Dielo 6. História

^[42]

^[43]

V Uhorsku asi od 11. a 12. storočia v cirkvi uvedená latinčina bola opanovala celý verejný život tak, ako nikde inde v Európe. V 16. storočí reformáciou vyniesla sa národná reč, ale len pre chrám, pre bohoslužbu: v škole zostala latinčina a najmä u nás Slovákov vzdelaní ľudia polatinčili alebo aspoň latinizovali si i mená. Ak poctivý kováč dal vyučiť svojho syna, pán syn prijal meno Fabri, syn čižmárov zval sa Sutoris, mlynárov Molitoris, učený Masník pridal si k nemu aspoň príponu latinskú a písal sa Masnícius. Učiteľ národov, náš Komenský, keď 1650-ho roku prišiel do Šarišského Potoka usporiadať tamojšie školy kalvínov maďarských, divil sa, že v Uhorsku v živote toľko latiny, ako nikde v Europe. A u nás Slovákov bolo toho ešte viacej, ako u maďarských kalvínov.

Ale pri takom panovaní latinčiny zložil sa tu život tak, že medzi rozličnými národmi krajiny nebolo nijakých rečových ani národných sporov. A napomáhalo sa to ešte i stavovskou konštitúciou. Pri nej všetku verejnú moc v štáte malo samé zemianstvo, ktoré netvorilo sa len z jedného národa, ale zo Slovákov, Nemcov, Srbo-Chorvátov a Rumunov len tak, ako z Maďarov. Práve na Slovensku, ako nám ukazujú i naše dediny, Vrútky, Záturčie, Záborie, Jasená atď., bolo zemianstva toľko, ako temer ani v jednom kraji ostatného Uhorska.

No potom zrazu premenil sa tento stav. Premenil sa, hoci latinčina ešte panovala, na konci 18. storočia, v pomeroch, spôsobených smrťou cisára Jozefa II. Premenil sa akoby od večera do rána, na sneme 1790-ho roku, a Maďari, vymáhavší práva pre svoju reč, stali sa razom až netolerantnými.

Pritom priali im všetky okolnosti. Austriu, ako ostatnú strednú Európu, v napoleonovských vojnách, pred Napoleonom, zachránilo Rusko. Puškin¹ oprávnený bol povedať: „My krvou svojou sme vykúpili Európe voľnosť, česť i mier.“ Ale viedenská politika, predstavovaná Metternichom, čo jej aká vzácna bola takáto ruská pomoc, po vojnách týchto začala sa báť Ruska a dôsledne oslabovať svojich Slovanov. V Uhorsku opierala sa na Maďarov, keď toho ani neukazovala. Maďari to badali a náležite využívali. Od 1790 do 1848-ho roku nebolo snemu, ktorý by nebol vyniesol i viac zákonov v prospech maďarskej reči. Pritom oni, Maďari, sami naučili sa opakovávať tak, aby to vo Viedni dobre bolo počuť, že v Slovanstve je nebezpečenstvo nielen pre Uhorsko, ale i pre dynastiu Habsburgov.

Tak v 1820-tych rokoch Slováci už nemali možnosť vykonať si povolenie ani na vydávanie novín. V rokoch 1830-tych vydávať knižky založili si Spolek milovňíkov reči a literaturi slovenskej — nepotvrdili im ho! O desať rokov založili druhý taký, nazvaný Tatrínom; vtedy už i deputácie vysielali i do samej Viedne, k trónu — márne: ani tomuto sa nedostalo potvrdenia.

Roku 1849-ho zasa ruská pomoc zachránila Habsburgov — pred Maďarmi. Domáci Slovania stáli tiež pri dynastii. Naši otcovia vtedy burcovali svojich do boja:

Ale vo Viedni to skoro zabudli. Za času absolutizmu, v päťdesiatych rokoch, Maďari mali nepomerne viacej národnej slobody, nežli Slováci. Len po vojenskej porážke Austrie 1859-ho, v Taliansku, začali vo Viedni ukazovať za krátky čas, ako by nejakú novú politiku hodlali probovať. Menilo sa síce i vtedy všeličo od večera do ráne, ale slovenskí národovci usilovali sa využiť každej priaznivejšej chvíľky.

