ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Domáci pán chodí medzitým od jedných k druhým. Počal od predošlých, prešiel k novým pánom. S jednými i druhými je zadobre. S prvými sa mal dobre; pri nich prišiel k tomu, čo má. Ale ani proti novým nemá nič. Sú ochotní, úslužní k nemu; veľmi, veľmi úctiví; prečo zazerať na nich? A naostatok on je dobrý človek; chce byť s každým zadobre. Načo zadrapovať do ľudí, najmä do mocných? Najlepší pokoj s každým, kým — hm — kým je nie na závade.

Začal chodiť po dome, akoby prezeral; zišiel i do záhrady. Sladký hrášok ženie do kvetu, tekvice rozkladajú široké listy ani lopár, perašín sa zelenie ani ruta. Kdesi v lôhoch v plote zaspieval slávik. Prenáhlil sa; myslí, že mrká, keď padla tôňa na kriaky. Prenikavá, ľúbezná pieseň — nieto nad slávika v ľúbostných túžbach. Divný život človeka! Srdce sa obnovuje, trasie sa jednostaj, vždy v nových túžbach, nádejach. Život je na vine, podstrkuje srdcu mnoho zvodov. Vlastne na každom kroku podbehne, od čoho krv zvrie a v očiach sa mihajú blesky.

Prešiel poza dom do sadu, ponad plot pozeral do dvora, vyčkával. Furmani halaškovali, chodili sem-ta, zhovárali sa. Musí pozrieť, či ich obradili. Ženy zabudnú, stratia rozvahu. O hodnú chvíľu vyšiel do dvora. Doňho práve vchodil vážny pán pod vysokým ligotavým klobúkom. Bol vysoký, štíhly. Nohy prekladal rozvažite, prstami k sebe; boli dosť veľké, sťa lopaty, div že nezavadí jedna o druhú pri kroku.

Zvítali sa. Forštand mu vysypal tiež z rozsievky všetkého dobrého k meninám. Ale Habarčiar hneď prešiel na predmet. „Tak čo s tým Zubotinszkým? On súri, chcel by už raz vedieť, na čom je. Pred chvíľou som nahováral Dúbravčíka. Ani počuť. Čo teraz?“ Oceľové oči pozerali na zvráskavenú tvár. Zmraštila sa ešte väčšmi. „Darmo mu dohovárať. Zaťal sa, nič neurobíme.“

Habarčiar vstal, do oboch rúk chytil krajíček vesty. Otvoril oči. „Ale Zubotinszky nemôže čakať. Ako sa to môže preťahovať toľko? Uvidím, čo vykoná priateľ z Lopúchova.“ Vyrozprával mu, ako Zemän sľúbil nakriatnuť priateľa.

„Uvidíme, čo vykoná, uvidíme. I ja prehovorím s ním; ale si nesľubujem mnoho. Zaťal sa.“ Keď sa Habarčiar strhol s napätou tvárou, akoby chcel skočiť na niekoho, forštand ho utíšil. Položil mu ruku na rameno a riekol: „Pánu Zubotinszkému vyhovieme, dnes-zajtra, už či s Dúbravčíkom, či bez neho. Nech sa spoľahne.“

Habarčiarovi sa vyjasnila tvár. Schytil ruky predstaveného, stískal ich tuho. Forštand prijal poďakovanie, hoci vyhovuje Zubotinskému nie pre Habarčiara, ale na odporučenie z ,vyššieho miesta‘. Dnes mu ho doniesol do úradu sám on. Musí vyhovieť, musí, čo by čo bolo. „Tak sa nebudem už prosiť ani tomu z Lopúchova,“ zaradoval sa Habarčiar. „Načo sa prosiť, keď bude i bez neho?“

