Dielo 6. História

^[463]

Bardejov a jeho okolie dávno a dnes. Napísal Bartolomej Krpelec,¹ školský inšpektor. Vydal Miestny odbor Matice slovenskej v Bardejove, 1935, strán 388, cena 135 korún.

„Chválabohu!“ povedal som si úprimne, keď národopisnú knihu o Bardejove a jeho okolí videl som hotovú. Lebo i mojou vinou sa stalo, že nevyšla ona už aspoň pred dvoma rokmi — hoci ja dávno cítim i hovorievam, že treba sa nám usilovať, ba sa mohlo dohoniť pozameškané v zbieraní národopisného materiálu slovenského…

Slováci zemepisne sme postavení v centre Slovanstva; ako dnes súvisíme so západnými a východnými Slovanmi, tak súviseli sme i s južnými, kým Maďari neprišli ku Dunaju a Tise. A tým samým zo stariny národnej u nás mohlo sa zachovať všeličo takého, čo u iných Slovanov bolo vystavenejšie nedobrým účinkom susedstva, cudziny. V peknom úvode knihy o Bardejove nebohý Pavel Bujnák,² pripomenul, že už od roku 1799-ho mali sme etnograficky cennú knižku Bartolomaeidesovu³ „Memorabilia provinciae Csetnek“; áno, ľudových piesní slovenských pekná zbierka ostala po Matejovi Holkovi⁴ staršom už z toho času, keď Jakub Grimm, zakladateľ náuky o prostonárodnej starine, nebol sa ešte ani narodil. Tak Ján Kollár potom už v rokoch 1834 a 1835 vo dvoch hrubých zväzkoch mohol vydať „Národnie zpievanky“ slovenské. A pre národopis náš neoceniteľné sú spisy baróna Al. Mednyanszkeho, vrstovníka Jána Hollého. Hodno i tu nazvať z nich aspoň „Malerische Reise auf dem Waagflusse ii Ungern“ (1826), „Erzählungen, Sagen und Legenden aus Ungarns Vorzeit“ (1829). V tie časy aristokracia slovenská ešte len začala poddávať sa maďarizácii: ešte bol možný i A. Medňanský, ktorého sused jeho Ján Hollý spomínaval ako „statočného Slováka“. V knihe Jána Čaploviča „Gemälde von Ungern“ (1829) je reč síce o všetkých národoch Uhorska, no venovaná je ona hlavne životu v slovenských krajoch zachovanému. Potom, od 1863-ho roku, i Matica slovenská, ako poznať z jej vydaní („Zborníky“, zbierky Michala Chrásteka), ukazovala, čo treba mať na mysli. I trudy Petra Kellnera-Hostinského⁵ a Pavla Dobšinského ako by v jej duchu boli vznikali. Dotyčne národopisu slovenského začlo sa to teda u nás pekne, dôležitej veci primerane. Ale politické pomery boli potom čím dial tým horšie. Od 1875-ho nebolo už ani Matice. Ľudí učených v slovenskej spoločnosti pribúdať nemohlo, keď do maďarských škôl rodičia temer prestali dávať synov svojich. Pomery boli až zosuroveli tak, že kto na slovenskej dedine ukázal sa zapísať si niečo zo života ľudu, toho úradne vrátili odkiaľ prišiel, keď prezradil, že má u seba papier a tužku.^[464]

Potom už nebol div, že vo vydaniach našich prestali príspevky k národopisu slovenskému. Akademia česká vydala nám ešte A. P. Zátureckého⁹ „Slovenské přísloví, pořekadla“ (1896), ale to bola knižka zo starších zbierok. I dialektologické štúdie Fr. Pastrnkove, o ktorých vieme zo Slovenských pohľadov od r. 1893, tak boli možné, že dotazníky Pastrnkovi vyplňovali predplatitelia Slovenských pohľadov, rozhľadení v živote svojich dedín. A podľa toho, ako rozvíjala sa slavistika, práve i materiál zo slovenskej etnografie bol by sa stával čím dial cennejším, vzácnejším.