Tak 6. a 7. júna 1861-ho roku bolo tu, v Martine, pamätné národné zhromaždenie slovenské, na ňom prijaté Memorandum žiadalo v Uhorsku, ináč jednotnom, Slovenské okolie so slovenskou administráciou, slovenskými súdmi a slovenskými školami. Pavel J. Šafárik, slovenským citom zohrievaný, hoci zlými okolnosťami od nás bol odtrhnutý, už 1827-ho roku písal Jánovi Kollárovi do Pešti, že rozmýšľa o Slovenskej Matici; 1859-ho Natan Petian,² novohradský kňaz, už poručil na základinu Matice slovenskej sedem tisíc zlatých: na martinskom zhromaždení 1861-ho Slováci umienili si teda porobiť kroky, aby Matica mohla byť založená. Brezniansky Ján Čipkay³ na povzbudenie i zložil tu v jej prospech hneď 1000 zlatých.

Povolenie spolku, potvrdenie stanov sa vykonalo. Pešťbudínske Vedomosti, založené tiež teraz, na začiatku 1861-ho roku, v októbri 1862-ho už mohli zvestovať radostnú vec. A 7. novembra vyšlo Ohlásenie Slovenskej Matice, v ktorom národní povereníci Ján Francisci, Ján Gotčár, Viliam Pauliny-Tóth a Ján Palárik slávnostne hovorili: „Pod bremenom osudného tisícročia, v ktorom národ slovenský žil po páde Veľkej Moravy… utratil svoje národné povedomie a vytuchol i jeho život národný…“ Po ťažkých tisícich rokoch zas daná mu možnosť duchovne žiť.

Radosť roduverných Slovákov stala sa akýmsi plesaním. Keď potom v lete, v auguste 1863-ho, bansko-bystrický biskup Štefan Moyses, v srdciach i v poradách ustanovený už za predsedu Matice Slovenskej, viezol sa zo svojej sväto-krížskej rezidencie do Martina na prvé zhromaždenie, od tekovsko-turčianskej hranice pozdĺž hradskej cesty turčianske obce vítali ho s takými ováciami, ako by to ani nebolo v Uhorsku, kde slovenská vec je taká potlačená. V Martine samom pred slávnostnou bránou superintendent Karol Kuzmány vítal Moysesa: „Celé tisícročie hľadí teraz na Vás a na nás z výšin vrchov týchto. Všetky doliny svätých Tatier až do siného Dunaja hľadia na Vás a nás očima tohoto tu prítomného dospelého pokolenia a z tvárí týchto detí hľadí na Vás a nás celá budúcnosť tohto národa. Idete vykonať skutok, rozhraničný pre celú históriu tohoto národa: pomník minulosti, základ budúcnosti…“

V samom zhromaždení, 4. augusta, Ján Francisci v svojom učtovaní menom prípravného výboru hovoril: „… nášmu národu, ktorý po tisícročnom vylúčení zpod ochrany zákona dnes slávi sviatok radosti nad tým, že mu milostivé nebo doprialo prvý krok urobiť na to pole, na ktorom mu svietiť začína slnce práva a zákonitosti.“ A, ukazujúc zhromaždeniu stanovy Matice slovenskej, Francisci povedal: „Toto je naša zlatá bula. To je náš priepustný list!“

Rozumie sa, potom do samého konca rokovania pri každom slove, ktoré povedali v súvislosti s osobou panovníka, v zhromaždení ozývalo sa volanie na slávu.

Dnes to azda vyzýva i kritickú pripomienku. Vôbec, kto by si prečítal zápisnicu tohto prvého zhromaždenia Matice slovenskej, ironične mohol by azda povedať: „Verili Viedni!“

Ale — neverili! Veď zhromaždenie, ktoré tak tlieskalo a volalo na slávu Franc-Jozefovi,⁴ hneď na začiatku rokovania počulo i to, čo sa stalo so stanovami. Pohoršené zvedelo, že stanovám Matice slovenskej dostalo sa potvrdenia až vtedy, keď z ich pôvodného textu vynechalo sa viac dôležitých ustanovení. Matica chcela mať medziiným, vedľa ústrednej organizácie, i odbory po slovenských krajoch a právo môcť zvolávať výročné zhromaždenia nielen do sídla spolku, ale i do iných miest slovenských. Nepovolilo sa! Časť svojej základiny chcela nazývať „slovenskou národnou základinou,“ dom svoj v sídle spolku „slovenským národným domom,“ a nepovolili ani jedného, ani druhého. Iste, veľmi charakteristické veci! Pritom postavili Maticu slovenskú pod dozor vládneho komisára.

