Dielo 6. História

^[54]

Prvý pamflet o Slovákoch spôsobil väčší ruch, lebo pre maďarské obecenstvo, ktoré dotiaľ len z časopisov znalo jedny-druhé veci o slovenskom národnom hnutí, bol jeho obsah novinkou. Pravda, to obecenstvo nevedelo, z akého nečistého prameňa šla tekutina, podávaná mu čo destilovaná voda. Prišiel druhý Herostrates. Ale ten sa už popálil. Miesto slávy dostalo sa mu odsúdenia. V samých maďarských časopisoch ozývali sa hlasy, zatracujúce neodôvodnenú zlosť a zášť pôvodcu, a sme presvedčení, že on, hoci už predtým nemal čo stratiť, dnes bol by rád menu, ktoré mal pred vydaním „Protestantizmu a panslavizmu.“¹ A veci našej veru že neuškodil. Tak nízka zbroj nepristúpila ešte žiadnej pravde!

Neuškodí tej veci ani najnovší „Felvidék,“ „Magyarország s a tótok“ (Uhorsko a Slováci),² ktorý je vlastne odpoveďou na dve odpovede dr. M. Mudroňa.³ Pôvodca je nepochybne miernejší, triezvejší človek, ako jeho predchodcovia; ale pretože pravdu ťažko napádať, neraz strasie sa mu ruka a použitou zbraňou raní práve svoju vec.

„Že sme príbuznými, ba potomkovia Hunov⁴ a Avarov,⁵ je nepochybné. Tieto bojovné národy nemali spôsobnosti národného šírenia, ba ani udržania sa, ukazuje história, pretože tieto hrdinské a šľachetné plemená celkom vyhynuli.“ Tak hovorí hneď na počiatku svojej knihy, zabudnúc, že konzekvencie takej príbuznosti sú veľmi nepriaznivé, ba zabudnúc ešte i to, že vyhynuté plemä nemôže mať potomstva.

„Naproti tomu plemeno slovanské — pokračuje — bez historickej minulosti, bez vyhratých bitiek a výbojov, pomaly, ale iste postupuje a podmaňuje svojou rečou. Je temer na podiv, že na balkánskom poloostrove, kde vyjmúc Kosova, slovanské plemená takrečeno nemali bitky za svoju neodvislosť, kde cez storočia zvíjali sa v najťažšom jarme, — ešte i dnes žijú. Nebolo spôsobu ničenia a ubíjania, ktorého východní podmanitelia neboli by použili proti ním; ony slúžili za cestu stotisícovým vojom Amuratov, Mohamedánov a Solimanov za štyristo rokov. A čo sa stalo? Od tých čias Turek spustnul, celé državy sa porúcali a slovanský ľud krásne vstal z mrtvých a chápe sa k novému životu. Búrka sa nad ním vyzúrila a napriek všetkému potlačovaniu ľud ten stojí tam i teraz nedotknutý.“

„To nedá sa povedať o nás. Maďar nielen že ničoho neurobil v záujme svojho plemena, svojej národnosti a reči, ba nevedel udržať ani to, čo už mal. V tomto ohľade úplnú pravdu má Grünwald,⁶ keď vraví: „Pocit hanby a utrápenia opanuje dušu človeka, keď stojí pred ním faktum, že toľko maďarských obcí s mnohými tisícami maďarských obyvateľov zahynulo maďarskému národu.“ Karol Keleti (Klete),⁷ náčelník štatistického úradu, vraví: „Maďarstvo nepodmaňovalo, len kultúrou rozširovalo sa.“ (Rozumej pod tou kultúrou maďarské gymnáziá v Trstenej, Ružomberku, Žiline, Trenčíne, Nitre, Požoni, Ostrihome, Ban. Štiavnici, Lučenci atď., „polgarky“ v Lipt. sv. Mikuláši, Turč. sv. Martine, maďarskú úradnú reč notárov, maďarské predvolania k súdom, týchto maďarské protokoly, maďarské daňové knižky atď.) Že toto rozširovanie stojí strany Nemcov, Židov, Arménov, je nepochybné. Ale nestojí strany Slovákov.“

Ozaj, maďarizačné násilenstvá nič nemôže smiešnejšími urobiť, ako takéto soznanie. Čítaj to a posilni sa, zmužile bojujúca brať moja slovenská! Chcú sa haniť, a nemôžu ťa len pochváliť. Rozženú sa proti tebe, a padá im zbraň z ruky: zasmušilé postavy hrdinov stavajú sa pred tvojim obrazom smiešnymi, áno útrpnosť budiacimi figurami.

Že Slováci vydobýjajú pôdu a teritoriálne podmaňovali neprestajne a podmaňujú i dnes — píše ďalej p. Pelsöczi⁸ — dovolím si uviesť nasledujúce pozitívne dáta:

„Šarišská stolica, vyjmúc dakoľkých pohraničných dedín, v dobe Arpádovcov bola úplne maďarská. Maďarské sú mená temer všetkých jej obcí. Zbytočne bolo by vypočítať ich všetky. Sebes, Sáros(!), Abos, Budamér(!), Pálvágás, Pétervágás sú maďarské mená od koreňa; dnes sú slovenské všetky, dľa môjho vedomia nemá ani jedinej maďarskej dediny. Tak je to i v Hornom Zemplíne a Abauji. V tejto poslednej stolici nieto ani jednej dediny slovenského mena, a dnes jej severná časť je celkom slovenská, Bárcza, Széplak, Szina, Enyiczke, ešte i Horný Kéked, sú slovenské dediny.

„Človeka naozaj zabolí duša, keď rozhľadí sa na tejto krásnej doline, jej úrodným poľom s Tarcou spojeného Hernádu modrasté vlny s takou tichou dôstojnosťou húpajú sa dolu, a nikde nepočuje maďarského slova. Obraz kraja už tu, na dve hodiny poniže Košíc, má tak dolnozemský charakter, že mohol by ho ospievať i sám Petöfi⁹ a nájsť tu svoju zbožňovanú rovinu so zlatým klasom, osykovú horu a trstie s divými kačicami.

Avšak keď cestovateľ prihovorí sa pastierovi, ktorý pri ceste, na palicu opretý pasie svoje stádo alebo keď sa spýta dedinčana, kade je cesta, zarazený počuje, že ten nevie po maďarsky ani jedinkého slova. Človek neverí, že je to možné. A je tak. Títo poslovenčili sa úplne a slovenčenie ide ďalej; o ľud ten nikto nestojí; každý pokladá to za niečo prirodzeného.“

Teda človeka (rozumej maďarského) zabolí duša, keď na úrodnej rovine vidí slovenské obyvateľstvo. Hľa maďarská nauka a maďarský názor! Slovák nech sa derie len na vodách Váhu a po skalách tatranských. I to len zatiaľ, až zmohutnie Maďar a nedopraje mu ani tej plti alebo sekery na stráňach tatranských. Takéto naivné vyznanie znamenite objasní naše postavenie a frázovitú veľkodušnosť maďarskú.

O ľud ten vraj nikto nestojí, t. j. neusiluje sa ho pomaďarčiť. Nuž a maďarské šľabikáre a iné hriechy zmaďarizovanej pospolitej školy?! A všetky ustanovizne vašej maďarskej štátnosti, ktoré sú rad radom jarmom pre slovenský ľud? Stojíte vy z tejto strany o ten ľud, nakoľko vám len sila stačí. Že tá sila nie je dosť intenzívnou, to už pokonajte si medzi sebou, plačte, trápte sa alebo hľaďte ju kuzelne pretvoriť — my nedbáme, len nezúrte v povedomí svojej malomocnosti proti nám.

Čo týka sa však, milý pane, vami nakreslenej teórie slovakizovania, tá je veľmi sporná. Keď tak len o 50 rokov zablúdi vám podobný „bús magyar“ do Trenčína, Oravy a Liptova (iné naše stolice neuvádzam, lebo tie všetky sú podľa vašej theorie taktiež poslovenčené) a počuje práve za naších časov úradne tvorené maďarské mená slovenských obcí: Tővisfalu, Mélyesd, Szénásfalu, Lófalu, Farkasfalu atď., atď., veruže zabolí ho duša a on vzdychne si, že v maďarských obciach týchto nepočuť ani jedinkého maďarského slova.

