Dielo 6. História

^[443][444]

Krajinské pomery stali sa takými, že v nejednom kraji Slovenska národná myšlienka slovenská ani sa neujala. Nenašli sa takí jednotlivci, ktorí boli by ju zasiali. Áno, v duchovných veciach je to tak, ako i v prírode: treba orať, siať a zasiate opatrovať. U nás v zlých pomeroch len málo ľudí ostávalo pri slovenskej veci, a tak niektorým krajom naším ani nedostalo sa takých rozsievačov ducha. Nové Mesto a jeho okolie bolo šťastnejšie. Sú stopy, ukazujúce nám, že slovenským duchom zapálený krúžok katolíckych kňazov, bernolákovcov, svojou vzdelanostnou činnosťou zasiahol i na Nové Mesto a jeho okolie. Ján Hollý, chlúba bernolákovskej školy, poet pre celé Slovanstvo významný, svoje kňazské pôsobenie začal v neďalekom Pobedíme. Prvé slovenské noviny na konci 18. storočia, od roku 1783-ho, vychodili v Prešporku, dnešnej Bratislave; druhé od 1785-ho, tlačili sa v Banskej Bystrici, ale redigoval ich Ondrej Plachý, ev. farár turčiansko-sv.-martinský, a od roku 1804-ho Ondrej Plachý bol potom farárom tu, v Novom Meste. Nežil už dlho, ale, zapálený národnou myšlienkou slovenskou a človek snaživý, iste účinkoval popri svojich kňazských dielach i ako Slovák. V blízkom Zemianskom Podhradí od 1784-ho vyše 40 rokov bol farárom starý otec Viliama Paulínyho-Tótha, Žigmund Paulíny, tiež spisovateľ cirkevný.

A roku 1847-ho aká pamätná udalosť duchovného života slovenského odohrala sa tu, v blízkosti Nového Mesta! Slováci už 1834-ho boli si založili spolok na vydávanie slovenských kníh, v Budíne, ale vykonať mu vrchnostenské potvrdenie nepodarilo sa im ani za desať rokov. Vtedy, po desiatich rokoch, 1844-ho, ustrojili druhý, „Tatrínom“ nazvaný, v Liptovskom sv. Mikuláši. Len o niečo skôr, keď bernolákovcami na konci 18. storočia uvedená západná slovenčina v zlých okolnostiach krajinských ako spisovná reč už temer zanikla, mladé pokolenie slovenských evanjelikov bolo postavilo za spisovnú reč strednú slovenčinu. Nový spolok, Tatrín, mal byť pokračovaním tohto činu vydávaním kníh. Lenže už bolo i druhé a tretie výročné zhromaždenie jeho, a katolíci slovenskí nepristupovali k nemu, to je nepridávali sa ku strednej slovenčine spisovnej. Štúrovci, ktorí postavili strednú slovenčinu, ale chceli ňou spojiť Slovákov, tým ocítili sa v ťažkom položení. Veď zdalo sa, že Slováci idú mať dve spisovné reči. Vtedy, 1847-ho, výročné zhromaždenie Tatrína, ktoré po tri roky bývalo v Liptove, v Mikuláši, na ev. fare, umienili si dať inam, do iného kraja slovenského, katolíckejšieho. I zvolali zhromaždenie do Nového Mesta. A vtedy Jozef Urbanovský,¹ farár čachtický, pozval ho k sebe, na svoju faru, katolícku faru. Tým hneď vzbudila sa nádeja. Zhora s Michalom Hodžom, Ctibohom Zochom² a Ďurkom Matúškom³ prišla mládež horných krajov, Štefan Daxner, Ján Francisci, Horislav Škultéty,⁴ Horislav Krčméry, Móric Jurecký⁵ a iní, zdola s Ľudovítom Štúrom, Jozefom Hurbanom a Jurom Holčekom⁶ tiež najhorlivejší národovci jedného i druhého vierovyznania. V zhromaždení 9. augusta, s Urbanovským a Holčekom tiež najhorlivejší povstupovali do Tatrína Jozef Sčasný,⁷ Andrej Caban,⁸ Ján Galbavý, Július Plošic,⁹ Andrej Radlinský, Štefan Závodník a iní najlepší predstavitelia slovenských katolíkov, a zjednotili sa pri strednej slovenčine ako spisovnej reči. Národovci slovenskí horlive boli začali zakladať po dedinách spolky miernosti, aby ľud svoj mohli odvádzať od pitia pálenky. Z Čachtíc na druhý deň, 10. augusta, šli do Veselého, na katolícku faru ku Holčekovi, poradiť sa o veciach spolkov miernosti. Nepriaznivými okolnosťami rozdelení, v Čachticiach a vo Veselom zjednotili a povzbudili sa k účinkovaniu za národ, a cesta do Čachtíc i Veselého viedla ich cez Nové Mesto.

