ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Trakta nebola rozmanitá, ale podarená. Jedál nebolo veľa, ale boli chutné. Šunka s chrenom dala dobrý základ. Za ňou prišiel veľmi dobrý guláš z mladej baraniny so zemiakmi. Nasypali doň dobrej segedínskej. Predošlí páni chlípali s chuťou. Okolo očí a po sluchách začal vyvierať znoj. Niektorí si prisypali ešte papriky, aby Nemec videl, čo je jemu smrť, vlastencovi je zdravo. Ujedali si mäkkého mäska z chrbtoviny. Rebrá a stehná pôjdu čeliadke a Cigánovi. Noví páni už vedeli čosi o guláši, brali opatrne. Ale ženy núkali.

„Nech si len berú. Čo ostane, beztak pôjde ošípaným. Čeliadka má svoju váru.“

Brali si, ako mohli. Keď pochlípali niečo ohnivej polievky, ziapali otvorenými ústy, ani husi o Jakube.^[42]

Pečené prasce za gulášom našli priazeň u všetkých, najmä u nových. Švárne nevesty doniesli vo dva vrhy nasekaných kusov chrumkavej pečienky.

„Nech si len berú,“ núkali okúňavých. „Tamvon ich ostalo ešte troje; to je dosť pre ľudí a hudcov. Nech nešanujú, beztoho by bravom zaškodilo mnoho bravčoviny, ak by jej ostalo.“

Brali si a chrumkali pripečenú kožtičku. Nalieval sa potuteľný rizling z Bátovských vŕškov. Popíjalo sa veselšie, jazyky sa počali rozväzovať. Rudy sa zjavil vo dverách. Utieral si ústa po mastnej večeri, i oči mu svietili od rizlingu; za ním sa vliekla celá barnavá družina. Husle začali cvrlikať, cimbal drnčal, barbara dudrala.

Doniesli veľké misy vyprážaných kurčiat. Podsypali náročky hneď prvú kvočku z jari, aby bolo kurčiat na Jána. Zaviazalo sa len štvoro. Vysoká chudorľavá poslala zháňať po Slabušanoch druhú napochytre. Tá ich vyviedla deväť. Chovali ich svedomite v teple; ale trinásť je nešťastné číslo. Keď ich vypustili prvý raz na dvor, jedno si hneď odniesol krahulec; druhé padlo do válova, kde napájajú statok. Tak ich vypražili iba jedenásť, rúče s prézlami. Nevesty nevynukovali veľmi, misy i tak sa vracali prázdne. Vynukovali pilnejšie šalátom. Predošlí páni berú si ho dosť hodne, noví pozerajú naň nedôverčive. Kto kedy slýchal dať na šalát cukru a smotany!

Kurčatá tiež smädia, najmä keď sa posolia trochu lepšie. Vínko sa nalieva, rozviazané jazyky začali sa ohlášať dosť hlasno. Dalo sa i dopočuť, čo hovorí sused susedovi. Bola galiba, že niektorý jazyk začal sa potkýnať.

Nevesty doniesli veľmi veľké misy halušiek v rozdielnych háboch. Bolo hádzaných s novou bryndzou, bolo rezancov s tvarohom; ale ich bolo i s makom a orechmi. Každý si mohol vyberať, čo mu ide k srdcu. Slováci už len do tých hádzaných s májovkou. Predošlí páni sa držali rezancov s tvarohom a škvarkami. Niektorí i na ne sypali papriku. Nemcovi na protiveň, aby zgegol. Noví páni sa dali už len do makových a orechových, ale len tak, aby bolo. Začína byť plná škola žiakov. Nevesty núkali, ale nevykonali moc.

„Nech si len berú. Čo nechajú, beztoho nik nebude jesť. Pôjde sliepkam.“

„Nie — nechcem, nebudem,“ odpovedali poniektorí. „Nerád.“

Väčšmi sa zapáčili dolky so šípkovým lekvárom a škoricou. Nevesty ich doniesli tuším do tretieho razu. Doniesli ešte baby, kúsky, všakové zaliepance i fánky, ale nebolo veľkého odbytu. Dievčencom a čo sladkavejším mládencom dali zaváraného a na misách čerstvých jahôd. Mládež maškrtila, čo Mara nepojedla; lyžičky sa oblizovali, ústa štebotali.

Tu na prostredný stôl prišli zaprášené, neúhľadné fľaše; nalievalo sa samorodné. Bol ho doviezol nebohý Florián Habarčiar z Tokaja po dvoch oberačkách a stočil do týchto fliaš, vtedy veľmi čistých. To bola podložka na novú pivnicu pod veľkým domom, ktorý práve dostavali. Zo samorodného sa ušlo čosi i na bočné stoly, tuším pre farárov. Ostatní Slováci si už len nalievali rizling.

