Dielo 6. História

^[297]

I

Z toho, čo dokázal štát našich slovenských predkov, štát Rastislava, Svätopluka, vyšli pre Slovanstvo veľké veci, Slovanská cirkev, svätými apoštolmi Cyrilom a Metodom tu u nás pripravená, založená, mala v slovanstve účinky, ktorými veľmi napomohlo sa jednotenie kmeňov a tvorenie štátov. Zo samej Veľkej Moravy, bezprostredne, dôležité účinky zasiahli i Poliakov, čiže ich juho-západný, Visľanmi zvaný kmeň — a to sa ani nespomína.

Ale v odbornej spisbe, u samých Poliakov, je náležite vysvetlené. Rozumiem štúdiu Karola Potkańského¹ Kraków przed Piastami, vydanú 1898-ho roku v Rozprawách krakovskej akademie.^[298]

Po pripomenutí, že zo zakarpatskej praotčiny do svojich nových sídel „Moravania“ prišli vtedy, keď i Česi, Potkański upozorňuje, že meno v histórii mali topografické, od rieky Moravy. Podkarpatské dnešné Slovensko (Slowaczyne) až po Dunaj obývali Slováci… Slováci a Moravania — to také kmene, ako na pr. Mazovšania a Poľania.^[299] Slezania hraničili s nimi od polnoci, od východu zas Visľania. Krátke, lebo ledva storočné deje toho národa dajú sa takto vyjadriť: „Navonok neprestajná vojna s Nemci, dovnútra vydobýjanie susedných zemí a jednotenie vydobytých.“ (Str. 156.)

Od 847-ho — vykladá poľský historik — vojny Veľkej Moravy s Nemci boli na viac rokov prestali. Ako kráľ Ľudovít Nemec (+ 876), tak i jeho nástupcovia Karolman a Arnulf zaujatí boli inými vecmi. Svätopluk zas, slobodný od Nemcov, hľadel konať inde. Usilujúc sa využiť čas, šíril a zriaďoval svoj štát.

Len prirodzená vec, že tu i pre Visľanov, blízkych susedov plemenných, nastala vážna chvíla. Oni spočiatku hraničili s Veľkou Moravou, ale nevieme, že by ich bola chcela dostať pod svoju nadvládu. Knieža na Vislici mohol panovať pokojne: Rastislav i Svätopluk inde býval zaneprázdnený. Len teraz zmenilo sa položenie. V „Žití“ apoštola Metoda (XI. kapitola) spomína sa, že „veľmi mocný panovník pohanský, v zemi Visľanov sediaci, trápil kresťanov a robil z nich posmechy“; Metod mu teda odkázal: „Dobre by bolo, synu, pokrstiť sa ti v svojej krajine, aby ťa nepokrstili z prinútenia, ako zajatého v cudzej zemi.“ A predpovedanie toto — stojí v životopise — vyplnilo sa.

Potkański dokladá, podľa prijatej mienky slavistickej, že Žitie apoštola Metoda písali alebo na konci 9. storočia, alebo na začiatku 10-ho. Tak, či takto, pisateľ vraj alebo bol svedkom tej udalosti, alebo počul o nej z úst svedka: zápis je úplne vierohodný. Z neho vraj máme fakt konkrétny, pýtalo by sa len zistiť určitejšie, kedy sa to stalo. Svätopluk mal pokoj od Nemcov za deväť rokov — z nich ktorého roku to mohlo byť.