Skoro zatým nasledovali búrky 1848-ho roku. Vtedy zas neďaleko Nového Mesta, pri myjavskom Podhradí, bol najvážnejší boj slovenského dobrovoľníctva. Pri viedenskej nerozmyslenej politike, ktorá zo strachu pred Slovanstvom neraz i nechtiac podporovala ich snahy, Maďari už skôr tiež boli stratili rozvahu: silou-mocou chceli sa stať väčším národom maďarčením predovšetkým Slovákov. Keď 1848-ho vôbec pohli sa národy a Slovákom tiež otvárali sa oči a v máji na svojom zhromaždení v Liptovskom sv. Mikuláši povedali, čo sú ich žiadosti, nová maďarská vláda nevedela nič múdrejšieho, ako dať stavať na Slovensku šibenice. Hlavní účastníci mikulášskeho zhromaždenia, Štúr, Hurban, Hodža, nemali inej voľby, ako postaviť sa na obranu slovenskej veci ozbrojeno. Za štyri mesiace robili prípravy doma i za hranicou, a 18. septembra zbor slovenských dobrovoľníkov od Moravy vstupoval na Slovensko.

V dojímavej v tej chvíli, tam, na hranici, menom Národnej rady slovenskej ozval sa Jozef Hurban a povedal junači: „Nebolo kedysi hranice medzi Slovenskom a Moravou… preto nemá jej byť ani zatýmto…“ Vtedy boli to veľké slová. Po Hurbanovi hovoril Ľudovít Štúr: „Bojovníci! pozrite na túto otvorenú dolinu — tá nás vedie k cieľu nášmu. Za tými vŕškami, tam leží Slovensko, rodina naša, národ ubiedený, od tisíc rokov všetkej samostatnosti zbavený… Bojovníci, naša úloha je pekná, veľká: národ z biedy vytrhnúť a priviesť ku slobode… Nuže, sľúbte nám teraz tu pri vstupovaní, že chcete za tieto veci mužne bojovať a keď na to príde, za ne i umierať…“ Tak nasledovalo, tam, po prekročení hranice, pri prvých krokoch na slovenskej zemi, sprisahanie dobrovoľníkov.

A dňa 22. septembra, ako rečeno, pri myjavskom Podhradí, bol už prvý boj. Mládež slovenská — lebo zväčša ona bola pod zástavami — dokazovala krásneho ducha ako v boji, tak i tam, kde dostala sa do rúk nepriateľovi. Spomínava sa mučeníctvo Vilka Šuleka a Karla Holubyho. Holuby bol od samého Nového Mesta, lubinského farárov syn. Zmárnili ich v októbri na šibenici v poli medzi Leopoldovom a Hlohovcom. Keď Holubyho viedli na popravište už po Šulekovi, popri ceste plačúcich žien s úsmevom povedal: „Čo plačete? Veď je to moja svadba!“ a v katových rukách posledné jeho slová boli: „Vedľa Šuleka ma pochovajte!“

Do samého konca revolúcie, do jesene 1849-ho roku, Slováci obranou svojej národnej veci konali službu i Viedni, dynastii: maďarskú vzburu, pre Viedeň i dynastiu nebezpečnú, potlačila ruská, slovanská pomoc: ale zato politika Viedne zostala i po revolúcii taká, aká bola — protislovanská. Slováci začali sa voľnejšie hýbať, keď 1859-ho v Taliansku, pri Solferine, Austria prehrala vojnu. V júni 1861-ho roku v Turčianskom Sv. Martine bolo už národné zhromaždenie slovenské, na ktorom Slováci žiadali pre seba v Uhorsku osobitné Okolie. Mešťanov novo-mestských tohto času nájdeme i medzi predplatiteľmi vzácneho almanachu slovenského „Lipy“. V súvise s martinským zhromaždením memorandovým konečne po dlhých námahách najhorlivejších národovcov slovenských 1863-ho mohla byť založená Matica slovenská, a jej činným tajomníkom stal sa Michal Chrástek,¹⁰ profesor bansko-bystrického semeniska, narodený roku 1825-ho v Novom Meste. I ako spisovateľ požíval Chrástek v Slovenskom národe všeobecnej úcty. Umrel ako farár v Svätom Kríži pohronskom.