My sami s uspokojením vieme, že slovenský živel rozširuje sa napriek maďarizačným ustanovizniam, ktoré pridlávili ho na všetkých stranách, napriek vašej hospodárskej politike, ktorá vrhá ľud do biedy a vtisne mu do ruky cestovný lístok do Ameriky. Naše národné povedomie by snáď viacej povznášalo, keby sme prijali vašu nauku, že Slovákov z ich terajšieho potu nebolo pôvodne v tejto vlasti ani polovica a že oni zveľadili sa tým, že odňali len samému maďarstvu asi milion duší. My s hrdým povedomím uznali by sme príklad uvedený vo vašom najnovšom „Felvidéku“, že v Gemeri daktoré obce, ako Hoszuszó a Málé, obstúpené zo všetkých strán samým maďarstvom, nevedeli sa pomaďarčiť za sto a sto rokov. Uznali by sme ho, lebo bol by dôkazom, aká veľká sila spočíva v slovenskom ľude. Ale my sme ľudia triezvi. My nepotratili sme zmysly ani rozum v bázni o zachovanie svojho plemena. My, čoho dnes ešte nie sme vstave vysvetliť si v národopisných otázkach Uhorska, toho nepoužívame za dôkazy ani pro, ani kontra.

Tak Hosszuszó ako Málé, dnes otočené zôkol-vôkol maďarstvom, sú obce, ležiace na dvoch proti postavených výbežkoch priestrannej, veľkej doliny, ktorá menuje sa Suchou (Száraz — vőlgy). Dnes, okrem dvoch menovaných obcí, je tam každý človek i po mene i po jazyku Maďarom. Ale čo je pôvodnejšie, Suchá dolina a či Száraz — vőlgy, vidíme z toho, že dve dediny na doline majú meno Szuha (Alsó-Szuha, Felső-Szuha), čo je nepodvratne slovenské: Suchá a bárs tam niet slovenskej duše, slovensky to je Suchou menuje tie obce každý Slovák z neďalekých našských krajov. Áno nielen ostatné obce doliny: Poszoba, Zádor, Hubó, Kelemér, ale i hony na poli, na pr. Bogomér (Bogomír, slovenské maďarskými ústami pretvorené na é, nepodvratne dokazujú, že Száraz-vőlgy bola pôvodne Suchá dolina. Ako sa stalo toto pretvorenie, ja, aspoň dnes necítim sa povolaným mienku dovoliť. Ponevač medzi maďarskými priezviskami nachodia sa v tých obciach i takéto: Suchý, Tenký (maďarsky: Szuchi, Tenki), dalo by sa dômyselne snaď povedať, že pôvodné slovenské obyvateľstvo v daktorej pohrome vyhynulo a na jeho miesto, medzi jeho pozostatky, osadení boli Maďari. Hosszuszó a Málé, ako podotknuto, ležia na dvoch výbežkoch Suchej doliny. Odkiaľ majú maďarské svoje mená (ačpráve v Málé zavadzia len dlhé á), alebo v akom pomere stáli k prvotnej Suchej doline, v nedostatku prameňov nedá sa povedať. Toľko však stojí, že je národopisná u nás veľkou otázkou a nedá sa o nej tak zľahka hovoriť, ako robí to p. Pelsőczi.

Len v tom má pravdu, že tieto dve obce, i po takomto objasnení tamejších pomerov, sú pre Maďarov porážajúcim, pre nás povznášajúcim príkladom.

Ba, tým, čo na ujmu našu chvastajú sa akýmsi vyšším nadaním maďarského plemena, ešte i z druhej stránky odporúčame povšimnúť si menovite dediny Málé. Keď cestovateľ — abych sa vyslovil dľa spôsobu p. Pelsőcziho — z maďarských dedín tohto kraja prichádza do tejto obce, milo je prekvapený, že tu nenajde ošarpaného domu a na ulici spustlého človeka. Vo dvoch radoch tiahnu sa úhľadné, pekne obielené domy. Čistá, usporiadaná ulica.

Takýto zovňajšok poukazuje na zámožnosť. V okolitých obciach toho nenájdeš. Slovák, kdekoľvek žije v jednakých pomeroch s Maďarom, vyniká nad tohto tak dobrým, mravom, vzdelanosťou, ako i zámožnosťou.

Ako húževnate pridržiava sa Slovák svojej reči, pôvodca brožúry uvádza svedectvo akéhosi provincionálneho časopisu maďarského, v ktorom píše sa:

„Poznal som človeka, ktorý v svojom 20. roku dostal sa do dediny úplne maďarskej, dnes je už 60-ročný, teda už 40 rokov býva medzi nami a absolutne ničoho nevie po maďarsky; a takýchto je mnoho. Poznám rodiny, ktoré dávno dostali sa sem zo Slovenska; a medzi maďarstvom ako slovenská kolónia od storočia podržali svoju reč a maďarsky nehovoria. V istom dome boli tri maďarské slúžky; prišla štvrtá, Slovenská. Čo sa stalo? Pod rokom, k môjmu velikému podiveniu, všetky štyri slovensky hovorili—. Od koreňa (?) maďarské meno Rimavskú Sobotu delí od Tomášoviec a susednej Dúžavy sú Slováci, ačpráve zo všetkých strán otočení sú maďarskými obciami.

„Že medzi maďarstvom čo čeľaď osadení Slováci zachovajú svoju reč do tretieho, štvrtého pokolenia, je u nás každodennou vecou. Netvrdil by som to, kebych — bohužiaľ — nebol ho sám skúsil, a to všade na hornom vidieku. Húževnatosť, ktorú strany svojej reči slovenský ľud dokazuje, je opravdu zázračná. Vidno i z uvedených príkladov a ja presvedčený som, že toho nenájdeme u žiadneho národa na svete.“

„Avšak nielen Maďar, Nemec podobným spôsobom, ba ešte chytrejšie poslovenčí sa v Uhorsku. Vo väčšine hornovidieckych miest, ale menovite v banských a slob. kráľ. mestách obyvateľstvo záležalo z privandrovaných Sasov, Nemcov. Pozrime dnes tieto mestá, ako stoja? B. Bystrica, Bardiov, Prešov, Krupina atď. sú to dnes nemecké mestá? Ale pozrime sa na Spiš. Keď človek príde do Novej Vsi, Levoče, Kežmarku, na ulici počuje len slovenskú reč. Dopustím, že čiastka inteligencie maďarsky hovorí, ale nemčina dnes-zajtra úplne vyhynie. Kto len od 20 rokov nechodil tam, vidí ten ohromný rozdiel.

„Na úpätí Karpatov ležiace dediny, ktoré boli od nepamäti nemecké, dnes tak stoja, že ích polovica je už úplne slovenská, a s druhou polovicou tak sa má vec, že starý otec je ešte Nemec, syn jeho už zpolovice a vnuk úplne Slovák. Tak že, má to tak ísť, po jednom alebo dvoch desaťročiach už len povesť bude rozprávať o spišskom Nemcovi. Alebo:

V srdci krajiny, neďaleko peštianskeho Kamenolomu a tehelne, zemské panstvo hodnej obce Rákos-Keresztút v minulom storočí osadilo cudzozemských Sasov na miesto neposlušných Slovákov. V päťdesiatych rokoch len kde-tu ponevieral sa ešte starý človek, ktorý vedel nemecky, novšie pokolenie je úplne slovenské. Deti istého tamojšieho Nemca M. B., ktorý dlhé roky býval predstaveným obce, hovorili len po slovensky. Ak ich dakto nemecky oslovil, odpovedali mu slovensky, alebo jednoducho: neznám po nemecky. Je to divné. Nech býva na pr. v miešanej (nemeckej a slovenskej) obci len dakoľko Slovákov, väčšina Nemcov, k vôli menšine Slovákov, naučí sa po slovensky, Slovák nemecky nikdy alebo veľmi zriedka.“

„Takto rozpráva očitý svedok,“ — pokračuje náš Pelsőczi. „A je to dosť smutné. Akúsi útechu nachodíme v tom, že kým ľud rapidne sa slovenčí, inteligencia sa maďarizuje; ale tým nezískali sme mnoho.“

Úplnú pravdu máte, pane. My, akokoľvek kypí proti nám zlosť tých, čo takú pravdu neznesú, to isté hlásame. Inteligencia, spravená maďarskou školou a úradom, je príliš nespoľahlivou pre vašu národnosť. Vy ubijete v nej na čas národné svedomie, pokoríte ju výhodami, ktorých stali ste sa samovládnymi pánmi; ale ponevač maďarský duch oproti slovenskému nie je dosť intenzívnym ani tam, kde je objektom opustená slúžka slovenská, tým menej vstave ste organicky zlúčiť so sebou tábory inteligencie pre všetky prípadnosti. Zvrtne doba — a ona nie je viacej vašou. Tým istejšie, že ste ju naučili kupčiť s krvou, rečou a princípom!