Slovákom roku 1863-ho veriť Viedni už ťažko bolo. Veď Ľudovít Štúr už 1848-ho na slovanskom kongrese v Prahe určite označil naše stanovisko oproti Rakúsku Viedňou predstavovanému; Janko Kráľ zas hneď 1861-ho, po prvých „pekných slovách“ s tej strany zaspieval:

I biskup Moyses, ktorý predsedal v Matici pri týchto oslavách Franc-Jozefa, už v apríli 1862-ho bol napísal v liste Kuzmánymu, že „všetko čokoľvek vládnych ľudí Uhorska okolo námestníka Pálffyho⁵ alebo nad ním stojí, maďaromániou dýcha… Tu inšie pomôcť nemôže, ako jedine vrchná cisárska vláda s kategorickým rozkazom. A či je schopná vláda táto takého rozkazu? Ja o tom podľa dojterajšej svojej skúsenosti pochybujem… Z toho síce ešte nenasleduje, že už u vlády nemáme nijakých krokov činiť. Iste, treba sa ohlásiť, ale, ak tušenie moje opravdové je, už len viac pre našu poctivosť, nežli ohľadom na nejaký zisk.“

Viedni teda neverilo sa. Ale ukázať, že sú cele opustení, Slováci nemohli, nesmeli. Pre maďarskú politiku a najmä pre domašných protivníkov, maďarónov, bolo by to bývalo posmelením. Keď raz stalo sa jasným, že Maďarom ide o pomaďarčenie Uhorska, slovenskí národovci, najmä od 1840-tych rokov, dôsledne stavali sa proti ich politike. I v Memorandu martinskom 1861-ho osvedčili svoju solidárnosť s ostatnými nemaďarskými národmi Uhorska. Pritom dobre videli i to, že v spore medzi Uhorskom a Rakúskom nesmú sa tak postaviť, aby podopretím Maďarov pomáhali podrážať nohy rakúskym Slovanom. S Memorandom martinským nemohli nejsť ku snemu uhorskému, ale keď nevykonalo sa nič, hneď v decembri 1861 deputácia, vedená biskupom Moysesom, išla do Viedne. Tam cisár Franc-Jozef sľúbil, že žaloby a prosby slovenské pováži; o nariadení, namierenom proti slovenskému charakteru bansko-bystrického gymnázia, povedal, že stala sa proti jeho vôli.

V politickej borbe, aká bola slovenská, iste i púhe slová takéto majú význam. A pri prvom zhromaždení Matice slovenskej bolo toho i viacej. Moysesovi, keď vo Viedni dozvedeli sa, že bude predsedom Matice slovenskej, udelili hodnosť skutočného tajného radcu — tak, aby sa mu to zvestovalo v Martine. Keď odišiel zo svojho Svätého Kríža, bol — podľa titulatúry — len osvieteným, a na druhý deň, 4. augusta, dosadol na predsednícky stolec už ako excelencia. Áno, v predvečer zhromaždenia, už v pozdnú hodinu, do Martina prišla z Viedne — via Budín — štafeta, že Jeho Veličenstvo Franc-Jozef udeľuje Matici slovenskej tisíc zlatých.

Nuž nepokladať to aspoň momentálne za úspech svojej veci u nás nebolo možno. Už 1837-ho roku na školách v Hornom Uhorsku rozpúšťali i krúžky, v ktorých slovenská mládež súkromne vzdelávala sa v svojej materinskej reči; spolku na vydávanie slovenských kníh na nijaký spôsob nepovolili potvrdenia, jedinému (budínskemu) v 30-tych rokoch, druhému (Tatrínu) v štyridsiatych, a tretiemu (Spolku sv. Vojtecha) odopreli ho i teraz, už po októbrovom diplome 1860-ho. A tu Matici slovenskej, podľa stanov „jednote milovníkov národa a života slovenského,“ povolanej „slovenskú literatúru a krásne umenie pestovať,“ okrem povolenia dostane sa ešte i toho vyznačenia, že jej predseda stane sa skutočným tajným radcom a ona sama prvú podporu peňažitú dostane od cisára! Tu politický akt vyžadoval uznať takéto faktá, ukázať radosť a upozorňovať, že dnes je nie tak, ako bývalo.