V neďalekých Bzinciach žil ev. farár Ján Leška. Vyznamenával sa i ako spisovateľ i ako rečník. Prináležal talentom svojím ku zvláštnym, možno povedať výnimečným ľuďom. V pomeroch lepších, statočnejších, pre aké bol narodený, i bol by iste dokazoval veľké veci; v pomeroch, v akých dostalo sa mu žiť, on boriť sa náležite nemal spôsobnosti. Výtečné dielo ruskej literatúry „Gore ot uma“ (Gribojedova¹¹) v preklade Jána Lešku vyšlo v Paulínyho „Sokole“ už 1864-ho roku, čím slovenská literatúra predbehla mnohé iné.

Z druhej strany Nového Mesta, v Zemianskom Podhradí, vyše 50 rokov žil ev. farár Jozef Ľ. Holuby. Bol mladším bratom Karla Holubyho, junáka a mučeníka slovenského z roku 1848-ho, prináležal teda i po svojom rodisku, Lubine, tomuto okoliu. Jozef Holuby, i ako kňaz iste znamenitý, príkladný, mnoho vykonal v živote i mimo tohto svojho povolania. Študovaním flóry, kvetny, rastlinstva užšieho i širšieho kraja svojho stal sa botanikom, odborníkom, ktorý dlho bude spomínaný. Zhľadával a prepisoval staré cenné rukopisy, a tým zachránil hodne vzácneho materiálu i pre cirkevnú históriu Slovenska i pre históriu literatúry slovenskej. Spracoval z toho dosť pekného už i sám. Život slovenský poznať v 16. a 17. storočí Holuby prispel i tým, čo pozbieral o súdoch nad strigami. A neoceniteľné je, čo vykonal v národopise slovenskom. Pozapisoval hodne povestí a piesní. Bez jeho zápisov temer neboli by sme vedeli, že viera a či povera o vílach na Slovensku bola asi tak zakorenená, ako u južných Slovanov, a žila ešte i za časov Holubyho. Napríklad ja mal som vysokú mienku o tom, čo Holuby dokázal ako botanik, ale prácu jeho národopisnú cenil som značne vyššie. Lebo či v Bošáckej doline, či v Orave alebo v Turci, kde Holuby botanizoval, príroda zakvitne znovu a znovu každú jar, každé leto: skúmať, študovať ju budú mať možnosť i budúce pokolenia. Nie tak je to so životom slovenského ľudu. Jeho povestí, piesní, porekadiel, povier, zvykov, obyčají, zvláštne cenných pre poznanie jeho ducha, za našich časov je už čo deň menej. Kto ich tak vedel vyhľadávať a zapisovať, ako Jozef Holuby, konal prácu, ktorá pozdejšie už nebude možná. Umrel ako člen Českej akadémie.

A v tomto Zemianskom Podhradí v tom samom čase len na kratšie vymeranom, tak pracoval i učiteľ, Ľudovít V. Rizner.¹² Zprvu pilne písaval do novín, ako zručný veršovník skladal pre mládež chutné rečňovanky. Bez podpory nejakej vrchnosti, bez peňažitých prostriedkov založil pekný počet školských knižníc po dedinách. Vykonal knižky u vydavateľov, u kníhkupcov a na nevyhnutné trovy tiež našiel si spôsob opatriť peniaze. Pravda, pamätáme i to, ako chvastával sa zatým nitriansky škôldozorca, maďarón Libertíny, že knižky slovenské a české, nakonfiškované z týchto knižníc školských, páleval v Nitre na dvore stoličného domu. Lajko Rizner potom neúnavnou prácou mnohých rokov zostavil slovenský knihopis, bibliografiu. To je, čo inde robieva sa v mestách, pri veľkých knižniciach, on to vykonal na dedine. Vydanie práce už po jeho smrti (1917-ho) začala Česká akadémia, a po 1918-om, v nových pomeroch, prevzala rukopis od Českej akadémie Matica slovenská.

V samom Novom Meste ev. fara mala statočného Slováka v osobe Michala Erdélskeho. Charakterným národovcom slovenským, ktorého pamiatke pokloniť sa je hodno, bol advokát Miloslav Kulišek.¹³ Krátky život mal tiež advokát Milan Trokan.¹⁴ A privčas, slovenskej veci v meste na ujmu, umrel i tretí advokát slovenský, Štefan Hrušovský.¹⁵ Ako učinlivý národovec slovenský bol známy lekár novo-mestský Alexander Pavlík;¹⁶ vyznačoval sa už za svojho študentstva, ako predseda „Tatrana“, viedenského spolku slovenských akademikov.