„I bez neho, ale radšej ho neobísť. I ja budem ešte hovoriť s ním naliehavo.“

Forštand hovoril veľmi hladko; nebolo znať na ňom, že je nie ako obyčajne. A predsa bol vzrušený radostne. Nadišla konečne chvíľa, ktorú čakal. Prehovorí s ním ešte raz, najskôr ostatný; ostane na riadnej ceste, nik mu nevyhodí na oči, že sa prenáhlil, alebo podkladal nohy. Sám hlavaj si ich podtne; vie, že si nedá povedať. Keď šli hore schodmi, riekol Habarčiarovi: „Predsa sa len spýtajte, čo vykonal.“

Forštand ostal medzi svojimi, Habarčiar šiel hľadať Zemana. Videl ho medzi Slovákmi pri Dúbravčíkovi. Sám Zeman sa zdvihol a prišiel k nemu. Oznámil mu, že je všetko darmo. Nemohol ho prehovoriť.

Habarčiar očervenel, ruky na veste stisli sa do pästí. „Teda predsa! Tak pomáhajú naši svojim. Veru ozaj naši! Dobre sa derú.“

Zemän stál pred ním ako hriešnik. Nemá šťastia dnes, nie. Že mu nadštrkne niečo o Aničke, ale ako, rozpajedenému? Tie veci brať pred seba, keď je otec dobrej vôle, a nie ako pajeď. Len čo ho tak mohlo najedovať. Divil sa mu a spýtal sa: „A či je pán Zubotinszky náš?“

Habarčiar sa odhodil od neho, zasa priskočil k nemu a chytil ho oboma rukami za prsia. Oči mu blysli ani naostrená oceľ.

„Jeho nechať na strane, čo vás doň? Nie on je náš, jeho vec je naša: týče sa nás, a ešte ako! Reže rovno do mäsa!“ Zemän pozeral v dive, aká to môže byť vec, ktorá sa nás toľme dotkla. Habarčiar sa naň oboril. „Myslíte, že vrecko necíti? Či cítia len zásady? Keď zjajčí, môžete vedieť, prekričí najtuhšie zásady. Pred ním uhnú, a čo by boli z tatranskej žuly. Ja škodovať, odčítať hotový groš, a tam sa povaľuje bohatstvo, berie skazu, a nemôcť ho ratovať!“

Bol rozbúrený, prsia sa mocne dvíhali, odfukoval tuho. Z očí mu šľahali blesky ani z čiernych mračien nad Zubotínom. Zemän vedel teraz menej ešte ako prvej, ale už nevystíhal vysvetlenia. Len sa dostať z jeho blízkosti. Bol mu protivný jeho ťažký dych, i tvár mu ofŕkal slinou. Musí byť veľká vec, ktorá ho tak vyniesla z koľaje.

Ale Habarčiar sa spamätal, vypustil ho a prešiel si rukou po ústach. Prišlo mu na um, že si darmo kazí pľúca, keď mu forštand i tak sľúbil, že mu vyhovie. K tomu videl, ako tam od stola pozerajú Slováci na nich, diviac sa ich hádke. Premohol sa a riekol mu pokojne: „Poďme teda. Vám ďakujem, hoci bolo i darmo. Nepomôže on, pomôžu cudzí. Nebudeme sa prosiť.“

Schytil ho za plece a tisol k stolu. Utíšil sa, s úsmevom na tvári prišiel k nim. Dúbravčík sa zachmúril, zabolelo ho koleno. Privalil ho ani Kriváň ťažkavý tlak boháča-národovca. Číta mu v tvári, ako sa mu protiví prísť medzi nich. Záujmy, najskôr i náklonnosť ťahajú ho k iným, medzi predošlých a možno medzi dnešných pánov. Majetok a rozpínavosť nepracú sa do kúta, kam pritisli národovcov, pýta sa hľadať širšie priestory. Vidí mu, ako si vytýka, že len vrodené babráctvo, okúňavosť a možno i sila návyku držia ho pri nich. Veď ani k ich osobám nemá priazne. Koho vidí v ich kúte? Farárov z dediny, ktorí nežijú svetu, nepatrných remeselníkov, zaostalých mešťanov. Číta mu, ako nenávidí i jeho, Dúbravčíka, má ho za hlavaja, zanovita.

