ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prešiel po izbách, čítal hostí a prišiel zasa k stolom. Vrava vrela po dome, hostia sa hemžili a miešali, ale sa neobzeral o nich. Hľadal Zubotinszkého, ale ho nebolo ani v jednej izbe.

Starej sa nemohol dovolať. Marka, s ústami ako malina, mu oznámila, že je pri mládeži. Šla ju zavolať. Pozeral z pitvora za ňou; keď odchýlila dvere, videl ponad jej široké plecia mládež. Doliehal k nemu štebot a chichot dievčat, i videl niektoré, vyparádené, chodiť hore-dolu. I mužské hlasy sa ozývali, zvučné, mladé.

Vyšla stará ,celá premenená‘. Zazrel dva žlté zuby v otvorených ústach; nestihla ich zatvoriť po smiechoch. Až keď ho zazrela, prichlopla ich zvädnutými perami. Riekol jej, koľko ich načítal: pridala k nim trinásť — toľko ich vraj bolo v dievockej izbe. „I to nerátam seba, musím dozerať. Hanka bude za stolom, s mládežou. Akiste ostatný raz s nami na Jána, nebožiatko.“ Uvädnuté pery jej začalo potrhávať; oči ako trnky ostali na jednom mieste, podbehli vlahou.

„A načo ju dáte, keď vám je ľúto?“ okríkol ju surovo.

„A keď sa jej triafa to šťastie, ďakovať Bohu.“ Utiera si oči zásterkou.

„Chýrne šťastie! Donesie vám lykožrúta. Povyjedá hory a polia, záčiny a stajne, nanosí sa do truhál a skríň. Pôjdu i tieto obrusy a striebro. Vyje vám statočnú slovenskú úprimnosť a dobrotu. Ostanete naholo. Toľko vám príde dať s dievkou — toľko! Vyje vás lykožrút!“

Upreli sa naň oči ako trnky, i pery sa hýbali, ako hovoril.

„A kde je, syn môj? Všade sa ho, vraj, nájde. Všetky hory, vraj, pôjdu. Zubotín oholia. A koho sa nechytá? Najhoršie, že i sedliaka, keď mu mohlo byť dobre. A kto chce zaťa mať, musí nakladať. Máme i na čo: Pišta je ako kus chleba, syn môj. Tu mi zasa niečo doniesol. Bol vo Viedni, nezabudol na mňa.“ Rozkrútila, čo niesla v ruke. Z jemného papiera vyňala kašmírovú dlhú povíku tmavej farby s krásnymi kvetmi nechtíka. „Vraj tak ich nosia, miesto šatky.“ A prehodila si ju chrbtom, aby konce viseli od lakťov dolu. „Veru nezabudol. Hanke donesie aspoň dva razy do týždňa kvieťa.“

„Od grófovho záhradníka. Neviem, čo mu dá zaň: ale vy ho zaplatíte, vy otec a mať, čo ju nútite.“ I zdvihol ruku, stiahol obrvy; hrozil jej prstom.

„Ale my, jediné dieťa! Nie, syn môj, sama si vybrala, samučičká.“

Hlava sa mu krútila. Bolo mu horšie ako prvej v pitvore. Bol by zreval, tak ho zabolelo, čo mu povedala. Nazdával sa, že ju zaplietli iní do tejto veci, najskôr otcova ctibažnosť. Nemohol pochopiť, ak robí svojou vôľou, ako sa mohla premeniť za krátke štyri mesiace.

Porátali miesta, nedochodilo: chýbali dve. Obrátila sa sem-ta dva-tri razy, nevediac si rady. Zavolala Maru z kuchyne, aby doniesla stolík z ambitu. Pristavili ho na jeden z dolných stolov. Na strelenie kričal, že ho nadložili; bol o pol druha cóla vyšší a aspoň o piaď užší od veľkého. Dobre, že z obrusa vystalo pokryť ho. Bolo treba zhľadávať taniere a riad; nebolo ich toho istého vzoru ako ostatné. I poháre prišli čosi väčšie, cele obyčajné.