Slovenská vec ožila, keď osadil sa tu agilný dr. Július Markovič.¹⁷ Za ním novo-mestským obyvateľom stal sa i mladší brat, advokát dr. Rudolf Markovič,¹⁸ a tým Novému Mestu bol potom blízkym i Svetozár Hurban, ako tesť, otec jeho manželky. Ako publicista za svojej doby Svetozár Hurban mal na Slovákov taký účinok, aký môžu mať len veľkí, výnimoční duchovia. On bol zástavou, programom slovenským, pritom zapaľoval i svojim kypiacim temperamentom, kdekoľvek sa zjavil, kamkoľvek vkročil. Jeho beletristické, poetické diela budú čítavané, kýmkoľvek ľudia neprestanú rozumieť po slovensky, po slovansky.

Účinkovanie Markovičovcov rozprestrelo sa na celý okres novo-mestský, po obciach bývali ľudové zhromaždenia, pri voľbách obecných, stoličných, snemových tuhá národná borba. Z toho najprv kriky pre „búrenie proti maďarskému národu“ (búrením proti maďarskému národu označovalo sa každé statočné slovo slovenské, každý krok slovenský), po krikoch žaloby a konečne tu veľký proces politický nitriansky roku 1902-ho. Rokovanie v procese pred sédriou v Nitre trvalo bezmála dva týždne — toľko svedkov vypočúvali, také boli reči žalobné i obranné. Výrokom namerali dr. Rudolfovi Markovičovi, kandidátovi slovenskej národnej strany pri snemových voľbách v jeseni 1901-ho, okrem peňažitej pokuty 5 mesiacov štátneho väzenia, jeho bratovi 2 mesiace a staro-turanskému farárovi Ľudovítovi Čulíkovi¹⁹ 3 mesiace. Obrancom obžalovaných bol výtečný rečník i právnik a nezlomný Slovák Štefan Fajnor.²⁰ Pri takých politických procesoch mravne víťazieva stránka posúdená. Tu menovite tak bolo; sám proces i výrok mal povzbudzujúci účinok nielen v novo-mestskom okrese, ale na celom Slovensku. Lenže Viedeň a Habsburgovci po svojich dvoch prehratých vojnách, v rokoch 1859 a 1866, vo vyrovnaní s Uhorskom boli sa pokonali s Maďarmi tak, že im ostatné národy Uhorska úplne vydali do moci. Štátny stroj pracoval tu potom už s takou dôslednosťou, že národnostným menšinám každý deň zmarilo a zničilo sa to, čo získali si predošlého dňa. U nás v politickej borbe nebolo možno dostať sa napred.

Ostávalo nám len to, čo dokázalo sa v literatúre. Tam zas či výsledky mohli byť náležité, keď úradník mohol sa chvastať, chváliť, že on páli slovenské knižky, konfiškované v knižniciach školských? Či spisovateľov slovenských mohlo pribúdať, keď slovenskí rodičia už čo rok menej dávali svojich synov do škôl?!

Potešiteľná a povzbudzujúca vec je, že v tie časy, keď už tak málo synov slovenských vychodilo zo škôl, v literatúre, akoby im na náhradu, začali vystupovať dcéry slovenské. Elena Šoltésová,²¹ Terézia Vansová,²² Timrava,²³ Ľudmila Podjavorinská,²⁴ Kristína Royová²⁵ sú, možno povedať, prvotriedne talenty; v slovenskej reči, keď ona najväčšími bola potlačovaná, ony produkovali diela, ktoré by vysoko boli stavané i v literatúrach veľkých národov, — národov, ktorých duchovný rozvoj nehatil sa ničím. Podľa toho, čo pekného dokázala svojím perom, len s úctou možno spomenúť i Máriu Javorinskú,²⁶ manželku tretieho brata z lubinských Holubych, Gustáva. Ona bezmála do konca svojho života žila v Lubine; z blízkych Bziniec zas zjavila sa Ľudmila Podjavorinská, dcéra učiteľa Karola Ríznera,²⁷ staršieho brata Ľudovítovho. Začala svoje literárne dielo takými pozoruhodnými novelami a básňami, že hneď boli ozdobou našich časopisov a almanachov. Novely, povesti už vychodia v zobranom vydaní. Posledného času prvotriedne veci produkuje v kratšej epike. Milou slovenčinou prekladala z veľkých básnikov ruských, najmä z Puškina. Novému Mestu Ľudmila Podjavorinská bola blízka už v Bzinciach, v svojom rodisku; dnes mu je už čo najbližšia — žije tu.