Potkański rozjíma teda: Metod vyučoval, obracal pohanov — hranice veľkomoravského štátu šírili sa. Vtedy prišiel čas i na to, čo apoštol predpovedal o kniežati Visľanov. V Žití apoštola Metoda vypracované sú veci tak, ako známe o nich i z iných prameňov. Len o podmanení Visľanov v týchto prameňoch niet reči. Ináč udalosť tá v tie roky úplne pristane do rámca dejov. Preto ako istotu treba postaviť, že na tento čas pripadá vydobytie Povislia a jeho pripojenie ku Svätoplukovej krajine. Apoštol Metod umrel 885-ho roku, a podrobenie Visľanov stalo sa ešte za jeho života. Zo Žitia Metodovho je jasné, že ku Visľanom misionári chodili — inak knieža nebol by sa im mohol posmievať. Apoštol Metod bol sa dostal do väzenia nemeckých biskupov, z neho vyslobodil sa roku 874-ho; povedzme, že misionári boli u Visľanov hneď nasledujúceho roku 875-ho. Po svojom návrate žalovali sa Metodovi pre posmechy vislianskeho kniežaťa, a Metod vtedy poslal niekoho zo svojich učeníkov ku kniežaťu s radou (aby sa dal pokrstiť) i s predpovedaním (čo sa inak stane s ním). Mohlo to byť o rok pozdejšie, to jest 876-ho. Až potom nasledovala vojenská výprava proti Visľanom. Knieža im zajali, a splnilo sa Metodovo predpovedanie. V „Žití“ je reč i o vojne s inými pohanmi; pýta sa ustáliť, že tá vojna bola do roku 879. Lebo vtedy, 879-ho, pápež volal Metoda do Ríma. S Visľanmi to všetko mohlo sa stať teda v tom čase, kým Metod neodišiel k pápežovi.

„Medzi rokom 876 a 879 Visľania stratili svoju nezávislosť a dostali sa pod panovanie Svätoplukovo.“

Tak vykladá Karol Potkański.

V prameňoch on akoby bol chcel mať zápis o vojenskom vystúpní, ktorým Svätopluk pokoril a podrobil si knieža Visľanov. Ale prv ako Visľania, Svätoplukovej moci podrobili sa Česi so svojím kniežaťom Borivojom, a zmienky v historických prameňoch niet ani o tejto udalosti. Podrobenie toho stalo sa iste bez vojenskej akcie. Borivoj viac-menej dobrovoľne dal sa pod nadvládu Svätoplukovu, keď Veľká Morava stala sa mocou, s akou bolo treba počítať. Najmä ochrany pred nedobrými susedmi nemeckými v takom zväzku ukázalo sa viacej.^[300]

Nuž predstavujeme si, že Visľania tiež i bez prinútenia vojenskou akciou boli by sa mohli pridať k mocnej Veľkej Morave. Slovanským susedom nemohlo neimponovať už panovanie Rastislavovo. Veď zo samej ríše, Nemci, ktorým stala sa nejaká krivda, či ozajstná, či domnelá, utiekali sa k nemu, k Rastislavovi. No a Svätopluk! O ňom Nemci, ako vieme z ich súčasných análov, hovorili, že je „najmúdrejším človekom svojho národa“ a „mocným“. Pravda, oni, Nemci, radi chodili ta, kde nemali čo hľadať najmä nadol pozdĺž Dunaja, a od Svätopluka nezvaní hostia vracali sa s krvavými hlavami, nuž nazývali ho i „hrôzou pre susedov“, „najpodvodnejším človekom“, až „vlkom“, „krvolačným“. Na neho, takého mocného Svätopluka, či mohli ľahostajne hľadieť bezprostrední susedia slovanskí?! Poľský historik správne súdi, že Visľania nemohli vyhnúť Svätoplukovej nadvláde. Ak ich podrobenie nešlo bez vojenskej akcie, tomu na príčine bolo iste vysoké povedomie ich kniežaťa.

Visľania, vykladá ďalej poľský historik — v 9. storočí boli utvorili už silnejšie začiatky štátneho života. Prvý stupeň kmeňovej organizácie už boli prešli, a vývin ten u nich mohol sa začať asi v polovici 8. storočia. Ich knieža bol spojil územie celého kmeňa, a toto potom tiež celé, od hôr Stokrížskych a údolia Buga po Tatry i po Beskydy dostalo sa do moci Moravanov. Veľká Morava „prvý štát a prvá civilizácia slovanská“ (civilizácia totiž, rozvíjajúca sa od prijatia kresťanstva) — prizvukuje Potkański — netrvala dlho, nemohla mať tu silnejšieho vplyvu na vnútornú organizáciu kraja, a jednako vykonala svoje. Odstránila miestnu akúsi dynastiu. A prvým toho následkom bolo, že Visľania začali cítiť svoju osamelosť, čím hneď dostali sa bližšie k ostatným rodným kmeňom. V histórii často býva, že následky udalosti až pozdejšie sa ukážu. Veľkomoravský štát tu zlomením vislianskej moci vykonal ku prospechu poľskej jednoty prácu prípravnú. A súčasne — hovorí Potkański — Veľká Morava pomohla zjednocovať poľské kmene i prvým zoznámením kresťanstva u Visľanov.