V československom štáte vzkriesená Matica slovenská môže sa vykázať najmä pokračovaním v práci Jána Kollára, v zbieraní ľudových piesní slovenských, vôbec dielom Karla Plicku. Lenže stále treba nám mať na mysli, že ľudová tradícia sa tratí. Pre slovenskú reč pozoruhodná je na pr. botanická nomenklatúra niektorého podkarpatského kraja, no zapisovať tam neveľmi treba ponáhľať sa: čo kvitlo toho roku, to práve tak zakvitne i nasledujúcej jari, a ľudovej tradície, toho kvetu života slovenských dedín, môže byť čo rok menej. Dedina naša, v úzkej doline a pod horami i najskrytejšia, dnes už vystavená je účinkom innostranným, a nahrádzať jej to, čo môže potratiť zo svojich starodávnych zvykov, ťažko je i cirkvi i najlepšej škole. Mladé stvorenie slovenské, keď pri svojom zaneprázdnení od rána do večera môže si vyspevovať, večer zas pod kozubom povesti počúvať, má dušu pre pekný život naladenú, uspôsobenú. Čím by sme mohli nahradiť slovenskej dedine, keby sa ona úplne odvrátila od starodávnych spôsobov svojho života? Preto nemožno netešiť sa tým národopisným sviatkom, o ktorých od dvoch rokov vieme, z Čičman, z Čachtíc, zo Sliača, z Trenčianskych Teplíc.^[465] Ľud, keď pri takýchto príležitostiach bude vídať, skusovať, že jeho kroj, jeho spev, jeho život páči sa, je vážený, bude si ho tiež vážiť a nespustí sa ho…

A takto ukáže sa nám dôležitosť takej knihy, akú dostali sme o Bardejove a jeho okolí.^[466]

Pri tejto príležitosti už len stručne ukážeme obsah knihy.

Historickej látky na začiatku je hodne — Bartolomej Krpelec je vôbec dobrým zberateľom. (Kto nemá tejto vlastnosti, v etnografii ani nedokáže pozoruhodnejšieho výsledku.) A minulosť mesta Bardejova je taká, že kto sa jej dotkne v ruke s perom, ťažko by mu bolo odložiť pero hneď po niekoľkých náčrtkoch. Zaujímavé sú záznamy i o stave cirkví podľa vierovyznania. Bardejov je v Šariši, nuž má i cirkev grékokatolícku, hoci nepočetnú. Dáta o cirkvi pravoslávnej v okolí mesta zaujímavé sú pre nás i preto, že ešte v živej pamäti máme marmarošský proces, ktorý maďarská politika produkovala pred samou svetovou vojnou. Pravoslávnu vieru peštianska politika pokladala za súvis z Ruskom, nuž v marmarošskom procese trápili, súdili ľudí, ktorí okolnosťami boli vedení tvoriť cirkevné obce pravoslávne. V knihe vôbec hodne vyobrazení, a v časti, kde je reč o cirkvách, nájdeme i kostolíky drevené, ktoré sú takým milým spojivom ešte i oravských a liptovských Slovákov i s najvýchodnejším Podkarpatskom.

Až na 183. strane nasledujú v knihe „Ľudové zvyky a obyčaje“, a Krpelec začína ich zapisovať, opisovať prirodzene, od narodenia detí a ich krštenia. V samom Bardejove „z pôvodných pospolitých zvykov a povier pri narodení a krstení dieťaťa“ už vraj mnohé zanikli. V meste to veru tak ide. A práve preto treba zaznačiť čím viac z toho, čo sa zachováva. Rozumie sa, hneď pri krstení je možno zaznačiť i dosť povier, a náš etnograf doložil, že „ľud je fantastický a poverčivý“. Ja zas už dávnejšie som tej mienky, že v tejto veci, totiž o „poverčivosti“ slovenskej, keď vynášame výrok, škoda by nám bolo prenáhliť sa. Pre ľud je nedobré to, čo ho surovým robí, a slovenských povier veľká väčšina je taká, že ona na dušu zlého účinku nemôže mať. V Bardejove, keď prijdú z krstu, položia dieťa pod stôl, a vezme ho odtiaľ ten, kto ho rád má. Nuž to iste tiež súvisí s nejakou poverou, ale vec je len milá, srdečná. A nám Slovákom hodno utvrdzovať sa v tej mienke, že vôbec povier u nás je nepomerne menej, nežli u národov západných. Stá rokov trvalo, čo v strednej Európe divo pálili strigy pre ich spojenie vraj s čertom, a v tých procesoch napospol bolo by sa dalo dokázať, že sudcovia, ktorí také výroky vynášali, boli cele takí poverčiví, ako nimi na upálenie vydávané staré babky. Pravdaže, slovenský ľud tiež veril v strigy a spomínaval i čertov-diablov; ale povážme len aspoň toto: V širokom Nemecku i dnes známe sú hory, vrchy, na ktorých — podľa povestí — vo výročný deň strigy schádzavali sa s čerty. Na Slovensku vrchov vysokých, naširoko viditeľných je hodne, a prostonárodná tradícia nezná ani jedného, ktorý by sa bol spomínal v spojitosti so strigami. Povesti naše hovoria, že strigy od nás mávali schôdzky na vrchu Tokajskom a Budínskom (Blocksberg). To je, povera o tých výročných schôdzkach s čertom slovenského ľudu chytila sa od Nemcov.^[467] Chytila sa i ľudu maďarského, a u neho ujala sa tak, že tam chodilo sa na Tokajský vrch. A keď Slováci nemali k tomu svojho vrchu, to je, keď len s Maďarmi a Nemci chodili strigôniť, to znamená, že tá povera u nich i pri Nemcoch bola slabšia, málo zakorenená. Ale i sám čert v povestiach našich nie je taký strašný pre človeka, ako v povestiach susedov. U nás on nedostáva ľudí tak strašne do svojej moci. Počuť u nás podnes na pr. „Čert nespí!“, to je že môže sa zjaviť človeku na skazu; ale ak sa zjaví, v našich povestiach veľmi často dostáva sa mu na chrbát — natrepú, vymlátia ho.^[468] V knihe Bartolomeja Krpelca čítame o poverách v okolí Bardejova i to, že „v ktorom dome deti často umierajú, tam po krste dieťa neprinesú dnu cez dvere, ale podajú ho cez oblok. Keď ani to nepomáha, matka nasledujúce dieťa porodiť ide do susedov.“ Ja by som povedal, že niet príčiny desiť sa ani takého zvyku. Hovoriť o veľkej poverčivosti Slovákov je neodvovodnené.