Interesantné je, čím odôvodňuje najnovší „Felvidék“ rečovú húževnatosť Slovákov. Ľud slovenský, ako vidíme to u biedneho ľudu celého sveta, žije z tvrdej materiálnej práce, preto už od narodenia nemá náchylnosti k vede a k učeniu sa cudzím rečiam. Zvláštna theoria! Ak nevzdelanosť, ohlúpenosť má byť najväčšou podmienkou pri zachovaní reči a národnosti, tak Maďarom, ktorí z celej sily len k tomuto cieľu pracujú, preň obetujú svoj a iných pokoj, najlepšie bude zrúcať všetky školy a vzdelanostné ústavy akéhokoľvek mena. Trefort už beztak má v tom znamenitú prax. Hneď v prvom roku zmizne väčšia časť deficitu a za dákych 50 rokov bude aspoň 20 miliónov Maďarov od Karpatov po Adriu.

Nad takouto theoriou veľmi trpko dalo by sa vtipkovať na úkor Maďarov. Veď ak to stojí, tak už dosiaľ bol by hotový taký 20-milionový počet Maďarov. Slávny theoretik maďarský zabúda, že pre jeho kmeň nie je nebezpečný Slovák, ktorý hraničí s Rusom, Poliakom alebo Čechom, ale ten, ktorý opiera sa sídlami svojimi na maďarstvo. A keď spomenul pri ťažkom živobytí slovenského ľudu ešte i zemiaky, nemal zabudnúť, že ten Slovák, čo s Maďarom susedí a pripravuje tohto o reč, žije temer v tých istých pomeroch čo „duševne nadané, vzdelané“ maďarstvo. Už predošlé dokázali sme príkladom, že v takýchto rovných pomeroch všetky známky dobrobytu vypuklejšie zjavujú sa u Slovákov, ako u Maďarov. Pôvodca najnovšieho „Felvidéku“, tak sa zdá, najlepšie zná Gemer; uvedieme mu teda ešte jeden príklad z tejže stolice. Od Rimavskej Soboty na Bolog, Hrkáč, Plešivec a Rožňavu tiahne sa tam etnografická čiara. Od hora bývajú Slováci, na dol Maďari. Nech vezme svoju knižku do ruky a nech mi prejde touto čiarou. Podľa jeho theorie mali by tam Maďari v stykoch svojich so Slovákmi hovoriť po slovensky; ale nech pozoruje, nech načúva p. Pelsőczi a presvedčí sa, že je to veru naopak. Na celej tej čiare slovenský ľud láme maďarčinu aspoň natoľko, aby sa mohol dorozumeť so svojím susedom, nad ktorým vtipkuje, že má tvrdý, neohybný jazyk.

Uvediem ešte bližší príklad… Tam sú na rečenej čiare zhora Kameňany, zdola Držkovce (Deresk). Tamtá obec je slovenská, táto maďarská. V Kameňanoch pestujú sa remeslá, je dosť živý obchod; v Držkovciach znajú len orbu a pri tejto hotovenie veľmi nevkusného hlineného riadu. Držkovskí Maďari sú teda odkázaní na kameňanských Slovákov, ako títo na tých primitívnych hrnčiarov. A čo vidíme v ích vzájomných stykoch? Držkovčan žiaden nevie vypovedať slovíčka slovenského, keď príde kupovať do Kamenian, tu lámu s ním maďarčinu; a naopak, keď kameňanský Slovák staví sa v Držkovcach, zase len on musí sa k maďarčine utiecť, lebo z Držkovčana ani kliešťami nevytiahne slovenského slova. A predsa, pretože títo ešte južnejšie bývajú, ako ích slovenskí susedia, nemenej sú odkázaní na zemiaky pánom Pelsőczim spomínané, t. j. mali by sa nachodiť v priaznivejších materiálnych pomeroch, mali by mať viacej podmienok k vzdelanosti a zároveň i k naučeniu sa cudzej reči.

Veď keby to malo stáť, čo za príkladom svojho majstra Grünwalda on imputuje Slovákom, t. j. že ťažko učia sa vraj cudzej reči, ako sa potom vysvetlí putovanie nášho ľudu po ďalekom svete? A už, prosim, ľud náš chodí nielen do Ruska, kde nepotrebuje inej reči, lebo tam, ako sa on vyslovuje, sú všade Slováci, — chodil i po Hollande, i dnes chodí i po Nemecku, Románii atď. Nie je to, potom blbosť, povedať, že „nielen inteligentná trieda, ktorá zväčša 2 — 3 reči hovorí, ale i ľud maďarský ľahšie učí sa cudzej reči ako Slovák?“ Teda v mestách dolnej zeme, ako sú Vásárhely, Szentes, Kecskemét, Veľký Körös atď. atď. bývajú samí zadubení Slováci, lebo tam i sama inteligencia nerozumie mimo materinskej žiadnej inej reči.

A čo povie pôvodca najnovšieho „Felvidéku“, keď proti jeho hanobeniu slovenského plemena použijeme za dôvod hlas z jeho vlastného tábora pošlý? Ani nepotrebujeme odvolávať sa na rozsudných Maďarov prešlej menej náruživej doby: Széchényiho,¹⁰ Eötvösa,¹¹ Mocsáryho.¹² Uvedieme mu dačo zo chauvinistického a ozaj rozzúreného „Pesti Napló“-va. Väčšina maďarských rodín je vraj slovenského pôvodu. „Najhistorickejšia čiastka tisícročnej minulosti maďarského národa — píše dňa 23. t. m. — odohrala sa na hornom vidieku, medzi slovenstvom; odtiaľ pochádza väčšina dolnozemských maďarských rodín, tam stoja rumy starých zámkov vo veľkom počte, tam odohral sa rytiersky vek Uhorska, tam začala sa maďarská kultúra veda a umenie stredoveku. Turčiansky Čák,¹³ ten veľký odbojca, Slovákov viedol v bojoch za prestol a lásku poslednej kňažny z Arpádovského domu. Kráľ Žigmund¹⁴ v slovenských krajoch prenasledoval pokrevenstvo a potomkov tridsiatich zemanov.‘ Štefan Bocskay,¹⁵ Gabriel Bethlen¹⁶ a Rákóczovci¹⁷ na slovenskom hornom vidieku zbierali svoje vojská a tam našli si najpevnejších strategických miest. A v bojoch slobody roku 1848 — 49 slovenskí chlapci vyliezali na skaly Braniska, oni vztýčili na vrchu maďarskú trikoloru.“

Zpýtali by sme sa p. Pelsöcziho: čo vy na to? Ale tak čudní ľudia to tí maďarizátori, že nehodní sú vážneho slova. Len keď urobí si našinec násilie a premôže zobudenú hnusobu, môže stratiť s nimi slova. „Napló“ v tom istom článku, ktorého tu podaným úryvkom tak pozavracal školu Grünwaldovu, ľahkým zvratom prejde na potupovanie Slovákov a vraví, že neschopní sú kultúry.