*

Borivoj bol hosťom u Svätopluka, a nasledovalo obedovať. Ale jemu nedali miesta pri stole, a Svätopluk mu povedal doprosta:

(Rukopis cambriždský.)

II

Potkański, keď pospomínal pamätnosti najstarších kostolov v Malopoľsku (= zeme Visľanov i s Krakovom),^[301] pokračuje:

Konkrétnych faktov síce nieto, ale zato vyskytujú sa veľmi staré stopy kresťanstva v Malopoľsku, „a keďže najstaršie stopy majú súvis s veľkomoravským štátom, pevná ostane nám pravdepodobnosť, že sú ony stopami po Metodovej cirkvi. Vplyvy české z 10. storočia^[302] pomer tento trochu mútia a stopy oné zacláňajú, ak možno tak povedať.“ Inak je to vraj veľmi priezračná záclona. Stopy české nie sú také hlboké, ako veľkomoravské.

Na potvrdenie tejto svojej mienky, o duchovných vplyvoch na poľské kmene zo strany Veľkej Moravy, Potkański spomenie i historiu sv. Svorada a Benedika, a nám po prvých jeho slovách postaví sa pred očima Skalka (tá nad Váhom oproti Trenčínu!), Zobor a Nitra. Z mena Všerád, Svorad utvorilo sa vraj latinské Zoërardus, z toho je zas poľské Źorawek — svätý Źorawek. Cirkevné meno jeho je Ondrej; slovanské meno Benedikta, spoločníka Ondrejovho, stratilo sa. Svätý Všerád žil v druhej polovici 10. storočia, bol Poliak; ako pustovník za čas zdržoval sa v svojom rodnom kraji, potom prešiel na Slovensko, do benediktínskeho kláštora na Zobore pri Nitre, ale žil zväčša mimo kláštora, ako pustovník. Benedika, ktorý z Povislia prišiel sem s ním, alebo za ním, na Skalke zamordovali zbojníci.^[303] Katedrálny chrám nitriansky, v ktorom boli uložené pozostatky Zoërarda a Benedika, na dlhé časy zostal v spojení s poľským kostolom, postaveným na pamiatku Všerádovho pustovníctva, v dedine Tropí nad Dunajcom.^[304] Pustovnícky život ich obidvoch Potkański pokladá za svedectvo, že ku koncu 10. storočia južná Malopoľská bola už kresťanská a s Nitrou i s bývalou krajinou Svätoplukovou spojovali ju cirkevné tradície. „Sú to — dokladá — už časy pozdejšie a nesúvisia bezprostredne s tamtou dobou; ale iste sú to ďalšie jej skutky. Ani v jednej z iných zemí poľských nebolo by bývalo možné, hoci i tu mohlo byť iste len výnimočné. A možné bolo preto, že účinky kresťanstva, začínavšie sa tu koncom 9. storočia, už bolo badať. Veľkomoravský štát tu najviac vykonal; Čechy mohli pozdejšie už len udržovať a podoprieť jeho účinky — svojho nedodali veľa… V Malopoľskej slovanský obrad neudržal sa, netrval tam dlhšie ako šesť rokov, ale z toho zato nenasleduje, že by nebol mal účinku.“ (Str. 201.) Poľský historik s úctou hovorí o diele Metodových učeníkov.