Oživenie slovenského ducha začalo sa martinským zhromaždením 1861-ho. Vtedy, 6. a 7. júna, zpod martinských líp pustené iskry zapaľovali duchov po všetkých krajoch slovenských. Bolo to poznať i na študujúcej mládeži. Po júni skoro nasledovali vakácie, po vakáciách nastal nový školský rok, a tu mládež slovenská v nejednom ústave učebnom bola ani vymenená. Zvečnelý Andrej Kmeť zaznačil, ako on prišiel v jeseni 1861-ho na teológiu do Ostrihomu. Prišiel ako maďarónik, úplne nepovedomý svojho slovenstva. V budove seminára v samý prvý deň nepredvídane oslovil ho po slovensky: „Zkadiaľ ste?“ Na takú otázku strhol sa, ale nemohol nezastaviť pri krúžku, z ktorého sa mu to tak prihovorili. Tam zhovárali sa po slovensky — začal po slovensky hovoriť i on, a koniec reči bol, že — poviem to jeho vlastnými slovami „prebudený a nevýslovne horlivý Slovan“. Čísla Pešťbudínskych Vedomostí, ktoré boli povychodili od jari (to bol ich začiatok), čítal, ako keď vysmädnutý príde k prameňu; ku ktorému ťažko mu bolo dostať sa.

Začali si vymáhať v semináre „cirkevno-literárnu školu slovenskú“. Rektor Zalka,⁶ pozdejší biskup rábsky, povedal im, že on „nedovolí propagandy panslavizmu“, ale tým popudený, oni stali sa ešte neústupnejšími. Prezývali ich „Hurbanmi“ — vtedy oni sami navzájom volali sa medzi sebou tým menom. A školu slovenskú cirkevno-literárnu si vymohli! Predplatili si všetky slovenské časopisy, áno Pešťbudínskych vedomostí každí traja mali svoj výtisk. „Sokola“ chodilo im do 30 výtiskov. Seminár mohol sa považovať za slovenský na chodbách, na prechádzkach ozývalo sa slovenské slovo bez najmenšej protimluvy. A, prosím, treba povážiť, primasom-arcibiskupom ostrihomským bol Scitovszky,⁷ ktorý hovorieval, že „ypsilon panslavismum sapit“! (Ypsilon panslavizmom razí.) Do Radlinského časopisov „Cyrila a Metoda“ i „Vojtecha“ písaval horlive; Matici slovenskej o rok pribudlo z ostrihomského seminára toľko členov, koľkí boli v jeho cirkevno-literárnej škole slovenskej.

Tak zapálil sa slovenský duch po martinskom zhromaždení 1861-ho roku. Prvé vyzvanie zbierať členov i peňažité príspevky pre Maticu slovenskú po potvrdení stanov vydali na začiatku októbra 1862-ho, a do prvého zhromaždenia, do augusta 1863, podpísaného a v značnej časti i zloženého kapitálu bolo už 94 251 zlatých. Z neveľkej a nebohatej eklezie slovenskej! To je duch, vzbudený zhromaždením 1861-ho, matičným pohybom bol ešte oživený. A oduševnenie, ktoré vzplanulo potom 1863. a 1864-ho, na prvom a druhom zhromaždení Matice slovenskej, v takých krížoch národných, v akých žili Slováci od konca 18. storočia, nebola malá vec. Účinky ukazovali sa po všetkých krajoch Slovenska. Poeti i hudobníci skladali piesne národné, rodičia dávali svojim deťom nosiť národné farby. Keď blížil sa termín nového zhromaždenia, v rodinách nastalo slávnostné naladenie a odkladali sa peniažky, aby bolo na cestu do Martina, — do milého Martina, ktorý, keď 1862-ho bola akcia nedať Matici slovenskej prístrešia, nezastrašený prvý ozval sa z miest, že on ochotne a vrele príjme ho do svojho lona. Študenti učili sa usilovnejšie, len aby sa v auguste mohli dostať na matičné zhromaždenie. Zachoval sa Sládkovičov list, v ktorom v máji 1863-ho písal, že za pol roka Matica slovenská má už peňazí vyše 50 tisíc podpísaných a vyše 30 tisíc v hotovosti. „Požehnaj pán boh!“ doložil „Ja som zaplatil svojich prvých 12 zlatých. Tonka (manželka jeho) svoje dva zlatníčky, deti všetky svoje dvadsiatniky… Náš milý Ondrej^[44] stáva na pni pred farou a spieva plným hrdlom, ale pravidelne i nápev i text piesne našej: „Hej Slováci!“ — a ja stojím pri ňom a vravím s písmom: „Z úst nemluvňátek“ —

