto chceli by nadišputovať svetu, že nemá túžby po duchovnom, samostatnom živote, je spokojný v otroctve a tak príhodným materiálom na zveľadenie iných.

Samá politika, a to v najnepodarenejšom vydaní. Pri opise Turčianskeho sv. Martina niet ani zmienky o slovenských časopisoch, ale ovšem čítame, že tu vychodí Felvidéki Hiradó. Ako by v opise niektorého punktu na zemi hovoril o hmyze, nespomenúc človeka, za ktorým hmyz ta prišiel. Nebyť v Martine Národných Novín a ostatných časopisov slovenských, nebolo by ani toho Hiradóva. (A to také pochopy má, tak vie opísať mestá v krajine docent demografie na peštianskej univerzite, Gustáv Thirring!³) Alebo: „vystavenie Sklabine (zámku) niektorí pripisujú Macehánom (!), kdežto podľa panslávskych historikov…“ atď. Nálezov turčianskych z bronzovej doby že je v Národnom múseu v Pešti, v zbierke Révayovskej rodiny, „ale najviacej v zbierke pražského českého musea, ktoré dostali sa ta za času panslavistického búrenia v 60. a 70-tych rokoch…“ (Článok Turóc, str. 433.) Tak sa píše v náučných slovníkoch? To je reč štvúcich novín politických.

I seriózny, vedecky hodne pracovavší, hodne skúšivší prof. Žigm. Simonyi⁴ v životopise J. Volfa⁵ je — najmenej rečeno — nie dosť obozretný. Proti mienke, že Maďari prišli do tejto krajiny, od Slovanov naučili sa písmu, latinke, Volf „skvele dokázal, že našimi učiteľmi-majstrami boli Vlachovia z okolia Venecie.“ Po tom šľaku ďalej idúc, v druhej svojej rozprave dokazoval to, že Maďarov prví obracali na kresťanskú vieru nie Slovania, lež Vlachovia. Takto dostal sa potom, práve v primeranom čase, v milenárne slávnosti, k ostatným zaujímavým historickým otázkam, akí Slovania obývali našu vlasť v čas príchodu Maďarov a akého stupňa vzdelanosti mali vtedajší Maďari. Na základe týchto svojich bádaní prišiel k tomu dôležitému výsledku, že „v čas zaujatia vlasti nebolo tu ešte ani jednoho z krajinských plemien a Maďari že sú najdávnejším národom v tejto krajine.“ V encyklopédii majú miesta predsa iba veci, o ktorých spravodlivosti už niet pochybnosti — rozhodnuté, riešené. Simonyi síce vraví, že Volf „dokazoval“ (Bizonyitotta, nie: dokázal) to prvenstvo Vlachov pri obracaní Maďarov na kresťanskú vieru. Ale Volf, v patričných polemiach vysmiaty a strašne bitý od prof. Ásbótha,⁶ veru nemá oprávnenie byť spomenutým v tejto veci ani takto. Áno vynášať učenie Volfovo i len tak, ako vynáša ho Simonyi, smel by vlastne len ten, kto už premohol Ásbótha. Dosiaľ nie je podvrátené ani jedno tvrdenie Ásbóthovo v polemii s Volfom. Ásbóth síce zamĺkol v tej otázke, ale sotva odvolal niečo či z toho, čo napísal o slovanstve v maďarskej kresťanskej terminológii, či z toho, čo pozdejšie proti Volfovi tvrdil v otázke domova staroslovanského jazyka. No a mimo Uhorska, za hranicou, tiež sotva kto pomohol k víťazstvu Volfovho stanoviska. Volf stratil právo i na uznanie už tým, ako neslušne hovoril, on diletant o prof. Jagičovi,⁷ váženom odborníkovi v celom učenom svete.^[245] V otázke o tom, kto učil Maďarov samý prvý kresťanstvu, veľmi vážny dôkaz je zachovaný v samej maďarskej reči, v slovanských slovách jej kresťanskej terminológie. Mnoho bolo by treba položiť na váhu, aby sila takého dôkazu i len oslabená mohla byť. Čo Volf produkoval v tejto otázke, to nie je veda, ale „hazafias história“,⁸ šovinisticko-žurnalistický „hazafiság“.⁹ Horší než bol kedykoľvek. Horvát Ištván, keby dnes žil, bol by od Volfovcov triezvejší. Horváta v mnohom ospravedlňuje doba (písal v prvej tretine nášho stoletia), pre týchto doba je obťažujúcou okolnosťou. No a tvrdiť za Volfom, že keď Maďari prišli sem, nebolo tu ešte ani jednoho z terajších národov Uhorska, oni že sú najstaršími obyvateľmi tejto krajiny, to je roku 1897 už ignorácia.