Dedičstvo, ktoré mal po Veľkej Morave, pre poľský národ neprepadlo. „Malopoľsko nemalo účasti v pohanskej reakcii po smrti Mieška II. (r. 1034)… Nepočujeme ničoho o účasti krakovskej téme v búrke vtedajšej, ani o zničených v nej kostoloch. A nielen to: že Kazimír, obnovujúc upadlú hierarchiu cirkevnú, preniesol hoci dočasne stolicu poľského arcibiskupa do Krakova, je významná vec. Bola to veľmi vážna dejová chvíľa. Že Malopoľsko dávnejšie pristúpilo ku kresťanstvu, to Kazimírovi^[305] obľahčilo vybudovať poľský štát, a to, čo dávno zasiali učeníci sv. Metoda, dalo úrodu… Tak zatvára sa tá prvá, už historická doba dejov vislianskeho kraja a s ním i Krakova.“ (Str. 200.)

III

Povzbudenému výkladmi poľského historika, mne žiadalo sa urobiť tu krátku odchylku. Na storočnú pamiatku Dobrovského smrti Česká akademia teraz v januári vydala spis „Jos. Dobrovského kritická rozprava o legendě Prokopské“. Svätý Prokop v 11. storočí bol opátom pamätného slovanského kláštora nad Sázavou v Čechách, a v legende je reč i o tom, kde učil sa on slovanskému písmu a obradu. Bol by som rád, keby poznámkami, ktoré natískajú sa mi v tejto veci, mohol som tiež prispieť k oživeniu našich poznatkov a predstáv o Veľkej Morave.

Vo veršovanej legende českej (asi zo 14. storočia) o svätom Prokopovi hovorí sa i takto:

Nuž o týchto veršoch mohlo by sa povedať všeličo. Mohlo by sa dokazovať, že opát slovanského kláštora v Čechách v 11. storočí bol Slovák. Pravda, ako vykladá i V. Vondrák,^[306]6 už analisti českí neraz napísali Sclavus, sclavonicus miesto Bohemus, bohemicus (Čech, český); ale v domácej, českej legende o domácom, svojom človeku načo by bolo vyzdvihovať, že je rodák český! Vyzdvihovať, ako Rusi vravia, „na vseuslyšanie“ — aby to, ako zvláštnosť, počuli starí i mladí. Slovenský za starodávna znamenalo = slovanský a v týchto veršoch i vetu „o diediczyewi slowenskem“ treba rozumieť tak, že sv. Prokop bol dedičom veľkej slovanskej veci, t. j. slovanského obradu cirkevného. Pritom v tej samej legende stojí i to, že Prokop bol „od Českého Broda“.

Druhá legenda udáva i rodisko jeho české (Chotin), spomínajú i jeho príbuzných, jeho rodinu, ktorá pomáhala stavať Sázavský kláštor. Áno, i nástupcom Prokopovým v opátstve bol blízky jeho príbuzný, Vít. A v otázke, o ktorú mne ide, nezáleží na tom, či sv. Prokop sázavský bol českého, či slovenského rodu. Mne tu nejde o jeho rod, ale o to: kde sa vyučil slovanskému obradu, slovanskému písmu?

Bolo sa ujalo v Čechách (na základe latinskej legendy), že sv. Prokop, v 11. storočí prvý opát pamätihodného slovanského kláštora nad Sázavou, slovanskému písmu naučil sa v škole na Vyšehrade. Ale proti prameňu, z ktorého to vyšlo, postavil sa hneď Dobrovský, a i ukázalo sa, že o takej výučbe Prokopovej nevedia nič ani kronika sázavská, ani jej pokračovania. Dobrovského do konca jeho života až rozčuľovalo, ak mu prišlo čítať o slovanskej škole na Vyšehrade. Kde by sa tam bola vzala! Veď v najhodnovernejšom prameni, v Žití apoštola sv. Metoda, niet ani zmienky o činnosti jeho v Čechách; i pokrstenie Borivoja mohlo sa stať len pri Svätoplukovom dvore.^[307] Spomínalo sa, že sv. Ľudmila, vdova Borivojova, dala vyučovať slovanskému písmu svojho vnuka sv. Václava, ale potom stalo sa jasným, že to mohlo byť len súkromné, nie školské vyučovanie, a chatrné. (Kombinovalo sa, že z učeníkov apoštola Metoda, vyhnaných po jeho smrti roku 885 z Veľkej Moravy, niektorý dostal sa do Čiech, a od neho mohol sa Ľudmilin malý vnuk naučiť niečomu.) Sv. Václav za svojho života bol šíriteľom latinského obradu. Bohoslužbu slovanskú v Čechách možno zistiť len v 11. storočí, v Prokopovom kláštore nad Sázavou, a Dobrovský hovoril, že v Čechách Prokop mohol sa naučiť slovanskému písmu len od mnícha, prišlého z Chorvatska, Dalmácie, alebo z Uhorska.