A prečo to? Aby nakričali svetu, že slovenský národ sám pre seba nemá určenia a tak vydišputovali si práva na jeho pohltenie.

Nikdy tak neponímeme hĺbku Tomášikovej¹⁹ výpovede „Jazyka dar sveril nám boh“, ako pri čítaní „Felvidékov“; ale ani nemôžeme nikdy tak povedome zahrmeť jím: „Márne vaše proti nám sú vzteky.“ Malomocnosť, dešperácia kričí z každého riadka: nikde momentu, z ktorého nabrali by útechy. Potupujú, hanobia nás a najvyberanejšie slová jich systematisovanej zlosti sú pre nás zadosťučinením a posilou v ťažkom boji.

Najnovší „Felvidék“ nízku duševnú vyvinutosť slovenského ľudu pripisuje pomerom, s ktorými v sídlach podtatranských zápasiť mu treba. On vraj nechce zľahčovať náš ľud, prízvukuje len pravdu, ktorá nedá sa podvrátiť. Ale hneď nato opúšťa ho pamäť, ako sa to obyčajne stáva v službe nepravdy, a tvrdí, že nech sa poslovenčí či Maďar, či Nemec, v obidvoch prípadoch vidíme tak duševný, ako materiálny úpadok. Ako zrovna sa to s tým, čo povedal o vplyve pomerov na vývin človeka? Veď Maďar keď sa poslovenčí, tým predsa nezanechá svoje predošlé sídla, neprejde na stráne tatranské zemiaky okopávať, ale zostane v úrodnom poli, nad ktorým pnie sa vrch vinohradom! (Pelsöczi zvláštnu váhu kladie na víno.) A či ten zlatý mok stratí snáď svoju výdatnosť, keď nevolá sa „bor“, ale „víno“? Predpojatí, slepí a smiešni ľudia vy! Ovšem, ľud náš bitý je materiálnym nedostatkom. Kto by to tajil? My práve odkrývame túto jeho biedu, a nakoľko je ona vplyvom a hriechom jednostrannej maďarizačnej politiky, túto zatracujeme a nenávidíme z celej duše. Mimo jediného spôsobu, ktorého skvele používa šírením slovenskej mluvy až za vaše hranice, všetky podmienky jeho rozvoja zložené sú vo vaších rukách. Vašou najvyššou snahou je, zbaviť ho i toho jediného spôsobu, ale čože, keď takýto eminentne duševný dej zahatiť možno je taktiež len duševnou a potencirovanou silou! Vy s prospechom ubíjate slovenského ducha v ríši materiálnej: v hospodárstve, obchode, priemysle a vôbec vo vývine materiálne podmienenom.

Druhý kameň v systéme, ktorého tak verne pridŕžajú sa maďarizační spisovatelia, je upieranie slovenskej národnosti. Ale ako prvý, že duševne nevyvinutý Slovák len v šľachetnejšom plemeni maďarskom môže nájsť svoje určenie, tak slabo založený je i tento kameň. Pochop národnosti nemožný je vraj „bez osobitnej literatúry, reči a vzdelanosti“. Tak vraví táto škola a potom pyšne obracia sa k nám: „Kde vy toho máte?“

Nuž dobre. Čo týka sa reči, reči našej národnej, slovenskej, tá je veru tu. Vy sami viete o nej najlepšie, lebo predsa proti nej je namierený váš zúfalý boj. Kričať, zalamovať rukama, že ona ohrozuje maďarstvo, potom zase zrevať do sveta, že reči takej vlastne nieto — nuž kto je to vstave, ten už len kvalifikoval sa pre ústav, ktorý tak priestrannú budovu má na Leopoldovom poli.

A čo je s národnosťou? Opisujete pomery, v ktorých na Slovensku každý, kto slovensky hovoril, eo ipso chodil v krpcoch a zemiaky lúpal, kto však obliekol raz kabát, ten ihneď stal sa Maďarom. Nuž obstojí to ako satyra, keď vidíte tábory slovenských renegátov. Ale myslíte, že keď odnímete slovenskému živlu kabátnikov, ten živel tým už prestane? Čo urobíte s masou ľudu? Budete ho ignorovať? Nešťastní vy! Veď práve on vytrhuje vás zo sladkého sna — nie paľbou a rachotom pušiek, ale neodolateľným zvukom svojej reči. Čo počnete si teda s ním? Že ho k svojej národnosti najviac v štatistických výkazoch môžete pripočítať, to vy tiež najlepšie viete.

Pravda, vy vstave ste brevi manu vyniesť nad ním súd, ak sa vám len touto podmienkou národnosti vie dokumentovať. Avšak — neprenáhlite sa! My ukážeme vám i literatúru. Čože sú piesne a povesti tohto ľudu? Písanej literatúry nemohol mať, keď tie nepriaznivé pomery vyrvali mu ľudí, ktorí vedeli písať. Tie piesne a povesti slovenského ľudu treba len papieru oddať, už hotová je literatúra, taká, aká vyhľadáva sa podľa vašej definície v pochope národnosti. Hotová, lebo vlastnícke právo nebude náležať tým, čo oddali tie piesne a povesti papieru, ono náleží ľudu, ktorého ducha čo najvlastnejšími dietkami sú ony.

A keď nemali by ste dosť na výtvoroch prosto-národnej poezie slovenskej, keď nemali by ste zmyslu pre krásy v ních zložené, alebo nevedeli by ste poňať, akým rýdzym výrazom ducha slovenského sú ony: ešte netriumfujte, poslúžime vám dovažkom, že smiešnym a márnym stane sa váš odpor. Vy viete školu rúcať, literárne spolky zatvárať: budete vedieť i knihy páliť. Nuž nech je toľko Koniašov,²⁰ koľko Maďarov slovenskému národu nepriateľských, nech tí všetci vyroja sa na nás páliť, čo je v slovenskej reči a v slovenskom duchu napísané: my zachováme si jediného „Detvana“, a márne budete volať, že niet národnosti bez literatúry. Odrazíme, zahanbíme vás s týmto jediným dielom v ruke. Lebo môžu mať veľké svetové literatúry umeleckejšie prevedených poetických diel; ale Sládkovičov „Detvan“ je kus duše slovenského ľudu, je otvorenou knihou Slovákovou znázorňujúcou v miniatúrnych obrazoch krásu, silu a vôľu slovenského ducha.

Ak dnes mal by zahynúť slovenský národ a nepozostanú po ňom len jeho piesne a povesti a toto jediné umelecké dielo, „Detvan“, zajiste najdú sa ľudia, ktorí budú vedieť o ňom rozprávať na základe týchto výtvorov.

Nuž to je literatúra, ale nie preklady cudzích románov alebo komplikácia nestroviteľných bachantov vedeckých!

Skromná, za mrazivého jadra vypestovaná je slovenská literatúra, stojí však v organickom spojení s každou slovenskou dušou. Pisateľ brožúry blúzni čosi, že podľa toho, ako predstavujeme si pochop národa my, bolo by v tejto vlasti 13 milionov Maďarov. Neborák! Ukázali sme mu, že slovenskú národnosť upierať je smiešna vec, že máme reč, ktorá sama v sebe predstavuje osobnosť našu, ktorú tak neústupne chce mať v pochope národnosti, a máme zvláštne, samorostlé vzdelanie slovenské, ktoré neberie sa dľa výšky moderne pristrihnutej, ale dľa ducha. On krúti, zvŕta ďalej. Ale nešťastne. Podrazíme ho znovu na tom klzkom podstavci… Nie 13 milionov, neostane vám ani polovica „štatisticky“ vykázaných Maďarov, ak náchylní ste prijať náš a jedine pravý pochop a definíciu národa. Kde je u vás organické spojenie medzi milionami a literatúrou? Časopisy maďarské majú síce čitateľov medzi všetkými nemaďarskými národnosťami Uhorska; ale pre tých čitateľov nie je to „duše potreba“: jeden je podžupanom, chce vedieť niečoho o dielach vlády; druhý je sudcom, predplatí si ho, aby nepochybovali o jeho „vlasteneckom“ zmýšľaní; tretí je nádejným kandidátom vyslanectva, svedčí sa, aby jeho meno už vopred znal aspoň sadzač, ktorý obálky vyhotovuje. A tak to ide ďalej. Tých, čo slabikujú maďarské, už či preložené či pôvodné romány, napríklad na Slovensku, ešte menej možno pokladať za organické členy maďarského národa. U nás je to celkom naopak. So slovenskou literatúrou je organickejšie zrastený nie slovenský čitateľ, ale Čech, Poliak, Rus atď. Škoda vám teda zvŕtať otázku. Akokoľvek ju obrátite, vypadne to pre vás nepriaznive.