A dosť dobre uhádol Dúbravčík. Všetko to si myslel o nich Habarčiar; mal k nim len nechuť a opovrženie. Do toho vreca vopchal i Zemäna, lebo je nerozmyslený, nedôvtipný. Vie už, čo prišiel hľadať k nemu. Pamätá sa dobre, čo bolo v Mikuláši. Preto sa doredikal až sem toľké svety! Chudák, pláva vždy v oblakoch! Tisol do vreca i boženíka Sluku. Hľa, tam číha z kaputroka ani pes z búdy; len čo brechne, hneď i uhryzne. Diví sa doktorovi a fiškáľovi, že sa krčia v slovenskej tesnote. Veď volajú na ratu, že im je do zadusenia. A nevymôžu sa z nej, ak nezhodia putá prísnych zásad.

Má sa i on vtískať medzi nich s celým svojím významom a nárokmi? Má natierať rozheganú národnú káru firnajzom svojho lesku a vychýrenosti, aby bola aspoň zvonku aká-taká?

Hej, čítal mu na tvári samé urážky a mrzké myšlienky. Zabolelo ho koleno ukrutne, akoby mu guľku skrúcali zvrtlíkom, keď ho videl pred stolom, rozopätého nedbalo, s maskou blahosklonnosti.

„O čom je reč, ľudia?“ oslovil ich. Dúbravčíka striaslo, keď počul ,ľudia‘ z tých úst, ktoré, myslí, nemajú ich za celých ľudí.

Dosiaľ sa zhovárali o horách, o poliach, hospodárstve, o sedliactve, o páleniciach i o biede v prednovku, najmä po vŕškoch. Boli všedné, bežné veci, ale pod nimi zunela bôľne struna poníženej, ubolenej národnosti. Keď i nehovorili o nej priamo, tam jajkala za krížmi hmotných a mravných bied. Počuli jej nárek vo dne, v noci. Keď sa nik nechcel priznať, čo ich bolí najväčšmi, priznal sa boženík Sluka.

„O národe je reč, o národe. Nie mu je, ako má byť.“ Keď ho ponaťahoval kašeľ dosť dlho, blysli mu oči, pobehali naokolo. Potom dodal: „Prečo? Ale zaslúžil? Čo poviete?“

Hoci bol trochu zádrapčivý, mali ho veľmi radi, lebo bol osvedčený Slovák. Nebyť dýchavičný, pôsobil by mocne, lebo by sa nedal zastrašiť. Habarčiara nemal rád; trochu pre pýchu a vyvyšovanie, trochu pre sebeckosť a najmä nezaujatosť za Slabušany a národ. Ak má prísť na mestskom dome niečo ožihavého na pretras, nepríde; ak príde, nie umknúť, ak neumkne, vie čušať, ak nečuší, vie hovoriť, ale nepovedať nič. Nevidel ho dosiaľ zaujať sa za pravdu v najmenšej veci. Boženík Sluka nastolil veľmi šteklivú vec, aby videl, ako jej uhne. Veľmi sa úfal Dúbravčíkovi. Šípil, že Habarčiara nemá najradšej. Ak skrsne hádka, on je nie dýchavičný, môže hovoriť a nebojí sa povedať pravdu. Habarčiar sa zmraštil. Ľutoval, že prišiel medzi nich. Hneď také reči v dome pred cudzími, ktorí vedia nakladať uši. Nie je uhľadený čas ani miesto. Bol by sa vymkol, ale tu sú farári; dvaja z nich blízki zlatej omši. Tí čakajú, čo povie. I doktor Bralec čaká slovo od neho, lebo si ho veľmi váži pre bohatstvo a prirodzené vlohy.