Spomenutie Uhorska môže nás priviesť na pravú cestu. A tak môžeme ostať i pri Vyšehrade. Môžeme prijať mienku latinskej legendy o Vyšehrade — len, pravda, prejsť od Vyšehradu pražského na Vyšehrad dunajský.

Na pražskom Vyšehrade nebolo slovanskej školy, v ktorej sv. Prokop za svojej mladi bol by sa mohol naučiť slovanskému písmu, slovanskému obradu; ale na dunajskom Vyšehrade on asi mohol sa naučiť. Na tomto Vyšehrade, tam oproti Vacovu a neďaleko Budína, roku 1056-ho, teda v Prokopovom 11. storočí, kráľ Ondrej I. dal vystaviť monastýr východného obradu, pre baziliánov. A treba mať na zreteli, že uhorskí králi v 11. storočí i ešte pozdejšie zakladali takéto cirkevné inštitúcie napospol tam, na takých miestach, kde z predchádzajúcej doby už stálo niečo cirkevného a pamätného. Pri strednom Dunaji a nahor ku Karpatom v 11. storočí ešte trvali pamiatky, pozostatky apoštolského diela Cyrilovho a Metodovho. V 10. storočí Maďari, kým zostávali pri svojom pôvodnom živote, neorúc, nesejúc a žijúc len z lúpežných výprav, kresťanstvu boli ďalekí a pri nich za Dunajom všeličo i pohynulo z kresťanských diel; ale keď tak žiť tu nedalo sa dlho a mali už ťažké skúsenosti, oni zanechávali lúpeže, a tým stali sa hneď bližšími i kresťanstvu. A, ako poznať dôkladne z kresťanskej terminológie ich reči, krstili sa podľa slovanského obradu. Na Vyšehrade slovanský monastýr bol im: monostor — slovo kolostor osvojili si až pozdejšie.^[308] Ich historik Julius Pauler v opise tejto doby hovorí, že pasovský biskup, horlivý Pilgrim (971 — 991), veľmi usiloval sa získať Maďarov pre svoju cirkev; „ale nemeckí misionári tu nevedeli si rady… Maďarov obrátiť na kresťanskú vieru dostalo sa zväčša duchovenstvu slovanskému… K týmto slovanským kňazom zem bola pripútaná iste mnohými zväzkami z času pred príchodom Maďarov; zväzky tie nemohli sa pretrhnúť ani za 80 — 90 rokov.^[309] Pamiatku týchto bezmenných apoštolov zachovala nie história, ale maďarská reč. Poznatky a názvy kresťanského náboženstva: keresztyén a pogány, keresztelés (krst), bérmálás,^[310] püspök, pap, barát, szent, angyal, oltár maďarská reč všetky prevzala od Slovanov — ani jedného od Nemcov“.^[311] Pri povážení tejto veci treba mať ešte na zreteli, že v tie časy Maďari zpoza Dunaja a od dolnej Tisy ešte neveľmi prenikali nahor, na túto stranu Dunaja: slovenské kraje k Čechám neboli tak ďaleko, ako pozdejšie.^[312] Áno, spojenie Čechov so slovenskými krajmi mohlo byť živé. Cesta od Prahy dolu k Nitre, Ostrihomu, Vacovu v 11. storočí bola veľmi známa. I sám sv. Vojtech iste po vyšliapaných chodníkoch dostal sa do Ostrihomu, kde potom takú veľkú (v slovanskom zmysle nedobrú) činnosť vyvinul.^[313] V Ostrihome (r. 1097) dlhšie pobudol i Kozmas pražský, a tu vysvätili ho za kňaza. Prokop mohol sa učiť v slovanskej škole na Vyšehrade dunajskom.^[314]