Duch takýto ujímal sa i v širších vrstvách. Prední národovci toho času boli napospol osobnosti, aké zavážia v každej spoločnosti. Biskup Moyses bol, možno povedať, požehnaním pre tieto časy. Okúzľoval ľudí svojou osobnosťou i slovom Kuzmány, ktorého naladiť nebolo možno hocijakou bublinkou, po Moysesovej reči na druhom valnom zhromaždení povedal, že to „reč svätá, na Slovensku nikda neslyšaná“, a Hodža doložil, že bolo to „slovo našich prosieb, slovo žalmov a citov našich“. V päťdesiatych rokoch — pri viedenskej politike — u nás všeličo bolo sa pokazilo z toho, čo dosiahlo sa o jedno decenium skôr; ale ako sa Moyses zjavil na prvom zhromaždení Matice slovenskej, na Slovensku zas žilo sa v znamení čachtickej porady. (V Čachticiach 1847-ho roku totiž zjednotili sa do tých čias spisovnou rečou rozdvojení katolícki a evanjelickí Slováci.) Moyses, katolícky biskup, s Kuzmánym, luteránskym superintendentom, boli ako bratia. V Pešťbudínskych Vedomostiach jeden týždeň Slováci chválili si článok evanjelika Daxnera, druhý týždeň článok katolíckeho kňaza Dusarova (dr. Jána Mallého.⁸). Na začiatku 1860-tych rokov ešte temer trvali účinky viedenskej politiky z 1849. a 1850 roku. I sám Kuzmány, ktorý 1837-ho s oduševnením vykladal dôležitosť ruského jazyka pre Slovanstvo, po 1849-tom vo Viedni pomýlený vyhrážal sa 1853-ho v liste, písanom Radlinskému, ktorý v Budíne prekladal zákony do slovenčiny, že ak budeme písať po slovensky, budú nás potvárať z „panslavizmu a rusizmu“. Teraz takáto rozdvojenosť celkom prestala: Slováci-národovci boli jednej mysle a jedného citu. Autoritou Matice slovenskej slovenčina ako spisovný jazyk utvrdila sa celkom. Najlepší ľudia naši bláhali si už, ako utešene pôjde z Matice prebúdzanie a osvecovanie národa, keď raz zo škôl pribudne ľudí, nových síl.

Ale stalo sa, čoho Slováci nemohli predvídať. Keď Matica slovenská bola ešte len v svojom štvrtom roku, 1866-ho, prišla vojna medzi Austriou a Pruskom, a pri jej následkoch zmarili sa tieto nádeje… Viedeň celkom kapitulovala pred Maďarmi. Nemaďarov v Uhorsku vydala im celkom do moci, Franc-Jozef vymenoval zodpovedné ministerstvo pre Uhorsko, kabinet Andrássyho, a v júni dal sa korunovať v Pešti. On, ktorý 1861. a 1863-ho roku hovorieval slovenským deputáciám, že „hotový bude vziať i napotom pod svoju ochranu verný slovenský národ“ a povzbudzoval členov deputácie, aby to tak povedali svojim rodákom, viacej ani nepustil pred seba nikoho, v nijakej slovenskej veci. — Poučný je príklad Michala M. Hodžu. Seniorálne, dištriktuálne i generálne konzistorium ev. cirkvi uhorskej vysúdilo Hodžu z mikulášskej fary tak, že vôbec v Uhorsku viacej nemôže byť farárom. Ale nad Hodžom držal ruku Franc-Jozef, a výrok nemohol byť exekvovaný: Hodža ostával na mikulášskej fare. Teraz, 1867-ho roku, maďarónske a maďarské vrchnosti cirkevné exekvovali svoj výrok. Hodža musel nielen z fary preč, ale nedali mu bývať ani v krajine, v Uhorsku. Internovali ho v Tešíne.