„Nie mu je dobre, nie,“ prisvedčil. Pobehali spurné oči naokolo; oči všetkých sú obrátené na neho. V niektorých vidno radosť, že konečne zvedia niečo takého, čo si hodno zachovať. „Či to zaslúžil alebo nezaslúžil, je hádka bez osohu. Keď baranča ženú na jatku, nehádajú sa, či zaslúžilo, alebo nie, ale ho zarežú a rozsekajú.“ V spurných očiach blysol úsmech; šibli na boženíka Sluku. Ten sa pohýbal v kaputroku a pozeral naň zlostne. Doktor Bralec pozeral naň zaujate. Hľa, vedel on, že Habarčiar vie pozerať na veci a pomery svojím okom. „Prečo je zbedovaný, o tom by sa bolo pozhovárať v širšom kruhu; viac očí viacej vidí.“

Vysekal sa. Spurné oči svietili veselo, keď preleteli po prítomných. Doktor prikývol, že je tak. I ostatní mali vec za vybavenú. Ale fiškál Sitár pokrúcal hlavou.

„Dobré slovo sa zmestí i v najužšom kruhu, v domácnosti. Vidíme,“ riekol skoro pošepky, „systém nás vohnal do domácností. I tí tam, predošlí páni, keď sa radia, radia sa v dôvernom kruhu, na hostinách, keď sa zídu. Vrchnosť nedovolí schôdzky, tobôž zhromaždenia.“

Prisvedčili napospol. Vrchnosti sú prísne, žandári strežú.

„Veru by sa nedalo dnes opakovať zhromaždenie, ako vtedy v Mikuláši,“ riekol doktor Bralec.

„Na ňom sa hovorilo, uznieslo — a čo?“ ozval sa, naostatok doložil: „Jedni sme sa rozišli, podajedni fujas matias.“ Spomedzi veľkých golierov kaputroka blýskali sivé oči. Ostatní vedeli, na koho padá, hodili okom na Habarčiara a pozerali na stôl. Fiškál Sitár si veľmi pečlive strúhal nechty.

Vedel hneď, že sa nevyplatí prísť medzi nich. Hľa, čo zvýšil pri nich! Uhryzol ho pes, ktorý i breše, hoci málo, ale hryzie. Bol by odišiel, ale posmešný pozor boženíka ho držal na mieste. Nemôže predsa ustúpiť pred bedárom, ktorý ledva zdýma. Až po jeho odchode by si pobrúsil na ňom jazyk; tiež bol vtedy v Mikuláši, ako on, ale po zhromaždení sa vraj vrátil spokojne do Slabušian. Ba vysvetľoval i prijaté uznesenia ľuďom v poli i pred kostolom, nakoľko vládal pre dýchavicu. Predvolaný bol preto dva-tri razy pred prvého viceišpána. Ten mu pohrozil i náhlym súdom.

Čo na tom, že sa stratil vtedy z Mikuláša? Mal naliehavú prácu v Brne a Holomúci. Šiel na Halič, ako nikdy na Trenčín.

„Poviem doprosta, čo myslím, či sa bude páčiť, alebo nie,“ rozhodol sa odrazu. Áno, nech zvedia raz, ako hľadí na veci. Nebude ho aspoň dochodiť taký zlostník Sluka. „V Mikuláši bolo zhromaždenie, je pravda, ale prišli naň nie radiť sa. Vodcovia hneď ukázali, že idú liať olej na oheň, rozdúchať vatru. Pán Hurban sa dostavil pod šabľou, s perom za klobúkom; Považím od Hlbokého do Mikuláša hovoril zápalisté reči. V žiadostiach neprislúchalo pýtať všetko odrazu, ale to, čo by sme mohli dostať. Bolo by hádam lepšie, keby sa bol pán Štúr pozhováral najprv,“ obzrel sa, či ho nepočúva niektorý z nových pánov; keď bol istý, že sú sami, doložil ticho, „s Kossuthom.“

Niektorí pokrúcali hlavou, iní čušali. Neboli si istí, čo by bolo vykvitlo z tých zhovôrok s neústupným Kossuthom. Boženík Sluka podskočil, chcel ho iste šľahnúť. Ale sa ozval Dúbravčlk, ten ho vymení.

„,Keby‘ je koník, ktorého sú sedlá darebáctvo a lenivosť!“

Oči mu iskrili, keď sa upreli na domáceho pána. Koleno ho zabolelo. Trhalo v ňom a vŕtalo. Nedal nič na to, že ho drgá Zeman lakťom, aby stiahol uzdu. Dúbravčík ho odsotil prudko. Vlastní teda ho zaznávajú; držia za veľký omyl, že si dal vsadiť guľku do kolena.

