Dielo 6. História

^[295]

Spiš je zaujímavý náš kraj dejepisne, národopisne i jazykozpytne. Neobjasneného, najmä dejepisne, je tu ešte hodne; preto i vážime si každý príspevok, ktorým naše doterajšie známosti o ňom môžu sa doplniť alebo i opraviť. V krakovskej Akademii Umiejetnošci 12. októbra 1908 predložená bola práca St. Zachorowského:¹ Vęgerskie i polskie osadnictwo Spižu do polowy XIV. w.,^[296] ktorej obsah podávame v nasledovnom:

Spiš dlho bol akýmsi medzištátnym krajom, ktorý mohol byť zaujatý a kolonizovaný podľa toho, ako rozširovali sa osadnícke elementy hraničiacich štátov.

Kolonizačnú činnosť zo strany Uhorska na Spiši ukazujú donácie (nadania) uhorských kráľov, menovite z rokov 1209, 1256, 1293 a konečne 1323. Kráľ Gejza II.² utvoril na Spiši takzvanú „saskú provinciu“, udelil jej širokú autonómiu, ktorú pozdejší kráľovia, Štefan V.³ alebo Karol Róbert,⁴ garantovali a ešte rozšírili. Nemci posiali svojimi koloniami pravé pobrežie Popradu, a ich činnosť začatá v XII-tom, rozvila sa hlavne v XIII. storočí a pretiahla sa ešte dobre do XIV. storočia. Pomerne neveľké územie Saskej provincie stalo sa akoby jadrom, z ktorého vyvíja sa kolonizovanie tých krajov. Kolonizácia nešla od kráľa: konali ju jednotlivé rodiny na základe donácii od kráľa obdržaných. Vynikali najmä dve rodiny, Berzevicich a Gargovských. Obe sú nemeckého pôvodu, obidve založili svoje šťastie na kráľovských donáciach, zálezavších z lesov a neužívaných priestranství. Činnosť obidvoch rodín bola rovnaká v tom, že z počiatku usilovali sa v krajoch dávnejšie obývaných a dobre obrábaných utvoriť si veľké majetky, aby spojením bohatých dedín s divými lesmi v jednej ruke získali tým väčšiu silu k hospodárskemu opanovaniu ďalších pustých priestranství; činnosť oboch rodín ďalej bola rovnaká i v tom, že takto nadobudnuté majetky usilovali sa nerozdrobiť. Také zorganizovanie väčšieho majetku umožnilo uhorskej kolonizácii prejsť na severné svahy Spišskej Magury vtedy, keď stálym postupom v doline Popradu došla už do hraníc poľských dedín.

Od strany poľskej hranice priliehalo ku Spišu dvoje území poľskej kolonizačnej práce, okolie Nowého Targu a okolie sadecké. V okolí Nowého Targu hospodársky život, zobudený na počiatku XIII. storočia akciou vojvodu Teodora a fundáciou cistercitov v Ludžmieri, ešte v tom istom XIII. storočí vymrel a nanovo ožil až v XIV. storočí. Podobne bolo i v sadeckom okolí, kde na kráľovských majetkoch v prvej polovici XIII. storočia budil sa hospodársky život, čo však netrvalo dlho. Z kráľovských majetkov stvorená fundácia klarisiek sadeckých v celom XIII. storočí neukázala zaujatosti za hospodársku činnosť; do lesov, blízkych k dedinám, nesiahalo sa. Práca v tom smere i tu náleží len XIV. storočiu. Ale v tomto pohraničnom kraji boli i majetkové pomery nepriaznivé. Lebo v okolí Nowého Targu boli súčasne majetky kráľovské, cistercitské a rytierske (rod Družynov), v okolí sadeckom zas majetky klarisiek, Janinov a Polukozov, rozptýlené, obyčajne na ten spôsob, že rytierske dedinky ležali medzi väčšími priestranstvami majetkov kláštorných a medzi púšťou, ktorú bolo treba kolonizovať, a tým hatila sa výdatnejšia akcia majiteľov. Podobná roztratenosť bola i na území dnešného Spiša, kde jedna dedina (Podolinec) bola kniežacia, dve zas (Ľubovňa a Gňazdo) náležali rytierom.

Medzi osadníctvom poľským a uhorským ukazuje sa teda protiva, veľmi vážna pre ďalšie deje, najmä pre konflikt, ktorý v takých okolnostiach hrozil nevyhnutne. Celá kolonizácia na Spiši závisela od usporiadania hranice, čo bolo vecou štátu, a od organizácie majetkov a faktorov, povolávaných štátom k hospodárskej činnosti. Na uhorskej strane štát donáciami stvoril veľké majetky a zaopatril ich monopolom kolonizovania. A vnútorná organizácia tých veľkých majetkov premohla nielen veľké prekážky prírodné, ako lesy a hory, ale od nich i o veľa značnejšiu, nedostatok materiálu kolonizačného. Vďaka tejto organizácii a zhode štátnych záujmov so záujmami tu účinkujúcich cudzích elementov, temer prevážne nemeckých, Uhri mohli pripojiť Spiš k svojmu štátu.