„Aká bieda, aká bieda, keď sa ich nahrnie viac, ako treba,“ horekovala a obchádzala prístavok. „Koho sem dáme, koho od hanby!“

„Načo ich zháňate viac, ako môžete?“ okríkol ju. V hneve zabudol, že im sám prikvitol nepozvaný, i to vŕškami popod Zubotín. Tak ich nebodaj prikvitlo viacej.

„Veď ja môjmu jednostaj, nevystierať sa väčšmi, ako perina vynáša. Pomaly ďalej zájsť. Ale on do všetkého poslepačky. Čo, vraj, pustíš dnes, zajtra nelapíš. Lepšie, vraj, dobrého mnoho, ako zlého málo. Tak sa my priečime. On všetkého moc, ja by radšej málo; nie mu je nikdy dostatok, mne zasa všetkého po vidličku. Keby len Geňuško našiel dobrú, varovčivú; ja by najradšej pod pec.“

Prišlo mu jej ľúto, hoci sa i jedoval pre lykožrútstvo. Ľúto, že ju pritíska k zemi rozličnosť názorov a možno i povahy s mužom. V pobočnom dvore a za druhým pitvorom, v zadnom dome skostnatela, stvrdla sťa krkoška, potom scvrkla sa a zakrpatela. Hľa, už sa ľaká všetkého, čo je väčšie a rozložité. Zažmuruje oči pred širokými vidiekmi. On tam v prednom dome zasa rozrástol; ďaleko začína rozširovať ramená; očami strihá ďaleko, ďaleko poza vlastné ploty. V ňom nie omrzenosť, ale hlad za všetkým, čo chutí.

Zaopatrila stolík riadom, ktorý nijako nepristal k ostatnému. Taniere z hrubého porcelánu s pásmi, bez kvietkov bledkavožltých; i lyžice a nože z inej dielne, sotva zo spoľahlivého striebra. Koho usadí sem? Hanku? Ju nie, pre Pištu; nesadne veľmož za pristavený stôl. Geňuška? Ani jeho, keď musí sedieť pri Lauruške. Či ich majú oddeliť, holúbätá? Lauruška je z viceišpanského.

I tento čeľadník je úslužný, bude dobrý. Pristal by Žofke Chromákovie. Bývajú na ,Vrchných hradách‘ kdesi, ale zato Žofka je poriadna, rozvažitá. Už jej je osemadvadsať rokov. Prvý vohľač ju zbehol nesvedomite po dvoch rokoch; oči si vyplakala, nebožiatko, prsty dopichala ihlou. Aká usilovná! Za tri dni ušila šaty Hanke. Vložila do nich i obruče. Pristala by mu.

A tie miesta na prístavku? Nech si láme hlavu Jano. Vedel zohnať toľkých papajov, nech robí poriadok. Vybrala sa horko-ťažko do veľkého sveta, v predných izbách, hľadať muža. Tu všade vrava, dym. Búchajú hánkami o stôl, keď môžu kartu zabiť tromfom. Víno sa nosí. Koľko ho vypijú do druhej, hádam i štvrtej z polnoci? Vzdychlo sa jej. Zbytok vo všetkom, i v honobení, i v rozdávaní.

„Poď len, poď, Jano, pripáč sa. Máš ich v dome ako červených myší. Kde sa podieš?“ Voviedla ho k stolom, ukázala mu neúhľadný prístavok.

Stál rozkročený, ruky opakom na bedrách, ako keď dozeral pri tlačení vlny do vriec. Pochodil očami po stole, zastavil sa pri oboch pohároch, starosvetských, s veľkým šípovým konárom. Hryzkal trochu fúzy. „A čo? Veď je dobre; čo chceš viac? Ak by ešte prišli, nadlož i na druhý stôl. Malá starosť!“

Hodil nedbale rukou.