Pri strednom Dunaji, na obidvoch stranách jeho, v 11. storočí dielo slovanských apoštolov Cyrila a Metoda ešte hodne bolo poznať. Július Pauler napísal, že o práci slovanských kňazov, vykonanej tu u Maďarov, história nerozpráva, ale veľmi hodnoverne svedčí o nej maďarská reč. Áno, história dunajsko-karpatských strán skúpo rozpráva i o iných účinkoch tohto kňazstva, no svedectví, podobných tým v maďarskej reči zachovaným, poodkrýva sa tu ešte viacej, nech len začne vážna, statočná práca dejepisná.

Čo tu všetko bolo, koľko kresťanstva, dielom Cyrila a Metoda založeného, ešte i vtedy, keď za Dunajom pohanskí Maďari hubili ho už celých sto rokov! Najdú sa stopy — ako čítali sme už tiež i po Maďarsky — i toho, že slovanskí kňazi boli pri dvore Arpádovcov už i pred sv. Štefanom.^[315] V západnom Slovanstve prvým kresťanským chrámom bol v Nitre na hrade Pribinom vystavený. Keď Pribinu v záujme štátnej jednoty odstránili z Nitry, prešiel za Dunaj a zo zvláštnej horlivosti tam staval chrámy v okolí Blatna najprv on, po ňom jeho syn, milý Koceľ, v ktorom také zvláštne city pohli sa, keď na svojej ceste do Ríma Cyril a Metod ukázali mu slovanské písmo a slovanské knihy. Z Ostrihomu potom o sto a niekoľko rokov Štefan na Koceľovom hrade (maďarsky: Szalavár) postavil monastýr (r. 1019); pri Vespríme dal vystaviť (r. 1025) monastýr ženský. Tiež nad Blatnom monastýr tichonský (Tihany) je z roku 1055 dielom kráľa Ondreja I., rodinnými zväzkami Slovanom veľmi blízkeho, a hneď po tichonskom stavali vyšehradský.^[316] Že tu, na Vyšehrade, do tých čias, do roku 1055-ho, už bol nejaký kresťanský stánok východného obradu, teda mohla byť i škola slovanská, na to poukazujú všetky okolnosti. O Nitre v tejto veci netreba ani hovoriť — jej kresťanské pamiatky z 9. storočia sú také zviazané so slovanskými apoštolmi Cyrilom a Metodom. Nad Nitrou na Zobore tiež taká dávna mohla byť pustovnícka skrýš; Kozmas zapísal o Svätoplukovi povesť, že ku koncu svojho života tajne utiahol sa na Zobore medzi pustovníkov a len pri smrti povedal im, kto je. Tu, na Zobore, na mieste povestnej pustovníckej skrýše, postavili potom zpoza Dunaja, z Ostrihomu, keď o sto a niekoľko rokov dostali sa hore údolím rieky Nitry, opátstvo benediktínske. Hore pod Karpatmi, v Šarišskej stolici, v obci Legnave — ako monografia šarišská udáva — od 10. storočia trval monastýr baziliánov do tatarskej pohromy, čiže do storočia 13-ho.^[317]

Ale — v krátkom článku mohlo by byť priveľa týchto podrobností. Chcel by som len naznačiť, nie vykladať, že na Slovensku a v niekdajších širších krajoch slovenských najmä ešte v 11. storočí všeličo trvalo z diela slovanských apoštolov Cyrila a Metoda. I slovanskí mnísi sázavskí, tí Prokopovi, kniežaťom Spytihnevom r. 1055-ho vyhnaní z Čiech, kdeže boli utiahnutí, kým ich Vratislav, nástupca Spytihneva, nazpäť nezavolal? Na Slovensku. Zápis hovorí, že v Uhrách; nuž povedzme, že v slovanskom kláštore Uhorska (v kláštore latinskom takých vyhnancov neboli by mohli prijať), už či na užšom Slovensku, či na tom odľahlejšom území, ale vtedy tiež slovenskom a cirkevne slovanskom. Na dôkaz toho, čo bolo v tie časy u Slovákov, poľský historik umne uviedol i sv. Všeráda a Benedika, askétov kresťanských, akých i v tej dobe len málo bolo.^[318] Oni z Poľskej zeme, z tamtej strany hôr, prešli sem pritiahnutí povesťami, rozprávanými o kresťanskom živote na týchto našich stranách.