A doprajte vy rozkvetu nemaďarským literatúram, uvoľnite duchov, napomôžete dobrobyt ľudu: veruže nemôžete potom ani bez studu povedať, že ľud nepočúva našu nauku. Viete vy však dobre, čo robíte!

Pisateľ najnovšieho „Felvidéku“ najviacej blížil sa pravde, keď takto hovorí o zatvorení slovenskej Matice:

„Pánovia, veď ak v Segedíne, Debrecíne alebo dakte inde chcela by vláda zatvoriť maďarský kultúrny ústav, mohla by to urobiť len brachiumom, s vojskom, pri veľkej demonštrácii; a tak je to pri každom národnom ústave, menovite kde mládež padá na váhu.“

„Ako diala sa vec v Turč. sv. Martine, teda v hlavnom hniezde slovenstva a slavizmu? Zatvorili Maticu v tichosti, bez kriku a následkov.“

Nuž má dačo pravdy, ak na trpezlivosť Slovákov chce poukázať. Lenže qui bene distinquit, bene docet.²¹ On vlastne chcel povedať, že slovenskému ľudu nezáležalo na slovenskom literárnom ústave. Nuž tomu v užšom zmysle vzatému ľudu málo záleží; ale maďarskému iste ešte menej, takže akokoľvek pýši sa p. Pelsöczi so svojím Segedínom a Debrecínom, nech dnes zatvorí maďarskú Akadémiu či Tisza,²² či Edelsheim,²³ či Skobelev,²⁴ maďarský ľud veruže nechytí cepy a kosy. Z druhej strany my veľmi dobre vieme, že v Uhorsku vôbec nič neplatí vôľa ľudu. Od tých čias, čo je Tisza najnepopulárnejším človekom v celej krajine, boli už po dvarazy vyslanecké voľby, a on predsa panuje, fumiguje verejnú mienku. A žeby vládu nemaďarské okresy udržovali, to nie je pravda!

A nech sú náš Martin, naše Mošovce, náš Kláštor a iné upovedomelé mestá Slovenska tak ľudnaté, ako Segedín a Debrecín, to ručíme vám, žeby ste jich rešpektovali.

Dr. M. Mudroň vraví o vláde vo svojej odpovedi na prvý „Felvidék“, že je ona vládou „politického uhorského národa“, teda vládou Maďarov, Slovákov, Rumunov, Nemcov, Horvátov, Srbov, Slovincov a Rusínov.

Pelsöczi odpovedá:

„Že istá krajina môže byť spoločnou pre Maďarov, Slovákov a ostatné národy, to má zmyslu; ale žeby vláda, teda personifikácia štátnej moci, naraz, v jednom istom čase mohla byť vládou Maďarov, Slovákov, Rumunov, Nemcov, Horvátov, Srbov a Rusov, to pokladám za nemožné. To neobstojí ani v teorii, de facto nedá sa však previesť. To je absurdum. Môže byť maďarská, slovenská, rumunská vláda, ale generálna nie.“

Ešte vždy mysleli sme si, že Maďari aspoň verejne, pred svetom, nevyznajú v takejto nahej forme svoje zmýšľanie a zámery. Všetky ich skutky za posledné doby boli síce protivou toho, čo popísali a pohovorili; my poznali sme ich podľa skutkov, krásne ich reči prijímali sme s trpkým úsmevom: preto vítame takéto nezaoblené soznanie najnovšieho „Felvidéku“. Len nech potom nepočujeme viacej, že v tejto vlasti rovné sú čo do práva všetky národy a že tu nerobí sa rozdiel medzi Maďarom, Slovákom, Rumunom alebo Srbom. Vítame také soznanie a priali by sme si, aby osvojila si ho vláda a vôbec celé maďarstvo. Vítame ho, lebo proti otvorenému nepriateľovi ľahší je boj naších práv nezakrývalo by sa blískavými frázami. Otázka rovnoprávnosti otvorene bola by urobená otázkou moci.

Ale pozrime si, či odôvodňuje Pelsőczi takéto podriadenie nemaďarov živlu maďarskému? „Že terajšieho dvojmilionového slovenstva aspoň polovica z iných živlov, t. j. z prisťahovaných cudzincov a z poslovenčených Maďarov a Nemcov pozostáva, — to je nepochybná pravda. Ako poslovenčili sa Nemci a celé maďarské stolice, a že tento proces je dosiaľ v behu, pripomenuli sme hore vyššie. V Uhorsku poslovenčilo sa asi milion ľudí! No to ja taktiež poviem: či vieš, môj milý Maďare, čo to znamená? To znamená: že milion ľudí zahynulo pre maďarský národ, pre maďarský štát, a faktické pomery berúc za základ, pre civilizáciu!

Maďarov, teda takých, čo sú úplne organickými čiastkami štátu, v hraniciach našej vlasti v najlepšom prípade je 7 milionov. Ujma táto je velikou neresťou pre vlasť.

Čo nevedel previesť Turek a Tatar ohňom a mečom, v novšej dobe Nemec a absolutizmus, Bach²⁵ a Schmerling,²⁶ to urobil pomaly čas. V dobe založenia vlasti a pod panovaním kráľov z Arpádovského domu, v dnešnom zmysle vzatá „národnosť“ bola neznámou. Podľa vtedajších pochopov a podľa ducha ústavy, národ tvorilo jedine zemanstvo; ľud, poddanstvo, postavené pod panskou mocou, nepočítalo ani tu, ani nikde. I podľa zásad feudálneho systému, jedine zeman, ako člen svätej koruny, znamenal niečo a bol oddaným korune, ktorej ďakoval svoje privilegované postavenie a všetko, čoho mal. Zeman teda, či prišiel s Almušom z Azie, či bol pozostatkom slovanského plemena, alebo potomkom Gela a Zalána, bol Maďarom s dušou i telom. Že zemanstvo hovorilo takzvanú „zumtukvel“²⁷ — ovskú maďarskú reč, je pravdepodobné, aspoň historické dáta nedokazujú toho protivu.

Nuž nemáme iného základu, povedzme trebárs že historického základu, pre pyšnú teóriu a prax: že v tejto vlasti naraz, v jednom a tom istom čase absurdum je chceť mať vládu Maďarov, Slovákov, Rumunov, Nemcov, Horvátov, Srbov, Rusínov a Slovincov? Vy viete sa rozpisovať, že toľko a toľko Maďarov zahynulo vám v slavizme, ale neviete ani slovíčkom povedať: koľko teda bolo tých Maďarov napríklad v Arpádovskej dobe? Keď už tak vážna je pre vás otázka slovenčenia a maďarčenia, mohli by ste raz začrieť hlbšie a brať ju takto od základu. To znamenite osvietilo by otázku. A vy sami predsa najpovolanejší ste tu prehovoriť! No, ačpráve nemáme strachu, že trocha svetla z tejto strany otázky mohlo by nám asnáď zle poslúžiť, osvedčujeme, že my, ani v najpriaznivejšom prípade pre vás, nepoddali by sme sa takým historickým argumentom. Lebo nech by sa trebárs hneď dokázalo, že nepodvratná pravda je, čo v slabom svojom okamžiku pustil do sveta Miklošič,²⁸ čo hlása za týmto váš Hunfalvy²⁹ a za ním celá škola „felvidekistov“, že totiž obyvateľstvo, pozostalé po páde Veľkej Moravy, medzi Dunajom a Karpatmi, bolo vlastne slovinské a nie slovenské, že terajší Slováci sú teda zčiastky pozostatkami týchto Slovincov, zčiastky pozdejšie, už po Maďaroch prisťahovaní, a zčiastky útvar z rozličných kmeňov pozdejšieho Uhorska: my sme už raz tu a ľudských svojich práv budeme sa dovolávať. Práve keď by tak bolo, zo svojho povedomia tým viac sily mohli by sme čerpať v boji za národné práva; lebo národ, ktorý niečo takého dokázal, nemôže sa báť o svoju budúcnosť.