Na strane poľskej bije do očú protiva týchto pomerov. Pozdĺž hranice tiahne sa dlhý pás osád a zemí, rozdelený medzi drobných majiteľov, nespôsobných k nejakej hospodárskej úlohe, ekonomične slabých, v kolonizácii nečinných. Následkom toho hranica osadníctva z prvej polovice XIII. storočia trvala nenarušene do storočia XIV., a v tomto storočí vzniklá kolonizačná akcia, hoci dosť živá, jednako neprekročila línie Dunajca. Príčina všetkého je, že niet nijakej organizácie v hraničných krajoch. Niet hospodárskeho plánu, ani hospodárskej idei, politika je od počiatku do konca mylná, nerozumejúca úlohám a potrebám.

Ako nevyhnutný následok týchto pomerov treba uvažovať dva fakty. Poľsko stratilo územie, ktoré je dnes severnou časťou Spiša, dávnejšie však (Ešte na počiatku XIV. storočia) pripočítalo sa k sadeckému kraju, teda územie Podolinca, Gňazda a Ľubovne, pritom Uhri zaujali klin medzi Nowým Targom a sadeckým krajom. Pri núdznej vegetácii poľských osád na území terajšieho severného Spiša postupne dokonáva sa ich ekonomická podrobenosť spišským Nemcom, ktorí dokázali sa v pohraničných dedinách poľských tu ako šoltysovia, tu ako osadníci a tým napomáhali gravitovanie týchto krajov k bohatému Spišu. Nadto i isté miestne pomery robili v tomto smere značný tlak, ako na pr. rodinné zväzky a s nimi súvislejšie majetkové zväzky podolineckých šoltysov s rodom Gargovských. Zväzky tieto boli tým nebezpečnejšie, že títo šoltysovia na základe nadania (donácie) Kingy z roku 1288 na vlastný účet kolonizovali lesy pozdĺž poľskej hranice. Potom ešte i nadanie Václava z roku 1301, ktorým všetky tri najhlavnejšie osady poľské prešli vo vlastnosť Jána Gargovského, dávalo základ ďalším nárokom tohto mocného rodu. Konečne uhorský kráľ platne vzal Spiš do svojej moci. V bývalých poľských dedinách zrušili autonómiu a podrobili ich jurisdikcii kráľovského hradu v Ľubovni. Stalo sa to zaujatie pravdepodobne medzi r. 1315 a 1320.

Klin medzi Dunajcom, Belkou a Spišskou Magurou kolonizovali Berzevicovci, hlavne majster Kokoš, v tie časy z nich najčinnejší. Bije do očú, že práve v tomto okolí obyvateľstvo je poľské, o ktorom zpytatelia slovenských nárečí hovoria, že nikdy nestýkalo sa s obyvateľstvom slovenským. Ponevač nie je možné ani pozdejšie prisťahovanie v masách, lebo klin ten nikda neprináležal k Poľsku, vychodí z týchto momentov, že Berzevicovci kolonizovali ľud poľský, ktorý vtedy mohol byť rekrutovaný alebo z ubehlých sedliakov, alebo zo zbojníkov (lotryków), zdržovavších sa na hranici. Tento vývod je najkrikľavejším dôkazom toho, že poľskej kolonizácii na hranici chybovala organizácia. Mala i zeme i robotníkov, a predsa dala si vytrhnúť z rúk obidvoch týchto činiteľov.

Toto je referát, publikovaný krakovskou Akademiou o trude St. Zachorowského. Výklady je hodno zrovnať s dátami, obsaženými v prácach Jozefa Hradzského⁵, historiografa Spiša, menovite s dátami Hradzského knižky Szepesvármegye a mohácsi. vész elött (1888). Osvetľujú sa spišské pomery i rozpravou J. Karácsonyiho:⁶ Halavány vonások hazánk szent István korabeli határarairól (Századok, 1901). V Časopise i v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti a v Slovenských Pohľadoch sú príspevky Štefana Mišíka.⁷ Ale upozorňujeme najmä na patričné kapitoly v znamenitej knihe dr. S. Czambela⁸ Slovenská reč a jej miesto v rodine slovanských jazykov, I. Túto knihu rozumie i Zachorowski, odvolávajúci sa na mienku zpytateľov slovenských nárečí.

Vykladajúc na základe historických dát kolonizácu Spiša, St. Zachorowski, tak sa zdá, zabúdal na jednu vec. Poľské osady u nás v Hornej Trenčianskej, v Hornej Orave a na Spiši ukazujú, že Poliaci na túto stranu karpatských hôr dostali sa už vtedy, keď Slovania rozlievali sa zo svojej zakarpatskej a zavislianskej praotčiny. Tieto vetve poľské prechodili sem v súvislosti so Slovákmi: Spišskí kolonizátori v XIII. a XIV. storočí mali materiálu po ruke dosť: neboli veľmi odkázaní na „zbieglých chlopów“, ani na „lotrzyków“.

(1909)

Poznámky a komentáre

1. Stefan Zachorowski — bližšie informácie nezistené

2. Gejza II. (1141 — 1162) — uhorský panovník

3. Štefan V. (1270 — 1272) — uhorský panovník z rodu Arpádovcov

4. Karol Róbert (1308 — 1342) — uhorský panovník z rodu Anjou

5. Jozef Hradszký (1827 — 1907) — historik, zaoberal sa dejinami Spiša a spišskej diecézy

6. János Karácsonyi (1858 — 1929) — maďarský historik

7. Štefan Mišík (1843 — 1919) — slovenský historik a národopisec. Zaoberal sa problematikou dejín Spiša, dokazoval slovenskú národnú minulosť.

8. Samuel Czambel (1856 — 1909) — jazykovedec