Rozličných omylov a chýb je mnoho. Na pr. pri Vajkovi, „údajne pohanskom mene sv. Štefana“, v zátvorke stojí „Vojtěch“, t. j. že Vajk a Vojtech je totožné meno; Žižka — zavinením Meyera — písaný je Ziska, a narodil sa v Trosnove; rok ónodskeho snemu, kde Rákóczi zrúbal turčianskych vyslancov Rakovského a Okolicsányiho, na strane 434 je 1707, na str. 140 však 1706; rok žilinskej synody na str. 174 je 1614 (miesto 1610); Valočisk, obec a železničná hraničná stanica na haličsko-ruskej hranici, je tu Volocsinszk. Náučný slovník s takými chybami je neupotrebiteľný. Veď neraz otvárame ho, aby sme sa presvedčili práve v pochybnostiach takýchto literových. V ňom látka aspoň natoľko kriticky má byť podávaná, že Sobor, vrch pri Nitre, tu nemal by sa dať obesiť Arpádovským vojevodcom Zuardovi a Kadočovi. — Duch tejto encyklopédie je i hodne servílny. Július Wlassics,¹⁰ preto, že v čas vydania knihy bol ministrom, má štyri stĺpce: jemu značením podobní ľudia odbavení sú v niekoľkých riadkoch. Badať v knihe i všelijaké konexie. Tak rozliční hodní ľudia súčasného verejného života maďarského chybujú, ale zato možno čítať životopis bezvýznamného tlačiara Wodianera,¹¹ ešte i jeho syna.

Komplikácie a pohodlného prepisovania z Meyera je príliš mnoho. Väčšina odborníkov, vypočítaných na konci medzi spolupracovníkmi, len skúpo prispela; na pr. Ludvik Katona,¹² majúci široký obor etnologie, mytologie a folkloru, napísal vari iba jeden väčší článok, o ctení ohňa (Tűztiztelet, str. 463, 464). Diela Vostokova, ináče prepísaného z Meyera, citované sú takto:^[246] Razszuzsdenje v szlavjanszkom jazyke, Opiszanije moszkih (miesto russzkih) i szlavjanszkih (vlastne u Vostokova¹³ je: szlovenszkih) rukopiszej Rumjancovszka (miesto Rumjancovszkavo) muzeuma; Szlovanj (miesto Szlovarj) cerkevno-szlavjanszkavo jazyka, atď. Náučný slovník i také chyby diskreditujú.

(1898)

Poznámky a komentáre

1. Brockhaus a Meyer, slávne nemecké lexikóny vydávané od druhej polovice 19. storočia do súčasnosti.

2. Benjamin Kállay (1839 — 1903) — právnik, politik. Patril ku skupine, ktorá po rakúsko-uhorskom vyrovnaní formovala východnú politiku monarchie, radca pre otázky Macedónie, Bosny a Hercegoviny. R. 1881 minister financií. Politicky podriadil Bosnu Budapešti a v štátnej správe v Bosne prepustil tzv. vojensko-slovanský živel.

3. Gustáv Thirring (1861 — 1937) — maďarský štatistik, demograf

4. Zsigmond Simonyi (1853 — 1919) — maďarský jazykovedec, profesor peštianskej univerzity, vydával slovníky, vedecké časopisy a školské učebnice

5. György Volf (1843 — 1897) — maďarský filológ, člen Uhorskej akadémie vied, venoval sa slovanským jazykovým prvkom a historickému vývoju maďarského jazyka

6. Oskár Asbóth (1850 — 1920) — profesor slovanských jazykov na budapeštianskej univerzite. Venoval sa slovanským jazykovým prvkom v maďarskej kresťanskej terminológii. Asbóth kritizoval Volfove názory vo vlastnom lingvistickom časopise Nyelvtudomány Közlemények.

7. Vatroslav Jagič (1838 — 1923) — chorvátsky jazykovedec a literárny historik, znalec slovanských jazykov. Vydal 37 ročníkov zborníka Archiv für slavische Philologie a riadil vydávanie petrohradskej Encyklopédie.

8. Vlastenecká história

9. Vlastenectvo

10. Július Wlassics — profesor trestného práva na budapeštianskej univerzite. V rokoch 1895 — 1903 minister kultu a vyučovania, potom predseda zväzu uhorských múzeí a knižníc.

11. Wodianer — pozri podrobnejšie A Pallas Nagy Lexikona, zväzok 16, str. 1067 — 1068.

12. Ludvík Katona (1862 — 1910) — budapeštiansky profesor filológie, venoval sa maďarskému folklóru a gramatike cigánskeho jazyka

13. lexander Christoforovič Vostokov (1781 — 1864) — popredný ruský filológ. Venoval sa ruskej gramatike, gramatike cirkevného slovanského jazyka, zaoberal sa historickým vývojom ruského jazyka.