Odvolávať sa na staré časy, v ktorých nebolo národnostnej otázky, je príliš naivná vec. Dôvodom týmto nevydobyjete si práva k potlačovaniu nemaďarov. Povedzme, že dnes alebo zajtra zmohutnie daktorá nemaďarská národnosť tak, že dostane sa nad vás. Akoby vám to padlo, keby ona, použitím vášho vlastného dôvodu, povedala: v starom Uhorsku národnosti nemali osobitných práv — vy nemáte si čo reklamovať? Veruže prekliali by ste svoj dôvod, ktorý je tak absurdný, že vytvára akýkoľvek pokrok. Škoda vašej „slobodomyselnosti“! Vy boli by ste spálili všetkých veľkých ľudí, ktorí v novej dobe pracovali na povznesení človeka, ktorí zaháňali bludy starých feudálnych časov, ktorí hovorili o právach človeka a nie stavov. Ale podľa vášho rozumovania zrútil by sa celý svet, lebo keď otec bol duševne, materiálne nevyvinutým, vy poviete, že nepatrí ani jeho synovi ani duševný ani materiálny rozvoj. Žobrák nech ostane žobrákom! A už, prosím, ako môj otec nemohol sa povzniesť z biedy, to radšej bol by zničil seba, ako žeby svojou biedou bol mal vypovedať, určiť zákonom urobiť: že ani ja, jeho syn, nemôžem a nesmiem sa zveľadiť. Práve tak, ak môj otec nehlásil sa k svojmu najprirodzenejšiemu, k svojmu národnostnému stavu, tým zároveň on nemohol povedať, že nesmiem sa hlásiť k nemu ani ja.

A čo týka sa tvrdenia p. Pelsöcziho, že „zeman, či prišiel s Almušom z Azie, či bol pozostatkom slovanského plemena, alebo potomkom Gela a Zalána, bol — v tej dobe — Maďarom s dušou i telom“, to dostačí jednoducho opraviť, že bol — Uhrom. Tým nepodvratnejšie, že národnostnej otázky nebolo.

Preto to zemanstvo, aspoň ktoré bolo „pozostatkom slovanského plemena, alebo potomkom Gela a Zalána,“ nemohlo hovoriť takzvanú „zumtukvel“-ovskú maďarskú reč.

Chvála bohu, otázka v tomto punkte je tak jasná, že bolo by zbytočné, na tomto mieste a pre najnovší „Felvidék“, šíriť o nej slová. Maďarstvo, ktoré v najnovšej dobe, pri toľkých priaznivých okolnostiach, nevie zachvátiť a opanovať svojou kultúrou iné národnosti, ako to mohlo urobiť vtedy, keď rečovej otázky a vôbec takých nárokov nebolo. V prvej periode nebolo to možné, lebo oni museli odvykať od svojich kočovníckych mravov a s kultúrou oboznámenejším národom. V periodách pozdejších taktiež nebolo možné, a síce pre latinu. Maďarské vyššie stavy za tejto doby zabudli svoju reč. Či i slovanské, to už ťažšie povedať, lebo vo vyššej krajinskej správe, popri latine, všade nájdeme stopy slovenčiny. Tak na pr. keď Vladislav II.³⁰ ako zvolený kráľ prišiel do Budína a prijal holdovanie krajinských velikášov, držal im reč v tom slovanskom jazyku, aký z Prahy doniesol. Veru keby bol videl, že tí veľmoži nerozumejú češtine, tak blizkej reči uhorských Slovanov, bol by hovoril latinsky. Lebo to zase pozitívne vieme z histórie, že Vladislav II. znamenite vyznal sa v latine.

„Zumtukvel“ (tak začína sa totiž osnova starej pohrabnej reči maďarskej) môže teda byť vzácnou pamiatkou pre jazyk a literatúru Maďarov, ale nie pamiatkou takou, ktorá platila by niečo v otázke národných pomerov uhorských. Ak ozaj dokáže sa, že pochodí z XII. storočia, nuž tak, ačpráve je v tom texte viac slovanských, ako takých slov, ktoré nachodili by sa v terajšej maďarčine, môžete si ju vážiť čo pamätník svojich literárnych počiatkov, ale nikomu nebudete vstave nadišputovať, žeby naši slovenskí predkovia dakedy takou neartikulovanou rečou boli hovorili. Veď Slovania už prv mali klasické preklady biblie, nemohli teda tak upadnúť, tak zbarbarčiť sa, žeby boli prijali „zumtukvel.“

Prv než prišiel by pôvodca najnovšieho „Felvidéku“ k zakľúčeniu, ktoré uviedli sme na počiatku tohto odseku, takto pokračuje vo výklade dejepisnom: „Keď nastala doba, že vzdelané národy, odložením latiny, svoj vlastný jazyk uviedli do štátnej správy a spoločnosti, Uhorsko práve viedlo boj na život a smrť. Väčšina našej vlasti stonala pod cudzím panstvom; nám, slabým, stenčeným Maďarom, bolo treba kryť svojím telom celú Európu. Kým iní požívali požehnanie pokoja, my hynuli sme, tratili sme sa po stotisícoch, v žalároch alebo pod úderami nepriateľa… Nastala koncom minulého storočia francúzska revolúcia. Veľké zásady o právach človeka, o rovnosti a osobnej slobode potriasli každý národ. Po slobode politickej prišla pozdejšie národnostná idea, ktorá stúpala do popredia, až stala sa panujúcou ideou tohto storočia. Vzkriesitelia maďarskej reči: Kazinczy,³¹ Révai³² mali nasledovníkov… Týmto vzkriesila sa i idea vzdelávania nemeckej a slovenskej literatúry. Prirodzené, že to nebolo bez veľkých a nepredvídaných následkov. Až teraz začali sme rozmýšľať, krajinou akej reči je teda toto Uhorsko; až teraz zpamätali sme sa, o čom predtým sotva počuli sme dačo, že okrem maďarskej hovoria v tejto vlasti ešte i v inej reči.

Teraz stalo sa zrejmým, čo sme zameškali. Že za ten čas, kým my bojovali za existenciu, snemovali sme a politizovali, slovenstvo, s ktorým sme ani nepočítali, o ktorom sme sotva vedeli, pomaly, bez kriku šírilo sa na hornom vidieku nielen vo svojich kňazoch a učiteľoch, ale vydobylo si celé stolice a teraz stavia sa a volá: ja som tiež tu.“

Teda — len Maďari bojovali a hynuli po stotisícoch, v žalári alebo pod úderami nepriateľa!!

Oni kryli svojimi prsiami všetky ostatné národy!

Odvraciame sa od takejto pravdy.

Pravda, potom už možná je konklúsia, že vláda v Uhorsku je vládou maďarského národa.

Maďar od dávnych čias má obyčaj, že nikdy ničoho neurobí sám od seba, ale všetko zhora, od vlády očakáva. Táto jeho vlastnosť vysvetľuje sa prílišným milovaním pohodlia, spoliehaním sa na nevyhnuteľnosť osudu a konzervatívnou prírodou maďarskou. Darmo je, my sme východný národ! Maďarský človek je za „pána“ narodený.

Ačkoľvek vo verejnom živote radi máme zvučné frázy a veliké reči, snáď i rozumieme sa tomu, ale kde bolo by treba, my sami pramálo urobíme a najviac ak „gazdujeme“; pritom všetko inšie radi ponechávame druhým; priemysel, obchod nás neinteresuje, vojenčinu zveríme na cudzích. Že toto východné pohodlia má mnohé pekné stránky a nadovšetko stránku idylickú, je isté; že najpohodlnejšie je všetko od vlády očakávať, je nepochybné.