Leopold Gutmann, najzávažnejšia osobnosť na tento čas, napravil okuliare, rozčechral riedke fúzy a bradu, tvár zložil do primeraných vrások a pripil veľmi krátko bez okrás, ale vecne domácemu pánovi, s ctenou rodinou. Prednesenie bolo suché a striezlivé; srdce sa nepohlo, ale sa kolísal chĺpok medzi čelom a plešinkou okolo hviezdy. Forštand nepil, iba lizol. Ukáže predošlým pánom, že kto chce dobre vládnuť, musí byť striezlivý v pití i slovách. Nebude sa azda rozpúšťať v sladkavých limonádových mlákach. Rudy spustil ozorný tuš, poháre sa zdvihli oproti šťastnému gazdovi. Ozvalo sa temer jednohlasne: „Grunt, grunt!“ Bolo počuť i „Vivat“.^[43] Doktor Bralec hodil jedno „Sláva!“

Jazyky sa rozviazali; oduševnenie sa rozrástlo, napuchlo, možno od samorodného a či hádam od rizlingu. Železné obruče jednotnosti sa roztrhli, nemecká obliečka sa rozdrapila zhora nadol; bola z veľmi odležaného, najskôr popretého plátna. Z nej sa vysypala miešaná storakosť, zajasala a blyšťala sa pred zadiveným diváctvom. Nadišla ,rozličnosť jazykov‘, ako prvej poznamenala vysoká chudorľavá Zemänovi. Ozývali sa za bohatým stolom slová nemecké i nenemecké. Predošlí páni už pred dobrou chvíľou utkveli v slovenčine. „Pán brat, čo dali za tie junce v Harmanovej? Akosi sú nie párne. Podsebný má lalok hen kdesi medzi sánkami.“

Podajeden rozkázal Rudymu nôtu. Práve teraz húdol ,Pod oblôčkom vyskakoval‘. Jeden z hostí ju hvízdal za ním.

Slováci už hodnú chvíľu hovoria tiež hlasnejšie.

Vnútornými dvermi vošla do rozparenej miestnosti vysoká chudorľavá s hodvábnym náčelníkom. Oči ako trnky zažmurkali. V izbe sa šírili celé plachty dymu. Kočiš bol pred chvíľou doniesol náručie fajok, štiavnických i penoviek, a podával povestný štítnický na site. Fajčiari začali údiť biele steny a biele riedke záclony na oblokoch. Keď sa vyžmurkala od dymu, behala očami sem-ta, či nechybí niečo, či nachovala, ako patrí, túto pätoru. Ak nie, mohla by zbúchať napochytre praženicu z deväťdesiatich deviatich vajec s lanskou klobásou.

Keď ju zbadali vďační hostia, dvíhali ruky oproti nej. Nebolo pokoja, kým neprišli fľaše so samorodným. Nalievali chytro do pohárov, zdravkali jej. Vtisli i jej pohár do ruky, hoci sa odhŕňala, že je to ,akôsi tuhô‘. Okríkli ju, nech nefrfle; staré samorodné je mlieko starých.

Vysoká chudorľavá zadívala sa ta, kde bol prístavok. Oči ako trnky stretli sa s veselými Zemänovými. Keď sa znepokojili, on vyskočil a podvihol starosvetsky hrubý pohár so šípovým konárikom. Vytrčil ho oproti nej a zvolal: „Nech žije slovenská matróna!“ Slováci vyskočili, dvíhali poháre oproti nej, i druhí hostia sa zviechali. ,Slovenská‘ by bolo mohlo vystať. Habarčiar i stiahol obrvy. Geňko sklonil hlavu. Čierne, nahnevané oči pozreli naň mračne; on sa smial a prikývol hlavou. Zubotinszky skočil oproti starej s pohárom. Musel zasa liznúť tuhého za náprstok.

Utrela ústa rožkom zásterky a nahla sa k Habarčiarovi od chrbta. „Kde si to strčil tých dvoch čeľadníkov, Jano,“ vytýkala mu pošepky. „Nemal si koho iného? Nemohli ta, bohaprázdny filištín, lopnúť títo dvaja ožrani? Im by bolo či tu, či v chlieve, len aby bolo čo chľaptať.“

„Čuš, Katrena! Viem, čo robím. Tento od nás má soľný sklad; pridal mi dva zvány z bonifikovanej. Ten druhý je zo štajramtu, pomáha váľať porciám najhoršie rohy. Tým dvom je dobre, kde sú. Vidíš, ako sa ten čierny vyškiera na Hanu. Očí nespúšťa z nej.“

„Rozum ti ide po pestvách, rozbújaný. Pováž, že smrdíš hrobom. Pôjdeš k nim zaraz; treba ich zatrizniť. Ak nejdeš, pôjdem ja, vysvietiť im, čo stváraš.“

Habarčiar bol veselý. Prikývol vďačne. Prečo by nešiel hoci naskutku? Beztoho sa zberal pozapárať do nich. Dá im on ,slovenskej‘ matróny!