Dielo 6. História

^[484]

Nemáme už Fr. V. Sasinka. Po dlhej práci umrel nám na konci 1914-ho roku, 18. novembra.

V slovenskom duchovnom živote vyše šesťdesiat rokov nemohlo byť vážnejšej udalosti, pri ktorej by nebol býval Sasinek. Tak sme sa naučili vo všetkom na jeho pomoc, radu, účasť, že veru dlho budeme sa obzerať, kde je? kde sa nám podel? Dlho bude nám clivo bývať bez neho.

Narodený v Skalici, 11. decembra 1830, literárne pracovať začal už ako študujúci, roku 1850. Smer jeho ducha ustálil sa hneď v mladosti. V časopise Cyril a Metod, vydávanom pri podpore veľkého biskupa Štefana Moysesa, v septembri 1852 zjavila sa už Sasinkova pieseň na oslavu svätých slovanských apoštolov Cyrila a Metoda: „Buďte zvelebení a večne slávení.“ Odtiaľ pieseň prešla potom do modlitebných kníh a spevníkov. Nivy mladej slovenskej spisby ožila od roku 1859, a Sasinka od počiatku vidíme pri boku takého hýbajúceho ducha, akým bol Andrej Radlinský. Sasinek pracoval už pri časopise Priateľ školy a literatúry; pri znamenitej Slovesnosti, tiež Radlinským založenej, bol spoluredaktorom a zaplňoval ju svojimi historickými prácami. Roku 1864 vystúpil z kapucínskeho rádu, dostal sa za profesora teológie do Banskej Bystrice, ktoré mesto vtedy, za Moysesovho biskupstva, bolo v kvete. Sasinek i ako profesor i ako kazateľ mal primerané pole, cítil sa dobre v moysesovskej Bystrici, darili sa mu i literárne trudy: ale zato, keď bola na neho potreba pri slovenskej Matici a vyvolili ho za tajomníka, šiel vďačne do Turčianskeho sv. Martina.

Roku 1875 Matica prestala. Moyses už nežil, pomery boli také premenené, že pre Sasinka, príkladného kňaza, v bansko-bystrickej diecéze nemali miesta. Utiahol sa v svojom rodisku v Skalici a vydal tam šesť ročníkov znamenitého Slovenského Letopisu. Potom za desať rokov žil v Prahe, pozdejšie v Máriacelle, a od roku 1901 mal prístrešie v kláštore milosrdných bratov v Algersdorfe pri Štýrskom Hradci — všade činný, užitočný, všade svojmu slovenskému rodu oddaný. Konať hlavnú prácu svojho života, z nazbieraných materiálov vykladať, objasňovať slovenskú minulosť, mohol pokojne. Od počiatku prebývania v Štýrsku ťažká mu bola len myšlienka, že neumre tak, že by mohol byť v rodnej zemi pochovaný.

Pri snemových voľbách 1865-ho Sasinek bol kandidátom Slovákov v novo-mestskom okrese Nitrianskej stolice. Ján Leška,¹ výtečný veršovník, ev. farár vtedy v Bzinciach, dedine tohto okresu, zložil volebnú pesničku s refrénom: „A my si Sasinka, slovenského synka, vyvolíme!“ Prostými slovami „slovenský syn“ vyjadrovala sa veľká pravda. V takom zmysle nie o každom synovi slovenskej matere mohly by sa povedať tieto slová, ako o Sasinkovi. V celom svojom živote a vo všetkých okoľnostiach bol Slovákom, akých by sme nenapočítali mnoho!

Slovenské literárne a vôbec kultúrne snahy od druhej polovice 19. storočia nemohli by sme si ani predstaviť bez Sasinka; on mal pri všetkom účasť, kde bola potreba. V histórii, ako raz oddal sa v jej službu, viac neprestal s veľkou horlivosťou pracovať. Slovenská katolícka kazateľňa má od neho vo vydaní Fr. Richarda Osvalda päť zväzkov výborných rečí. Chudobný z domu, v povolaní svojom platený, i to skromne, bol len ako profesor na teologickom lýceume bystrickom, potom ako tajomník slovenskej Matice: Sasinek jednako nejakých šesťdesiat rokov mohol byť podporovateľom slovenských duchovných snáh, mecénom! V jeho požehnaných rukách ako by sa bola množila každá babka, ktorá raz ta dostala, a jej určením bolo napomáhať slovenskej veci. Verejné poručenstvo, urobené ním v posledný rok života, bude slúžiť ku cti jeho menu dlho, dlho.

Zjavy, akým bol v slovenskom živote Fr. V. Sasinek, mocne prispievajú spoločnosti i k rozvoju i sú jej ozdobou. A keď sa pominú v spoločnosti ešte slabej, ako je naša slovenská, strata ich sa dvojnásobne cíti!

(1916)

Poznámky a komentáre

1. Ján Leška (1831 — 1909) — náboženský spisovateľ, publicista a prekladateľ