Do činnosti Matice slovenskej najprv zadierali komisári na valných zhromaždeniach, potom začali proti nej operácie v maďarských novinách i v stoličných výboroch. Pre maďarskú politiku výhra bola nielen to, že Austria roku 1866-ho prehrala vojnu, ale že prehrala ju proti Prusku. Maďari už od času Friedricha II. pozerávali k Prusku ako k svojej nádejnej opore. I roku 1861-ho, keď slovenská deputácia bola v Pešti predložiť snemu slovenské Memorandum, barón Jozef Eőtvős povedal deputácii — či na výstrahu, či ako hrozbu — že Maďari spoja sa s Nemci. Po 1866-tom, po víťazstve Pruska, a po 1871-om, po novom a ešte väčšom víťazstve jeho, počínali si teda tak, ani čo by im bolo pribudlo sily. Odstraňovali a hubili všetko, čo mohlo stáť v ceste ich „jednotnému národnému“ štátu, totiž maďarskému.

Už 1874. a 1875-ho roku, s potvrdzujúcim podpisom kráľa Franc-Jozefa, zrušili slovenské gymnáziá a hneď zatým i Maticu slovenskú.

Účinky na Slovensku boli trápne, ťažké. Pre rozvoj národného ducha slovenského zrušenie Matice slovenskej bolo ujmou už i preto, že prestali výročné zhromaždenia martinské. Pritom bolestná vec bola, že práve vymieralo pokolenie, ktorého dielom bolo prebúdzanie slovenského národného života. Kuzmány, prvý podpredseda Matice slovenskej, pominul sa ešte 1866-ho roku. Už 1869-ho i Moyzes. Potom nasledovali Kalinčiak, Palárik, Sládkovič, Viktorin, Janko Kráľ, Záborský a iní predstavitelia slovenskej literatúry. Skoro po zničení Matice, už 1877-ho, umrel i Pauliny, mocný stĺp v druhej polovici jej pôsobenia. Sasinek musel akoby do vyhnanstva.

Na šťastie v druhej polovici sedemdesiatych rokov nasledovali veľké udalosti v Slovanstve. Ešte v 1875-tom bolo povstanie v Hercegovine, z toho 1876-ho vojna srbská, černohorská a 1877-ho už veľká vojna ruská proti Turecku. Mysle slovenské obrátili sa ta, a tak po ochabnutí skoro nastalo u nás aspoň v literatúre oživenie.

A Maďari? Ich zvláštnym osudom bolo slúžiť nemeckému svetu. Už 892-ho, keď ešte kdesi v Besarábii mali sídla, dali sa najať Arnulfovi proti Svätoplukovi. Vtedy zle obišli, ale zato od tých čias, keď v borbe medzi Nemci a Slovanmi išlo o veľké veci, oni stáli vždycky na strane nemeckej. Oni pomohli so svojimi Kumánmi Rudolfovi Habsburgskému na Moravskom poli 1278-ho roku zahubiť Priemysla Otakara II., s ktorým padli pre Slovanstvo veľké veci. Oni znemožnili ešte i 1871-ho ministerstvo Hohenwarta a vyrovnanie s Čechmi. Oni boli nástrojom takzvanej východnej politiky Rakúsko-Uhorska, koncipovanej Bismarckom (Andrássy, Kállay). Oni pomohli — podľa úmyslov berlínskych — podpáliť v Srbsku i svetovú vojnu. A v nej — padli spolu s Nemci…

Matica slovenská po svetovej vojne v Československom štáte bola vzkriesená.

(1923)

Poznámky a komentáre

1. Alexander Sergejevič Puškin (1799 — 1837) — najväčší ruský básnik.

2. Nátan Juraj Petian (1806 — 1859) — evanjelický kňaz v Polichne a v Turom Poli. Popredný zástanca myšlienky založenia Matice slovenskej.

3. Ján Čipka (Čipkay 1824 — 1902) — advokát a statkár v Brezne. Publicista, zakladateľ a člen výboru Matice slovenskej.

4. František Jozef I. (1848 — 1916) — rakúsky cisár a uhorský kráľ. Zástanca absolutistickej panovníckej moci, klerikalizmu a odporca všetkých demokratických snáh.

5. Moric Pálfy — v rokoch 1860 — 1865 miestodržiteľ v Uhorsku.

6. Ján Zalka (1820 — 1901) — maďarský cirkevný pedagóg a rábsky biskup.

7. Ján Scitovský (1785 — 1866) — rožňavský biskup, ostrihomský arcibiskup, kardinál, člen Uhorskej akadémie vied.

8. Ján Mallý-Dusarov (1829 — 1902) — politik, ideológ Novej slovenskej školy, publicista.