Na 191. strane ukážu sa nám už i nóty. Lebo citované piesne Krpelec i notuje. Nuž a tu je reč už o svadbách, ktoré v Šariši nemôžu byť bez spevu. I v samom Bardejove na roľníckej svadbe po sobáši nevestu do domu ženíchovho nevedú len tak nahlucho, ale, rozumie sa, so spevom. Svadobné obyčaje, v Šariši ešte také milé, sú vzácnou čiastkou i Krpelcovej knihy. Ale nezameškal zozbierať ani zvyky pohrebné. No a keď je reč o Vianociach, novom roku a fašiangoch, veru zas dostávame i notované piesne, čiže piesne s melodiami. A idú tu odpisy i ďalej tak, že môžeme si predstaviť celoročný život šarišských Slovákov.

Kniha o Bardejove a jeho okolí nech je príkladom a povzbudením, ako nám treba pozorovať a značiť, odpisovať život v slovenských krajoch.

Matičný odbor v Bardejove za vydanie takej knihy hoden je uznania, chvály.

(1935)

Poznámky a komentáre

1. Bartolomej Krpelec (1879 — 1959) — publicista, vlastivedný pracovník

2. Pavol Bujnák (1882 — 1933) — univerzitný profesor, literárny historik, estetik, pedagóg

3. Ladislav Bartholomeides (1754 — 1825) — osvietenec, buditeľ, vlastivedný bádateľ. V diele Memorabilia provinciae Csetnek, Banská Bystrica 1799 spracoval historické pamätihodnosti Štítnika, zemepisný obraz okolia a údaje o zamestnaní, zvykoch a odievaní tamojšieho ľudu.

4. Matej Holko (1757 — 1832) — zberateľ historických piesní

5. Peter Kellner-Hostinský (1823 — 1873) — spisovateľ, redaktor, publicista

6. Antonín Frinta (1884 — 1965) — český filológ, slavista, profesor lužickej srbčiny a bulharčiny na Univerzite Karlovej, autor dejín lužickosrbskej literatúry

7. Jan Michal Rozwadowski (1867 — 1935) — poľský jazykovedec, profesor na krakovskej univerzite, člen Akadémie vied v Krakove

8. Vladimír Andrejevič Francev (1867 — 1942) — ruský slavista, profesor vo Varšave, Rostove a v Prahe. R. 1899 navštívil Slovensko.

9. Adolf Peter Záturecký (1837 — 1904) — folklorista, zberateľ ľudovej slovesnosti, spisovateľ pre deti, prekladateľ a publicista

10. Ľudovít Novák nar. 1908 — univerzitný profesor, priekopník moderných smerov v jazykovede. Pozri bližšie jeho prácu Jazykovedné glosy k československej otázke. Martin 1935.