„A koho sem dáš, Jano?“

„Komu sa dostane“! Usmial sa a pomykal plecami. „Komu sa ujde. Všade je, Katrena, tak. Jeden navrchu, jeden naspodku; ktorý spredku, ktorý odzadku. Neboj sa. Viem, komu sa tu pýta, bohuprisám.“

„Nehreš, obluda! Boha si sa spustil!“ Oči ako trnky pozerali prísne spod stiahnutých obŕv. I škutinky na brade akoby sa boli naježili. „Koho dáš sem?“

„Neznáš ho, Katrena. Krivká na nohu. Je nezmestník. Druhého znáš ešte menej. Ten sa zasa natíska. Nik ich nevolal, mohli ostať doma. Nech si lopnú sem.“

„Čo ti urobili, bohaprázdnik?“

„Čo?“ Vytreštil spurné oči spod tučných mihalníc. Odfukoval, sivkasté vlasy zasotil z čela nabok. „Jeden nič. Ale ten druhý mi vynadal. Do filistrov! Takí vtáci!“

„A to že je čo? Vieš, že nečítam novinky. Nedýchnu pravdou.“

„Nevedel som ani ja, Katrena: tak som sa spýtal. Ale oni čo vedia, nevedia nič. Jeden ti povie tak, iný inak. Spýtal som sa troch, tri veci mi povedali.“ Tu už hovoril tichšie; žena prišla k nemu bližšie. Oči ako trnky nespúšťali sa z neho. Začal vyratovať na prstoch. „Fiškál Sitár myslí, že filister je, vraj, krčah. Chodí každý deň nabrať hnojovky do močidla, kým sa nezoderie. Počula si takú vec?“

„Neslúchaj ho. Fiškál je, cigáni. Vieš, že v močidle je voda, nie hnojovka. Močia v nej ľan a konope; kto by ju nosil v krčahu, zosmradnutú.“

„Vidíš, ako vykrúcajú. Doktor Bralec mi povedal — ale nie!“

Zhákol sa, ťažko bolo vyjaviť, čo Bralec vynašiel. Sotva si dovolil opakovať samému sebe, že filister je štepený zajac, ktorý keď reve, myslí, že krasoreční ako Cicero.^[36]

„Neslúchaj ani doktora. Nevie nič. Mne povedal, že je prebratý žalúdok, a nebol. Bolo mi z očí. Zuza Bubišovie ma okadila čertovým lajnom, a zaraz akoby mi bol sňal rukou.“ Škutinky na brade mihali, oči iskrili zlosťou. „A koho si sa spýtal ešte?“

„Farára zo Soľnej. Je posmešník, ale i učený. Jednostaj má nos v knihách.“

„Ten už skôr!“ odobrila. Podoprela suché ruky na bedrá. „A on čože?“

Habarčiar si zasa odhrnul vlasy.

„Je vraj, kohút. Vyletí na hnojisko, zaspieva a myslí, že z hnojiska obsiahnuť okom celý svet.“

Prikyvovala hlavou, zabodla doň oči.

„Farár zo Soľnej uhádol. Ty si filištín,^[37] Jano, ako ten kohút, čo prelieta parkany, kým mu nedokrvavia hlavu po cudzích dvoroch. Čo máš v stajni, keď Mária ide dojiť, povedz!“ Stisla zvädnuté pery, triasla sa od jedu. „I dneska si bol. Sama sa žalovala. Hneď zrána.“

Habarčiar sa cofol od nej. V čom ho nedochodí! Ale sa on nazdal, že sa vyzvie naň? Život ju už dávno vysotil z koľaje, dávno prestali kráčať jedným párom. Ona zaostala. Myslel, že ho už dávno stratila z očí, a ona hľadí ešte za ním. A vo svete toľko zvodcov, tu i tam, spoza každého kríka. A chcelo by sa žiť ešte, doháňať. Pohoršil sa veľmi. „Čo má ľaptať, paskuda. Patrí sa pozrieť, či postielajú kravám, či ich češú.“

„Teraz budú postielať pod ne, bujo? Nevieš, že ich vyháňajú na pašu? Len nech ťa zočí Ďuro! Pokor sa Bohu, nehanblivec! Máš dievku na vydaj. Aký jej viješ veniec?“

Habarčiar sám nahliada, má pravdu. Dievka v dome je radosť, kým dorastá; ale keď dorastie, je veľmi široká hať, veľká závada. Kladú ju otcovi pred oči, len keď sa obzrie kdesi po kvetnatých lúkach, chvalabohu, nebudú dlho. Vydá ju čím skôr, rozšíri krídla, rozšíri. Zať je súci, ten mu ich veru nebude obstrihávať.