História, súčasná i pozdejšia, ani čoby bola mala zamknuté ústa, tak nehovorila o dejoch, takých dôležitých pre veľké milióny národov. Ale veď ona bude ešte i výrečná. Bude jej treba vynahrádzať zameškané, vyplňovať medzery, aby pre ňu potom viacej neboli možné také prekvapenia, ako v polovici 19. storočia boli tie gemerské a šarišské. V štítnickom okolí Gemerskej stolice vtedy totiž pri obnovovaní chrámov, dobrých 300 rokov stále protestantských, na vnútorných ich stenách ukázali sa obrazy východného, slovanského obradu.^[319] Temer súčasne taká záhada vyšla na javo i v Šariši pri obnovovaní chrámov, a ešte početnejších než v Gemeri.^[320] (Ruskými, môžem poznamenať, tie chrámy nikdy neboli)…

Na otázku, kde sa učil sv. Prokop, odkiaľ mal prípravu k takému znamenitému dielu, ako bolo v prvej polovici 11. storočia v Čechách ustrojenie slovanského kláštora nad Sázavou, po náležitých štúdiach iste bude možná dôkladná odpoveď. Odpoveď určitá: Učil sa slovanskému písmu i obradu na dunajskom Vyšehrade.

*

U poľských kmeňov, ako sme si už zachovali i z poznamenania Potkańského, potom v 10. storočí šírenia kresťanstva začalo sa za panovania Mieška I., najmä jeho ustanoveniami roku 966. Ale o päť rokov po Potkańskom i literárny historik poľský Alexander Brückner (Dzieje literatury polskiej, I, 1903, str. 4) napísal: „Jednako nie za Mieška, nie až roku 966-ho zaklopalo kresťanstvo po prvý raz na bránu poľskú; prišlo ono dolu Vislou ešte v 9. storočí, z Veľkej Moravy, kde uviedli, divom v Európe neslýchaným, obrad slovanský svätí bratia solunskí; knieža visliansky, kým bol slobodný, ozaj odvrhol kresťanstvo, ale v nevoli prijať ho bol nútený. Teda nie vo Veľkej Poľskej — nad Krakovom zasvietili pred rokom 900 prvé kríže…“^[321]

(1929)

Poznámky a komentáre

1. Karol Potkański (1862 — 1907) — poľský historik, profesor poľských dejín na krakovskej univerzite, člen krakovskej akadémie

2. Gregorij Krek (1840 — 1905) — popredný slovinský slavista, profesor slovanskej filológie v Štajerskom Hradci. Venoval sa slovanskej archeológii a etnografii. Člen akadémie vied v Prahe, Petrohrade, Záhrebe a v Belehrade.

3. Dalimilova kronika — prvá, českým jazykom napísaná a rýmovaná kronika z konca 13. a začiatku 14. storočia. O osobe kronikára niet konkrétnejších údajov.

4. Alexander Lombardini (1851 — 1897) — slovenský historik

5. Jakab Rupp (1800 — 1879) — maďarský právnik, archivár, historik

6. Václav Vondrák (1859 — 1925) — český filológ, slavista. Profesor na univerzite vo Viedni a v Brne. Autor staroslovanskej gramatiky.

7. Za starých čias sa písalo Borivoy miesto Borzivoy, a ťažko je určiť, kedy sa začala šušťavá výslovnosť jemného r u Čechov alebo Poliakov. Slováci a Lužickí Srbi túto jazykovú zmenu nepoznajú dodnes.

8. … tiež onen kráľ, kresťan veľkej zbožnosti vystaval dva kláštory: Tihány a blízky Višegrad.

9. Sándor Tóth (1854 — 1909) — maďarský historik a literárny historik

10. Alfonz Huber (1834 — 1898) — rakúsky historik, profesor rakúskych dejín na viedenskej univerzite, tajomník viedenskej akadémie vied