„Štúr sa dosť nazhováral s nimi na diéte,“ začal im vysvetľovať. „Pýtal i oslobodenie od poddanstva prvej, ako sám Kossuth. Keď pýtal slovenské školy, ozval sa Tarnóczy z Nitry:^[24] že vraj ak Štúr zastupuje tristotisíc Slovákov zo Zvolena, ktorí ich pýtajú, on zastupuje tristotisíc z Nitrianskej, ktorí si ich nežiadajú. Na ich strane bola prepiatosť. Od nich vyšlo heslo, že Slováci, ak chcú mať, nech si vymáhajú s mečom v ruke.“

Boženík Sluka sa hniezdil. Ej, úfal sa Dúbravčíkovi. Pozavracal dobre veľkého pána. Habarčiar bol červený ako rak. Vo vlastnom dome mu nadal do lenivcov a darebákov! Iní čušia, iste odobrujú. Fiškál Sitár zjavne prikyvuje. Doktor Bralec pozerá naň s ľútosťou, ako ho povláčili. To všetko pre to Brno! Ale ani v Brne nebol so zatvorenými očima.

„Áno, prenáhlenosť vodcov, neobozretnosť. Chystali sa na Maďarov, a neobzreli sa o pomoc, kde bola naporúdzi. Či bolo treba ísť do Rohiča^[25] k Michalovi Obrenovičovi,^[26] keď ju mali cele blízko?“

Dúbravčík sa hniezdil; tvár mu blčala od hnevu. Či nehľadali pomoc na všetky strany, i blízko i ďaleko? Veď okolo toho pracovali! Najväčšiu pomoc čakali od seba a od ľudu; preto sa mu prihovárali v jeho vlastnej, starootcovskej reči. Zemän ho potrhával tuho za rukáv. Veď prišli spolu: ako predstúpi pred otca, pýtať dievku, ak ho pouráža do krvi, s kým prišiel do domu? Len kto zaviedol túto krvavú hádku do spoločnosti? Či nevedel boženík, že nezmýšľajú ani v tejto závažnej veci jednako všetci Slováci? Mnohý, možno i medzi prítomnými, zmýšľa ako Habarčiar.

Dúbravčík mu zasa odsotil ruku, pozrel dookola a nevidel nič, ako rozpaky, okúňanie. Iba boženík Sluka čo mu zažmurkal, i fiškál Sitár prikývol. Dúbravčík sa nemohol opanovať.

„Každý filister^[27] o národe slovenskom zle myslel, ohováral ho, posmieval sa mu.^[28] Keď spieval Slovák, bol ľahkomyseľný: keď plakal, bol im babský; keď bojoval, bol im divý; keď vo svojich dedinách žil, bol im podlý, otrocký; keď mestá zakladal, bol im bojazlivý; keď cez more sa plával, bol im ziskovný; keď ustupoval, smiali sa jeho dobrote; keď na výboje išiel, preklínali jeho moc: keď sa sám v sebe zosilňoval, sprisahali sa proti nemu; keď sa s nimi spolčoval, ošudárili ho a vyškerili mu zuby.“

Slová padli do tichej spoločnosti ako hrom. Hoci nepochádzali od neho, zarátali mu ich, akoby ich bol vyvaril on. Vzťahovali sa na smutné deje Slovenska nielen nové, ale i staré, no Habarčiar ich vzal, akoby ich boli obecali jemu. Hľa, zarytý odľud, akú jedovatú polievku vyvára v sebe! I iní hľadeli zastrašení. Nemal sem prísť, nemal; klať ako zdivený býk, nezmestníčiť v cudzom dome. Keby si bol aspoň prihol! Ale nedružný domár nechce sa prispôsobiť; iní pijú voňavý rizling z Bátovských vŕškov, on pije vodu z Habarčiarovej povestnej studne.