… Ľahostajnosť a škandalózna nedbanlivosť, ktorú dokazujeme pri každých svojich stykoch so slovenským ľudom, je najväčšou prekážkou maďarizácie. Previesť veliké dielo pomaďarčenia, pri výdatnom podporovaní vlády, je vstave len sám národ, maďarské plemä a vlastenecká inteligencia spoločnosti. A len vtedy, keď tejto v každej vrstve zobudí sa národné povedomie a to pevné presvedčenie: že krajine tejto do poslednej žilky maďarskou treba byť.

Ako vo všetkom tak i v politike peknou vecou je trpezlivosť a veľkodušnosť; avšak kam nás doviedla! Ak i ďalej zostaneme tými, akými sme boli, Europa bude tlieskať veľkodušnému a ritierskemu maďarskému národu (ah, jaj!), to je pravda, ale nebude na tom vďaky a s prvým tisícročím zároveň i dokonáme svoj beh. A budúce veky povedia o nás s Petöfim: „Žil istý ľud v okolí Tisy za storočia lenivo, zbabele.

Dva prípady sú možné: alebo je životaschopné maďarské plemä, alebo nie. Ak áno, tak má vedieť svoju povinnosť naproti sebe; ak nie, tak paragrafmi a ustanoveniami vlády umele nedá sa udržať.

Nuž nereflektujme na tú životaschopnosť, no zmažte paragrafy, postavte slušné hranice nariadeniam, ustanoveniam a orgánom vlády: my prestaneme žalovať sa na maďarizáciu.

Týmto boli by sme asi vyčerpali obsah brožúry „Magyarország s a tótok“ — natoľko, nakoľko v tejto forme a na tomto mieste bolo možno vziať ju za predmet úvahy. Mnohé veci našli by sa ešte v nej, ktoré charakteristické sú pre naše pomery, ktoré v celej ohromnosti predstavujú krušnosť nášho postavenia: ako ohlasy prvého „Felvidéku“ sú nám však už zväčša známe. Známe ešte i v tých mnohých protimluvách. Narádza proti nám nové paragrafy trestného zákonníka, a predsa, ako konečný výsledok svojho bádania, vyhlasuje všetky paragrafy za márne.

Na dra. M. Mudroňa odvoláva sa veľmi zhusta no slabo, neprave a márne dôvodí proti nemu.

Tak márna je celá práca. Ba pôvodca blamiruje seba, blamiruje celú maďarizáciu, keď krok za krokom predstavuje húževnatosť, mohutnosť, nezlomnosť slovenského živlu. Oslavovaním je ešte i potupovanie jeho!

Inak, ach inak vyzeralo by to, keby sme tak my nakreslili obraz Slovenska. A nepotrebovali by sme robiť tak široké plány. My jednoducho podali by sme verný obraz toho, čo deje sa s verným slovenským obyvateľstvom tejto vlasti.

Potom už sotva mohol by očakávať „veľkodušný a rytiersky národ maďarský,“ že dostane sa mu potlesku Europy.

Lebo my uviedli by sme pochopiteľný stav vecí. Odokryli by sme biedu maďarizačným systémom zapríčinenú. Obraz náš, i seba slabšou rukou vyvedený, budil by úžas, sústrasť a poľutovanie. Nechže si sedia „felvidekisti“ na pokoji. Oni stratia hru jedným vydaním našej karty.

K pomaďarčeniu slovenského ľudu nemajú sily. Oni idú na maďarizačné výpravy, a reč svoju veruže nerozširujú, slovenské zvuky ozývajú sa tak pred nimi, ako za nimi. Na miesto toho kamkoľvek položí sa však jích noha, ide a udomácňuje sa bieda za nimi i pred nimi. Ľud slovenský nielen že uteká v zúfalstve svojom spasiť sa do Ameriky, a tak hynie pre túto vlasť, hynie pre svoje plemä: on veľké percenty tratí i na tej milej otcovskej pôde, kde nielen jeho predkovia, ale ešte i jeho vlastné pokolenie zažilo šťastných dní. A to všetko padá na účet maďarizácie!

Keď tak prejde cestovateľ dolu Váhom, ako tam v Abauji dolu Hernadom, nuž keď tých „poslovenčených“ Maďarov pri ích slovenčine našiel v obstojnom dobrobyte, tu nad Váhom počuje síce šlabikovanie z maďarských čítaniek, ale tie deti sú bledej tváre, vpadlých očú a ích otcovia ošarpaní, smutní skladajú na brehu plte pri škrekľavom a surovom komande židov. Cestovateľa zabolí dušu. Lebo bolo to ešte nedávno, pred 10 — 12 rokami, keď v tých istých dedinách zhliadal pomerne obstojnú zámožnosť, veselé tváre, bystré oko a po poli rozliehal sa ľubozvučný spev. Žida, ktorý teraz na brehu rieky čo ako s otrokmi nakladá s ľudom, vtedy stretnul na hradskej ceste s batôžkom na chrbte; druhého síce už v dedine, ale ešte slama trčala mu z podriapaných čižiem. Pravda, vtedy slovenské nábožné spevy a slovenské čítanie bolo počuť otvoreným oknom dedinskej školy.

Maďarizačná vláda od tých čias uvalila na ten ľud neznesiteľných tiarch, poslala svojich eksekútorov a notárov, zaviedla vo všetkom maďarské súdy, vyobcovala slovenské čítanky a „kráť,“ a peniaze slovenským ľudom v dani platené vynakladala na okrášlenie Pešťbudína, na maďarské národné divadlo, na maďarské školy, na komisárov pre rozširovanie racionálnych spôsobov hospodárenia, záhradníctva a priemyslu v dolných krajoch. Slovensku zo všetkých diel ústavnej vlády dostalo sa len dakoľko železníc, poneváč čiary predsa nedali sa v povetrí spojiť so zahraničím.

A čo je so zemanstvom, ktoré je i samo činiteľom maďarizácie?

Na smutnom obraze, predstavujúcom slovenský ľud, ono je čiernou, rovne smutnou štaffážou. Padá, hynie i ono. Pravda, úpadok tejto triedy je náramný i v iných krajoch Uhorska. Ona nevedela sa vpraviť do nových pomerov, nevedela navyknúť ku práci. Ale úpadok to predsa rozdielny od úpadku slovenského zemanstva.

Vravíte: človek upadne, keď sa poslovenčí. Bôľ zakalí nám zrak, keď podívame sa na obete, ktoré slovenská krev menovite v mladšom pokolení zemianstva dáva maďarizácii. Lebo darmo klamali by sme sa: tie obete sú už tu. Staršia generácia, ač na oko už tiež pomaďarčená, citom, mravom a celou povahou je ešte vždy slovenská. Ale práve preto, porovnajte ju s mladšou. Aký to rozdiel ešte i v tvorení materiálnych prostriedkov? My stojíme v boji i s tými staršími, v boji zásadnom, ale srdcu nášmu sú vždy blízky. Nám Barna Szentiványi,³³ umný skladateľ slovenských veršov, milý je i keď maďarský verš (na Piťu)³⁴ napíše. Sú to len slová maďarské: cit, chod myšlienok, prostonárodné zvraty reči, čistota názorov — to všetko slovenské. Generácia p. Szentiványiho len poddala sa fyzicky maďarizácii, duševne nemá ešte od nej ničoho.

Žiaľ, že nedá sa to povedať o mladých, ktorí teraz vyrastajú — v škole „felvidékistov.“

Čo teda, až pomaďarčil by sa ľud? To bol by úpadok, ktorý odvráť od neho, milý pane bože!

(1882)

Poznámky a komentáre

1. Brožúra Protestantizmus és panslavizmus vyšla koncom roku 1881 nákladom Mórica Rátha v Budapešti. Autor používal pseudonym Felvidéky.

2. Magyarország s a tótok (Uhorsko a Slováci). Autorom je Gyula H. Pelsőczi, brožúra vydaná v Budapešti 1882, tiež uverejnili Národné noviny XIII/1882, č. 47 — 51.