*

Z nového Mesta a jeho najbližšieho okolia toto sú črty, zachytené len akoby z ďalekej perspektívy, a jednako koľko v nich pozoruhodného. A to, prosím, z časov najťažších, keď duch slovenský bol v putách.

Slovenskú minulosť možno v stručnosti predstaviť slovami: mnohosľubné začiatky, potom celé dlhé veky ťažké pomery. Ale po tom, čo nastalo po svetovej vojne, nádeje sú oprávnené. V novom štáte, československom štáte!!… Žalujeme sa ešte na všeličo, ale — dúfame. Posledného času škola nás hubila, dnes za školou reguluje sa náš život. Hľaďme k dedinám slovenským v očakávaní, že tam prirodzený rozvoj nevystane. Veď kde prvej konfiškovali a pálili knižky, tam už štát zakladá knižnice, obecné knižnice. Na Slovensku bude hodno žiť.

(1926)

Poznámky a komentáre

1. Jozef Urbanovský (1793 — 1865) — národný a osvetový pracovník, ovocinár, podporovateľ slovenských národných snáh

2. Ctibor Zoch (1815 — 1865) — národný buditeľ, publicista

3. Juraj Matúška (1809 — 1898) — náboženský básnik, spoluzakladateľ Tatrína, redaktor

4. August Horislav Škultéty (1819 — 1892) — spisovateľ, folklorista, osvetový pracovník

5. Móric Samoslav Jurecký (1814 — 1848) — básnik, redaktor

6. Juraj Holček (1811 — 1869) — organizátor národného hnutia, kultúrny a osvetový pracovník, publicista

7. Jozef Sčasný (1813 — 1889) — národný pracovník, podporovateľ slovenských národných snáh

8. Andrej Caban (1813 — 1860) — spisovateľ, pedagóg, národný pracovník

9. Július Plošic (1819 — 1899) — národný a ľudovýchovný pracovník

10. Michal Chrástek (1825 — 1900) — slovenský spisovateľ a popredný činiteľ v prvom matičnom období

11. Alexander Sergejevič Gribojedov (1794 — 1829) — ruský dramatik, spočiatku vojak, neskôr diplomat

12. Ľudovít Vladimír Rizner (1849 — 1913) — učiteľ v Skalici, zberateľ slovenských kníh a významný slovenský bibliograf

13. Miroslav Kulíšek (1843 — 1910) — ľudovýchovný pracovník

14. Milan Trokan (1844 — 1888) — novomestský advokát, národný pracovník

15. Štefan Hrušovský (1848 — 1893) — kultúrno-osvetový národný pracovník

16. Alexander Pavlík (1855 — 1910) — novomestský lekár, slovenský národný buditeľ

17. Július Markovič (1860 — 1913) — lekár na Myjave a v Novom Meste n/Váhom. R. 1906 kandidoval za Slovenskú národnú stranu do peštianskeho parlamentu. Za politickú činnosť perzekvovaný a súdený. Zakladateľ Ľudovej banky v Novom Meste n/Váhom.

18. Rudolf Markovič (1868 — 1934) — advokát, obhajca Slovákov v politických procesoch. Po r. 1918 zvolenský župan a potom notár v Novom Meste n/Váhom.

19. Ľudovít Čulík (1848 — 1913) — osvetový pracovník

20. Štefan Fajnor (1844 — 1909) — národný buditeľ, hudobný skladateľ a právnik. R. 1867 pracoval v Pešti u dr. Michala Mudroňa a prešiel do Senice. V Senici začínali v jeho advokátskej kancelárii Hviezdoslav, Krno, Markovič, Bazovský a iní významní slovenskí verejní pracovníci.

21. Elena Maróthy-Šoltésová (1855 — 1939) — spisovateľka, publicistka, redaktorka, pracovníčka slovenského ženského hnutia, štyridsať rokov bola predsedníčkou Živeny

22. Terézia Vansová (1857 — 1942) — spisovateľka, redaktorka

23. Božena Slančíková-Timrava (1867 — 1951) — spisovateľka, národná umelkyňa

24. Ľudmila Riznerová-Podjavorinská (1872 — 1951) — spisovateľka, národná umelkyňa, dopisovateľka amerických Národných novín

25. Kristína Royová (1860 — 1936) — náboženská spisovateľka

26. Mária Javorinská-Holubyová (1851 — 1919) — spisovateľka

27. Karol Rudolf Rizner (1838 — 1919) — učiteľ v Horných Bzinciach, spisovateľ