3. Michal Mudroň (1835 — 1887) — slovenský národný buditeľ, advokát. G. H. Pelsőczi odpovedá Michalovi Mudroňovi na jeho prácu O „Felvidéku“ z Malohontu uverejnenú v Národných novinách, 9, 1878, č. 31 a Nebezpečný smer „Felvidéku“. Národné noviny, 9, 1878, č. 37 — 41.

4. Huni — mongolský kočovný kmeň. R. 375 vtrhli do Európy, usadili sa medzi riekami Dunajom a Tisou. Počas panovania Atilu (433 — 453) napadli aj západnú Európu. Po Atilovej smrti sa húnska ríša rozpadla.

5. Avari — kočovný kmeň, príbuzný Hunom. R. 560 vtrhli do Európy. Pravdepodobne pochádzali z okolia Bajkalského jazera. Zakladateľom ich moci v Európe bol chán Bojan. Do jeho ríše patrilo aj územie od Baltu až k dolnému Dunaju.

6. Béla Grünwald (1839 — 1891) — politik, publicista, od r. 1876 uhorský poslanec za liberálnu stranu, podžupan Zvolenskej stolice. Organizátor akcií proti slovenskému národnému hnutiu a aktívny činiteľ v duchu maďarského nacionalizmu proti slovenskému školstvu a kultúrnemu životu.

7. Karol Keleti (Klete) (1833 — 1892) — účastník maďarskej revolúcie 1848/49, pracoval v peňažníctve, zaoberal sa literatúrou, redaktor Politikai Hírlap. Bol na čele Uhorského štatistického úradu v Budapešti, zúčastnil sa viacerých medzinárodných štatistických kongresov, člen Uhorskej akadémie vied.

8. Gyula Hamos Pelsőczi — pochádzal z gemerskej veľkostatkárskej rodiny a zaoberal sa národnostnou otázkou v Uhorsku. Okrem iného napísal a vydal publikáciu Magyar és a tótok. Budapest 1882.

9. Sándor Petőfi (1823 — 1849) — maďarský básnik

10. István Szechényi (1792 — 1860) — politik a spisovateľ. Ostro vystupoval proti maďarským šovinistickým prejavom, obhajoval práva nemaďarských národností v Uhorsku. Svoju kritiku zameral na politickú činnosť v národnostných otázkach proti Lajošovi Kossuthovi a jeho politickým prívržencom.

11. Jozsef Eőtvős (1813 — 1871) — spisovateľ, politik, predstaviteľ politického liberalizmu. Ako minister školstva uhorskej vlády sa snažil o reformu školstva s prihliadnutím na potreby nemaďarských národností v Uhorsku.

12. Lajoš Mocsáry (1826 — 1916) — ľavicovo orientovaný politik, poslanec, podžupan Boršodskej stolice, predseda Nezávislej strany Uhorska. Zaoberal sa národnostnými otázkami, ktoré publikoval vo viacerých časopisoch. Hlásal dorozumenie Maďarov s národnosťami Uhorska — pozri Národné noviny z 9. 1. 1908, č. 4.

13. Matúš Čák-Trenčiansky (asi 1260 — 1321) — feudálny oligarcha, v roku 1297 palatín. Na základe rozporov s Ondrejom III. sa r. 1296 osamostatnil a na svojom panstve v Trenčíne utvoril si stredisko vlastnej feudálnej moci. O svoje feudálne práva až do smrti bojoval s panovníkom a cirkvou.

14. Žigmund Luxemburský (1368 — 1437) — uhorský kráľ v rokoch 1387 — 1437

15. Štefan Bočkay (1557 — 1606) — sedmohradské knieža, vodca stavovského povstania za pomoci Turkov proti cisárovi Rudolfovi II. Habsburskému.

16. Gabriel Bethlen (1580 — 1629) — sedmohradské knieža, vodca stavovského povstania proti cisárovi Ferdinandovi II., roku 1621 v Banskej Bystrici zvolený za uhorského kráľa.

17. František Rákóczi II. (1676 — 1735) — vodca protihabsburgského povstania v rokoch 1703 — 1708. Pôvodne šarišský župan, počas povstania zvolený za sedmohradské knieža. Jeho vojská v roku 1704 kontrolovali celé územie dnešného Slovenska.

18. Časť básne Andreja Sládkoviča Ohlasy. Pozri Andrej Sládkovič, Sobrané básne, vydala Matica slovenská, Martin 1939, str. 135.

19. Samuel Tomášik (1813 — 1887) — spisovateľ. Zaoberal sa regionálnou vlastivedou. Autor slávnej básne Hej, Slované z roku 1834. Bližšie pozri Brtáň R.: Samo Tomašík. Martin 1963.

20. Antonín Koniaš (1691 — 1760) — jezuitský spisovateľ a náčelník literárnej protireformácie v Čechách. Vynikol fanatickou horlivosťou a spálil okolo 300 000 reformačných kníh a spisov.

21. Kto dobre rozlišuje, dobre učí.

22. Koloman Tisza (1830 — 1902) — politik, v rokoch 1875 — 1890 predseda vlády v Uhorsku. Neslávne známy potlačovateľ slovenských národných snáh a ostatných nemaďarských národov Uhorska.

23. Gyulai Edelsheim (1826 — 1893) — generál rakúskej jazdy. Po prusko-rakúskej vojne v r. 1867 menovaný do hodnosti podmaršala, r. 1886 musel odísť do výslužby. Žil striedavo v Budapešti a na svojich veľkostatkoch.

24. Michail Dimitrovič Skobolev (1843 — 1882) — ruský generál, vojenský spisovateľ. Zástanca myšlienky slovanskej jednoty na slavianofilskom základe. Jeho názory sa stretli s nevôľou v politických kruhoch Rakúska a Nemecka.

25. Alexander Bach (1813 — 1893) — v rokoch 1849 — 1859 minister vnútra Rakúskej monarchie. Jeho moc je spojená so silnou centralizáciou, absolutizmom a krutou perzekúciou.

26. Anton von Schmerling (1805 — 1893) — rakúsky politik, štátny minister. Vypracoval cisársky patent 26. februára 1861. Bol prívržencom jednotného rakúskeho štátu, odporca federalizmu. Od r. 1879 viedol opozíciu proti Taaffovej vláde.

27. Zumtukvel — zachovaná osnova pohrebnej reči v starej maďarčine z 12. storočia so silným vplyvom slovanských jazykových prvkov.

28. Franz Miklosich (1813 — 1891) — pôvodom Slovinec, profesor slavistiky na viedenskej univerzite

29. Pál Hunfalvy (1840 — 1891) — zakladateľ modernej maďarskej zrovnávacej jazykovedy

30. Vladislav II. (1471 — 1516) — český kráľ z rodu Jagelovcov. Od roku 1490 aj uhorský kráľ. O jeho voľbu za uhorského kráľa sa pričinil hlavne Ján Zápoľský, dedičný župan spišský a rakúsky miestodržiteľ.

31. Ferenc Kazinczy (1759 — 1831) — maďarský spisovateľ, právnik, jakobín. Zástanca maďarských literárnych reformných snáh a jazykovej reformy.

32. Mikuláš Révai (1749 — 1807) — člen piaristického rádu, gymnaziálny profesor, neskôr profesor reči a literatúry na peštianskej univerzite. Okrem iných diel je aj autorom maďarskej gramatiky v dvoch zväzkoch z roku 1803, 1806 a tretí zväzok zostal v rukopise.

33. Barna Szentiványi — vidiecky liptovský zeman. Venoval Piťovi po maďarsky písanú báseň, ktorú S. H.-Vajanský poslovenčil. Pozri Slovenské pohľady, 40, 1924, str. 733 — 734 a S. H.-Vajanský: Barnovi Szentiványimu. Slovenské pohľady, 40, 1924, str. 734 — 735.

34. Jozef Piťo (1800 — 1886) — huslista, primáš z Liptovského Mikuláša, známy svojimi vystúpeniami na slovenských zhromaždeniach.